Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

B5-10C/146/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava V rozhodol samosudkyňou JUDr. Alenou Martinusovou v právnej veci navrhovateľov: 1./ Ing. G. N., bytom V., V. XX, 2./ X. N., bytom V., V. XX, 3./ L. Z., bytom V., K. XX, 4./ D. Z., bytom Bratislava, K. XX, 5./ R. M., bytom V., E. XX, 6./ E. M., bytom V., E. XX, 7./ L. Č., bytom P. Š. XXX, 8./ X. Č., bytom P. Š. XXX, 9./ R. U., bytom O., M. XX, 10./ G. Č., bytom X. - D. Č..XXX, 11./ U. Č., bytom X. - D. Č.. XXX, 12./ R. Č., bytom O. - G., X. XX, 13./ L. Č., bytom O. - G., X. XX, 14./ Ľ. T., bytom Š., P.. L.. Š. XX, 15./ M. T., bytom Š., P.. L.. Š. XX, 16./ U.. M. T., bytom Š., P.. L.. Š. XX, 17./ C.. L. Š., bytom V., G. XX, 18./ C.. P. M., bytom V., L. X, 19./ C.. V. P., bytom O., U. XX, 20./ C.. X. M., bytom V., P. XX, 21./ X. T., bytom O., O. U. XX, 22./ Y. L., bytom V., E. XXX, 23./ U. P., bytom V., V. X, 24./ L.. L. P., bytom V., D. X, 25./ C.. Y. E., bytom V., D. X, 26./ V. C., bytom V., P. XX, 27./ G. E., bytom V., Na V. XX, 28./ K. U., bytom V., Z. XX, 29./ V. V., bytom V., B. U. XX, zastúpení advokátom JUDr. Martin Buzinger, PhD., AK Bratislava, Sekurisova 6, proti odporcom: v 1. rade Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, v 2. rade Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, v 3. rade Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, vo veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánov štátu

rozhodol:

Súd návrh z a m i e t a .

Odporcom v 1., 2., 3. rade súd náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Navrhovatelia v 1. až 29. rade sa návrhom doručeným súdu dňa 10.09.2012 domáhali priznania náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.08.2002 a nesprávnym úradným postupom orgánov štátu žalovanými ako odporcovia v 1. až 3. rade. Každý z navrhovateľov si uplatnil náhradu škody - majetkovej ujmy v sume, ktorú si uplatňovali v trestnom konaní proti L. Š. riaditeľovi spoločnosti SUN s.r.o. a ktorú vložili do nebankovej spoločnosti SUN s.r.o. Zároveň si každý uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 000 €.

Svoj návrh v časti náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.08.2002 odôvodnili tým, že na základe tohto uznesenia Ústavný súd odmietol sťažnosť navrhovateľov doručenú dňa 01.08.2002, ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len ) v spojení s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a základného práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Okresnom úrade vyšetrovania Policajného zboru Bratislava V, na základe trestného oznámenia poškodených akcionárov spoločnosti SUN s.r.o. na generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva spoločnosti SUN s.r.o. pre trestný čin sprenevery, ako zjavne neopodstatnenú. Vo svojom uznesení Ústavný súd uviedol, že poškodení v trestnom konaní nemajú postavenie osôb, ktorým po uplatnení nároku na náhradu škody vzniká v tomto konaní základné právo na prerokovanie tohto nároku bez zbytočných prieťahov. Poukázal tiež okrem iného na to, že uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní nie je vecou samou v takom zmysle ako je uvedené v , podľa ktorého každý má právo aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a zákonným účelom postupu orgánov činných v trestnom konaní nie je prejednanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodených, ktorý má súkromnoprávnu povahu.

Svoj návrh v časti náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov štátu odôvodnili tým, že vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava V, ani dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V v rozhodnom období rokov december 1999 až apríl 2003 nevykonali žiadne účinné opatrenia na zabezpečenie práv poškodených (navrhovateľov), predovšetkým ich nárokov na náhradu škody, hoci povinnosť vykonať takéto opatrenia im vyplývala zo zákona a v trestnom konaní v trestnej veci nebankovej spoločnosti SUN s.r.o. nepostupovali plynule a s dostatočnou odbornosťou. Poukázali na to, že táto závažná trestná vec napĺňajúca znaky organizovaného zločinu bola po dobu viac ako dva roky a tri mesiace pridelená iba jednému vyšetrovateľovi na okresnej úrovni, ktorý nebol objektívne spôsobilý trestnú vec takéhoto charakteru a rozsahu riešiť. Tento nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní umožnil páchateľom tejto organizovanej trestnej činnosti, predovšetkým hlavnému podozrivému L. Š. pokračovať v páchaní trestnej činnosti, prehlbovať existujúcu škodu, zahladzovať stopy, rozpredávať zvyšok hnuteľného a nehnuteľného majetku spoločnosti SUN s.r.o. a jej dcérskych spoločností a ukryť finančné prostriedky podvedených veriteľov a akcionárov spoločnosti SUN s.r.o. Uviedli, že ak by orgány činné v trestnom konaní postupovali v predmetnej trestnej veci s dostatočnou odbornou starostlivosťou, teda v súlade s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky mohli by objektívne zabrániť rozsahu vzniknutej škody a zmierniť následky, ktoré na nich mala predmetná trestná činnosť.

Odporca v 1 rade uviedol, že navrhovatelia nijakým spôsobom nepreukázali, že v prípade, ak by nedošlo k vydaniu nimi namietaného rozhodnutia a ním označeného nesprávneho úradného postupu, došlo by

k uspokojeniu ich nárokov, keďže nie je možné dospieť k záveru o platby schopnosti a solventnosti spoločnosti v tom období.

Odporca v 2. rade namietal svoju pasívnu legitimáciu v spore. Poukázal na , podľa ktorého v mene Slovenskej republiky by malo konať Ministerstvo spravodlivosti. Uviedol, že v danom prípade chýba akákoľvek priama príčinná súvislosť medzi konaním či nekonaním orgánov verejnej moci a škodou, ktorá vznikla navrhovateľom v dôsledku ich podnikateľských aktivít.

Odporca v 3. rade s poukazom na titul, na základe ktorého sa svojho nároku na náhradu škody domáhajú navrhovatelia, namietal svoju pasívnu legitimáciu v spore. Poukázal na , podľa ktorého v mene Slovenskej republiky by malo konať Ministerstvo spravodlivosti. Navrhol návrh v celosti zamietnuť, keď bol názoru, že škoda uplatňovaná navrhovateľmi nevznikla žiadnym konaním alebo nekonaním orgánov verejnej moci ale v dôsledku podnikateľských aktivít navrhovateľov, ktoré v minulosti vykonávali. Poukázal tiež na absenciu a neexistenciu priamej príčinnej súvislosti medzi akýmkoľvek rozhodnutím orgánov verejnej moci a navrhovateľmi uplatňovanou a vyčíslenou škodou.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľov v 14., 25., 26. rade, právneho zástupcu navrhovateľov, odporcov v 1., 2., 3. rade, oboznámením sa s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.08.2002, so Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Doplnením Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Odpoveďou Ministerstva spravodlivosti SR z 22.05.2012, Rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G. a ďalší, listami veriteľov a akcionárov nebankovej spoločnosti SUN a.s. zo dňa 07.03.2002 adresovanými predsedovi Vlády SR, ministrovi spravodlivosti SR, ministrovi vnútra SR, generálnemu prokurátorovi SR, predsedovi Národnej rady SR, prezidentovi SR, viceprezidentovi Prezídia PZ, ministrovi financií SR, Uznesením zo dňa 27.04.2000 o začatí trestného stíhania pre trestný čin sprenevery proti L. Š., listom Krajského prokurátora zo dňa 17.10.2005 vo veci obv. L. Š. o preskúmaní vyšetrovacieho spisu PPZ 4/BOK-C-2004, znalecký posudkom z vyšetrovacieho spisu PPZ 4/BOK-C-2004 ako listinnými dôkazmi zo spisového materiálu ostatnými listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a zistil tento skutkový stav:

Navrhovatelia v 1. až 29. rade uzatvorili v priebehu rokov 1996 až 2000 s nebankovou spoločnosťou SUN s.r.o., neskôr so spoločnosťou SUN a.s., ktorá prevzala všetky práva, záväzky a pohľadávky, zmluvy o pôžičke, zmluvy o kúpe a prevode cenných papierov, zmluvy o budúcej zmluve o kúpe cenných papierov spoločnosti SUN s.r.o., na základe ktorých táto spoločnosť prijala od nich finančné prostriedky, ktoré tieto spoločnosti nepoužili v zmysle uvedených zmlúv ale pre vlastnú potrebu, za účelom zahranično- obchodnej a investičnej činnosti. Spoločnosť SUN s.r.o bola dňa 5.3.1999 vymazaná z obchodného registra. Vyššie uvedené zmluvy uzatvorili, okrem iného na základe verejnej výzvy (reklamy) šírenej prostredníctvom médií, v ktorej nebankový subjekt sľuboval výstavbu jedinečných terasovitých domov (bytov) s možnou podporou štátu a nadobudli presvedčenie, že investujú svoje finančné prostriedky bezpečne. Navrhovatelia investovali svoje peniaze do tejto nebankovej spoločnosti za účelom získania bytov v pripravovanej výstavbe „Slnečných bytov“, o ktorej informovali médiá masovou reklamou, ktorá informovala o prosperite spomínanej firmy. Pre podvodné konanie firmy a jej predstaviteľov tieto finančné prostriedky ako i hnuteľný a nehnuteľný majetok firmy bol rozkradnutý, prevedený na dcérske spoločnosti, čo viedlo napokon ku krachu spoločnosti.

Navrhovatelia sú názoru, že keby orgány činné v trestnom konaní vedenom proti spoločnosti a jeho predstaviteľovi konali bez prieťahov, efektívne, mohlo sa zabrániť rozkradnutiu majetku spoločnosti, z ktorého sa mohla škoda navrhovateľov uspokojiť. Navrhovatelia si teda týmto návrhom uplatňujú náhradu škody rovnajúcu sa plnej výške nimi vložených finančných prostriedkov. Náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 000 € si navrhovatelia uplatňujú z dôvodu, že im bol svojvoľným rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.08.2002 bezdôvodne odmietnutý prístup k spravodlivosti. Vydaním takéhoto rozhodnutia podľa navrhovateľov si Ústavný súd Slovenskej republiky založil svoju spoluzodpovednosť za nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní a tým aj za ujmu majetkovú i nemajetkovú, ktorá im vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym postupom orgánov polície a prokuratúry.

Z odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.08.2002 je zrejmé, že navrhovatelia ako poškodení v trestnom konaní, nemajú postavenie osôb, ktorým po

uplatnení nároku na náhradu škody vzniká v tomto konaní základné právo na prerokovanie tohto nároku bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti navrhovatelia poukázali na to, že Ústavný súd svoje rozhodnutie vydal v rozpore s ustálenou judikatúrou, čo konštatoval rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G. a ďalší proti Slovenskej republike, pretože Ústavný súd následne vo svojich viacerých rozhodnutiach konštatoval, že poškodení v trestnom konaní, majú postavenie osôb, ktorým po uplatnení nároku na náhradu škody vzniká v tomto konaní základné právo na prerokovanie tohto nároku bez zbytočných prieťahov.

Navrhovatelia dňa 05.12.2011 doručili odporcovi v 1. rade Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.08.2002, ktorú odporca v 1. rade podľa posúdil ako nedôvodnú listom zo dňa 22.05.2012, nakoľko nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci.

Navrhovatelia uviedli, že sú si vedomí skutočnosti, že základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci sa môžu v súlade s domáhať len v medziach vykonávacieho , avšak podľa ústavného a článku 152 ods. 4 , je potrebné vykladať a aplikovať jednotlivé ustanovenia v súlade s Listinou základných práv a slobôd a v súlade s . Preto je potrebné vykladať a aplikovať takým spôsobom, aby základné právo dotknutých osôb na náhradu škody, ktorá im bola spôsobená nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci nebolo len iluzórnym ale právom vymožiteľným. Preto námietku odporcu v 1. rade, že rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 nedošlo k formálnemu zrušeniu lebo zmene rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , a teda nemožno si uplatniť nárok podľa , považovali za nedôvodnú založenú na formalistickom a neopodstatnenom reštriktívnom výklade právnych predpisov. Poukázali na to, že v danom prípade preto je potrebné vykladať extenzívne tak, že rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 došlo k formálnemu zrušeniu de facta (t.j. materiálne, nie formálne) Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.08.2002 s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie sp. Zn. , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky v týchto rozhodnutiach zdôraznil, že nemožno lipnúť na formálnom zrušení tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne.

Zák. č. 58/l969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, účinným od 0l.07.l969 do , upravuje v prvej časti zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a v druhej časti upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zásady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú uvedené v ust. § l cit. zák.

Podľa § 4 ods. l cit. zák. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škode viazaný.

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie. Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Citované ustanovenie taxatívne vymedzuje typy konaní, v ktorých vydané rozhodnutie sa v prípade jeho nezákonnosti spája so zodpovednosťou štátu za škodu, pričom sem nespadá konanie pred ústavným súdom. Zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú uvedené v ust. § l8 cit. zák.

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci Loveček a ďalší proti Slovenskej republike súd zistil, že navrhovatelia ako sťažovatelia, klienti nebankovej spoločnosti SUN a. s., žalovali Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=464264&FragmentId2=464276> z dôvodu neprimeranej dĺžky trestného konania, v ktorom si ako poškodení uplatnili svoj nárok na náhradu škody. Individuálne nároky na náhradu škody poškodených sťažovateľov boli neskôr vylúčené najvyšším súdom z trestného konania, pričom sťažovatelia boli odkázaní na občianskoprávne konanie. Okrem toho podľa článku 13 Dohovoru <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=464295&FragmentId2=464296> namietali, že vo vzťahu k neprimeranej dĺžke trestného konania nemali na vnútroštátnej úrovni k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Dĺžkou konania sa zaoberal aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. , ktorý však podanú sťažnosť sťažovateľov v auguste 2002 odmietol. V odôvodnení uznesenia ústavný súd uviedol, že rozhodovanie o nároku na náhradu škody poškodených nepatrí medzi základné ciele trestného konania a že pôvodný účel odhaliť a potrestať páchateľov bol podľa ústavného súdu zachovaný. Zároveň poukázal na možnosť, že sťažovatelia si mohli uvedený nárok na náhradu škody uplatniť v občianskoprávnom konaní. Európsky súd pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G. a ďalší rozsudkom z 21. decembra 2010 vyhlásil sťažnosť na neprimeranú dĺžku konania za prijateľnú a zvyšok sťažnosti za neprijateľný. Súd sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že článok 6 ods. 1 Dohovoru <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ ZzSR/ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=464264&FragmentId2=464276> nebol aplikovateľný na uvedený prípad, vzhľadom na to, že sťažovatelia boli vylúčení so svojimi individuálnymi nárokmi na náhradu škody z trestného konania. V tomto ohľade súd poznamenal, že až do rozhodnutia najvyššieho súdu o vylúčení poškodených z trestného konania sťažovatelia mali právo, aby ich individuálne nároky na náhradu škody boli prerokované v primeranej lehote. Následne konštatoval, že dĺžkou konania, ktorá nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“, došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=464264&FragmentId2=464276> Po preskúmaní všetkých predložených materiálov súd čiastočne pripustil, že dĺžka trestného konania bola zapríčinená aj zložitosťou veci, na druhej strane však poukázal na to, že trvalo 2 roky a 3 mesiace, kým bol zriadený osobitný vyšetrovací tím na objasnenie predmetnej trestnej veci. Okrem toho súd poukázal aj na to, že Okresná prokuratúra Bratislava V pripustila, že v prípravnom konaní došlo k prieťahom. Sťažovatelia si uplatnili približne 995 817,60 € z titulu nemajetkovej ujmy a 8 353,50 € za trovy právneho zastúpenia pred ústavným súdom a 11 746,60 € za trovy právneho zastúpenia pred súdom. Súd priznal sťažovateľom spolu 56 150 € z titulu nemajetkovej ujmy a 63,50 € za administratívne výdavky. Zvyšok ich nárokov zamietol. Medzi sťažovateľmi boli aj navrhovatelia v 1. až 29. rade.

Podľa SR v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Vo veci nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, súd po oboznámení sa s napádaným Uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. , Rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G.W. a ďalší proti Slovenskej republike, dospel k záveru, že nedošlo k naplneniu zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu za súčasného splnenia troch podmienok a to: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch 2./ nesprávny úradný postup orgánu štátu resp. nezákonné rozhodnutie 3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím. Jedným z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zistená nezákonnosť rozhodnutia, ktorá viedla k vzniku škody. Predpokladom nezákonnosti rozhodnutia je, že príslušné rozhodnutie bolo zmenené alebo zrušené, dovtedy nárok na náhradu škody nemožno uplatniť a preto zákonnosť rozhodnutia nie je možné posúdiť ako predbežnú otázku v konaní o náhradu škody. Súd v rámci tohto konania teda nemôže konštatovať nezákonnosť rozhodnutia Ústavného súdu.

V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( zo dňa 30. mája 2011) vyplýva, že: „Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Pokiaľ súdy došli k opačnému záveru, ich záver nie je správny. Právna úprava sa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti.“ V nadväznosti na vyššie uvedené, súd konštatuje, že z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G. a ďalší proti Slovenskej republike nemožno vyvodiť záver o nezákonnosti napádaného Uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. a to ani z jeho odôvodnenia. Navrhovatelia nepreukázali, že škoda, teda materiálna ujma, ktorú si v tomto konaní uplatňujú vznikla v dôsledku vydaného napádaného Uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. .

Súd skúmal všetky podmienky nároku na náhradu škody, ktorý vzniká až po splnení všetkých jeho predpokladov, teda až po tom, ako sa ukázali byť neúčinné iné prostriedky ochrany, resp. kompenzácie majetkovej ujmy na základe iných právnych nárokov (k tomu pozri aj rozhodnutie sp. zn. ). Zhodnotil možnosť existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napríklad spornosťou právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp. sa na jej riešenie rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom (rovnako Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. z 27. decembra 2011). Takýmito výnimočnými okolnosťami sa nepopiera objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, iba sa vymedzuje rozsah pojmu nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia je v zmysle uvedených ústavnoprávnych limitov zverená všeobecným súdom. Ako vyplýva zo samotnej Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, navrhovatelia už koncom roka 1999 vedeli, že v spoločnosti, do ktorej vložili svoje finančné prostriedky dochádza k páchaniu majetkovej trestnej činnosti, napriek tomu sa neobrátili občianskoprávnymi žalobami na súdy v snahe domôcť sa takto nápravy a predísť vznikajúcej škode na ich majetku. Po podaní trestných oznámení proti činnosti obchodnej spoločnosti SUN a.s. si nároky na náhradu škody uplatňovali v trestnom konaní. Túto možnosť obrátiť sa občianskoprávnymi žalobami na súdy mali aj odo dňa 19.07.2006, keď na základe návrhu generálneho prokurátora Najvyšší súd SR rozhodol podľa ustanovenia tak, že účasť poškodených v trestnom konaní nie je prípustná. Toto rozhodnutie bolo zverejnené na oficiálnej stránke generálnej prokuratúry dňa 11.08.2006. Toto rozhodnutie síce nemení nič na procesnom postavení poškodených v zmysle , ale na druhej strane z neho vyplýva, že poškodení už nemôžu v priebehu ďalšieho trestného konania vykonávať práva uvedené v a . Odo dňa zverejnenia tohto rozhodnutia plynuli premlčacie lehoty ohľadom nárokov navrhovateľov ako poškodených na náhradu škody v občianskoprávnom konaní.

Súd v tejto časti návrh zamietol pretože v súdnom konaní navrhovatelia nepreukázali existenciu nezákonnosti napádaného rozhodnutia s tým, že súd sa nepriklonil k názoru navrhovateľov o potrebe extenzívneho výkladu Súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napádaným rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. a vzniknutou škodou, ktorej náhrady sa navrhovatelia domáhajú. Navrhovatelia teda neuniesli dôkazné bremeno ani čo do preukázania druhej podmienky pre uplatnenie náhrady škody. Z výpovedí navrhovateľov v 14., 25. a 26. rade je zrejmé, že do vzťahu so spoločnosťou SUN s.r.o., vstúpili na základe zmlúv o pôžičke uzavretých v roku 1999,

pričom majetkovú ujmu, uplatnenú v tomto konaní, predstavuje práve suma poskytnutých pôžičiek s príslušenstvom, keď v zmluvách o pôžičke boli okrem iného dohodnuté aj úroky, k vyplateniu ktorých však nedošlo. Súd je toho názoru, že ak by aj Ústavný súd SR vyhovel sťažnosti a vydal takéto rozhodnutie v čase, kedy toto požadovali navrhovatelia t.j. v roku 2002 (sťažnosť bola Ústavnému súdu SR doručená 01.08.2012), neznamenalo by to automaticky uspokojenie ich nárokov na vrátenie vkladov do spoločnosti. Práve v tomto čase (25.04.2002) bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu spoločnosti SUN a.s., pre nedostatok majetku. Spoločnosť bola následne zrušená a 14.02.2005 vymazaná z obchodného registra. Navrhovatelia nijakým spôsobom nepreukázali, že v prípade, ak by nedošlo k vydaniu nimi namietaného rozhodnutia a ním označeného nesprávneho úradného postupu, došlo by k uspokojeniu ich nárokov, keďže nie je možné dospieť k záveru o platby schopnosti a solventnosti spoločnosti v tom období. Súd sa prikláňa k stanovisku odporcu v 1. rade, že nie je možné stavať príčinnú súvislosť v predmetnej veci na množstve dohadov a premenných, kauzálny nexus musí byť spoľahlivo a bezpečne preukázaný, viď napr. nález ÚSSR sp. zn. „Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané (teda poškodeného)“. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala.

Súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že navrhovatelia nepreukázali reálnu existenciu majetkovej škody, nijakým spôsobom nepreukázali platobnú schopnosť obchodnej spoločnosti v rozhodujúcom období a teda reálnu vymožiteľnosť ich nárokov. Krajský súd v Bratislave dňa 25.04.2002 zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu proti spoločnosti SUN s.r.o. z dôvodu, že majetok spoločnosti nepostačoval ani na úhradu nákladov konkurzu. Zo znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní proti L. Š. súd zistil, že spoločnosť SUN s.r.o. od jej založenia v roku 1993 nedosahovala žiadne výsledky, vykazovala straty na hospodárskom výsledku, až do 31.03.1999, kedy sa premenila na spoločnosť SUN a.s., ktorá tiež od svojho založenia 05.03.1999 nedosahovala adekvátne hospodárskom výsledky.

Navrhovatelia teda nepreukázali, že je daná objektívna zodpovednosť štátu za škodu za súčasného splnenia troch zákonných podmienok preto súd ich návrh v časti náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zamietol. Odporca v 1. rade vzniesol hmotnoprávnu námietku premlčania v súvislosti s nezákonným rozhodnutím.

Podľa ustanovenia , právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedelo škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)zrušujúceho rozhodnutia.

Súd dospel k záveru, že napádané rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. zrušené nebolo, teda nemohla uplynúť premlčacia lehota. Nakoľko v tejto časti súd návrh zamietol z vyššie uvedených dôvodov, sa bližšie námietkou premlčania nezaoberal.

Vo veci uplatňovaného nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, súd konštatuje, že môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania.

S poukazom na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. , ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. , na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce

všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle ).

Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. ).

Efektívnosť a rýchlosť orgánov činných v trestnom konaní, generálnej prokuratúry nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa , ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého orgánu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.

Súd i v tejto časti uplatňovaného nároku skúmal, či sú splnené súčasne zákonné podmienky podľa

Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných navrhovateľmi, tak v podanom návrhu i v Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní pôvodne vedenom Okresným úradom PT BA ČVS:337/2000, od roku 1999 do apríla 2003, tieto orgány nevykonali žiadne účinné opatrenia na zabezpečenie práv poškodených (navrhovateľov), predovšetkým ich nárokov na náhradu škody, hoci povinnosť vykonať takéto opatrenia im vyplývali zo zákona ako aj v nečinnosti prokurátora , ktorý podľa , v trestnom konaní dbá na zabezpečenie práv poškodeného v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom. V tomto nekonaní videli nesprávny úradný postup a opierali svoj uplatňovaný nárok.

Európsky súd pre ľudské práva rozsudkom zo dňa 21.12.2010 v právnej veci Loveček a ďalší vyhlásil ich sťažnosť na neprimeranú dĺžku konania za prijateľnú a zvyšok sťažnosti za neprijateľný. Európsky súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že hoci dĺžka trestného konania v kontexte, ktorého sa rozhodovalo o nárokoch sťažovateľov - navrhovateľov na náhradu škody bola spôsobená zložitosťou veci, nemožno prehliadnuť, že trvalo viac ako 2 roky a 3 mesiace, kým bol zriadený osobitný vyšetrovací tím. Prieťahy v konaní pred marcom 2002 boli priznané i Okresnou prokuratúrou Bratislava V. Európsky súd bol teda názoru, že dĺžka trestného konania bola prehnaná a nespĺňala požiadavku primeranej lehoty. V predmetnom rozsudku zviazal Slovenskú republiku vyplatiť navrhovateľom finančné sumy.

Súd zisťoval naplnenie zákonnej podmienky príčinnej súvislosti medzi uplatňovanou škodou a namietaným nesprávnym úradným postupom.

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom či nezákonným rozhodnutím a škodou ide len vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu či nezákonného rozhodnutia, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu či vydaniu nezákonného rozhodnutia, nevznikla by ani škoda. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Z hľadiska príčinnej súvislosti v danom prípade je preto významné, či označený nesprávny úradný postup či nezákonné rozhodnutie bolo podstatnou, rozhodujúcou a hlavnou príčinou toho, že navrhovateľmi vznikla nimi uplatnená škody. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Zisťuje sa vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou žalobcu ako poškodeného a konkrétnym navrhovateľmi označeným nesprávnym úradným postupom či nezákonným rozhodnutím. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je teda potrebné posúdiť všeobecné súvislosti vzniku škody a skúmať, ktorá príčina škodu vyvolala. V postupnom slede udalostí v rozhodujúcom období je potrebné riadne posúdiť a vyhodnotiť príčinu jednotlivých na seba nadväzujúcich javov. Zodpovednosť štátu nie je možné robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Základnou vlastnosťou príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo a bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho.

Súd po oboznámení sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, konštatuje, že k vzniku škody u navrhovateľov nedošlo v priamej príčinnej súvislosti s namietaným označeným nesprávnym úradným postupom, ale v priamej príčinnej súvislosti s trestnou činnosťou L. Š., za ktorú bol riadne odsúdený.

Pokiaľ ide o vznik škody a teda samotnú škodu, ktorej vznik navrhovatelia odvodzujú s poukazom na namietaný označeným nesprávny úradný postup súd je toho názoru, že navrhovatelia na základe uzatvorených zmlúv o pôžičke dobrovoľne vstúpili do záväzkových vzťahov s vyššie uvedenými nebankovými spoločnosťami a škoda, ktorá tým vznikla sa nemôže prenášať na štát z dôvodu, že si účastníci zmluvy neoverili obchodnú spoločnosť, s ktorou sa rozhodli podieľať na podnikaní. Navrhovatelia vedeli, že sa nejedná o bankové subjekty, ktoré v tom čase ponúkali nízke úroky, uzatvorené zmluvy o pôžičke riadne definovali práva a povinnosti s vkladom spojené, na pochopenie ktorých nemuseli navrhovatelia disponovať odbornými vedomosťami či skúsenosťami.

V prejednávanej veci nemohol odporca v 1. rade sám, či prostredníctvom orgánov súdnej moci, patriacich do jeho pôsobnosti, v rámci svojej kompetencie zakázať podnikateľskú činnosť nebankovým subjektom či uzavretie zmluvy o pôžičke, resp. ovplyvniť začatie trestného stíhania vo veci nebankových subjektov. Nemohla preto táto jeho nečinnosť založiť jeho nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej zákonom.

Okrem toho orgány činné v trestnom konaní nemali v rámci svojho postupu v kompetencii zakázať či obmedziť nebankovým subjektom podnikateľskú činnosť či uzatváranie zmlúv s občanmi. Preto ani nemožno uvažovať o príčinnej súvislosti medzi postupom trestného konania a vznikom škody v podobe nevymožiteľnosti pohľadávky navrhovateľov ako poškodených.

Na druhej strane garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom bolo umožnené obchodným spoločnostiam vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv o pôžičke. A teda v súlade s princípom zmluvnej autonómie a rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov navrhovatelia dobrovoľne vstúpili do záväzkového vzťahu s obchodnými spoločnosťami SUN s.r.o. a následne SUN a.s. a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzali na seba práva a povinnosti v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb.

Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Zo skutkových okolností prípadu súd zistil, že samotní navrhovatelia tak ako sami uvádzali vstupovali do záväzkových vzťahov s predmetnými nebankovými spoločnosťami, ovplyvnení reklamou, prezentovaním o prosperite firmy a čiastočne svojou nedbalosťou zanedbali prevenčnú povinnosť uloženú zákonom reflektujúc na masívnu kampaň, o ktorej sa písalo, hovorilo v médiách ako i o možnosti účasti štátu na daných projektoch. Mohli sa totiž pred uzavretím zmluvy presvedčiť napr. na základe výpisu z obchodného registra, že uvedené nebankové subjekty nemajú v predmete podnikania prijímanie vkladov a pokiaľ sa rozhodli vložiť peňažné prostriedky do nebankových subjektov, pretože ponúkali zhodnotenie vloženej sumy o výnos, ktorý mnohonásobne prevyšoval úroky poskytované bankami, znamená to, že mali vedomosť o tom, aké úroky poskytujú banky oproti iným nie bankovým subjektom, a teda z toho vyplýva, že si uvedomovali, že nevkladajú peniaze do banky. Mali postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nich spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika.

Nemožno ani konštatovať, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má rovnať hodnote investovanej sumy do nebankových subjektov za účelom zabezpečenia výstavby bytov a nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánov štátu je daná príčinná súvislosť v tom, že keby tieto včas zakročili a vyšetrili by trestnú činnosť nebankových subjektov, neboli by o svoje peniaze prišli. Pokiaľ by teda bola zakázaná činnosť nebankových subjektov, tak to samo osebe ešte neznamená, že pohľadávky navrhovateľov z uzavretých zmlúv by boli uspokojené.

Podľa SR každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Samotná podstata trhovej ekonomiky predpokladá aj možnosť „neobstátia“ v podmienkach slobodného trhu a rovnako existujú aj ďalšie riziká okrem iného aj trestná činnosť konateľa spoločnosti, o ktorú šlo v tomto prípade. To, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k rozsiahlemu a dlhotrvajúcemu vyšetrovaniu predmetnej veci, neznamená automaticky to, že ak by toto vyšetrovanie trvalo kratšie, došlo by k uspokojeniu nárokov akcionárov. Predpokladom pre také tvrdenie je preukázanie solventnosti spoločnosti v rozhodujúcom období, čo v tomto prípade nebolo zo strany navrhovateľov splnené. Navrhovatelia nepreukázali, či by v prípade kratšieho vyšetrovania došlo k vyplateniu vkladov akcionárov a ak áno, v akej výške. Súd v tejto časti poukazuje na to, že nie je oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska účelnosti, rýchlosti a dôvodnosti, preto sa ani s celým obsahom súdneho spisu vo veci obv. L. Š. (približne o rozsahu 9 zväzkov a 6000 strán) nezaoberal.

Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon, každý orgán štátu má totiž alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len čo mu alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty teda zabezpečená požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci.

Na základe uvedených právnych záverov súd dospel k záveru, že v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaných v 1., 2., 3. a 4. rade za škodu titulom nesprávneho úradného postupu, a preto návrh čo do tejto časti náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zamietol, keď navrhovatelia nepreukázali súčasné splnenie zákonných podmienok: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch 2./ nesprávny úradný postup orgánu štátu resp. nezákonné rozhodnutie 3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím.

Odporca v 1. rade vzniesol hmotnoprávnu námietku premlčania v súvislosti s namietaným „nesprávnym úradným postupom".

Z vykonaného dokazovania, výpovedí navrhovateľov, z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.12.2010 v právnej veci G. a ďalší proti Slovenskej republike, Uznesenia o začatí trestného stíhania L. Š. zo dňa 27.04.2000, listov veriteľov a akcionárov nebankovej spoločnosti SUN a.s. zo dňa 25.01.2001, 07.03.2002 adresovanými predsedovi Vlády SR, ministrovi spravodlivosti SR, ministrovi vnútra SR, generálnemu prokurátorovi SR, predsedovi Národnej rady SR, prezidentovi SR, viceprezidentovi Prezídia PZ, ministrovi financií SR, je nesporné, že navrhovatelia už v tom čase vedeli o škode, ktorá im vznikla nevrátením finančných prostriedkov a ich neinvestovaním do sľubovanej výstavby aj ich bytov. Ak by aj bola sporná doba začatia plynutia premlčacej lehoty od roku 2000, je zrejmé že po zverejnení rozhodnutia, že účasť poškodených v trestnom konaní nie je prípustná na oficiálnej stránke generálnej prokuratúry dňa 11.08.2006, navrhovatelia počnúc dátumom zverejnenia tohto rozhodnutia nemohli očakávať, že k uspokojeniu ich nárokov na náhradu škody dôjde v trestnom konaní a boli oprávnení uplatniť si tieto nároky v občianskoprávnom konaní, pričom tak boli povinní urobiť do uplynutia premlčacej doby. Otázka dĺžky trestného konania bola od tohto dátumu pre navrhovateľov vo vzťahu k možnosti uplatnenia si svojich nárokov na náhradu škody irelevantná. Ani rozhodnutie ESĽP, ani rozhodnutie ÚSSR, ani činnosť orgánov činných v trestnom konaní nemohla nič zmeniť na skutočnosti, že navrhovatelia nemohli po zverejnení tohto rozhodnutia dôvodne očakávať, že ich nároky budú uspokojené v trestnom konaní a mali možnosť uplatniť si ich v občianskoprávnom konaní. Zo strany navrhovateľov nedošlo k uplatneniu ich nárokov v premlčacej dobe a to ani voči konateľovi spoločnosti, ani voči štátu.

Súd preto v tejto časti uplatňovanej náhrady škody pre nesprávny úradný postup návrh aj ako premlčaný zamietol podľa , Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol

nárok predtým uplatnený podľa ), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy.

Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR. Z ustanovenia o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa , Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa ), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom na túto skutočnosť súd návrh navrhovateľov vo veci priznania nemajetkovej ujmy ako v tomto konaní nedôvodnú zamietol.

Odporcovia v 2. a 3. rade namietali v spore pasívnu legitimáciu.

Podľa ustanovenia § 16 cit. zákona Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky pre a) ochranu ústavného zriadenia republiky, verejného poriadku, bezpečnosti osôb a majetku, štátnych hraníc, pre bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, veci zbraní a streliva, vstup na územie republiky a pobyt cudzincov na území republiky, občianske preukazy, cestovné doklady a oprávnenia na vedenie motorových vozidiel, otázky utečencov a presídlencov, evidenciu obyvateľstva, evidenciu cestných motorových a prípojných vozidiel, civilnú ochranu obyvateľstva, požiarnu ochranu a komplexný záchranný systém, b) všeobecnú vnútornú správu, veci územného a správneho členenia Slovenskej republiky, vyznačovanie, udržiavanie a správu štátnych hraníc, štátne symboly Slovenskej republiky, štátne občianstvo, matričné veci, veci zhromažďovania a združovania, organizačné zabezpečovanie volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a orgánov územnej samosprávy a referenda, automatizovaný informačný systém miestnej štátnej správy, veci organizácií s medzinárodným prvkom, archívnictvo, c) živnostenské podnikanie, d) riadenie Policajného zboru a Vojsk ministerstva vnútra, e) zrušené od 01.07.2000.

Podľa , o prokuratúre, prokuratúra chráni práva a zákon chránené záujmy fyzických osôb právnických osôb a štátu.

Prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Podľa , o prokuratúre, generálna prokuratúra je ústredný štátny orgán a najvyšší orgán prokuratúry nadriadený ostatným orgánom prokuratúry.

Generálna prokuratúra:

a) zabezpečuje plnenie úloh patriacich do pôsobnosti generálneho prokurátora, b) riadi, organizuje a kontrolu činnosť podriadených prokuratúr, c) dozerá na jednotné uplatňovanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov podriadenými prokuratúrami, d) vedie register trestov a zabezpečuje ochranu údajov uvedených v registri trestov pred

zničením, odcudzením, stratou, poškodením, neoprávneným prístupom, zmenou alebo rozširovaním podľa osobitného zákona, e) plní ďalšie úlohy podľa pokynov generálneho prokurátora.

Súd po vykonanom dokazovaní ustálil, že Slovenská republika nie je nositeľom povinnosti zaplatiť navrhovateľom žalovanú náhradu škody a preto návrh zamietol. Nebolo potrebné sa bližšie námietkou pasívnej legitimácie odporcov v 2 a 3 rade zaoberať.

Námietky nedostatku pasívnej legitimácia inštitútu Ministerstva vnútra a Generálnej prokuratúry súd považoval za nedôvodnú, lebo nie sú samostatnými účastníkmi konania, len odporcu Slovenskú republiku v konaní zastupujú.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa , veta prvá a úspešným odporcom v 1., ., . rade nepriznal náhradu trov konania, keďže im žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave prostredníctvom Okresného súdu Bratislava V, písomne, v 5-tich vyhotoveniach.

Podľa O. s . p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa , odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.