Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6C/312/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

rozhodol:

Návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 330,- eur, zamieta.

Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Návrhom podaným na Okresnom súde Žilina dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ domáhal vydania rozsudku, ktorým by odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 330,- eur a nahradiť mu trovy konania. Návrh navrhovateľ skutkovo odôvodnil tak, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Ako oprávnený subjekt v exekučnom konaní navrhol písomným podaním, a to postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníkom E. Z.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo S.. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní jeho pohľadávky efektívne a účinne, predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému okresnému súdu (Okresný súd Žilina) a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť onej v rámci priznanej právomoci, a to v zákonom ustanovenej dobe. Súčasne navrhovateľ citoval znenie ust. Exekučného poriadku v znení účinného od 01.06.2011. S poukazom na znenie ust. Exekučného poriadku v znení účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011 dôvodil, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. S poukazom na znenie ust. Exekučného poriadku v znení účinného od 01.02.2002 do 31.05.2010 uviedol, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti,

a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. V ďalšom navrhovateľ poukázal na to, že exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 05.03.2010, a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 6 mesiacov). Opísaný postup exekučného súdu tak hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Poukazuje na skutočnosť, že sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si tak uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne: A) Pokiaľ ide o majetkovú škodu, táto predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, pričom v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur a na spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Celkovo tak vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125,- eur. Výšku hmotnej škody stanovil na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. B) Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, navrhovateľ tento uplatnený nárok odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 330,- eur. Napokon navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporca však do podania návrhu na žiadosť pozitívne nereagoval. Navrhovateľ na výzvu súdu v ďalšom podaním doručeným súdu dňa 30.10.2012 oznámil, že s návrhom na začatie konania súčasne nepodal námietku zaujatosti podľa ust. Uviedol len skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a mieste príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí ( ). Preto mal súd postupovať podľa ust. v spojení s ust. a požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa. Krajský súd v Žiline na základe oznámenia sudcu (ktorému bola vec na Okresnom súde Žilina podľa rozvrhu práce prostredníctvom aplikácie náhodným spôsobom pridelená na prejednanie a rozhodnutie), ako aj ostatných sudcov Okresného súdu Žilina podľa ust. uznesením č. k. -18 zo dňa 21.02.2013 rozhodol, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Na výzvu súdu navrhovateľovi na predloženie písomného podania (žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorý si v konaní uplatňuje a spôsobu jej vybavenia) navrhovateľ uviedol, že nedisponuje rovnopisom tohto návrhu, originál návrhu založil odporca do svojho príslušného spisu, a preto navrhuje, aby súd ako dôkaz oboznámil príslušný spis odporcu. Odporca vo svojom podaní zo dňa 27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. súdu potvrdil, že mu bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012 doručených viac ako 43.000 žiadostí navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť, ale nakoľko tieto žiadosti bodli doručené so sprievodnými listami v dňoch 23.04.2012, 27.04.2012, 30.04.2012, 25.05.2012, 30.05.2012 a 25.09.2012 (dva sprievodné listy), riešilo osobitne jednotným postupom objem žiadostí doručených spoločne k tomu istému dňu. V prílohe tohto podania odporca zaslal tabuľku, ktorá obsahuje zoznam žiadostí doručených Ministerstvu spravodlivosti SR. Z uvedeného zoznamu vyplýva, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, uplatneného v prejednávanej veci, bola odporcom zaevidovaná pod č. 234. Odporca sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 19.09.2013, v ktorom žiadal návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnuť a súčasne si uplatnil právo na náhradu trov konania. Vo všeobecnosti odporca namietal, že ide o predčasne uplatnený nárok, keď prvá žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola doručená Ministerstvu spravodlivosti SR až dňa 23.04.2012 a už dňa 27.09.2012 boli podané návrhy na súd. Navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, a preto žiaden z uplatnených nárokov navrhovateľa uspokojený nebol. K uplatnenému nároku na náhradu škody vo všeobecnosti uviedol, že k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ doposiaľ dôkazy pre posúdenie tejto otázky nepredložil. Ďalej považoval za potrebné uviesť, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Ďalej odporca s odkazom na znenie ust. v spojení s ust. Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 uviedol, že z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Akýkoľvek nárok navrhovateľa vychádzajúceho z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach nemá žiadnu oporu v zákone. Ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 01.06.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Odporca mal v ďalšom za to, že ust. Exekučného poriadku sa aj v znení účinnom pred 01.06.2011 vzťahovalo na rozsudky rozhodcovských súdov, pričom poukázal na dôvodovú správu k novele Exekučného poriadku, ktorá s účinnosťou od 01.06.2011 novelizovala ust. Exekučného poriadku. Ďalej odporca uviedol, že vo všeobecnosti je taktiež potrebné i na tomto mieste poukázať na judikatúru Ústavného súdu spis. zn. , ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu spis. zn. , na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle ().“ Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Súčasne odporca uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ na viacerých miestach svojich

žalobných návrhov namieta prieťahy v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody, odporca aj vo vzťahu k otázke existencie zbytočných prieťahov v konaní odkazuje na ust. v znení , kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Považuje tak za potrebné podotknúť, že podľa jeho názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa , ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (spis. zn. ). Odporca taktiež v súvislosti s uplatnenou náhradou škody navrhovateľom „nesprávnym úradným postupom“ vo všeobecnosti vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Pokiaľ ide o samotnú uplatnenú náhradu materiálnej škody, navrhovateľ v konaní na preukázanie vzniku škody má produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ však nijako túto škodu nepreukázal. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odporca poukázal na znenie ust. a V prvom rade poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých je potrebné uviesť, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660,- eur, ktorý musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše je potrebné vychádzať aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. V druhom rade, je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR spis. zn. , kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Navrhovateľ zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Súčasne odporca namietal aspekt dobrých mravov s prihliadnutím na poškodenú osobu s poukazom na ust. . Odporca akcentuje na potrebu zohľadnenia tohto ustanovenia, ako aj ust. a pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré poukazuje, podľa neho nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. V tejto súvislosti odporca upozorňuje na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Odporca tak konštatoval, že navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne

vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vyjadrenie odporcu k návrhu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 02.01.2014 spolu s predvolaním na pojednávanie. Na súdom nariadené pojednávanie dňa 24.01.2014 sa účastníci konania, ani právny zástupca navrhovateľa neustanovili. Od predvolania navrhovateľa súd upustil v zmysle ust. , pričom na pojednávanie predvolal len jeho právneho zástupcu. Tento, ako aj odporca mali predvolanie na pojednávanie riadne doručené so zachovaním lehoty podľa ust. Právny zástupca navrhovateľa podaním zo dňa 16.01.2014 žiadal pojednávanie zrušiť až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu s poukazom na to, že mu doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Žilina. Súčasne poukázal na to, že zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v dôsledku v návrhu opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá odporca. Vypracovaný znalecký posudok po jeho vyhotovení predloží súdu, pričom žiada, aby o obsah tohto znaleckého posudku bolo doplnené dokazovanie. Napokon, ak by išlo o návrh agendy ISTINA RS (súd poukazuje na to, že navrhovateľ svoj návrh označil zn. NP-8438-217 - č. l. 1 spisu), právny zástupca navrhovateľa navrhoval, aby súd vykonal ako dôkaz znalecký posudok, ktorý navrhovateľ nechal znalcom v odbore - právne vzťahy k cudzine, odvetvia európske právo, ktorý zodpovie na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ. Odporca svoju neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil podaním zo dňa 13.01.2014 z dôvodu hospodárnosti konania, avšak nepožiadal o odročenie pojednávania, pričom žiadal návrh v plnom rozsahu zamietnuť. Ak právny zástupca navrhovateľa žiadal pojednávanie zrušiť až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu s poukazom na to, že mu doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Žilina, súd poukazuje na to, že uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. -18 zo dňa 21.02.2013, ktorým bolo rozhodnuté, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci, bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 02.01.2014. Navrhovateľ súdu doručil dňa 16.01.2014 dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. -18 zo dňa 21.02.2013, ktorým Krajský súd v Žiline rozhodol, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci, pričom žiadal, aby Najvyšší súd SR ako súd dovolací o podanom dovolaní rozhodol tak, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Súd poukazuje na to, že v súvislosti s podaním dovolania navrhovateľ nespojil žiadny procesný úkon týkajúci sa veci samej a súčasne ani nežiadal Najvyšší súd SR o odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Žiline. Súd poukazuje na to, že rozhodnutie krajského súdu o tom, či je sudca okresného súdu vylúčený, nie je rozhodnutím v prvom, ani v druhom stupni (ide o rozhodnutie mimo inštančného konania), krajský súd nerozhoduje o vylúčení ako súd odvolací; s čím sa napokon navrhovateľ aj v podanom dovolaní stotožňuje poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. . O otázke nestrannosti sudcu Okresného súdu Žilina, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie tak bolo už zákonom predpokladaným spôsobom Krajským súdom v Žiline ako súdom príslušným právoplatne rozhodnuté. Súd v podanom dovolaní v ďalšom nevzhliadol ani jeden zo zákonom vymedzených obligatórnych dôvodov na prerušenie konania podľa ust. a teda ani prekážku toho, aby v konaní nepokračoval a vec na pojednávaní dňa 24.01.2014 neprejednal a nerozhodol.

Súd tak nevidel žiaden dôležitý dôvod na strane ani jedného z účastníkov konania na odročenie pojednávania a v zmysle ust. vec prejednal a vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 24.01.2014 v neprítomnosti účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu navrhovateľa. Súd vykonal dokazovanie účastníkmi produkovanými listinnými dôkazmi (navrhovateľ pri tom v návrhu označil len jeden dôkaz, a to príslušný spis exekučného súdu), pričom zistil nasledovný skutkový stav. Ako už bolo vyššie uvedené, zo zoznamu predloženého odporcom spolu s jeho podaním zo dňa 27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. v spojení s týmto podaním vyplýva skutočnosť, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, uplatneného v prejednávanej veci, bola Ministerstvom spravodlivosti SR zaevidovaná pod č. 234 a bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená niekedy v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012. Keďže z vykonaného dokazovania nevyšiel najavo opak, súd vychádzal z toho, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa v lehote 6 mesiacov od prijatia žiadosti Ministerstvom spravodlivosti SR ku dňu rozhodnutia súdu nedošlo. Z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina spis. zn. vyplýva: Dňa 28.10.2009 doručil súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý Okresnému súdu Žilina pod spis. zn. exekútora S. XXXX/XX žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému Zuzana Balážová na základe návrhu navrhovateľa zo dňa 05.10.2009 na vykonanie exekúcie, a to na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. č. k. M. XXXXX/XX zo dňa 06.07.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.08.2009 a vykonateľnosť dňa 20.08.2009. Okresný súd Žilina ako súd exekučný listom zo dňa 11.11.2009 vyzval Stály rozhodcovský súd na to, aby v lehote 10 dní na účely rozhodnutia súdu v exekučnom konaní zapožičal rozhodcovský spis č. k. M. XXXXX/XX, prípadne predložil fotokópiu zmluvy o úvere s rozhodcovskou doložkou a kópiu doručenky potvrdzujúcej doručenie rozhodnutia povinnému, a to na účely skúmania podmienok v súvislosti s výkonom rozhodcovského rozsudku v súlade s ust. a súčasne skúmania podmienok vykonateľnosti exekučného titulu v súlade s ust. Exekučného poriadku. Stály rozhodcovský súd doručil dňa 22.02.2010 exekučnému súdu na jeho výzvu zo dňa 11.11.2009 žiadanú fotokópiu zmluvy o úvere a fotokópiu doručenky potvrdzujúcej doručenie rozhodnutia povinnému. Okresný súd Žilina dňa 05.03.2010 vydal poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému na vykonanie exekúcie pod č. XXXXXXXXXX*. Dňa 17.01.2014 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý vrátil Okresnému súdu Žilina poverenie na vykonanie exekúcie z dôvodu, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky navrhovateľa s príslušenstvom a trovami exekúcie. Podľa ust. veta prvá , za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Podľa ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Podľa ust. a , štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť. Podľa ust. . v znení účinnom do 31.12.2012, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa , koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. . v znení účinnom od 01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa , koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. Podľa ust. a účinného do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Podľa ust. v znení účinného od 01.01.2013, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa ust. , nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "") s príslušným orgánom podľa a 11. Podľa ust. , ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované. Podľa ust. v znení účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Podľa ust. v znení účinnom od 01.01.2013, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Podľa ust. v znení účinnom od 01.09.2007, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. ( o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení ) Podľa ust. , v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ust. v znení účinnom od 01.01.2009, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Podľa ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „“) v znení účinného od 01.02.2002 do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Navrhovateľ si tak v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. spočívajúcim v

tom, že Okresný súd Žilina nevydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie v lehote ustanovenej v cit. ust. . Jeho nárok je tak potrebné právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa cit. ust. v spojení s ust. , pričom navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej škody podľa cit. ust. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa cit. ust. Aktívna vecná legitimáciu navrhovateľa v spore (že je nositeľom ním uplatneného práva) by tak mala vyplývať z cit. ust. a pasívna vecná legitimácia odporcu (že je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej navrhovateľom uplatnenému právu) by tak mala vyplývať z cit. ust. V ďalšom sa súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania ( ) spočívajúcej v tom, že navrhovateľ požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. Z vyššie zisteného skutkového stavu súd vyvodil, že navrhovateľ požiadal príslušný orgán štátu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. , avšak jeho nárok nebol v lehote podľa cit. ust. uspokojený. Došlo teda k naplneniu uvedenej podmienky konania a súčasne treba konštatovať, že odporcom vznesená námietka predčasnosti návrhu navrhovateľa nie je dôvodná. Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu (odporcu) konať, súd vychádzajúc z cit. ust. . v znení účinnom do 31.12.2012 (súčasne aj v znení účinnom od 01.01.2013) dospel k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v mene odporcu je Ministerstvo spravodlivosti SR, teda navrhovateľ správne označil v návrhu príslušný orgán. V prejednávanom prípade navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina ako exekučného súdu, ktorý by mal zakladať objektívnu zodpovednosť odporcu podľa cit. ust. v spojení s ust. nevydaním poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie v lehote ustanovenej v cit. ust. , pričom k jeho vydaniu došlo až viac ako 6 mesiacov po uplynutí uvedenej lehoty. Pokiaľ sa týka námietky odporcu, že procesný súd nie je v zmysle cit. ust. v znení účinného od 01.01.2013 oprávnený konštatovať nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúci v prieťahoch v konaní, resp. nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, súd má za to, že je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje na nesprávny úradný postup a na vznik škody, ktorej náhradu si uplatnil, všetko pred účinnosťou novely vykonanej Je neprípustné, aby sa nároky na náhradu škody, ku ktorých vzniku malo dôjsť v čase do 31.12.2012, posudzovali podľa právnej úpravy účinnej až následne od 01.01.2013 (porušenie princípu zákazu retroaktivity, SR). S poukazom na to, súd považoval túto námietku odporcu za nedôvodnú. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (cit. ust. ). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: 1) porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nesprávnom úradnom postupe [cit. ust. v spojení s cit. ust. ]. 2) vznik a existencia škody (resp. nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom, 3) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou (resp. nemajetkovou ujmou), ktorá porušením povinností vznikla. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný postup je vymedzený v cit. ust. veta druhá ako porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 28.10.2009; o tejto žiadosti o vydanie poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté dňa 05.03.2010 tak, že exekučný súd poveril súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Možno tak konštatovať, že k povereniu súdneho exekútora zo strany exekučného súdu došlo 128 dní (cca 4 mesiace) po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 28.10.2009. Je možné konštatovať vzhľadom na znenie cit. ust. účinné od 01.02.2002 do 31.05.2010, že exekučný súd formálne vzaté vychádzajúc izolovane zo znenia cit. ust. sa dopustil nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Súd sa tak v ďalšom zaoberal naplnením ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil, súd konštatuje, že navrhovateľ vznik svojho nárok špecifikoval z pohľadu opísania rozhodujúcich skutočností ( ), čím si zároveň plnil svoju povinnosť tvrdenia podľa ust. , nasledovne, a to, že táto predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, pričom v tomto období vynaložil 1) na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, 2) na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur a 3) na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Celkovo tak vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125,- eur. Navrhovateľ v konaní však nekonkretizoval, ktoré s uvedených nákladov v súvislosti s prejednávaným konkrétnym prípadom vynaložil. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení navrhovateľ spolu s návrhom nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz. Až pred pojednávaním navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v dôsledku v návrhu opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá odporca. Vypracovaný znalecký posudok po jeho vyhotovení predloží súdu, pričom žiada, aby o obsah tohto znaleckého posudku bolo doplnené dokazovanie. Súd nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom tvrdených celkových nákladov na správu jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v kontexte prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadať na ten ktorý konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti každého jednotlivého prípadu. Navyše navrhovateľ vôbec ani akýmkoľvek spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil jediný dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek ním tvrdených nákladov v akejkoľvek výške vyplýval. Pre prípadný záver súdu o vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku takýchto nákladov. Tento vznik musí byť navrhovateľom v konaní bezpochybne preukázaný, t. j. musí byť bezpochybne preukázaná skutočná škoda. Odhliadnuc od uvedeného, súd považuje za potrebné poukázať ešte na to, že predmetné režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú nepochybne vynakladané v súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou je v prevažnej miere, ako to sám navrhovateľ v návrhu konštatoval, poskytovanie krátkodobých úverov. Navrhovateľ tak tieto náklady vynakladá v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti, čo nemožno považovať za škodu mu vzniknutú. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti tak zo strany navrhovateľa nebolo v prejednávanom prípade preukázané, že by navrhovateľ zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, práve z dôvodu dotknutého exekučného konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. . Je možné naopak vychádzať z toho, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období vôbec zamestnával akéhokoľvek zamestnanca, ako aj prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, z dôvodu správy pohľadávok (čo však opätovne navrhovateľ nepreukázal), takéhoto zamestnanca by zamestnával, resp. by prevádzkoval takýto informačný systém, aj v prípade, že by

exekučný súd v dotknutej veci poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom ustanovenej lehote. Navrhovateľ rovnako neprodukoval jediný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že mu v dotknutom období vznikli akékoľvek náklady spojené s akýmkoľvek podaním, ktoré zaslal exekučnému súdu (urgencia, či sťažnosť). Z obsahu dotknutého spisu exekučného súdu spis. zn. nevyplýva vznik uvedených nákladov navrhovateľa a ani to, že by vôbec nejaké podanie týkajúce sa dotknutej exekučnej veci vedenej pod spis. zn. exekučnému súdu zaslal, resp. doručil. Súd v tomto prípade konštatuje, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní podľa ust. zaťažovalo na preukázanie ním produkovaných skutkových tvrdení, ktorými odôvodňoval vznik ním tvrdenej majetkovej škody. Pokiaľ ide o dôkaz - znalecký posudok, ktorý navrhovateľ len všeobecne označil tesne pred pojednávaním dňa 10.12.2013, súd v zmysle ust. veta druhá rozhodol o nevykonaní tohto dôkazu, keďže tento mal len špecifikovať navrhovateľom uplatnenú a paušálne určenú výšku škody, ako to navrhovateľ napokon aj sám v návrhu uviedol, avšak nemohol preukázať základ samotného nároku. Súd tak musel ďalej konštatovať, že pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu majetkovej škody, navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu. Preto súd návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 125,- eur z titulu majetkovej škody zamietol. Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil, súd v prvom rade poukazuje na znenie cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z., podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. V uvedenom kontexte súd poukazuje na to, že ustanovenie 15-dňovej lehoty podľa cit. ust. v znení účinného od 01.02.2002 do 31.05.2010 na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, nezbavuje exekučný súd povinnosti preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, či tieto nie sú v rozpore so zákonom (resp. s právnou normou vyššej právnej sily, akou je SR, prípadne medzinárodné zmluvy a právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie). Uvedený prieskum je však ťažko vykonať len na základe predloženého exekučného titulu v tak krátkej lehote, ako je lehota 15 dní. Je nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo navrhovateľovi priznané plnenie voči povinnému v exekúcii vyplývajúce zo zmluvy o úvere uzavretej medzi navrhovateľom ako veriteľom a povinným v exekúcii ako dlžníkom. Treba poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v cit. ust. (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. zo dňa 26.09.2011). Taktiež súd považuje za potrebné uviesť, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom konaní. Uvedené závery súdu sa v ďalšom vývoji právnej úpravy exekučného práva platného na území SR prejavili v tom, že bolo s účinnosťou od 01.06.2010 novelizované znenie ust. , v zmysle ktorého sa už 15-dňová lehota nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa a , t. j. medzi iným aj na prípady rozhodcovských rozsudkov (v tom čase použitý pojem rozhodnutí rozhodcovských komisií). V súvislosti s uvedeným súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ( SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (, ). Ak neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody, treba považovať takú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (, , , ). Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto je aj explicitne vyjadrené v cit. ust. Súd tak pri svojom rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadal na vyššie uvedený právny výklad dotknutej problematiky. V kontexte s týmto súd prihliadal aj na to, že exekučný súd aj v súlade so svojou povinnosťou podľa cit. ust. urobil úkon

smerujúci k prieskumu exekučného titulu - vyzval 14 dní po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodcovský súd na predloženie už spomenutých listín; pričom ako mu boli tieto listiny doručené, do 11 dní prieskum vykonal a rozhodol o udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Ďalej súd nemohol v danom prípade neprihliadať aj na osobu navrhovateľa. Tento poskytoval v rozhodnom čase úvery vo veľkom objeme v rádovo desiatkach tisíc prípadov (čo vyplýva aj zo skutočnosti, že navrhovateľ podal viac ako 43.000 obdobných návrhov ako v prejednávanej veci), pričom z tejto činnosti pri ním poskytovaných úverových podmienkach, dosahoval aj napriek vyššej miere podnikateľského rizika nepochybne značných ziskov. Súčasne v danom prípade u navrhovateľa bez najmenších pochybností nešlo v dotknutom konaní exekučného súdu o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný význam (ako je to napr. v konaniach vo veciach osobného stavu, či pracovno-právnych). Je otázne, či navrhovateľ vôbec postrehol počas obdobia od 28.10.2009 do 05.03.2010 pri toľkých exekučných konaniach, že v dotknutej exekučnej veci došlo zo strany exekučného súdu k nedodržaniu lehoty podľa cit. ust. . Preto určité, nie však z pohľadu času podľa názoru súdu osobitne významné, zbytočné prieťahy v jednotlivom dotknutom konaní exekučného súdu tak nemohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať u navrhovateľa ním tvrdené následky v podobe vnútorných zásahov do spoločnosti, ovplyvňovania podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia jeho práv, straty legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Napokon pri formulovaní svojho záveru súd nemohol bez akéhokoľvek povšimnutia ponechať skutočnosť, že v konečnom dôsledku došlo k uspokojeniu navrhovateľovej pohľadávky, čo vyplýva z toho, že súdny exekútor dňa 17.01.2014 po vymožení pohľadávky navrhovateľa vrátil exekučnému súdu poverenie. Vychádzajúc tak z uvedeného a cit. ust. súd dospel k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práva v predmetnom prípade je pre navrhovateľa dostatočným zadosťučinením bez potreby priznania nemajetkovej ujmy. Z vyššie uvedených dôvodov tak súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 330,- eur z titulu nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol. Pokiaľ ide o navrhovateľom označený, avšak do rozhodnutia súdu nezabezpečený, znalecký posudok znalca v odbore - právne vzťahy k cudzine, odvetvia európske právo, ktorý mal zodpovedať na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ, súd takýto znalecký posudok nepovažoval za dôkazný prostriedok podľa ust. v spojení s ust. , keďže takouto listinou by nebolo možné nijakým spôsobom prispieť k zisteniu skutkového stavu veci a ani k preukázaniu navrhovateľom produkovaných skutkových tvrdení. Takáto listina by mohla azda len podporiť právnu argumentáciu navrhovateľa. Napokon súd považuje dať účastníkom do pozornosti rímsko-právnu zásadu iura novit curia (súd pozná právo), v zmysle ktorej počas súdneho konania pnie sú právne predpisy (ako aj ich výklad) predmetom dokazovania, pretože ich súd musí poznať. Odhliadnuc od uvedeného, keďže v danom prípade nešlo o návrhu typu ISTINA RS, možno s poukazom na obsah podania navrhovateľa zo dňa 16.01.2014 vychádzať z toho, že navrhovateľ takýto dôkaz ani v konaní v prejednávanej veci nenavrhol vykonať. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma premlčanie len u existentného nároku a v danom prípade existencia uplatnených nárokov navrhovateľa nebola preukázaná. Podľa ust. , účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa ust. , o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Podľa ust. , ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi teda vzniklo podľa ust. právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ustanovenia , skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa , ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ustanovenie sa nepoužije v konaniach podľa Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.