Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_ZA-30S-159-2020.pdf
PDF · 308.3 KB
Case nature
Area
Subarea
ZA-30S/159/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Brniakovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Krivdovej (sudkyne spravodajkyne) a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: Bosákova, s.r.o., so sídlom Marhuľová 14305/22, 821 07 Bratislava - mestská časť Vrakuňa, IČO: 50 242 890, právne zastúpeného JUDr. Ľubicou Masárovou, PhD., advokátkou so sídlom Landererova 6, 811 09 Bratislava, IČO: 30 790 018, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 101335744/2020 zo dňa 18.8.2021, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Daňový úrad Žilina (ďalej aj len ako „správny orgán prvého stupňa“ alebo „prvostupňový správny orgán“ alebo „správca dane“) rozhodnutím č. 100776967/2020 zo dňa 16.4.2020 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil daňovému subjektu Bosákova s.r.o. (t.j. žalobcovi) rozdiel dane v sume 8.000,-Eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2018. Podľa odôvodnenia rozhodnutia správcu dane Daňový úrad Žilina vykonal u daňového subjektu Bosákova, s.r.o. - t.j. žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2018. Daňová kontrola bola začatá dňa 20.9.2018. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 101980344/2019 zo dňa 19.8,2019. Protokol bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený daňovému subjektu dňa 2.9.2019, kedy bola daňová kontrola ukončená. Daňový subjekt si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. 201850017 zo dňa 30.5.2018 v celkovej sume 48.000,-Eur, z toho DPH v sume 8.000,00 Eur, vystavenej spoločnosťou biGG & Co s.r.o. Predmetom fakturácie sú „služby na základe Zmluvy o technickej pomoci zo dňa 19.12.2017“. Na faktúre nie sú špecifikované konkrétne služby. Faktúra bola uhradená dňa 14.6.2018 bezhotovostným prevodom na účet. Z kontrolného výkazu daňového subjektu biGG & Co s.r.o. vyplynulo, že predmetná odberateľská faktúra zo dňa 30.5.2018, ktorá mala byť vystavená pre žalobcu, nebola uvedená v kontrolnom výkaze, t. j. daň na výstupe nebola priznaná. K faktúre bola predložená Zmluva zo dňa 11.12.2017 (ďalej len „Zmluva“), uzatvorená medzi objednávateľom Bosákova, s.r.o. a dodávateľom „Bigg & Coo s.r.o.“ (doslovne uvedené v predmetnej zmluve - poznámka správneho súdu) Dodávateľa pri uzatvorení Zmluvy zastupoval a Zmluvu podpísal V. R. - konateľ. Z podstatných dojednaní Zmluvy vyplynulo: „Podľa čl. II. (PREDMET PLNENIA) sa dodávateľ zaväzuje vykonať pre objednávateľa technickú pomoc k vydaniu územného rozhodnutia na nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve objednávateľa (parcela č. 5214/14 a 5310/4, katastrálne územie
Petržalka, obec Bratislava, LV č. XXXX) a to v rozsahu: technická asistencia pri príprave žiadosti vrátane súvisiacich príloh; odborné poradenstvo pri štúdiách realizovateľnosti, odborné poradenstvo pri príprave projektov a monitorovania projektov, zabezpečenie prekladov a technickej pomoci počas realizácie projektov; komunikácia s príslušnými orgánmi štátnej správy, verejnej správy, územnej samosprávy; posudzovanie vplyvov na životné prostredie a iné služby). Podľa čl. III. (ČAS PLNENIA) bude dodávateľ poskytovať objednávateľovi technickú pomoc do momentu nadobudnutia právoplatnosti územného rozhodnutia o umiestnení stavby, vydaného Stavebným úradom mestskej časti Petržalka. Podľa čl. IV. (ODPLATA) objednávateľ zaplatí dodávateľovi odplatu za uvedené činnosti vo výške 108.000,-Eur s DPH. Podľa čl. V. (SPÔSOB a FORMA PLATENIA) objednávateľ zaplatí dodávateľovi odplatu na základe faktúry vystavenej do 15 dní odo dňa uvedeného v III ods. 1 zmluvy. Podľa čl. VIII. ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA meniť alebo doplňovať text tejto zmluvy je možné len formou písomných dodatkov.“ Podľa dokumentov, predložených ku kontrole, mal byť na parcelách č. 5214/14 a 5390/4 postavený Polyfunkčný objekt Bosákova. Pozemky boli predané v kontrolovanom zdaňovacom období spoločnosti TENIS Martin s.r.o. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 21.5.2018 a faktúry č. 201801 zo dňa 21.5.2018 na sumu základ dane 925.200,-Eur, DPH 185.040,-Eur. Správca dane konštatoval, že nebolo preukázané, že deklarované služby boli reálne uskutočnené, resp. že boli uskutočnené platiteľom biGG & Co s.r.o., uvedeným na faktúre a že tomuto platiteľovi vznikla dodaním služieb daňová povinnosť. Správca dane konštatoval, že:
- Na faktúre nebolo uvedené, aké konkrétne služby boli predmetom fakturácie. Taktiež boli zistené rozpory v predmete fakturácie. Faktúra č. 201850017 zo dňa 30.5.2018 (ďalej „Faktúra č. 2“), ktorú zaslal daňový subjekt správcovi dane dňa 15.3.2019, nie je identická s faktúrou, predloženou pri začatí daňovej kontroly (ďalej „Faktúra č. 1“). Faktúra č. 1 obsahuje text: „Na základe Zmluvy o technickej pomoci zo dňa 19.12.2017 Vám fakturujeme nasledovné“. Na faktúre nie sú špecifikované žiadne konkrétne služby. Faktúra č. 2 obsahuje text: „Na základe Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 02.05.2018 Vám fakturujeme 4% z- KC (925000) nasledovne 900 000 € (36000 €) + 16 % z 25000(4000 €)“. Na faktúre nie sú špecifikované žiadne konkrétne služby. Pečiatka a podpis na Faktúre č. 1 a Faktúre č. 2 nie sú identické.
- Nebolo uvedené, preukázané, ktoré konkrétne osoby a aké konkrétne činnosti za spoločnosť biGG & Co s.r.o. vykonávali deklarované služby ,,technickej pomoci k vydaniu územného rozhodnutia“ v zmysle čl. II Zmluvy zo dňa 11.12.2017 (technická asistencia pri príprave žiadosti vrátane súvisiacich príloh; odborné poradenstvo pri štúdiách realizovateľnosti, odborné poradenstvo pri príprave projektov a monitorovania projektov, zabezpečenie prekladov a technickej pomoci počas realizácie projektov; komunikácia s príslušnými orgánmi štátnej správy, verejnej správy, územnej samosprávy, posudzovanie vplyvov na životné prostredie a iné služby);
- Nebolo uvedené, preukázané, ktoré konkrétne osoby a aké konkrétne činnosti za spoločnosť biGG & Co s.r.o. vykonávali deklarované služby, uvedené vo vyjadrení daňového subjektu zo dňa 14.1.2019 (určenie celkovej štruktúry a výmery jednotlivých obytných priestorov, ekonomickej optimalizácie investičného zámeru, posúdenie jednotlivých variant investičného návrhu s ohľadom na požiadavky investora a územného plánu, posúdenie a kontrola jednotlivých variant investičného návrhu z hľadiska platnej legislatívy, posúdenie a kontrola dokumentácie pre územné rozhodnutie z hľadiska územného plánu a platnej legislatívy);
- Nebolo uvedené, preukázané, ktoré konkrétne osoby za spoločnosť biGG & Co s.r.o., vypracovali dokumenty: Dopravno-kapacitné posúdenie križovatiek Polyfunkčný dom Bosákova (dopravná štúdia), Svetlotechnický posudok, Štúdia realizovateľnosti investičného zámeru Polyfunkčný dom Bosákova, Štúdia realizovateľnosti investičného zámeru Polyfunkčný dom Bosákova - upravená verzia;
- Nebolo jednoznačne preukázané, ktoré konkrétne služby uvedené v Zmluve, boli v skutočnosti vykonané a boli predmetom fakturácie. Podľa Zmluvy sa malo fakturovať až po momente nadobudnutia právoplatnosti územného rozhodnutia o umiestnení stavby vydaného Stavebným úradom Mestskej časti Bratislava - Petržalka. V priebehu kontroly bola zistená skutočnosť, že dokumentácia pre územné rozhodnutie nebola dokončená, predmetné územné rozhodnutie nebolo vydané, nakoľko sa daňový subjekt rozhodol pre predaj predmetného pozemku, ktorý aj zrealizoval v zdaňovacom období máj 2018. Fakturovaná však bola plná cena, dohodnutá v Zmluve na fakturáciu až po nadobudnutí právoplatnosti územného rozhodnutia. Správca dane poukázal na to, že predložené štúdie však nepreukazujú dostatočne a vierohodne, že boli vypracované spoločnosťou biGG & Co s.r.o. Skutočnosť, že na titulnej strane štúdie je napísané, že dokument zhotovila spoločnosť biGG & Co s.r.o. nie je dostatočným dôkazom. Jedná sa o vysoko odborné štúdie z rôznych oblastí, ktoré môžu byť vypracované iba osobou, ktorá má na to oprávnenie.
Taktiež zistené skutočnosti o daňovom subjekte biGG & Co s.r.o., zakladajú vážne pochybnosti o tom, že deklarované služby boli reálne uskutočnené, resp. že boli uskutočnené platiteľom biGG & Co s.r.o., uvedeným na faktúre.
- daňový subjekt bol zapísaný do Obchodného registra dňa 16.12.2017 pod názvom Velpro, s.r.o.so sídlom v Žiari nad Hronom. K zmene názvu spoločnosti (biGG & Co s.r.o.) a sídla spoločnosti došlo ku dňu 27.3.2018. V. R. sa stal jediným konateľom spoločnosti biGG&Cos.r.o. dňa 13.2.2018. V. R. dovtedy nepodnikal na území SR. Spoločnosť biGG & Co s.r.o., ani jej konateľ nemali teda žiadne skúsenosti a znalosti z uvedenej oblasti podnikania;
- spoločnosť biGG & Co s.r.o. nemá deklarované odborné činnosti, ktoré sú predmetom predložených štúdií uvedené v predmete činnosti, zapísanom v Obchodnom registri;
- daňový subjekt biGG & Co s.r.o. nikdy nemal zamestnancov, nikdy nebol registrovaný na dani z príjmov zo závislej činnosti;
- daňový subjekt biGG & Co s.r.o. nepriznal daň z predmetnej faktúry. Zistené skutočnosti o spoločnosti biGG & Co s.r.o. sú v rozpore s informáciami, uvedenými v Úvode predložených 2 štúdií realizovateľnosti investičného zámeru Polyfunkčný dom Bosákova, ktoré mala vypracovať spol. biGG & Co s.r.o. v apríli a máji 2018. V úvode týchto štúdií spol. biGG & Co s.r.o. uvádza: „ Naša spoločnosť a jej zamestnanci pôsobia dlhodobo ako konzultanti v oblasti realitného a developerského biznisu. Predložená štúdia je výsledkom skúseností získaných z iných investičných developerských projektov rovnakého charakteru.“ Vzhľadom na uvedené zistenia a pochybnosti bolo potrebné na preukázanie deklarovaných skutočností zodpovedať otázky, ktoré konkrétne osoby predložené štúdie vypracovali. Tieto otázky neboli zo strany daňového subjektu v priebehu kontroly zodpovedané. Na otázku, ktoré konkrétne osoby za spoločnosť biGG & Co s.r.o. vykonávali deklarované služby technickej pomoci k vydaniu územného rozhodnutia daňový subjekt prvý krát odpovedal až vo vyjadrení zo dňa 9.8.2018, a to v tom zmysle, že „Predmetné služby dodala spoločnosť biGG & Co s.r.o., za ktorú komunikoval pán R.. Dopravno - kapacitné posúdenie investičného zámeru, ako aj svetlotechnický posudok spracovali odborné osoby, ktoré si objednával pán R. s jeho dodávateľmi, resp. zamestnancami však neboli v kontakte. Celá komunikácia prebiehala len medzi pánom R. a pánom R.. Nemáme vedomosť o iných osobách. To však, neznamená, že si pán R. neobjednával niektoré služby u iných dodávateľov.“Je nepravdepodobné, že by daňový subjekt nemal žiadnu vedomosť o osobách, ktoré mali vypracovať odborné Štúdie k územnému rozhodnutiu. Daňový subjekt mohol mať napríklad e-mailovú komunikáciu s týmito osobami, mohol napríklad zabezpečiť účasť obchodného partnera biGG & Co s.r.o. (resp. jeho konateľa ) na ústnom pojednávaní u správcu dane, kde by konateľ V. R. objasnil všetky nezodpovedané otázky správcu dane, potrebné na preukázanie rozhodujúcich skutočností a vyvrátenie pochybností správcu dane. Správca dane spochybnil vypracovanie predmetných štúdií spoločnosťou biGG & Co s.r.o., spochybnil aj vypracovanie štúdií subdodávateľom spoločnosti biGG & Co s.r.o., nakoľko z kontrolného výkazu bolo zistené, že jediným dodávateľom spoločnosti biGG & Co s.r.o. bola spoločnosť IIN Capital, s.r.o., ktorá nemá v predmete činnosti žiadnu z uvedených odborných činností. Z údajov informačného systému ISFS
- SD bolo zistené, že spol. IIN Capital, s.r.o. nemala zamestnancov, neplní si povinnosti a nepredkladá doklady k daňovým konaniam, od zdaňovacieho obdobia september 2018 nepodáva daňové priznania, nereaguje na výzvy správcu dane (daňovému subjektu bola zrušená registrácia pre DPH z úradnej moci ku dňu 31.8.2019). Správca dane v protokole vyslovil pochybnosti o reálnom uskutočnení deklarovaných služieb, daňový subjekt ani vo vyrubovacom konaní tieto pochybnosti nevyvrátil, nepreukázal realitu vecného plnenia deklarovaných služieb, vo vyrubovacom konaní boli zistené rozhodujúce priame dôkazy k dvom predloženým štúdiám, ktoré potvrdili opodstatnenosť pochybností, uvedených v protokole. Správca dane dospel k záveru, že nebolo preukázané uskutočnenie deklarovaných služieb (technická pomoc, poradenstvo a konzultácie, konzultácie s dotknutými orgánmi štátnej správy a samosprávy) spoločnosťou biGG & Co s.r.o. Daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly, ako ani vo Vyjadrení k protokolu okrem predložených 4 Štúdií nijako nekonkretizoval, ani nepreukázal, aké služby „technickej pomoci k vydaniu územného rozhodnutia“ boli poskytnuté spoločnosťou biGG & Co s.r.o. Všetky vyjadrenia daňového subjektu boli všeobecné opisy, opakovane bolo vymenovávané, aké všetky doklady sú všeobecne potrebné v konaniach o vydanie územného rozhodnutia. Dôkazy k deklarovaným službám - technická pomoc, poradenstvo a konzultácie, konzultácie s dotknutými orgánmi štátnej správy a samosprávy, neboli predložené. Neboli predložené žiadne dôkazy ako napr. mailová alebo písomná komunikácia, z ktorej by bolo zrejmé, že daňový subjekt riešil s p. R. konkrétne skutočnosti vo veci projektu a tiež, že p. R. riešil konkrétne skutočnosti s nejakou inštitúciou.
Správca dane dôkazmi spochybnil všetky predložené štúdie, a to na stranách 44 - 46 prvostupňového rozhodnutia. Správca dane vyhodnotil, že uvedené štúdie v takej podobe ako boli predložené ku kontrole nezodpovedajú realite, nie sú podkladom pre vydanie územného rozhodnutia, štúdie nie sú vypracované oprávnenými osobami a nebola preukázaná pravdivosť a vierohodnosť predložených štúdií: > štúdia „Dopravno - kapacitné posúdenie križovatiek Polyfunkčný dom Bosákova“, údajne vypracovaná spoločnosťou biGG & Co s.r.o., ktorú daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly predložil ako dôkaz, je fiktívna. V skutočnosti, podľa jej obsahu sa jedná o dopravnú štúdiu s názvom „Dopravno- kapacitné posúdenie križovatiek Bytový dom Starý háj“, ktorú vypracovala spol. DOTIS Consult s.r.o. v roku 2015 pre Bytový dom Starý háj, bola vypracovaná pre spoločnosť ROXY Invest, s.r.o., Bratislava. Štúdia bola odovzdaná v roku 2015 v tlačenej aj elektronickej forme konateľovi spoločnosti ROXY Invest, s.r.o. p. R., ktorý je aj konateľom kontrolovaného daňového subjektu. Predmetná dopravná štúdia vypracovaná spoločnosťou DOTIS Consult s.r.o. bola upravená nasledovne: vymenené boli 2 titulné strany, 3 záverečné strany v kap. 2. „Zásady modelovania riešeného územia“ bol medzi riešené objekty vsunutý pod bodom 4.text „Polyfunkčný dom Bosákova -100 parkovacích miest.“ Ostatné časti štúdie sú úplne identické, len v hlavičke všetkých strán je odstránené logo DOTIS Consult s.r.o. a názov Dopravná štúdia, Dopravno - kapacitné posúdenie križovatiek Fuxova je nahradený názvom Dopravná štúdia, Dopravno - kapacitné posúdenie križovatiek Bosákova. Splnomocnený zástupca sa k preukázaným skutočnostiam, fiktívnej štúdii nevyjadril ani pri vypočutí svedka Ing. O. A., ani pri ústnom pojednávaní dňa 13.3.2020, ani vo Vyjadrení zo dňa 30.3.2020, tu iba v bode 7 pripustil zníženie sumy odpočítanej dane, hodnotu dopravnej štúdie vyčíslil v sume 2.000,-Eur vrátane DPH (z celkovej fakturovanej sumy 108.000,-Eur v zmysle zmluvy-pozn. správcu dane). > štúdia „Svetlotechnický posudok č. 1564“, ktorú daňový subjekt predložil ako dôkaz v priebehu daňovej kontroly, má niektoré časti identické so svetlotechnickým posudkom vypracovaným projektantom 3S - PROJEKT, s.r.o., pre Bytový dom Fuxova Bratislava, kde investormi boli ChP Invest, s.r.o. (konateľ O. R., ktorý je aj konateľom kontrolovaného daňového subjektu) a FUXTON s.r.o. Analýzu uvedených dvoch posudkov správca dane uviedol v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 13.3.2020. Zo zistení správcu dane je zrejmé, že štúdia Svetlotechnický posudok č. 1564, ktorá bola predložená daňovým subjektom ku kontrole sa preukázateľne netýka objektu Bytový dom Bosákova, nie je teda dôkazom dodania služieb spoločnosťou biGG & Co s.r.o. v súvislosti s projektom Bytový dom Bosákova v zmysle deklarovanej zmluvy. Správca dane nesúhlasil s tvrdením daňového subjektu, že vzhľadom na štruktúru zástavby a orientáciu na svetové strany bolo nutné posúdiť plánovanú výstavbu, hlavne bytový dom Fuxova. V svetlotechnických posudkoch sa vždy uvádza vplyv plánovanej stavby na okolitú zástavbu, susediace objekty a vlastný objekt z hľadiska svetlotechniky, ako sa aj uvádza v úvode a časti 7.1 predmetného svetlotechnického posudku. Z výkresu č.04 projektovej dokumentácie stavby Bytový dom Bosákova od projektanta MOROCZ TACOVSKY s.r.o. a z obr. 2 (Situácia a širšie vzťahy) Svetlotechnického posudku Fuxova od projektanta 3S-PROJEKT, s.r.o. je preukázané, že Bytový dom Fuxova a plánovaný Bytový dom Bosákova sú síce v rovnakej časti katastrálneho územia Petržalka, ale nie sú to priamo, ani nepriamo susediace objekty, ktoré by mali na seba vzájomný vplyv z hľadiska svetlotechniky. Správca dane zotrval na svojom závere, že štúdia Svetlotechnický posudok č. 1564, ktorá bola predložená daňovým subjektom ku kontrole, sa preukázateľne netýka objektu Bytový dom Bosákova, ale týka sa objektu bytový dom Fuxova a sčasti aj susedného objektu parkovací dom pri ulici Jantárová. Okolnosti, ako vznikol Svetlotechnický posudok, predložený daňovým subjektom nie sú v tomto prípade podstatné, rozhodujúca je skutočnosť, že predmetný posudok nie je dôkazom dodania služieb spoločnosťou biGG & Co s.r.o. v súvislosti s projektom Bytový dom Bosákova v zmysle deklarovanej zmluvy. Splnomocnený zástupca zrejme aj uznáva argumenty a dôkazy správcu dane , nakoľko v bode 7 vyjadrenia pripustil zníženie sumy odpočítanej dane , hodnotu svetlotechnickej štúdie vyčíslil v sume 2 000 eur vrátane DPH (z celkovej fakturovanej sumy 108 000 Eur v zmysle zmluvy - pozn. správcu dane) > štúdia realizovateľnosti investičného zámeru Polynkčný dom Bosákova štúdia rieši obdobné charakteristiky a analýzy stavby ako Dokumentácia pre územné rozhodnutie, Polyfunkčný objekt Bosákova“, vypracovaná architektonickou kanceláriou MOROCZ TACOVSKY s.r.o. v decembri 2017 a má celkom 28 strán + výkresovú čas, z toho:
- výkresovú časť tvorí 13 výkresov, vypracovaných architektonickou kanceláriou MOROCZ TACOVSKY s.r.o. a sú súčasťou Dokumentácie pre územné rozhodnutie „Polyfunkčný objekt Bosákova“
- 3 strany (str. 10-13 ) - časť Vyhodnotenie regulatívov intenzity využitia rozvojového územia pre plochu záujmových pozemkov a časť Vyhodnotenie regulatívov intenzity využitia rozvojového územia pre funkčnú plochu G201 a tabuľková časť (celkovo 4 tabuľky výpočtov) sú úplne identické s časťou Dokumentácie pre územné rozhodnutie (str. 5-7).
- 15 strán sú analýzy (prieskum trhu, finančná analýza, SWWOT analýza, vyhodnotenie, záver)
- 10 strán tvorí text, kde sú inými slovami popísané rovnaké charakteristiky stavby a pozemkov ako v Dokumentácii pre územné rozhodnutie. > štúdia realizovateľnosti investičného zámeru Polynkčný dom Bosákova - upravená verzia má celkom 43 strán + výkresovú čas, z toho:
- 28 strán tvorí skopírovaná 1. štúdia (popis stavby, vyhodnotenie regulatívov, analýza), uvedená ako variant A,
- 13 strán sú identické výkresy ako, v 1. štúdii (výkresy z Dokumentácie pre územné rozhodnutie),
- 13 strán sú deklarované nové analýzy (takmer identická analýza varianty A) - označené ako variant B. V obidvoch štúdiách realizovateľnosti nie sú len rovnaké výsledky, identické nie sú len číselné údaje, ale aj text v tabuľkách, tabuľky majú rovnakú štruktúru, rovnaký počet riadkov, stĺpcov, rovnaký popis. Je nereálne, aby dva rôzne subjekty vytvorili rovnakú tabuľku, keď ju vytvárajú nezávisle na sebe, hoci rovnakou metódou, ako tvrdil daňový subjekt. Z uvedeného vyplýva, že v obidvoch štúdiách v rozsahu cca 70 strán + 26 strán výkresov je iba celkom cca 30 strán, ktoré nie sú doslovne použité z inej dokumentácie (z toho iba cca 20 strán tvoria finančné analýzy). Z informácií z protokolu č. 101410598/2019 zo dňa 10.6.2019 z daňovej kontroly DPH vykonávanej u daňového subjektu Bosáková s.r.o. (t.j. žalobcu) Daňovým úradom Bratislava za zdaňovacie obdobie jún 2018 je zrejmé, že v zmysle Zmluvy zo dňa 11.12.2017 boli vystavené celkovo 2 faktúry:
- faktúra č. 201850017 zo dňa 30.5.2018 v celkovej sume 48.000,-Eur, z toho DPH 20% v sume 8.000,- Eur, predmet fakturácie „služby na základe Zmluvy o technickej pomoci zo dňa 19.12.2017“ - predmet tejto daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie 5/2018 a
- faktúra č. 201860022 zo dňa 12.6.2018 v celkovej sume 60.000,-Eur, z toho DPH 20% v sume 10.000,- Eur, predmet fakturácie „služby na základe Zmluvy o technickej pomoci zo dňa 19.12.2017“ - t.j. predmet daňovej kontroly vykonávanej Daňovým úradom Bratislava za zdaňovacie obdobie 6/2018. Ku obidvom faktúram predložil žalobca rovnaké vyjadrenia k predmetu fakturácie a rovnaké dôkazy - 4 identické štúdie a vyjadrenia. Celková hodnota deklarovaných služieb bola 108.000,-Eur, z toho DPH 20% v sume 18.000,-Eur. Správca dane konštatoval, že ak splnomocnený zástupca uvádza vo vyjadrení zo dňa 30.3.2020 v bode 7 ohodnotenie svetlotechnického posudku a dopravného posudku v celkovej sume cca 4.000,-Eur základ dane, potom na obidve štúdie realizovateľnosti zostáva ohodnotenie v celkovej sume 86.000,-Eur základ dane. Takáto cena je osobitným dôkazom fiktívnej a nereálnej transakcie, ktorá nemá ekonomické opodstatnenie. Nepravdivý úvod v obidvoch štúdiách je zase dôkazom nevierohodnosti spoločnosti biGG & Co s.r.o., osobitne p. R., ktorý mal tieto štúdie podľa vyjadrenia zo dňa 30.3.2020 osobne vypracovať. Správca dane spochybnil aj predložené štúdie realizovateľnosti a daňový subjekt tieto pochybnosti, uvedené už v Protokole, nevyvrátil. V priebehu daňovej kontroly bolo zistené, že daňový subjekt biGG & Co s.r.o je dlhodobo nekontaktný, minimálne od 10/2018 bolo na sídlo spoločnosti zaslaných desiatky zásielok, všetky boli neúspešne doručené. Dlhodobo nekontaktný je aj konateľ spoločnosti V. R. na adrese v Rakúsku, ktorú má uvedenú v Obchodnom registri - na túto adresu boli zasielané viaceré zásielky minimálne od 2/2019, všetky boli neúspešne doručené. Prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií bolo vo vyrubovacom konaní zistené, že v tomto čase nie je registrovaný na žiadnej adrese v Rakúsku. Spoločnosti biGG & Co s.r.o. bola z úradnej moci k 30.9.2019 zrušená registrácia DPH. Daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly (ani vo Vyjadrení k protokolu zo dňa 23.9.2019) nenavrhoval správcovi dane vypočutie svedka V. R., prvý krát vyslovil túto požiadavku až splnomocnený zástupca vo Vyjadrení zo dňa 22.11.2019, kde uviedol, že „naďalej trvá na vypočutí p. R.“. Správca dane napriek tomu mal v priebehu daňovej kontroly záujem o jeho vypočutie, mal však informácie, že V. R. je na adrese trvalého pobytu nekontaktný, správca dane nemal možnosť doručiť svedkovi predvolanie. Správca dane nemal ani možnosť predviesť tohto svedka políciou, pretože je občanom Rakúska. Daňový subjekt sa vo Vyjadrení k protokolu k tomu vyjadril, že pán R. sa kontaktoval s pánom R. naposledy v máji tohto roka (2019) a pán R. mu tvrdil, že vzhľadom k tomu, že bol odcestovaný a zopár týždňov práceneschopný, nemohol si preberať poštu a nevedel o tom, že ho kontaktoval správca dane. Z uvedeného vyjadrenia vyplýva, že daňový subjekt (konkrétne p. R.) sa dokázal skontaktovať s p. R.. Pán R. sa dozvedel, že ho neúspešne kontaktoval správca dane, napriek tomu sa p. R. nesnažil o kontakt so správcom dane a zostal aj od predmetného mája 2019 naďalej nekontaktný ako spoločnosť biGG & Co s.r.o. na sídle spoločnosti, ako aj on osobne na adrese trvalého pobytu, uvedeného v Obchodnom registri a u správcu dane. Správca dane sa rozhodol, že nepožiada rakúske daňové orgány o jeho vypočutie, ale požiada ich o zistenie adresy trvalého, alebo prechodného
pobytu osoby V. R. v Rakúsku, aby mohol úspešne doručiť predvolanie na výsluch svedka a zrealizovať výsluch svedka v mieste sídla spoločnosti, v ktorej je V. R. konateľom. Správca dane sa rozhodol pre tento postup z nasledovných dôvodov:
- svedok je konateľom slovenskej spoločnosti so sídlom v Bratislave, faktúrami deklaruje, že podniká na území Slovenska a Bratislavy, je preto logické a adekvátne jeho vypočutie v Bratislave. Mesto Kittsee, kde mal V. R. nahlásený trvalý pobyt je pri hraniciach so SR, vypočutie svedka v Bratislave je pre svedka, ako aj splnomocneného zástupcu ideálne;
- pri vypočutí v Rakúsku by nemohol byť prítomný daňový subjekt a klásť svedkovi otázky, správca dane chcel daňovému subjektu toto právo umožniť v záujme správneho, objektívneho a čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu a v záujme potvrdenia jeho vyjadrení. Išlo by aj o priamu konfrontáciu bez potreby tlmočníka;
- správca dane by vykonal výsluch svedka kvalitnejšie s podrobnou znalosťou veci, mohol by v priebehu výsluchu doplňovať svoje otázky podľa momentálnej situácie, odpovedí a reakcií svedka;
- svedok ovláda slovenský jazyk, je však otázne, do akej miery ovláda nemecký jazyk, nie je známe, či by nevznikol problém tlmočenia, čím by sa kvalita výsluchu významne znížila. Dňa 23.1.2020 správca dane zaslal uvedenú žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií do Rakúska. Pri ústnom pojednávaní dňa 13.3.2020 správca dane uviedol, že nevykoná výsluch svedka V. R., nakoľko po vyhodnotení nových zásadných dôkazov, získaných vo vyrubovacom konaní zhodnotil, že nie je potrebné, relevantné vykonať výsluch svedka. Za zásadné dôkazy považoval správca dane najmä dôkaz o fiktívnej štúdii Dopravno-kapacitné posúdenie križovatiek a dôkaz o tom, že Svetlotechnický posudok sa netýka objektu Bosákova. Výpoveď svedka by tieto zistenia nijako nevyvrátila. Správca dane v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že aj Daňový úrad Bratislava v priebehu daňovej kontroly dňa 11.2.2019 zaslal p. R. predvolanie na vypočutie svedka, zásielka nebola taktiež doručená (uvedené v protokole DÚ Bratislava). Významná je však skutočnosť, že na ústne pojednávanie sa nedostavil ani kontrolovaný daňový subjekt (splnomocnený zástupca), hoci mal vedomosť o termíne vypočutia svedka a nevedel o skutočnosti, že zásielka nebola svedkovi doručená a svedok sa nedostaví na ústne pojednávanie. Je teda otázne, aký mal daňový subjekt záujem o správne, objektívne a čo najúplnejšie zistenie skutkového stavu a na potvrdení skutočností, uvádzaných daňovým subjektom, keď nevyužil svoje významné právo klásť svedkovi otázky, ale účelovo stále poukazuje na rozhodujúci význam výsluchu tohto svedka. Správca dane vypočutie svedka V. R. nepovažoval za významný dôkaz, a to z dôvodu, že skutočností, ktoré by mohli byť pri vypočutí svedka zistené, by v žiadnom prípade nemohli byť rozhodujúce pre posúdenie a rozhodnutie vo veci.
2. Na základe včas podaného odvolania žalobcu rozhodovalo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej ako „odvolací správny orgán“ alebo „žalovaný“), ktoré rozhodnutím číslo: 10133574420 zo dňa 18.8.2020 (ďalej aj len „rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu“ alebo „rozhodnutie žalovaného“, alebo „napadnuté rozhodnutie“) potvrdilo predmetné rozhodnutie správcu dane (viď bod 1. tohto rozsudku). Okrem iného poukázal na to, že ani sám žalobca nevedel označiť osoby (okrem p. V. R.), ktoré poskytli služby technickej pomoci pri vydaní územného rozhodnutia. Podľa Zmluvy zo dňa 11.12.2017 sa malo fakturovať až v lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti územného rozhodnutia o umiestnení stavby vydaného Stavebným úradom Mestskej časti Bratislava - Petržalka. V priebehu daňovej kontroly však bolo zistené, že dokumentácia pre územné rozhodnutie nebola dokončená, územné rozhodnutie o umiestnení stavby nebolo Magistrátom mestskej časti Bratislava - Petržalka vydané, nakoľko žalobca rozhodol pozemky, na ktorých mala byť realizovaná výstavba polyfunkčného objektu Bosákova predať, a ktorý aj zrealizoval v zdaňovacom období máj 2018 na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 21.5.2018 a odberateľskej faktúry č. 201801 zo dňa 21.5.2018. Z predloženej Kúpnej zmluvy a ani odberateľskej faktúry nevyplýva, že súčasťou predaja pozemkov boli aj poskytnuté služby t. j. vypracovanie predmetných štúdií a ďalších služieb o technickej pomoci. Skutočnosť, že kupujúci pozemkov nemal o dovtedy spracovanú dokumentáciu na výstavbu polyfunkčného domu záujem, pretože hovoril o inom využití predmetných pozemkov, potvrdil sám žalobca vo svojom podaní zo dňa 9.8.2019 č. 6/12927457/2019. Len tvrdenie odvolávajúceho sa - t.j. žalobcu bez preukázania relevantných písomných dôkazov, že súčasťou ceny za predaj pozemkov boli aj náklady vynaložené na vypracovanie štúdií je nepostačujúce. Na základe toho žalobca nepreukázal, že prijaté plnenie od spoločnosti biGG&Co s.r.o. použil na účely svojho podnikania, čím porušil ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH. Žalovaný uviedol, že aj sám žalobca v odvolaní konštatoval, že pôvodne síce existovala priama a bezprostredná súvislosť medzi nadobudnutím služieb a plánovaným uskutočnením zdaniteľného
plnenia umožňujúceho plný nárok na odpočítame dane z nadobudnutých služieb (predaj nových bytov a nebytových priestorov). Následne s ohľadom na Štúdiu realizovateľnosti investičného zámeru a príležitosť predať pozemky za lukratívnych okolností nedošlo k realizácii investičného zámeru, ale k predaju pozemkov. Žalovaný k poukazovaniu žalobcu na rozsudky ESD C-29/08 SKF a C 118/11 uviedol, že aplikácia predmetných rozsudkov nie je možná, pretože vykonaným dokazovaním správcom dane a tiež žalobcom nebolo preukázané písomnými relevantnými dôkazmi, že súčasťou predaja pozemkov boli aj dodané služby spojené s vydaním územného rozhodnutia na nehnuteľnosti. Ani aplikácia ďalších rozsudkov ESD, na ktoré je v odvolaní poukazované (C-18/13, C-653/11) nie je možná na daný prípad z dôvodu vykonaných dôkazov správcom dane, z ktorých vyplynul iný skutkový stav, z ktorého sa vychádzalo pri predmetných rozsudkoch. Žalobcom predložené doklady správca dane preveroval v nadväznosti na dodávateľa spoločnosť biGG&Co s.r.o. a následne na jeho subdodávateľov a orgány kompetentné vo veci konať. Správca dane tiež preveroval u žalobcu, akým spôsobom prijaté plnenie od dodávateľa biGG&Co s.r.o. použil na dodávky zdaniteľných plnení na výstupe. Žalobca v súvislosti s prijatým plnením a následným dodaním pre potencionálneho odberateľa nepredložil žiadny konkrétny dôkaz v súvislosti s realizáciou dodaní na výstupe, že súčasťou predaja pozemkov boli aj dodané služby, ktoré by správca dane mohol využiť na podporu tvrdení žalobcu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnenia prijatá od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Žalovaný preskúmaním napadnutého rozhodnutia a predloženého spisového materiálu zistil, že správca dane vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie. Dodanie služby chcel preveriť tak u priameho dodávateľa ako aj jeho subdodávateľov. Vzhľadom na nekontaktnosť priameho dodávateľa a na nekontaktnosť oprávnených osôb mu to nebolo umožnené. Preto správca dane v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku použil dôkazy týkajúce sa tých istých účastníkov konania aj z iných daňových konaní. Žalovaný tiež poukázal na to, že pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Na základe správcom dane zistených skutočností konštatovanie žalobcu o selektívnom a účelovom vykonaní dôkazov správcom dane, ktoré mali viesť k spochybneniu dodania služby je neopodstatnené. K námietke žalobcu, že správca dane spochybňuje odpočítanú DPH z celej protihodnoty uvádzanej na faktúre, pričom toto tvrdenie správcu dane je v rozpore s ním vykonanými dôkazmi, nakoľko správca dane spochybnil iba dve nevýznamné súčasti dodaných služieb žalovaný uviedol, že z vykonaného dokazovania uvedená skutočnosť nevyplýva. Správca dane zistil, že dodávateľom biGG&Co s.r.o. neboli služby dodané ako celok, v takej sume aká je uvedená na faktúre. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dodávateľ - spoločnosť biGG&Co s.r.o. nedodala žalobcovi žiadne služby. V súvislosti s námietkou, že správca dane doteraz nevykonal rozhodujúci dôkaz, a to výsluch konateľa spoločnosti biGG&Co s.r.o. p. V. R. žalovaný uviedol, že správca dane pri zabezpečení jeho predvedenia na vypočutie využil všetky možnosti v súlade s Daňovým poriadkom. Na základe Odpovede na MVI zo dňa 24.3.2020 bolo oznámené, že menovaný nie je registrovaný v Rakúsku, poslednú nahlásenú adresu navštívila aj rakúska polícia, na ktorej sa menovaný nenachádzal. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o osobu, ktorá tak na území SR ako aj v Rakúsku je dlhodobo nekontaktná, jej pobyt nie je známy nebolo možné zo strany správcu dane vykonať výsluch menovaného. Preto tvrdenie žalobcu, že naďalej trvá na jeho vypočutí odvolací orgán považoval za irelevantné. K výsluchu splnomocneného zástupcu spoločnosti biGG&Co s.r.o. žalovaný uviedol, že svedok nie je pomenovaný, nie je teda jasné, o koho sa má jednať, pretože spoločnosť biGG&Co s.r.o. podľa údajov informačného systému finančnej správy mala a má vo svojej evidencii iba zástupcov na elektronické doručovanie. Žalovaný konštatoval, že svedecká výpoveď zástupcu pre elektronické doručovanie nemôže objasniť konkrétne okolnosti dodaných služieb. Bolo na žalobcovi, aby presne označil osobu
- splnomocneného zástupcu, ktorého má správca dane vypočuť. V súvislosti s odvolacou námietkou, ktorou žalobca namietal procesný postup správcu dane pri dokazovaní, keď správca dane časť dôkazov prevzal do daňovej kontroly z iných konaní, žalovaný uviedol, že žalobcom počas výkonu daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania neboli vznesené žiadne námietky proti postupu správcu dane. Správca dane pri výkone daňovej kontroly vychádzal z dokladov, písomností, evidencií, záznamov, podaní a informácií, ktoré správcovi dane poskytol žalobca a z dôkazov, ktoré si zabezpečil správca dane bez súčinnosti daňového subjektu. Správca dane vykonal rozsiahle šetrenia celého obchodného reťazca dodávateľov a v Protokole č. 101980344/2019 zo dňa 19.8.2019 a zároveň aj vo vydaných rozhodnutiach uviedol všetky písomnosti, dôkazy a kontrolné zistenia, ktoré ho viedli k prijatým záverom,
teda aj zistenia o iných daňových subjektoch pričom postupoval v súlade s ustanovením § 24 Daňového poriadku a jeho procesný postup nebol v rozpore s Daňovým poriadkom. K výsluchu svedka p. I. E., ktorý mal sprostredkovať kontakt medzi konateľom žalobcu p. R. a konateľom dodávateľa p. V. R. žalovaný uviedol, že správca dane nepovažoval vypočutie menovaného za významný dôkaz a skutočnosti, ktoré by mohli byť pri vypočutí svedka zistené, by vzhľadom na vykonané dokazovanie nemohli byť rozhodujúce pre posúdenie a rozhodnutie vo veci a aj vzhľadom na to, že menovaný bol len sprostredkovateľom kontaktu medzi konateľmi spoločností. K tvrdeniu žalobcu, že pracovníčka z Magistrátu hlavného mesta Bratislavy potvrdila, že predmetné konzultácie boli vykonané iba zástupcom dodávateľa biGG&Co s.r.o. žalovaný uviedol, že z Odpovede Magistrátu hl. mesta zo dňa 17.2.2020 uvedená skutočnosť nevyplýva. V písomnej odpovedi magistrát uviedol, že ak je potrebné pri vydávaní záväzných stanovísk spravidla komunikujú so žiadateľmi prostredníctvom kontaktných údajov, ktoré sú uvedené v žiadosti, v prípade nutnosti ich žiadatelia kontaktujú aj so spracovateľmi predloženej dokumentácie. V predmetnom prípade boli uvedené kontaktné údaje - telefónne číslo XXXX XXX XXX, čo je kontakt na T.. O. I. - konateľa žalobcu. K námietke týkajúcej sa výsluchov svedkov v písomnej forme, ktorý Daňový poriadok nedovoľuje žalovaný uviedol, že v predmetnom prípade sa mali vyžadovať písomné odpovede od T.. J. A., avšak jednalo sa o výzvy podľa§ 26 ods. 7 Daňového poriadku, kde správca dane žiadal zaslať predovšetkým konkrétne dokumenty (dopravné štúdie, svetlotechnické posudky....) a požadoval iba určité upresnenie, jednoduché vyjadrenie k týmto konkrétnym dokumentom. Správca dane nevykonal písomné výsluchy, ako uvádza žalobca. K tvrdeniu žalobcu, že trvá na vykonaní výsluchu T.. J. A., žalovaný uviedol, že skutočnosti, ktoré by mohli byť pri vypočutí svedka zistené, by v žiadnom prípade nemohli byť rozhodujúce pre posúdenie a rozhodnutie vo veci. Výsluch svedka k iným, hoci súvisiacim okolnostiam, by presahoval rámec dokazovania v miere nevyhnutnej pre vydanie zákonného rozhodnutia. Správca dane preukázal, že štúdia „Svetlotechnický posudok č. 1564“, ktorú daňový subjekt predložil ako dôkaz v priebehu daňovej kontroly sa preukázateľne netýka objektu Bytový dom Bosákova, nie je teda dôkazom dodania služieb spoločnosťou biGG & Co s.r.o. v súvislosti s projektom Bytový dom Bosákova v zmysle deklarovanej zmluvy. Svedok by akýmkoľvek svojím tvrdením nemohol vyvrátiť preukázanú skutočnosť, že Svetlotechnický posudok sa netýka objektu Bytový dom Bosákova. Okolnosti, ako vznikol Svetlotechnický posudok, predložený daňovým subjektom nie sú v tomto prípade podstatné, rozhodujúca je skutočnosť, že predmetný posudok nie je dôkazom dodania služieb spoločnosťou biGG & Co s.r.o. v súvislosti s projektom Bytový dom Bosákova v zmysle deklarovanej zmluvy. V súvislosti s námietkou, ktorou bolo namietané, že správca dane vychádzal z nerelevantných dôkazov ako je protokol z daňovej kontroly vykonávanej Daňovým úradom Bratislava za zdaňovacie obdobie jún 2018 žalovaný uviedol, že správca dane získal v zmysle § 24 ods. 3 a § 24 ods. 4 Daňového poriadku informácie zo spisu z daňovej kontroly DPH vykonávanej Daňovým úradom Bratislava a vyrubovacieho konania po odvolaní za zdaňovacie obdobie jún 2018 u daňového subjektu Bosákova, s.r.o., konkrétne protokol č. 101410598/2019 zo dňa 10.6.2019, zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100372689/2020, spísanú dňa 6.2.2020 so svedkom M. E., zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100525159/2020 zo dňa 25.2.2020, spísanú so svedkom O. A.. O využití uvedených informácií ako dôkazu bol spísaný úradný záznam č. 100586582/2020 zo dňa 3.3.2020. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane nevyužil ako dôkaz nejaké subjektívne vyhodnotenia iného správcu dane v protokole, ale konkrétne fakty, preukázané kontrolné zistenia. Z predmetného protokolu správca dane využil iba konkrétne informácie, ktoré neboli nijako spochybnené v odvolacom konaní. V odvolacom konaní bolo rozhodnutie Daňovým úradom Bratislava zrušené a vrátené na nové konanie, protokol je platným dokumentom, ako aj všetky zistenia a vykonané úkony dokazovania. Žalovaný uviedol, že v protokole sa uvádzajú iba vyhodnotenia dôkazov, protokol obsahuje v zmysle § 47 Daňového poriadku aj všetky preukázané kontrolné zistenia, vyjadrenia daňového subjektu a až následne sa v protokole uvádza vyhodnotenie dôkazov. Žalobca neuvádzal, ktoré konkrétne dôkazy považuje za nerelevantné, či subjektívne. K námietke žalobcu, že zamestnanci správcu dane T.. A. R. a T.. N. Y. hrubým spôsobom zasahovali do nezávislosti daňovej kontroly vykonávanej Daňovým úradom Bratislava, žalovaný uviedol, že z predloženého spisového materiálu mal za preukázané že informácie zo spisu z daňovej kontroly DPH vykonávanej Daňovým úradom Bratislava a vyrubovacieho konania po odvolaní za zdaňovacie obdobie jún 2018 správca dane získal v zmysle § 24 ods. 3 a § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Nahliadnutie do spisu (správny pojem „nazeranie do spisu“) sa v zmysle § 23 Daňového poriadku týka daňového subjektu alebo jeho zástupcu, nie správcu dane. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru súdov, že je nepostačujúce, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry a zmluvy, ale musí
byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená na faktúre, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar alebo službu odberateľovi. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na faktúrach, pokiaľ si uplatňuje odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Žalobca nepreukázal, že zo strany dodávateľov bolo uskutočnené dodanie služieb, pri ktorom podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH vznikla daňová povinnosť a preto následne odberateľovi uvedenom na faktúrach nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Žalobca napriek tomu, že správca dane mu umožnil splniť si svoju dôkaznú povinnosť nevyvrátil dôvodné a preukázané pochybnosti správcu dane o reálnom dodaní služieb dodávateľom uvedeným na spornej faktúre a vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa biGG&Co s.r.o. a tiež, že prijaté plnenie použil na účely svojho podnikania podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.
3. Žalobca podal v zákonnej lehote správnu žalobu navrhujúc zrušenie rozhodnutia žalovaného. Podanie žaloby odôvodnil nesprávnym a nedostatočným zistením skutkového stavu, nesprávnym právnym posúdením veci, hrubým porušením práva na spravodlivý proces, zásady zákonnosti, zásady voľného hodnotenia dôkazov, zásady súčinnosti a ďalších zásad daňového konania. Žalobca v konaní preukázal, že bol vlastníkom stavebného pozemku, na ktorom mienil realizovať výstavbu Polyfunkčného domu Bosákova. K uvedenému si postupne obstarával potrebnú dokumentáciu a podklady. S týmto zámerom uzatvoril žalobca aj zmluvu o technickej pomoci s dodávateľom spochybneným daňovými orgánmi. Žalobca na preukázanie plnenia predložil ako dôkazy okrem faktúry, Zmluvu o technickej pomoci a v rámci nej dodané podklady (dopravno-kapacitné posúdenie križovatiek Plyfunkčný dom Bosákova, Svetlotechnický posudok č. 1564, Štúdiu realizovateľnosti investičného zámeru Polyfunkčný dom Bosákova a Štúdiu realizovateľnosti investičného záveru Polyfunkčný dom Bosákova - upravená verzia). Zároveň žalobca vysvetlil, že vzhľadom na prehodnotenie svojho investičného zámeru, vyhodnotil ako výhodnejšiu ponuku na odpredaj uvedeného pozemku. Zároveň preukázal realizáciu tohto predaja pozemku (nebolo daňovými orgánmi spochybnené), pričom uviedol, že kupujúci ho informoval, že má iné investičné zámery s pozemkom ako boli žalobcove, ku ktorým si žalobca nechal o. i. vypracovať aj dokumentáciu predloženú k spochybnenej faktúre. Správca dane ani v Protokole z daňovej kontroly, ani počas vyrubovacieho konania a ani následne vo svojom rozhodnutí nespochybnil splnenie podmienky upravenej v § 49 ods. 2 zákona o DPH v tej časti, že by žalobca nepreukázal, že použil prijaté plnenia na účely svojho podnikania. Uvedenú výhradu formuloval správca dane voči žalobcovi iba vo svojom Oboznámení so skutočnosťami č. 101558568/2019 zo dňa 26.6.2019. K uvedenému sa žalobca vyjadril a predložil relevantné listinné dôkazy. Z celého priebehu vyrubovacieho konania ako aj z rozhodnutia správcu dane je zrejmé, že správca dane ani následne nespochybnil skutočnosť, že žalobca splnil podmienku stanovenú v § 49 ods. 2 zákona o DPH a preto ani žiadne dokazovanie v tomto smere už neprebiehalo. Žalovaný odôvodnil nepriznanie práva na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúre zároveň údajným neunesením dôkazného bremena zo strany žalobcu na preukázanie, že prijaté plnenia použil na účely svojho podnikania podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Žalobca namietal, že v tejto časti je rozhodnutie žalovaného absolútne prekvapivé, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a došlo k hrubému porušeniu žalobcovho práva na spravodlivý proces. Vychádzajúc z ústavného princípu práva na spravodlivý proces, je nepochybné, že práve rešpektovanie jeho vyššie uvedených základných súčastí má v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Účastník konania musí mať možnosť až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie nielen prvostupňového, ale aj druhostupňového orgánu. Ak z prerokovania pripomienok a dôkazov a právneho posúdenia veci správcom dane, zachytených v Protokole z daňovej kontroly a rozhodnutí správcu dane, k určitým preverovaným skutočnostiam nevyplývajú žiadne ďalšie pochybnosti, potom daňový subjekt oprávnene mohol vzhľadom na vyššie uvedené očakávať, že vo vzťahu k týmto nespochybneným skutočnostiam svoje dôkazné bremeno uniesol v plnom rozsahu. Následné spochybnenie týchto skutočností, resp. aplikácia iných zákonných ustanovení a až v rozhodnutí žalovaného, dokonca z dôvodu neunesenia dôkazného bremena, výslovne porušujú zákonom ustanovený procesný postup a predovšetkým právo na spravodlivý proces, nedielnou súčasťou ktorého je aj predvídateľnosť rozhodnutia správneho orgánu. Vecnú správnosť rozhodnutia totiž treba chápať v širšom zmysle, teda nielen z hľadiska hmotnoprávneho, ale i z hľadiska procesnoprávneho, so zreteľom na skutočnosť, že len pri dôslednom a presnom dodržiavaní procesných ustanovení môžu byť splnené predpoklady pre vydanie rozhodnutia
plne zodpovedajúceho zákonu. Je však zrejmé, že žalovaný v odvolacom konaní nevykonal žiaden úkon smerujúci k žalobcovi, ktorým by ho informoval o rozdielnom právnom posúdení splnenia podmienky upravenej v § 49 ods. 2 zákona o DPH a o nedostatočnosti predložených dôkazov v tejto časti. Tým žalobcovi odňal právo predkladať dôkazy a vyjadriť sa. Nepostačuje iba všeobecný záver, že „žalobcom nebolo preukázané písomnými relevantnými dôkazmi, že súčasťou predaja pozemkov boli aj dodané služby spojené s vydaním územného rozhodnutia na nehnuteľnosť“. Ktoré dôkazy pri tom posudzoval žalovaný a ako tieto vyhodnotil úplne absentuje. Z uvádzanej judikatúry jednoznačné vyplýva, že dokonca aj pri tzv. „zmarených investíciách“ zostáva právo na odpočítanie dane zachované, ak sa nepreukáže zneužívajúce konanie, čo sa v prípade žalobcu nestalo (prípad C-110/94 Inzo - tu spoločnosť nikdy nevyužila prijaté plnenia na svoju podnikateľskú činnosť, nakoľko na základe analýz sa jej plánovaná činnosť javila ako nerentabilná). Zároveň aj z rozhodnutí SD EÚ C-29/08 SKF bod 60 a C-118/11 Eon bod 48 vyplýva, že podmienka využitia prijatých plnení na zdaniteľné plnenia na výstupe je dodržaná v prípade, ak sú náklady zahrnuté buď do ceny konkrétnych plnení na výstupe alebo všeobecne do ceny tovarov a služieb dodávaných zdaniteľnou osobou v rámci jej ekonomickej činnosti. Je preto zrejmé, že uvádzaná judikatúra SD EÚ relevantná je a bolo preto súčasťou žalobcovho práva na spravodlivý proces, aby sa s ňou žalovaný riadne vysporiadal a výklad ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH vykonal v súlade s ňou. Predmetom sporu medzi žalobcom a žalovaným je ďalej skutočnosť, či na základe zistení daňových orgánov a vykonaných dôkazov možno odoprieť právo žalobcu na odpočítanie DPH z ním predložených faktúr na základe argumentácie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočnosti, že služba mu bola dodaná práve na faktúre uvedeným dodávateľom, resp. že je účastníkom na nezákonnosti, ktorej sa dopustil dodávateľ z dôvodu, že nepostupoval s náležitou starostlivosťou pri jeho overovaní. Vzhľadom k dôvodom, na ktorých daňové orgány založili odopretie práva na odpočítanie dane zo žalobcom predloženej faktúry a vzhľadom na skutočnosť, že aj uvedená otázka jednoznačne spadá pod výklad práva EÚ, a to smernice Rady 2006/112/ES žalobca namieta, že výklad tohto práva vykonaný žalovaným a správcom dane je v absolútnom rozpore s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, a to najmä C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid, C-324/11 Gábor Tóth, C-18/13 Maks Pen. Výklad práva týkajúci sa odopretia práva na odpočítanie dane, ktorý poskytol Súdny dvor EÚ, je záväzný. Rozhodnutie žalovaného aj správcu dane sú v tejto časti arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Daňové orgány ignorovali právne záväzný výklad práva EÚ poskytnutý SD EÚ a tento vôbec neaplikovali. Žalobca poukazuje na zásadné závery SD EÚ, ktoré ako bude zrejmé z ďalšej časti žaloby daňové orgány ignorovali. SD EÚ najmä uvádza, že
- dôkazné bremeno na preukázanie, že daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že jeho transakcia je dotknutá daňovým podvodom, a to predložením objektívnych dôkazov plne leží na daňových orgánoch (napr. bod 50 rozhodnutia C-277/14 bod 49 rozhodnutia C-80/11);
- nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na podvode;
- členské štáty môžu určiť rozsah povinností, ak ich považujú za potrebné, avšak tieto nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľa riadneho výberu daní;
- určené opatrenia nemôžu byť používané spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH (bod 57 rozhodnutia C-80/11);
- ak zákon o DPH neuvádza konkrétne povinnosti, možno opatrenia požadovať iba v rozsahu riadnej starostlivosti, pričom ich rozsah potom vždy závisí od okolností konkrétneho prípadu. Následne z bodov 60 až 66 rozhodnutia C-80/11, ale aj z iných vyššie uvádzaných rozhodnutí vyplýva pri uplatňovaní posudzovania splnenia riadnej starostlivosti nasledovné:
- ak existujú okolnosti umožňujúce predpokladať nezákonnosť, má obozretný subjekt považovať za svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar, aby sa uistil o jeho spoľahlivosti;
- daňový orgán však nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH všeobecne požadovať najmä preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom alebo službou a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentami. V zásade totiž prináleží daňovým orgánom, aby vykonali u zdaniteľných osôb kontrolu nevyhnutnú na odhalenie nezákonností a uložili tresty zdaniteľnej osobe, ktorá sa dopustila takýchto nezákonností a daňových podvodov (napr. rozhodnutie C-80/11 body 60 až 62);
- týmito objektívnymi dôkazmi nie sú a nemôžu byť nasledovné skutočnosti: že dodávateľ alebo niektorý v rade subdodávateľov sú nekontaktní, nespolupracuje so správcom dane, resp. nevie preukázať pôvod nadobudnutého tovaru, resp. že správca dane nemá k dispozícii relevantné účtovné doklady tejto spoločnosti, dodávatelia si nesplnili svoje daňové povinnosti a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia je nejasná, že spoločnosti v dodávateľskom reťazci, nemali vytvorené podmienky na ekonomickú činnosť alebo nemali oprávnenie na obchodovanie s danou komoditou, mali len virtuálne sídlo, nezamestnávali zamestnancov, prípadne, že subjekty v dodávateľskom reťazci nevedia preukázať spôsob nadobudnutia tovaru, jeho prepravu, akákoľvek následná okolnosť, ktorá nastala v činnosti zisteného dodávateľského reťazca následne po realizácii transakcie;
- objektívne dôkazy, ktoré majú povinnosť obstarať daňové orgány sú tie, ktoré svedčia o tom, že došlo k nezákonnosti, resp. daňovému podvodu, a že daňový subjekt disponoval informáciou, ktorá by ho oprávňovala predpokladať vznik nezákonnosti. Z predmetného vyplýva, že daňové orgány sú povinné predložiť objektívne dôkazy o nasledovných skutočnostiach: a) že došlo k podvodu, t.j. predložiť dôkaz na ktorom článku a kto tento podvod spáchal b) že v čase realizácie transakcie existovali také indície, ktoré mali daňový subjekt viesť k vykonaniu ďalšieho preverenia dodávateľa, c) o tom, že o zistenej nezákonnosti daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť. Súdny dvor EÚ výslovne uviedol, že založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií (rozsudok C-80/11 a C-142/11 body 47 a 48). V ďalšom žalobca uviedol, že má za to, že vysvetlil ako došlo k nadviazaniu spolupráce s p. R. a spoločnosťou, za ktorú vystupoval. Označil osobu p. E., ktorý odporučil p. R. a sprostredkoval s ním prvý kontakt. Uviedol, že došlo k osobnému stretnutiu s p. R., ktorý informoval, že pracuje na založení firmy. Keď v decembri 2017 uviedol, že už má živnostenské oprávnenie, konateľ žalobcu mu zaslal návrh zmluvy o spolupráci. Keďže p. R. informoval, že spoločnosť ešte nie je zapísaná v OR SR, následne spolupráca pokračovala, až keď p. R. preukázal príslušné listiny preukazujúce právne skutočnosti, že sa stal konateľom v dodávateľskej spoločnosti. Tieto údaje z predložených listín boli zapracované do pôvodného návrhu zmluvy, pričom však chybou v písaní došlo k nesprávnosti a zostal uvedený pôvodný decembrový dátum zo zaslaného návrhu. Uvedené vysvetlenie je síce v rozhodnutí správcu dane uvedené, avšak tieto zistenia sú naďalej uvádzané na ťarchu žalobcu bez toho, aby sa s uvedenými vyjadreniami daňové orgány riadne vysporiadali. Žalobcovi je na ťarchu kladená skutočnosť, že dodávateľ neuviedol dodanie pre žalobcu v daňovom priznaní a počas preverovania bol nekontaktný, a preto nebolo možné overiť v jeho evidenciách doklady predložené žalobcom a ani zistiť, ktoré osoby pre dodávateľa vykonávali odborné činnosti. Žalobca namietal, že akékoľvek následné udalosti, ktoré sa zistili u jeho dodávateľa nemôžu byť v zmysle uvádzanej judikatúry dôvodom na nepriznanie práva na odpočítanie dane z faktúry predloženej žalobcom. Žalobca poukázal na skutočnosť, že konal v dobrej viere a vychádzajúc z ustálenej právnej praxe daňových orgánov pri registrácii platiteľov DPH, že vykonávajú dôkladné a hĺbkové overovanie subjektov, ktoré požiadajú o registráciu, vrátane zisťovania skutočností týkajúcich sa splnenia materiálno-technických a personálnych podmienok pre výkon ekonomickej činnosti. Žalobca na preukázanie nadviazania spolupráce a odporúčania pre vhodnosť na predmetné činnosti p. R. navrhoval vypočuť p. I. E., ktorý nadviazanie spolupráce s ním sprostredkoval. Napriek opakovaným návrhom daňové orgány uvedený dôkaz nevykonali s odôvodnením, že menovaný bol len sprostredkovateľom kontaktu s p. R. a že vzhľadom na iné vykonané dôkazy takýto dôkaz nepovažujú za významný. Žalobca namietal, že dostatočne odôvodnil návrh na vypočutie uvedeného svedka. Jeho výsluch nemal smerovať k samotnej spolupráci pri realizácii služieb, ale mal byť vykonaný práve na preukázanie osoby p. R., ktorá je spochybňovaná z hľadiska jeho odbornosti na spoluprácu. Uvedený svedok mal byť vypočutý aj k otázke serióznosti uvedenej osoby. Z judikatúry súdov vyplýva, že pokiaľ daňový subjekt pomer navrhovaného svedka k veci aspoň minimálne objasní, je na mieste jeho výsluch vykonať, a až následne v rámci hodnotenia dôkazov vysporiadať sa s tým, či sa jeho výpoveď okolností dôležitých pre konanie skutočne týka alebo nie. Len ak daňový subjekt vôbec nie je schopný vysvetliť, čo podstatné k jeho daňovej veci môže navrhovaný svedok uviesť, možno tento dôkazný prostriedok odmietnuť. Nevykonanie dôkazov bez udania relevantného dôvodu je vadou dokazovania, porušením základných povinností daňových orgánov pri dokazovaní a vedie k nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Žalobca preto namietal, že vzhľadom na relevantnú judikatúra daňové orgány nedostatočne odôvodnili odmietnutie vykonania výsluchu navrhovaného svedka a v priamom rozpore s ňou prakticky bez vedomosti o tom, čo bude svedok vypovedať a uvedie k osobe p. R., vopred prezumovali, že tieto skutočnosti by nemohli byť pre dokazovanie významné, hoci priamo osobu p. R. spochybňujú. Takýto postup žalovaného je preto v rozpore s právom na spravodlivý proces.
Taktiež žalobca namietal nevypočutie splnomocneného zástupcu dodávateľa uvedeného v Informačnom systéme Finančnej správy. Uvedený výsluch nemožno odmietnuť s tým, že táto osoba bola iba splnomocnenou pre elektronické doručovanie. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru aj tu žalobca poukázal na to, že aj táto osoba mohla vypovedať k otázkam týkajúcim sa osoby p. R. a ekonomickej činnosti dodávateľa. Daňové orgány nemôžu bez akýchkoľvek dôkazov prezumovať, že táto osoba nevie nič o činnosti tejto spoločnosti „lebo bola iba splnomocnená na elektronické doručovanie“. Žalobca taktiež namietal nevypočutie p. R., konateľa dodávateľskej spoločnosti, pričom uviedol, že nemožno na jeho ťarchu vykladať, že nezabezpečil uvedeného svedka, nakoľko mu takáto povinnosť z Daňového poriadku nevyplýva. Zároveň nemožno na ťarchu daňového subjektu vykladať fakt, že správca dane cez MVI zisťoval o nej skutočnosti u rakúskych orgánov až v januári 2020, kedy tieto uviedli, že o nej v danom čase nevedia poskytnúť informácie o relevantnom pobyte v Rakúsku. Zároveň bez vypočutie tejto osoby nemožno spochybňovať jej vedomosti a schopnosti zabezpečiť vypracovanie predložených dokladov, najmä štúdie realizovateľnosti, ktorú podľa vedomostí žalobcu pripravoval osobne. Žalobca aj v podanej žalobe namieta, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, kedy daňové orgány v rozpore s Daňovým poriadkom získavali písomné výpovede od osôb, konkrétne osoby T.. Z.A., ktorý poskytoval podklady, na základe ktorých správca dane spochybňuje, že svetlotechnický posudok dodaný dodávateľom sa netýka objektu Bytový dom Bosákova a „svedok by akýmkoľvek svojím tvrdením nemohol vyvrátiť preukázanú skutočnosť“. Ak daňové orgány napriek vyjadreniam žalobcu spochybňujú, že predložený svetlotechnický posudok bol dostatočný pre posudzovanie skutočností týkajúcich sa štúdie realizovateľnosti, a to práve na základe podkladov a vyjadrení p. A., potom je v rozpore s právom na spravodlivý proces, ak žalobcovi nebolo umožnené klásť tejto osobe otázky pri výsluchu. Tu poukazuje na to, že správca dane nie je tiež odborne zdatnou osobou pre posúdenie skutočností ním uvádzaných, že tento posudok sa „preukázateľne netýkal“ objektu Bosáková. Ak daňové orgány spochybňujú žalobcom predložené podklady, ktoré mu dodal v rámci plnenia zmluvy jeho dodávateľ z dôvodu, že takéto doklady môže vypracovať iba na to odborne spôsobilá osoba, žalobca namieta, že žalovaný sa opätovne nevysporiadava s ním uvádzanými námietkami, kde vysvetlil, že uvedené závery správcu dane neobstoja. V tejto súvislosti žalobca poukázal zároveň na samotné výpovede svedkov p. E. a p. A. uvádzané na ťarchu žalobcu. Aj títo svedkovia, ako odborne spôsobilé osoby, jednoznačne uviedli, že pokiaľ si záujemca obstaráva podklady (svetlotechnický posudok, dopravno-kapacitné posúdenie križovatiek) pre svoje interné účely (ako tomu bolo v tomto prípade) je možné, že by si investor dal vypracovať aj posudok neautorizovanou osobou. Teda aj vyjadrenia odborne kvalifikovaných osôb vyvracajú závery daňových orgánov, že dodávateľ nemohol dodať predmetnú službu, lebo na to nemal príslušné oprávnenia. Žalobca zároveň poukázal na to, že zdôvodnil, prečo na základe už vypracovaných podkladov v projekte nepokračoval, a teda ani nepožiadal o vydanie územného rozhodnutia. Uviedol, že aj po konzultácii s právnikom dospel k záveru, že vzhľadom na uzatvorenú zmluvu s dodávateľom a vzhľadom na nemožnosť jej ďalšieho plnenia z dôvodov na strane žalobcu (predaj pozemku), nie je možné zmluvu s dodávateľom jednoducho len zrušiť, pretože dodávateľ žalobcu mohol zažalovať a domáhať sa náhrady za už poskytnuté plnenia, ale aj náhrady za nemožnosť pokračovania v zmluve. Na základe uvedeného došlo po ústnej dohode o ukončení spolupráce k fakturácii už pripravovaných plnení (ktoré žalobca predložil) tak ako žalobca deklaroval, bez ohľadu na skutočnosť, že v zmluve bola fakturácia viazaná na vydanie územného rozhodnutia, čo žiadne zákonné ustanovenie nevylučuje. Naopak je v súlade s dobrou praxou, v prípadoch ako bol žalobcov, dospieť mimosúdnou cestou k dohode o vysporiadaní vzájomných vzťahov medzi stranami, ak nemožno pokračovať v úplnom splnení predmetu zmluvy z dôvodov na strane jednej zmluvnej strany. Žalobca zároveň namietal, že aj keby bolo možné eventuálne na základe vykonaných dôkazov spochybniť kvalitu dodaných podkladov (svetlotechnického posudku a dopravnej štúdie), ide o spochybnenie tej časti podkladov, ktoré z hľadiska ceny predstavujú nevýznamnú časť a preto navrhol, že by bolo možné neuznať právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry iba v časti zodpovedajúcej obvyklej cene takýchto podkladov. Neobstojí záver žalovaného, že sú tým spochybnené podklady ako celok. Žalobca namietal, že neobstojí ani argumentácia, že štúdie realizovateľnosti sú spochybniteľné na základe dôvodov uvádzaných správcom dane, t.j. že obsahujú podklady v podobe výkresov a niektorých výstupov z dokumentácie vypracovanej pre žalobcu architektonickou kanceláriou. Žalovaný ani správca dane sa nevysporiadali s rozsiahlou argumentáciou žalobcu, že tieto podklady logicky poskytol dodávateľovi, pretože bez nich by ani nebolo možné spracovanie štúdie realizovateľnosti, ktorá ako prvá, tak aj upravená verzia, boli zásadnými výstupmi dodávateľa. Tieto v čase ich príprav boli
opakované konzultované so žalobcom a aj na základe ich príprav a výsledkov z nich vyplývajúcich, sa žalobca rozhodol projekt nerealizovať a uprednostniť predaj pozemku ako výhodnejšiu variantu. V ďalšom uviedol, že v celom rozsahu napadá závery žalovaného, spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov ako aj odmietnutie vykonania ním navrhovaných dôkazov. Žalobca uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedenú judikatúru SD EÚ takto zistený skutkový stav nie je dostatočný na prijatie záveru, že dodávateľ uvedený na faktúre nedodal žalobcovi služby deklarované na spornej faktúre a žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania, že splnil podmienky stanovené v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, resp. že došlo k zneužitiu práva z jeho strany alebo k daňovému podvodu zo strany jeho dodávateľa, o ktorom vedel alebo mal vedieť, a preto je v tejto časti rozhodnutie žalovaného nezákonné a pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Zistená nezákonnosť z pohľadu splnenia si daňových povinnosti bola u dodávateľa. Nesplnenie si daňových povinností dodávateľom, nepredloženie daňových evidencií a nekontaktnosť pri následnom preverovaní v zmysle judikatúry SD EÚ nie sú objektívnym dôkazom o vedomosti žalobcu o nezákonnosti pri plnení si daňových povinností dodávateľom, rovnako tak nemožnosť získania jeho evidencií na overenie obstarávateľských procesov nemôže byť dôvodom spochybňovania dodania plnenia dodávateľom žalobcovi. Žalobca vzhľadom na uvedené namieta, že daňové orgány v rozpore s judikatúrou SD EÚ vyvodili voči nemu objektívnu zodpovednosť. Už vôbec nemožno dospieť k doslova prekvapivému záveru žalovaného, že žalobca nesplnil podmienku upravenú v § 49 ods. 2 zákona o DPH, t.j. nepreukázal, že prijaté plnenie použil na svoju podnikateľskú činnosť. Takýto záver žalovaného nemá oporu vo vykonaných dôkazoch a žalobca sa o ňom dozvedel prvýkrát až z rozhodnutia žalovaného, nakoľko prvostupňový orgán splnenie tejto podmienky vôbec nespochybňoval, uznal v tejto časti dôkazy predložené žalobcom a preto ani nebolo vykonané ďalšie dokazovanie v tomto smere, žalobca teda v ďalšom konaní vychádzal z oprávneného predpokladu, že v tomto smere svoje dôkazné bremeno uniesol. Daňové orgány svojim postupom upreli žalobcovi jednu zo základných súčastí práva na spravodlivý proces a to právo navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca má za to, že skutkový stav nebol zistený správne a dostatočne a následne takto nedostatočne a nesprávne zistený skutkový stav bol nesprávne právne posúdený vo výslovnom rozpore so záväznou judikatúrou SD EÚ. Žalovaný aj správca dane porušili zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keď nehodnotili všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a nevysvetlili, prečo dôkazy svedčiace v prospech žalobcu odmietajú a prikláňajú sa k dôkazom svedčiacim v jeho neprospech, pričom z dôkazov účelovo vyberajú iba tie časti, ktoré im vyhovujú. Žalobcovi bolo uprené právo navrhovať dôkazy a právo na náležité odôvodnenie, prečo ním navrhnuté dôkazy nie sú vykonané. Za danej situácie nemožno žalobcovi pričítať dôkaznú núdzu. V rozpore s judikatúrou SD EÚ sú na ťarchu žalobcu uvádzané skutočnosti, ktoré nemôžu byť objektívnymi dôkazmi o možnej vedomosti žalobcu o nezákonnosti, ktorej sa dopustil jeho dodávateľ a je teda voči nemu vyvodzovaná objektívna zodpovednosť. Postupom žalovaného a správcu dane došlo k porušeniu zásady zákonnosti, zásady súčinnosti a zásady voľného hodnotenia dôkazov upravených v § 3 ods. 1 ods. 2 a ods. 3 Daňového poriadku. Postup žalovaného ako aj správcu dane boli v rozpore s čl. 2 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za nezákonné, prekvapivé, nezrozumiteľné, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čím sú dané dôvody na jeho zrušenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) až f).
4. K správnej žalobe sa podaním zo dňa 8.4.2021 vyjadril žalovaný, ktorý zotrvávajúc na argumentácii obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí (bod 2. tohto rozsudku), ktorú opätovne (a z pohľadu správneho súdu úplne nadbytočne) uviedol i v tomto vyjadrení, navrhol žalobu zamietnuť. Vo vzťahu k požiadavkám na obsah vyjadrení správny súd vo všeobecnosti poznamenáva, že nepovažuje za účelné ani hospodárne, aby žalovaný duplicitne uvádzal skutočnosti, ktoré sú už obsiahnuté v samotnom rozhodnutí žalovaného, nakoľko účelom vyjadrenia je vecne reagovať na žalobné body a námietky správnej žaloby, a nie opísať odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. K žalobnej námietke, ktorou žalobca poukazuje na skutočnosť, že správca dane ani v Protokole z daňovej kontroly, ani počas vyrubovacieho konania a ani následne vo svojom rozhodnutí nespochybnil splnenie podmienky ust. v § 49 ods. 2 zákona o DPH, že by žalobca nepreukázal, že použil prijaté plnenia na účely svojho podnikania, pričom žalovaný vo svojom rozhodnutí uvádza porušenie tejto podmienky, žalovaný uviedol, že v predmetnom konaní správca dane za účelom preverenia oprávnenosti nároku na odpočítanie dane zo spornej faktúry za dodanie služieb vykonal rozsiahle dokazovanie. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že správca dane nepreveroval splnenie podmienky podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Žalobca
sám sa vyjadroval k použitiu prijatého plnenia na účely svojho podnikania (strana 8 - 9 rozhodnutia č. 100776967/2020) v podaní zo dňa 9.8.2019, a to na základe pochybností správcu dane uvedených v Oboznámení so skutočnosťami zistenými pri výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2018 č. 101558568/2019. K uvedenému žalovaný uviedol, že aj sám žalobca v odvolaní konštatoval, že pôvodne síce existovala priama a bezprostredná súvislosť medzi nadobudnutím služieb a plánovaným uskutočnením zdaniteľného plnenia umožňujúceho plný nárok na odpočítanie dane z nadobudnutých služieb (predaj nových bytov a nebytových priestorov). Následne s ohľadom na štúdiu realizovateľnosti investičného zámeru a príležitosť predať pozemky za lukratívnych okolností nedošlo k realizácii investičného zámeru, ale k predaju pozemkov. Žalobca v súvislosti s prijatým plnením a následným dodaním pre potencionálneho odberateľa nepredložil žiadny konkrétny dôkaz v súvislosti s realizáciou dodaní na výstupe, že súčasťou predaja pozemkov boli aj dodané služby, ktoré by správca dane mohol využiť na podporu tvrdení žalobcu. Skutočnosť, že správca dane vo svojom rozhodnutí ako aj v protokole z daňovej kontroly neuviedol ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH neznamená, že sa touto skutočnosťou nezaoberal. Z vykonaných dôkazov a ich vyhodnotenie správcom dane porušenie citovaného ustanovenia vyplýva, preto ho žalovaný orgán vo svojom rozhodnutí citoval. V ďalšom žalovaný uviedol, že podmienkou odpočítania dane je kumulatívne splnenie podmienok ust. v § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, teda jednou z podmienok je použitie prijatého plnenia na účely podnikania platiteľa. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že pre odpočítanie dane je potrebná existencia priamej súvislosti medzi prijatými a poskytnutými plneniami. Žalobca splnenie tejto podmienky nepreukázal - t.j. nepreukázal, že predmetné plnenie vstúpilo do ceny poskytovaných plnení, ktoré sú zdaniteľné (predaj pozemku). Žalovaný mal za to, že uvedené nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia žalovaného. V merite veci podstatnou skutočnosťou, prečo žalobcovi bolo zamietnuté odpočítanie dane zo spornej faktúry od dodávateľa biGG&Co s.r.o. boli dôkazy predložené žalobcom a skutočností zistených správcom dane počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Žalovaný a správca dane nespochybnili vlastníctvo žalobcu k pozemku a jeho následný predaj. Sporným v merite veci bolo dodanie služieb
- technická pomoc k vydaniu územného rozhodnutia na nehnuteľnosti osobou uvedenou na faktúre a ich následné využitie na účely podnikania platiteľa. Žalobca namietal, že žalovaný sa s odvolacími námietkami vysporiadal len formálne a všeobecne, s čím žalovaný nesúhlasí, pretože je toho názoru, že sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu, ktoré boli obsahom odvolania. Žalovaný ako odvolací orgán pri preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane nevzhliadol v právnej veci žiadne zásadné odlišnosti od skutkovej a právnej obsahovej stránky daňového konania a jeho záverov preskúmaných v správnej veci, s týmito sa stotožnil, preto podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný poukázal na to, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní. V zmysle uvedeného nebolo povinnosťou správcu dane vo svojom rozhodnutí uviesť skutočnosti
- dôkazy, ktoré by čo i len teoreticky mohli byť k dispozícii pred uzavretím zmluvy a v čase pred realizáciou plnenia služby, ktoré by dávali dôvod na to nerealizovať právny vzťah. Taktiež žalovaný uviedol, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že pri uplatnení odpočítania dane, znáša dôkazné bremeno daňový subjekt, ktorý musí preukázať, že zákonom stanovené podmienky odpočítania dane boli splnené. Správcovi dane vznikli počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania pochybnosti o dodávke tovaru, a to, že obchod neprebehol tak, ako bol deklarovaný medzi osobami uvedeným na faktúrach. Dôkazná povinnosť, aby tieto pochybnosti žalobca vyvrátil, je na strane daňového subjektu, ktorý musí dokázať, že tovar prevzal od toho, kto je označený na faktúre, musí predložiť dôkazy, že obchod sa reálne uskutočnil. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Žalovaný poukazuje na to, že pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má naň právny nárok. Preukázať to môže len na základe nespochybniteľných dôkazov, preukazujúcich splnenie zákonom stanovených podmienok pre priznanie uplatneného nároku. Ak správca dane spochybní na základe vykonaných dôkazov deklarované zdaniteľné obchody, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane. Tiež za neopodstatnenú námietku považoval žalovaný, námietku podľa ktorej žalobca predložil k výkonu daňovej kontroly všetky doklady týkajúce sa predmetných zdaniteľných obchodov. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom ako formálnej podmienky pre odpočítanie dane, ale aj
zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa daňový subjekt tovar alebo služby v skutočnosti prevzal alebo akým spôsobom ich tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenia daňového subjektu o tom, že predmetný tovar resp. služba bol dodaný spoločnosťou, ktorá je uvedená na faktúre. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie jej zaplatenia nie sú predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Obchodná transakcia na všetkých stupňoch reťazca neboli preukázané a správca dane na túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní prihliadal. Správca dane a následne žalovaný vo svojich rozhodnutiach netvrdili, že v predmetnom sa jednalo o podvodné konanie resp. že žalobcom došlo k zneužitiu práva a získaniu daňovej výhody žalobcu, avšak na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dodanie služieb nebolo zrealizované podľa predložených faktúr, preto žalovaný so žalobnou námietkou, že je potrebné sa zaoberať aj otázkou, či žalobca s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti vedel alebo mohol vedieť, že sa svojou činnosťou dopúšťa podvodného konania, resp. na podvode participuje nesúhlasí - rozsudok ESD C-80/11 a C-142/11. Vedeným dokazovaním v daňovej kontrole boli preverované okolnosti, za ktorých mal byť obchod realizovaný, t.j. okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že dodávateľ uvedený na faktúre mohol, resp. nemohol fakturovanú dodávku skutočne dodať. Správca dane nemôže posudzovať a zisťovať, či bolo spáchané podvodné konanie, táto činnosť prináleží orgánom činným v trestnom konaní. Správca dane nepreukazuje úmysel a vedomosť o podvodnom konaní, žiadne ustanovenie Daňového poriadku nepojednáva o povinnosti správcu dane preukazovať úmysel daňového subjektu. Avšak okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. K rozsudkom Najvyššieho súdu SR, na ktoré sa žalobca poukazuje, žalovaný uviedol, že je jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov. Pokiaľ sú tvrdenia žalobcu len všeobecné, žalovaný orgán na ne neprihliada. Uvedené sa týka aj ďalších judikátov a rozsudkov ESD, ktoré žalobca len vo všeobecnej rovine popisuje. Žalovaný tiež nesúhlasí so žalobnou námietkou, ktorou je namietané, že žalovaný sa v odvolaní nevysporiadal s rozsudkami ESD, na ktoré bolo v odvolaní poukazované, nakoľko žalovaný sa k nim vyjadril na strane 24 svojho rozhodnutia. Žalobné námietky žalobcu považoval žalovaný za neopodstatnené, pretože správca dane aj žalovaný rozhodli v súlade s platnými predpismi, na základe preukázaného skutkového stavu a v zmysle judikatúry SR a Súdneho dvora EÚ.
5. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou zo dňa 12.5.2021. Poukázal na to, že správnou žalobou namietal prekvapivosť rozhodnutia žalovaného a porušenie práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu, kedy žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil údajným neunesením dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k preukázaniu splnenia zákonných podmienok upravených v § 49 ods. 2 zákona o DPH. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný vo vyjadrení potvrdil, že jediná výzva na odstránenie pochybností ohľadom splnenia podmienky § 49 ods. 2 zákona o DPH bola voči daňovému subjektu zo strany správcu dane ešte vo fáze pred vydaním Protokolu z daňovej kontroly, pričom následne ani v Protokole ani v prvostupňovom rozhodnutí sa nesplnenie tejto povinnosti neuvádza. Aj z judikatúry súdov SR vyplýva, že dôkazné bremeno síce leží na daňovom subjekte, stíha ho však až vtedy, ak správca dane odôvodnene spochybní ním predložené dôkazy a argumenty. Žalobca poukazoval na to, že po oboznámení s pochybnosťou predkladal svoje dôkazy a vyjadrenia, pričom následne, keďže v Protokole správca dane upustil od spochybnenia nesplnenia podmienky stanovenej ustanovením § 49 ods. 2 zákona o DPH, vo vyjadrení k Protokolu nenavrhoval ďalšie dokazovanie, pretože legitímne očakával, že pochybnosti boli odstránené, inak by na svojich pochybnostiach správca dane trval aj v Protokole. Žalobca netvrdil, že sa správca dane nezaoberal v konaní splnením podmienky upravenej v § 49 ods. 2 zákona o DPH, naopak tvrdil, že sa ňou zaoberal a už ani v protokole nekonštatoval jej porušenie, preto ani následne nebolo v danom smere vykonávané vo vyrubovacom konaní ďalšie dokazovanie. Z uvedeného postupu bolo teda jednoznačne možné žalobcom usudzovať, že pochybnosti boli odstránené a splnenie podmienky správca dane priznáva. Naviac, z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, ako teda vyhodnotil námietky, vyjadrenia a dôkazy predložené v tomto smere ešte počas daňovej kontroly. Neobstojí tu všeobecný odkaz na hodnotenie správcu dane, keď je zrejmé, že tento porušenie tejto podmienky nekonštatoval, t.j. predložené vyjadrenia a dôkazy zjavne vyhodnotil v prospech žalobcu. Z podrobne špecifikovaných dôvodov v žalobe podľa žalobcu jednoznačne vyplýva hrubé porušenie práva na obhajobu. Je síce pravdou, že správny orgán nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy,
avšak musí riadne a náležite odôvodniť prečo ich nevykoná. Toto náležité odôvodnenie odmietnutia vykonania dôkazov je o to závažnejšie, keď je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. Žalobca aj v podanej žalobe poukázal na to, že riadne odôvodnil, prečo a ktoré dôkazy navrhoval vykonať, rovnako tak namietal porušenie práva klásť pri výsluchu svedkom otázky, ktoré bolo obchádzané spôsobom, že boli od osôb požadované písomné vyjadrenia, a teda boli takto zjavne zastierané úkony výsluchu svedkov a o takto nezákonne získané dôkazy sa priamo rozhodnutie opiera. Zároveň žalobca konkretizoval, že z výsluchov a vyjadrení sú hodnotené iba tie časti, ktoré zapadajú do záverov daňových orgánov, tie v prospech žalobcu sú ignorované, čim je tiež hrubo porušená zásada voľného hodnotenia dôkazov. Na tieto konkrétne žalobné body žalovaný nereagoval. Aj z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že pri posudzovaní splnenia podmienok na právo na odpočítanie dane, daňové orgány svoje rozhodnutia založili na skutočnostiach zistených u dodávateľa, resp. že nemohli určité skutočnosti overiť v dodávateľskom reťazci. Práve aj k posudzovaniu takýchto skutočností, t.j. či na ich základe možno odoprieť právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, resp. či na základe takýchto zistených skutočností je možné spochybňovať osobu dodávateľa uvedeného na faktúre, sa vyjadril SD EÚ. K vyjadreniu žalovaného, že on konštatoval porušenie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH a správca dane nemôže posudzovať a zisťovať, či bolo spáchané podvodné konanie, žalobca uviedol, že rozsah a rámec dokazovania pri nepriznaní práva na odpočítanie dane stanovil v judikatúre Súdny dvor EÚ. Žalovanému je známe, že ide o preukazovanie účasti na daňovom podvode nie v trestnoprávnom zmysle (čo je skutočne úlohou orgánov činných v trestnom konaní), ale v daňovoprávnom zmysle, tak ako to definoval Súdny dvor EÚ. Ten rovnako definoval, že dôkazné bremeno v tomto smere je na daňových orgánov, rovnako tak preukazovanie, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť o tom, že jeho transakcia je dotknutá nezákonnosťou v dodávateľskom reťazci. Daňové orgány svoje rozhodnutie opierajú o skutočnosti zistené u dodávateľa a nemožnosť overenia jeho subdodávateľov atď. Potom je zjavné, že uvádzaná judikatúra Súdneho dvora EÚ a jeho záväzný výklad na danú vec priamo dopadajú a nemôžu byť ignorované pri posudzovaní splnenia vecných a formálnych podmienok pre uplatnenie práva (t.j. hmotnoprávnych podmienok), tak aj pri posudzovaní a vyhodnocovaní skutočností zistených u dodávateľa. Nemožno výklad Súdneho dvora EÚ obchádzať tým, že slovenské daňové orgány tvrdia, že oni posudzujú splnenie hmotnoprávnych ustanovení upravených v zákone o DPH a nezaoberajú sa daňovými podvodmi. Čo sú hmotnoprávne podmienky a ako ich posudzovať stanovil Súdny dvor EÚ, pričom uviedol, že žiadne iné, nad rámec ním uvádzaných smernica nestanovuje, čo musia členské štáty rešpektovať. Ak žalovaný uvádza, že sa správca dane zaoberal tým, či dodávateľ uvedený na faktúre mohol alebo nemohol dodať službu uvedenú na faktúre vzhľadom na zistené skutočnosti, zaoberal sa práve otázkami, ku ktorým dal záväzný výklad Súdny dvor EÚ. Žalobca v jednotlivých bodoch žaloby konkrétne poukázal, prečo sú závery žalovaného v rozpore s týmto výkladom.
6. Žalovaný nevyužil svoje právo reagovať na repliku žalobcu duplikou.
7. Na pojednávaní konanom 15.3.2023 právna zástupkyňa žalobcu zotrvávajúc na dôvodoch svojej žaloby s odkazom na všetky podania učinené v tejto veci uviedla, že žalobca predovšetkým namieta, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, pretože aj z vyjadrenia žalovaného k žalobe priamo vyplýva, že si nesprávne vykladá prejednaciu zásadu, ktorá neznamená vyberať si dôkazy, ktoré vykonané budú alebo nie. Odmietať vykonať akýkoľvek dôkaz, ktorý žalobca navrhuje na preukázanie svojich tvrdení v podobe výsluchu svedkov a na druhej strane dávať žalobcovi na ťarchu, že nedokáže preukázať svoje tvrdenia, takto prejednacia zásada v právnej teórii ani právnej praxi uplatňovaná nie je. Rozhodnutie žalovaného bolo pre žalobcu prekvapivé, pretože vytkol žalobcovi niečo, čo v priebehu ešte daňovej kontroly žalobca považoval za objasnené pochybnosti, nakoľko správca dane vôbec ďalej nepracoval s tou argumentáciou, ktorá sa objavila v zásade až v rozhodnutí žalovaného, a to, že nepreukázal, že prijaté služby využil na realizáciu zdaniteľných plnení. Tu sa vychádza z rozsudku Súdneho dvora Inzo a výklad, ktorý aplikoval žalovaný je v absolútnom rozpore s týmto rozhodnutím. Rozhodnutie Inzo, ktoré nie je preložené do slovenského jazyka pojednáva o tom, že spoločnosť robila určité investičné aktivity, tiež si robila prieskum trhu, tiež si robila prípravu projektov atď., na základe čoho vyšlo, že pre ňu nie je efektívne a rentabilné, aby ďalej v činnosti pokračovala a išla do likvidácie. Napriek tomu všetky práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa názoru Súdneho dvora jej zostali priznané, aj keď sa projekt v závere nerealizoval, pretože bolo povedané, že je to súčasťou všeobecných nákladov spoločnosti, pokiaľ sa tu nepreukáže zneužitie. Aplikujúc to na prípad žalobcu, žalobca štúdie realizovateľnosti, čo bolo „gro“ tých nákladov, ktoré mu fakturoval dodávateľ, vlastne vypracovával práve, aby zistil, či na pozemku, ktorý neskôr predal sa preňho oplatí realizovať ten investičný zámer, ktorý mal naplánovaný a ku ktorému viedli aj tie architektonické štúdie, ktoré
boli zrealizované. V priebehu príprav tohto projektu ponuku na predaj tohto pozemku, ktorá nie je spochybnená vôbec, si to žalobca vyhodnotil, že preňho je rentabilnejšie radšej tie pozemky predať. Ale ak by tie štúdie zrealizovateľnosti nemal, tak by si ani nevedel vyhodnotiť čo je preňho výhodnejšie. Žalobca v konaní predložil dôkazy, že súčasťou kalkulácie predajnej ceny a toho, že je výhodnejšie ten pozemok predať, boli všetky náklady, ktoré on vynaložil. Správca dane to následne v Protokole nevyčítal ako nedostatok alebo nesplnenie podmienky. Rozhodnutie žalovaného bolo teda absolútne prekvapivé, keď až v rozhodnutí žalovaného sa zrazu znovu dozvedel, že žalobca nepreukázal, že využil prijaté služby, štúdie realizovateľnosti a ďalšie podklady na svoju ekonomickú činnosť, pritom žalovaný nevyhodnotil ani tie pôvodne predložené dôkazy, čo správcovi dane nebolo vyčítané, pretože to nekládol na ťarchu žalobcu Postup správcu dane bol v absolútnom rozpore pri nepriznaní práva na odpočítanie dane s tým, na základe akých skutkových okolností žalovaný vlastne spochybnil, že to bolo dodané tým dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Žalobca poukázal na uznesenie Súdneho dvora EÚ C-446/15, týka sa to tiež právneho posúdenia veci. Súdny dvor sa v ňom odvoláva presne aj na tú judikatúru, ktorú uvádza žalobca v žalobe. Žalobca namietal, že v rozhodnutí správcu dane, ani v rozhodnutí žalovaného nie je dostatočné vysporiadanie sa s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora, pretože jediné o čo opierajú spochybňovanie dodávateľa je, že sa s dodávateľom nevedeli skontaktovať, že nevedeli overiť jeho daňové evidencie a nevedeli overiť, ktoré konkrétne osoby určité činnosti vykonávali. Aj vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadroval okrem iného aj k tomu, že žalovaný sa snaží argumentovať tým, že daňové orgány neposudzujú daňový podvod, a preto teda nemôžu skúmať tie určité okolnosti. Daňový podvod je pojem používaný Súdnym dvorom Európskej únie a týka sa tých situácií ako je žalobcova, t.j. že je spochybňované dodanie dodávateľom uvedeným na faktúre alebo je spochybňované právo na odpočítanie z dôvodu, že v reťazci dodávateľskom, či už u priameho dodávateľa alebo jeho subdodávateľov bol zistený nejaký daňový únik, resp. nesplnenie daňových povinností. Všetky tieto situácie sú Súdnym dvorom Európskej únie označované ako účasť na daňovom podvode v prípade, ak sa nepreukáže odborná starostlivosť. Žalovaný práve tým, že nevie odôvodniť podľa požiadaviek Súdneho dvora Európskej únie, v čom teda pochybil žalobca pri uplatnení práva na odpočítanie z týchto faktúr sa snažil vysporiadaniu sa s touto judikatúrou vyhnúť práve tým odôvodňovaním, že daňové orgány nepreukazujú vedomosť o podvodnom konaní. Ak toto žalovaný tvrdí aj vo vyjadrení k žalobe, znamená to, že sa vlastne priznáva k tomu, že sa vôbec s tou judikatúrou nevysporiadaval a ani to nepovažoval za potrebné.
8. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že v predmetom konaní došlo k porušeniu hmotnoprávnych podmienok, čiže poukazovať stále na podvod v danom prípade nie je relevantné, pretože jednoznačne bolo preukázané, že platiteľ nesplnil podmienky ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Čo sa týka ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o DPH, nakoľko vznikli dôvodné pochybnosti u dodávateľa, ktorý mal vypracovať tieto štúdie, pretože ani sám žalobca nevedel presne identifikovať osoby, ktoré tieto predmetné štúdie vypracovali. Žalobca síce uviedol, že obchod bol uzatváraný s pánom R., ale v konaní bolo preukázané, že sa jedná o neexistujúcu osobu. Bolo to preverované aj prostredníctvom MVI a podľa všetkých dostupných informácií, je to osoba neznáma. Za ďalšiu osobu, s ktorou mal prísť do kontaktu pri uzatváraní alebo pri realizácii tohto obchodu, žalobca označil nejakú osobu, ale jej meno si nepamätal. Jediné čo vedel konateľ žalobcu identifikovať bolo to, že sa stretli pumpe OMV pri Auparku v Bratislave, kde boli tieto akože štúdie proste odovzdané a tam bol vlastne aj ten obchod uzatváraný. Čiže jednoznačne je na strane žalobcu nepreukázaná realizácia tohto obchodu. Uvedením § 49 ods. 2 zákona o DPH žalovaný považoval poukázať na nesplnenie tejto podmienky z tohto dôvodu, že v konaní jednoznačne bolo preukázané, že tieto pozemky boli predané a kupujúci týchto pozemkov sa jednoznačne vyjadril do zápisnice, že nemal záujem o tieto štúdie, pretože mal úplne iné zámery s týmito pozemkami, čiže do tejto predajnej ceny tieto štúdie nevstupovali. Jednoznačne z rozhodnutí správnych orgánov podrobne vyplýva na základe akých dôkazov došlo k porušeniu hmotnoprávnych podmienok. Takže poukazovať na to, že žalovaný nesprávne poukázal na ustanovenie § 49 ods. 2 resp. § 49 ods. 1 zákona o DPH a že žalovaný sa nezaoberal podvodným konaním, nakoľko podvodným konaním nebolo potrebné sa zaoberať, pretože jednoznačne bolo preukázané, že došlo k porušeniu hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie odpočítania dane. Žalobcom nebolo preukázané, kto tieto odborné štúdie vypracoval.
9. Na prednes žalovaného reagovala právna zástupkyňa žalobcu tak, že zo spisu absolútne nevyplýva, že konateľ dodávateľa je neexistujúca osoba, nakoľko prvá odpoveď na MVI bola, že sa odsťahoval, čiže zjavne tá osoba existovala a druhá odpoveď bola, že ho aktuálne o dva roky neskôr nevedia dohľadať v Rakúsku. Taktiež je pravda, že kupujúci pozemku nemal záujem o tie štúdie, a to od začiatku aj žalobca
deklaroval, ale takisto to patrí v zmysle spomínanej judikatúry Inzo k tým všeobecným nákladom, na základe ktorých sa rozhoduje podnikateľský subjekt o svojej podnikateľskej ďalšej aktivite. Takisto ako poplatky právnikom nie sú súčasťou zmluvy o predaji pozemku a nie je akákoľvek pochybnosť, že to patrí k tým všeobecným nákladom a že si môže osoba uplatňovať právo na odpočítanie, takže toto nie je argument, ktorý by bol v súlade s tým rozsudkom. Takisto čo sú hmotnoprávne podmienky tiež definuje Súdny dvor Európskej únie, takže tá judikatúra Súdneho dvora určite relevantná je.
10. Správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia správcu dane i žalovaného ako aj postupy, ktoré predchádzali vydaniu týchto rozhodnutí, pričom vychádzal zo zohľadnenia viazanosti správneho súdu rozsahom a dôvodmi žaloby podľa § 183 SSP (zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“). Správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, čo je dôvodom pre jej zamietnutie podľa § 190 SSP. Po dôkladnom oboznámení sa s na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného i jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane, podľa ktorých žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie DPH z faktúry vystavenej dňa 30.5.2018 spoločnosťou biGG & Co s.r.o., pretože nebolo preukázané reálne uskutočnenie deklarovaných služieb spoločnosťou biGG & Co s.r.o., je v súlade so zákonom a zodpovedá skutkovému stavu veci.
11. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z.. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vykonávania daňovej kontroly (ďalej len „Daňový poriadok“) správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 25 Daňového poriadku ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.
Podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku každý, kto má písomnosti, listiny a iné veci, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní, je povinný na výzvu správcu dane písomnosti, listiny a iné veci vydať alebo zapožičať.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom k 31.5.2018 (ďalej len „zákon o DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH: Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 2 ods. 1 Zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník: Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu.
12. Správna žaloba v tejto veci je všeobecnou správnou žalobou podľa § 177 a nasl. SSP, dôvodnosť resp. nedôvodnosť ktorej posudzuje správny súd pri vyhodnocovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia správcu dane a im predchádzajúcich postupov týchto orgánov, výlučne vo väzbe na žalobné body vymedzené žalobcom vo včas podanej správnej žalobe.
13. Podmienky priznania odpočtu dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy. Nárok na odpočet DPH je spojený s ich bezpodmienečným splnením, pričom odpustenie ich splnenia zákon o DPH nepredpokladá (rovnako rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017 zo dňa 27.06.2018). Dôkazné bremeno preukázania splnenia materiálnych podmienok odpočtu DPH ťaží v daňovom konaní daňový subjekt, pričom uvedené jednoznačne vyplýva z úpravy podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku.
14. Pokiaľ ide o žalobné námietky týkajúce sa v podstate dôkazného bremena daňového subjektu v daňovom konaní správny súd poukazuje na to, že z rozsudku Najvyššieho s SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 zo dňa 23.02.2011, vyplýva, že dôkazné bremeno ťaží v daňovej kontrole primárne daňový subjekt, nakoľko tento je subjektom, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok a pri ich splnení nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si nárok na odpočet DPH uplatnil. Preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok na odpočet uplatňuje za zákonom stanovených podmienok. Ak svoje dôkazné bremeno neunesie a svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. Z konštantnej judikatúry (napr. Rs 38/2017) taktiež vyplýva, že správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/93/2014 zo dňa 23.11.2016 vyplýva, že ak správca dane pri preverovaní predložených písomných podkladov spochybní vierohodnosť, pravdivosť, alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, nespája sa to so vznikom jeho dôkaznej povinnosti. V takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predloží alebo navrhne ďalšie dôkazy. Z judikatúry
kasačného súdu tiež vyplynulo, že určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Sžf 66/2016 z 31.5.2018). Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím, keďže pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Sžf 36/2016 z 13.6.2018). Takéto vnímanie rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní odobril aj Ústavný súd SR, ktorý konštatoval, že východisko argumentácie súdov, podľa ktorého v prípade správcom dane preukázaných pochybností o uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno na daňový subjekt, je možné považovať za ústavne konformné. Takýto zásah do autonómie jednotlivca je totiž odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane. (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 z 15.11.2017) Na dôvažok správny súd poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf 8/2016 z 24.5.2017, podľa ktorého napriek tomu, že ťarcha dôkazného bremena je v podstatnej miere na kontrolovanom daňovom subjekte, úlohou daňových orgánov je však stanoviť pevné hranice a pravidlá dokazovania, mať jasnú predstavu o tom, preukázanie akých konkrétnych skutočností sa žiadanými dôkazmi sleduje, dbať na to, aby dokazovanie bolo vedené v súlade s platnou právnou úpravou a následne zo získaných dôkazov vyvodiť logické a presvedčivé závery, ktoré budú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia vydaného v daňovom konaní. Správny súd konštatuje, že príslušné daňové orgány podľa záverov vyššie uvedených rozhodnutí postupovali.
15. Správca dane má právo preveriť reálnosť dodávky, teda skutočnosť, či sa dodanie tovaru alebo služby uskutočnilo, tak ako je deklarované v dokladoch, ktoré predložil daňový subjekt, konkrétne v žalobcom predloženej faktúre. Správny súd zdôrazňuje, že správca dane ani žalovaný svoje závery o neunesení dôkazného bremena daňovým subjektom ohľadom skutočností, vo vzťahu ku ktorým dôkazné bremeno ťaží daňový subjekt, konkrétne vo vzťahu k podmienke realizácie dodávok služieb žalobcovi deklarovaným dodávateľom biGG&Co s.r.o., nezaložili na skonštatovaní nepreukázania skutočností, na ktoré by žalobca nemal dosah a ktoré by sa netýkali vzťahu žalobcu a jeho priameho dodávateľa - subjektu biGG&Co s.r.o., a teda ktoré by sa netýkali obchodnoprávneho vzťahu, ktorý bol pod plnou kontrolou daňového subjektu. Z dokazovania vedeného a vykonaného správcom dane pri verifikácii toho, či dokladom, ktoré daňový subjekt v daňovej kontrole predložil neabsentuje materiálny základ (obdobne rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Sžf/52/2010), však ako zistené vyplynuli skutočnosti, ktoré založili dôvodné pochybnosti správcu dane o uskutočnení dodávok predmetných služieb tak, ako vyplýva zo žalobcom predloženej faktúry, a to o skutočnosti ich dodania žalobcovi dodávateľom biGG&Co s.r.o. Konkrétne išlo o nasledovné skutkové zistenia správcu dane vyplývajúce z obsahu pripojeného administratívneho spisu:
- Zmluva zo dňa 11.12.2017 (ďalej len „Zmluva“), uzatvorená medzi objednávateľom Bosákova, s.r.o. a dodávateľom Bigg & Coo, s.r.o. je spísaná so neexistujúcim subjektom. Spoločnosť biGG & Co s.r.o. v čase podpisu Zmluvy dňa 11.12.2XX7 neexistovala, a bola zapísaná v Obchodnom registri až dňa 16.12.2017 ako spol. Velpro, s.r.o. s adresou sídla Štefana Moyzesa 1355, 965 01 Žiar nad Hronom. K zmene názvu spoločnosti a sídla spoločnosti došlo ku dňu 27.03.2018. V čase vzniku spoločnosti bola jedinou konateľkou spoločnosti Q. A., K. ul. XXXX/XX, XXX XX Y. (konateľka od 16.12.2017 do 13.2.2018). V. R. sa stal jediným konateľom spoločnosti biGG & Co s.r.o. dňa 13.2.2018;
- v zmysle Zmluvy zo dňa 11.12.2017 boli vystavené celkovo 2 faktúry: • faktúra č. 201850017 zo dňa 30.5.2018 v celkovej sume 48.000,-Eur, z toho DPH 20% v sume 8.000,- Eur, predmet fakturácie „služby na základe Zmluvy o technickej pomoci zo dňa 19.12.2017“ - predmet tejto daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie 5/2018 a • faktúra č. 201860022 zo dňa 12.6.2018 v celkovej sume 60.000,-Eur, z toho DPH 20% v sume 10.000,- Eur, predmet fakturácie „služby na základe Zmluvy o technickej pomoci zo dňa 19.12.2017“ - t.j. predmet daňovej kontroly vykonávanej Daňovým úradom Bratislava za zdaňovacie obdobie 6/2018. Ku obidvom faktúram predložil žalobca rovnaké vyjadrenia k predmetu fakturácie a rovnaké dôkazy - 4 identické štúdie a vyjadrenia. Celková hodnota deklarovaných služieb bola 108.000,-Eur, z toho DPH 20% v sume 18.000,-Eur;
- existencia neidentických faktúr - zaslaná faktúra č. 201850017 zo dňa 30.5.2018 (ďalej „Faktúra č. 2“) nie je identická s faktúrou, predloženou pri začatí daňovej kontroly (ďalej „Faktúra č. 1). Faktúra č. 1 obsahuje text: „Na základe Zmluvy o technickej pomoci zo dňa 19.12.2017 Vám fakturujeme
nasledovné“. Na faktúre nie sú špecifikované žiadne konkrétne služby. Faktúra č. 2 obsahuje text: „Na základe Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 02.05.2018 Vám fakturujeme 4 % z KC (925000) nasledovne 900 000 € (36000 €) + 16 % z 25000(4000 €)“. Na faktúre nie sú špecifikované žiadne konkrétne služby. Pečiatka a podpis na Faktúre č. 1 a Faktúre č. 2 nie sú identické;
- z kontrolného výkazu daňového subjektu biGG & Co s.r.o., odberateľská faktúra č. 201850017 zo dňa 30.05.2018, ktorá mala byť vystavená pre spoločnosť Bosákova s.r.o. nebola uvedená v kontrolnom výkaze, t. j. daň na výstupe nebola priznaná;
- na adrese sídla daňového subjektu biGG & Co s.r.o., Zámocká 3, 811 01 Bratislava, nemá daňový subjekt žiadne označenie - pri miestnom zisťovaní bolo zistené, že na uvedenej adrese sa nachádza budova, v ktorej sa nachádza ázijská reštaurácia, pričom na jej rohu boli umiestnené tabuľky s názvami spoločností, avšak obchodné meno daňového subjektu biGG & Co s.r.o. sa medzi nimi nenachádzalo a nenachádzalo sa ani na menovkách na zvončekoch vedľa uzamknutého vchodu do budovy;
- daňový subjekt biGG & Co s.r.o. nemá splnomocneného zástupcu a jeho konateľom je od 27.3.2018 zahraničná fyzická osoba V. R., trvale pobytom R. W. X., C. XXXX, P. republika. V. R. dovtedy nepodnikal na území SR. Spoločnosť biGG & Co s.r.o., ani jej konateľ nemali teda žiadne skúsenosti a znalosti z uvedenej oblasti podnikania;
- daňový subjekt biGG & Co s.r.o. je dlhodobo nekontaktný, dlhodobo nekontaktný je aj konateľ spoločnosti V. R., a to tak na korešpondečnej adrese K. X/B, XXX XX K., mestská časť G. M. ako aj na vyššie uvedenej adrese trvalého pobytu v Rakúskej republike;
- spoločnosť biGG & Co s.r.o. nemá deklarované odborné činnosti, ktoré sú predmetom predložených štúdií uvedené v predmete činnosti, zapísanom v Obchodnom registri;
- daňový subjekt biGG & Co s.r.o. nikdy nemal zamestnancov, nikdy nebol registrovaný na dani z príjmov zo závislej činnosti;
- zistené skutočnosti o spoločnosti biGG & Co s.r.o. sú v rozpore s informáciami, uvedenými v Úvode predložených 2 štúdií realizovateľnosti investičného zámeru Polyfunkčný dom Bosákova, ktoré mala vypracovať spol. biGG & Co s.r.o. v apríli a máji 2018. V úvode týchto štúdií spol. biGG & Co s.r.o. uvádza: „ Naša spoločnosť a jej zamestnanci pôsobia dlhodobo ako konzultanti v oblasti realitného a developerského biznisu. Predložená štúdia je výsledkom skúseností získaných z iných investičných developerských projektov rovnakého charakteru.“
- vyjadrenia žalobcu boli veľmi všeobecné, vágne, nekonkrétne opisy činností, jedinou konkrétnou špecifikáciou boli predložené dokumenty - 4 štúdie: • Dopravno-kapacitné posúdenie križovatiek Polyfunkčný dom Bosákova (dopravná štúdia), • Svetlotechnický posudok č. 1564, • Štúdia realizovateľnosti investičného zámeru Polyfunkčný dom Bosákova • Štúdia realizovateľnosti investičného zámeru Polyfunkčný dom Bosákova - upravená verzia, ktoré boli v procese rozsiahleho dokazovania správcom dane relevantne spochybnené (viď bod 1. tohto rozsudku).
16. Vyššie uvedené zistenia správcu dane založili jeho dôvodné pochybnosti o dôveryhodnosti žalobcom predložených dokladov v tom smere, že len na základe žalobcom predložených dokladov nebolo možné jednoznačne a s istotou, a teda bez dôvodných pochybností skonštatovať, že by žalobca spoľahlivo preukázal, že tieto dôkazy (žalobcom predložené doklady) odrážajú realitu a majú povahu overiteľných faktov vo vzťahu ku materiálnej podmienke odpočtu DPH - realizácii dodávok služieb dodávateľom biGG & Co s.r.o. uvedeným na predmetnej faktúre vystavenej žalobcovi a k podmienke vzniku daňovej povinnosti tohto dodávateľa uvedeného na faktúre podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane teda v súlade so zákonom spochybnil realizáciu dodávky služieb žalobcovi označeným dodávateľom a obsahom dôkaznej povinnosti žalobcu za takejto situácie bolo pochybnosti správcu dane spoľahlivo vyvrátiť (v tejto časti poukazuje správny súd na závery napríklad podľa rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/09, sp. zn. III. ÚS 93/2016), čo sa žalobcovi však nepodarilo. Správny súd na tomto mieste odôvodnenia poukazuje na úpravu podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, z ktorej vyplýva dôkazná povinnosť žalobcu - daňového subjektu, ktorý je v pozícii účastníka daňového konania a má preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, skutočnosti ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní a ďalšie skutočnosti akou je i reálnosť dodania tovaru platiteľom, ktorý faktúru vystavil ako dodávateľ. Z ustálenej judikatúry (napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017, sp. zn. 4Sžfk/38/2017, sp. zn. 1Sžfk/1/2017, ako aj napríklad uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017) vyplýva, že pokiaľ žalobca tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnym dodávateľom, ťaží ho k tomuto tvrdeniu dôkazné bremeno a pri neunesení tohto dôkazného bremena zostáva toto tvrdenie iba nepreukázaným tvrdením žalobcu.
17. Dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnom uskutočnení deklarovaných služieb daňový subjekt ani vo vyrubovacom konaní nevyvrátil, nepreukázal realitu vecného plnenia deklarovaných služieb. V daňovom konaní nebolo preukázané uskutočnenie deklarovaných služieb (technická pomoc, poradenstvo a konzultácie, konzultácie s dotknutými orgánmi štátnej správy a samosprávy) spoločnosťou biGG & Co s.r.o. Daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly, ako ani vo Vyjadrení k protokolu okrem predložených 4 Štúdií nijako nekonkretizoval, ani nepreukázal, aké služby „technickej pomoci k vydaniu územného rozhodnutia“ boli poskytnuté spoločnosťou biGG & Co s.r.o. Všetky vyjadrenia boli všeobecné opisy, opakovane bolo vymenovávané, aké všetky doklady sú všeobecne potrebné v konaniach o vydanie územného rozhodnutia. Dôkazy k deklarovaným službám technická pomoc, poradenstvo a konzultácie, konzultácie s dotknutými orgánmi štátnej správy a samosprávy neboli predložené. Neboli predložené žiadne dôkazy ako napr. mailová alebo písomná komunikácia, z ktorej by bolo zrejmé, že daňový subjekt riešil s p. V. R. - konateľom spoločnosti biGG & Co s.r.o. konkrétne skutočnosti vo veci projektu - Polyfunkčného objektu Bosákova a tiež nebolo nijakým spôsobom preukázané, že p. R. riešil konkrétne skutočnosti s nejakou inštitúciou. Všetky predložené štúdie, ktoré mali byť jediným materializovaným plnením, sú v podstate preukázateľne plagiátmi iných štúdií vypracovaných inými subjektmi (nie žalobcom deklarovaným dodávateľom). Naviac na základe týchto istých vyššie označených 4 štúdií a na základe tých istých ničím nepodložených tvrdení si žalobca uplatňoval právo na odpočet DPH aj na základe faktúry č. 201860022 zo dňa 12.6.2018 v celkovej sume 60.000,-Eur, z toho DPH 20% v sume 10.000,-Eur, predmet fakturácie „služby na základe Zmluvy o technickej pomoci zo dňa 19.12.2017“ (t.j. totožný predmet fakturácie ako v daňovej kontrole vykonávanej Daňovým úradom Bratislava za zdaňovacie obdobie 6/2018). V posudzovanej veci nemožno prehliadnuť nielen neštandardnosť pri výbere dodávateľskej spoločnosti - výber osoby bez akýchkoľvek skúseností, ktorá na území Slovenskej republiky doposiaľ nepodnikala, pričom Zmluva bola aj podľa vyjadrenia samotného žalobcu pripravená ešte pred tým ako samotná spoločnosť vôbec vznikla. Vzhľadom na vysokú dojednanú odplatu (108.000,-Eur) veľmi prekvapivo vyznieva ničím nepodložené tvrdenie žalobcu uvedené v jeho vyjadrení (citovanom na str. 28 rozhodnutia správcu dane“), podľa ktorého „pán R. ako zástupca spoločnosti biGG & Co s.r.o. verbálne potvrdil konateľom daňového subjektu konzultačné rokovania so zástupcami oddelenia územného konania a stavebného poriadku Miestneho úradu mestskej časti Bratislava - Petržalka týkajúce sa zoznamu stanovísk a vyjadrení dotknutých orgánov štátnej správy a samosprávy, termínov a rozsahu projektovej dokumentácie a potrebných podkladov.“, v tom smere, že žalobcovi na zaplatenie takej odplaty bez ďalšieho stačilo len verbálne potvrdenie. V nadväznosti na uvedené priam zarážajúco vyznieva tvrdenie žalobcu zakomponované v jeho ďalšom vyjadrení (citovanom na strane 42 rozhodnutia správcu dane), podľa ktorého „následne po tomto výpočte išlo o sumu spochybneného odpočítania DPH vo výške najviac 1.000,-Eur (nakoľko protihodnota svetlotechnického posudku a dopravného posúdenia je v sume 2.000,- Eur za jednu štúdiu vrátane DPH).“, nakoľko ak má byť hodnota týchto štúdií taká nízka v pomere k dojednanej odplate, vyvstáva otázka za čo mal teda žalobca ním deklarovanému dodávateľovi vlastne zaplatiť.
18. Vo vzťahu k jedinej relevantnej žalobnej námietke, podľa ktorej mal žalovaný založiť svoje rozhodnutie na rozdielnom právnom posúdení splnenia podmienky upravenej v § 49 ods. 2 zákona o DPH, keď odôvodnil nepriznanie práva na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúre zároveň údajným neunesením dôkazného bremena zo strany žalobcu na preukázanie, že prijaté plnenia použil na účely svojho podnikania podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH (čím je rozhodnutie žalovaného absolútne prekvapivé, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a malo dôjsť k hrubému porušeniu žalobcovho práva na spravodlivý proces), správny súd podotýka, že ju nepovažuje za dôvod pre zrušenie rozhodnutia žalovaného. Toto konštatovanie žalovaného reaguje len na odvolaciu námietku žalobcu v odvolacom konaní a nijakým spôsobom neneguje záver správcu dane, pričom z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je nepochybné, že žalovaný v celom rozsahu odobruje záver správcu dane, podľa ktorého žalobca nevyvrátil dôvodné a preukázané pochybnosti správcu dane o reálnom dodaní služieb dodávateľom uvedeným na spornej faktúre a vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa biGG & Co s.r.o. Samotné konštatovanie žalovaného aj o porušení § 49 ods. 2 zákona o DPH nespôsobuje podľa názoru správneho súdu nezákonnosť rozhodnutia tak žalovaného ako ani správcu dane a pri zohľadnení kumulatívneho usporiadania podmienok práva na odpočet DPH ani nemá pri skonštatovaných záveroch správcu dane a žalovaného o pochybnostiach o reálnom dodaní služieb dodávateľom uvedeným na spornej faktúre, potenciál zvrátiť záver daňových orgánov o nesplnení podmienok odpočtu.
19. Judikatúrou Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/16/2018 zo dňa 13.09.2019, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/22/2018 zo dňa 21.01.2020) bolo viackrát konštatované, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktorého vykonanie (uplatnenie) je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasne splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry prijaté, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenie. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj odrážajú (a teda dokladajú) uskutočnené zdaniteľné plnenie od konkrétneho dodávateľa (dodávateľov), je možné v nich obsiahnuté informácie považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správny súd pripomína, že ak daňový subjekt preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môže orgán finančnej správy neuznať uplatnené právo na odpočítanie dane z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode, čo v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ prelamuje zásadu neutrality dane, podľa ktorej má byť zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovaru a služieb, ak tieto použila na uskutočnenie ekonomických činností podliehajúcich spoločnému systému DPH (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa 13.10.2017). V prípade preukazovania zneužitia práva alebo účasti na daňovom podvode (najmä v zmysle § 3 ods. 6 Daňového poriadku) je dôkazné bremeno na orgáne finančnej správy. Pokiaľ teda orgán finančnej správy dospeje po vykonanom dokazovaní k záveru o zneužití práva daňovým subjektom, je nutné zneužitie práva daňovým subjektom (rovnako ako aj daňový podvod) v daňovom konaní preukázať. Z vyššie uvedených záverov plynie, že správca dane k ďalším úvahám o možnom zneužití práva, resp. podvodnom konaní daňového subjektu môže dôjsť len za predpokladu, že je preukázané samotné dodanie služby (tovaru) dodávateľom uvedeným na faktúre. Správny súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci však tak žalovaný ako aj správca dane dospeli k záveru, že dodanie služieb dodávateľom uvedeným na faktúre preukázané žalobcom nebolo, resp. že nebolo preukázané ani reálne dodanie deklarovaných služieb. Ak žalovaný v dôvodoch rozhodnutia uvádza, že nebolo preukázané dodanie plnenia dodávateľom uvedeným na faktúre, potom nie sú odôvodnené ďalšie úvahy žalobcu ohľadne dôkazného bremena správcu dane vo vzťahu k podvodnému, resp. právo zneužívajúcemu konaniu žalobcu.
20. Vo vzťahu k rozsudok Súdneho dvora C-110/94 INZO, na ktorý poukazovala právna zástupkyňa žalobcu, správny súd uvádza, že tento rozsudok sa týka výkonu ekonomickej činnosti, ktorou sa chápe aj príprava na podnikanie, pričom z tohto rozsudku vyplýva, že daňový subjekt má právo na odpočítanie dane v prípravnej fáze z nakúpených tovarov a služieb aj v prípade, že ešte neuskutočnil žiadne zdaniteľné obchody Citovaný rozsudok však nie je možné aplikovať na prípad žalobcu, pretože tento nebol v prípravnej fáze svojho podnikania. Čo sa týka ďalšieho rozhodnutia Súdneho dvora EÚ - uznesenia C-446/15, ktorého výrok znie: „Ustanovenia smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje vnútroštátna prax, podľa ktorej daňové orgány zamietnu platiteľovi dane právo na odpočet splatnej nebo odvedenej dane z pridanej hodnoty za služby, ktoré mu boli poskytnuté, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto služieb nemožno považovať za vierohodné, pretože vystaviteľ týchto faktúr nemohol byť skutočným poskytovateľom uvedených služieb, iba ak by sa vzhľadom na objektívne dôkazy a bez toho, aby sa od platiteľa dane vyžadovalo overovanie, ktoré mu neprislúcha, preukázalo, že tento platiteľ dane vedel alebo mal vedieť, že poskytnutie uvedených služieb súvisí s podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, čo musí overiť vnútroštátny súd.“ správny súd dáva do pozornosti žalobcu nižšie citovanú judikatúru SD EÚ: Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora právo zdaniteľných osôb na odpočítanie od DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo zaplatenú za tovar a služby prijaté na vstupe, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH. Ako Súdny dvor opakovane rozhodol, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. Smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené, ak zdaniteľné osoby, ktoré ho chcú uplatniť, spĺňajú tak hmotnoprávne, ako aj formálne náležitosti alebo požiadavky, ktorým toto právo podlieha (predbežné znenie Rozsudku SD EÚ z 11.11.2021 Ferimet SL, C-281/2020, bod 31, <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/ SK/TXT/HTML/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2019%3A861&anchor=> Uznesenie z 3. 9.2020 Vikingo Fővállalkozó, C-610/19 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI %3AEU%3AC%3A2020%3A673&locale=sk>, EU:C:2020:673 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/ SK/TXT/PDF/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2020%3A673>, bod 44 <https://eur-lex.europa.eu/ legal-content/SK/TXT/HTML/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2020%3A673&anchor=>, ako i rozsudky SD EÚ z 21.6.2012, Mahagében a Dávid, C-80/11
a C-142/11 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2012%3A373&locale=sk>, EU:C:2012:373 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/PDF/? uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2012%3A373>, body 37 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/ TXT/HTML/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2012%3A373&anchor=> a 38 <https://eur-lex.europa.eu/ legal-content/SK/TXT/HTML/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2012%3A373&anchor=>; z 3.10..2019, Altic, C-329/18 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC %3A2019%3A831&locale=sk>, EU:C:2019:831 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/PDF/? uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2019%3A831>, bod 27 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/ TXT/HTML/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2019%3A831&anchor=>, ako aj zo 16.10.2019, Glencore Agriculture Hungary, C-189/18 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/AUTO/?uri=ecli:ECLI %3AEU%3AC%3A2019%3A861&locale=sk>, EU:C:2019:861 <https://eur-lex.europa.eu/legal-content/ SK/TXT/PDF/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2019%3A861>, bod 33 <https://eur-lex.europa.eu/legal- content/SK/TXT/HTML/?uri=ecli:ECLI%3AEU%3AC%3A2019%3A861&anchor=>). Ako už uviedol správny súd v odôvodnení tohto rozsudku, v tejto veci bola spochybnená realizáciu zdaniteľného obchodu podľa dodávateľských faktúr, a to bolo dôvodom neuznania nároku na odpočet - teda nebol preukázaný základný hmotnoprávny predpoklad vzniku práva žalobcu na odpočet DPH. Opätovne správny súd zdôrazňuje, že je mylný názor žalobcu, že správca dane môže neuznať nárok na odpočítanie dane len v prípade, ak preukáže, že išlo o podvod alebo zneužitie práva.
21. V súvislosti s aktivitou žalobcu, ktorý argumentoval rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ správny súd upozorňuje, že táto je pre oblasť dane z pridanej hodnoty mimoriadne rozsiahla. Pre správne posúdenie veci podľa názoru správneho súdu nie je podstatné, koľko „judikátov“ ten ktorý účastník cituje, ale rozhodujúce je, čo z týchto rozhodnutí Súdneho dvora EÚ je možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym záverom s ohľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu správny súd v tam riešenom prípade dospel, a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú vec (rovnako bod 55. rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžf/81/2018 z 28.04.2020).
22. Vo vzťahu k žalobnej námietke vytýkajúcej nepreskúmateľnosť správny súd vo všeobecnej rovine uvádza, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu predstavuje vadu rozhodnutia, ktorá bráni správnemu súdu preskúmať rozhodnutie po vecnej stránke, pretože z neho ako z celku nie je zrejmé ako bolo rozhodnuté, alebo o čom bolo rozhodnuté, alebo z akých dôvodov bolo rozhodnuté práve tak, ako bolo rozhodnuté, a teda ide o nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku. Nepreskúmateľnosť v jej podobe nezrozumiteľnosti musí mať teda kvalitu dosahujúcu úroveň, ktorá bráni nájsť odpovede na relevantné otázky riešené rozhodnutím. Výrok rozhodnutia správcu dane a ani výrok napadnutého rozhodnutia, takúto vadu nepreskúmateľnosti z dôvodov vymedzených žalobcom v prvom žalobnom bode nevykazujú. Odôvodnenie rozhodnutia správcu dane a žalovaného uvádza preskúmateľné, komplexné a logické závery vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a k hodnoteniu námietok žalobcu, v nadväznosti na čo, nie je námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti týchto rozhodnutí hodnotená ako dôvodná. Zároveň je táto námietka v logickom rozpore so súčasne namietaným nedostatočne spoľahlivo zisteným skutkovým stavom, pretože ak má byť dôvodom nezákonnosti nepreskúmateľnosť, nie je možné efektívne namietať iné skutočnosti, a teda ani nedostatočne spoľahlivo zistený skutkový stav. Vada nepreskúmateľnosti predmetných rozhodnutí ako celkov, správnym súdom nie je konštatovaná.
23. Len ak daňový subjekt preukáže realizáciu zdaniteľného obchodu tak, ako je deklarovaný faktúrou, môže dôjsť i k prelomeniu zásady neutrality, podľa ktorej má byť platiteľ dane zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak ich použil na uskutočnenie ekonomických činností, ktoré podliehajú spoločnému systému DPH (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016). Len vtedy môže správca dane neuznať uplatnené právo na odpočet z dôvodu účasti na daňovom podvode alebo z dôvodu zneužitia práva. Záver správcu dane, na ktorom postavil svoje rozhodnutie, je v odôvodnení jeho rozhodnutia vymedzený a vyjadrený jasne a spôsobom, ktorý nedáva priestor pre pochybnosti o tom, čo bolo základom záverov správcu dane, a to že nebola naplnená podmienka pre odpočet dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože priamemu dodávateľovi žalobcu, ktorý bol dodávateľom uvedeným na faktúre, nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH.
24. Vo vzťahu k ďalším žalobným námietkam žalobcu, týkajúcich sa odmietnutia vykonania výsluchov ako svedkov - pána I. E. (ktorý mal sprostredkovať nadviazanie spolupráce s pánom R.), pána V. R. (konateľa dodávateľskej spoločnosti biGG & Co s.r.o.) a bližšie nekonkretizovaného splnomocneného zástupcu dodávateľa uvedeného v ISFS, správny súd konštatuje, že ich nepovažuje za dôvodné. S
poukazom na to, čo v tomto smere uviedli správca dane i žalovaný správny súd vo vzťahu k návrhu na vypočutie ako svedka pána I. E. podotýka, že výpoveď tohto svedka by vzhľadom na to, že sa jedná len o osobu, ktoré mala spostredkovať nadviazanie spolupráce žalobcu s pánom R., nemohla mať žiadnu relevanciu vo vzťahu k preukázaniu, že služby poskytol dodávateľ deklarovaný žalobcom. Taktiež akékoľvek posudzovanie odbornosti a serióznosti pána R. menovaným svedkom nemá žiadnu výpovednú hodnotu k tomu, či spoločnosť, ktorej sa stal pán R. konateľom, žalobcovi služby poskytla alebo nie. Je evidentné, že menovaný svedok by povedal, to čo predpokladá žalobca, nakoľko by bolo prekvapivé, keby tvrdil opak - teda, že mal sprostredkovať spoluprácu s neserióznym človekom bez akejkoľvek odbornosti. Vo vzťahu k nevypočutiu svedka V. R. (konateľa dodávateľskej spoločnosti biGG & Co s.r.o.) správny súd v celom rozsahu odkazuje na to, čo v tomto smere uviedol správca dane a žalovaný. Vo svetle celkovej dôkaznej situácie výsluch V. R. by nemohol byť ani podľa názoru správneho súdu takým významným dôkazom, ktorý by rezultát dôkaznej situácie zmenil. V súvislosti s osobou V. R. správny súd vo všeobecnosti podotýka, že v pomeroch slovenského podnikateľského prostredia nie je žiadnou raritou, že konateľom slovenskej spoločnosti sa stane cudzí štátny príslušník, ktorý je nekontaktný a nie je možné zistiť, kde sa momentálne nachádza. Oproti tomu, ak osoba, ktorá podľa vlastného tvrdenia s týmto cudzím štátnym príslušníkom spolupracovala, nedisponuje vôbec žiadnou informáciou ohľadne tejto osoby ani kontaktným údajom na tohto cudzieho štátneho príslušníka, je uvedené správnym súdom hodnotené ako nepravdepodobné. K odmietnutiu návrhu na vykonanie výsluch splnomocneného zástupcu spoločnosti biGG&Co s.r.o. správny súd v celom rozsahu odkazuje na to, čo uviedli daňové orgány, a teda, že svedok nie je pomenovaný, nie je teda jasné, o koho sa má jednať, pretože spoločnosť biGG&Co s.r.o. podľa údajov informačného systému finančnej správy mala vo svojej histórii vždy iba zástupcov na elektronické doručovanie. Od 12.04.2018 to bol N. Y., ktorému správca dane vo vyrubovacom konaní zaslal iba výzvu v zmysle § 26 Daňového poriadku na zaslanie účtovných a daňových dokladov daňového subjektu biGG & Co, s.r.o., ktoré má k dispozícii. Zásielka sa vrátila späť, nebola prevzatá v odbernej lehote. Svedecká výpoveď zástupcu pre elektronické doručovanie nemôže objasniť konkrétne okolnosti dodaných služieb. Skutočnosti, ktoré by mohli byť pri vypočutí svedka zistené, by v žiadnom prípade nemohli byť rozhodujúce pre posúdenie a rozhodnutie vo veci. Výsluch svedka k iným, hoci súvisiacim okolnostiam by presahoval rámec dokazovania v miere nevyhnutnej pre vydanie zákonného rozhodnutia.
25. Správca dane a rovnako i žalovaný nezahrnuli do dôkazného bremena žalobcu nič, čo by do neho nespadalo v tom zmysle, že by žiadali od žalobcu preukázanie skutočností, ktoré nie je v reálnych možnostiach žalobcu preukázať. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami, ktoré má ako daňovník vo vzťahu ku správcovi dane a ktoré mu vyplývajú z právnych predpisov, vrátane predpisov daňových, nakoľko plnenie daňových povinností vo vzťahu k správcovi dane je jedným z predpokladov podnikania. V nadväznosti na to je oprávnené očakávať od daňovníka jeho vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať, že mu tovar dodal alebo službu poskytol dodávateľ uvedený na faktúre. Je v záujme každého podnikateľského subjektu predchádzať právnej neistote a v záujme toho uzatvárať jasné a korektné záväzkovo-právne vzťahy a snažiť sa o odstránenie všetkého v rámci týchto vzťahov, čo by mohlo viesť k rozporom. Uvedené zahŕňa i povinnosť podnikateľského subjektu v takej forme ako má žalobca (žalobca je obchodnou spoločnosťou - spoločnosťou s ručením obmedzeným), overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Štatutárnym orgánom obchodných spoločností osobitne, a teda i konateľovi žalobcu vyplýva táto povinnosť z úpravy podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej je povinnosť štatutárnych orgánov konať s odbornou starostlivosťou, konkrétne v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní napríklad zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia. Náležité splnenie povinností podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka má potenciál znížiť resp. minimalizovať podnikateľské riziko dopadajúce na každý podnikateľský subjekt pri výkone podnikateľskej činnosti podľa úpravy § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka a v rámci toho všetky nepriaznivé dôsledky podnikateľského rizika, vrátane stavu, kedy daňový subjekt nie je schopný uniesť svoje dôkazné bremeno v daňovej kontrole vo vzťahu k splneniu materiálnych podmienok odpočtu DPH. Správny súd v tejto časti odôvodnenia príkladmo poukazuje na závery rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 104/2012 z 01.03.2012, na rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Sžf/25/2011 z 27.10.2011, sp. zn. 4Sžf/25/2011 z 13.11.2011. Nesplnenie alebo nedôsledné splnenie týchto povinností štatutárnym orgánom je potrebné hodnotiť ako výkon práva podnikať, ktorý nepožíva právnu ochranu v zmysle úpravy § 265 Obchodného zákona. Pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom, konkrétne o realizácii dodávky tovarov a služieb dodávateľmi uvedenými na faktúrach žalobcovi, sú v zmysle zásady vyplývajúcej
z úpravy podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorej pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, teda zásady zohľadnenia priority skutočného obsahu právneho úkonu, oprávnené. Správny súd zdôrazňuje, že dôkazná povinnosť ťaží daňový subjekt nezávisle na časovom odstupe výkonu daňovej kontroly od času uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Daňový subjekt má priebeh zdaniteľného obchodu preukázať po formálnej i materiálnej stránke a uvedené platí i v prípade, ak v čase realizácie plnenia sa priamy dodávateľ daňového subjektu a subdodávatelia javia ako bezproblémové a fungujúce podnikateľské subjekty.
26. Základom záverov konštatovaných správcom dane a žalovaným o nepriznaní práva na odpočítanie DPH žalobcovi z predmetnej faktúry od spoločnosti biGG & Co s.r.o. - dodávateľ žalobcu v zdaňovacom období máj 2018, bol záver o nepreukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva žalobcu na odpočet DPH podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane i žalovaný vychádzali vo svojich procesných postupoch v rámci administratívneho konania zo správneho rozloženia dôkazného bremena, kedy dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu práva na odpočítanie DPH z predmetných faktúr zaťažovalo podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku primárne daňový subjekt, ktorý bol povinný preukázať splnenie podmienok pre odpočítanie DPH, vrátane spoľahlivého preukázania reálneho uskutočnenia dodávok služieb podľa predmetnej faktúry dodávateľom uvedeným na faktúre.
27. Dôvodnosť pochybností správcu dane a žalovaného o uskutočnení dodania služieb podľa predmetnej faktúry dodávateľom uvedeným na faktúre, čo je spojené s pochybnosťami o vzniku daňovej povinnosti tohto dodávateľa podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a dôsledkom čoho je spochybnenie samotného práva žalobcu na odpočet DPH, opodstatnene pramenila zo zistení správcu dane, ktoré vyplývali z vykonaného dokazovania. Správca dane viedol dokazovanie v súlade s úpravou § 24 ods. 2 Daňového poriadku a preveroval, či predmetné faktúry majú materiálny základ, pričom vychádzal nielen z dokladov produkovaných daňovým subjektom, ale vykonal i vlastné rozsiahle šetrenia, ktoré boli správcom dane z pohľadu správneho súdu vykonané dôsledne a výsledky ktorého postupu správcu dane odôvodňujú pochybnosti správcu dane o dodaní služieb žalobcovi podľa predmetnej faktúry dodávateľom uvedeným na faktúre.
28. Zistenie skutkového stavu správcom dane je správnym súdom hodnotené ako rozsiahle a dôsledné, poskytujúce spoľahlivý základ pre prijaté rozhodnutie správcu dane, pričom výsledky vykonaného dokazovania a zistený skutkový stav správca dane správne právne posúdil, skonštatujúc záver o nepreukázaní splnenia podmienok práva na odpočet DPH. Správny súd zdôrazňuje, že dokazovanie vedené správcom dane v predmetnom administratívnom konaní bolo dôsledne zamerané na preverenie relevantných skutočností, konkrétne ťažiskovo na skutočnosť, či zdaniteľné obchody podľa predmetnej faktúry prebehli tak, ako z faktúry vyplýva, a teda či táto faktúra má materiálny základ, či dodávateľovi uvedenému na faktúre vznikla daňová povinnosť a žalobcovi právo na odpočet. Správca dane zistil skutkový stav náležite a objektívne, bez preferovania dôkazov svedčiacich v neprospech žalobcu a bez pripisovania vyššej dôkaznej sily niektorým dôkazom, čo zároveň však nevylučuje ich vyhodnocovanie správcom dane v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, kedy správca dane má zákonnú povinnosť hodnotiť dôkazy jednak jednotlivo, ale i vo vzájomnej súvislosti a prihliadajúc na všetko, čo vyšlo za konania najavo, teda hodnotiť dôkazy v kontexte všetkých ostatných zistení vyplývajúcich z dokazovania. Vykonané dôkazy správca dane vyhodnotil teda náležite v súlade s úpravou § 3 ods. 3 Daňového poriadku.
29. Ďalšie žalobné námietky považoval správny súd za vágne, nakoľko len „odmietajú“ tvrdenia žalovaného bez relevantnej argumentácie, resp. namietajú rozpor so zistenými skutočnosťami, či zákonom, resp. porušenie práva bez toho, aby konkretizovali v čom majú spočívať. Správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že takto vágne koncipované žalobné body (argumentácia z hľadiska hmotného práva) sú len všeobecnými námietkami, ktoré neobsahujú žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému rozhodnutiu žalovaného, či rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu a k dôvodom týchto rozhodnutí. Je potrebné mať na zreteli, že správny súd nepredstavuje ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní, nenahrádza svojou prieskumnou činnosťou činnosť orgánu verejnej správy, a preto mu ani nebola zverená kompetencia preskúmať napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, v celom rozsahu. Rozsah a obsah prieskumu je striktne vymedzený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými žalobcom v správnej žalobe. Všeobecná
námietka nezákonnosti, obsahujúca tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie je v rozpore so zákonom, alebo že orgán verejnej správy porušil, resp. nedodržal procesné ustanovenia, resp. že napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zistenými skutočnosťami, bez skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, žiadny obsah takémuto prieskumu nedáva, a preto musí byť vyhodnotená ako nedôvodná. Napokon je potrebné dodať, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Ústavného súdu SR je súd (rovnako tak aj orgán verejnej správy) povinný zodpovedať len taký argument, ktorý sa týka veci a je zároveň konkrétny (t.j. formulovaný dostatočne jasným spôsobom). Za relevantný možno podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu (napr. vo veciach Hiro Balany v. Španielsko; § 28 Bochan v. Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko, § 52) považovať taký argument, ktorý ak by bol vyhodnotený ako „opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci. Len na okraj správny súd podotýka, že to, že je námietka relevantná a konkrétna, ešte nesvedčí aj o „opodstatnenosti“ (well-founded), resp. vecnej správnosti argumentu. Posúdenie „opodstatnenosti“ inak relevantného a inak relevantnej a konkrétnej námietky musí byť však predmetom úvah orgánu verejnej správy (resp. súdu).
30. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi náhradu trov konania správny súd nepriznal a vo vzťahu k žalovanému podľa § 168 SSP a contrario tak, že ani žalovanému správny súd náhradu trov nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia.
31. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439, § 440 SSP) v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.