Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/63/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A. Š., bývajúceho v B.,

zastúpeného advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti ţalovanej D.,

so sídlom v Š., zastúpenej spoločnosťou A., so sídlom v B., za účasti vedľajšej účastníčky

na strane ţalovanej Sociálnej poisťovne, so sídlom v Bratislave, ulica 29. augusta č. 8 a 10,

o zaplatenie 99 581,76 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.

, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 6. novembra

2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .

Ţalovanej a vedľajšej účastníčke náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta rozsudkom z 10. decembra 2012 č. k. -83 ţalobu

zamietol a ţalobcu zaviazal zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania vo výške 2 280,10 €,

k rukám právneho zástupcu ţalovanej, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého

stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe

ţalobca bol zamestnancom právneho predchodcu ţalovanej (C.) od roku 1952 do roku 1994

ako spriadač textilného hodvábu, v toxickom prostredí pracoval 14 rokov, od roku 1967 do

roku 1994 pracoval v netoxickom prostredí, choroba z povolania – chronická intoxikácia

sírouhlíkom bola zistená 20. októbra 1973, hlásená bola 7. novembra 2002, kedy bol aj

vypracovaný lekársky posudok KPLT s určením počtu bodov za sťaţenie spoločenského

uplatnenia (ďalej „SSU“) v rozsahu 1000 bodov. Ţalobca ţalobou jednoznačne uplatnil právo

na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky

č. v dôsledku zistenej choroby z povolania. V danom prípade základnou spornou

otázkou s poukazom na námietku premlčania vznesenú v priebehu konania ţalovanou, ako aj

vedľajším účastníkom, bolo, či nárok uplatnený ţalobou je alebo nie je premlčaný. Ţalobca

zastával názor, ţe predmetom konania nie je uplatnenie náhrady škody v zmysle § 6 ods. 1 a 2

citovanej vyhlášky, ale spravodlivé finančné zadosťučinenie – mimoriadne zvýšenie

odškodnenia za SSU v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky. Podľa jeho názoru spravodlivé finančné

zadosťučinenie je zaloţené výhradne na konštitutívnom rozhodnutí súdu na základe

poznatkov vykonaného dokazovania preukazujúceho výnimočnosť a osobitný zreteľ prípadu

v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky, premlčanie tohto práva je vylúčené aj preto, ţe počiatok

plynutia premlčacej doby nie je na čo viazať, pretoţe o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti

– výnimočnosti a osobitnom zreteli prípadu – rozhodne aţ súd. Ţalovaná a vedľajšia

účastníčka zdôrazňovali, ţe zdravotný stav ţalobcu bol ustálený v čase vydania lekárskeho

posudku 7. novembra 2002, kedy začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá

uplynula 7. novembra 2004. Podľa názoru prvostupňového súdu uplatnený nárok na

mimoriadne zvýšenie SSU v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky v dôsledku zistenej choroby

z povolania je nárokom na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňaţným

ekvivalentom spôsobuje, ţe ide o právo majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu. Čo sa

týka posúdenia začiatku plynutia premlčacej doby nároku v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky je

rozhodujúci okamih, kedy sa po zistení choroby z povolania ustálil zdravotný stav

poškodeného a to natoľko, ţe bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k SSU za deň, kedy sa

poškodený dozvie o škode s prihliadnutím na to, ţe uţ predtým vedel, kto za ňu zodpovedá.

Okresný súd uviedol, ţe v zmysle za deň počiatku plynutia

dvojročnej subjektívnej lehoty je potrebné povaţovať deň ustálenia zdravotného stavu

poškodeného, kedy je uţ moţné objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaţenia

spoločenského uplatnenia. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil,

pritom závisí od vyjadrenia lekára. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby

poškodeného nie je teda viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku alebo

lekárskej správy dozvie bodové ohodnotenie svojej ujmy. Súd prvého stupňa poukázal tieţ na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 37/2000, ako aj rozhodnutie Najvyššieho

súdu ČR sp. zn. . Vzhľadom na uvedené závery subjektívna dvojročná

premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody ţalobcu v zmysle § 106 Občianskeho

zákonníka začala plynúť 7. novembrom 2002 a uplynula 7. novembrom 2004, pričom ţalobca

si svoj nárok uplatnil ţalobou doručenou súdu aţ 6. septembra 2012, teda po uplynutí

premlčacej doby. Keďţe ţalovaná i vedľajšia účastníčka v priebehu konania vzniesli

námietku premlčania uplatneného z nároku, nebolo moţné ţalobou uplatnený nárok

s poukazom na veta tretia priznať. O trovách konania

okresný súd rozhodol podľa

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 6. novembra 2013 sp. zn.

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Ţalovanej

a vedľajšej účastníčke na strane ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe v prejednávanej veci je odvolací súd toho názoru, ţe

uplatnený nárok ţalobcu predstavuje nárok na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie

peňaţným ekvivalentom spôsobuje, ţe ide o právo majetkovej povahy. Podľa názoru

odvolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku

rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku je

poţiadavka na zaplatenie peňaţnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu

času neboli priznané ţiadne právne účinky. Pokiaľ ide o posúdenie začiatku behu premlčacej

doby u nároku na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v zmysle § 7

ods. 3 vyhlášky č. , tak v danom prípade je rozhodujúci okamţik, kedy sa

po liečení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného natoľko, ţe bolo známe, či

a v akom rozsahu došlo k sťaţeniu spoločenského uplatnenia (§ 9 ods. 1 vyhlášky

č. ). Uvedené závery tieţ vychádzajú z rozhodnutia NS ČR sp. zn. ,

publikovaného v Zbierke rozhodnutí pod č. R9/1986. S uvedenými závermi korešponduje

i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. M Cdo 37/2000

pod R 68/2003 uzavrel, ţe za deň zistenia bolesti nemoţno bez ďalšieho povaţovať deň

ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale

okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Obdobne argumentoval i Najvyšší

súd ČR v rozsudku sp. zn. , kde uzavrel, ţe o škode spočívajúcej v sťaţení

spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v čase, keď moţno objektívne urobiť bodové

ohodnotenie sťaţenia jeho spoločenského uplatnenia, keďţe aţ vtedy má k dispozícii

skutkové okolnosti, z ktorých moţno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa

zdravotný stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára. I z vyššie citovanej

konštantnej judikatúry vyplýva, ţe za deň kedy sa poškodený dozvie o škode z titulu bolesti

alebo sťaţenia spoločenského uplatnenia a teda za deň počiatku plynutia dvojročnej

subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle , je nevyhnutné

povaţovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy uţ moţno objektívne urobiť

bodové ohodnotenie. Odvolací súd napokon uzavrel, ţe z vyššie uvedených dôvodov bolo

potrebné povaţovať záver súdu prvého stupňa o premlčaní nároku ţalobcu za správny.

Odvolací súd preto v súlade s ust. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil, keď prvostupňový súd správne podľa rozhodol i o trovách

konania. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

v spojení s a v odvolacom konaní úspešnej ţalovanej a vedľajšej

účastníčke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretoţe tieto nepodali návrh na ich

priznanie.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, v ktorom ţiadal

rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením

s tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za prekvapivé. Uviedol, ţe očakával, ţe

odvolací súd vyhodnotí vznesenú námietku premlčania ako nenáleţitú a bez právnych

účinkov. Upozornil, ţe v obdobnej veci Krajský súd v Trnave napriek vznesenej námietke

premlčania ţalovaným zvýšenie odškodnenia priznal. Tvrdil, ţe nemohol racionálne

predpokladať, ţe odvolací súd nebude postupovať v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou

Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Trnave, a teda ţe o odvolaní ţalobcu rozhodne iným

spôsobom ako zmenou napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ďalej dovolateľ svoje

podanie odôvodnil tým, ţe rozhodnutia súdov niţšieho stupňa spočívajú v nesprávnom

právnom posúdení veci v zmysle Uviedol, ţe súdy niţšieho stupňa

nesprávne právne posúdili vznesenú námietku premlčania, keď k nej prihliadli a priznali jej

právne účinky. V dôsledku nesprávneho posúdenia námietky premlčania sa súd prvého stupňa

odmietol zaoberať existenciou a opodstatnenosťou uplatneného nároku ţalobcu a zamietol

návrhy na doplnenie dokazovania. Ţalobca rovnako namietal aj nesprávne právne posúdenie

trov prvostupňového konania.

Ţalovaná ani vedľajšia účastníčka sa k dovolaniu ţalobcu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V predmetnej veci nie je dovolaním ţalobcu napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie

ţalobcu nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku ţalobcu by zakladala len

prípadná procesná vada v zmysle Na vadu takejto povahy je dovolací súd

povinný vţdy prihliadať ( ). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací

súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa , ale sa

– a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tieţ otázkou, či v konaní na súdoch niţších

stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Ustanovenie nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho

súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj

rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní

prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka,

ţe v konaní došlo k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti

vylučujúce zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, ţe konanie na súde niţšieho

stupňa je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť

dovolania ako opravného prostriedku, ktorým moţno výnimočne napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, ţe jeho prípustnosť v zmysle § 237

je spojená výlučne len s najzávaţnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými

vadami zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, neţ sú

vady taxatívne vymenované v ) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho

opravného prostriedku podľa uvedeného ustanovenia.

So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe

v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/

).

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

K odňatiu moţnosti ţalobcovi konať pred súdom malo dôjsť tým, ţe postup

odvolacieho súdu bol prekvapivý.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere nezistil, ţe by odvolací súd

ţalobcovi nejakým závadným procesným postupom znemoţnil realizáciu procesných práv,

priznaných mu procesným predpisom. Vo vzťahu k ţalobcovi nedošlo postupom odvolacieho

súdu k odňatiu moţnosti pred ním konať z dôvodu, ţe svoje rozhodnutie zaloţil nečakane

na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa. Odvolací súd, ktorý potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa vychádzal z rovnakého právneho záveru, ktorý má svoj základ

v skutočnostiach, ktoré boli tvrdené účastníkmi konania. V rozhodnutí odvolacieho súdu preto

nešlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv ţalobcu

skutkovo a právne argumentovať ohľadne právneho posúdenia, prípadne vyjadriť sa podľa

Ţalobca v rámci namietania prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu tvrdil, ţe

odvolací súd rozhodol v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou súdov. Najvyšší súd

Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho

rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam. Odvolací súd svoje rozhodnutie navyše odôvodnil aj s poukazom na judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej a Českej republiky (R68/2003, R9/1986). Ako vyplýva aj

z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Pokiaľ ţalobca namieta, ţe súd prvého stupňa zamietol návrhy na doplnenie

dokazovania (v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia námietky premlčania), dovolací

súd uvádza, ţe nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv ţalobcu nie je postupom,

ktorým by mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy

budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( ). Ak súd

niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom

a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti

rozhodnutia (viď aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). S otázkou vykonania dôkazov

súvisí problematika ich hodnotenia – pokiaľ dovolateľ namieta aj nesprávne hodnotenie

dôkazov, nepriznanie významu určitému dôkazu alebo prehliadnutie významu niektorého

dôkazu alebo priznanie významu dôkazu, ktorý význam nemal, dovolací súd uvádza, ţe

nesprávne hodnotenie dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nie

je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa Len ak by dovolanie bolo

procesne prípustné (o tento prípad ale nejde), mohli by byť ním tvrdené skutočnosti právne

významné ako dovolací dôvod podľa resp. c/

Ţalobca v dovolaní ďalej namietal, ţe napadnuté rozhodnutia súdov niţšieho stupňa

spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné

(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Keďţe v danej veci nie je dovolanie podľa prípustné a vada konania

v zmysle zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu

podľa v spojení s ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný, odmietol.

Vzhľadom na úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej a vedľajšej účastníčke vzniklo právo

na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4

v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

im nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na uloţenie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania ( v spojení s

a ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2014

JUDr. Viera Petríková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová