Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25CoE/41/2014

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému: K. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., C. J. XXX, o vymoženie 1.200,29 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 08. 08. 2012 č. k. -36, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil a v časti, týkajúcej sa zmeny súdneho exekútora p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil za neprípustnú exekúciu vedenú proti povinnému na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.200,29 eura s príslušenstvom a exekúciu zastavil. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol. Súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Romanovi Liščákovi priznal trovy exekúcie vo výške 117,56 eura a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť ich súdnemu exekútorovi do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 29. 09. 2006 poveril súdneho exekútora JUDr. Ing. Romana Liščáka vykonaním predmetnej exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., Bratislava zo dňa 30. 05. 2006 sp. zn. SR 1473/06. Zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným, založený zmluvou o úvere zo dňa 19. 09. 2005, posúdil ako spotrebiteľský úver podľa o spotrebiteľských úveroch a aplikoval naň ust. -3, , , , . Dospel k záveru, že v danom prípade rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli oprávneného. Povinný si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju nemal možnosť ako zmeniť, alebo ovplyvniť jej obsah. Podpis na úverovej zmluve nepovažoval za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, keďže na jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Uzavrel, že vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ktorá je neplatná, exekučný titul vydaný na základe tejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu pokračovaniu vo vykonávaní exekúcie. V intenciách ust. , Exekučného poriadku a , o rozhodcovskom konaní preto predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. O trovách exekúcie rozhodol podľa , , Exekučného poriadku a , -3, , , , vyhl. č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30. 04. 2008. Dospel k záveru, že súdnemu exekútorovi prináleží odmena za celkovo 2 hodiny účelne vynaložené na exekúciu

po 6,64 eura, paušálna odmena za 2 úkony exekučnej činnosti ( získanie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie ) po 3,32 eura, náhrada hotových výdavkov, a to poštovné v sume 5,94 eura, cestovné v sume 62,74 eura a náhrada za stratu času v sume 9,29 eura, t. j. v celkovej výške 117,56 eura vrátane 20 % DPH. Súdnemu exekútorovi nepriznal paušálnu odmenu za úkony označené ako zisťovanie majetku povinného žiadosťami o súčinnosť na GKÚ, zdravotné poistenie 7 x, živnostenský register, obchodný register, keďže nemal za preukázané vykonanie týchto úkonov súdnym exekútorom. Pri výpočte hodinovej odmeny súdneho exekútora zohľadnil počet účelne vynaložených hodín na exekúciu a nie počet jednotlivých úkonov tak, ako to vo svojej špecifikácii trov žiadal súdny exekútor. V tomto smere argumentoval dôvodmi uvedenými v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2009, sp. zn. .

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a nesprávne skutkovo a právne vec posúdil. Mal za to, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Konštatoval, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonávať právo pre veriteľa, pričom k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd je tak v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. v spojení s zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Interpretáciu ust. Exekučného poriadku súdom označil za rozpornú s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu, s právom na spravodlivý súdny proces a zásadou legality. Uviedol, že ust. zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Je potom neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. . Exekučný súd podľa jeho názoru nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, pričom nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tiež uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania v zmysle ust. zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnako tak svojim rozhodnutím súd prvého stupňa porušil všeobecný zákaz diskriminácie, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Namietal, že v danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu obsahu jeho rozhodnutia, poukazujúc na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Mal za to, že exekučný súd je v zmysle ust. o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tiež nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. a nasl. . Klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Ohľadne posúdenia neprimeranosti úrokov z omeškania uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. okrem iného i s bodom 6 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutú výšku úroku tak označil za primeranú a súladnú so zásadami poctivého obchodného styku. Záverom zdôraznil, že zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby. Svoj záver argumentačne oprel o uznesenie Najvyššieho

súdu SR zo dňa 16. 05. 1996 sp. zn. a zo dňa 21. 12. 2004 sp. zn. . Uzavrel, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Zároveň podal i návrh na prerušenie konania postupom podľa a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, v rámci ktorého poukázal na nejasnosti právneho základu (smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a v spojení s právnou úpravou Únie uplatniteľnou na zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní. Mal za to, že súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS, pričom nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Považoval za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), aby odvolací exekučný súd konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „1) má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ?, 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pre stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecného súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?, 3) je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Vyššie citované zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Podľa , na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. V danom prípade osobitným predpisom je Exekučný poriadok, ktorý v ust. zakotvuje pravidlo neprípustnosti prerušenia exekučného konania. Vychádzajúc z uvedených procesných právnych predpisov tak nie je daný dôvod pre prerušenie predmetného konania v súlade s ust. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, tak ako to vo svojom návrhu požadoval odvolateľ. Naviac odvolací súd poukazuje, že povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ nie je absolútna. Zo žiadneho ustanovenia totiž nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom takéhoto postupu nie je len skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo o jeho platnosti musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, pričom prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Z vyššie uvedených hľadísk tak i v prípade prípustnosti prerušenia konania postupom podľa by v danej veci neexistovala potreba obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, keďže podľa konštantnej judikatúry

Súdneho dvora EÚ, začatie konania o prejudiciálnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom požiadal dňa 18. 09. 2006 súdneho exekútora Mgr. Ing. Romana Liščáka, so sídlom Exekútorského úradu v Hlohovci, Nám. Sv. Michala 5, o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 34.060,- Sk (1.130,58 eura) s príslušenstvom. Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 30. 05. 2006 sp. zn. SR 1473/06, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03. 07. 2006 a vykonateľnosť dňa 06. 07. 2006. Vyššie označený súdny exekútor doručil súdu prvého stupňa dňa 25. 09. 2006 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil i návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Následne ho súd prvého stupňa dňa 29. 09. 2006 poveril vykonaním predmetnej exekúcie. Súčasťou spisu je i zmluva o úvere č. 4180629, uzatvorená účastníkmi tohto konania dňa 19. 09. 2005 a všeobecné podmienky poskytnutia úveru.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (písm. a), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b), ak zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (písm. f), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu.

Podľa o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným podmienkam exekúcie patria spôsobilosť účastníkov, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť skúmať súlad exekučného titulu so zákonom, je preto povinný v každej fáze konania prihliadnuť na to, či súd tu dôvody neprípustnosti exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V prípade ich zistenia preto súd musí exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť.

Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1 písm. b), c) ZRK, čo mu zákon umožňoval aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu nebránila ani skutočnosť, že súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku rozsúdenej veci v zmysle ust. . Zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie v ust. , Exekučného poriadku, ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora uvedených záverov, ako i citovanej právnej úpravy, dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvého stupňa. Niet totiž sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere č. 4180629, uzatvorená účastníkmi konania dňa 19. 09. 2005. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa , uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď bez návrhu podrobil túto zmluvu súdnej kontrole a zisťoval, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej.

Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd osobitne poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Uznesením zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 03. 2012 sp. zn. ). Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať ( o rozhodcovskom konaní), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z ust. , citovaného zákona (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 01. 2012 sp. zn. ). Rovnako tak Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa

23. 11. 2011 č. k. -19 zaujal stanovisko, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci nepochybne bolo preukázané, že účastníci konania dňa 19. 09. 2005 uzatvorili zmluvu o úvere č. 4180629, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa účastníci dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. I podľa názoru odvolacieho súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a s poukazom na ust. tým i absolútne neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Takto predstavuje výrazný zásah do práv a povinností účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale rozhodca rozhodne o právach a právom chránených záujmoch a výsledkom je nový kvalifikovaný záväzok. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú preto namieste obavy, že povinný si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázal náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemal iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Významnou je i skutočnosť, že podmienka bola paušálnym spôsobom v zmluve zakotvená ešte pred vznikom samotnej zmluvy i napriek tomu, že má zásadný dopad na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná, ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa potvrdil, a to vo všetkých jeho častiach, keď si v plnom rozsahu osvojil i dôvody napadnutého uznesenia v časti týkajúcej sa zmeny súdneho exekútora, na ktoré v ďalšom len poukazuje, tieto duplicitne opakovať nebude a v súlade s ust. sa obmedzuje na skonštatovanie ich správnosti.

O odvolaní oprávneného proti výroku o náhrade trov konania odvolací súd nerozhodoval. V danej veci ide totiž o rozhodnutie podľa Exekučného poriadku vydanom vyššou súdnou úradníčkou, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca, a preto v zmysle ust. , a , , Exekučného poriadku je potrebné v konaní aplikovať právne predpisy účinné od 1. novembra 2013, nepripúšťajúce proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa Exekučného poriadku odvolanie. Za situácie, že v intenciách bola splnená i podmienka podania odvolania včas a oprávnenou osobou, zo zákona tak došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia vo výroku o náhrade trov konania a vo veci opätovne rozhodne sudca.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.