Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_9CoE-61-2013.pdf
PDF · 116.02 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/61/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava (predtým so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava), IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, (predtým so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava), IČO: 36 613 843, proti povinnému: N. Y., nar. X.X.XXXX, bytom Q. XXX/XX, XXX XX H., štátna občianka SR, o vymoženie 916,21 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov zo dňa 5.12.2012 pod č. k. 4Er/287/2009-17, zhodou hlasov členov senátu, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.
odôvodnenie:
Okresný súd Bardejov vyššie označeným uznesením exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. EP 80833/09 zo dňa 11.8.2009 vydaným Rozhodcovským súdom zriadeným pri Slovenskej hospodárskej komore a.s. sa začalo exekučné konanie proti povinnému. Právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným vznikol dňa 10.8.2004 uzavretím zmluvy o úvere. Predmetný právny vzťah, s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa, posúdil ako vzťah spotrebiteľský, na ktorý je nutné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V čl. VIII Obchodných podmienok pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných VÚB a.s. sa uvádza, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. nezávislým rozhodcom určeným spoločnosťou Správa kreditných kariet, a.s. Rozhodcovské konanie sa koná v sídle rozhodcu a rozhodca rozhoduje vo veci bez ústneho pojednávania, iba na základe písomných materiálov predložených stranami v lehote rozhodcom stanovenej. Rozhodcovský rozsudok je konečný a záväzný a dňom doručenia nadobúda účinky právoplatného súdneho rozhodnutia. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Spotrebiteľ mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda aj
rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovský súd je vopred zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. Svoj názor oprel o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi bod 40, v ktorom tento súd konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a tým pádom je aj neplatnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, nakoľko je v rozpore s ustanovením § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS. Navyše poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 12CoE/11/2011-28 zo dňa 10.5.201, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2011 sp. zn. 2Cdo/245/2010, v zmysle ktorých rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Z tohto dôvodu je potrebné ustáliť, či možno považovať všeobecnú obchodné podmienky za rozhodcovskú doložku k zmluve. Najvyšší súd SR mal za to, že úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej dohody nie je dodržaná, ak nedôjde k podpisu VOP obidvoma zmluvnými stranami, ktoré by takto založili rozhodcovskú doložku. Ani zo samotného technického spojenia zmluvy a VOP nemožno vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení. Preto exekúciu zastavil postupujúc podľa § 57 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal oprávnený odvolanie, ktorým žiadal zrušiť uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 40,24 Eur s DPH. V odvolaní vytýka prvostupňovému súdu, že v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu v SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Citoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a v súvislosti s tým vyjadril svoj názor, že účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd. Nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZRK, pri výklade tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušným na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, ale len skúma vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom tohto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom. Dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal
povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom (napr. účastníkovi by sa ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by ho zaväzovalo na iné výslovne právnym predpisom zakázané konanie). Existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekučného konania je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. To potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.10.2009 sp. zn. 33 Cdo 2675/2007 týkajúceho sa výkladu pojmu „nedovolené“ plnenie. Odvolateľ ďalej poukazuje na rozhodnutie Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.10.2009 pod sp. zn. 33Cdo 2675/2007 a na rozhodnutie Súdneho dvora C - 40/08, kde sa v bode 37 uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov, alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie takýchto opravných prostriedkov. Podľa Súdneho dvora, zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, a taktiež aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Zároveň dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008 (§ 879 Občianskeho zákonníka). To znamená, že pokiaľ predo dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere (kde bol dlžník spotrebiteľom), nie je možné práva a povinností vzniknuté pred týmto dátumom z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere, uzavretej pred 1.1.2008, sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú týmto právnym predpisom bez ohľadu na povahu účastníkov. Ak je účastníkom spotrebiteľ, je potrebné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch (lex specialis). Oprávnený má v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Zastáva názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu, ak dochádza k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je mu znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu. Zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Dal do pozornosti dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup exekučného súdu nie sú správne. Z dôvodovej správy vyplýva, že cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní, ak
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenia teda v žiadnom prípade nespôsobujú neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. Rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie.
Sudca prvostupňového súdu, ktorému bola vec daná na vybavenie, podanému odvolaniu nevyhovel a vec postúpil na ďalšie rozhodnutie v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. odvolaciemu súdu.
Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania, či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.
Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. VIII Obchodných podmienok nebola účastníkmi osobitne podpísaná a preto je neplatná, ako aj skutočnosť, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 10.8.2004 má spotrebiteľský charakter a na posúdenie jej platnosti je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka v tom čase platné.
Zmluva zo dňa 10.8.2004 je, z hľadiska svojho obsahu, úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa v súlade s § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Keďže je však účastníkom takejto úverovej zmluvy osoba spĺňajúca podmienky pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový vzťah posudzovaný v prvom rade podľa zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tento zákon je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa aplikuje vždy vtedy, keď zmluva nemá vlastnú úpravu.
Ku dňu uzavretia úverovej zmluvy bola ochrana spotrebiteľov v slovenskom práve zabezpečovaná aj Zákonom o ochrane spotrebiteľa číslo 634/1992 Zb., pričom z ustanovenia § 23a citovaného zákona, platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy účastníkmi konania vyplýva, že typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Takáto typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán, vrátane podmienok, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ tomu tak je, súd
považuje takúto zmluvnú podmienku za neplatnú podľa § 3 ods. 1, § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka).
Vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách s účinnosťou od 1. apríla 2004 začlenené do prvej časti, piatej hlavy Občianskeho zákonníka (§ 52 až § 60). Uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.
Prechodné a záverečné ustanovenia k úpravám účinným od 1.4.2004 (§ 897f ods. 3) zdôraznili povinnosť („musia“) dať spotrebiteľské zmluvy do súladu s ust. § 53 a § 54 Obč. zák. s následkom neplatnosti tých ustanovení (ktoré takto neboli zosúladené) po uplynutí troch mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona (§ 879f ods. 4 Obč. zák.). Toto ustanovenie sa však nevzťahuje na úverové zmluvy uzavreté v období od 1.4.2004 do 25.11.2004, keď nadobudlo účinnosť novelizované ustanovenie § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého sa považujú za spotrebiteľské zmluvy aj zmluvy úverové, ktorých účastníkom je spotrebiteľ.
Aj v tomto období boli však súdy povinné vykladať právo účinné v Slovenskej republike eurokomfortne.
Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
- ďalej len „Smernica“ nadobudla účinnosť dňa 21.4.1993. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola spísaná vopred, a spotrebiteľ preto
nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a nevyčerpávajúci
zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice „Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky
uvádza: „zbavenie spotrebiteľa práva podať žalobu alebo použiť iný opravný prostriedok, najmä požadovať na spotrebiteľovi, aby predkladal spory výlučne rozhodcovskému súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov, alebo bránenie uplatnenia tohto práva, neprimerané obmedzovanie dôkazov, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii alebo ukladanie dôkazného bremena, ktoré by podľa použiteľných právnych predpisov malo prislúchať k druhej zmluvnej strane, spotrebiteľovi“.
Právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu, treba vykladať iba v kontexte Európskej únie a nie práva národného.
Platnosť rozhodcovskej doložky dojednanej v Obchodných podmienkach pre vydanie a používania platobných kariet VÚB, a.s. (ďalej len „Obchodné podmienky“) sa musí
posudzovať tak podľa ustanovení § 3, 4 a 5 Zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. - ďalej len ZoRK, ako aj podľa ustanovení § 3, § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 10.8.2004
Podľa § 4 ods. ZoRK, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je
neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Podľa § 4 ods. 3 ZoRK, možno nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomocí rozhodcovského súdu.
V preskúmavanej veci Zmluva o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty VÚB, a.s., (ďalej len „Zmluva“) podpísaná oboma účastníkmi konania dňa 10.8.2004, neobsahuje takúto rozhodcovskú zmluvu. Rozhodcovská doložka je uvedená v len nepodpísaných Obchodných podmienkach. Z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise nie je však zistiteľné, že by Obchodné podmienky tvorili so samotnou zmluvou jediný dokument, alebo že by ich uzavretiu predchádzal postup upravený v skôr citovanom ustanovení § 4 ods. 2 ZoRK. V každom prípade Obchodné podmienky neboli účastníkmi osobitne podpísané. Preto rozhodcovská zmluva vo forme rozhodcovskej doložky, uvedená v článku VIII. Obchodných podmienok je neplatná, pre jej nepodpísanie zmluvnými stranami.
Právne dôsledky nedodržania písomnej formy rozhodcovskej zmluvy obdobným spôsobom riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011, ako aj v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011. Podľa tohto uznesenia „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“ ... „Ak v preskúmavanej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu,
akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná“.
Naviac odvolací súd sa stotožňuje aj s tou časťou odôvodnenia preskúmavaného uznesenia, ktoré považuje rozhodcovskú doložku, ktorá vyžaduje od povinného, aby všetky
spory riešil v rozhodcovskom konaní, za nekalú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa, pričom nebola zmluvnými stranami individuálne dojednaná.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu je výlučná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu, ktorá podľa spisových údajov nebola individuálne dohodnutá, neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takéto zmluvné ustanovenie je neplatné podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka a § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 24.11.2004, ktorých výklad je v súlade s čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Naviac odvolací súd aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 je toho názoru, že dojednanie právomoci rozhodcovského súdu vzdialeného od miesta bydliska povinného cca 80 km je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá výrazne zhoršuje postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami súdneho konania. Jedným z týchto práv je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 84 a 84 ods. 1 O.s.p.). V prípade prejednania veci pred všeobecným súdom by konanie prebiehalo na Okresnom súde Bardejov. Sídlo rozhodcu je v Košiciach.
Tieto skutočnosti odôvodňujú už začatú exekúciu vyhlásiť za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastaviť. Základným dôvodom je skutočnosť, že rozhodcovská doložka uzavretá v zmluve zo dňa 10.8.2004 je neplatná pre jej nepodpísanie a preto rozhodcovský rozsudok, bol vydaný rozhodcom, ktorý nemal právomoc vo veci rozhodnúť, nie je teda spôsobilým exekučným titulom. Keďže absentuje exekučný titul, exekúcia je neprípustná a musí sa zastaviť.
V prejednávanom prípade správne rozhodol súd prvého stupňa o zastavení exekúcie, avšak použil nesprávne zákonné ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ O.s.p. V konečnom dôsledku je však jeho rozhodnutie, ktorým exekúciu zastavil, vecne správne. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku by bolo aplikovateľné, keby rozhodcovský rozsudok nebol riadne doručený. Pokiaľ však ide o nulitný právny akt, môže byť exekúcia zastavená len podľa § 57 ods. 1, písm. g) Exekučného poriadku.
Vzhľadom na to, že odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, umožnil účastníkom exekučného konania v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p., vyjadriť sa k možnému použitiu ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
Oprávnený vo svojom vyjadrení odkázal na dôvody svojho odvolania, v ktorom uviedol svoj právny názor na predmetnú vec a vylovil názor, že aplikáciu § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku pokladá za neopodstatnenú.
Odvolací súd však s poukazom na vyššie dôvody a uvedenú judikatúru vnútroštátnych aj európskych súdov konštatuje, že postup súdu prvého stupňa, ktorý exekúciu zastavil, je v konečnom dôsledku správny a súladný s ustálenou súdnou praxou. Na tomto závere nič nemení tá skutočnosť, že prvostupňový súd rozhodol o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, pričom v prejednávanej veci bolo potrebné pri zastavení exekúcie rozhodovať podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Uvedený nedostatok nie je dôvodom na zrušenie ani zmenu napadnutého uznesenia v tejto časti, pretože konečné rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie je vecne správne a v súlade so zákonom.
Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa
tvrdeného prekročenia právomocí exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci
vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatne odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založený spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Právo exekučného súdu preskúmavať platnosť rozhodcovskej doložky pretrváva aj v prípade, že exekučný súd predtým vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V prípade následného zistenia neplatnosti rozhodcovskej doložky má exekučný súd právo podľa § 57 ods. 1, písm. g) Exekučného poriadku rozhodnúť o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení.
V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR spisovej značky II.ÚS 499/2010 a II.ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho v rozhodnom znení, vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto
dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napríklad v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku
v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napríklad, ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.)...“.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že v prejednávanom prípade správne rozhodol prvostupňový súd o zastavení exekúcie, aj keď použil nesprávne zákonné ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ O.s.p. V konečnom dôsledku je však jeho rozhodnutie, ktorým exekúciu zastavil, vecne správne. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že účastníci konania na možnosť použitia ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku boli upozornení.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Odvolací súd nerozhodoval o trovách odvolacieho konania z dôvodu, že o trovách konania bude rozhodovať prvostupňový súd po právoplatnosti tohoto uznesenia. V súlade
s § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne súčasne aj o trovách odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.