Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25CoE/44/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 a zároveň zastúpeného spoločnosťou Advocate, s.r.o. (predtým JUDr. Martin Máčaj, advokát) so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: B. P., nar. XX.X.XXXX, bytom E., Y. XXXX/XX, zastúpenému opatrovníčkou: Mgr. K. N., zamestnanec Okresného súdu Galanta, pre vymoženie 836,48 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 2284/07, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 5. októbra 2012, č.k. -33, t a k t o

rozhodol:

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle i c) z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením prvostupňový súd výrokom I. exekúciu zastavil a výrokom II. rozhodol, že náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému nepriznáva. Rozhodnutie v časti zastavenia exekúcie s použitím , , , a Exekučného poriadku vecne odôvodnil v podstate tým, že splnomocnenie, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle neplatný právny úkon na základe ktorého nemohlo dôjsť Mgr. Tomášom Kušnírom k uznaniu právneho záväzku - dlhu a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom tohto exekučného konania. S poukazom na ust. , z ktorého vyplýva, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti je neplatná uzavrel, že konanie povinného o splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, je v rozpore so zákonom. V čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere a o splnomocnení neexistoval dlh, nebola známa ani jeho výška, a teda v tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla následne ani splnomocniť na takéto právo tretiu osobu, z čoho vyplýva aj nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote určenej v exekučnom titule. Na základe uvedených skutočností prvostupňový súd postupoval podľa Exekučného poriadku a s poukazom na Exekučného poriadku a , rozhodol o jej zastavení. O náhrade trov exekúcie rozhodol s poukazom na ustanovenia , , a a EP tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, pretože si ju neuplatnil.

Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil nasledovné prejudiciálne otázky:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady č. 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený v odvolaní namietal predovšetkým tú skutočnosť, že súd prvého stupňa v oblasti prieskumu exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci v zmysle Exekučného poriadku a o notároch a notárskej činnosti. Kontrolu súladu úkonu so zákonom a dobrými mravmi môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len postupom podľa a Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového obmedzenia zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému nič nebránilo domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Ak takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným súdom. Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal, aby podľa , prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a s oprávneným na strane druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých práv, oprávnený mal pred exekučným súdom nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. , a Notárskeho poriadku a aplikované právne normy ust. , a Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho procesu. Prvostupňový súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je pre povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné, alebo že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore so záujmami samotného povinného. Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody, povinný iba preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo podľa kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadna prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa preto nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa . Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v

budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh uznať. K námietke súdu voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol, že ide o podstatnú náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby uznanie dlhu bolo vykonané zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú v rozpore so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom vôbec neuviedol, s ktorým konkrétnym záujmom povinného. Povinný udelil plnomocestvo na zastupovanie advokátovi, ktorý pri plnení udeleného splnomocnenia postupoval nestranne a nezávisle. Poukázal na to, že podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný súd vykonať len v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov exekučného konania.

K návrhu na prerušenie konania podľa a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, oprávnený poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v , vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Žiadne ďalšie podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmava právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Podľa odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení povinného je neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený a povinný mohol plnomocenstvo v zmysle kedykoľvek odvolať. Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Podľa odvolateľa prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS. Najmä nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie. Ani v indikatívnom a nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé v citovanej smernici sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda súd, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa pritom myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky, ktoré nie sú bežne dostupné. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu konania. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä , , Notárskeho poriadku, , a Exekučného poriadku a , , a a nasl. ) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a Súdnemu dvoru EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( a Exekučného poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie ( a EP v znení účinnom do 31.12.2012), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa 27.4.2005 uzatvorená zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako dlžníkovi úver vo výške 14.000,- Sk (464,71 Eur), ktorý sa dlžník zaviazal vrátiť spolu s poplatkom vo výške 11.200,- Sk (371,77 Eur), celkovo sa teda zaviazal veriteľovi vrátiť sumu 25.200,- Sk (836,48 Eur), v dohodnutých splátkach. Súčasťou zmluvy o úvere je i splnomocnenie na základe ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa resp. pre exekúciu podľa na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Splnomocnenie ako súčasť textu zmluvy o úvere je podpísané dlžníkom a obsahuje aj prijatie splnomocnenia splnomocnencom a jeho podpis.

Z notárskej zápisnice spísanej na Notárskom úrade notára JUDr. Ondreja Ďuriača v Bratislave dňa 1.10.2005 sp. zn. N 4878/2005, NZ 45768/2005, NCRLs 45170/2005 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír konajúci na základe plnej moci, ktorá je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 29.433,- Sk (977 eur), vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25% denne od 3.7.2005 do zaplatenia a zaviazal sa dlh zaplatiť do 2.11.2005 k rukám oprávnenej osoby. Zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa EP.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007), teda v čase uzavretie predmetnej zmluvy, citovaný zákon v definoval spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

0/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. rozdielne v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. Ust. v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa , ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľom podľa ods. 2 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 3 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. S účinnosťou od 1.1.2008 v spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Je pravdou, že podľa znenia v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v , pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa výslovne nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. v znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ

obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. a nasl. nie je možné vyvodiť, že 5. hlava sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v , odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa a nasl. je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. Bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod ( ), s poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia a nasl. , má prednosť pred všeobecnou, ktorou je , je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení a príslušných ustanovení Zákona o ochrane spotrebiteľa.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy o úvere je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých prípadoch vo forme predtlače, do ktorej sa dopisovali iba jednotlivé údaje špecifikujúce dlžníka a predmet úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť, ani neovplyvnil.

Odvolací súd po preskúmaní notárskej zápisnice a zmluvy o úvere dospel k záveru, že v danom prípade uznal záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť, len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa , neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z vyššie citovaného ust. vyplýva, že zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná, nie je medzi nimi žiaden vzťah a možnosť výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Z toho naviac vyplýva nesporný vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom. Navyše odvolaciemu súdu je z jeho vlastnej rozhodovacej činnosti známy vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý oprávneného zastupuje v mnohých exekučných konaniach voči dlžníkom z rovnakých formulárových zmlúv. Oprávnený Mgr. Tomáša Kušníra ako zástupcu povinného uviedol do zmluvy za

účelom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice. Takéto konanie bolo zo strany oprávneného v rozpore s dobrými mravmi a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v rozpore so zákonom o advokácii. Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné správanie zo strany stavovskej komory disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené verejné napomenutie (Bulletin SAK č. , str. 56). Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky Nález z 13. 7. 2000 a Najvyššieho súdu Českej republiky z 10.10.2000). Pretože záujmy veriteľa resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú nesporne v rozpore so záujmami dlžníka, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov osoby povinnej a Mgr. Tomáša Kušníra, predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je pre rozpor so zákonom, konkrétne s s poukazom na absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže Mgr. Tomáš Kušnír nemal oprávnenie povinného pri uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnici je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou.

Už len vyššie uvedené postačovalo pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené podmienky pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne rozsúdenej veci v zmysle Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami zaoberať znova.

Napokon odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. v spojení s ) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku v predmetnej spotrebiteľskej zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníka - povinného ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej výške. Uznať záväzok alebo dlh je v zmysle výlučným právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným splnomocnením fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom zároveň na uznanie dlhu splnomocnil úplne neznámu tretiu osobu, ktorá mu bola vnútená v predtlači zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdal možnosti namietať dlh i jeho výšku, založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníka a zároveň je to v rozpore s dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné. Nadväzne nemôže byť platný ani právny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici, ktorým je vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom na ust. predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu, ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným titulom, bolo plne dôvodným, exekúciu s použitím § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu ako neprípustnú zastaviť, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný exekučný titul. Prvostupňový súd však nepostupoval správne keď exekúciu zastavil podľa EP s poukazom na ustanovenia , pretože správne mal exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť podľa EP.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP súd exekúciu zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Jedným z dôvodov neprípustnosti exekúcie je aj prípad, ak sa v konaní zistí, že predložená notárska zápisnica je nevykonateľná, pretože právny úkon v nej obsiahnutý, ktorým je vyhlásenie povinnej osoby o uznaní právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou je absolútne neplatný. V týchto prípadoch treba exekúciu zastaviť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) EP, z dôvodu, že exekúcia je neprípustná, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. , ktorým odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti oprávneného v obdobných prípadoch a uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu. Konštatoval, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, preto ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ oprávnený namieta, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže súd mu odoprel možnosť argumentovať v danom smere a na podporu svojich tvrdení použiť dôkazy, je pravdou, že súd konal bez pojednávania a bez poskytnutia možnosti účastníkom argumentačne namietať zastavenie exekúcie z použitých dôvodov, pričom kontradiktórnosť procesu to vyžaduje. Je ale tiež pravdou, že v dôsledku podaného odvolania navrhovateľ mal možnosť uplatniť všetky svoje tvrdenia dôkazy a námietky voči rozhodnutiu, s ktorými bol odvolací súd povinný sa vysporiadať. Tento nedostatok tým bol odstránený. Naviac s poukazom na ust. táto vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom nedošlo údajným porušením zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že účastníka neoboznámil so svojím stanoviskom o neplatnosti splnomocnenia obsiahnutého v ním predloženej úverovej zmluve, potom za situácie, že platné právo pripúšťa proti

rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.

V preskúmavanej veci oprávnený možnosť podať odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o zastavení exekúcie aj využil a v podanom opravnom prostriedku vyjadril, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti udeleného plnomocenstva.

K odňatiu možnosti oprávneného konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase rozhodovania tohto súdu takáto povinnosť uzákonená nebola. Jej neskoršie včlenenie do zákona bolo dôsledkom zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová správa k Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti notárskej zápisnice byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti udeleného plnomocenstva bola listina obsahujúca túto zmluvnú podmienku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomného plnomocenstva bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania. Vykonanie dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu na pojednávaní vyžaduje ustanovenie , ktoré primerane platí aj pre exekučné konanie, len ak sa nariaďuje pojednávanie (NS SR ).

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných sťažností oprávneného, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených , čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Vzhľadom na uvedené odôvodnenie, s poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom nadbytočným zaoberať sa ďalšou početnou, ale vzhľadom na vyššie uvedené už nerelevantnou, argumentáciou odvolateľa.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne, s použitím ust. potvrdil.

Oprávnený svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj vo výroku o náhrade trov exekúcie, pretože napadnuté rozhodnutie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Hoci oprávnený v podanom odvolaní osobitné odvolacie dôvody proti výroku o trovách exekúcie neuvádzal, podaným odvolaním bol napadnutý aj výrok o trovách, pretože je to výrok závislý od výroku o zastavení exekúcie.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov exekúcie však už nemohlo byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku, z. č. , ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia Exekučného poriadku v spojení s veta tretia , s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov exekúcie

v napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekúcie súd prvého stupňa znovu rozhodol.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci predchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo 2.12.2004, z tohto hľadiska je daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje

po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa povinného Súdnemu dvoru EÚ predložená je otázka, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú nemajúcu základ v prejednávanom spore a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je vždy a za každých okolností jednostranný právny úkon spotrebiteľa i keď ho mal možnosť odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu všeobecne a en bloc. Súdy podrobne vyargumentovali a s poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie rozobrali prečo predmetné splnomocnenie ako jednostranný úkon spotrebiteľa považovali za neprijateľnú podmienku a to s poukazom na konkrétne okolnosti daného prípadu, ktoré v danej otázke obsiahnuté nie sú. Súdy pritom nepopreli, že spotrebiteľ v zásade môže jednostranným právnym úkonom dobrovoľne splnomocniť fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, avšak iba vtedy, ak je tento právny úkon v súlade so všetkými dotknutými normami. Ak by aj teda Súdny dvor EÚ na prvú otázku odpovedal záporne, vzhľadom na jej všeobecnú formuláciu nezohľadňujúce konkrétne okolnosti daného prípadu, nemohlo by to mať a nemalo by to žiaden vplyv na rozhodnutie súdov v danej konkrétnej veci s poukazom na vyššie použitú argumentáciu. Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú oprávneným potrebné posúdiť ako akademickú nemajúcu reálny základ v prejednávanom spore a preto nedôvodnú.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak exekučný súd

dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

V zmysle veta druhá súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

V zmysle § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to z hľadiska ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen , ale ust. v spojení s Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis (v danom prípade konkrétne veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej veci, je v rozpore s , neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v zmysle prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska. Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.