Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26CoPr-2-2023.pdf
PDF · 152.15 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoPr/2/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov: JUDr. Katarína Slováčeková a Mgr. Jozef Mačej v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX/XX, A., zastúpený: JUDr. Radka Paulínyová, advokátka, so sídlom Koceľova 17, Bratislava, proti žalovanému: STAKOTRA MANUFACTURING, s.r.o., IČO 00 680 508, so sídlom Vrbovská cesta 2617/102, Piešťany, zastúpený: JUDr. Radovan Ulehla, advokát, so sídlom Winterova 62, Piešťany, o určenie, že úraz je pracovným úrazom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 18Cpr/4/2020-273 zo dňa 27. septembra 2022, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že úraz, ktorý sa stal žalobcovi dňa 10.09.2008, je pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá žalovaný (prvý výrok), žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (druhý výrok).
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 147 ods. 1, § 195 ods. 1, 2, 3, 6, § 196 ods. 1, 2, § 220 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce, § 221 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaný pracoval u žalobcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29.11.2000 a pracovný pomer strán sa skončil na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 30.10.2009. Žalobca pracoval v čase úrazu na pracovnej pozícii skladník vo výdajni náradia. Ako miesto výkonu práce bolo uvedené mesto A.. Pracovný pomer v čase úrazu žalobcu u žalovaného trval a v daný deň 10.09.2008 mal pracovať na poobednej zmene, ktorá začínala o 14.00 hod.. Žalobcovi sa stal dňa 10.09.2008 o 13.40 hod. úraz, a to konkrétne v priemyselnom areáli, kde okrem žalovaného sídlili aj iné spoločnosti. Žalobca pred úrazom prešiel vrátnicou, kde si označil na základe pokynu zamestnávateľa kartou príchod do areálu. Následne išiel cez daný uzavretý areál na svojom bicykli po cestnej komunikácii, ktorá bola jedinou možnou cestou do haly. Úraz sa mu stal niekoľko metrov pred halou, kde si mal následne obliecť pracovné oblečenie a označiť si príchod za účelom evidencie pracovného času do dochádzkového systému. Poškodenie zdravia zamestnanca bolo spôsobené krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, teda úrazom. Úraz žalobcu bol následkom dopravnej nehody, ktorá sa stala v priemyselnom areáli „bývalej B.“ nachádzajúcom sa na E. ceste v A.. Zo Znaleckého posudku č. 34/2017 Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline vypracovaného v konaní vedenom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 8C/179/2011 vyplynulo, že k dopravnej nehode došlo na vnútropodnikovej komunikácii pri hale č. 9, v ďalšom bolo predpokladané,
že sa jednalo o oblasť, kde platia pravidlá cestnej premávky. Technickou príčinou predmetnej dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Iveco, ktorým bol A. F.. Následkom úrazu bolo devastačné zranenie ľavej hornej končatiny žalobcu, ktoré znalec MUDr. Marián Nosáľ v Znaleckom posudku č. 4/2009 charakterizoval ako ťažkú ujmu na zdraví.
4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalobca bol na základe pokynu zamestnávateľa povinný označiť si svoj príchod do daného areálu na vrátnici, čo súd prvej inštancie považoval za úkon potrebný pred začiatkom práce, to aj urobil, pričom k úrazu došlo nesporne až následne, a to pred tým, než stihol urobiť ďalšie úkony potrebné pred začiatkom práce, medzi ktoré patrilo aj ďalšie označenie si príchodu v konkrétnej hale. Aj keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že z evidencie príchodu na vrátnici sa nevychádzalo pri evidencii odpracovaného času, bol to úkon, ktorý zamestnanec pri príchode a odchode zo zamestnania vykonával na základe písomného pokynu zamestnávateľa, teda samotný žalovaný ho svojim pokynom určil za úkon potrebný pred začiatkom práce. V konaní bolo aj výsluchmi svedkov preukázané, že zamestnanci boli s týmto interným listom riadne oboznámení, teda mali na základe neho vedomosť, že sa pohybujú po areáli spoločnosti žalovaného. V takom prípade mal súd prvej inštancie za to, že už toto prvé označenie príchodu a následný presun v mieste výkonu práce do konkrétnej haly, kde mali nasledovať ďalšie úkony, boli úkonmi nutnými pred začiatkom práce, teda úkonmi, ktoré sú v zmysle § 220 ods. 1, 2 Zákonníka práce v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Súd prvej inštancie ustálil podľa vyjadrení strán, výpovede žalobcu, ako aj svedkov, že miesto výkonu práce žalobcu sa nachádzalo v danom areáli, kde sa stal predmetný úraz, pričom v tomto areáli sa nachádzalo niekoľko hál, v ktorých zamestnanci žalovaného pracovali. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že k úrazu žalobcu došlo v mieste výkonu práce, po skončení cesty do zamestnania, pri úkonoch potrebných pred začiatkom práce - presun v mieste výkonu práce na konkrétne miesto výkonu práce. Súd prvej inštancie preto ustálil, že ide o pracovný úraz. Zamestnávateľ v konaní netvrdil, ani nepreukázal skutočnosti podľa § 196 Zákonníka práce, ktorými by sa mohol celkom alebo čiastočne zbaviť zodpovednosti za predmetný pracovný úraz, a preto rozhodol, že za pracovný úraz zodpovedá žalovaný a žalobe v celom rozsahu vyhovel.
5. Žalobca bol v konaní plne úspešný, a preto mu súd prvej inštancie priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že úraz, ktorý žalobca dňa 10.09.2008 o 13:40 hod. utrpel na verejnej komunikácii na ulici E. G. v A. nebol a nemohol v žiadnom prípade byť kvalifikovaný ako pracovným úrazom v zmysle § 195 a nasl. Zákonníka práce. Uvedený úraz utrpel žalobca dňa 10.09.2008 počas cesty do práce, na jeho vlastnom bicykli tak, že pri jazde bicyklom, mimo areálu žalovaného – na verejnej komunikácii pred nástupom do práce, teda mimo pracovnej doby, ho počas cúvania, zachytil iný účastník cestnej premávky. O pracovný úraz nemôže ísť, ak k úrazu dôjde v čase, keď zamestnanec neplní pracovnú úlohu, ani nevykonáva činnosť, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných povinností. Žalobca mal v zmysle rozvrhu práce dňa 10.09.2008 nastúpiť ako zamestnanec k žalovanému ako zamestnávateľovi na poobedňajšiu pracovnú zmenu, ktorá v roku 2009 u žalovaného začínala o 14:00 hod. a končila o 22:00 hod.. V daný deň 10.09.2008 žalobca do práce nenastúpil, nakoľko utrpel pred začiatkom pracovnej doby úraz. Pracovná doba každého zamestnanca žalovaného začínala označením v dochádzkovom systéme IKOS, ktoré zariadenia – skrinky sa nachádzali na jednotlivých pracoviskách žalovaného. Žalobca pracoval u žalovaného ako skladník útvaru logistiky, pričom zariadenie na označenie príchodov a odchodov dochádzkového systému IKOS, ktoré bol povinný používať žalobca, sa nachádzalo v roku 2008 v hale 6. Dňa 10.09.2008 si žalobca neoznačil príchod na pracovisko, teda do práce sa z pohľadu žalovaného v deň úrazu nedostavil. Priemyselný areál „bývalej B.“ nachádzajúci sa na E. ceste v A. je v skutočnosti vo vlastníctve viacerých obchodných spoločností, pričom žalovaný je len nájomcom niektorých v ňom nachádzajúcich sa nehnuteľností. Samotné preukázanie sa kartou zamestnanca tej ktorej spoločnosti u SBS pri vstupe do tohto rozsiahleho areálu, nie je úkonom, ktorý je potrebný na výkon práce alebo úkonom počas práce zvyčajným, alebo potrebným pred začiatkom práce, alebo po jej skončení, nakoľko sa nejedná o právny úkon, ale jedná sa výlučne o úkon evidenčného typu neslúžiaci spoločnosti žalovaného, ale len súkromnej bezpečnostnej službe, ktorá riadi vstup do celého areálu. Skutočnosť, že žalobca nepracoval a ani nevykonával úkon potrebný na výkon práce a úkon počas práce zvyčajný alebo potrebný pred začiatkom práce, alebo po jej skončení preukazuje i to, že žalobca úraz utrpel vo svojom vlastnom oblečení a na jeho vlastnom bicykli. Žalobca nikdy nepoužíval žiadny bicykel
na prepravu počas pracovnej doby pri plnení alebo v súvislosti s plnením pracovných úloh – uvedené nebolo ustálené ani dôkazmi vykonanými prvostupňovým súdom. V rozpore s tvrdeniami súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku je, že žalobca úraz utrpel práve počas cesty do zamestnania, a to na E. ceste v A., ktorá cesta do zamestnania by skončila až vstupom do šatní označených zamestnávateľom, alebo priamo na pracovisko v prípade, ak by sa žalobca v práci neprezliekal do pracovného odevu. Miesto, kde došlo k vzniku úrazu, nebolo miestom, ktoré bolo konkrétnemu zamestnancovi – žalobcovi určené za miesto plnenia pracovných úloh. Súd prvej inštancie v neprospech žalovaného nevykonal a nezabezpečil výsluch konateľa žalovaného H. I., pričom toto svoje rozhodnutie presvedčivo, respektíve vôbec neodôvodnil. Súd prvej inštancie e dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, rozhodnutie je i nepreskúmateľné. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne.
7. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, riadne odôvodnený a neexistujú dôvody, pre ktoré by mal odvolací súd rozhodnúť tak, ako navrhuje žalovaný. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že samotný žalovaný svojim pokynom určil povinnosť evidencie žalobcu na vrátnici, a preto ide o úkon potrebný pred začiatkom práce. Súd prvej inštancie dospel správne k záveru, že iná cesta do zamestnania ako tá, ktorá bola zamestnávateľom – žalovaným určená neexistovala a v čase úrazu bol po areáli umožnený voľný pohyb na bicykloch. Taktiež z výsluchu svedkov bolo nesporné, že sa úraz stal po prejdení vrátnice, keď žalobca prechádzal do miesta, kde sa mal prezliecť a označiť svoj príchod za účelom dochádzky. V pracovnej zmluve medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 29.11.2000 vrátane dodatku č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 01.02.2008 bolo uvedené ako miesto výkonu práce A. a teda aj miesto areálu firmy žalovaného. Súd prvej inštancie postupoval na pojednávaní dňa 27.09.2022 správne, keď nevyhovel návrhu na ďalšie dokazovanie výsluchom konateľa žalovaného H. I., keďže H. I. mal možnosť vyjadriť ku skutkovému stavu v priebehu celého konania, pojednávania sa bez náležitého ospravedlnenia nedostavil, pričom o svojej účasti na pojednávaní vedel niekoľko mesiacov vopred. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
9. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na určenie, že úraz žalobcu zo dňa 10.09.2008, je pracovným úrazom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.
10. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.
12. Napadnutým rozsudok súd prvej inštancie žalobe o určenie, že úraz, ktorý sa stal žalobcovi dňa 10.09.2008, je pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá žalovaný, vyhovel. Žalovaný nesúhlasil s vyhovujúcim rozsudkom súdu prvej inštancie a dôvodil tým, že miesto vzniku úrazu žalobcu nie je miestom určeným na plnenie pracovných úloh a úkon prechodu spoločnej vrátnice nie je úkonom v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh žalobcu u žalovaného. Žalobca považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny.
13. Odvolací súd viazaný v zmysle ustanovení § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia bola vecne správna, objektívna, presvedčivá a premisy zvolené v preskúmavanom rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalovaný uvádzal v odvolaní, vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok.
14. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.
15. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
16. Žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku. Z obsahu odvolania žalovaného však vyplýva, že z použitých odvolacích dôvodov zdôvodnil len odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) Civilného sporového
poriadku, vo vzťahu k použitému odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku žalovaný neuviedol, aké konkrétne nedostatky súdu prvej inštancie vytýka a bolo by porušením princípu rovnosti strán, pokiaľ by odvolací súd za stranu - de facto z úradnej moci - vyhľadával všeobecne vytknuté (údajné) pochybenia súdu prvej inštancie.
17. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
18. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku je pochybenie súdu, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné.
19. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
20. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
21. Jednou z odvolacích námietok žalovaného, pritom však zásadnou, bolo namietanie, že rozsudok súdu prvej inštancie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti, keďže súd prvej inštancie dostatočne presvedčivo neuviedol, nezdôvodnil, ako sa vysporiadal s námietkou žalovaného, že úraz žalobcu nebol pracovným úrazom, a to práve z dôvodu, že sa nestal v práci ale počas cesty do zamestnania.
22. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.
23. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté
právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nemá vady, ktoré by spôsobovali jeho nepreskúmateľnosť.
24. Ďalej bolo podstatou odvolacej argumentácie žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
25. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, v ktorej namietal okolnosť, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, je treba ako prvoradé uviesť, že dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im je všeobecne uložená v ustanovení § 185 Civilného sporového poriadku. Ide o povinnosť tej zo strán, ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Súd nemusí vykonať všetky stranami navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Súd musí dbať, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranami. Ak súd rozhodne, že niektoré z navrhnutých dôkazov nevykoná, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.
26. „Povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 8/2016 z 30. novembra 2016).“
27. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie v rámci procesného útoku navrhol vykonať dôkaz výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného. Súd prvej inštancie dôkaz výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 27.09.2022 nevykonal dôvodiac, že vykonané dokazovanie postačovalo na preukázanie podstatných skutočností, pričom štatutárny zástupca sa na nariadené pojednávanie, na ktorom mal byť vykonaný jeho výsluch, nedostavil bez riadneho ospravedlnenia a dôvody, pre ktoré sa nedostavil súdu prvej inštancie nepreukázal (ods. 70. rozsudku súdu prvej inštancie).
28. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane odňatie možnosti konať pred súdom. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne riadil vyššie uvedenými zásadami a dôvody, prečo žalovaným navrhnutý dôkaz výsluchom štatutárneho zástupcu v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite uviedol. Súd prvej inštancie správne nevyhovel návrhu žalovaného na vykonanie dôkazu výsluchom jeho štatutárneho zástupcu, nakoľko takýto postup by bol nehospodárny z dôvodov uvádzaných súdom prvej inštancie. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie, že výsluch štatutárneho zástupcu žalovaného nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť zistený skutkový stav vyplývajúci z už vykonaných dôkazov. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 27.09.2022, na ktoré pojednávanie sa štatutárny zástupca žalovaného nedostavil bez riadneho ospravedlnenia, uviedol, že výsluch štatutárneho zástupcu žalovaného navrhuje vykonať za účelom preukázania, akým spôsobom a z akého dôvodu sa zamestnanci evidovali na vrátnici pri vstupe do areálu, pričom uvedené skutkové tvrdenie bolo už obsahom písomných podaní žalovaného i prednesu právneho zástupcu žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie. I podľa názoru odvolacieho súdu na preukázanie týchto skutočností bolo vykonaných množstvo dôkazov výsluchom svedkov a i listinnými dôkazmi, teda preukázanie týchto skutočností bolo možné aj iným spôsobom. Žalovaný tieto skutkové tvrdenia v konaní pred súdom prvej inštancie vzniesol v jeho predchádzajúcich písomných podaniach, pričom sa v tejto súvislosti žiada zdôrazniť, že skutkové tvrdenia vznesené stranami v rámci plnenia povinnosti tvrdenia nemôže súd posudzovať z hľadiska vierohodnosti, môže len skúmať, či sú tieto tvrdenia dostatočne preukázané vykonanými dôkazmi. Taktiež mal žalovaný možnosť vyjadrovať sa k veci, podávať písomné
stanoviská k argumentom protistrany, čo aj uskutočňoval. Súd prvej inštancie preto svojim postupom žalovaného nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré mu procesný predpis priznáva a správne tento návrh na doplnenie dokazovania ako neúčelný zamietol. Odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, je tak neopodstatnená.
29. S poukazom na dôvody podanej žaloby o určenie, že úraz žalobcu je pracovným úrazom, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že pre posúdenie opodstatnenosti žaloby bolo v súdenom spore rozhodujúcim zistenie, či k poškodeniu zdravia žalobcu došlo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh u žalovaného.
30. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
31. Podľa § 14 Zákonníka práce spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.
32. Podľa § 316 ods. 1 Civilného sporového poriadku tohto individuálny pracovnoprávny spor na účely tohto zákona je spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov.
33. Prejednanie a rozhodovanie veci, ktorej predmetom je určenie, že určitý úraz je pracovným úrazom, respektíve ktorej predmetom je určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu tým vzniknutú, patrí v zmysle citovaných ustanovení § 3, § 316 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 14 Zákonníka práce do právomoci súdu. Aj po prijatí zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov sa v Zákonníku práce naďalej nachádza právna úprava zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania týkajúca sa podmienok zodpovednosti zamestnávateľa za škodu (§ 195 Zákonníka práce), podmienok zbavenia sa zamestnávateľa zodpovednosti za škodu (§ 196 Zákonníka práce) a podmienok, kedy sa zamestnávateľ nemôže zodpovednosti zbaviť (§ 197 Zákonníka práce), vrátane vymedzenia pojmu pracovného úrazu (§ 195 ods. 2 a 3 Zákonníka práce). Spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý rieši základ nároku poškodeného zamestnanca na jednotlivé plnenia vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze, je sporom vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu.
34. Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze v zmysle ustanovenia § 195 a nasl. Zákonníka práce je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, teda bez ohľadu na zavinenie zamestnávateľa. Objektívna zodpovednosť zamestnávateľa je moderný sociálny právny inštitút, ktorý vo svojej podstate významným spôsobom chráni zamestnanca, keďže ho zbavuje povinnosti preukazovať porušenie právnej povinnosti zamestnávateľa v súvislosti s pracovným úrazom. Inštitút objektívnej zodpovednosti je výnimkou zo všeobecnej zásady, podľa ktorej zodpovednosť určitej osoby vzniká ako dôsledok jej protiprávneho konania. Jeho účelom je nútiť konať zamestnávateľa tak, aby na jeho pracoviskách pracovné úrazy nevznikali. Na vznik zodpovednosti sa vyžaduje existencia pracovného úrazu (poškodenie na zdraví zamestnanca alebo jeho smrť úrazom), vznik škody a príčinná súvislosť medzi pracovným úrazom a vznikom škody. Ďalším predpokladom tejto zodpovednosti je, že musí ísť o zamestnanca v pracovnom pomere alebo inom právnom vzťahu a k pracovnému úrazu došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Tieto predpoklady preukazuje poškodený. Dôvodom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa (liberácie) môže byť len preukázané zavinené protiprávne konanie zamestnanca, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti je na strane zamestnávateľa.
35. Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že úraz žalobcu je pracovným úrazom, keď mal za to, že miesto, kde došlo k vzniku úrazu, nebolo miestom určeným na plnenie pracovných úloh žalobcu, pričom vstupom do verejného priestranstva – areálu a registráciou u súkromnej bezpečnostnej služby nezačína pracovný čas zamestnanca, teda nejednalo sa o úkon potrebný na výkon práce žalobcu.
36. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (ods. 2).
37. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
38. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
39. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že úraz žalobcu nie je pracovným úrazom. Ako už bolo uvedené vyššie, úraz možno kvalifikovať ako pracovný, ak vznikol pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Je možné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že pracovný úraz sa viaže výhradne na plnenie pracovných úloh alebo činnosť súvisiacu s ich plnením, pričom k plneniu pracovných úloh alebo činnosti súvisiacej s plnením pracovných úloh môže dôjsť aj mimo pracovného času. Vychádzajúc z ustanovenia § 220 Zákonníka práce je potrebné uviesť, že vymedzenie pojmu „plnenie pracovných úloh a priama súvislosť s plnením pracovných úloh“ má základný význam pri vzniku pracovnoprávnej zodpovednosti. Obsah pracovných povinností tvoria povinnosti zamestnanca z pracovného pomeru. Vyplývajú z pracovnej zmluvy, zo Zákonníka práce, z iných pracovnoprávnych predpisov alebo z kolektívnej zmluvy, či pracovného poriadku. Úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení Zákonník práce zaraďuje pod priamu súvislosť s plnením pracovných úloh. Problematika priamej súvislosti vzniku pracovného úrazu s plnením pracovných úloh rieši súdna prax vo všeobecnej polohe tak, že ju je potrebné posudzovať z hľadiska miestneho, časového a vecného, teda či taká súvislosť je daná vzhľadom ku vzťahu činnosti, pri ktorej k úrazu došlo, k plneniu pracovných povinností, ktoré pre zamestnanca vyplývajú z pracovného pomeru.
40. Z hľadísk hore uvedených tak bolo potrebné vyriešiť základnú otázku pre tento spor, či k úrazu žalobcu došlo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. V konaní bolo bez pochybností preukázané, že žalobca ako zamestnanec žalovaného bol povinný si pri vstupe do areálu na vrátnici pred začiatkom pracovného času označiť svoj príchod. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne tohto úkonu a následného presunu na miesto výkonu práce do konkrétnej haly ako úkonu priamo súvisiaceho s pracovnou činnosťou, odvolací súd uvádza, že závery súdu prvej inštancie o tejto otázke považuje za dostatočné. Pokiaľ ide o unesenie dôkazného bremena žalobcom, založeného na ním navrhnutých dôkazov, dokonca i na dôkazoch navrhnutých žalovaným, a to na výpovediach svedkov J. K., J. A., L. M., K. N., O. A. a F. A. H. a na listinnom dôkaze Internom liste č. 18/2008 z 12.07.2008, tu k záverom súdu prvej inštancie ťažko niečo dodať. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného je nutné konštatovať v zhode so súdom prvej inštancie, že žalobcom tvrdený úkon nutný pred začiatkom práce – označenie príchodu na vrátnici areálu, bol preukázaný a odvolací súd poukazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v odsekoch 61., 63., 64, v ktorých sú uvedené výsledky vykonaného dokazovania a závery z nich plynúce.
41. V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o existencii povinnosti žalobcu označiť svoj príchod pred začiatkom pracovnej doby na vrátnici areálu, pričom obrana žalovaného v tomto smere vyznela nepresvedčivo, ako postačujúco vysvetlil súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku. Odvolacia námietka žalovaného o nesprávnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.
42. Napokon žalovaný namietal nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie, že miesto, kde došlo k úrazu žalobcu, nebolo miestom plnenia pracovných úloh žalobcu, nakoľko jazda bicyklom po verejnej komunikácii je súčasťou cesty do zamestnania.
43. „Ak je v jednom areáli umiestnených niekoľko fyzických či právnických osôb – zamestnávateľov, je pre posúdenie, kedy končí cesta zamestnanca do zamestnania v zmysle ustanovenia § 195 ods. 1 až 3 Zákonníka práce rozhodujúci záver, od ktorého okamihu po vstupe do areálu začal byť zamestnanec povinný podrobiť sa pokynom zamestnávateľa usmerňujúcim jeho konanie; z tohto hľadiska nie je významné, či sa jedná o pokyny udeľované priamo zamestnávateľom alebo sprostredkovane subjektom, ktorý v rámci areálu zaisťuje ochranu spoločnú pre všetky umiestnené podnikateľské subjekty (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 72/2007 z 27. mája 2008).“
44. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovi bol určený vchod do areálu, v ktorom sa nachádzalo viacero zamestnávateľov, ktorý mal používať a označiť tam aj príchod do tohto areálu. Nebolo sporným, že žalobcovi sa stal úraz po vstupe do areálu cez vrátnicu a následne cestou areálom na pracovisko. Za toho stavu je namieste záver súdu prvej inštancie (ods. 68 rozsudku súdu prvej inštancie), že už vstup žalobcu ako zamestnanca cez vrátnicu do areálu bol usmerňovaný pokynom žalovaného ako zamestnávateľa a teda cesta areálom bola z pohľadu zamestnanca nutným úkonom pred začiatkom práce. Bez pochybností sa tak jednalo o úkon, ktorý je v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Zákonníka práce v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Okolnosť, že pracovná doba žalobcu v deň úrazu začínala o 14.00 hod. a žalobca si neoznačil príchod na pracovisko v dochádzkovom systému IKOS v hale 6, nie je právne významná, nakoľko v prejednávanom prípade sa jednalo o úkon potrebný pred začiatkom práce. Potom ani odvolacia námietka žalovaného, že v danom prípade sa nejednalo o vchod do areálu zamestnávateľa, ale vchod od areálu, kde sídli viacero spoločností, nie je náležitá, nakoľko cesta žalobcu do zamestnania už bola skončená a trasa, ktorou žalobca prechádzal od vstupu do areálu cez vrátnicu do haly 6, je hodnotená ako úkon potrebný na výkon práce, teda v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. K podrobným záverom súdu prvej inštancie o poškodení zdravia žalobcu v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh niet čo dodať, pričom odvolací súd nepovažuje za potrebné ich znova opakovať.
45. Odvolací súd považuje za nutné doplniť, že časová a miestna súvislosť činnosti, pri ktorej žalobca utrpel úraz, je v prejednávanej veci nepochybná, nakoľko podľa zistení súdu prvej inštancie, došlo k úrazu potom, čo žalobca na vrátnici pri vstupe do areálu si vyznačil príchod do areálu podľa pokynu zamestnávateľa (§ 81 písm. a) Zákonníka práce) pred začiatkom práce a v mieste, ktoré bolo na ceste, ktorú bolo potrebné vykonať k tomu, aby mohol žalobca v hale 6 označiť svoj príchod v dochádzkovom systému IKOS. Pri posúdení, či je daná tiež súvislosť vecná, je rozhodujúci vnútorný účelový vzťah činnosti žalobcu, pri ktorom došlo k úrazu, k splneniu jeho pracovných povinností, spočívajúci vo vyznačení príchodu aj v dochádzkovom systému IKOS a nástupu do výkonu práce. Zo samotnej činnosti žalobcu, pri ktorej utrpel úraz (t. j. v tom, že cez vrátnicu vošiel do areálu, v ktorom sa nachádzalo viacero zamestnávateľov a premiestňoval sa spôsobom obvyklým na bicykli po tomto areáli ku konkrétnej prevádzke zamestnávateľa), však nemožno dovodiť nič, čo by nenasvedčovalo tomu, že po splnení pokynu zamestnávateľa vyznačiť si na vrátnici príchod do areálu, nemal v úmysle splniť si svoju ďalšiu pracovnú povinnosť označiť svoj príchod aj v dochádzkovom systému IKOS a reálne nastúpiť do výkonu svojej práce. Za tejto situácie potom nemôže byť daný vnútorný účelový vzťah žalobcu k činnosti, pri ktorej došlo k úrazu, keďže nebolo zistené, že by žalobca nemal v úmysle splniť si svoje ďalšie pracovné povinnosti a že svojim konaním sledoval iný zámer (napr. opustiť areál). Potom aj vecná súvislosť činnosti, pri ktorej žalobca utrpel úraz, je daná. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že úraz žalobcu je pracovným úrazom, je jeho rozhodnutie vecne správne.
46. „Pre posúdenie zodpovednosti za škodu pri pracovných úrazoch nie je dôvod rozlišovať, či u pracovníka došlo k úrazu pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cz 13/71 z 29. septembra 1991).“
47. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k záveru o splnení podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 195 ods. 2 Zákonníka práce. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v súdenom spore boli naplnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.
48. Rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu na určenie, že úraz, je pracovným úrazom. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o opodstatnenosti požiadavky žalobcu na určenie, že úraz, ktorý sa stal žalobcovi dňa 10.09.2008, je pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá žalovaný.
49. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalovaného s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalovaný v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov, než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa nároku uplatneného žalobou. Odvolacie námietky žalovaného ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia, nesprávnych skutkových zistení a právnych záverov konštatovaných súdom prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.
50. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie sú naplnené.
51. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
52. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne zdôvodnenie. Odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku vo veci samej za vecne správny, keď žalovaný žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnil a ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti.
53. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
54. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
55. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).