Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a73/393403.c6d156.pdf
PDF · 122.55 KB
No categories available
2Cdo/63/2014
Najvyšší súd 2 Cdo 63/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A. Š., bývajúceho v B.,
zastúpeného advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti ţalovanej D.,
so sídlom v Š., zastúpenej spoločnosťou A., so sídlom v B., za účasti vedľajšej účastníčky
na strane ţalovanej Sociálnej poisťovne, so sídlom v Bratislave, ulica 29. augusta č. 8 a 10,
o zaplatenie 99 581,76 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.
20 C 49/2012, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 6. novembra
2013, sp. zn. 11 Co 153/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalovanej a vedľajšej účastníčke náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta rozsudkom z 10. decembra 2012 č. k. 20 C 49/2012-83 ţalobu
zamietol a ţalobcu zaviazal zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania vo výške 2 280,10 €,
k rukám právneho zástupcu ţalovanej, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého
stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe
ţalobca bol zamestnancom právneho predchodcu ţalovanej (C.) od roku 1952 do roku 1994
ako spriadač textilného hodvábu, v toxickom prostredí pracoval 14 rokov, od roku 1967 do
roku 1994 pracoval v netoxickom prostredí, choroba z povolania – chronická intoxikácia
sírouhlíkom bola zistená 20. októbra 1973, hlásená bola 7. novembra 2002, kedy bol aj
vypracovaný lekársky posudok KPLT s určením počtu bodov za sťaţenie spoločenského
uplatnenia (ďalej „SSU“) v rozsahu 1000 bodov. Ţalobca ţalobou jednoznačne uplatnil právo
na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. v dôsledku zistenej choroby z povolania. V danom prípade základnou spornou
otázkou s poukazom na námietku premlčania vznesenú v priebehu konania ţalovanou, ako aj
vedľajším účastníkom, bolo, či nárok uplatnený ţalobou je alebo nie je premlčaný. Ţalobca
zastával názor, ţe predmetom konania nie je uplatnenie náhrady škody v zmysle § 6 ods. 1 a 2
citovanej vyhlášky, ale spravodlivé finančné zadosťučinenie – mimoriadne zvýšenie
odškodnenia za SSU v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky. Podľa jeho názoru spravodlivé finančné
zadosťučinenie je zaloţené výhradne na konštitutívnom rozhodnutí súdu na základe
poznatkov vykonaného dokazovania preukazujúceho výnimočnosť a osobitný zreteľ prípadu
v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky, premlčanie tohto práva je vylúčené aj preto, ţe počiatok
plynutia premlčacej doby nie je na čo viazať, pretoţe o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti
– výnimočnosti a osobitnom zreteli prípadu – rozhodne aţ súd. Ţalovaná a vedľajšia
účastníčka zdôrazňovali, ţe zdravotný stav ţalobcu bol ustálený v čase vydania lekárskeho
posudku 7. novembra 2002, kedy začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá
uplynula 7. novembra 2004. Podľa názoru prvostupňového súdu uplatnený nárok na
mimoriadne zvýšenie SSU v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky v dôsledku zistenej choroby
z povolania je nárokom na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňaţným
ekvivalentom spôsobuje, ţe ide o právo majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu. Čo sa
týka posúdenia začiatku plynutia premlčacej doby nároku v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky je
rozhodujúci okamih, kedy sa po zistení choroby z povolania ustálil zdravotný stav
poškodeného a to natoľko, ţe bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k SSU za deň, kedy sa
poškodený dozvie o škode s prihliadnutím na to, ţe uţ predtým vedel, kto za ňu zodpovedá.
Okresný súd uviedol, ţe v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka za deň počiatku plynutia
dvojročnej subjektívnej lehoty je potrebné povaţovať deň ustálenia zdravotného stavu
poškodeného, kedy je uţ moţné objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaţenia
spoločenského uplatnenia. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil,
pritom závisí od vyjadrenia lekára. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
poškodeného nie je teda viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku alebo
lekárskej správy dozvie bodové ohodnotenie svojej ujmy. Súd prvého stupňa poukázal tieţ na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 37/2000, ako aj rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 1256/2006. Vzhľadom na uvedené závery subjektívna dvojročná
premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody ţalobcu v zmysle § 106 Občianskeho
zákonníka začala plynúť 7. novembrom 2002 a uplynula 7. novembrom 2004, pričom ţalobca
si svoj nárok uplatnil ţalobou doručenou súdu aţ 6. septembra 2012, teda po uplynutí
premlčacej doby. Keďţe ţalovaná i vedľajšia účastníčka v priebehu konania vzniesli
námietku premlčania uplatneného z nároku, nebolo moţné ţalobou uplatnený nárok
s poukazom na § 100 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka priznať. O trovách konania
okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 6. novembra 2013 sp. zn.
11 Co 153/2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Ţalovanej
a vedľajšej účastníčke na strane ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe v prejednávanej veci je odvolací súd toho názoru, ţe
uplatnený nárok ţalobcu predstavuje nárok na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie
peňaţným ekvivalentom spôsobuje, ţe ide o právo majetkovej povahy. Podľa názoru
odvolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku
rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku je
poţiadavka na zaplatenie peňaţnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu
času neboli priznané ţiadne právne účinky. Pokiaľ ide o posúdenie začiatku behu premlčacej
doby u nároku na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v zmysle § 7
ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., tak v danom prípade je rozhodujúci okamţik, kedy sa
po liečení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného natoľko, ţe bolo známe, či
a v akom rozsahu došlo k sťaţeniu spoločenského uplatnenia (§ 9 ods. 1 vyhlášky
č. 32/1965 Zb.). Uvedené závery tieţ vychádzajú z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 1 CZ 23/1983,
publikovaného v Zbierke rozhodnutí pod č. R9/1986. S uvedenými závermi korešponduje
i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. M Cdo 37/2000
pod R 68/2003 uzavrel, ţe za deň zistenia bolesti nemoţno bez ďalšieho povaţovať deň
ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale
okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Obdobne argumentoval i Najvyšší
súd ČR v rozsudku sp. zn. 25 Cdo 1256/2006, kde uzavrel, ţe o škode spočívajúcej v sťaţení
spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v čase, keď moţno objektívne urobiť bodové
ohodnotenie sťaţenia jeho spoločenského uplatnenia, keďţe aţ vtedy má k dispozícii
skutkové okolnosti, z ktorých moţno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa
zdravotný stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára. I z vyššie citovanej
konštantnej judikatúry vyplýva, ţe za deň kedy sa poškodený dozvie o škode z titulu bolesti
alebo sťaţenia spoločenského uplatnenia a teda za deň počiatku plynutia dvojročnej
subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné
povaţovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy uţ moţno objektívne urobiť
bodové ohodnotenie. Odvolací súd napokon uzavrel, ţe z vyššie uvedených dôvodov bolo
potrebné povaţovať záver súdu prvého stupňa o premlčaní nároku ţalobcu za správny.
Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil, keď prvostupňový súd správne podľa § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol i o trovách
konania. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej ţalovanej a vedľajšej
účastníčke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretoţe tieto nepodali návrh na ich
priznanie.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, v ktorom ţiadal
rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p.
s tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za prekvapivé. Uviedol, ţe očakával, ţe
odvolací súd vyhodnotí vznesenú námietku premlčania ako nenáleţitú a bez právnych
účinkov. Upozornil, ţe v obdobnej veci Krajský súd v Trnave napriek vznesenej námietke
premlčania ţalovaným zvýšenie odškodnenia priznal. Tvrdil, ţe nemohol racionálne
predpokladať, ţe odvolací súd nebude postupovať v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Trnave, a teda ţe o odvolaní ţalobcu rozhodne iným
spôsobom ako zmenou napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ďalej dovolateľ svoje
podanie odôvodnil tým, ţe rozhodnutia súdov niţšieho stupňa spočívajú v nesprávnom
právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Uviedol, ţe súdy niţšieho stupňa
nesprávne právne posúdili vznesenú námietku premlčania, keď k nej prihliadli a priznali jej
právne účinky. V dôsledku nesprávneho posúdenia námietky premlčania sa súd prvého stupňa
odmietol zaoberať existenciou a opodstatnenosťou uplatneného nároku ţalobcu a zamietol
návrhy na doplnenie dokazovania. Ţalobca rovnako namietal aj nesprávne právne posúdenie
trov prvostupňového konania.
Ţalovaná ani vedľajšia účastníčka sa k dovolaniu ţalobcu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V predmetnej veci nie je dovolaním ţalobcu napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie
ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku ţalobcu by zakladala len
prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd
povinný vţdy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací
súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
– a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tieţ otázkou, či v konaní na súdoch niţších
stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho
súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj
rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní
prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka,
ţe v konaní došlo k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, ţe konanie na súde niţšieho
stupňa je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť
dovolania ako opravného prostriedku, ktorým moţno výnimočne napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, ţe jeho prípustnosť v zmysle § 237
O.s.p. je spojená výlučne len s najzávaţnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými
vadami zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, neţ sú
vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho
opravného prostriedku podľa uvedeného ustanovenia.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe
v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/
O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
K odňatiu moţnosti ţalobcovi konať pred súdom malo dôjsť tým, ţe postup
odvolacieho súdu bol prekvapivý.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere nezistil, ţe by odvolací súd
ţalobcovi nejakým závadným procesným postupom znemoţnil realizáciu procesných práv,
priznaných mu procesným predpisom. Vo vzťahu k ţalobcovi nedošlo postupom odvolacieho
súdu k odňatiu moţnosti pred ním konať z dôvodu, ţe svoje rozhodnutie zaloţil nečakane
na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa. Odvolací súd, ktorý potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa vychádzal z rovnakého právneho záveru, ktorý má svoj základ
v skutočnostiach, ktoré boli tvrdené účastníkmi konania. V rozhodnutí odvolacieho súdu preto
nešlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv ţalobcu
skutkovo a právne argumentovať ohľadne právneho posúdenia, prípadne vyjadriť sa podľa
Ţalobca v rámci namietania prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu tvrdil, ţe
odvolací súd rozhodol v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou súdov. Najvyšší súd
Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho
rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Odvolací súd svoje rozhodnutie navyše odôvodnil aj s poukazom na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej a Českej republiky (R68/2003, R9/1986). Ako vyplýva aj
z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ ţalobca namieta, ţe súd prvého stupňa zamietol návrhy na doplnenie
dokazovania (v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia námietky premlčania), dovolací
súd uvádza, ţe nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv ţalobcu nie je postupom,
ktorým by mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy
budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd
niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom
a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti
rozhodnutia (viď aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). S otázkou vykonania dôkazov
súvisí problematika ich hodnotenia – pokiaľ dovolateľ namieta aj nesprávne hodnotenie
dôkazov, nepriznanie významu určitému dôkazu alebo prehliadnutie významu niektorého
dôkazu alebo priznanie významu dôkazu, ktorý význam nemal, dovolací súd uvádza, ţe
nesprávne hodnotenie dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nie
je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. Len ak by dovolanie bolo
procesne prípustné (o tento prípad ale nejde), mohli by byť ním tvrdené skutočnosti právne
významné ako dovolací dôvod podľa § 242 ods. 1 písm. b/ resp. c/ O.s.p.
Ţalobca v dovolaní ďalej namietal, ţe napadnuté rozhodnutia súdov niţšieho stupňa
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Keďţe v danej veci nie je dovolanie podľa § 238 O.s.p. prípustné a vada konania
v zmysle § 237 O.s.p. zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný, odmietol.
Vzhľadom na úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej a vedľajšej účastníčke vzniklo právo
na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
im nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na uloţenie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2014
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová