Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-153-2013.pdf
PDF · 120.75 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/153/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Sylvie Hýbelovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: J. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXXX/XX, Q., zastúpený splnomocnencom: Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Gr?sslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Duslo, a. s., so sídlom Administratívna budova, ev.č. 1236, Šaľa, zastúpený splnomocnencom: agner & partners, s. r. o., so sídlom Špitálska 10, Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Sociálna poisťovňa, so sídlom Ul. 29. Augusta 8 a 10, Bratislava, o zaplatenie 99.581,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 20C/49/2012-83 zo dňa 10. decembra 2012, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalobu žalobcu, ktorou sa tento proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 99.581,76 eur titulom odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia zamietol a žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 2.280,10 eur do rúk právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 195 ods. 1, § 198 ods. 1 a § 203 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, ust. § 100 ods. 1 a § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 7 ods. 1, 2 a 3, a § 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca bol zamestnancom právneho predchodcu žalovaného (Chemické závody Juraja Dimitrova) od roku 1952 do roku 1994 ako spriadač textilného hodvábu, v toxickom prostredí pracoval 14 rokov, od roku 1967 do roku 1994 pracoval v netoxickom prostredí, choroba z povolania - chronická intoxikácia sírouhlíkom bola zistená dňa 20.10.1973, hlásená bola dňa 7.11.2002, kedy bol aj vypracovaný lekársky posudok KPLT s určením počtu bodov za SSU v rozsahu 1000 bodov. Žalobca žalobou jednoznačne uplatnil právo na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o dôsledku zistenej choroby z povolania. V danom prípade základnou spornou otázkou s poukazom na námietku premlčania vznesenú v priebehu konania žalovaným, ako aj vedľajším účastníkom, bolo, či nárok uplatnení žalobou je alebo nie je premlčaný. Žalobca zastával názor, že predmetom konania nie je uplatnenie náhrady škody v zmysle § 6 ods. 1 a 2 citovanej vyhlášky, ale spravodlivé finančné zadosťučinenie - mimoriadne zvýšenie odškodnenia za SSU v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky. Podľa
jeho názoru spravodlivé finančné zadosťučinenie je založené výhradne na konštitutívnom rozhodnutí súdu na základe poznatkov vykonaného dokazovania preukazujúceho výnimočnosť a osobitný zreteľ prípadu v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky, premlčaní tohto práva je vylúčené aj preto, že počiatok plynutia premlčacej doby nie je na čo viazať, pretože o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti - výnimočnosti a osobitnom zreteli prípadu - rozhodne až súd. Žalovaný a vedľajší účastník zdôrazňovali, že zdravotný stav žalobcu bol ustálený v čase vydania lekárskeho posudku dňa 7.11.2002, kedy začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 7.11.2004. Podľa názoru prvostupňového súdu uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie SSU v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky v dôsledku zistenej choroby z povolania je nárokom na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu. Čo sa týka posúdenia začiatku plynutia premlčacej doby nároku v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky je rozhodujúci okamih, kedy sa po zistení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného a to natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k SSU za deň, kedy sa poškodený dozvie o škode s prihliadnutím na to, že už pred tým vedel, kto za ňu zodpovedá, v zmysle § 106 Obč. zákonníka je potrebné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy je už možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil, pritom závisí od vyjadrenia lekára. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky sa posúdenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vykoná hneď, ako je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, je potrebné vychádzať z premysi , že v čase vypracovania bodového ohodnotenia musel lekár považovať zdravotný stav žalobcu za ustálený. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby poškodeného nie je teda viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku alebo lekárskej správy dozvie bodové ohodnotenie svojej ujmy. Súd poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 37/2000, ako je rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo1256/2006. Vzhľadom na uvedené závery subjektívna dvojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody žalobcu v zmysle § 106 Obč. zákonníka začala plynúť dňom 7.11.2002 a uplynula dňa 7.11.2004, pričom žalobca si svoj nárok uplatnil žalobou doručenou súdu až dňa 6.9.2012, teda po uplynutí premlčacej doby a došlo tak k uplatneniu práva na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia oneskorene, po uplynutí premlčacej doby. Keďže žalovaný i vedľajší účastník v priebehu konania vzniesli námietku premlčania uplatneného z nároku, nebolo možné žalobou uplatnený nárok s poukazom na § 100 ods. 1 veta 3-tia Obč. zákonníka priznať. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a vo veci úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 2280,10 Eur titulom trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony po 625,73 eur, 3 krát režijný paušál po 7,63 eur a DPH. Dnešnému účastníkovi na strane žalovaného súd náhradu trov konania nepriznal, keďže si túto náhradu neuplatnil.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Argumentáciu založenú na rozhodnutí NS SR sp. zn. 4Cdo152/2010 zo dňa 28.2.2011 považoval za vnútorne rozpornú, nelogickú, ktorá nemôže byť podkladom pre rozhodnutie súdu. Poukázal na to, že citované rozhodnutie NS SR nebolo uverejnené v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR a nie je preto rozhodnutím zásadného významu. Najvyšší súd SR však vo svojom rozhodnutí opomína a absolútne sa nevysporiadava so základným predpokladom pre priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady za SSU, ktorým predpokladom je v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. zistenie prípadu hodného osobitného zreteľa. Uviedol, že predmetom konania pred súdom prvého stupňa nie je právo na náhradu škody, inak povedané, predmetom konania nie je právo na úhradu základného nároku na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia na základe priznaného bodového hodnotenia z posudku KPLaT, nie je ním ani právo na úhradu zvýšeného odškodného za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky, ale ním spravodlivé finančné zadosťučinenie - mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vzhľadom na výnimočný charakter prípadu v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky. Poukázal na to, že všetky vyššie uvedené plnenia sú separátne, oddelené a sú takto aj súdne uplatniteľné, pričom uvedenú argumentáciu potvrdzuje i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso56/2008. Považoval za absurdný argument, že právo poškodeného uplatniť nárok na zvýšenie odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky na súde vzniká poškodenému okamihom, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá a ak toto právo nevykoná, plynutím času sa premlčí. Podľa jeho názoru právo na súdnu ochranu podaním návrhu na začatie konania o zvýšení odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky nemôže podliehať premlčaniu. Uviedol, že podanou žalobou sa domáha zvýšenia základnej sumy odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom zvýšenie sumy je otázkou právnou, o ktorej môže v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky rozhodnúť len súd a toto rozhodnutie
konštitutívnym aktom aplikácie práva. Z uvedeného dôvodu v čase pred rozhodnutím súdu o podanej žalobe nemôže dôjsť ani k premlčaniu takého práva.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 OSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konaniu mu predchádzajúceho v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.
Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (§ 205 ods. 2 písm. a) OSP), že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) OSP) a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 písm. f) OSP). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým sa znemožní účastníkovi konania realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napríklad právo zúčastniť sa na pojednávaní, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a podobne). Odňatie možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecnými záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania a tiež pri rozhodovaní. Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) OSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 OSP, pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 OSP. Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) OSP je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP) Uvedený odvolací dôvod je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že postupom súdu prvého stupňa nedošlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom, súd prvého stupňa zistil skutkový stav rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP).
Súd prvého stupňa sa vyporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu a vzhľadom na to, že tento ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS 46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).
V danom prípade základnou spornou otázkou nastolenou ako v konaní pred súdom prvého stupňa, tak aj v odvolacom konaní, s poukazom na námietku premlčania vznesenú v priebehu prvostupňového konania tak žalovaným, ako i vedľajším účastníkom bolo, či nárok uplatnený žalobou je alebo nie je premlčaný.
Odvolací súd s prihliadnutím na ust. § 6 OSP, keďže žalobca v žalobe jednoznačne skutkovo uplatnil svoje právo (nárok) na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. v dôsledku zistenej choroby z povolania a iné právne posúdenie takto uplatneného práva neprichádza do úvahy, pretože nejde o iný právny vzťah, postupujúc v súlade so zásadou hospodárnosti konania tak, aby bol čo najúčelnejšie zistený skutkový stav a aby ochrana práv bola rýchla a účinná, zaoberal sa odvolací súd prednostne vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného a vedľajšieho účastníka bez toho, aby skutkovo hodnotil, či sú v konaní hmotnoprávne naplnené zákonné podmienky na priznanie tohto uplatneného nároku t.j. rozhodoval, či je toto právo žalobcu súdne vymáhateľné. / Pozri Správu Najvyššieho súdu SSR sp. zn. Cpj 10/78, publikovanú vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR, zošit č. 6/1978 (str. 151)/.
Podľa § 190 ods. 1 zák. č. 65/ 1965 Zb. (ďalej len Zák. práce), ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu na zdraví alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase úrazu v pracovnom pomere.
Podľa § 193 ods.1 písm. b) zák. č. 65/ 1965 Zb. zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.
Podľa § 196 Zák. práce, náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré zamestnancovi vznikli následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania, poskytujú sa jednorázovo.
Podľa § 203 Zák. práce, ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví po dohode s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vyhláškami výšku, do ktorej možno poskytnúť náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, a určovanie výšky náhrady v jednotlivých prípadoch.
V zmysle ust. § 11 ods. 1 v súčasnosti účinného zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia účinného od 1.4.2004 na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia ak ide o chorobu z povolania, ktorá bola spôsobená pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa vzťahujú doterajšie predpisy.
Keďže k vzniku choroby z povolania došlo pred účinnosťou uvedeného zákona v zmysle citovaného ustanovenia je potrebné odškodňovanie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia posúdiť podľa ustanovení predchádzajúcej vyhlášky č. 32/1965 Zb. (ďalej len cit. vyhl.).
V zmysle ust. § 1 cit. vyhl. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia spôsobené úrazom, chorobou z povolania alebo iným poškodením na zdraví sa odškodňujú jednorazovo.
Podľa § 2 ods. 1 a 2 cit. vyhl. odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobné na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe tejto vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia.
Odškodnenie za bolesť nepatrí:
a) za jednoduché duševné reakcie na postihnutie organizmu, ktoré je prechodného rázu,
b) za zmeny v organizme, ktoré sú tak krátkodobé, že ich netreba liečiť, prípadne ich nemožno ani objektívne zistiť,
c) za bolesť budúcu (následnú) a za bolesť vznikajúcu zo zmien predtým už existujúcich.
Podľa ust. § 4 ods. 1 cit. vyhl. sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak
poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju a to v rozsahu v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti.
Podľa § 6 ods. 1 a 2 cit. vyhl. pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa
vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku. Suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom sa primeraným spôsobom zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muža alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10.
Výška odškodnenia za bolesť i za sťaženie spoločenského uplatnenia sa podľa § 7 cit. vyhl. určuje sumou 60,- Sk za jeden bod. Celková výška odškodnenia z jedného poškodenia na zdraví pritom nesmie presiahnuť sumu 240.000,- Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72.000,- Sk. Podľa ods. 3 cit. ust. v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.
V zmysle § 9 ods. 1 cit. vyhl. posúdenie sa vykoná len čo stav poškodeného možno považovať za ustálený.
V zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 106 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (ods. 1). Najneskoršie sa právo na náhradu
škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne za 10 rokov, odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí ak ide o škodu na zdraví (ods. 2).
V zmysle § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na
súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Z ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá (§ 100 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať.
Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia lehota a to subjektívna v ods. 1 cit. § 106 a objektívna v ods. 2 cit. § 106 Občianskeho zákonníka. Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej lehoty je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia lehota pritom môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej lehoty, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia lehota je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek a to 1.) kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť (nestačí možnosť takej vedomosti) poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do takej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť - vyčísliť v žalobe na súde. Okamih vedomosti poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí kryť s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním. Druhou zložkou subjektívnej premlčacej lehoty je kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, touto osobou bude obvykle priamo škodca, ktorý ju spôsobil, v niektorých prípadoch to môže byť iná osoba. Ak právo na náhradu škody z ublíženia na zdraví tvorí niekoľko zložiek súčasne, ako v danom prípade jednak právo na stratu na zárobku a právo na bolestné, súdna prax vychádza z názoru, že jednotlivé zložky práva na náhradu škody sa posudzujú ako samostatné čiastočné nároky.
Žalobca na vznesenú námietku premlčania uviedol, že predmetom konania nie je právo na úhradu základného nároku na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia na základe priznaného bodového ohodnotenia z posudku KPLaT, nie je ním ani právo na úhradu zvýšeného odškodného za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 6 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb., ale je ním spravodlivé finančné zadosťučinenie - zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vzhľadom na výnimočný charakter prípadu v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. nad hranicu ustanovenú v § 7 ods. 1, 2 cit. vyhlášky. Finančné zadosťučinenie je založené výhradne na konštitutívnom rozhodnutí súdu a premlčanie tohto práva je vylúčené aj preto, že počiatok plynutia premlčacej doby nie je jednoducho na čo viazať, pretože o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti - výnimočnosti a osobitnom zreteli prípadu rozhodne až súd v občiansko-súdnom konaní. Z uvedeného dôvodu v čase pred rozhodnutím súdu o podanom návrhu nemôže dôjsť ani k premlčaniu takéhoto práva.
Žalovaný a vedľajší účastník zdôrazňovali, že zdravotný stav žalobcu bol ustálený a počiatok premlčacej lehoty u žalobcu na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody z choroby z povolania je tak nutné stanoviť v prípade vystavenia lekárskeho posudku na deň jeho vystavenia, tzn. na deň 7.11.2002.
V prejednávanej veci je odvolací súd toho názoru, že uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej istiny titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v dôsledku zistenej choroby z povolania predstavuje nárok na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy. Podľa názoru odvolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky.
Pokiaľ ide o posúdenie začiatku behu premlčacej doby u nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., tak v danom prípade je rozhodujúci okamžik, kedy sa po liečení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia ( § 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.). Uvedené závery tiež vychádzajú z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 1CZ23/1983, publikovaného v Zbierke rozhodnutí pod č. R9/1986.
O škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenie sa poškodený dozvie v dobe, kedy možno objektívne vykonať ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, lebo až vtedy má poškodený k dispozícii skutkové okolnosti z ktorých možno škodu zistiť. Podľa ust. § 9 ods.1 vyhl. č. 32/1965 Zb. (v znení vyhlášky č. 84/1967 Zb. a vyhlášky č. 76/1981 Zb.) sa posúdenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vykoná hneď ako je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený.
Podľa názoru odvolacieho súdu za deň, kedy sa poškodený dozvie o nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, s prihliadnutím na to, že už predtým vedel kto za ňu zodpovedá, v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať deň, kedy sú preukázateľné nepriaznivé trvalé následky pre životné úkony poškodeného a to pre jeho životné a spoločenské uplatnenie, t.j. kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu navrhovateľa a kedy je možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Poškodenému totiž môže vzniknúť i ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a to z dôvodu neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu. (pozri R 9/1986)
S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. MCdo 37/2000 pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného.
Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25Cdo 1256/2006, kde uzavrel, že o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v čase, keď možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára.
I z vyššie citovanej konštantnej judikatúry vyplýva, že za deň kedy sa poškodený dozvie o škode z titulu bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia a teda za deň počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy už možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie, ktorý závisí od vyjadrenia lekára.
Z vyššie uvedených dôvodov bolo preto potrebné považovať záver súdu prvého stupňa o premlčaní nároku žalobcu za správny, prvostupňový súd preto správne s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného i vedľajšieho účastníka žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď prvostupňový súd správne podľa § 142 ods. 1 OSP rozhodol i o trovách konania.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1 OSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože títo nepodali návrh na jej priznanie.
Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.