Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-42-2022.pdf
PDF · 119.07 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/42/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a členov senátu JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jany Jančíkovej v sporovej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, XXX XX B., zastúpeného JUDr. Matúšom Hribom, advokátom, so sídlom Tehelná 46, 085 01 Bardejov, IČO: 42246237, proti žalovanej: D. E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom F. G. XXX/XXX, t.č. C. XX, XXX XX H., zastúpenej JUDr. Gabrielou Čechovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 7, 040 01 Košice, IČO: 35542365, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 9C/8/2021-108 zo dňa 2.6.2022, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanej určenia svojho výlučného vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam: rodinný dom so súpisným č. XXXX, postavený na parcele CKN XXX, parcela CKN XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 775 m2, parcela CKN XXX - záhrada o výmere 145 m2, všetky evidované Okresným úradom Bardejov, katastrálnym odborom pre okres Bardejov, obec B. a katastrálne územie F. G. na LV XXX, zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej priznal voči žalobcovi 100 %-ný nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania.
Vychádzal zo zistenia, že v danom prípade sa žalobca podanou žalobou domáha určenia svojho výlučného vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam evidovaným pre k.ú. F. G. na LV č. XXX, dôvodiac existenciou zámennej zmluvy uzavretej medzi ním a žalovanou, titulom ktorej mal žalobca vstúpiť do dobromyseľnej držby týchto sporných nehnuteľností, ktoré sú de iure evidované na žalovanú, súc žalobca na základe tejto zámennej zmluvy presvedčený, že mu tieto sporné nehnuteľnosti ako vlastníkovi patria, v ktorej dobrej viere ich mal žalobca po dobu dlhšiu ako 10 rokov od 12.6.1996 užívať a teda v tomto dôsledku mal žalobca, podľa jeho tvrdenia, k týmto sporným nehnuteľnostiam vydržať vlastnícke právo. Podstata zámennej zmluvy mala podľa žalobcu spočívať v tom, že v roku 1993 po jeho svadbe, na základe ponuky učinenej mu žalobcovou matkou a jeho staršou sestrou C., si z dvoch domov, ktoré boli v tejto „ponuke“ na výber, z ktorých jeden bol sporný dom patriaci žalovanej, ktorá bola v reholi, a teda podľa žalobcu nepotrebovala riešiť otázku bývania a druhý bol dom patriaci žalobcovi, si spolu s manželkou teda vybrali z tejto im učinenej „ponuky“ na bývanie sporný dom patriaci žalovanej, ktorým výberom mala byť podľa žalobcu uzavretá zámenná zmluva, keďže jemu patriaci dom 12.6.1996 žalobca predal a finančné prostriedky z jeho predaja si ponechala sestra C. a on z tejto ceny nič nedostal.
V danom prípade, je teda právnym základom od ktorého si žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, zámenná zmluva pri ktorej malo dôjsť k zámene jeho domu, pre toto konanie pracovne nazvaného tzv. druhého domu vo vlastníctve žalobcu za sporný dom vo vlastníctve žalovanej. Podľa vyjadrenia samotného žalobcu, osobami zúčastnenými na tejto zámene, resp. na tejto uvedenej zámene participujúcimi subjektami boli žalobca, jeho teraz už nebohá matka a staršia sestra C., ktoré posledné dve označené osoby mali dať žalobcovi ponuku aby si vybral, či s manželkou bude bývať v jemu vlastnícky patriacom tzv. druhom dome alebo či chcú bývať v žalovanej patriacom spornom dome, keďže žalovaná bola rehoľnou sestrou a podľa tvrdenia žalobcu, teda nemusela riešiť otázku bývania. Inými slovami, sám žalobca vlastne tvrdí, že ním tvrdená „zámena“ ohľadom výmeny jeho tzv. druhého domu za sporný dom žalovanej, sa udiala bez iniciovania tejto zámeny a bez pričinenia sa na nej žalovanou, takže o zámene vlastníctva žalovanej bolo v podstate rozhodnuté bez žalovanej. Žalobca teda v tomto konaní nielenže netvrdil, že by žalovaná bola účastnou uvedenej „zámeny“, ale túto skutočnosť žalobca v konaní ani nepreukázal, napr. predložením zámennej zmluvy, ktorá mala mať písomnú formu, keďže sa mala týkať nehnuteľností, a sama žalovaná po celý čas popierala, že by kedykoľvek slobodne, vážne, zrozumiteľne a určito prejavila svoju vôľu prenechať akoukoľvek zámenou svoj majetok (sporný dom) do vlastníctva žalobcovi. Okrem toho tu absentuje aj ďalší definičný znak zámeny a to výmena „veci za vec“, pričom žalobca v konaní sám tvrdil a predloženým čestným vyhlásením I. B. a aj výpoveďou svojej manželky sa snažil preukázať, že finančné prostriedky z predaja jemu patriaceho tzv. druhého domu mala prevziať jeho staršia sestra C. a nie žalovaná, teda a contrario (opakom) v konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by žalovaná od žalobcu v rámci ním samým „možno“ zamýšľanej zámeny, voľačo zámenou obdržala, teda nejakú inú vec za jej vlastnícky patriacu vec (sporný dom).
Kde nieto zámeny (vec za vec), realizovanej pri slobodne, vážne, určito s zrozumiteľne prejavenej vôli dvoch zmluvných strán, tam niet ani zámennej zmluvy, v ktorom dôsledku žalobca nepreukázal existenciu už prvého z predpokladov na vydržanie vlastníckeho práva a to je existencia hoc aj len domnelého (putatívneho) právneho úkonu, ktorý by ho objektívne uveriteľne oprávňoval k vstupu do oprávnenej držby sporného domu žalovanej a na základe ktorého by bol žalobca dôvodne a dobromyseľne v presvedčení, že mu tento sporný dom skutočne ako vlastníkovi patrí.
Žalobca nepreukázal ani to, že by bol počas držby sporného domu žalovanej dobromyseľným v tom, že mu tento sporný dom patrí, t.j. že by sa správal ako jeho nepochybný vlastník, ktorý by sa titulom svojho vlastníctva nemusel zakaždým dopytovať o súhlas žalovanej pri akomkoľvek zásahu do sporného domu (napr. vodovodná prípojka a pod.), keďže žalobca sám uviedol, že pri akomkoľvek zásahu do sporného domu si vždy pýtal od žalovanej splnomocnenie, ktorá mu ho dala, z čoho možno mať za to, že žalobca nepochybne vedel, že sporný dom vlastní žalovaná a že on potrebuje k týmto úkonom jej súhlas ako vlastníka a teda žalobca sa v dobrej viere ako jeho vlastník nesprával.
Žalobca neuniesol dôkazne bremeno ohľadom preukázania ním tvrdeného vzniku zámennej zmluvy medzi ním a žalovanou, ktorá zámenná zmluva nemohla vzniknúť bez žalovanej ako druhého zmluvného partnera, ako aj bez realizovania výmeny veci za vec medzi žalobcom a žalovanou, v ktorom dôsledku tak žalobca nepreukázal danosť prvej z podmienok na úspešné vydržanie vlastníckeho práva k veci a to je existencia hoc aj len domnelého právneho úkonu, ktorý by žalobcu oprávňoval k vstupu do oprávnenej držby sporného domu žalovanej a žalobca nepreukázal ani to, že by bol počas tejto držby dobromyseľným, z ktorých dôvodov na jeho strane neboli splnené zákonné podmienky vydržania vlastníckeho práva.
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 a 2 CSP.
Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odvolanie podal z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
Namietal, že pre dobromyseľnosť vydržania nie je potrebná písomná dohoda, ale relevantný právny titul. Žalobca nikdy netvrdil, že by uzatvoril so sestrou písomnú zámennú zmluvu. Podstatou jeho tvrdení bolo to, že výsledkom rodinnej dohody bola zámena domov medzi ním a sestrou E., o čom svedčí celý rad dôkazov. Žalovaná za roky od nasťahovania sa žalobcu do domu neprejavila jediný náznak výkonu svojich vlastníckych práv. Vo „svojom dome“ bola len pár krát na návštevu. Problém nastal až pokiaľ sa dcéra žalobcu začala zaoberať možnosťou prístavby pre jej bývanie, kedy sa otvorila otázka vlastníctva, nakoľko podľa zápisov v katastri zistila, že formálne o možnosti novej stavby nemôže rozhodnúť otec, ale teta E.. Žalovaná tvrdí, že s ňou žalobca nejednal a že nedostal na výber dom na bývanie, avšak realita je taká, že novopostavené domy skutočne existovali, dom evidovaný na žalobcu predaný bol a bolo preukázané, že žalobca kúpnu cenu neprevzal. Zároveň došlo aj k zrušeniu vecného bremena na matku strán sporu, žalobcu začal užívať dom už od svadby, dom dokončil, zariadil podľa svojich predstáv. Skutkové okolnosti tak jasne svedčia v prospech pravdivosti tvrdení žalobcu a nie žalovanej. Žalobca nežiadal o súhlas s bývaním sestru, ale dostal na výber matkou a staršou sestrou C., ktorá vzhľadom na vekový rozdiel mladších súrodencov spolu s matkou riadila. Žalovaná sa ako vlastníčka nikdy nesprávala.
Vo vzťahu k nevykonaným dôkazom žalobca uviedol, že výsluch žalovanej navrhli obe strany a nepochybne bol pre rozhodnutie vo veci podstatný. Odôvodnenie súdu, že stačia jej písomné tvrdenia je nedostačujúce, nakoľko žalovaná by po poučení súdom povinnosti vypovedať pravdu neklamala. Vo vzťahu k nevykonaniu dôkazu nahrávkou uviedol, že išlo o dôkaz, ktorým žalobca mienil vyvrátiť tvrdenia žalovanej podľa jej v poradí tretieho vyjadrenia vo veci, ku ktorému ho súd nevyzval vyjadriť sa a tento dôkaz mal priamo spochybniť tvrdenia v nevyžiadanom vyjadrení žalovanej, ktorým sa snažila vylepšiť svoju dôkaznú situáciu predložením dôkazov, kde žalobca namietal koncentráciu konania. Koncentračná zásada sa však neuplatní pokiaľ potrebu dokazovania vznikne v priebehu konania ako reakcia na skutkové tvrdenie či dôkaz. O túto situáciu sa nepochybne jednalo, preto súd mal dôkaz vykonať, pričom potreba nariadenia ďalšieho pojednávania nemôže byť za danej situácie dôvodom pre odmietnutie spravodlivosti.
Súd sa zaoberal danosťou konkludentného súhlasu s celkovým rozdelením, avšak uvedené nesprávne právne vyhodnotil. Žalovaná už v čase svadby predsa mala nepochybnú vedomosť o predaji domu žalobcu a jeho nasťahovaní do „jej“ domu, kompletnom zariaďovaní toho domu a plánovanom trvalom bývaní žalobcu s rodinou. Teda o tom vedela. Otázka konkludentného súhlasu žalovanej s uvedeným však existencia vedomosti nevylučuje. Práve už v tomto momente mohla žalovaná prejaviť svoju vôľa vlastníčky a vysloviť s výberom nesúhlas, žiadať nájomnú zmluvu, či iné usporiadania, avšak nič také nevykonala. Neurobila tak ani pri údajnom nasťahovaní dočasného partnera manželky žalobcu a ani v inom prípade. Naopak, jediné čo možno zo správania žalovanej vyvodiť je jasný konkludentný súhlas s daným právnym stavom.
Pri dedičstve po otcovi (r. 1987) bol žalobca zaviazaný k výplate 67.349,50 Sk vo vzťahu k prvému domu a ešte skôr vo veku 18 rokov žalovanej, tá na seba prevzala záväzok úhrady kúpnej ceny za druhý dom, pričom je zrejmé, že nikto z nich k platbám nepristúpil, ani to nebolo tvrdené. Do uvedeného vstúpilo rozhodnutie vstupu do rehole žalovanou a potreba riešenia jedného domu „naviac“. Teda bez relevantného riešenia finančných záväzkov strán, bolo rozhodnuté o predaji domu žalobcu a to len preto, že dom žalovanej bol v lepšom stave. Opäť sa neriešili reálne finančné toky, t.j. prijatie kúpnej ceny formálnym predávajúcim-žalobcom, keďže prostriedky prevzala staršia sestra C.. Neexistovali teda žiadne písomné vyporiadania, zmluvy či súhlasy na ktoré sa súd zameral, existovala dohoda prijatá vtedajšími členmi rodiny B., teda matkou a troma súrodencami, pričom žalovaná preukázateľne
o všetkom vedela a prejavila jednoznačný súhlas, čo potvrdzuje jej správanie počas doby ďaleko viac ako 20 rokov.
Zásadným vo veci bolo preukázanie existencie dohody dedičov matky a súrodencov B. o rozdelení dedičstva medzi nich. Prihliadnutím na všetky dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti je možné dospieť k záveru o existencii tejto dohody a danosti súhlasov všetkých zúčastnených, preto mal žalobca titul pre vydržanie svojho domu.
Žalovaná navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že žalobca v odvolaní iba opakuje svoje tvrdenia prednesené pred súdom prvej inštancie a v jeho podaniach a nekvalifikovane polemizuje so závermi okresného súdu. Nepredkladá však žiadne relevantné odvolacie argumenty. Z pohľadu výsledku samotného sporu považuje žalovaná za úplne zásadný ten záver okresného súdu, že základným predpokladom úspešnosti žaloby o vydržanie je preukázanie existencie titulu vstupu do oprávnenej držby. Tento predpoklad preukázaný nebol, pretože žiaden taký titul neexistoval. Existencia ďalších predpokladov potom nie je relevantná. Ak za titul vstupu do držby považuje odvolateľ akýsi „konkludentný súhlas žalovanej“, žalovaná poukázala na konštantnú a ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, z ktorých vyplýva nemožnosť vstupu do oprávnenej držby na základe zmluvy, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme (R 74/2015), ba dokonca ani na základe písomnej a neregistrovanej zmluvy (R 73/2015). O to menej potom je možné uvažovať o vstupe do oprávnenej držby na základe „konkludentného“ úkonu. Okresný súd správne a úplne zistil skutkový stav veci, tento správne právne posúdil a jeho rozsudok je vecne správny.
V následnom vyjadrení žalobca uviedol, že na základe dohody dedičov došlo k vysporiadaniu rodinného majetku po rodičoch, čo prebiehalo v dlhšom časovom horizonte jeho rozdeľovania. Pokiaľ žalobca dostal na výber vybrať si jeden z domov a popísal všetky okolnosti prečo si vybral dom, do ktorého sa po výbere nasťahoval (čo svedecky potvrdila aj jeho manželka), zveľadil ho a užíva, platí o spôsobe nadobudnutia to, čo žalobca od počiatku o zámene tvrdí. Z uvedeného vyplýva jeho nepochybný právny titul pre začiatok oprávnenej držby, pri ktorej v základnej 10 ročnej lehote ani len neexistuje námietka či zmienka o nedobromyseľnosti držby žalobcu. Pokiaľ žalovaná poukazuje na potrebu písomného právneho úkonu, tak potom sama tvrdí, že súd vykonaním dokazovania pochybil a nemal vykonávať žiadne, keďže písomná zmluva tu nebola. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca svoj dom predal, pričom podmienky (hlavne kúpnu cenu) ani len neprejednal a podieľal sa na danom predaji podpisom zmluvy podľa pokynu a zriadením účtu a z daného predaja neobdržal žiadnu časť kúpnej ceny. Rovnako je nepochybné, že odkedy si vybral dom žalovanej, tak v ňom býva a stará sa o tento ako o vlastný (to ani nie je spochybnené). Je preto namieste otázka z hľadiska logiky záverov, či sú s ohľadom na vykonané dokazovanie viac pravdepodobné závery o dohode o výmene domov alebo sú pravdepodobnejšie tvrdenia o tom, že žalobca ako lajdák, čierna ovca rodiny nemohol nič vlastniť a do domu žalovanej sa spolu s manželkou nasťahoval bez súhlasu žalovanej, ktorá o ničom nikdy nevedela. Jediným problémom je potvrdenie tejto dohody zo strany žalovanej, ktorá však pred súdom nevypovedala, nemohlo tak dôjsť k autentickému opísaniu rozhodujúcich skutočností, či zisteniu ako bola informovaná a ako svoj súhlas či nesúhlas prejavovala.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, nemožno mať pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie a neboli zistené žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo porušenie práva na spravodlivý proces vo vzťahu k žalobcovi.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáha určenia, že je výlučným vlastníkom rodinného domu súpisné číslo XXXX, postaveného na parcele C KN č. 855, parcely C KN č. 855 o výmere 775 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie a parcely C KN č. 857 o výmere 145 m2, druh pozemku záhrada, nachádzajúcich sa v katastrálnom území F. G., obec B., okres B., zapísaných na LV č. XXX o veľkosti 1/1 k celku, ktorých výlučnou vlastníčkou je žalovaná. Žalobca bol výlučným vlastníkom nehnuteľností, a to rodinného domu súp. č. XXXX, postaveného na parcele C KN, par.č. XXX o výmere 533 m2, druh pozemku zastavaná plocha, par. č. XXX o výmere 198 m2, druh pozemku záhrada, par. č. XXX o výmere 250 m2, druh pozemku záhrada, zapísaných na LV č. XXX, kat. územie F. G., obec B., J. B.. Predmetné nehnuteľnosti nadobudol žalobca titulom dedenia po neb. A. B. nar. XX.XX.XXXX a zomrelom dňa 3.3.1987, a to na základe dohody o vysporiadaní dedičstva, č.k. F. s tým, že A. B., rod.č. XXXXXX/XXXX preberal na seba povinnosť uhradiť protihodnotu podielu 1 prevádzaných nehnuteľností vo výške 67.349,50 Kčs svojej matke a manželke poručiteľa E. B., K. A. – H., a to tak, že menovaná si vyhradzuje doživotné právo spolubývania, ktoré sa zriaďuje ako vecné bremeno a nadobúdateľ sa zaväzuje poskytnúť jej doživotné zaopatrenie. Ustupujúce dedičky C. A. K. B. a D. E. B. nepožadovali od nadobúdateľa náhradu na svoje dedičské podiely a svojich dedičských nárokov sa zriekli. Žalobca na základe kúpnej zmluvy nehnuteľnosti nadobudnuté po svojom nebohom otcovi a zapísané na LV č. XXX nachádzajúce sa v kat. úz. F. G., obec B., okres Bardejov predal, a to I. B. a jeho manželke, čomu predchádzala dohoda o zrušení vecného bremena - doživotného práva spolubývania v dome č. XXX, súp. č. XXXX v k.ú. F. G. medzi E. B. K. A. a jej synom A. B.. Podľa kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 12.06.1996 medzi A. B. ako predávajúcim a kupujúcimi I. B. a jeho manželkou bola medzi účastníkmi dohodnutá cena 500.000,- Sk. Podľa ČI. V. Zmluvy si zmluvné strany dojednali, že kupujúci vyplatia odpredávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu do 30.6.1996.
Podstata žalobného návrhu spočíva v tvrdení žalobcu, že vstúpil do oprávnenej držby spornej nehnuteľnosti na základe ústnej zámennej zmluvy so žalovanou, a že ako oprávnený a nerušený držiteľ vydržal vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti tvrdiac, že žije viac ako 26 rokov v presvedčení, že mu dom patrí.
Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Citované ustanovenie § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda, v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu, účelom vydržania je uviesť do súlade dlhodobý faktický stav so stavom právnym.
Oprávneným držiteľom sa stáva ten, kto je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť patrí. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Z hľadiska dobromyseľnosti držby možno za právne relevantnú skutočnosť označiť len tú, ktorá má objektívne znaky skutočného titulu nadobudnutia vlastníckeho práva. Právne akceptovateľnou môže byť aj skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu domnelého nadobudnutia vlastníctva (putatívny titul). Ide tu o skutkovú okolnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu, chýba pri nej však niektorá náležitosť, ktorú objektívne právo vyžaduje pre nadobudnutie vlastníctva.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/147/2016 rozhodnutie súdu, ktoré konštatuje splnenie predpokladov nadobudnutia nehnuteľnosti vydržaním, musí mať základ v dostatočne skutkovo podložených, konkrétnych a vykonaným dokazovaním preukázaných (zistených, potvrdených, nie len možných) skutočnostiach. Predpokladom prijatia záveru súdu o vydržaní musí byť medziiným zistenie, že počas vydržacej doby držiteľ skutočne „bol“ (teda nie iba „mohol byť“) so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí (porovnaj tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/271/2007, 5Cdo/49/2010 a 3Cdo/12/2010).
Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus); ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul nasvedčuje. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/260/2008).
Ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR pri posudzovaní titulu pre vstup do oprávnenej držby je pomerne striktná. Podľa rozhodnutia sp.zn. 4Cdo/283/2009, publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 73/2015, oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok). Podobne podľa uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/361/2012, publikovaného pod číslom R 74/2015, oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme. O to viac uvedené závery Najvyššieho súdu platia pre právne úkony týkajúce sa nehnuteľností, ktoré boli uzavreté po 1. januári 1992, nakoľko podmienky pre držbu po novelizácii Občianskeho zákonníka zostali nezmenené. Ospravedlniteľný omyl pri vstupe do držby je preto vylúčený v prípade žalobcom tvrdenej ústnej dohody o zámene nehnuteľnosti, resp. na základe ním označeného právneho úkonu „rozdelenie domov v roku 1994“, na základe ktorého žalobca údajne považuje dom žalovanej za vlastný. Na strane žalobcu neexistuje žiadny právny titul na vstup do oprávnenej držby nehnuteľností.
Ďalším predpokladom vydržania je uplynutie vydržacej doby, ktorá musí byť nepretržitá, pokojná a nerušená. Vydržacia doba predstavuje časový úsek, počas ktorého musia byť zo strany oprávneného držiteľa splnené podmienky vydržania. Počas tejto vydržacej doby nesmú nastať také okolnosti, ktoré by u držiteľa vzbudili pochybnosti o oprávnenosti jeho držby. Takéto okolnosti nepochybne existujú v prípade žalobcu. Žalobca počas celej doby ním tvrdenej držby vedel o tom, kto je skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Žalobca ak potreboval pre úradné účely súvisiace s nehnuteľnosťou splnomocnenie, obracal sa na žalovanú a tá mu splnomocnenie poskytovala (napr. splnomocnenie zo dňa 14.10.2019, ktorým žalovaná splnomocnila žalobcu na zastupovanie na všetky úkony spojené so zriadením vodovodnej prípojky k predmetnému rodinnému domu). Žalobca nemohol žiť v domnení, že on je vlastníkom tohto rodinného domu.
Žalobca teda nepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre vydržanie vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam.
Nevykonanie navrhovaných dôkazov súdom prvej inštancie odvolací súd nehodnotí ako odňatie možnosti konať pred súdom. Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde vždy aj vtedy, ak hrubé vady v postupe prvoinštančného súdu spôsobili, že strane sporu bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom. Prvoradou povinnosťou súdu je totiž zabezpečiť svojou činnosťou výkon spravodlivosti. Navrhované dôkazy odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vykonať, nakoľko podstatné pre vyriešenie veci bolo právne posúdenie veci, čo súd prvej inštancie dostatočne a správne hodnotil aj bez vypočutia žalovanej a vykonania dôkazu (nahrávky urobenej žalobcom).
Odvolací súd pripomína, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06). Ostatnými odvolacími námietkami sa odvolací súd bližšie nezaoberal, pretože z podaného odvolania nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti, pre ktoré by žalobca mohol tieto námietky relevantne uplatniť.
Odvolací súd nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad vo výroku jeho rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu, pričom ani obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených.
Za týchto okolností súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ žalobu žalobcu zamietol. So zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania, odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého žalovaná, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli postupom
podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).
Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).
Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP).
Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).