Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_9CoE-11-2013.pdf
PDF · 104.49 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/11/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: Q. X., nar. XX.X.XXXX, bytom D., L. XXX, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62, pod sp. zn. EX 3106/09u, pre vymoženie 338,78 eura s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica sp. zn. 4Er/606/2009-16 zo dňa 13. júla 2012, t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením prvostupňový súd exekučné konanie zastavil, súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 57 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej tiež „EP“), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“), § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež „OZ“) v znení účinnom do 31.12.2007, ako i ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom v danej veci je rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s. r. o., v Košiciach sp. zn. TP 3507/08 zo dňa 3.4.2009. Vymáhaný nárok vznikol zo zmluvy o pôžičke č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.4.2005, uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné obchodné podmienky obsahujúce rozhodcovskú doložku. Právny vzťah medzi účastníkmi predmetnej zmluvy prvostupňový súd posúdil ako spotrebiteľský, preto z úradnej povinnosti preskúmal rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť legitimitu pre predložený exekučný titul. Dospel k záveru, že táto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý súdny proces. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, súd prvého stupňa preto exekučné konanie zastavil. O trovách exekučného konania rozhodol podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil.
Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal odvolanie oprávnený. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Prvostupňový súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti v zmysle Exekučného poriadku, pretože exekučný súd nie je príslušný konať ako súd vyššej inštancie, nemá právomoc vykonávať dokazovanie a vydávať rozhodnutia vo veci samej. Pri rozhodovaní o zastavení exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK exekučný súd nie je príslušný na hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, ale skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. V rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-40/08 sa v bode 37 uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov a riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Dôvodil, že z európskeho práva za súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. V období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch. Na účastníkov úverovej zmluvy sa nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008. Zmluvu o úvere uzavretú pred 1.1.2008, z ktorej dlžník je spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Zároveň upriamil pozornosť aj na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ustanovenie, ktoré by zakladalo právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, sa považuje za neprijateľné, avšak to nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011 vyvodil, že rozhodujúce je len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Navrhoval, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si tiež náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.
Povinný samostatný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa nevyjadril.
Súdny exekútor k odvolaniu oprávneného uviedol, že nie je oprávnený rozhodovať o hmotnoprávnych nárokoch účastníkov exekučného konania, nie je oprávnený preskúmavať obsah exekučného titulu, preto k obsahu odvolania oprávneného nemôže zaujať stanovisko.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „O.s.p.“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 45 ods. 3 ZoRK), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona z. č. 757/2004 Z.z.).
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 OSP) po preskúmaní napadnutého uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie je vecne správne. Pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia uvádza nasledovné k odvolacím dôvodom:
V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) Zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. Ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, je povinný exekúciu podľa § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZoRK, v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastaviť.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012 sp. zn. 6 Cdo 143/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.
Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
Aj z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom, ktorý mal na to právomoc. V prípade, že túto skutočnosť zistí exekučný súd až počas už prebiehajúceho exekučného konania je povinný exekúciu zastaviť, a týmto odstrániť svoje pochybenie pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd je povinný v každej fáze exekučného konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.
Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto záveru prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Zámerom zákonodarcu nebolo bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcich verejnou mocou.
Z judikatúry Súdneho dvora ES vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM).
V predmetnej veci neboli pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o pôžičke, ktorá bola právnym základom vymáhaného nároku. Dňa 21.4.2005 bola medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného (Quatro, a.s., Hlavné námestie 12, Kežmarok) uzatvorená zmluva o pôžičke, na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol povinnému pôžičku za účelom nákupu spotrebného tovaru, a to v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a povinný túto službu prijal ako fyzická osoba spotrebiteľ.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ustanovenie § 23a v znení účinnom od 25.11.2004, t. j. v čase uzavretia predmetnej zmluvy, obsahovalo definíciu spotrebiteľskej zmluvy, podľa ktorej spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. Ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľom podľa ods. 2 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 3 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, zmluva o pôžičke spĺňala definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka, pretože vzhľadom na dojednanie zmluvných strán, ide o odplatnú zmluvu upravenú v 8. časti OZ. Zároveň je predmetná zmluva spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v uvedenom znení, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Občianskeho zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy v znení účinnom do 31.12.2007. Exekučný súd mal preto povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, teda aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Z týchto ustanovení vyplýva povinnosť ex offo súdnej kontroly prijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.
Ako už bolo vyššie uvedené, v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je potrebné podrobiť kontrole prednostne rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul. Súd prvého stupňa preto správne skúmal v prvom rade prijateľnosť zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, a to z hľadiska zachovania rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán spotrebiteľskej zmluvy. Tento postup bol plne v súlade s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní ako i s cieľom a zmyslom smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Obdobne NS SR v rozsudku 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.
Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. marca 2012, podľa ktorého oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) "vigilantibus iura scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V danom prípade, vo všeobecných obchodných podmienkach k uzavretej zmluve o pôžičke, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy, sa zmluvné strany v bode VIII, písm. p) dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy a v súvislosti s ňou, budú riešené, v prípade, že nedôjde medzi zmluvnými stranami k dohode, prostredníctvom všeobecného súdu odporcu alebo v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom v súlade so štatútom a rokovacím poriadkom tohto súdu. Podpisom zmluvy dáva dlžník veriteľovi súhlas na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív.
Keďže predmetná rozhodcovská doložka bola zmluvnými stranami dojednaná v rámci formulárového tlačiva všeobecných obchodných podmienok je nesporné, že nebola dojednaná individuálne.
Vzhľadom na formuláciu rozhodcovskej doložky dospel odvolací súd k záveru súladnému so záverom súdu prvého stupňa, že táto rozhodcovská doložka znemožňuje povinnému dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, čím spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcovského súdu dodávateľom bol obsahom všeobecných obchodných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy a jej obchodných podmienok a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu, súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii pre spotrebiteľa skutočne alternatívnou. Po podaní návrhu veriteľom na rozhodcovský súd, už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Možnosť voľby pre spotrebiteľa je tak len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, a to na fakticky nimi vybraný rozhodcovský súd.
V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.
Odvolací súd nespochybňuje, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.
Rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy o pôžičke je tak v priamom rozpore s ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008, neobsahoval a v zmysle ust. § 879j OZ vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím ust. § 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.
Pretože rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (§ 53 ods. 1 OZ), je v zmysle ust. § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu podľa ustanovenia § 57 ods. 2 EP v spojení s § 45 ods. 2 ZoRK, ako vecne správne, podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že bol v odvolacom konaní úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu podľa obsahu spisu žiadne nevznikli.
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.