Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5CoCsp-43-2022.pdf
PDF · 122.98 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoCsp/43/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., o zaplatenie 295,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, č.k. 5Csp/45/2021-111 zo dňa 16. augusta 2022, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase podpísania zmluvy, § 52 ods. 1, 3, 4, 9, § 524 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník účinný v čase podpísania zmluvy, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase postúpenia pohľadávky, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovaná uzatvorili dňa 12.03.2019 zmluvu, na základe ktorej boli poskytnuté žalovanej peňažné prostriedky. Žalovaná napriek opakovaným výzvam postupcu neplnila v stanovených termínoch splátky, čím porušila svoju povinnosť podľa zmluvy, a tak právny predchodca žalobcu podaním zo dňa 11.09.2019 znížil celkový rámec na nulu a vypovedal zmluvu. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom došlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky voči žalovanej na žalobcu. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia pohľadávky sumu vo výške 361,52 Eur. Žalovaná suma predstavuje neuhradenú istinu vo výške 295,- Eur, pričom zvyšnú časť dlžnej sumy vo výške 66,52 Eur, ktorá pozostáva z neuhradeného riadneho úroku vo výške 22,- Eur, z neuhradeného úroku z omeškania vo výške 19,52 Eur a z neuhradených poplatkov vo výške 25,- Eur si žalobca v tomto konaní neuplatnil. Žalobca si však uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 295,- Eur od 15.12.2020 do zaplatenia. Na výzvu súdu, aby žalobca preukázal ako jeho právny predchodca overoval bonitu žalovanej a aby predložil doklady preukazujúce splnenie podmienok postúpenia pohľadávky
banky uviedol, že jeho právny predchodca pri overovaní bonity vychádzal z obratov na bežnom účte žalovanej a schopnosť žalovanej splácať poskytnutý úver preveroval v úverovom registri, výstup z ktorého zaslal v prílohe podania. Na základe uvedeného mal za to, že pôvodný veriteľ dostatočným spôsobom overil bonitu žalovanej, čím splnil podmienky určené § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zároveň mal za to, že jeho právny predchodca dodržal všetky podmienky ustanovené v § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže žalovaná bola v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že bola jeho právnym predchodcom vyzvaná na úhradu omeškaných splátok. K podaniu pripojil listinu označenú ako Zníženie celkového úverového rámca na nulu a výpoveď Zmluvy o Kreditnej karte spolu s podacím hárkom.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že je nesporné, že zmluva o kreditnej karte uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je spotrebiteľskou zmluvou a teda zmluvný vzťah medzi sporovými stranami má spotrebiteľský charakter. V prejednávanej veci bol žalovanej poskytnutý revolvingový úver, ktorý je špecifický tým, že dlžník má možnosť čerpať ľubovoľnú sumu peňažných prostriedkov až do výšky úverového rámca a tieto môže splácať rôznymi splátkami (samozrejme musí platiť aspoň minimálnu splátku) a ak nemá vyčerpaný celý úverový limit, alebo ak už určitú časť dlhu splatil, môže opakovane čerpať tieto peňažné prostriedky a splácať ich. Tento proces sa môže dookola opakovať až do skončenia zmluvy, ktorá môže trvať roky. Vzhľadom na to, že pri takomto type úveru nie je stanovený konkrétny termín splatnosti úveru, zmluvný vzťah je možné ukončiť vypovedaním zmluvy, čo v danom prípade právny predchodca žalobcu aj realizoval a to listom zo dňa 11.09.2019, ktorým oznámil žalovanej, že znížil celkový úverový rámec na nulu a zároveň zmluvu vypovedal. Žalobca však v konaní nepredložil dôkaz o tom, že by jeho právny predchodca takúto listinu doručil, resp. že by ju aspoň odoslal žalovanej. Žalobca síce vo vyjadrení, ktorým reagoval na výzvu súdu uviedol, že má za to, že podmienka preukázateľného odoslania písomnej výzvy žalovanej bola bez pochyby splnená a na podporu svojho tvrdenia k vyjadreniu pripojil listinu označenú ako „Zníženie celkového úverového rámca na nulu a výpoveď Zmluvy o Kreditnej karte“ zo dňa 11.09.2019, spolu s podaním hárkom a pripojil aj listinu označenú ako „Upozornenie na omeškanie“ zo dňa 26.6.2019“, avšak z podacieho hárku pripojeného k listine vyplýva, že ide o podací hárok zo dňa 11.9.2020, z čoho je možné vyvodiť, že išlo zrejme o odoslanie nejakej inej zásielky žalovanej, nakoľko je veľmi ťažko pravdepodobné, že by právny predchodca žalobcu vypracoval listinu dňa 11.09.2019 a dal ju na poštovú prepravu až o rok, t.j. 11.09.2020. Ani k ďalšej listine, ktorú žalobca pripojil k tomuto vyjadreniu a ktorou mal upozorniť žalovanú na omeškanie so splácaním (upozornenie žalobcom datované dňom 26.06.2019) nepredložil žiaden dôkaz o jej doručení, resp. aspoň o odoslaní žalovanej. Napokon to isté konštatoval aj vo vzťahu k výzve zo dňa 04.10.2019 (č.l. 48), ktorou právny predchodca žalobcu mal vyzývať žalovanú, aby omeškanú sumu uhradila najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy. Aj vo vzťahu k tejto listine absentuje akýkoľvek doklad, ktorý by preukazoval jej doručenie, resp. aspoň odoslanie žalovanej. Pre splnenie podmienky písomnej výzvy bolo nevyhnutné, aby takáto výzva bola nielen vyhotovená, ale aby bola žalovanej aj reálne doručená, resp. aspoň preukázateľne odoslaná. Vzhľadom na to, že v danom prípade žalobca nijakým spôsobom nepreukázal splnenie tejto obligatórnej podmienky, možno konštatovať, že prvá podmienka pre platné postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nebola splnená. Vzhľadom na uvedené teda možno konštatovať, že predmetná pohľadávka nebola zo strany právneho predchodcu žalobcu platne postúpená, a to má za následok nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie konštatoval, že mu neostávalo nič iné ako žalobu, pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, zamietnuť.
5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa zásady úspechu tak, že úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože jej podľa obsahu spisu žiadne trovy nevznikli.
6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v celom rozsahu. Odvolanie podal z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces, nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade poukázal na citované ustanovenie § 297 Civilného sporového poriadku, ktoré jednoznačne ustanovuje, kedy je možné upustiť od nariadenia pojednávania. Nakoľko však súd vyhodnotil ako sporné preukázanie skutočnosti splnenia podmienok pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, mal zachovať kontradiktórnosť konania a umožniť mu, aby sa k predbežnému právnemu posúdeniu vyjadril a prípadne uplatnil prostriedky procesného útoku na základe ktorých by preukázal, že zákonné podmienky splnil a predmetnú výzvu odoslal, teda že je v konaní aktívne vecne legitimovaný. Mal za to, že v zmysle spomínaného ustanovenia, ak súd
skutkové tvrdenia sporné, resp. ak súd nemá určité skutočnosti za preukázané, potom nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie súdu je podľa jeho názoru nesprávne, resp. vychádza z nesprávneho procesného postupu, pričom poukázal na znenie § 171 ods. 1 Civilného sporového poriadku a § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Ďalej poukázal na to, že vo svojom vyjadrení predložil podací hárok zo dňa 11.09.2020, ku ktorému sa súd už nevyjadril a na doplnenie tvrdení ho už nevyzval, dôsledkom čoho nemal dôvod produkovať akékoľvek ďalšie dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré považoval za nesporné, pričom až v doručenom rozsudku zistil, že nedopatrením chybne uviedol, že predložený podací hárok je k prílohe žaloby označenej ako „Výpoveď zmluvy“ zo dňa 11.09.2019, pričom však tento podací hárok je správne podacím hárkom k prílohe žaloby označenej ako „Výzva pred postúpením“ zo dňa 10.09.2020, na preukázanie odoslania ktorej napokon konajúci súd aj vyzýval. Mal za to, že v prípade, ak by súd zvolil správny procesný postup, nariadil by pojednávanie a uviedol by svoje predbežné právne posúdenie veci, mal by možnosť súdu ozrejmiť, odoslanie ktorej konkrétnej výzvy preukazuje predmetný podací hárok, následkom čoho by bolo pravdepodobne žalobe vyhovené, keďže z predloženého podacieho hárku je zrejmé, že preukazuje odoslanie výzvy pred postúpením pohľadávky, a teda podmienky v zmysle zákona o bankách boli nepochybne splnené. Rovnako mal za to, že predložil všetky relevantné dôkazy, ktoré deklarujú ním uplatnený nárok a žiaden z nich nebol zo strany žalovanej ani len sčasti spochybnený. Namietal, že súd neuviedol počas konania svoje predbežné právne posúdenie a keďže ani žalovaná nespochybnila ním uplatnený nárok, nemal dôvod a ani potrebu vyjadriť sa k povahe zamietnutého uplatneného nároku a rovnako nemohol mať ani vedomosť o vnímaní uvedeného nároku ako takého, na ktorý nie je aktívne vecne legitimovaný, v dôsledku čoho mu bolo znemožnené, aby odôvodnil a preukázal dôvodnosť uplatnenia pohľadávky na súde, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti konania. Na základe uvedeného mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom uvedené právne závery potvrdzuje aj aktuálna rozhodovacia prax krajských súdov na ktoré poukázal. Ďalej sa nestotožnil s tvrdením a odôvodnením súdu prvej inštancie o nesplnení podmienok pre platné postúpenie pohľadávky banky na tretiu osobu. Poukázal na to, že v konaní bolo nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky jeho právny predchodca dodržal všetky podmienky, ktoré mu § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá, teda žalovaná bola v omeškaní s plnením čo i len časti svojho dlhu nepretržite dlhšie ako 90 dní a bola opakovane vyzvaná na úhradu omeškaných splátok a okrem toho aj výzvami zo dňa 11.09.2020, 11.09.2019 a 26.06.2019, kde žalovaná doručenie posledných dvoch spomínaných výziev nerozporovala. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil ho tak, že žalobe vyhovie a prizná mu voči žalovanej nárok na náhradu trov provinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, resp. ho zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil trovy odvolacieho konania.
7. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke dňa 14.06.2023 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanou nepreskúmateľnosťou, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
11. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné odvolacie dôvody. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.
12. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.
13. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.
14. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
15. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva o kreditnej karte je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že
základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.
16. Je teda nepochybné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, pričom aj zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka možno považovať za spotrebiteľskú. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Je pritom zrejmé, že obsah zmluvy si žalovaná ako spotrebiteľ osobitne nevyjednala a nemala ani možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah.
17. Civilný sporový poriadok v § 297 upravuje výnimky zo zásady ústnosti v spotrebiteľských sporoch. Zmyslom tejto právnej úpravy je poskytnúť lepšiu ochranu právam spotrebiteľov, a to jednak dodržaním princípu ústnosti a jednak aj obmedzením výnimiek z tohto princípu. V zásade formulácia tohto ustanovenia korešponduje s formuláciou § 177 ods. 2 písm. a) C.s.p., na základe čoho možno abstrahovať ich spoločné znaky, ktorými sú: (i) jednoduché právne posúdenie veci, (ii) nespornosť skutkových tvrdení sporových strán a (iii) bagateľný cenzus (jeho výška sa v oboch zákonných ustanoveniach líši). Zámerom prvých dvoch znakov je dosiahnutie toho, aby nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie v takých sporoch, kde nie je potrebné dokazovanie, ako aj nevyhnutnosť ústneho prejednania argumentov strán týkajúcich sa právneho posúdenia sporu. Bagateľný cenzus je v prípade spotrebiteľských sporov nižší (1.000,- Eur) ako pri ostatných sporoch (2.000,- Eur), a to práve z dôvodu poskytnutia väčšej ochrany spotrebiteľským právam prostredníctvom bezprostredného a ústneho konania. Zároveň je potrebné poukázať na to, že jedným z charakteristických znakov spotrebiteľských sporov je to, že sa zvyčajne vyznačujú nízkou hodnotou, ktorá vo väčšine prípadov nedosahuje 1.000,- Eur. Pre posúdenie tejto poslednej podmienky je však potrebné prihliadať na hodnotu sporu, avšak bez príslušenstva. V prípade, ak má byť v spotrebiteľskej veci rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, potom všetky tri vyššie uvedené podmienky (resp. znaky) musia byť splnené kumulatívne.
18. Civilný sporový poriadok nestanovuje, čo je potrebné rozumieť pod jednoduchým právnym posúdením, teda ide o čisto subjektívny pojem. Posudzovanie, či ten ktorý spor spadá do tejto definície je na konajúcom súde. Z uvedeného dôvodu preto strana, resp. strany svojimi rozdielnymi alebo zložito sa javiacimi písomnými vyjadreniami nemôžu do takéhoto posúdenia vniesť prvok, ktorý by súd presvedčil o tom, že v danom prípade nejde o otázku jednoduchého právneho posúdenia. Z povahy žalobcom uplatneného práva vyplýva, že ide o majetkové právo, ktoré má typický charakter vo vzťahu dodávateľ (veriteľ) a spotrebiteľ (dlžník), založené spotrebiteľskou zmluvou, predmetom ktorého je poskytnutie finančných prostriedkov, preto sa možno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že v predmetnej veci bola splnená podmienka jednoduchého právneho posúdenia predmetnej veci.
19. Nespornosť skutkových tvrdení strán je skôr pojmom dôležitým pre hodnotenie vykonaného dokazovania a zistenia skutkového stavu. Zavedenie tohto pojmu ako kritéria pre nenariadenie pojednávania je na hrane prípustného odchýlenia sa od zásady bezprostrednosti a ústnosti, keďže jediným možným výkladom tohto pojmu možno dospieť k záveru, že skutkové tvrdenia možno považovať za nesporné v tom prípade, ak sa žalovaný v lehote stanovenej súdom podľa § 167 ods. 2 C.s.p. k žalobe nevyjadril, resp. vyjadril takým spôsobom, že skutkové tvrdenia žalobcu žiadnym spôsobom nespochybnil. Aj toto kritérium bolo v predmetnom prípade naplnené, keďže samotná žalovaná skutkové tvrdenia zo strany žalobcu nerozporovala. Uvedené druhé kritérium v zásade nekonštatuje, či nesporné skutkové tvrdenia strán, majú byť aj substancované, resp. do akej miery má dôjsť k ich konkretizovaniu. Pokiaľ žalobca zanedbal svoju povinnosť tvrdenia, uvedeným procesným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k neprípustnému odchýleniu sa od zásady bezprostrednosti a ústnosti pri prejednaní veci.
20. Odvolací súd v tomto smere ešte poukazuje na závery uznesenia Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019 v zmysle ktorých „pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená)“. Vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva. Platí pritom, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Bremeno tvrdenia je pritom
v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 569.). Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže.
21. Rovnako odvolací súd poukazuje na to, že bola splnená aj tretia podmienka pre rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, a to bagateľný cenzus, keďže žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia 295,- Eur, teda hodnota predmetného sporu je nižšia ako 1.000,- Eur.
22. K neuvedeniu predbežného právneho posúdenia, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/17/2017, v zmysle ktorého ku zhojeniu uvedeného nedostatku dochádza samotným rozhodnutím súdu prvej inštancie, v dôvodoch ktorého v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. je súd povinný o.i. uviesť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Náprava prípadného nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v tomto smere je daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalobca v predmetnej veci aj využil.
23. Vzhlˇadom na to, zˇe v predmetnom pri´pade si zˇalobca uplatnˇuje na´rok na zaplatenie dlzˇnej sumy vocˇi zˇalovanej na za´klade postu´penia pohlˇada´vky medzi ni´m a jeho pra´vnym predchodcom, su ´d prvej insˇtancie sa najprv spra´vne zaoberal sku´mani´m, cˇi zˇalobca je nositelˇom akti´vnej vecnej legitima´cie, a to s ohlˇadom na splnenie podmienok upraveny´ch v § 17 ods. 1 za´kona cˇ. 129/2010 Z. z. o spotrebitelˇsky´ch u´veroch u´cˇinne´ho v cˇase postu´penia pohlˇada´vky (dˇalej len „ZoSU ´“). Ako uzˇ spra´vne uviedol su´d prvej insˇtancie, pre platne´ postu´penie pohlˇada´vky zo zmluvy o spotrebitelˇskom u´vere bolo potrebne´ su´cˇasne´ splnenie podmienky spocˇi´vaju´cej v subjektoch postu´penia pohlˇada´vky (postu´penie z veritelˇa opra´vnene´ho poskytovatˇ spotrebitelˇsky´ u´ver na banku, zahranicˇnu´ banku, pobocˇku zahranicˇnej banky alebo subjekt s opra´vneni´m udeleny´m Na ´rodnou bankou Slovenska na ponu´kanie a poskytovanie spotrebitelˇsky´ch u´verov) a podmienky spocˇi´vaju´cej v predmete postu´penia (pohlˇada´vka po konecˇnom termi´ne splatnosti alebo pohlˇada ´vka splatna´ pred konecˇny´m termi´nom splatnosti). Prvu´ podmienku spocˇi´vaju´cu v subjektoch postu ´penia pohlˇada´vky povazˇoval su´d prvej insˇtancie za splnenu´, pretozˇe isˇlo o postu´penie pohlˇada ´vky z banky na subjekt disponuju´ci opra´vneni´m Na´rodnej banky Slovenska. Rovnako ani odvolaci´ su´d vo vztˇahu k prvej podmienke nemal pochybnosti o jej naplneni´. Vo vztˇahu k druhej podmienke, bolo potrebne´ sku´matˇ, cˇi predmetom postu´penia pohlˇada´vky bola spo^sobila´ pohlˇada´vka.
24. Zákon o bankách predstavuje lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý, čo sa týka inštitútu cesie sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Odvolací súd rovnako poukazuje na skutočnosť, že v zmysle uvedeného ustanovenia môže byť predmetom postúpenia iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už: (i) splatnou (dospelé splátky), a to za predpokladu predchádzajúcej (ii) písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky (iii) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť kumulatívne splnené už v čase postúpenia pohľadávky.
25. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 11.09.2019 oznámil žalovanej, že vzhľadom na jej omeškanie so splácaním pohľadávky znížil celkový úverový rámec na nulu a zároveň zmluvu vypovedal, teda na základe tohto úkonu právneho predchodcu žalobcu došlo neskôr aj k postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné, aby žalobca v priebehu konania preukázal, že jeho právny predchodca uvedený list zo dňa 11.09.2019 žalovanej doručil, resp. že ho aspoň doručoval a žalovaná mala možnosť sa s jeho obsahom oboznámiť. Inak povedané, žalobca mal teda v priebehu konania preukázať, že došlo k platnému a účinnému vypovedaniu zmluvy, čo je jeden z predpokladov pre platné postúpenie bankovej pohľadávky. Za týmto účelom súd prvej inštancie vyzval žalobcu na predloženie dôkazov, avšak žalobca vo svojej odpovedi zo dňa 01.04.2022 nepredložil žiaden taký dôkaz, ktorý by preukazoval, že jeho právny predchodca list zo dňa 11.09.2019 doručil, resp. doručoval žalovanej, preto odvolací súd mal rovnako za to, že žalobca nepreukázal splnenie už tejto prvej podmienky pre platné postúpenie bankovej pohľadávky, v dôsledku čoho možno konštatovať nesplnenie podmienok pre platné postúpenie bankovej pohľadávky.
26. Žalovaný v podanom odvolaní síce poukazoval na to, že vo svojom vyjadrení chybne označil preukázanie doručenia akej listiny má preukazovať predložený podací hárok zo dňa 11.09.2020 k čomu odvolací súd uvádza, že ani uvedené nemení nič na vyššie prijatom závere. Podacím hárkom síce žalobca preukazoval doručenie výzvy zo dňa 10.09.2020 (č.l. 47), ktorým jeho právny predchodca vyzýval žalovanú na splatenie splatnej a nezaplatenej pohľadávky s upozornením na možnosť postúpenia pohľadávky tretej osobe, avšak uvedené malo preukazovať splnenie druhého predpokladu pre platné postúpenie bankovej pohľadávky (pozri bod ii) v bode 24. odôvodnenia tohto rozsudku). Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal splnenie už prvého predpokladu pre platné postúpenie bankovej pohľadávky, prípadné splnenie druhého predpokladu pre platné postúpenie bankovej pohľadávky už na prijatom správnom závere nemôže zmeniť nič.
27. Naviac odvolací súd vo vzťahu k preukázaniu doručovania podania len prostredníctvom podacieho poštového hárku poukazuje na to, že len samotné preukázanie podania listiny na poštovú prepravu ešte neznamená, že žalovaná mala možnosť sa s jej obsahom oboznámiť. Pre preukázanie uvedeného je potrebné, aby žalobca preukázal to, že listina vôbec došla do dispozičnej sféry žalovanej (najčastejšie je uvedené preukázané buď doručenkou alebo kópiou vrátenej listovej zásielky neprevzatej spotrebiteľom ani v odbernej lehote). Z uvedeného teda vyplýva, že nositeľnom dôkazného bremena o možnosti žalovanej oboznámiť sa s obsahom podania je žalobca. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.12.2020, sp. zn. 5 Cdo 36/2020 (uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021), ktorý sa vo vzťahu k doručovaniu právnych úkonov vyjadril nasledovne: „Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.“ Na základe uvedených záverov tak možno konštatovať, že žalobca tak nedostatočne preukázal aj splnenie druhého predpokladu pre platné postúpenie bankovej pohľadávky.
28. Na základe vyššie uvedeného tak možno konštatovať, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, teda predmetom postúpenia pohľadávky nebola spôsobilá pohľadávka, čo je druhým predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 17 ods. 1 ZoSÚ. Ak teda neboli splnené zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky v čase postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania, potom žalobca nie je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie. Na základe uvedeného tak možno konštatovať, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby.
29. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
30. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcu zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
31. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
32. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešnou bola žalovaná, ktorej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).