Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

ZA-30S/188/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka (sudca spravodajca) a členiek senátu Mgr. Denisy Slivovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v právnej veci žalobcu: Stavoinvest - SK, s.r.o., so sídlom Krasňany 342, 013 03 Varín, IČO: 36 417 891, právne zast.: Burian & partners, s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47 254 483, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 101577366/2021 zo dňa 25.08.2021, takto

rozhodol:

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Správny orgán prvého stupňa - Daňový úrad Žilina, pobočka Martin (ďalej len „správca dane“) rozhodnutím Číslo: 100670254/2021 zo dňa 22.04.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) určil žalobcovi rozdiel v sume 376,37 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2017. Správny orgán prvého stupňa vykonal u žalobcu v dňoch od 25.09.2019 do 19.10.2020 daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2017, marec 2017 až december 2017. Správca dane z daňovej kontroly vyhotovil Protokol č. 101510751/2020 zo dňa 01.10.2020, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 19.10.2020. Správca dane ďalej v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobca si na základe podaného daňového priznania na dani z pridanej hodnoty a zoznamu DPH dokladov uplatnil právo na odpočítanie dane podľa až 54a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) z dodávateľských faktúr, ktoré mali podľa zoznamu DPH dokladov pridelené interné čísla DF2017/126 až DF2017/239 v celkovej sume 376,37 eur. Z dôvodu, že medzi predloženými/zaistenými dokladmi, ktoré boli správcovi dane odovzdané Kriminálnym úradom finančnej správy Bratislava, pobočka STRED Žilina (ďalej len „KÚFS“) sa nenachádzali odberateľské a dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia, zaslal správca dane splnomocnenému zástupcovi žalobcu výzvu na predloženie dokladov zo dňa 14.11.2019, na ktorú žalobca nereagoval. Na opakovanú výzvu z decembra 2019, reagoval žalobca tak, že dokladmi nedisponuje, nakoľko tieto mu zaistil KÚFS. Správca dane následne dopytoval KÚF, či zaistil aj faktúry, ktoré sú predmetom daňovej kontroly. KÚFS v písomnej odpovedi reagoval tak, že odovzdal všetky zaistené účtovné doklady k výkonu daňových kontrol. O odovzdaní zaistených účtovných dokladov k výkonu daňových kontrol bola spoločnosť Stavoinvest-SK, s.r.o. upovedomená KÚFS. Pokiaľ medzi zaistenými účtovnými dokladmi odovzdanými KÚFS na DÚ Žilina a DÚ Žilina, pobočka Martin

nenachádzali niektoré doklady, ktoré sú vyžadované k výkonu daňových kontrol tak tieto účtovné doklady neboli KÚFS zaistené. V prílohe odpovede na žiadosť správcu dane KÚFS predložil fotokópie nasledovných dokladov: Overená fotokópia Potvrdenia o zaistení veci, tovaru alebo písomností č. 544508/2018 zo dňa 26.09.2018, Overená fotokópia Potvrdenia o zaistení veci, tovaru alebo písomností - stotožňovanie, autentizácia zaistených písomností č. 546389/2018 zo dňa 26.09.2018, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 204135/2019 zo dňa 10.04.2019, Overená fotokópia Oznámenia o odstúpení daňových dokladov DÚ Žilina č. 225714/2019 zo dňa 17.04.2019, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 47808/2019 zo dňa 23.01.2019, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 47821/2019 zo dňa 23.01.2019, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 47825/2019 zo dňa 23.01.2019, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomnosti č. 47828/2019 zo dňa 23.01.2019, Overená fotokópia Oznámenia o odstúpení daňových dokladov DÚ Žilina, pobočka Martin č. 61596/2019 zo dňa 29.01.2019. V zmysle uvedených skutočností bolo podľa názoru správcu dane dostatočne preukázané, že medzi kontrolovanými dokladmi daňového subjektu Stavoinvest-SK. s.r.o., ktoré zaistil KÚFS, sa predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017 nenachádzali. K zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia sa splnomocnený zástupca daňového subjektu do predmetnej zápisnice č. 100233824/2021 zo dňa 10.02.2021 nevyjadril. Správca dane záverom uviedol, že podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane uvedené v v nadväznosti na sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť. Platiteľ dane disponuje svojim právom uplatniť si za dodržania zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane, je teda iniciátorom odpočítania dane a preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Uplatnenie práva na odpočítanie dane je viazané na kumulatívne splnenie všetkých podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Jednou zo základných podmienok vzniku práva na odpočítanie dane je, že platiteľ dane príjme tovar alebo službu na účely svojho podnikania ako platiteľ dane. Z dôvodu akceptovania uplatnenia tohto práva je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti.

2. Žalovaný rozhodnutím Číslo: 101577366/2021 zo dňa 25.08.2021 prvostupňové rozhodnutie s poukazom na ust. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) konajúc o odvolaní žalobcu potvrdil. Žalovaný po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správca dane pri vyrubení rozdielu dane postupoval v súlade s daňovým poriadkom a . K odvolacej námietke, že je procesne neprijateľné, aby z jedného protokolu z daňovej kontroly bolo vydaných dvanásť rozhodnutí, žalovaný uvádza, že v danom prípade bolo vydaných jedenásť rozhodnutí, a to za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017. Zákonná úprava daňového poriadku nevylučuje, aby správca dane začal jedným oznámením výkon daňovej kontroly za viaceré zdaňovacie obdobia alebo za viaceré druhy daní. Ustanovenie daňového poriadku, ktoré určuje náležitosti protokolu z daňovej kontroly, tiež nevylučuje, aby protokol obsahoval kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov za viaceré zdaňovacie obdobia. Z ustanovenia daňového poriadku vyplýva, že správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel oproti vyrubenej dani, teda správca dane musí vydať rozhodnutie samostatne za každé zdaňovacie obdobie. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane postupoval pri začatí daňovej kontroly, vyhodnotení jedného protokolu a vydaní jedenástich rozhodnutí v súlade s daňovým poriadkom, a preto považuje uvedenú námietku za nedôvodnú. K námietke žalobcu ohľadne prenesenia dôkazného bremena žalovaný uvádza, že nie je preukázané, že správca dane prenášal na daňový subjekt neobmedzené dôkazné bremeno, ak od neho nemohol očakávať predloženie dôkazov, ktorými nemohol disponovať, resp. ktoré sú mimo sféry jeho vplyvu. Žalovaný počas daňovej kontroly nevzniesol žiadne námietky k postupu správcu dane ani k nadmernému zaťažovaniu v rámci jeho dôkaznej povinnosti. Taktiež neboli spochybnené ani úkony, na ktorých sa splnomocnený zástupca daňového subjektu osobne zúčastňoval. Správca dane pri výkone daňovej kontroly vychádzal z dokladov, písomností, evidencií, záznamov, ktoré boli KÚFS zabezpečené u daňového subjektu a následne doručené správcovi dane, z dokladov a informácií, ktoré mu poskytol daňový subjekt a informácií a dôkazov, ktoré si zabezpečil bez súčinnosti s daňovým subjektom.

Žalovaný poukazuje na to, že uplatnenie práva na odpočítanie dane je viazané na kumulatívne splnenie všetkých podmienok podľa a , pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku na odpočítanie dane. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane mal požiadať KÚFS o sprístupnenie dokladov na účely výkonu daňovej kontroly (dodávateľské a odberateľské faktúry za január 2017, marec 2017 až september 2017), žalovaný uviedol, že o odovzdaní zaistených účtovných dokladov k výkonu daňových kontrol bol žalobca upovedomený KÚFS. Pokiaľ medzi zaistenými účtovnými dokladmi sa nenachádzali niektoré doklady, ktoré sú vyžadované k výkonu daňových kontrol, tak tieto účtovné doklady neboli KÚFS zaistené. Podľa žalovaného bolo dostatočne preukázané, že medzi kontrolovanými dokladmi žalobcu, ktoré zaistil KÚFS, sa predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017 nenachádzali. K tvrdeniam žalobcu a poukazovaniu na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) žalovaný uvádza, že súhlasí s tým, že právo na odpočítanie DPH je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Uvedené však neznamená, že platiteľ DPH nie je povinný toto právo preukázať, a to vecne aj formálne, tak ako to vyplýva z ustanovení a . Žalobca v súvislosti s uplatnením práva na odpočítanie dane poukazuje len na články 167 a 168 Smernice 2006/112/ES (ďalej len „smernica o DPH“), ktoré predstavujú splnenie vecných podmienok pre odpočítanie dane, pričom je potrebné splnenie aj formálnych podmienok (rovnako ako to vyplýva z a ) . Tieto sú uvedené v článku 178 smernice o DPH, v ktorom sa uvádza, že zdaniteľná osoba musí spĺňať podmienky ďalej uvedené, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie dane - v prípade tuzemských plnení je to faktúra (článok 178 písm. a) smernice o DPH). Rozsudky Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR, na ktoré je v odvolaní poukazované, sa zaoberali iným skutkovým stavom ako je skutkový stav v predmetnom prípade u žalobcu, žalobca ani konkrétne nepoukázal v čom sú aplikovateľné na predmetnú vec, uvádza len všeobecné závery z uvedených rozsudkov. Námietka žalobcu, že závery správcu dane uvedené v rozhodnutí nie sú založené na hodnoverných dôkazoch, je podľa žalovaného všeobecná, nie je zrejmé, ktorý konkrétny dôkaz uvedený v predmetnom rozhodnutí správcu dane nie je hodnoverný a z akého dôvodu, ani aké zásady daňového konania boli porušené. Žalovaný konštatoval, že nárok na odpočítanie dane musí byť okrem preukázania hmotnoprávnych podmienok uvedených v a preukázaný aj daňovým dokladom - v danom prípade faktúrou vyhotovenou podľa ktorej vierohodnosť preukazuje daňový subjekt. Podľa bol žalovaný sám povinný zabezpečiť vierohodnosť pôvodu neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúr do konca obdobia na uchovávanie faktúry (10rokov). Odvolávajúci sa uvedenú povinnosť porušil keď nepredložil žiadne faktúry (ani kópie) na preukázanie svojho práva na odpočítanie dane. Podľa odvolacieho orgánu, správca dane postupoval v súlade so a daňovým poriadkom keď nepriznal odvolávajúcemu sa právo na odpočítanie dane uplatnené podľa , z dôvodu jeho nepreukázania faktúrami, čím došlo k porušeniu ustanovenia ods. l písm. a) ..

3. V zákonom stanovenej lehote podanou žalobou, ktorá je prevažne všeobecne koncipovaná, žalobca domáha sa zrušenia rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca konštatuje, že počas daňovej kontroly predložil na výzvu správcu dane všetky listinné dôkazy, ktorými v rámci svojej podnikateľskej činnosti disponoval a ktoré preukazujú reálnosť plnení na základe faktúr a vyčerpal tak vlastné dôkazné bremeno. Žalobca zdôraznil, že nemohol ovplyvniť spôsob, akým KÚFS pri zaistení dokladov tieto označoval, a taktiež nemohol ovplyvniť, čo bude obsahom potvrdení o zaistení, ktoré mu KÚFS vydá. Je toho názoru, že dôkazné bremeno uniesol a poskytol správcovi dane náležitú súčinnosť. K otázke dôkazného bremena žalobca uviedol, že svoje dôkazné bremeno uniesol v zmysle zákonných požiadaviek, pričom počas celého daňového konania poskytoval správcovi dane náležitú súčinnosť. Skutočnosť, že doklady vyžadované správcom dane nemohol žalobca správcovi dane objektívne predložiť z dôvodu ich zaistenia zo strany KÚFS však žalobca nedokáže ovplyvniť. Podľa názoru žalobcu došlo tiež zo strany správnych orgánov k neprimeranému zásahu do práv žalobcu a z nich vyplývajúceho legitímneho očakávania žalobcu, keď mu zo strany správnych orgánov nebolo priznané jeho právo aj napriek tomu, že splnil podmienky pre nadmerný odpočet dane, čo malo v konečnom dôsledku za následok neprimeraný zásah do právnej istoty žalobcu. Žalobca poukázal na postoj ESĽP v súvislosti

s platením daní do štátneho rozpočtu, pri ktorom musí byť zachovaná spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a povinnosťou chrániť základné práva jednotlivca. Ďalej uviedol, že počas daňovej kontroly i vyrubovacieho konania poukazoval na judikatúru, ktorú možno na danú situáciu analogicky použiť, nakoľko má za to, že právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, nielen počas súdneho konania, ale v každom konkrétnom prípade, v ktorom je právo uplatňované. Najzreteľnejšie sa samozrejme takýto výklad prejavuje v súdnej aplikácii práva. V tomto smere predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právno-kreatívnej činnosti sudcov. Poukázal vo všeobecnosti na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.08.2010, sp. zn. zo dňa 18.11.2010, sp. zn. zo dňa 30.06.2011 konštatujúc, že z nich vyplýva, že voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok či vyvrátenie pochybností nemôže správca dane podsunúť pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 09.10.2008 žalobca konštatuje, že ak majú správne orgány pochybnosti o uskutočnenom obchode, avšak iba pochybnosti, podozrenie, tieto samé o sebe nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkaznú situáciu a v prípade pochybností je na strane správcu dane, aby preukázal žalobcovi opak. Žalobca zdôraznil, že správca dane nepreukázal opak tvrdení, ktoré predkladal a zdokladoval v rámci daňového konania žaloba, a preto mu nemôže byť podľa jeho mienky odňaté právo, tak ako to správca dane, resp. žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza. Žalobca poukázal na názor Ústavného súdu, ktorý vo svojej judikatúre konštatuje, že súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované, pretože inak dochádza aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. Podľa názoru Ústavného súdu za diskriminačný možno považovať práve taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť. Cieľom argumentácie žalobcu bolo, aby žalovaný správny orgán pri svojom rozhodovaní prihliadal na uvedenú judikatúru, a tak rešpektoval princíp právnej istoty a zabezpečil jeho uplatnenie v rozhodovacej činnosti. Žalobca mal za to, že z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu vyplýva, že tento si vopred stanovil cieľ nepriznať nárok žalobcovi, čomu následne prispôsobil celú svoju činnosť v rámci daňového konania a z toho dôvodu vedome svoju argumentáciu v napadnutom rozhodnutí sústredil iba na tie dôkazy, ktoré svedčili v neprospech žalobcu a úmyselne nezohľadnil skutočnosti v prospech žalobcu. Žalobca vyslovil, že žalovaný správny orgán svoje tvrdenia a závery uvedené v rozhodnutí neopiera o žiadne relevantné argumenty, ale z pozície moci bez akejkoľvek opory v skutkový stav popiera všetky skutočnosti a predložené dôkazy. Závery žalovaného správneho orgánu tak nie sú založené na hodnoverných dôkazoch. Závery uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré boli vyvodené zo zistených skutkových okolností jednoznačne nezodpovedajú zásadám daňového konania a žalobca má za to, že správca dane ako aj žalovaný správny orgán v snahe o komplexné preverenie skutočností pochybili v procesno-právnej rovine, pretože sa dostatočne neriadili ustanoveniami daňového konania. Žalobca vyslovil názor, že závery žalovaného správneho orgánu uvedené v napadnutom rozhodnutí nie je možné z hľadiska vykonaného dokazovania a vychádzajúc z administratívneho spisu považovať za súbežné s princípom legality. Táto zásada je jednou z najdôležitejších zásad nielen daňového konania, ale aj právneho poriadku ako celku. Je správno - právnym vyjadrením ústavného princípu legality a jedným z prejavov princípu právneho štátu. V rámci hierarchie právnych predpisov požaduje súlad vnútroštátnych zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov s i právom Európskej únie, ktorým je Slovenská republika viazaná. Správca dane je v celom procese daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní povinný vychádzať zo všeobecne záväzných právnych predpisov, chrániť záujmy štátu a obcí a dbať pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb, ako to uvádza daňového poriadku. Žalovaný správny orgán podľa žalobcu pritom nepredložil v konaní nijaký tzv. dôkaz z opaku, ktorý by tvrdenia žalobcu vyvracali, ale stále svoje zamietajúce rozhodnutia opiera iba o svoje pochybnosti. Odôvodnenia žalovaného správneho orgánu sú v zjavnom. Podľa žalobcu odôvodnenia žalovaného správneho orgánu sú v zjavnom rozpore s obsahom administratívneho spisu, dôkazmi, ktoré sú v tomto spise obsiahnuté. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný správny orgán nehodnotil dôkazy každý jednotlivo a následne spolu vo vzájomnej súvislosti, ale bral do úvahy iba niektoré z dôkazov a na iné neprihliadol. Takýto postup žalovaného správneho orgánu je v rozpore so zásadou zákonnosti výkony daňovej kontroly a vedie teda k vydaniu nezákonného rozhodnutia v tejto veci, ktorým došlo k ukráteniu na právach a právom chránených záujmoch žalobcu. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na

zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Záverom upriamuje žalobca pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. M-Sž doV 1/00. Ďalej konštatuje, že je toho názoru, že rozhodnutia Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR i rozsudky Európskeho súdneho dvora, ktoré v žalobe uvádza, možno použiť aj v prípade daňovej kontroly, ktorá bola uňho vykonaná, najmä s odkazom na to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 15.03.2022 opakuje podstatu skutkovej a právnej argumentácie, ktorú obsiahol v žalobou napadnutom rozhodnutí.

5. Žalobca repliku k vyjadreniu žalovaného nepodal.

6. Správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, žalovaného ako aj postupy, ktoré predchádzali ich vydaniu podľa a nasl. , pričom vychádzal z viazanosti rozsahom a dôvodmi správnej žaloby podľa . Vo veci rozhodol správny súd bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa a pri skonštatovaní absencie existencie dôvodu pre nariadenie pojednávania vo veci podľa až e) a rovnako za splnenia podmienok podľa . Na termíne verejného vyhlásenia rozsudku vo veci dňa 20.03.2023 správny súd vyhlásil rozsudok vo veci. Správny súd konštatoval, že námietky obsiahnuté v žalobných bodoch nie sú dôvodné a v nadväznosti na to podľa rozhodol o zamietnutí žaloby.

7. Podľa - ďalej len : Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa : Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

Podľa , , o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov - ďalej len : Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 daňového poriadku: Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa , o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom k 31.03.2017 - ďalej len : Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň po a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa , : Právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak po a) pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

8. Správny súd považuje za potrebné v úvode zdôrazniť, že podstatná časť žalobných námietok (s výnimkou námietky, podľa ktorej žalobca predložil správcovi dane všetky listinné dôkazy, ktorými v rámci svojej podnikateľskej činnosti disponoval, pričom nemohol ovplyvniť, čo bude obsahom potvrdení o zaistení, ktoré mu KÚFS vydá a námietky týkajúce sa konateľov spoločností dodávateľa a odberateľov, ktorých výpovede podľa názoru žalobcu preukazujú dodanie plnenia) majú len všeobecný charakter a neobsahujú žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému rozhodnutiu žalovaného či rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a ku konkrétnym dôvodom týchto rozhodnutí. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nepredstavuje ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní, nenahrádza svojou prieskumnou činnosťou činnosť orgánu verejnej správy, a preto mu ani nebola zverená kompetencia preskúmavať napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v celom rozsahu.

9. Rozsah a obsah prieskumu je striktne vymedzený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými žalobcom v správnej žalobe. Všeobecná námietka nezákonnosti obsahujúca len tvrdenie žalobcu, podľa ktorého sa správny orgán dopustil nezákonného a nesprávneho postupu, stanovil si vopred za cieľ nepriznať žalobcovi odpočet, vedome svoju argumentáciu sústredil iba na dôkazy, ktoré svedčili v neprospech žalobcu a úmyselne nezohľadnil skutočnosti v prospech žalobcu, že závery žalovaného nie je možné z hľadiska vykonaného dokazovania a vychádzajúc z administratívneho spisu považovať za súbežné s princípom legality, resp. všeobecný poukaz žalobcu na judikatúru Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, resp. rozsudky Európskeho súdneho dvora bez bližšej väzby a tvrdenia, v čom sa skutkový stav posudzovaný označenými súdnymi inštanciami zhoduje, resp. prelína so skutkovým stavom v posudzovanom prípade žalobcu, teda námietky všeobecného charakteru bez skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa ku konkrétnemu preskúmavanému prípadu, žiadny priestor takémuto súdnemu prieskumu nedáva, a preto musia byť vyhodnotené ako nedôvodné. Napokon je potrebné dodať, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Ústavného súdu SR je súd (rovnako tak aj orgán verejnej správy) povinný zodpovedať len taký argument, ktorý sa týka veci a je zároveň konkrétny (t. j. formulovaný dostatočne jasným spôsobom). Za relevantný možno podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu (napr. vo veciach Hiro Balani v. Španielsko, § 28; Bochan v. Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko, § 52) považovať taký argument, ktorý ak by bol vyhodnotený ako „opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci. Len na okraj správny súd podotýka, že to, že je námietka relevantná a konkrétna, ešte nesvedčí aj o „opodstatnenosti“ (well- founded), resp. vecnej správnosti argumentu. Posúdenie „opodstatnenosti“ inak relevantného a inak relevantnej a konkrétnej námietky musí byť však predmetom úvah orgánu verejnej správy (resp. súdu).

10. Správny súd pre úplnosť podotýka, že pokiaľ ide o skutkové tvrdenia obsiahnuté v správnej žalobe, tieto nemôžu byť iba typovou charakteristikou „obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať jasne individualizovaný, od iných konkrétnych dejov či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis. Konkretizácia faktov dostatočne substancovanými žalobnými bodmi je dôležitá nielen z hľadiska správneho súdu pre vytýčenie medzí, v ktorých sa súd môže v súlade s dispozičnou zásadou a zásadou koncentrácie pohybovať, ale má zásadný význam aj pre žalovaného. Základnou procesnou zásadou totiž je rovnosť účastníkov pred súdom vyjadrovaná niekedy ako rovnosť zbraní. Každá procesná strana by mala mať primeranú možnosť uplatniť svoje argumenty za podmienok, ktoré ju citeľne neznevýhodňujú v porovnaní s protistranou. Pokiaľ je tvrdenie jednej procesnej strany nekonkrétne, nevie druhá strana, k čomu sa má vlastne vyjadriť; tým sa prirodzene znižuje aj jej možnosť náležitej procesnej obrany. Žalobca je povinný vymedziť, z akých konkrétnych nezákonných krokov, postupov, úkonov, úvah, hodnotení či záverov sa mal orgán verejnej správy voči nemu dopustiť v procese vydania napadnutého rozhodnutia či priamo rozhodnutím samotným a rovnako je povinný ozrejmiť svoj právny náhľad na to, prečo má ísť o nezákonnosti. Ohľadom právnej argumentácie sa žalobca nemôže uspokojiť len so všeobecným odkazom na určité ustanovenia zákona bez súvislosti s konkrétnymi skutkovými námietkami. Žalobca musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností uvedené v rámci skutkových tvrdení, považuje za základ ním tvrdenej nezákonnosti (obdobne rozsudok rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. ).

11. Vzhľadom na absenciu konkrétností prevažnej väčšiny vznesených žalobných námietok nie je povinnosťou správneho súdu sa s takto všeobecne koncipovanými žalobnými námietkami vysporiadať. Preto správny súd rovnako (tak ako žalobca) len vo všeobecnej rovine konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je v súlade s cit. ust. § 63 ods. 5 daňového poriadku. Preskúmavané rozhodnutie obsahuje vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, ako aj uvedenie úvah, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov v nadväznosti na použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. V rozhodnutí sú obsiahnuté všetky skutočnosti zistené z vykonaných dôkazov, ktoré boli náležite vyhodnotené jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, pričom odôvodnenie rozhodnutia obsahuje i konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vyvodzuje svoje závery. Taktiež nie je možné ani správnemu orgánu prvého stupňa ani žalovanému vyčítať, že by nehodnotil dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, alebo že by k nim pristupoval selektívne a na niektoré neprihliadal. Uvedená námietka žalobcu nemá oporu v obsahu administratívneho spisu, ktorý dokumentuje postup správcu dane i žalovaného v predmetnej veci. Žalobcovi vyplýva dôkazné bremeno z úpravy podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, pričom dôkazná povinnosť žalobcu - daňového subjektu v daňovej kontrole je primárna. V danej veci správca dane ani žalovaný neučinili predmetom dôkaznej povinnosti daňového subjektu niečo, čo by v zmysle jej vymedzenia vyplývajúceho z uvedenej právnej úpravy do tejto povinnosti nespadalo a neuplatnili dôkazné bremeno voči žalobcovi extenzívne. Na tomto mieste odôvodnenia správny súd konštatuje, že v postupe správcu dane ani v postupe žalovaného a v záveroch prijatých na základe výsledkov ich postupu v odôvodnení ich rozhodnutí, nevzhliada správny súd rozpornosť namietanú žalobcom.

12. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu nevyplýva, že by správca dane a žalovaný postupovali tak, aby dosiahli vopred určený cieľ vymedzený nepriznaním práva žalobcovi na uplatnený odpočet tak, ako to namietal žalobca, alebo že by pristupovali k dôkazom tak, že by zohľadňovali len tie dôkazy, ktoré boli v neprospech žalobcu a na ostatné by neprihliadali, alebo že by svoje rozhodnutia založili len na domnienkach, ako to namieta žalobca. Správny súd uvádza, že jeho úlohou je posudzovať zákonnosť procesu dokazovania, teda to, či dokazovanie prebehlo takým spôsobom, ktorý je v súlade so zákonom. To, či konkrétny dôkaz prispeje alebo neprispeje k zisteniu alebo objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a akú presvedčivosť, silu alebo charakter (priamy alebo nepriamy dôkaz) tomu - ktorému konkrétnemu dôkazu správca dane pri jeho hodnotení podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku priradí, je na posúdení správcu dane. Zároveň správny súd podotýka, že správca dane nie je pri vedení dokazovania podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku viazaný návrhmi účastníkov a nie je povinný viesť dokazovanie, až pokiaľ sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu. Zásada objektívnej pravdy, ktorá ovláda daňové konanie, nepredstavuje takúto absolútnu povinnosť správcu dane (rozsudok NS SR sp. zn. ).

13. V nadväznosti na uvedené nie je možné postupu správcu dane pri vedení dokazovania vytknúť namietané porušenie úpravy podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku a ani porušenie práv žalobcu uprednostnením záujmu štátu na výnose z daní a rozpor so závermi podľa rozsudku NS SR sp. zn. M-Sž doV 1/00 tak, ako to žalobca namietal v žalobe. Pokiaľ žalobca namietal, že správne orgány uprednostňovali záujmy štátu na výbere daní pred ochranou práv a právom chránených záujmov žalobcu majúc za to, že toto uprednostnenie bolo v danej veci na úkor žalobcu, bolo žiadúce v tejto časti konkrétne vymedziť, ktorá časť postupu správcu dane alebo žalovaného a na to sa viažucich záverov rozhodnutí týchto orgánov túto kvalifikáciu porušenia napĺňa, čo žalobca neučinil.

14. Pokiaľ žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. , správny súd konštatuje, že závery tohto rozsudku sú prekonané rozhodovacou praxou NS SR, a to napríklad podľa rozsudku NS SR sp. zn. , podľa ktorého (bod 42. odôvodnenia): Je rozumné očakávanie najmä v zmluvných vzťahoch vzhľadom na nevylúčenie možnosti uplatnenia daňovej kontroly po relatívne dlhom časovom úseku (napríklad ustanovenie § 69 daňového poriadku), že si sťažovateľ ako daňový subjekt a priori zabezpečí od druhej strany nielen dostatok hodnoverných (t.j. takých, ktoré zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného obchodu) dôkazných prostriedkov, ale aj jej budúcu procesnú spoluprácu (napríklad kontakty na zodpovedné osoby dodávateľa), aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich daňových nárokov, a to aj za situácie, keď správca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému subjektu pochybnosti, či samotné dodanie tovaru a služieb bolo realizované spôsobom opísaným v dodávateľskej faktúre. Toto je nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne vytváranie zmluvných vzťahov vytváraných pod vplyvom najmä súkromného práva.

15. Pokiaľ žalobca ďalej v žalobe namietal, že podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR a rozhodnutia NS SR, bez ich bližšej identifikácie v tomto žalobnom bode, obdobné situácie musia byť právne posudzované rovnakým spôsobom, správny súd pre nedostatok konkrétnosti tejto žalobnej námietky z dôvodu absencie jej väzby na závery konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR alebo NS SR, túto hodnotí ako nedôvodnú. Zároveň v tejto časti poukazuje na svoje závery podľa odôvodnenia tohto rozsudku vo vzťahu k jednotlivým konkrétnym rozhodnutiam označeným žalobcom v jednotlivých žalobných bodoch, vo vzťahu ku ktorým zaujal konkrétne závery v pomeroch prejednávanej veci.

16. Pokiaľ žalobca namietal nesprávny a nezákonný postup žalovaného, zdôrazniac závery vyplývajúce z judikatúry, konkrétne z rozhodnutí NS SR sp. zn. zo dňa 19.08.2010, sp. zn. zo dňa 18.11.2010 a sp. zn. zo dňa 30.06.2011, z ktorých rozhodnutí podľa tvrdení žalobcu vyplýva, že voľba dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú je potrebné objasniť a objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemôže správca dane podsunúť pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu, správny súd uvádza nasledovné závery: V predmetnom prípade postupoval správca dane v súlade s úpravou § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktorá vymedzuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Táto dôkazná povinnosť daňového subjektu je v daňovom konaní primárna a zahŕňa spoľahlivé preukázanie všetkých podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane v rozsahu formálnych i materiálnych podmienok odpočtu dane tak, ako vyplývajú z právnej úpravy a ustálenej judikatúry (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. ).

17. Správny súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktoré nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie nielen materiálnej podmienky ale aj podmienky formálnej, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry prípadné iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.

18. Z rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa je nad všetku pochybnosť zrejmé, že správne orgány neuznali právo žalobcu na odpočet z dôvodu, že nárok žalobcu na odpočítanie dane musí byť okrem preukázania hmotnoprávnych podmienok uvedených v a preukázaný aj samotným daňovým dokladom - v danom prípade faktúrou vyhotovenou podľa , ktorej vierohodnosť preukazuje daňový subjekt. Podľa bol žalobca povinný zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúr do konca obdobia na uchovávanie faktúry (10 rokov). Žalobca uvedenú povinnosť porušil, keď nepredložil žiadne faktúry (ani kópie) na preukázanie svojho práva na odpočítanie dane.

19. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo svojej judikatúre objasňuje podmienky na odpočítanie DPH nasledovne: a) vznik práva na odpočítanie dane štandardne v tom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť zdaniteľnej osobe ako dodávateľovi bez ohľadu na jej reálne splnenie (napríklad rozsudok Súdneho dvora z 12. januára 2006, Optigen a i., spojené veci sp. zn. C-354/03, C-355/03 a C-484/03, bod 54, alebo rozsudok z 29. marca 2012 sp. zn. C-414/10 vo veci Véleclair), pričom a. tu je rozhodujúca existencia zdaniteľného plnenia spočívajúceho v prevode držby majetku dodávateľom, ktorá oprávňuje odberateľa fakticky s ním nakladať, akoby bol vlastníkom tohto majetku, b. inak v prípade dodania tovaru vtedy, keď dodávateľ odovzdá tovar zdaniteľnej osobe (napríklad rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálny bod 26),

b) tovary a služby zakladajúce toto právo musia byť využití zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení, t. j. musia existovať a vykazovať výmennú majetkovú hodnotu (use value) pre zdaniteľnú osobu, c) na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou bez ohľadu na jej registráciu či neregistráciu (napríklad rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-438/09 vo veci Dankowski, marginálne body 26 a 33; alebo rozsudok sp. zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálne body 33 a 26). Naopak k pojmu formálne podmienky Súdny dvor EÚ priraďuje d) splnenie podmienok týkajúcich sa podrobného a kontrolne preukazného účtovania u zdaniteľnej osoby (napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-590/13 vo veci Idexx Laboratories Italia, marginálny bod 42), e) existencia došlej faktúry vystavenej dodávateľom, ktorá obsahuje všetky povinné údaje, a f) včas podané riadne daňové priznanie.

20. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.06.2018, v zmysle ktorého už nedostatky formálneho charakteru neumožňujú odpočítanie dane, a to bez ohľadu na to, či boli splnené vecné podmienky odpočítania.

21. Správny súd v nadväznosti na všeobecne vznesené žalobné námietky konštatuje, že správca dane v predmetnej veci nerozšíril dôkazné bremeno nad rámec zákona a neučinil predmetom dôkaznej povinnosti daňového subjektu skutočnosti, ktoré by do jeho dôkaznej povinnosti nespadali, a tiež nevyložil dôkaznú povinnosť daňového subjektu extenzívne. Za stavu existencie opodstatnených pochybností správcu dane, ako sú identifikované východiskami v podobe zistení správcu dane v odôvodnení tohto rozsudku, bolo dôkaznou povinnosťou daňového subjektu tieto pochybnosti správcu dane vyvrátiť. V tejto časti odôvodnenia správny súd poukazuje opätovne na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , sp. zn. , podľa ktorých: Pokiaľ správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť aj úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, došlo potom k presunu dôkazného bremena späť na žalobcu, ktorý predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov mohol vyvrátiť spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo zodpovedá praktickému vyjadreniu kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.

22. Osobitne vo vzťahu k rozsudku NS SR sp. zn. je potrebné zdôrazniť primárne odlišnosť skutkového východiska vo veci prieskumu zákonnosti pod sp. zn. , v ktorom pre najvyšší súd, ako odvolací súd, vznikla zásadná právna otázka posúdenia rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. V označenej veci NS SR sp. zn. teda išlo o situáciu, kedy sa skúmala skutočnosť vyplývajúca z právneho vzťahu dodávateľa, platiteľa dane a subdodávateľa. NS SR vo veci sp. zn. poukázal na závery podľa rozhodnutí SD EÚ Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03) a Bond House System (C-484/03), pričom skonštatoval: Ak u daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je dôkazné bremeno na správcovi dane, resp. na orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje a úmysel daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Dôkazné bremeno je spojené so zodpovednosťou za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených skutočností. NS SR skonštatoval, že z rozhodnutí správnych orgánov nevplýva, ako sa vysporiadali s nesporným zistením, že tovar bol žalobcovi dodaný. Krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného napriek nedostatočne formulovanej a preskúmateľnej správnej úvahe. Z rozhodnutia žalovaného nie je dostatočne zrejmé, prečo vyššiu hodnotu závažnosti pripísal niektorým zisteniam, prečo iné považuje za druhoradé alebo nedostatočné. Zo záverov uvedeného rozhodnutia NS SR vyplýva, že rozhodnutie žalovaného - Finančného riaditeľstva SR, bolo po zmene rozsudku krajského súdu zrušené pre nepreskúmateľnosť vzhľadom na nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku vo veci NS SR sp. zn. teda vyplýva, že v danej

veci nebolo preskúmateľne ustálené ani správnymi orgánmi a ani rozhodnutím krajského súdu, presné vymedzenie skutkovej podstaty porušenia zákona, s uvedením rozhodujúcich skutočností a ich vzájomnej príčinnej súvislosti tak, aby sa presne naplnili všetky znaky použitých zákonných ustanovení. V prejednávanej veci posudzovanej správnym súdom však o takýto prípad nešlo. V nadväznosti na uvedené závery je potrebné si uvedomiť, že je vždy od konkrétnej situácie v tom-ktorom daňovom konaní závislé, či a aké dôkazy správca dane vykoná. Správny súd na tomto mieste poukazuje na bod 47. odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn. zo dňa 27.06.2018, podľa ktorého: Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania. Na závery z tohto rozsudku NS SR považuje správny súd za dôležité poukázať v nadväznosti na konštatovanie o nedôvodnosti námietok žalobcu spojených s odkazom na závery podľa rozhodnutí NS SR sp. zn. , , . Správny súd konštatuje, že so závermi týchto rozhodnutí označených žalobcom rozhodnutie správcu dane a žalovaného v rozpore nie je. Konkrétne k veci NS SR sp. zn. správny súd konštatuje totožné závery ako vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci NS SR sp. zn. (správny súd podotýka, že odôvodnenia týchto rozhodnutí NS SR vymedzujú obdobné východiská a totožné závery). Vo veci NS SR sp. zn. NS SR ako odvolací súd poukázal na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. , avšak v odôvodnení s odkazom na rozhodnutie SD EÚ C-439/04 skonštatoval záver, podľa ktorého: Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Európskeho súdneho dvora, z ktorých má vychádzať vo svojej rozhodovacej činnosti aj správca dane, považoval odvolací súd za potrebné konštatovať, že v posudzovanom prípade je na správcovi dane, resp. na orgánoch činných v trestnom konaní, aby zisťovali, či dodávateľ tovaru E.P. s.r.o. (od 22. augusta 2007 B. s.r.o. BB) sa dopustil podvodného konania alebo nie. Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere bude možné znovu rozhodnúť v predmete konania vedeného u správcu dane. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. V nadväznosti na uvedené závery správny súd konštatuje, že v tejto veci NS SR viazal závery o rozložení dôkazného bremena na prípad podvodného konania, pričom však zároveň uviedol, že v danej veci bude možné takéto rozloženie dôkazného bremena ustáliť až po doplnení dokazovania v naznačenom smere. V prejednávanej veci bolo vykonané dokazovanie, ktoré viedlo k zisteniu skutkového stavu dostatočného pre riadne posúdenie veci a správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia jednoznačne založili na záveroch o nedostatku formálnych podmienok pre priznanie odpočtu DPH, t. j. absencii dodávateľských faktúr vyhotovených podľa , a nie na konštatovaní, že by sa bol daňový subjekt dopustil podvodného konania, kedy ťaží dôkazné bremeno preukázania vedomosti alebo možnosti vedomosti daňového subjektu o tom, že sa prijatím plnenia podieľa na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom (podvodom), práve správcu dane.

23. Pokiaľ ide o závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. , závery tohto rozsudku sú rozhodovacou praxou NS SR prekonané, v ktorej časti správny súd poukazuje napr. na už citovaný rozsudok NS SR sp. zn. so zdôraznením bodu 42. odôvodnenia. Pokiaľ žalobca poukazoval na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. , správny súd zdôrazňuje zásadnú odlišnosť skutkových východísk tohto rozhodnutia oproti prejednávanej veci, a tiež na to sa viažuceho zamerania posúdenia rozloženia dôkazného bremena v administratívnom konaní, keď podľa záverov rozhodnutia NS SR sp. zn. : Spor medzi účastníkmi konania spočíva vo vyhodnotení skutkovej okolnosti a jej následnej subsumpcii, či došlo k naplneniu pojmového znaku „vývoz tovaru z územia Slovenskej republiky“ v zmysle ust. až 3 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Spor medzi účastníkmi konania spočíval vo vyhodnotení rozsahu dôkaznej povinnosti platiteľa a rozloženia dôkazného bremena, ktoré je pre vývoz tovaru, pre účely DPH určené priamo o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Najvyšší súd poukazuje na to, že pri hodnotení dôkazov musia byť zachované pravidlá logického

myslenia, ktorých sa dovoláva žalobca v závere. Dôkazná situácia (prevzatie tovaru ukrajinskými odberateľmi na prepravu a preukázateľné zaplatenie trhovej ceny žalobcovi na území SR, JCD potvrdené colnicou na výstupe) sú relevantnými dôkaznými prostriedkami v zmysle

24. Žalobca ďalej zastáva názor, že správcovi dane predložil všetky listinné dôkazy, ktorými v rámci svojej podnikateľskej činnosti disponoval. Nesúhlasí so záverom žalovaného správneho orgánu, podľa ktorého správcovi dane nepredložil odberateľské a dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia. Správny súd uvedenú námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu správny súd nemal preukázané, že by bol žalobca predložil správcovi dane dodávateľské a odberateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že neúplné účtovné a daňové doklady žalobcu za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017 (okrem samotných faktúr za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017) boli zaistené zamestnancami KÚFS. Doklady boli správcovi dane následne odovzdané na základe Potvrdenia o odovzdaní písomností číslo 47821/2019 zo dňa 23.01.2019, o čom správca dane spísal Zápisnicu o vykonaní úkonu číslo 100274487/2019 zo dňa 23.01.2019. O odovzdaní zaistených účtovných dokladov k výkonu daňových kontrol bol žalobca upovedomený zo strany KÚFS. Žalobcovi bolo zo strany správcu dane zaslané Oznámenie o daňovej kontrole číslo 102056303/2019 zo dňa 02.09.2019, ktoré mu bolo doručené dňa 06.09.2019 s tým, že dňa 25.09.2019 začne daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017. Z dôvodu, že medzi predloženými - zaistenými dokladmi, ktoré boli správcovi dane odovzdané KÚFS, sa nenachádzali odberateľské a dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017, vyzval správca dane žalobcu na ich predloženie. Správca dane taktiež vyzval žalobcu, že v prípade, ak disponuje ďalšími dokladmi za rok 2017, ktoré neboli zabezpečené KÚFS a budú mať vplyv na správne určenie dane, je potrebné ich predložiť v stanovej lehote 8 dní odo dňa začatia kontroly. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca žiadne faktúry nepredložil, správca nepriznal uplatnený nárok na odpočítanie DPH z dôvodu porušenia . Správca dane pri výkone daňovej kontroly vychádzal z dokladov, písomností, evidencií, záznamov, ktoré boli KÚFS zabezpečené u žalobcu a následne doručené správcovi dane, z dokladov a informácií, ktoré mu poskytol žalobca a informácií a dôkazov, ktoré si zabezpečil bez súčinnosti s daňovým subjektom. Pokiaľ medzi zaistenými účtovnými dokladmi odovzdanými KÚFS na Daňovom úrade Žilina a Daňovom úrade Žilina, pobočka Martin sa nenachádzali niektoré doklady, ktoré sú vyžadované k výkonu daňových kontrol, tak tieto účtovné doklady neboli KÚFS zaistené. Potvrdenie o zaistení veci, tovaru, alebo písomností č. 544508/2018 zo dňa 26.09.2018, ktorého prílohou bol zoznam zaistených a označených dokladov, podpísal samotný konateľ daňového subjektu Stavoinvest-SK, s.r.o. - O. H.. Na základe skutočností, ktoré správnemu súdu vyplynuli z obsahu administratívneho spisu, považuje správny súd za vecne správny záver žalovaného, podľa ktorého medzi kontrolovanými dokladmi, ktoré zaistil KÚFS, sa predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za preverované zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017 nenachádzali.

25. Na základe vyhodnotenia námietok žalobcu obsiahnutých v žalobných bodoch správny súd skonštatoval, že žaloba nie je dôvodná a podľa rozhodol o jej zamietnutí

26. Podľa : Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

27. Podľa : Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

28. Žaloba bola zamietnutá, a preto je účastníkom v tomto konaní úspešným v celom rozsahu žalovaný. Žalobcovi v nadväznosti na to správny súd podľa a contrario náhradu trov konania nepriznal. Z dôvodu nepreukázania splnenia podmienky výnimočnosti situácie nebola náhrada trov konania priznaná ani žalovanému podľa a contrario.

29. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa , t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.