Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Er-1029-2007.pdf
PDF · 112.95 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
TO-8Er/1029/2007
Uznesenie
Okresný súd Topoľčany vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zastúpeného advocate s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti povinnému: I. C., r. č. XXXXXX/XXXX, P., D. I. XXXX/XX, o vymoženie sumy XXX,XX eur (XX.XXX,- Sk) s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 3874/07, takto
rozhodol:
I. Súd exekúciu z a s t a v u j e .
II. O trovách exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením.
II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a. s., Bratislava sp. zn. SR 2410/07 zo dňa 07.05.2007 (ďalej len rozhodcovský rozsudok), pre vymoženie sumy 916,15 eur (27.600,- Sk) s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 908,18 eur (27360,- Sk) od 19.11.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 225,18 eur (6784,- Sk). Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré mu bolo udelené dňa 24.10.2007.
Exekučným titulom vo veci je rozhodcovský rozsudok, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému v exekúcii uplatňované nároky. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným, ktorý ju riadne neplnil. Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku suma 916,15 (27600,- Sk) eur pozostáva z nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 908,18 eur (27360,- Sk), poplatku za upomienku vo výške 7,96 eur (240,- Sk).
Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej len EP) exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 EP exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17) b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že súd je povinný aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení exekúcie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods. 1 ZoRK, napr. či plnenie, na ktoré zaväzuje, nie je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo či odporuje dobrým mravom. Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Účinky právoplatného rozsudku v Občianskom súdnom poriadku nie sú upravené, teória však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti - tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je, napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, z materiálnej právoplatnosti existujú výnimky. Jednou z nich je aj materiálna právoplatnosť rozhodcovských rozsudkov. Prejavom takejto výnimky je aj ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré v sebe zakotvuje prieskumný inštitút
- prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu, ktorý rozhoduje vo veci výkonu rozhodnutia. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád v tomto ustanovení uvedenú. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním viazaný v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku, môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie uvedené v § 57 EP, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, napr. či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní, ale je oprávnený posúdiť aj obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom. Aby bolo možné preskúmať rozhodcovský rozsudok podľa uvedených hľadísk, bolo potrebné preskúmať aj listiny, na základe ktorých vznikol medzi oprávneným a povinným záväzkovo právny vzťah, z dôvodu porušenia ktorého došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku.
Zo zmluvy o úvere číslo 4240795 zo dňa 12.09.2006 (ďalej len zmluva) a jej súčasti - všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len všeobecné podmienky alebo VP) bolo zistené, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 14.000,- Sk (464,71 eur). Povinný sa zaviazal zaplatiť oprávnenému úver zvýšený o príslušný poplatok vo výške 13.360,- Sk (443,47 eur), t. j. celkom sa zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 27.360,-Sk (908,18 eur) v 12-tich mesačných splátkach po 2280,-Sk (75,68 eur), počnúc dňom 14.10.2006. Zo všeobecných podmienok vyplýva, že tretina príslušného poplatku, ktorý sa povinný zaviazal oprávnenému zaplatiť, predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou (bod 13 VP).
V zmluve (všeobecných podmienkach) oprávnený upravil viaceré sankcie, ktoré by povinný mal uhradiť v prípade porušenia zmluvy. Medzi tieto sankcie patrí povinnosť povinného v prípade, že sa celý dlh stane splatný naraz podľa bodu 4 VP zaplatiť oprávnenému úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa celý dlh stal splatný, až do dňa jeho uhradenia (bod 06 VP). Ďalšou sankciou vyplývajúcou z VP (bod 4) je zmluvná pokuta vo výške 9,96 eur za každý jeden prípad omeškania s platením niektorej splátky sedem dní a viac. Podľa bodu 4 VP, ak povinný neuhradí včas štyri po dve idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky, stáva sa celý dlh splatný okamžite. Dlžník má možnosť uhradiť dve po sebe idúce splátky, prípadne len časti dvoch po sebe idúcich splátok v oboch prípadoch spolu so zmluvou pokutou
vo výške 9,96 eur. Z bodu 4 VP vyplýva pre povinného aj povinnosť uhradiť oprávnenému paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej v sume 1,99 eur za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia podmienky zmluvy do 5 dní od doručenia písomnej výzvy na úhradu.
Všeobecné podmienky obsahujú aj rozhodcovskú doložku (bod 17). Podľa rozhodcovskej doložky všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35922761, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 4 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 52 Občianskeho zákonníka (OZ) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatené.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
- má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
- umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
- požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
- vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa Smernice Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účastní spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, či je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné previesť také posúdenie v rámci obdobných podobných riadení na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.
Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (čl. 3 ods. 1) zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (čl. 3 ods. 2) podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Podľa bodu 1 písm. e) prílohy Smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka na spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú kompenzáciu.
Podľa bodu 1 písm. q) prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podniknúť právnu akciu alebo realizovať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dokazovania podľa aplikovateľného práva, hoci táto povinnosť prislúcha inej strane kontraktu.
Podľa § 3 Občianskeho zákonníka (OZ) výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Dobré mravy sú zákonu neodporujúce mimoprávne spoločenské normy správania sa akceptované v danom čase v rámci určitej spoločenskej skupiny, ktoré zodpovedajú požiadavke spravodlivého, teda vyváženého usporiadania vzájomných práv a povinností účastníkov spoločenských vzťahov, ktoré takéto normy správania upravujú. V zmysle § 4 ods. 5. zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Táto zákonná definícia je vytvorená na účely ochrany spotrebiteľa, ako je však zrejmé z jej znenia, zodpovedá aj všeobecnému chápaniu dobrých mravov resp. konania proti nim.
Súd preskúmal zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi a všeobecné podmienky a zistil, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo, a to z nasledovných dôvodov. Oprávnený ako veriteľ zo zmluvy je podnikateľom, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom. Oprávnený teda pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa preto za dodávateľa. Povinný je v zmluve označený ako fyzická osoba. Definíciu spotrebiteľa upravuje
Občiansky zákonník, ktorý je predpisom všeobecným (lex generalis) a aj zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave predpisom špeciálnym (lex specialis). Úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže stavu, v ktorom by mala byť celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v OZ s poukazom na konkrétnu úpravu niektorého inštitútu v inom zákone - o spotrebiteľských úveroch. Nad princíp uprednostnenia predpisu špeciálneho pred predpisom všeobecným tu totiž zmysel úpravy kladie princíp subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná úprava problém nerieši vôbec, nečiní tak úplne alebo z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je celkom nesporné, či aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2). Spotrebiteľom podľa OZ (§ 52 ods. 3) pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z výkladu úpravy OZ treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Úprava spotrebiteľa obsiahnutá v OZ je teda širšia ako úprava obsiahnutá v zákone o spotrebiteľských úveroch. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne
- spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ).. Z celkového formátu zmluvy (tlačiva) vyplýva, že ide o rovnaký typ zmluvy, aký oprávnený používal pri poskytovaní úverov fyzickým osobám, pričom ide o zmluvy (vrátane úverových podmienok, ktoré sú ich súčasťou), ktoré boli vopred oprávneným pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi je teda typizovanou, štandardnou zmluvou (uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť).
Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v prípade vzťahu medzi účastníkmi konania, sa aplikujú spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva (§ 262 ods. 1 ObZ), alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 ObZ). Právne normy upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy sú pritom kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť dohodou zmluvných strán a ani inak. Znenia spotrebiteľských právnych noriem sú všeobecne známe a veriteľ ako dodávateľ, ktorý v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov podniká a má teda, na rozdiel od spotrebiteľa, vyššiu úroveň informovanosti, by mal uzatvárať také zmluvy, aby podmienky v nich boli v súlade s ustanoveniami spotrebiteľského práva a nie v rozpore s ním a nemal by sa snažiť ich obísť cez rôzne zmluvné dojednania, ktoré spotrebiteľ nemá možnosť nijako ovplyvniť a ktorými sa v konečnom dôsledku spotrebiteľ vzdáva svojich práv alebo si inak zhoršuje svoje postavenie, čo spotrebiteľské právo vylučuje.
Všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách upravuje ustanovenie § 53 OZ, pričom sa vzťahuje na tie podmienky, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 5 OZ). Táto ochrana spotrebiteľa sa týka formulárových zmlúv (v aplikačnej praxi súdov sa používa aj pojem typová, štandardná, adhézna zmluva). Sú to zmluvy uzatvárané na základe predbežne vypracovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a používa ho v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy (s výnimkou niektorých konkrétnych dojednaní týkajúcich sa iba konkrétneho spotrebiteľa) nemení. Spotrebiteľ má v skutočnosti iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často, vzhľadom na právnický jazyk, ich rozsah a formu, akou sú písané, nemá možnosť si ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ochrana sa vzťahuje na všetky zmluvné podmienky formulované pre množstvo zmlúv, ktoré poskytuje jedna zmluvná strana druhej zmluvnej strane pri uzatvorení zmluvy. Nezáleží na tom, či ustanovenia tvoria navonok osobitnú súčasť zmluvy alebo či sú prijaté do samostatnej listiny zmluvy, aký rozsah majú, ako sú spísané a akú formu má zmluva.
Zmyslom a cieľom právnej úpravy absolútnej neplatnosti neprijateľných podmienok je dosiahnuť, aby dodávatelia neprijateľné podmienky v zmluvách nepoužívali, neuplatňovali z takýchto podmienok plnenia na súde, resp. neprijímali z nich plnenia od spotrebiteľov. Tento cieľ sa napĺňa aj v exekučnom konaní,
pretože nároky, ktoré aj keď boli priznané exekučným titulom, ale vychádzajú z neprijateľných podmienok obchádzajúcich právne normy spotrebiteľského práva, nemožno vymáhať v rámci exekúcie, pretože takýto výkon práva by bol v rozpore s dobrými mravmi.
Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo všeobecných podmienok. Nakoľko medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, bola rozhodcovská doložka podrobená súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej (nekalej) podmienky (dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej zmluvy, t. j. bolo posúdené, či rozhodcovská doložka začlenená medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci oprávneným vopred pripravených zmluvných dojednaní, nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka). Význam rozhodcovskej doložky je pritom v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor.
Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky atď. Súd preto dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva aj z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ vzdával v spotrebiteľskej zmluve svojich práv, čo v prípade rozhodcovskej doložky znamená dokonca práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom.
Rozhodcovská zmluva (bez ohľadu na formu akou bola uzavretá), ktorá síce poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, ale v prípade, že rozhodcovské konanie iniciuje dodávateľ a spotrebiteľ sa musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, je iba iluzórna, pretože trvá iba do podania návrhu na začatie rozhodcovského konania dodávateľom. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je pritom zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi.
Rozhodcovskú doložku súd posúdil vzhľadom na všetky uvedené dôvody za neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Podstatné pritom ďalej je, že v rozhodnutí C-168/05, Mostaza Claro Európsky súdny dvor vyložil, že rozhodcovský nález v spore zo spotrebiteľskej zmluvy nie je treba zrušiť spôsobom predpokladaným národným právom pre zrušenie rozhodcovského nálezu (rozsudku), ale súd má kedykoľvek prihliadať na neplatnosť takého rozhodcovského nálezu. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je rozhodcovský rozsudok, teda vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky - neprijateľnej rozhodcovskej doložky.
Podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 OZ). Povinnosti spotrebiteľa sú preto limitované ustanoveniami Občianskeho zákonníka bez ohľadu na právnu formu, ktorú dodávateľ so spotrebiteľom uzatvorili (napr. či došlo k dohode o voľbe práva, alebo ide o tzv. absolútny obchod). Týka sa to aj úroku z omeškania, ktorý preto patrí veriteľovi iba podľa predpisov občianskeho práva, teda podľa § 517 ods. 2 OZ a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a nie podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Rozhodcovským súdom bol úrok z omeškania priznaný oprávnenému vo výške 0,25% denne zo sumy 908,18 eur (27360,- Sk) od 19.11.2006 do zaplatenia, pričom z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd vychádzal z bodu 6 všeobecných podmienok (tento bod je v rozsudku citovaný), teda
zo zmluvného dojednania, ktorým malo dôjsť k dohode účastníkov o úroku z omeškania. Ustanovenia § 517 ods. 2 OZ a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. však dohodu zmluvných strán o výške úroku z omeškania nepripúšťajú (ani nepripúšťali) a naopak stanovujú jeho výšku, resp. spôsob jeho určenia v závislosti od výšky diskontnej, resp. základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska (do 31.12.2008) a základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky (od 1.1.2009). Zmluvná povinnosť zaplatiť riadne a včas je základnou povinnosťou dlžníka, na druhej strane výška zabezpečenia je v tomto prípade zjavne neprimeraná a podľa názoru súdu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ) ako aj pre neprijateľnosť (§ 53 ods. 4 písm. k/ OZ) absolútne neplatná. Nie je zlučiteľné s dobrými mravmi, že pre porušenie právnej povinnosti (hoc takej významnej v právnom vzťahu) je dojednané sankčné zabezpečenie predstavujúce v ročnom vyjadrení takmer 100% istiny. Okrem toho úrok z omeškania bol oprávnenému priznaný aj z právom nedovoleného plnenia (poplatku za poskytnutie úveru).
Povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný nahradiť oprávnenému trovy rozhodcovského konania. Aj v tejto časti je rozhodcovský rozsudok v rozpore s dobrými mravmi. V rozsudku sa konštatuje, že náhrada trov konania bola oprávnenému priznaná ako úspešnému účastníkovi. Na úspech oprávneného v rozhodcovskom konaní však s poukazom na výsledky preskúmania rozhodcovského rozsudku, keď bolo zistené, že je v rozpore so zákonom a preto ani nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, nemožno prihliadať.
Súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody v zmysle citovaných zákonných ustanovení exekúciu zastavil. Rozhodol tak z dôvodu, že zistil rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom. Rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, vychádza z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Nároky, ktoré aj keď sú priznané exekučným titulom, ale vychádzajú z neprijateľných podmienok obchádzajúcich právne normy spotrebiteľského práva, nemožno vymáhať v rámci exekúcie, pretože takýto výkon práva by bol v rozpore s dobrými mravmi. Na rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je potrebné aplikovať § 53 ods. 5 OZ, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná podmienka je neplatná, a preto na základe takejto rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať rozhodcovský rozsudok.
Súd exekúciu zastaví, ak nepochybne zistí, že je daný dôvod na zastavenie exekúcie. Súd zistil dôvody pre zastavenie exekúcie, preto ju zastavil, pričom tak postupoval aj v súlade so záverom vyplývajúcim z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 322/2010-37 z 13.4.2011, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Okrem uvedeného ústavný súd považoval za potrebné reagovať aj na vyjadrenie okresného súdu, že v zmysle § 57 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. júna 2010) je exekútor povinný predložiť vec súdu bezodkladne potom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie, a v tejto súvislosti odkázať na svoju konštantnú judikatúru (napr. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010, III. ÚS 329/2010 a iné), z ktorej vyplýva, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.“
O náhrade trov konania účastníkov súd rozhodol analogicky podľa § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktorá bola zastavená.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu m o ž n o podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Topoľčany, písomne v troch vyhotoveniach. Odvolanie musí mať náležitosti § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (musí z neho byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované) a § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (musí sa v ňom tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha).
Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.