Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5Co-55-2022.pdf
PDF · 131.04 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/55/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/X, XXX XX F. proti žalovanému: KP s.r.o., so sídlom Dlhý rad 1423/7, 085 01 Bardejov, IČO: 36 459 666, právne zastúpený: PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., so sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36 854 581, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 5C/29/2019 – 281 zo dňa 31.05.2021, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o ich výške i o výške trov na súde prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že I. Žalobu zamieta, II. Žalovanému priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podľa § 2 ods. 3, § 3 ods. 1, § 136 ods. 1, 2, § 142 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a podľa § 13 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. Výrok o trovách konania podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“).
3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozdelenie pozemku parcelné číslo CKN XXX/X nie je dobré možné v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zároveň sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, aby súd nezrušil a nevyporiadal podielové spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.
4. Vykonaným dokazovaním a to oboznámením listu vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. F. mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa je v podiele 1/1 evidovaná ako výlučná vlastníčka bytu č. X, X.A., vchod 7, nachádzajúci sa v polyfunkčnej budove súp. č. XXXX stojacej na parcele CKN č. XXX/X, pričom s vlastníctvom bytu je spojený podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku a to parcely CKN č. XXX/X a parcely č. XXX/X v podiele 243/730. Zároveň z dokazovania vyplynulo, že žalovaný je evidovaný ako výlučný vlastník v podiele 1/1 troch nebytových priestorov nachádzajúcich sa v polyfunkčnej budove súp. č. XXXX stojacej na parcele CKN č. XXX/X a to priestoru č. 4, suterén, vchod 7 s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku a to
parcely CKN č. XXX/X a parcely č. XXX/X v podiele 30/730, ďalej priestoru č. 2, 1.p. vchod 7 s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku a to parcely CKN č. XXX/X a parcely č. XXX/X v podiele 261/730 a ďalej priestoru č. 3, 2.p., vchod 7 s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku a to parcely CKN č. XXX/X a parcely č. XXX/X v podiele 196/730.
5. Ďalej z dokazovania vyplynulo, že žalovaný bol pôvodne výlučným vlastníkom polyfunkčnej budovy súp. č. XXXX, stojacej na parcele XXX/X, pričom ako jej výlučný vlastník na základe rozhodnutia G. F. zo dňa 16.04.2013 požiadal o zápis jedného služobného bytu a troch nebytových priestorov, ktorý bol na základe jeho žiadosti zo dňa 14.12.2015 vykonaný H. I. F., katastrálny odbor dňa 15.12.2015. Zo žiadosti žalovaného zo dňa 14.12.2015 o zápis 1 bytu a 3 nebytových priestorov vyplýva, že s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru je nerozlučne spojené spoluvlastníctvo spoločných častí a spoločných zariadení domu, príslušenstva a spoločné práva k pozemku a to parcely C-KN č. XXX/X a parcely C-KN č. XXX/ X. Zároveň bolo v žiadosti uvedené, že podiel na spoločných častiach budovy, spoločných zariadeniach a príslušenstve bol určený podľa graf. dokumentácie na základe zákona č. 182/1993 Z.z.
6. Súd prvej inštancie v priebehu konania konštatoval, že zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa v zmysle § 1 nevzťahuje na predmetný byt a nebytové priestory, keďže polyfunkčná budova súp. č. XXXX nespĺňa definíciu bytového domu v zmysle § 2 ods. 2 citovaného zákona. Doplnením dokazovania, vyžiadaním histórie listu vlastníctva č. XXXX bolo súdom prvej inštancie zistené, že žalovaný ako výlučný vlastník polyfunkčnej budovy súp. č. XXXX pri zápise 1 bytu a 3 nebytových priestorov, pričom tieto sú v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, stanovil, že s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru v danom polyfunkčnom dome je nerozlučne spojené spoluvlastníctvo spoločných častí a spoločných zariadení domu, príslušenstva a spoločné práva k pozemku, pričom podiel bol určený na základe zákona č. 182/1993 Z.z. Samotný žalovaný ako výlučný vlastník polyfunkčnej budovy súp. č. XXXX a následne aj ako výlučný vlastník jedného bytu a troch nebytových priestorov v zmysle § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka rozhodol, že vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z vlastníctva bytu a nebytových priestorov v polyfunkčnej budove súp. č. XXXX a z vlastníctva pozemku pod polyfunkčnou budovou parcelou CKN č. XXX/X a z vlastníctva priľahlého pozemku parcelou CKN č. XXX/X sa budú riadiť zákonom č. 182/1993 Z.z., aj keď zo znenia tohto zákona to nevyplýva. Teda došlo k dohode vlastníkov jedného bytu a troch nebytových priestorov, že na predmetnú polyfunkčnú budovu, v ktorej sa nachádza jeden byt a tri nebytové priestory sa bude vzťahovať zákon č. 182/1993 Z.z. pokiaľ ide o tú skutočnosť, že s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru je nerozlučne spojený aj podiel na spoločnom pozemku a to jednak parcely CKN č. XXX/X, na ktorej je budova postavená ako aj parcely CKN č. XXX/X. Súd prvej inštancie mal za to, že zápisom jedného bytu a troch nebytových priestorov do katastra nehnuteľností, vznikli štyri samostatné predmety občianskoprávnych vzťahov, pričom žalovaný bol výlučným vlastníkom všetkých štyroch samostatných vecí, pričom ako výlučný vlastník týchto vecí a zároveň výlučný vlastník parciel CKN č. XXX/X a CKN č. XXX/X rozhodol, že tieto sa budú hospodársky užívať spoločne s vlastníctvom bytu a nebytových priestorov a preto s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru je nerozlučne späté spoluvlastníctvo pozemkov parcelné číslo CKN č. XXX/X a CKN č. XXX/ X a to v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z.
7. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov č. 182/1993 Z.z. v § 13 ods. 2 určuje, že spoluvlastníci spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku sa nemôžu dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka. Teda ani žalobkyňa ako výlučná vlastníčka bytu č. 1, s ktorým je nerozlučne spojené spoluvlastníctvo na parcele CKN č. XXX/X sa nemôže domáhať zrušenia a vyporiadania uvedeného spoluvlastníctva. Uvedeným pozemkom, ku ktorému sa nemožno domáhať zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva v zmysle § 13 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. treba rozumieť nielen pozemok zastavaný bytovým domom, t.j. parcela CKN č. XXX/X, ale aj priľahlý pozemok, t.j. parcela CKN č. XXX/X. Z uvedeného dôvodu nie je možné podľa Občianskeho zákonníka zrušiť podielové spoluvlastníctvo k parcele CKN č. XXX/X, a preto súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol.
8. Následne súd prvej inštancie poznamenal, že predmetný byt mal byť v zmysle rozhodnutia G. F. zo dňa 16.04.2013 služobným bytom pre správcu budovy, pričom zápis predmetného bytu na list vlastníctva bol vykonaný na základe žiadosti žalovaného zo dňa 14.12.2015 a to ku dňu 15.12.2015
a už dňa 21.12.2015 bola podpísaná darovacia zmluva, ktorou žalovaný zastúpený rodičmi žalobkyne daroval tento služobný byt určený pre správcu budovy žalobkyni. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal ust. § 1 ods. 1 zákona č. 189/1992 Zb., o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a bytovými náhradami, a konštatoval, že z charakteru služobného bytu vyplýva, že tento má byť iba v nájme osoby, ktorá vykonáva funkciu správcu budovy, ale má byť vo vlastníctve subjektu, pre ktorý správu budovy vykonáva. Žalovaný postupoval v rozpore s rozhodnutím Mesta Bardejov ako príslušného stavebného úradu zo dňa 16.04.2013. V zmysle uvedeného rozhodnutia bola povolená zmena v užívaní časti polyfunkčnej budovy v tomto zmysle, že časť II. nadzemného podlažia bude po drobných stavebných úpravách využívaná ako služobný byt pre správcu budovy. Avšak žalovaný po tom, čo predmetný služobný byt bol dňa 15.12.2015 zapísaný na list vlastníctva ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov, bez reálnej možnosti využívania predmetného služobného bytu správcom budovy, už dňa 21.12.2015 podpísal darovaciu zmluvu, ktorou tento byt previedol do vlastníctva žalobkyne, čím tento byt stratil reálne status služobného bytu a ďalšie jeho užívanie, nie správcom budovy, je v rozpore s rozhodnutím Mesta Bardejov ako stavebného úradu zo dňa 16.04.2013. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam mal súd prvej inštancie mal za to, že výkon práva žalobkyne na zrušenie podielového spoluvlastníctva k parcele CKN č. XXX/X je v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná dostala darom od žalovaného predmetný služobný byt, pričom z definície služobného bytu v zmysle zákona 189/1992 Zb. vyplýva, že tento byt mal byť vo vlastníctve vlastníka budovy a osoba, ktorá vykonáva funkciu správcu budovy by ho mala mať iba v nájme. Z uvedených dôvodov zrušenie podielového spoluvlastníctva k priľahlému pozemku parcele CKN č. 626/1 na návrh žalobkyne ako vlastníka bytu, s vlastníctvom ktorého je nerozlučne spojené spoluvlastníctvo k parcelám č. XXX/X J. K. XXX/X by zasahovalo do práv a oprávnených záujmov žalovaného ako vlastníka troch nebytových priestor, s vlastníctvom ktorých je nerozlučne spojené spoluvlastníctvo k parcelám č. XXX/X J. K. XXX/X, keďže by sa žalovanému sťažilo využívanie troch nebytových priestorov, ktorých je výlučným vlastníkom.
9. Ďalším dôvodom, ktorý neumožňuje zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k parcele č. XXX/X rozdelením je skutočnosť, že predmetná parcela sa nachádza v A. E. F.. O tejto skutočnosti bola žalobkyňa oboznámená aj v zmysle darovacej zmluvy, na základe ktorej nadobudla byt s podielom na pozemkoch. V zmysle § 16 zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu je pamiatková rezervácia územím s uceleným historickým sídelným usporiadaním a s veľkou koncentráciou nehnuteľných kultúrnych pamiatok alebo územie so skupinami významných archeologických nálezov a archeologických nálezísk, ktoré možno topograficky vymedziť. Pamiatkovú rezerváciu vyhlasuje na návrh ministerstva vláda nariadením, v ktorom vymedzí jej územie, pričom A. E. F. bola vyhlásená v zmysle § 1 Nariadenia vlády č. 596/2001 zo dňa 13.12.2001. Zároveň v zmysle § 29 citovaného zákona Krajský pamiatkový úrad vypracúva zásady ochrany pamiatkového územia, ktoré sú dokumentom na vykonávanie základnej ochrany, čo je súhrn činností a opatrení, ktorými orgány štátnej správy a orgány územnej samosprávy v spolupráci s vlastníkmi nehnuteľností zabezpečujú zachovanie pamiatkových hodnôt v území, ich dobrý technický, prevádzkový a estetický stav, ako aj vhodný spôsob využitia jednotlivých stavieb, skupín stavieb, areálov alebo urbanistických súborov a vhodné technické vybavenie pamiatkového územia a sú podkladom pre územný plán. Zásady ochrany pamiatkovej rezervácie obsahujú požiadavky na primerané funkčné využitie územia, na zachovanie, údržbu a regeneráciu historického pôdorysu a parcelácie, materiálovej a objektovej skladby, výškového a priestorového usporiadania objektov, architektonického výrazu, prvkov uličného interiéru a uličného parteru, historickej zelene, charakteristických pohľadov, siluety a panorámy, archeologických nálezísk, prípadne ďalších kultúrnych a prírodných hodnôt pamiatkového územia.
10. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že z odborno-metodického podkladu „A. E. F. - zásady ochrany pamiatkového územia, aktualizácia, Prešov 2006-2009“ vydaného L. A. I. A. v súlade s § 11 ods. 2 písm. b) a § 29 zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu vyplýva, že polyfunkčná budova súp. č. XXXX nachádzajúca sa na pozemku parcelné číslo CKN XXX/X je určená na limitované dožitie - asanáciu. Zároveň v zmysle uvedených zásad je potrebné zachovať, udržiavať a regenerovať princíp historickej parcelácie (tvar, veľkosť a orientáciu parciel) v stavebných blokoch so zachovanou alebo zmenenou parceláciou a v častiach územia so zaniknutou parceláciou rešpektovať v riešeniach historickú parceláciu v základnom princípe. Z uvedených zásad ochrany pamiatkovej rezervácie vyplýva, že je potrebné zachovávať a udržiavať parceláciu v pamiatkovej rezervácii, teda uvedené neumožňuje zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k parcele CKN č. XXX/X rozdelením v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň mal súd prvej inštancie za to, že sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré neumožňujú zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku. Touto okolnosťou je skutočnosť, že parcela CKN č. XXX/X predstavuje priľahlý pozemok k polyfunkčnej budove súp.č. XXXX a je hospodársky určená, aby sa ako priľahlý pozemok užívala v súvislosti s užívaním budovy, pričom v predmetnej budove sa nachádza jednak byt vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, ako aj tri nebytové priestory vo výlučnom vlastníctve žalovaného a preto je účelné, aby parcela CKN č. XXX/X zostala v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytu a nebytových priestorov.
11. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že žalovaný mal plný úspech vo veci, preto mu súd prvej inštancie priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalovaný v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bol úspešný ohľadne procesnej obrany, keď namietal zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a to s poukazom na nemožnosť jeho zrušenia aplikujúc zákon č. 182/1993 Z.z, ako aj na skutočnosť, že parcela sa nachádza v pamiatkovej rezervácii. Napokon konštatoval, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
12. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie vyvodil, že samotný žalovaný rozhodol, že na stavbu – polyfunkčnú budovu súp. č. XXXX, sa v rámci práv a povinností budú spravovať zákonom č. 182/1993 Z.z. Tento právny záver nemá žiadnu oporu ani v zákone č. 182/1993 Z.z., ani v inom zákone, a súd prvej inštancie tak vyvodil právny záver bez opory v akomkoľvek platnom zákone. Absolútne nerešpektoval skutočnosť na ktorú poukazovala žalobkyňa, že stavba budovy je polyfunkčnou budovou a nie bytovým domom, podľa zákona č. 182/1993 Z.z. Nikdy bytovým domom nebola, a podľa definície bytového domu, podľa zákona o vlastníctve bytov, ani bytovým domom byť nemôže, pretože bytovým domom sa v zmysle § 2 vyššie uvedeného zákona rozumie budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie, a má viac ako 3 byty, čo súčasný stav, ktorý konštatuje samotný súd prvej inštancie v predmetnom rozsudku budova absolútne nespĺňa. Samotný súd prvej inštancie v bode 26 predmetného rozsudku hovorí o byte a troch nebytových priestoroch, čo nijak nemôže zodpovedať jasnej definícií bytového domu v ust. § 2 zákona č. 182/1993 Z.z. Právny záver súdu v predmetnom rozsudku je v rozpore s uvedeným ustanovením, čo je neprípustné. Ďalším právnym záverom, o ktorý súd prvej inštancie opiera predmetné rozhodnutie je, že rozhodnutím G. F., ako príslušného stavebného úradu zo dňa 16.04.2013, bola povolená zmena v užívaní polyfunkčnej budovy tak, že časť II. nadzemného podlažia bude po drobných úpravách využívaná ako služobný byt pre správcu budovy. Avšak žalovaný po tom, ako bol predmetný služobný byt zapísaný na LV, ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov, podpísal darovaciu zmluvu, ktorou predmetný byt previedol na žalobkyňu a jeho ďalšie užívanie žalobkyňou a výkon práva žalobkyne na zrušenie podielového spoluvlastníctva je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené je však nesprávne. Súd prvej inštancie sa opiera o definíciu služobného bytu podľa zákona č. 189/1992 Zb., čo nie je právne správne. Rovnako nie je v kompetencií súdu posudzovať, či byt, ktorého je vlastníkom žalobkyňa je alebo nie je akýmkoľvek služobným bytom, a či bol alebo nebol využívaný akýmkoľvek správcom polyfunkčnej budovy. Byt vo vlastníctve žalobkyne je na príslušnom liste vlastníctva vedený ako byt, nie ako služobný byt, či inak špecifikovaný byt. Preto súd prvej inštancie nemal vyvodzovať akékoľvek závery o špecifikácií, či o účele bytu žalobkyne. Byt nie je predmetom sporu. Záverom súdu prvej inštancie v bode 30 predmetného rozsudku uvádza, že zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva účastníkov neumožňuje zásada, respektíve zásady ochrany pamiatkovej rezervácie, nakoľko z týchto zásad vyplýva, že je potrebné zachovávať a udržiavať parceláciu v pamiatkovej rezervácií, vychádzajúc pritom z odborno-metodického podkladu. Uvedený právny záver je nesprávny. Je pravdou, že z ust. § 29 ods. 3 Pamiatkového zákona vyplýva, že zásady ochrany pamiatkovej rezervácie, alebo pamiatkovej zóny obsahujú požiadavky na primerané funkčné využitie územia na zachovanie, údržbu a regeneráciu historického pôdorysu a parcelácie objektovej sklady, výškového a priestorového usporiadania objektov, prvkov interiéru a uličného parteru, z charakteristických siluety a panorámy archeologických nálezísk, prípadne ďalších kultúrnych a prírodných hodnôt pamiatkového územia. Žalobkyňa zdôraznila, že podľa pamiatkového zákona sú na úseku ochrany pamiatkového fondu kompetentné správne orgány, ako orgány špecializovanej štátnej správy. Preto podľa žalobkyne nie je zo strany súdu dobre možné, relevantne a do dôsledkov posúdiť akékoľvek následky na pamiatkový fond, a na základe takýchto záverov prijať záväzné právne stanovisko tak, ako to urobil súd prvej inštancie. Záverom žalobkyňa
poukázala na skutočnosť, že aj z ust. článku 20 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého vlastníctvo zaväzuje, nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných, alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránených zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky, a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Žalovaný, presnejšie konateľ žalovaného sa ako vlastný brat správa k žalobkyni dlhodobo v rozpore s uvedeným, kedy je dlhodobo neustále zaťažovaná tým, že ako väčšinový spoluvlastník na dotknutom pozemku si on „bude robiť, čo on chce“, čím má na mysli, že terasa, ktorú má umiestnenú žalobkyňa pod vlastnými oknami má byť odstránená, a žalovaný si praje tam mať prevádzku kaviarne. Bez akéhokoľvek vzhliadnutia k dobrým mravom, žalovaný vlastnej sestre odstaví prívod vody a plynu do bytu, a táto bola nútená situáciu riešiť neodkladným opatrením. Ani po jeho vydaní ju žalovaný k vode a plynu nezapojil. Uvedené dala do pozornosti, ak má súd za to, že z jej strany sú porušované dobré mravy. Jej vlastnícke právo a spoluvlastnícke právo je hrubo porušované, a ani polícia ani súdne rozhodnutia o neodkladnom opatrení nevedú žalovaného k správaniu sa v rámci dobrých mravov. Preto navrhla odvolaciemu súdu rozsudok zrušiť, a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Poukázal na to, že z LV č. XXXX, pre k.ú. F. vyplýva, že k bytu č. X vo vlastníctve žalobkyne je späté nielen spoluvlastníctvo k spoločným častiam a zariadeniam domu, ale aj spoluvlastníctvo k pozemku. Žalobkyňa v žalobe neuviedla akým spôsobom má v úmysle vyporiadať spoluvlastníctvo k spoločným častiam a zariadeniam domu. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol správne ak návrh žalobkyne zamietol. Z hľadiska funkčného využitia domu je nevyhnutné, aby sa na tento dom pozostávajúci z bytu a nebytových priestorov vzťahoval zákon č. 182/1993 Z.z., o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Následne žalovaný uviedol, že v zmysle ust. § 13 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. platí, že spoluvlastníci spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku sa nemôžu dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.11.2005 sp.zn. 9/2005R26/2007. Platí, že pozemkom sa v zmysle ust. § 13 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., ku ktorému sa spoluvlastníci nemôžu dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka, treba rozumieť nielen pozemok zastavaný bytovým domom, ale aj priľahlý pozemok. Žalovaný má za to, že v danom prípade ide o tzv. nútené spoluvlastníctvo. Žiadne rozhodnutie súdu o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva k priľahlému pozemku nemôže byť správne a ani spravodlivé. V dôsledku toho teda nie je právne možné, aby sa žalobkyňa úspešne domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k danému pozemku. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa vzťahuje na vyporiadanú nehnuteľnosť v zmysle ust. § 1 ods. 1, podľa ktorého platí, že tento zákon upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práva a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku. Súd prvej inštancie zamietol žalobu aj z dôvodu, že predmetná parcela sa nachádza v A. E. F.. Tento dôvod je sám o sebe dostatočný na rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby. Z odborno-metodického podkladu „A. E. F. – Zásady ochrany pamiatkového územia, aktualizácia, A. XXXX-XXXX“, ktoré bolo vydané L. A. I. A., v súlade s us.t § 11 ods. 2 písm. b/ a § 29 č. 49/2002 Z.z., o ochrane pamiatkového fondu vyplýva, že k predmetnej parcele nie je možné zrušiť a vyporiadať spoluvlastníctvo. O uvedenej skutočnosti bola žalobkyňa upovedomená v darovacej zmluve. V rozpore s tým sa domáha zrušenia a vyporiadania priľahlého pozemku. V poslednom odseku odvolania sa žalobkyňa snaží žalovaného vykresliť v negatívnom svetle. V danom prípade je to práve žalobkyňa, ktorá dobré mravy porušuje. Za daného vzťahu, keď sú vzťahy medzi spoluvlastníkmi takto narušené by zrušenie spoluvlastníctva znamenalo ohrozenie správy predmetného domu, keďže k pozemku, ktorého prisúdenia sa žalobkyňa domáha, aby nebolo možné vykonávať prípadné opravy. Žalobkyňa podala žalobu z dôvodu, že na pozemku, ku ktorému sa domáha určenia vlastníckeho práva má zriadenú terasu. Žalovaný do užívania tejto terasy žalobkyňou žiadnym spôsobom nezasahuje. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20.02.1998 sp.zn. 4Cdo/137/97, R100/1999 vyplýva, že ak sa žalobca domáha zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva iba z dôvodu vyriešenia užívacích práv, predstavuje to dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd nezruší a nevyporiada podielové spoluvlastníctvo podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Preto žalovaný žiadal rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
14. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne sa znova vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že sporná stavba je polyfunkčnou budovou, a nie bytovým domom, podľa zákona č. 182/1993 Z.z., nikdy bytovým domom nebola. Žalobkyni boli v zmysle darovacej zmluvy darované nielen byt, ale aj spoločné časti a zariadenia budovy, a na tejto skutočnosti sa zrušením a vyporiadaním podielového
spoluvlastníctva k predmetnému pozemku nič nezmení. Akákoľvek argumentácia žalovaného v tomto smere je bezpredmetná. V čase darovania boli spoločníkmi a konateľmi žalovaného rodičia žalobkyne, a súčasná osoba spoločníka a konateľa žalovaného nemala v spoločnosti žalovaného žiadne práva. Judikatúra, ktorú žalovaný uvádza vo svojom vyjadrení je toho času neaktuálna. Súčasné znenie zákona o vlastníctve bytov neobsahuje ust. § 412 ods. 1 ani ods. 2, ktoré by zakazovali sa domáhať zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka. Zákon o vlastníctve bytov hovorí len v § 13 ods. 2, že spoluvlastníci spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku sa nemôžu dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka. Nie je dotknuté právo prevodu priľahlého pozemku, a príslušenstva, alebo ich častí podľa § 14b ods. 3. Je preto zrejmé, že pozemkom v danom ustanovení sa rozumie pozemok, na ktorom je bytový dom postavený, a nie priľahlý pozemok. Inak by spojenie „priľahlý pozemok“, bolo použité už v prvej vete. Je dokonca umožnený prevod priľahlého pozemku do vlastníctva tretej osoby mimo spoluvlastníkov. Teda napríklad pri prevode takéhoto priľahlého pozemku do vlastníctva tretích osôb je možné takýto pozemok za predpokladu, že by sa prevádzal do podielového spoluvlastníctva aj reálne rozdeliť, a toto spoluvlastníctvo zrušiť. Žalobkyňa považovala za potrebné uviesť, že akékoľvek dobré mravy na ktoré sa žalovaný odvoláva, nemajú v jeho podaniach chápania oporu. Žalobkyňa sa obrátila na súd, nakoľko so žalovaným nie je možná akákoľvek dohoda, či už o užívaní sporného pozemku, alebo o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva k spornému pozemku. Žalovaný v pozícií spoluvlastníka väčšinového podielu na spornom pozemku neustále atakuje žalobkyňu s tým, že terasa, ktorú má žalobkyňa pod oknami svojho bytu mu prekáža. On chce na pozemku podnikať a vybudovať si tam terasu pre zákazníkov a samozrejme aj pod oknami žalobkyne, čo je absolútne absurdné. Žalovaný požaduje neadekvátne platby za energie, ktoré sú dodávané do bytu žalobkyne cez spoločné priestory, a keď žalobkyňa odmietla nezmyselne platiť 600,- eur mesačne za vodu, elektrinu a plyn, tak ju jednoducho odpojil. Žalobkyňa ani v súčasnosti nemá v byte vodu. Preto žalobkyňa položila otázku, či takéto správanie žalovaného je v súlade s dobrými mravmi. Navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
15. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril znova žalovaný. Opätovne poukázal na znenie zákona, a to konkrétne na ust. § 13 ods. 2, podľa ktorého platí, že spoluvlastníci spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku sa nemôžu dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.11.2005 R26/2007. Platí, že pozemkom v zmysle ust. § 13 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., ku ktorému sa spoluvlastníci nemôžu dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka, treba rozumieť pozemok nielen zastavaný bytovým domom, ale aj priľahlý pozemok. Následne poukázal znova na ust. § 1 ods. 1, i na to, že sa predmetná parcela nachádza v pamiatkovej rezervácií Bardejov. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.
16. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.
17. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že odvolací súd uznesením č.k. XXX/XX/XXXX – XXX zo dňa 20.09.2022 vrátil súdu prvej inštancie vec na postup podľa § 224 CSP. Jednalo sa o nesúlad vyhláseného rozsudku v jeho písomnom vyhotovení vo vzťahu k trovám konania, a výroku II. v zápisnici o vyhlásení rozsudku. V zápisnici o vyhlásení rozhodnutia v bode II. stranám sporu súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania.
18. V zmysle úradného záznamu po oboznámení sa s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.09.2022, po vypočutí zvukového záznamu z vyhlásenia rozsudku zo dňa 31.05.2021, súd prvej inštancie zistil, že v písomnom vyhotovení rozsudku na čl. 281 nedošlo k chybe v písaní ohľadne znenia II. výroku. Zo zvukového záznamu vyplýva, že bol vyhlásený výrok II. tak, ako je to uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. K chybe v písaní došlo pri písomnom vyhotovení zápisnice o vyhlásení rozsudku zo dňa 31.05.2021, keď v zápisnici bol nesprávne uvedený výrok II. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie uvedené pochybenie v zápisnici opravil.
19. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania, podľa ust. § 385 CSP a contrario, s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 25.05..2023 a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
20. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
21. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietanou nepreskúmateľnosťou, inou vadou, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).
22. Žalobkyňa tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“ následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
23. Ďalej žalobkyňa tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
24. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobkyňa nepredostrela relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
25. Možno teda naproti námietkam odvolateľky uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobkyne, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jej právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.
26. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami žalobkyne dopĺňa nižšie uvedené.
27. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, keď dospel k záveru, že rozdelenie pozemku parc. č. CK N 626/1, nie je dobre možné, v zmysle ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. A zároveň sú tu aj dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, aby súd nezrušil a nevyporiadal podielové spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku. Z dokazovania vyplynulo, že žalovaný bol pôvodne výlučným vlastníkom polyfunkčnej budovy súp.č. 1423, stojacej na parcele XXX/X, pričom ako jej výlučný vlastník na základe rozhodnutia G. F. zo dňa 16.04.2013 požiadal o zápis jedného služobného bytu a troch nebytových priestorov, ktorý bol na základe jeho žiadosti zo dňa 14.12.2015 vykonaný H. I. F., katastrálny odbor dňa
15.12.2015. Zo žiadosti žalovaného zo dňa 14.12.2015 o zápis 1 bytu a 3 nebytových priestorov vyplýva, že s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru je nerozlučne spojené spoluvlastníctvo spoločných častí a spoločných zariadení domu, príslušenstva a spoločné práva k pozemku a to parcely C-KN č. XXX/X a parcely C-KN č. XXX/X. Zároveň bolo v žiadosti uvedené, že podiel na spoločných častiach budovy, spoločných zariadeniach a príslušenstve bol určený podľa graf. dokumentácie na základe zákona č. 182/93 Z.z. Správne súd prvej inštancie doplnením dokazovania po vyžiadaní histórie Listu vlastníctva č. XXXX zistil, že žalovaný ako výlučný vlastník polyfunkčnej budovy súp. č. XXXX pri zápise 1 bytu a 3 nebytových priestorov, pričom tieto sú v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, stanovil, že s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru v danom polyfunkčnom dome je nerozlučne spojené spoluvlastníctvo spoločných častí a spoločných zariadení domu, príslušenstva a spoločné práva k pozemku, pričom podiel bol určený na základe zákona č. 182/1993 Z.z. Samotný žalovaný ako výlučný vlastník polyfunkčnej budovy súp. č. XXXX a následne aj ako výlučný vlastník jedného bytu a troch nebytových priestorov v zmysle § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka rozhodol, že vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z vlastníctva bytu a nebytových priestorov v polyfunkčnej budove súp.č. XXXX a z vlastníctva pozemku pod polyfunkčnou budovou parcelou CKN č. XXX/X a z vlastníctva priľahlého pozemku parcelou CKN č. XXX/X za budú riadiť zákonom č. 182/1993 Z.z., aj keď zo znenia tohto zákona to nevyplýva. Teda došlo k dohode vlastníkov jedného bytu a troch nebytových priestorov, že na predmetnú polyfunkčnú budovu, v ktorej sa nachádza jeden byt a tri nebytové priestory sa bude vzťahovať zákon č. 182/1993 Z.z. pokiaľ ide o tú skutočnosť, že s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru je nerozlučne spojený aj podiel na spoločnom pozemku a to jednak parcely CKN č. XXX/X, na ktorej je budova postavená ako aj parcely CKN č. XXX/X.
28. I odvolací súd má za to, že zápisom jedného bytu a troch nebytových priestorov do katastra nehnuteľností, vznikli štyri samostatné predmety občianskoprávnych vzťahov, pričom žalovaný bol výlučným vlastníkom všetkých štyroch samostatných vecí, ako výlučný vlastník týchto vecí a zároveň výlučný vlastník parciel CKN č. XXX/X a CKN č. XXX/X rozhodol, že tieto sa budú hospodársky užívať spoločne s vlastníctvom bytu a nebytových priestorov a preto s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru je nerozlučne späté spoluvlastníctvo pozemkov parcelné číslo CKN č. XXX/X a CKN č. XXX/X a to v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z.
29. Odvolací súd súhlasí i s názorom súdu prvej inštancie vysloveným v bode 27. odôvodnenia, že žalobkyňa ako výlučná vlastníčka bytu č. 1, s ktorým je nerozlučne spojené spoluvlastníctvo na parcele CK N č. XXX/X sa nemôže domáhať zrušenia a vyporiadania uvedeného spoluvlastníctva. Uvedeným pozemkom ku ktorému sa nemožno domáhať zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva v zmysle § 13 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., tak ako uviedol súd prvej inštancie možno rozumieť nielen pozemok zastavaný bytovým domom, t.j. parcela CK N č. XXX/X, ale aj priľahlý pozemok, t.j. parcela CK N č. XXX/X. Záver súdu prvej inštancie, že nie je možné podľa Občianskeho zákonníka zrušiť podielové spoluvlastníctvo k parcele CK N č. XXX/X, je vecne správny. Súd prvej inštancie preto žalobu správne zamietol.
30. Správne súd prvej inštancie po tom, čo odstránil pochybenie v zápisnici o vyhlásení rozsudku, rozhodol i o nároku na náhradu trov konania, keď priznal úspešnému žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Správne tento výrok aj odôvodnil. Preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, a priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni v plnom rozsahu s tým, že o ich výške, i o výške trov na súde prvej inštancie (tento výrok v rozhodnutí súdu prvej inštancie chýba, preto ho odvolací súd doplnil), rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
32. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS
SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobkyne zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jej odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 .
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).