Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-105-2020.pdf
PDF · 136.38 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/105/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová v spore žalobcu: C. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, G., zast. JUDr. Ladislavom Sedlákom, bytom Gándhího 12/33, Martin, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, Šagátova 1, 821 08 Bratislava, o zaplatenie 57.391,68 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 8C 174/2016 - 245 zo dňa 22.10.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 8C 174/2016-245 zo dňa 22.10.2019 p o t v r d z u j e.
Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 8C 174 /2016 - 245 zo dňa 22.10.2019 zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 57.391,68 Eur s príslušenstvom a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 57.391,68 Eur s príslušenstvom ako nedoplatok na výsluhovom dôchodku. Žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutím generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže č. GR ZVJS-11701/30-97 zo dňa 12.03.1997 mu bol od 01.03.1997 v zmysle § 119 a nasl. zákona č. 410/1991 priznaný príspevok za službu v sume 6.336,- Sk mesačne. Rozhodnutím GR ZVJS SR č. XXXXX/XX-XXXX zo dňa 13.06.2000 mu bol od 13.03.2000 v zmysle § 132, 133 zákona č. 100/1988 priznaný starobný dôchodok v sume 7.154,- Sk. Rozhodnutím GR ZVJS SR č. XXXXX/XX-XXXX zo dňa 12.06.2000 mu bolo odo dňa 01.07.2000 v zmysle § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 pozastavené vyplácanie výsluhového dôchodku. Nakoľko žalobcovi nárok na výsluhový príspevok vznikol ešte dňom 01.03.1997 a nárok na starobný dôchodok vznikol dňom 26.02.1999, tak dňom 13.03.2000 (od kedy žalobca požiadal o priznanie starobného dôchodku) nemohlo a nedošlo k súbehu nárokov. Na základe takéhoto nezákonného postupu GR ZVJS SR mu ku dňu 30.04.2016 vznikla škoda - nedoplatok na výsluhovom dôchodku od 13.03.2000 do 30.04.2016 vo výške 57.391,68 Eur.
3. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že žalobcovi bol od 01.03.1997 priznaný príspevok za službu podľa § 119 a nasl. zákona č. 410/1991 Zb. v sume 6.336,- Sk mesačne. Žalobca príspevok za službu poberal do 12.03.2000, pričom odo dňa 13.03.2000 žalobca poberá starobný dôchodok. V čase žalobcovho podania žiadosti o priznanie starobného dôchodku bolo posúdené trvanie výplaty príspevku za službu podľa ustanovenia § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení zákona č. 356/1999 Z.z.. Podľa § 212 ods. 1 uvedeného zákona pri súbehu nároku na príspevok s nárokom na starobný dôchodok, invalidný dôchodok, čiastočný invalidný dôchodok alebo na dôchodok za výsluhu rokov podľa predpisov o sociálnom zabezpečení a prídavku k dôchodku podľa tohto zákona patrí oprávnenému podľa jeho voľby príspevok alebo dôchodok s prídavkom k dôchodku. Predmetným ustanovením bolo vylúčené poskytovanie oboch dávok súčasne (príspevku za službu a starobného dôchodku), preto žalovaný rozhodnutím č. GR ZVJS-XXXXX/XX- XXXX zo dňa 12.06.2000 zastavil žalobcovi výplatu príspevku za službu dňom 01.07.2000. Proti uvedenému rozhodnutiu žalobca nepodal opravný prostriedok a rozhodnutie tak nadobudlo márnym uplynutím lehoty právoplatnosť. Podľa všeobecných zásad sociálneho zabezpečenia platí, že z jedného hodnoteného obdobia služobného pomeru je možné čerpať len jeden pôžitok, ktorý predstavuje či už dávku príspevku za službu alebo starobný dôchodok. V opačnom prípade by išlo o duplicitné zhodnotenie toho istého obdobia poistenia (zabezpečenia) v dávkach. Žalovaný zároveň poukázal na to, že žalobca sa s námietkou protizákonnosti rozhodnutia o zastavení výplaty príspevku za službu obrátil na generálne riaditeľstvo až písomnosťou zo dňa 03.06.2016, t. j. po viac ako 15 kalendárnych rokoch. Žalovaný je názoru, že žalobca nespĺňa podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody aj z dôvodu, že vo veci absentuje rozhodnutie, ktorým by bolo rozhodnutie č. GR ZVJS-XXXXX/XX- XXXX zo dňa 12.06.2000 zrušené pre nezákonnosť. Takéto rozhodnutie je obligatórnou podmienkou pre uplatnenie náhrady škody (§ 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania uplatňovaného nároku. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
4. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 14.2.2017 namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, pretože v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pri uplatnení nároku na náhradu škody v zmysle tohto zákona žalovaný tak ako je označený nie je orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky listom zo dňa 19.12.2016 oznámilo žalobcovi, že po predbežnom prerokovaní jeho žiadosti o náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom nebolo jeho žiadosti vyhovené (škoda mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže GR ZVJS SR č. XXXXX/XX-XXXX zo dňa 12.06.2000).
5. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S/6/2015-41 zo dňa 14.04.2016 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a následne i zrušenia rozhodnutia ministra spravodlivosti SR č. 42997/2014-23 zo dňa 26.09.2014, ktorým potvrdil rozhodnutie Útvaru sociálneho zabezpečenia ZVJS SR č. GR ZVJS-XXXXX/XX-XX zo dňa 01.07.2014, ktorým mu nebol priznaný prídavok k starobnému dôchodku.
6. Okresný súd skúmal splnenie podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody proti štátu, ktorú si žalobca podanou žalobou uplatnil. Vychádzal z ustanovenia § 1 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb, nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku zrušené alebo zmenené. Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
7. Okresný súd po posúdení nároku žalobcu podľa príslušných zákonných ustanovení dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. V predmetnom prípade z obsahu žaloby a vyjadrení strán sporu súd zistil,
že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím GR ZVJS SR č. XXXXX/XX-2000 zo dňa 12.06.2000, ktorým bolo žalobcovi počnúc dňom 1.7.2000 pozastavené vyplácanie výsluhového príspevku.
8. Okresný súd poukázal na to, že právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je v súčasnosti predmetom zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý v ustanovení § 27 prechodných ustanovení určuje, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sa týmto zákonom spravuje v prípade rozhodnutí, vydaných odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona, teda od 01.07.2004. Napadnuté rozhodnutie, ktoré primárne spôsobilo zastavenie výplat výsluhového príspevku žalobcovi, bolo vydané pred účinnosťou tohto zákona, preto rozhodnou právnou úpravou pre predmetný nárok je zákon č. 58/1969 Zb.
9. Tento predpis, napokon ako aj súčasná právna úprava, určil ako pasívne legitimovaný subjekt štát, teda v danom prípade je to Slovenská republika. Jedným z dôvodov zamietnutia žaloby je preto aj žalovaným namietaný nedostatok pasívnej legitimácie. Žalujúca strana sa pokúsila uvedenú vadu opraviť, avšak nevhodne zvoleným procesným postupom, po ktorom zostal žalobca pasívny, hoci priestor na korektnú zmenu procesný predpis poskytuje.
10. Nevyhnutným predpokladom dôvodne uplatneného nároku na náhradu škody je zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, príslušným orgánom. Ani tento predpoklad žaloba nepreukázala, respektíve žalovaný účinne poprel. Nároky žalobcu na výplatu príspevku a určenie nezákonného zastavenia výplat boli predmetom rozhodnutí správnych orgánov a aj predmetom preskúmania všeobecnými súdmi, pričom v žiadnom prípade k zrušeniu napadnutého rozhodnutia nedošlo. Rozhodnutiami, ktoré obe strany produkovali, je konajúci súd viazaný, bez ohľadu na interpretáciu alebo nesúhlas procesných strán. Nesplnenie tejto podmienky ust. § 3 zákona č. 58/1969 Zb. potom musí viesť k zamietnutiu žaloby. Je dobré na tomto mieste dodať, že rovnako súdy rozhodli o nároku žalobcu na prídavok k starobnému dôchodku, keď argumentovali, že v čase zániku služobného pomeru žalobcu takýto nárok právny poriadok nepoznal a ani podmienky upravené v nasledujúcich novelizáciách žalobca nesplnil. V žiadnom prípade však z odôvodnení rozhodnutí o tomto nároku nie je možné odvodiť dôvodnosť predmetného nároku.
11. Nevyhnutnosť zrušujúceho rozhodnutia je viazaná aj na počiatok plynutia premlčacej doby, inými slovami jeho absencia spôsobuje, že v tomto prípade premlčacia lehota nezačala plynúť.
12. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP pri skúmaní úspechu strán sporu v konaní, a vychádzal z toho, že vo veci bol úspešný žalovaný, ktorému v konaní žiadne trovy nevznikli.
13. Proti rozsudku Okresného súdu podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý v odvolaní namietal, že napadnutý rozsudok je zmätočný, nepreskúmateľný a nezákonný, súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V podanom odvolaní žalobca uviedol, že žiadosťou zo dňa 23.07.2016 si v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 uplatnil na Ministerstve spravodlivosti SR náhradu spôsobenej škody v sume 57.391,68 Eur, ktorú mu spôsobilo GR ZVJS a to tým, že rozhodnutím zo dňa 12.06.2000 mu zastavilo vyplácanie výsluhového príspevku. Túto žiadosť žalobca adresoval na MS SR z titulu toho, že GR ZVJS (ktoré mu uvedenú škodu spôsobilo) mu listom zo dňa 14.02.2017 adresované Okresnému súdu Bratislava II oznámilo, že: „K uplatneniu náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 namietame nedostatok pasívnej vecnej legitimácie generálneho riaditeľstva, ktoré nie je orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody“. Ministerstvo spravodlivosti SR listom „Oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody“ zo dňa 19.12.2016 žalobcovi oznámilo, že ministerstvo posúdilo predmetnú žiadosť o náhradu spôsobenej škody zo dňa 23.06.2016 ako nedôvodnú. Na základe tohto oznámenia, žalobca žiadosťou zo dňa 03.04.2017 požiadal príslušný súd (v danom prípade OS BA II), aby sa v konaní o jeho návrhu na vydanie platobného rozkazu pokračovalo ako v konaní o náhrade spôsobenej škody v zmysle zákona č. 514/2003. Žalobca zároveň poukázal na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva. Zodpovednosť za prípadnú škodu spôsobenú žalovaným nesie
podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR , ktorým sa aj uskutočnilo predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Zároveň poukázal na § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku na súde. Aj podľa článku č. 46 ods. 3 Ústavy SR (zákon č. 460/1992), každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) a d) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 prvá veta Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 ako aj podľa § 3 ods. 1 písm. a) a d) sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti ani vtedy, ak ide aj o nesprávny úradný postup. Žalobca poukázal na to, že žiadny úradný postup nemôže byť správny, ktorého výsledkom je nezákonné zastavenie vyplácania nárokovej dávky (v danom prípade výsluhového príspevku). Žiadny úradný postup nemôže byť správny, ktorého výsledkom sú dotknuté jeho práva v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania teda je vedome diskriminovaný pričom v našom právnom systéme platí všeobecný zákaz diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu.
14. V odôvodnení odvolania žalobca poukázal na to, že mu bol právoplatným rozhodnutím GR ZVJS zo dňa 12.03.1997 priznaný od 01.03.1997 príspevok za službu podľa § 119 v tom čase platného zákona č. 410/1991. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 73/1998 bol žalobcovi právoplatne priznaný príspevok za službu pretransformovaný na výsluhový príspevok. Právoplatným rozhodnutím zo dňa 13.06.2000 GR ZVJS žalobcovi priznal starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 od 13.03.2000. GR ZVJS svojím rozhodnutím zo dňa 12.06.2000 zastavilo žalobcovi vyplácanie výsluhového príspevku od 01.07.2000. Zastavenie vyplácania výsluhového príspevku GR ZVJS v uvedenom rozhodnutí zdôvodnilo § 212 v tom čase účinného zákona č. 73/1998. I napriek tomu, že v zmysle § 214 zákona č. 73/1998, nárok na prídavok k starobnému dôchodku žalobcovi nemohol a ani nevznikol, žalobca žiadosťou zo dňa 25.02.2014 požiadal GR ZVJS o priznanie tohto prídavku k starobnému dôchodku. GR ZVJS svojím rozhodnutím zo dňa 01.04.2014 žiadosť žalobcu zo dňa 25.02.2014 zamietol. V rámci súdneho konania v spore o tento prídavok k starobnému dôchodku, Krajský súd v Bratislave svojím právoplatným rozsudkom zo dňa 14.04.2016, č. k. 1S 6/2015-41 potvrdil, že žalobca (na to aby mu mohol priznaný prídavok k starobnému dôchodku) by musel splniť dve základné podmienky v zmysle ust. § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998, a to : 1. Skončiť služobný pomer podľa zákona č. 73/1998; 2. Súbeh nároku na výsluhový príspevok s nárokom na starobný dôchodok. Z uvedeného právoplatného rozsudku jednoznačne vyplýva, že žalobcovi nevznikol zákonný nárok na prídavok k starobnému dôchodku, nakoľko služobný pomer neukončil podľa zákona č. 73/1998, a že tiež nedošlo u žalobcu k súbehu nároku na výsluhový príspevok s nárokom na starobný dôchodok. Žalobca tvrdil, že už na základe tohto právoplatného rozhodnutia súdu malo GR ZVJS žalobcovi obnoviť od 12.03.2000 vyplácanie výsluhového príspevku, teda nárokovej dávky. Na základe týchto zákonných dôvodov ako aj skutočnosti na pojednávaní dňa 05.09.2019, ako aj na pokračujúcom pojednávaní dňa 22.10.2019, žalovaný - Slovenská republika mala byť zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a nie GR ZVJS. Z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok je nezákonný a nepreskúmateľný. Tak ako GR ZVJS (ako nezákonný účastník konania) tak ani súd na pojednávaniach nevykonal dôkaz o tom, že ako sa mohlo zastaviť vyplácanie výsluhového príspevku (ako nárokovej dávky) po priznaní starobného dôchodku, keď žalobcovi namiesto tohto výsluhového príspevku nebol zákonný dôvod na výplatu prídavku k starobnému dôchodku (zákonná prekážka - § 214 zákona č. 73/1998). V čase podania návrhu na vydanie platobného rozkazu - dňa 09.05.2016, ako aj v čase pojednávania v danej veci - dňa 05.09.2019 a 22.10.2019 platil už zákon č. 328/2002 (od 01.07.2002), ktorý svojim § 144 zrušil od 01.07.2002 možnosť priznávania prídavku k starobnému dôchodku namiesto výsluhového príspevku, teda nárokovej dávky, ktorá žalobcovi nebola odňatá žiadnym rozhodnutím či už GR ZVJS alebo právoplatným rozhodnutím súdu. Tak isto v čase podania návrhu na vydanie platobného rozkazu ako aj v čase konania pojednávania v danej veci už platil zákon č. 328/2002 a v zmysle § 66 ods. 1 tohto zákona bolo taxatívne dané, že pri súbehu nároku na výplatu výsluhového príspevku s nárokom na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 má poberateľ takéhoto dôchodku nárok na výsluhový príspevok naďalej v plnej výške. Naopak, ako uviedol, právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 14.04.2016 bolo rozhodnuté, že žalobcovi nevznikol zákonný nárok na prídavok k starobnému dôchodku. Toto sú rozhodujúce skutočnosti, o ktorých súd mal vykonať dôkazy.
Tým, že súd v napadnutom rozsudku svoje tvrdenia opiera o ustanovenia zákona č. 58/1969 (zrušený zákonom č. 514/2003) ako aj o ustanovenia § 212 (zrušený zákonom č. 328/2002) žalobca namietal, že súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia v danej veci. K odôvodneniu súdu v napadnutom rozsudku, že žalobca nepredložil súdu žiadne právoplatné rozhodnutie GR ZVJS, ktoré by bol súd zrušil ako nezákonné, uviedol, že v podanom návrhu na vydanie platobného rozkazu a ani v podaných doplneniach tohto návrhu, ako ani v podanej žiadosti o náhradu spôsobenej škody, a ani na pojednávaniach , nežiadal o zrušenie takéhoto (žiadneho) rozhodnutia. Žalobca žiada len a len obnovenie vyplácania výsluhového príspevku, teda nárokovej dávky, ktoré bolo zastavené nezákonne (podľa § 212 zákona č. 73/1998) rozhodnutím zo dňa 12.06.2000 od 12.3.2000. Na základe týchto zákonných dôkazov a skutočností žalobca v odvolaní navrhol odvolaciemu súdu rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
15. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 23.06.2020, ktorý navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť s poukazom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a neexistenciu vád konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť. Uviedol, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho podanie. Generálne riaditeľstvo sa stotožnilo s výrokom, ako aj odôvodnením rozsudku, ktorým súd žalobu v celom rozsahu zamietol. V prípade, ak by odvolací súd uznal žalobcom uvádzané dôvody ako odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 CSP, poukazujeme na ústne vyjadrenia právnych zástupcov generálneho riaditeľstva v priebehu pojednávaní na súde, ako aj na všetky písomné vyjadrenia k danej veci (vrátane predložených dôkazov), ktorých sa v plnom rozsahu pridržiava. Na vznesenú námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie generálneho riaditeľstva súd prihliadol (bod 29. rozsudku) a dospel k právnemu záveru, že je dôvodná, a vzhľadom aj na túto skutočnosť žalobu zamietol. Rovnako aj žalobca, ako v priebehu pojednávaní, tak aj vo svojom odvolaní uviedol, že žalovanou stranou má byt' SR, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. Aj napriek niekoľkoročnej komunikácii o nenárokovateľnosti požadovaného doplatenia výsluhového príspevku, žalobca stále podáva na generálne riaditeľstvo žiadosti o uvoľnenie a doplatenie výsluhového príspevku, ktorými sa ako generálne riaditeľstvo, tak aj Ministerstvo spravodlivosti SR riadne zaoberajú a vysvetľujú mu zákonnú úpravu požadovaného nároku, Telefón Fax E-mail Internet IČO +XXX/X/XXXXX XXX +XXX/X/XXXXX XXX a@b.c www.zvis.sk XX XXX XXX, ktorá sa vzťahuje na jeho osobu; dôkazy boli súdu zaslané. Žalobca svojimi podaniami v danej veci doplatenia výsluhového príspevku dlhodobo neprimerane administratívne zaťažuje (šikanózny výkon práv) generálne riaditeľstvo, Ministerstvo spravodlivosti SR, ako aj príslušné súdy SR. Tvrdenia v jeho podaniach na porušovanie jeho práv sú prevažne čisto subjektívne, ničím nepodložené a nepreukázané. Generálne riaditeľstvo v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na obhajovanie svojich práv, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k žalovanému, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory . Podľa čl . 5 (Základné princípy) CSP: „ Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní." Vznik škody žalobca počas konania nijakým spôsobom nepreukázal a ani nepredložil súdu žiadne hodnoverné dôkazy na preukázanie svojich dôvodov na podanie žaloby a následného odvolania voči rozsudku súdu. Podľa názoru generálneho riaditeľstva súd v rámci súdneho konania vykonal dostatočné dokazovanie na to, aby mohol vyniesť odvolaním napadnutý rozsudok. Je len na rozhodnutí súdu, ktoré z dôkazov vykoná. Zastávame názor, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal, že zásah do jeho práv, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ujmu, existenciu samotnej ujmy a príčinnú súvislosť medzi neoprávneným zásahom a spôsobenou ujmou spôsobilo práve žalované generálne riaditeľstvo, resp. iný subjekt. Generálne riaditeľstvo vyjadruje presvedčenie, že súd v danom spore neporušil procesné práva žalobcu, vykonal dostatočné dokazovanie a danú vec správne právne posúdil, čo aj náležite odôvodnil v rozsudku. V prípade, že by sa odvolací súd aj napriek odôvodneniu o nepreukázaní vzniku škody, vznesenej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie generálneho riaditeľstva v danom spore a skutočnosti, že neexistuje zákonný dôvod pre opätovné priznanie príspevku za službu resp. výsluhového príspevku (resp. pre uvoľnenie výplaty výsluhového príspevku) nestotožnil s písomnými vyjadreniami generálneho riaditeľstva a napádaným rozsudkom, žalovaný opätovne poukazuje na vznesenú námietku premlčania. Namieta premlčanie nároku, ktorý si žalobca uplatňuje. Na základe všetkých uvedených skutočnosti v priebehu súdneho konania, žalovaný považuje odvolanie za právne neodôvodnené a zastáva názor, že nie je splnený ani jeden zo zákonných dôvodov na jeho podanie. S poukázaním na
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie generálneho riaditeľstva a neexistenciu vád konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť, žalovaný navrhuje, aby odvolací súd v súlade s § 387 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.
16. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie, a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania.
17. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že v procesnom postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady a v celom rozsahu sa stotožnil po skutkovej a právnej stránke s dôvodmi jeho rozsudku.
18. Súd prvej inštancie vykonal vo veci, z hľadiska žalobcom uplatneného práva, dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy. Z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil rozhodnutie po stránke skutkovej, ako aj po právnej stránke, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku proti označenému žalovanému Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže tak, ako ho žalobca označil v podanej žalobe o náhradu škody, ktorú si uplatňoval .
19. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného na podanie žaloby o zaplatenie uplatnenej sumy. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna strana v konaní nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009).
20. Vecná legitimácia, či už aktívna alebo pasívna sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie účastníkov (strán sporu) vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje.
21. V civilnom sporovom konaní sa rozlišuje procesná legitimácia a vecná legitimácia. Procesnou legitimáciou rozumieme oprávnenie byť stranou v spore. Vecnou legitimáciou rozumieme z hmotného práva vyplývajúci stav svedčiaci o tom, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Či je strana vecne legitimovaná, buď aktívne (na strane žalobcu) alebo pasívne (na strane žalovaného), ukáže sa v konečnom vecnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konkrétnom konaní. Vecná legitimácia
má význam v každom sporovom konaní. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konaní.
22. Vo vzťahu k žalovanému označenému Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, Šagátova 1, Bratislava, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o nedostatku jeho pasívnej legitimácie. Súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu proti žalovanému zamietol. Odvolací súd v súvislosti s pasívnou legitimáciou žalovaného dodáva, že žalovaný síce má právnu subjektivitu, nie je však pasívne vecne legitimovaný v zmysle § 25 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (rovnako ako aj v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.), nakoľko za takto vzniknutú škodu zodpovedá štát, pričom v mene štátu koná príslušný ústredný orgán alebo ministerstvo. V danom prípade ide o zákonné zastúpenie štátu, avšak samotné Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. ani podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nezodpovedá. Žalovaný označený v žalobe nie je teda v prejednávanej veci nositeľom právnej povinnosti a nie je preto ani pasívne vecne legitimovaný. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v spore o náhradu škody proti štátu, v zmysle uvedeného zákona, je preto Slovenská republika, v mene ktorej koná príslušný ústredný orgán alebo ministerstvo. Žalobca mal preto ako žalovaného označiť štát Slovenskú republiku, vychádzajúc z jeho nároku na náhradu škody proti štátu, ktorú si v konaní uplatňoval a zároveň označiť ústredný orgán, ktorý v danej veci v mene štátu koná.
23. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu proti žalovanému, ktorý by bol správne označený ako Slovenská republika, v zastúpení príslušného ústredného orgánu alebo ministerstva, vzhľadom na čas vzniku žalobcom tvrdenej škody, je v zmysle ust. § 27 ods. 2 (prechodné ust. k úpravám účinným od 1.7.2004) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a pri zmene niektorých zákonov, zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. V danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu, pri ktorej musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody ako majetkovej, či nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Prvou zákonnou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku, je preukázanie existencie nesprávneho úradného postupu orgánu štátu alebo jeho nezákonného rozhodnutia. V prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania. V zmysle ustálenej súdnej judikatúry nesprávny úradný postup je postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia, v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie (nie však samotné vydanie rozhodnutia), lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). V prípade vydania nezákonného rozhodnutia orgánu štátu ide o existenciu rozhodnutia orgánu verejnej moci vydaného pri výkone verejnej moci, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikoval všeobecné pravidlo právnej normy na ním prejednávaný prípad a rozhodoval tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa § 6 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
24. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, z ktorých vyplýva, že k súčasnému (kumulatívnemu) splneniu podmienok vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup ani zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie v predmetnej veci nedošlo. Dôkazné bremeno na preukázanie existencie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím je na žalobcovi, teda na subjekte, ktorý tvrdí, že v dôsledku existujúceho nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia mu bola spôsobená škoda. Žalobca však v konaní dôkazné bremeno neuniesol, keď nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu
a ani existenciu nezákonného rozhodnutia. Pričom podstatné v danom prípade bolo správne označenie žalovaného, ktorým by mal byť nepochybne štát Slovenská republika, v zastúpení príslušným ústredným orgánom alebo ministerstvom. Je vecou žalobcu v podanej žalobe označiť žalovaného, ktorý by mal byť nositeľom podľa hmotného práva žalovanej povinnosti. Žalobca je oprávnený v priebehu konania žiadať aj zmeniť označenie žalovaného so súhlasom súdu, ak zistí, že vecne legitimovaný je iný účastník ako ten, ktorého pôvodne označil v žalobe. Žalobca ale takto nepostupoval a aj po námietke pasívnej vecnej legitimácie zo strany žalovaného, zostal nečinný, v dôsledku čoho došlo k zamietnutiu žaloby.
25. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na správne a dostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý pri posúdení dôvodnosti žaloby správne vychádzal z toho, že v danom prípade musí byť jednoznačne preukázaný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci alebo musí byť preukázaná existencia nezákonného rozhodnite ako aj vznik škody, jej výška, ako aj vznik nároku na priznanie majetkovej aj nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nimi, pretože nepostačuje iba pravdepodobný záver o splnení niektorej z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Žalobcovi sa splnenie uvedených predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v uplatnenej sume nepodarilo.
26. Pokiaľ ide o námietku odvolateľa, týkajúcu sa postupu súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, túto námietku odvolací súd považuje za nedôvodnú. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019). Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na náhradu škody proti štátu, ktorý v žalobe ako žalovaný správne označený ani do skončenia konania nebol, by nariadenie dokazovania vo veci bolo nehospodárne a nadbytočné, nakoľko jeho výsledky by nemali vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej, pretože tak ako správne ustálil okresný súd, žalovaný tak ako je označený v podanej žalobe a bol označený až do skončenia konania, nie je pasívne vecne legitimovaný vo veci nároku na náhradu škody proti štátu.
27. Z vyššie uvedených dôvodov, nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé dospieť k odlišnému posúdeniu stavu zisteného súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.
28. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
29. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
30. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal. O výške trov odvolacieho konania, rozhodne po právoplatnosti rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).