Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_15Co-65-2021.pdf
PDF · 203.57 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/65/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: A. B. C. D. E. F. G. D. H. I. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom J. - A., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska č. 71, o náhradu nemajetkovej ujmy 10.000,- €, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I.) zo dňa 18. júna 2020, č. k. 11C 8/2018-84, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I.) zo dňa 18. júna 2020, č. k. 11 C 8/2018-84, p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.1. Rozsudkom zo dňa 18.6.2020, č. k. 11 C 8/2018-84, súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 20 ods. 2, § 25 ods. 1, 2, § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“), § 55, § 241 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), § 20 ods. 1, 2, § 26 ods. 1 pred bodkočiarkou zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona č. 586/2003 Z. z.“). V odôvodnení uviedol, že žalobca sa v prejednávanej veci domáhal od žalovaného zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- € ako nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 7.7.2014 doručil Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sťažnosť, ktorou namietal porušenie základného práva zaručeného ústavou domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo V 1/2013, zo dňa 27.2.2014. Žalobca v sťažnosti označil za svojho zástupcu v konaní pred ÚS SR K. L. M., ktorému udelil a zaslal plnomocenstvo na zastupovanie na konanie pred ÚS SR a požiadal ho o prijatie zastúpenia. K podanej ústavnej sťažnosti žalobca nepredložil splnomocnenie pre zvoleného advokáta, z ktorého by bolo zrejmé, že zvolený advokát splnomocnenie prijíma. ÚS SR vyzval dňa 14.7.2014 žalobcu na predloženie splnomocnenia pre zvoleného advokáta v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Žalobca na uvedenú výzvu ÚS SR odpovedal listom zo dňa 23.7.2014, v ktorom uviedol, že zvolený advokát K. M., ktorého požiadal o odplatné zastupovanie v konaní pred ÚS SR,
zatiaľ nereagoval na jeho žiadosť o zastúpenie. Z tohto dôvodu požiadal žalobca ÚS SR o predĺženie lehoty na predloženie splnomocnenia a zároveň pripojil kópiu listu adresovaného K. M., v ktorom ho bezodkladne žiada o prijatie zastúpenia a zaslanie udeleného plnomocenstva ÚS SR. ÚS SR žiadosti žalobcu vyhovel a lehotu na predloženie splnomocnenia predĺžil do 15.8.2014. Žalobca dňa 18.8.2014 doručil ÚS SR podanie, v ktorom oznámil, že ním zvolený advokát, napriek písomným opakovaným výzvam, neoznámil žalobcovi, ale ani ÚS SR, či plnomocenstvo udelené mu na zastupovanie žalobcu v konaní pred ÚS SR o sťažnosti doručenej ÚS SR dňa 7.7.2014 prijíma. Žalobca z tohto dôvodu v podaní alternatívne požiadal ÚS SR o predĺženie lehoty na zabezpečenie si iného advokáta, ktorý by ho zastupoval v konaní pred ÚS SR. Tejto žiadosti žalobcu ústavný súd nevyhovel. ÚS SR uznesením č. k. II. ÚS 593/2014-20, zo dňa 24.9.2014, ústavnú sťažnosť žalobcu odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Žalobca považuje postup ÚS SR pri odstraňovaní vád podania, t. j. ústavnej sťažnosti doručenej ÚS SR dňa 7.7.2014, za nesprávny úradný postup, ktorým žalobcovi vznikla ujma na právach. ÚS SR po tom, čo žalobcom zvolený advokát na zastupovanie v konaní pred ÚS SR o ústavnej sťažnosti doručenej ÚS SR dňa 7.7.2014 neprijal zastúpenie žalobcu, nedal žalobcovi žiadnu alternatívnu možnosť, aby si na konanie pred ÚS SR zabezpečil zastúpenie iným advokátom z radov advokátov registrovaných Slovenskou advokátskou komorou. Žalobca žiadal, vzhľadom k tomu, že samotné konštatovanie porušenia jeho práva nepostačuje, nahradiť mu nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 10.000,- €. S odkazom na ustanovenie § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. uviedol, že konanie pred ÚS SR je podľa Občianskeho súdneho poriadku spravidla procesný postup súdu, ktorý zákon č. 38/1993 Z. z. priamo neupravuje. Zákon č. 38/1993 Z. z. v roku 2014 neupravoval procesný postup ÚS SR pri odstraňovaní vád podania, za ktorú v tom čase bolo možné považovať aj nepredloženie splnomocnenia udeleného advokátovi na zastupovanie v konaní pred ÚS SR. Občiansky súdny poriadok na odstraňovanie procesných vád podania, spočívajúcich v nedostatku povinného zastúpenia stanovuje lehoty, ktoré však nie sú zákonnými lehotami (ich uplynutím sa právo prekluduje), ale sú lehotami sudcovskými (ich uplynutím sa právo neprekluduje). Pri stanovení sudcovských lehôt a pri pochybnostiach o splnení procesných podmienok konania je každý súd (ústavný súd nevynímajúc) povinný vždy mať na zreteli prioritu zákazu denegatio iustitiae. Žalobca ďalej dôvodil tým, že základným právom každého je právo garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré zodpovedá právu zaručenému v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Na zabezpečenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je štát povinný vytvoriť podmienky a garancie. Podmienka v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy prístupu k súdnej moci, ktorú možno subsumovať pod znenie „zákonom ustanoveným postupom“, je aj podmienka uvedená v § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., podľa ktorého musí byť sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom. Naplnenie tejto podmienky treba vnímať, vykladať a realizovať vzhľadom na čl. 140 ústavy, čl. 1 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 ústavy s poukazom na § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. Žalobca na splnenie zákonnej podmienky ustanovenej v § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. musí požiadať advokáta o svoje zastúpenie. Právu žalobcu na právnu pomoc od advokáta však nezodpovedá povinnosť advokáta vyhovieť žiadosti žalobcu o právnu pomoc, ani povinnosť advokáta prijať udelené plnomocenstvo na zastupovanie. Medzi základné práva žalobcu zaručené ústavou nepatrí právo dostať od advokáta právnu pomoc. Zákonným obmedzením ústavného práva každého na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ustanovenie § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. Nie je však pre každého vytvorená primeraná protiváha zákonnému obmedzeniu ústavného práva na prístup k súdu v podobe zákonnej garancie aj dostať právnu pomoc v podobe zastúpenia advokátom. Zákonnú garanciu na právu pomoc má len osoba, ktorá spĺňa podmienku nemajetnej osoby a právnu pomoc si nemôže zabezpečiť sama. Žalobca uviedol, že v jeho prípade došlo k skutkovému stavu, že ním zvolený advokát na konanie pred ÚS SR ani v dodatočnej lehote poskytnutej ústavným súdom, neprijal zastúpenie žalobcu za odplatu. Tento stav vyhodnotil ÚS SR tak, že neboli splnené náležitosti, ktoré pre uplatnenie právomoci ústavného súdu stanovuje zákon o ústavnom súde. Žalobca mal teda za to, že ÚS SR tak nedal žalobcovi možnosť zabezpečiť si právnu pomoc v konaní pred ÚS SR iným advokátom. Takýto postup ústavného súdu vyhodnotil žalobca ako diskriminačný. Podľa jeho názoru nepredloženie splnomocnenia na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom ani v primeranej (predĺženej) lehote nie je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre nesplnenie zákonom stanovených podmienok v prípade, ak žalobca konal vo veci svojho zastúpenia, udelil zvolenému advokátovi plnomocenstvo na svoje zastupovanie, avšak zvolený advokát zastúpenie neprijal. Podľa žalobcu bolo povinnosťou ÚS SR dať mu možnosť zabezpečiť si zastúpenie iným advokátom, pretože právo na zastupovanie advokátom nie je základným právom žalobcu a bolo/je výslovne na vôli zvoleného advokáta, či zastupovanie prijme alebo neprijme. Mal za to, že ho nie je možné trestať - postihovať odmietnutím ústavnej sťažnosti, ak zvolený advokát neprijal jeho zastúpenie a on nedostal možnosť zabezpečiť si na zastupovanie iného advokáta. Nebyť nesprávneho
úradného postupu ÚS SR, nevznikla by žalobcovi ujma na právach, spočívajúca v odmietnutí ústavnej sťažnosti, jej neprijatí na ďalšie konanie a v jej vecnom neprerokovaní. Žalobca považoval za preukázanú príčinnú súvislosť medzi spôsobenou nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že sa žiadosťou zo dňa 7.12.2016 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody obrátil na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré na jeho žiadosť odpovedalo oznámením zo dňa 6.6.2017 tak, že žiadosti nevyhovelo. Poznamenal, že počas prerokovania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody neplynie premlčacia lehota podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. 1.2. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Poprel nárok žalobcu tvrdiac, že: 1. ním uvedený zákonný titul je možné označiť ako nezákonné rozhodnutie a nie ako nesprávny úradný postup, 2. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 593/2014-20, nie je nezákonné, 3. výška nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je nepreskúmateľná. Tvrdenie, že žalobca nesprávne označil zákonný titul, keďže v prípade, ak postup súdu nájde odraz v samotnom rozhodnutí, je možné zákonný titul vymedziť len ako nezákonné rozhodnutie a nie ako nesprávny úradný postup, vyvodil žalovaný z uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 220/2010 a sp. zn. 6 Cdo 115/2010. Mal za to, že keď ÚS SR vydal rozhodnutie, ktorým odmietol sťažnosť zo dňa 7.7.2014, nemožno skúmať splnenie podmienok pre nesprávny úradný postup, ale je potrebné postupovať podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. a posudzovať výlučne splnenie podmienok stanovených pre nezákonné rozhodnutie. Rozlíšenie toho, či škoda vznikla z dôvodu nesprávneho úradného postupu alebo z dôvodu nezákonného rozhodnutia označil za podstatné, keďže zákonná úprava určuje odlišné podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to osobitne pri nezákonnom rozhodnutí a osobitne pri nesprávnom úradnom postupe. Citujúc ustanovenia § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., žalovaný bol presvedčený, že keďže rozhodnutie ÚS SR č. k. II ÚS 593/2014-20, nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je splnená zákonná podmienka pre existenciu nezákonného rozhodnutia ako jedného z titulov uvedených v zákone č. 514/2003 Z. z. a neexistuje teda základný predpoklad na vznik zodpovednosti žalovaného za údajnú škodu žalobcu. Žalovaný sa z dôvodu úplnosti argumentácie vyjadril aj k tomu, či vôbec postupom ÚS SR, ktorý žalobcovi na základe jeho tretej žiadosti už nepredĺžil lehotu na odstránenie nedostatku jeho ústavnej sťažnosti, mohlo dôjsť k diskriminácii žalobcu a porušeniu jeho práv. Podstata tvrdenia žalobcu spočíva v tom, že ÚS SR mu neposkytol možnosť a dostatočný časový priestor odstrániť nedostatok právneho zastúpenia v konaní o ústavnej sťažnosti. Toto tvrdenie pritom odporuje skutkovému stavu, tak ako vyplýva z obsahu uznesenia ÚS SR a z tvrdení žalobcu. Podľa žalovaného, žalobca mal niekoľkomesačný časový priestor a dostatok možností na to, aby si zabezpečil právne zastúpenie v konaní o ústavnej sťažnosti. Po prvé: Žalobca mal dvojmesačnú lehotu medzi doručením rozhodnutia, ktoré ústavnou sťažnosťou napadol a podaním ústavnej sťažnosti. Navyše mal vedomosť o tom, že v konaní o ústavnej sťažnosti má byť právne zastúpený. Vyplýva to z toho, že v ústavnej sťažnosti, ktorú si sám podpísal, uviedol, že je právne zastúpený advokátom, hoci o tom žiadny doklad nepredložil. Takéto tvrdenie žalobcu svedčí o jeho vedomosti byť právne zastúpený v konaní pred ÚS SR. Žalobca si napriek dostatočne dlhej dobe predchádzajúcej podaniu ústavnej sťažnosti, právne zastúpenie na konanie pred ÚS SR nezabezpečil. Po druhé: ÚS SR poskytol žalobcovi lehotu v trvaní od 7.7.2014 do 15.8.2014 na to, aby odstránil daný nedostatok svojej sťažnosti. Táto lehota je nadštandardná, keďže podľa v tom čase platného O.s.p., ktorý sa subsidiárne aplikoval na konanie pred ÚS SR, súd v dovolacom konaní (jediné konania s povinným právnym zastúpením) poskytoval dovolateľom lehotu 10 dní na odstránenie nedostatku právneho zastúpenia v dovolacom konaní. Znamená to, že žalobca mal dostatočnú lehotu viac ako jeden mesiac na to, aby si zabezpečil právneho zástupcu. Žalobca túto možnosť opäť nevyužil. Po tretie: Právna pomoc je v podmienkach Slovenskej republiky dostupná a osobitne v Bratislave, kde pôsobí cca 2000 advokátov, z toho 39 sa v Bratislave (129 v rámci Slovenskej republiky) osobitne špecializuje na zastupovanie pred ÚS SR. Žalobca mal preto možnosť požiadať o právne zastúpenie aj iných advokátov, ako len výlučne ním označeného advokáta, pričom túto možnosť počas obdobia viac ako troch mesiacov vôbec nevyužil. Z týchto dôvodov považoval žalovaný tvrdenie žalobcu o tom, že ÚS SR ho svojím postupom diskriminoval, za nedôvodné a účelové. Žalovaný ďalej tvrdil, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej umy je nepreskúmateľný, nakoľko z obsahu žaloby nie je možné identifikovať žiadny zásah do života žalobcu vyvolaný vydaním nezákonného rozhodnutia. Nepreskúmateľnosť nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vzhliadol žalovaný v tom, že žalobca sa v žalobe obmedzil iba na konštatovanie o vzniku nemajetkovej ujmy. Takéto tvrdenie, navyše bez odôvodnenia, automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a ani nezbavuje žalobcu povinnosti preukázať vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života.
1.3. Žalobca v replike uviedol, že uznesenie ÚS SR č. k. II ÚS 593/2014-20, zo dňa 24.9.2014, nie je nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 zákona č. 514/2004 Z. z., tak ako to tvrdí žalovaný. Predmetné rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci samej, ale je iba procesným rozhodnutím pred prijatím ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Predmetné rozhodnutie nie je meritórnym rozhodnutím o tých základných právach žalobcu, ktorých porušenie namietal podanou ústavnou sťažnosťou. Ak by súd pripustil, že uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 593/2014-20, zo dňa 24.9.2014, nie je nesprávnym úradným postupom, ale je nezákonným rozhodnutím vo veci samej - v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., potom je potrebné zohľadniť čl. 133 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. Následne je potrebné vo veci náhrady škody aplikovať druhú vetu ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ide o prípad osobitného zreteľa, keď sa nevyžaduje splnenie podmienky, podľa ktorej právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov a rozhodnutie bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Prípad osobitného zreteľa treba vidieť v tom, že proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je možné podať opravný prostriedok a niet ani príslušného orgánu, ktorý by o podanom opravnom prostriedku rozhodol. Žalobca prioritne zotrval na názore, že zo strany ÚS SR vo veci jeho ústavnej sťažnosti došlo k nesprávnemu úradnému postupu v procese aplikácie príslušných ustanovení O.s.p., ktoré ÚS SR bol povinný podľa § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. primerane použiť pre naplnenie podmienky zastúpenia žalobcu advokátom v konaní o jeho ústavnej sťažnosti. Žalobca neuznal argumenty žalovaného tvrdiac po prvé: Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca si včas nezabezpečil právne zastúpenie na konanie pred ústavným súdom. Žalobca si včas, už 4.6.2014 vybral advokáta na svoje zastupovanie, tomuto udelil plnú moc na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, podpísanú plnú moc advokátovi zaslal a zároveň po zmene rozhodujúcich skutočností advokátovi zaslal aj novú vypracovanú ústavnú sťažnosť. Zvolený advokát zastupovanie výslovne neodmietol. Súhlas advokáta so zastúpením si žalobca nemohol vymôcť, nemohol rozhodnutie advokáta urýchliť. Po druhé: Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca nevyužil lehotu na predloženie splnomocnenia na svoje zastupovanie zvoleným advokátom a že nevyužil ani predĺženú lehotu poskytnutú ústavným súdom žalobcovi na odstránenie nedostatku povinného zastúpenia zvoleným advokátom v konaní pred ústavným súdom. Žalobca písomne urgoval advokáta, ktorého si zvolil na zastupovanie a ktorému udelil plnú moc, aby sa urýchlene vyjadril, či zastúpenie žalobcu prijíma alebo neprijíma. Ani v lehote do 15.8.2014 zvolený advokát nezaslal ústavnému súdu splnomocnenie na zastupovanie žalobcu a ani výslovne neodmietol žalobcovo zastúpenie. Žalobca bol dobromyseľný v tom, že advokát zastúpenie prijme. Po tretie: Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca mal možnosť požiadať aj iných advokátov o svoje zastúpenie, ako len jedného zvoleného. Na to, aby žalobca po uplynutí sudcovskej lehoty určenej mu na odstránenie nedostatku povinného zastúpenia advokátom, mohol požiadať aj iných advokátov o svoje zastúpenie, potreboval súhlas ústavného súdu. V konaní o ústavnej sťažnosti sp. zn. Rvp 7975/2014 je preukázané, že žalobca požiadal ešte pred uplynutím sudcovskej lehoty, ktorej koniec ústavný súd určil na deň 15.8.2014, ústavný súd listom zo dňa 6.8.2014 o novú lehotu v prípade, ak zvolený advokát ani do 15.8.2014 nezašle ústavnému súdu splnomocnenie na zastupovanie žalobcu. Ústavný súd v zmysle oprávnenia podľa § 55 veta druhá O.s.p., žiadosti žalobcu nevyhovel. Žalobca ďalej vo svojej replike dôvodil, že v žiadnom právnom predpise platnom v Slovenskej republike v čase podania ústavnej sťažnosti, ale ani v Ústave Slovenskej republiky nie je ustanovenie, ktoré by ukladalo advokátovi povinnosť prijať zastúpenie klienta, v žalobcovom prípade prijať odplatné zastúpenie. Výkon advokátskej činnosti je slobodným povolaním. Toto konštatoval predkladateľ v dôvodovej správe k zákonu č. 335/2012 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 1.1.2013 zmenené ustanovenie § 20 zákona č. 586/2003 Z. z. vypustením odseku 3. Odsek 3 do jeho vypustenia zabezpečoval prostredníctvom advokátskej komory povinnosť advokáta poskytnúť právnu pomoc tomu, kto sa nemohol domôcť právnej pomoci. Taktiež v žiadnom právnom predpise platnom v Slovenskej republike v čase podania ústavnej sťažnosti žalobcu, ale ani v Ústave Slovenskej republiky, nie je ustanovenie, ktoré by ukladalo ÚS SR povinnosť nevyhovieť opakovanej žiadosti žalobcu o poskytnutie novej lehoty na zabezpečenie si povinného zastúpenia v prípade, ak z konania už zvoleného advokáta (alebo omisívne) možno predpokladať, že zvolený advokát neprijme zastúpenie žalobcu. Nedostatok povinného zastúpenia je procesná vada konania a v čase podania ústavnej sťažnosti platného O.s.p. a platného zákona č. 38/1993 Z. z. nedostatok procesného zastúpenia nemal za následok preklúziu práva na prerokovanie ústavnej sťažnosti žalobcu, nehovoriac o tom, že ústavná sťažnosť už bola podaná. Právne naopak. Ústava Slovenskej republiky garantuje každému ochranu základných práva a slobôd, ktorých sa možno domáhať zákonom ustanoveným postupom.
Nepochybne žiadosť žalobcu ústavnému súdu o poskytnutie novej lehoty na zabezpečenie si iného, ako už zvoleného advokáta (v prípade, ak zvolený advokát na zastupovanie žalobcu nereflektuje, je nečinný), je zo strany žalobcu zákonným postupom, ktorým žalobca určito a zrozumiteľne prejavil vôľu a snahu splniť si zákonom ustanovenú povinnosť byť zastúpený advokátom v konaní pred ústavným súdom. Ak zákon ukladá žalobcovi povinnosť byť v konaní pred ÚS SR zastúpený advokátom, ale advokátovi zákon (od účinnosti zákona č. 335/2012 Z. z.) neukladá povinnosť žiadosti žalobcu o odplatné zastúpenie vyhovieť, potom je zákonná povinnosť žalobcu závislá len na vôli advokáta, nie na vôli žalobcu. Ak bol advokát, ktorého si žalobca zvolil na zastúpenie vo veci zastúpenia nečinný, v lehote určenej súdom (§ 55 O.s.p.) nereagoval na žalobcovu žiadosť o zastúpenie, nereagoval ani na žiadosť zaslať ústavnému súdu udelené mu splnomocnenie, žalobcovi neostávalo nič iné, len požiadať ÚS SR o novú lehotu na zabezpečenie si iného advokáta. Ústavný súd nemôže žalobcu postihovať odmietnutím ústavnej sťažnosti za konanie (nečinnosť) zvoleného advokáta, keď nedal žalobcovi žiadnu možnosť zabezpečiť si na zastupovanie iného advokáta ako zvoleného, o ktorú možnosť žalobca riadne ústavný súd žiadal zákonom ustanoveným postupom. Ústavnému súdu nebránila žiadna zákonná prekážka dať žalobcovi možnosť na oslovenie iného ako zvoleného advokáta, keďže mal zo strany žalobcu preukázané, že zvolený advokát so žalobcom nespolupracuje, zvolený advokát nedoručil v lehote do 15.8.2014 splnomocnenie ústavnému súdu. Nedodržanie procesnej lehoty pre súd má len poriadkový charakter, nevedie k takým závažným dôsledkom ako nedodržanie zákonných lehôt určených na procesné úkony účastníkov konania. Postup ÚS SR vo veci ústavnej sťažnosti žalobca vyhodnotil ako svojvôľu pri aplikácii ustanovenia § 55 O.s.p. V konečnom dôsledku má takýto postup následky odmietnutia spravodlivosti - denegatio iustitiae. Uplatnenú nemajetkovú ujmu v peniazoch považoval žalobca za primeranú závažnosti následkov, ktoré mu nesprávny úradný postup ústavného súdu spôsobil. 1.4. Žalovaný v duplike poprel v celom rozsahu nárok žalobcu a jeho tvrdenia uvedené v replike považoval za nesprávne. Žalovaný zotrval naďalej na už skôr prezentovanom stanovisku, že žalobca sa domáha uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia, nie z titulu nesprávneho úradného postupu ÚS SR. Uznal, že proti rozhodnutiu ÚS SR o odmietnutí sťažnosti žalobcu pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí nie je prípustný opravný prostriedok, ale mal za to, že žalobca sa mohol domáhať jeho preskúmania pred Európskym súdom pre ľudské práva, ak bol presvedčený, že predmetné rozhodnutie bolo svojvoľné a bol ním dotknutý na svojich právach. Žalovaný tvrdil, že žalobca si svoje právne zastúpenie riadne a včas nezabezpečil a nedôvodne sa spoliehal na to, že advokát K. L. M. právne zastúpenie príjme. Žalobca bol povinný konať riadne, ostražito a s náležitou starostlivosťou pri zabezpečení právneho zastúpenia. V zmysle zásady „právo patrí bdelým“ bolo povinnosťou žalobcu aktívne vyhľadávať kvalifikované právne zastúpenie advokátom. Žalobca ale zostal pasívny a nedôvodne sa spoliehal na to, že ním oslovený advokát právne zastúpenie príjme. Poskytovanie advokácie je komerčná činnosť. Právny vzťah medzi záujemcom o služby advokáta a samotným advokátom tak vznikne až na základe akceptácie návrhu zo strany advokáta. Samotná žiadosť o právne zastúpenie (tzv. obchodný návrh) právny vzťah zastúpenia nezakladá. V prípade, ak žalobcom oslovený advokát riadne a včas neoznámil žalobcovi, či zastúpenie príjme alebo odmietne, mohol žalobca podať podnet Slovenskej advokátskej komore na prešetrenie postupu advokáta. V prípade, ak by boli zistené nedostatky v konaní advokáta, mohol si prípadnú škodu spôsobenú nečinnosťou advokáta, uplatňovať priamo proti konkrétnemu advokátovi. Namiesto toho, aby žalobca uplatňoval svoje prípadné nároky voči advokátovi, ktorý (ako tvrdí žalobca) zostal nečinný, hoci mal povinnosť aspoň včas oznámiť, či právne zastúpenie príjme, nedôvodne si ich uplatňuje od žalovaného, aj keď žalovaný v tomto smere žiadnym spôsobom nepochybil. Zodpovednosť štátu nie je možné robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, tak ako to robí žalobca, ktorý bezdôvodne a v rozpore s objektívnym právom delegoval zodpovednosť za tvrdenú škodu (nemajetkovú ujmu) na žalovaného. K žalobcovmu tvrdeniu v replike, že ústavný súd nemôže postihovať žalobcu pre pasivitu advokáta, žalovaný dôvodil, že ústavný súd konal vo vzťahu k žalobcovi nadštandardne. ÚS SR nebol povinný poskytnúť žalobcovi opakovanie lehotu na zabezpečenie právneho zastúpenia. Pre konanie pred ústavným súdom sa aplikuje úprava civilného konania, v zmysle ktorej ústavný súd je povinný poskytnúť žalobcovi lehotu 10 dní na zabezpečenie právneho zastúpenia. Ústavný súd poskytol žalobcovi dlhšiu lehotu, ako je zákonná lehota, a to navyše opakovane. Napriek tomu si žalobca z dôvodu vlastnej pasivity právne zastúpenie nezabezpečil. Okrem lehoty poskytnutej ústavným súdom, žalobca mal k dispozícii lehotu dvoch mesiacov na zabezpečenie právneho zastúpenia ešte pred podaním sťažnosti. Ani v tejto lehote si zastúpenie nezabezpečil. Žalobca tiež mohol požiadať o právne zastúpenie iného advokáta. Ani túto možnosť nevyužil, hoci mu v tom nič nebránilo. Žalobca pritom nepotreboval žiadny súhlas ústavného súdu na to, aby si zvolil náhradného advokáta, ako to
zavádzajúco tvrdil v replike. Dokonca v prípade, ak by žiadny advokát neprijal právne zastúpenie žalobcu, mohol žalobca požiadať Slovenskú advokátsku komoru o pomoc pri zabezpečení právneho zastúpenia. Žalobca ani túto možnosť nevyužil. Za nesprávne preto označil žalovaný tvrdenia žalobcu, že nedostal príležitosť od ústavného súdu zabezpečiť si právneho zástupcu. Štát nesie zodpovednosť len za škodu spôsobenú pochybeniami orgánov verejnej moci. Štát nie je zodpovedný za prípadnú škodu, ktorú si spôsobil žalobca sám tým, že riadne a včas nechránil vlastné záujmy, nesplnil súdom uložené povinnosti a ani za eventuálnu škodu spôsobenú tretími osobami. 1.5. V priebehu konania žalobca zotrval na tvrdení, že postup ÚS SR vo veci jeho ústavnej sťažnosti bol nesprávnym úradným postupom. Odmietnutie ústavnej sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí nie je rozhodnutím vo veci samej. Tento názor dosvedčuje ustanovenie § 25 ods. 1, 2 a § 33 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., ak sa návrh na začatie konania neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorým sa vymedzí vo výroku uznesenia prijatie návrhu. Vo veci samej rozhoduje ústavný súd nálezom, ak tento zákon neustanovuje inak. V iných veciach rozhoduje uznesením. Nesprávnym úradným postupom je konanie štátneho orgánu, pri ktorom porušil právnymi normami predpísané pravidlá. Spravidla ide o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou vo veci samej priamo nesúvisí. Na konanie pred ústavným súdom o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa § 49 a nasl. ustanovení zákona č. 38/1993 Z. z., sa v zmysle § 31a tohto zákona primerane použije O.s.p. K návrhu na začatie konania pred ÚS SR sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí uviesť výslovne, že sa udeľuje na zastupovanie pred ÚS SR. V nadväznosti na uvedené ÚS SR skúmal splnenie procesných podmienok konania o jeho ústavnej sťažnosti. Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania súd prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 2 O.s.p. ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Nedostatok povinného zastúpenia účastníka konania advokátom v konaní pred ÚS SR patrí medzi procesné vady konania, ktoré sú postupom súdu odstrániteľné. V nadväznosti na § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. je potrebné postup odstraňovania vady konania spočívajúci v nedostatku zákonného zastúpenia účastníka konania podradiť pod § 55 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje lehotu na urobenie úkonu, určí ju, ak je to potrebné, predseda senátu, samosudca alebo nimi poverený zamestnanec súdu. Lehotu, ktorú určil, môže predseda senátu alebo samosudca alebo nimi poverený zamestnanec tiež predĺžiť, a to spravidla na žiadosť účastníka konania. Žiadosť o predĺženie lehoty je však potrebné podať skôr ako uplynie súdom určená lehota na vykonanie úkonu. Žalobca podal žiadosť o druhé predĺženie lehoty dňa 6.8.2014 pred uplynutím lehoty, ktorú ústavný súd stanovil na 15.8.2014. V žiadosti uviedol žalobca aj dôvod ďalšieho predĺženia lehoty na predloženie splnomocnenia na jeho zastupovanie, ktorým bola nečinnosť zvoleného advokáta a potreba zabezpečiť iného advokáta. Ústavný súd sa druhou žiadosťou nezaoberal, túto ignoroval bez toho, že by uviedol zákonný dôvod na nepredĺženie sudcovskej lehoty. Žalobca poprel tvrdenie žalovaného, že ide o zákonnú lehotu majúc za to, že ide o procesno-sudcovskú lehotu, na ktorú sa vzťahuje § 55 O.s.p. Žalobca ďalej interpretoval čl. 6 ods. 1 Dohovoru a § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 38/1993 Z. z. majúc za to, že pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti v konaní. Mal za to, že ÚS SR, v procese odstraňovania vád procesných podmienok, bol povinný rozhodnúť o jeho žiadosti (opakovane) na predĺženie lehoty na zabezpečenie si zastúpenia. ÚS SR však o jeho žiadosti zo dňa 6.8.2014 nerozhodol. K výške nemajetkovej ujmy uviedol, že o výške nemajetkovej ujmy rozhoduje súd vlastnou úvahou, pričom v zákone priamo nie sú dané kritériá, ktorými sa má súd riadiť. Vzhľadom na závažnú ujmu na jeho právach, keďže ÚS SR, ako zákonný inštitút garancie práva a ústavnosti, porušil zákon, považoval požadované zadosťučinenie vo výške 10.000,- € za primerané. 1.6. Žalovaný v priebehu konania poukázal na základné dôvody nedôvodnosti žaloby. Žalobca nepreukázal prvú základnú podmienku, a to existenciu nezákonného rozhodnutia. Ak by aj súd pripustil, že ide o nesprávny úradný postup, tak ani v tomto prípade nie je možné identifikovať akékoľvek pochybenie ÚS SR, ktoré by znemožnilo žalobcovi v prístupe k súdnej ochrane. Žalobca si bol vedomý toho, že v konaní pred ÚS SR musí byť zastúpený advokátom, mal dostatočnú časovú lehotu v trvaní dvoch mesiacov pred podaním ústavnej sťažnosti a aj následne v trvaní niekoľkých týždňov na to, aby si právneho zástupcu zabezpečil, pričom neuviedol žiadne racionálne a relevantné dôvody, prečo mu právna pomoc zo strany advokáta nebola poskytnutá, a nebol si ju schopný objektívne zabezpečiť. Samotný nárok žalobcu je nepreskúmateľný a hoci žalovaný nesplnenie tejto podmienky opakovane
namietal, žalobca doteraz neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých mu vznikla nemajetková ujma. Toto konanie sa podľa žalovaného riadi koncentračnou zásadou, súd by už nemal pripustiť žiadne nové dôkazy zo strany žalobcu na preukázanie samotnej dôvodnosti a výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že súd rozhoduje o výške nemajetkovej ujmy bez akýchkoľvek kritérií. Právna úprava zákona č. 513/2004 Z. z. presne určuje kritériá, na základe ktorých sa nemajetková ujma priznáva, a bolo povinnosťou žalobcu, aby konkretizoval dopady ním označeného zásahu do jeho osobnej alebo súkromnej sféry života. K tvrdeniu žalobcu, že ÚS SR nerozhodol o jeho žiadosti o predĺženie lehoty uviedol, že takéto rozhodnutia sa nevydávajú, pričom v konečnom dôsledku ÚS SR rozhodol tak, ako to vyplýva v merite veci tým, že sťažnosť odmietol. Nebolo povinnosťou ÚS SR odstraňovať nesplnenú procesnú podmienku konania, táto povinnosť zaťažovala výlučne žalobcu ako sťažovateľa. 1.7.1. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výpoveďami žalobcu a povereného zástupcu žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi obsiahnutými v predmetnom súdnom spise, najmä so žalobou a jej prílohami (Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 593/2014-20, zo dňa 24.9.2014, právoplatným a vykonateľným dňa 3.11.2014, Žiadosťou žalobcu o predbežné prerokovanie náhrady škody zo dňa 7.12.2016 adresovanou Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 6.6.2017 adresovaným žalobcovi), s písomným vyjadrením žalovaného k žalobe, s písomným vyjadrením žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe (replikou žalobcu) a jeho prílohami (listami žalobcu zo dňa 4.6.2014, 1.7.2014, 21.7.2014, 6.8.2014 adresovanými advokátovi K. L. M.), s písomným vyjadrením žalovaného k vyjadreniu/replike žalobcu (duplikou žalovaného), na základe ktorého konštatoval, že nesporným skutkovým tvrdením medzi stranami sporu bolo skutkové tvrdenie o tom, že ÚS SR bolo vydané uznesenie č. k. II. ÚS 593/2014-20, zo dňa 24.9.2014, právoplatné a vykonateľné dňa 3.11.2014, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť žalobcu vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo V 1/2013, zo dňa 27.2.2014 a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, pre nesplnenie zákonných predpísaných náležitostí. Sporným skutkovým tvrdením medzi stranami sporu zostalo to, či týmto rozhodnutím ÚS SR alebo nesprávnym úradným postupom ÚS SR, spočívajúcim v odstraňovaní vady nedostatku právneho zastúpenia žalobcu v konaní o ústavnej sťažnosti, bola žalobcovi spôsobená škoda zakladajúca jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- € podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom žalobca tvrdil, že sa jedná o nesprávny úradný postup ÚS SR a žalovaný tvrdil, že ide o uplatnenie nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia ÚS SR. 1.7.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napríklad uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 467/08 zo dňa 16.12.2008). V prípade splnenia zákonných podmienok sa štát nemôže svojej zodpovednosti za škodu zbaviť. Pre vyvodenie zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné (conditio sine qua non) kumulatívne splnenie zákonných podmienok, a to: existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci a vznikom škody. Kumulatívnosť splnenia uvedených podmienok má za následok, že čo ak len jedna z nich nie je splnená, nemožno voči štátu vyvodiť zodpovednosť za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že nesprávnym úradným postupom je porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Nesprávnym úradným postupom sa rozumie aj postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Môže pritom ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo z cieľov tejto činnosti, ale aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu verejnej moci smeruje (napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 126/2009 zo dňa 30.6.2010, sp. zn. 6 Cdo 115/2010 zo dňa 31.5.2011, sp. zn. 4 Cdo 60/2003 publikované v časopise Zo súdnej praxe č. 1/2004). Vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody sa v právnej teórii
označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Otázka príčinnej súvislosti sa musí riešiť konkrétne v každom jednotlivom prípade zhodnotením všetkých významných okolností. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a starostlivé zváženie všetkých okolností. 1.7.3. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že žalobca nesprávne označil zákonný titul ako nesprávny úradný postup ÚS SR, pričom správnym zákonným titulom malo byť nezákonné rozhodnutie ÚS SR. Aj keď žalobcom namietaný nesprávny úradný postup ÚS SR vyústil do uznesenia ÚS SR o odmietnutí sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, žalobca odvodzuje vznik škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu ÚS SR. Skutočnosť, že vznik škody neodvodzuje z dôvodu nezákonného rozhodnutia vyplýva z už citovanej časti jeho podania doručeného ÚS SR dňa 18.8.2014, v ktorom uviedol: „Uvedený skutkový stav (poznámka súdu: neodstránenie vady spočívajúcej v nepredložení splnomocnenia pre zvoleného advokáta, t. j. nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí) je buď dôvodom na odmietnutie mojej ústavnej sťažnosti..., alebo je dôvodom na ďalšie predĺženie lehoty na predloženie plnomocenstva udeleného inému advokátovi na zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Nechávam teda na úvahe Ústavného súdu Slovenskej republiky ako na základe skutkového stavu rozhodne vo veci splnenia podmienok pre konanie pred ústavným súdom.“. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že ak by súd pripustil, že uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 593/2014-20, zo dňa 24.9.2014, nie je nesprávnym úradným postupom, ale je nezákonným rozhodnutím vo veci samej, v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. by bolo potom nutné zohľadniť čl. 133 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. Následne by bolo potrebné vo veci náhrady škody aplikovať druhú vetu ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. že ide o prípad osobitného zreteľa, keď sa nevyžaduje splnenie podmienky, podľa ktorej právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov a rozhodnutie bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Prípad osobitného zreteľa by bolo treba vidieť v tom, že proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je možné podať opravný prostriedok a niet ani príslušného orgánu, ktorý by o podanom opravnom prostriedku rozhodol. Súd prvej inštancie dôvodil, že aj v prípade, ak by sa jednalo o nárok na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia ÚS SR, musel by konštatovať nedôvodnosť takéhoto nároku, ako ju konštatoval aj v prípade žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu ÚS SR. 1.7.4. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca za nesprávny úradný postup ÚS SR označil postup, v rámci ktorého ústavný súd nedal žalobcovi žiadnu alternatívnu možnosť, aby si na konanie pred ním zabezpečil svoje zastúpenie iným advokátom z radov advokátov registrovaných Slovenskou advokátskou komorou. Súd prvej inštancie dôvodil, že nebolo povinnosťou ÚS SR poskytnúť žalobcovi ďalšie alternatívne možnosti, aby si na konanie pred ním zabezpečil zastúpenie iným advokátom na základe žiadosti žalobcu doručenej ÚS SR dňa 18.8.2014, keďže ÚS SR už jednej žiadosti žalobcu o predĺženie lehoty na predloženie splnomocnenia zo dňa 23.7.2014 vyhovel, keď mu lehotu na predloženie splnomocnenia pre zvoleného advokáta predĺžil do 15.8.2014. Už toto predĺženie vykonal ÚS SR nad zákonný rámec svojich možností, resp. povinností, vyplývajúcich mu z citovaného ustanovenia § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase v nadväznosti na
citované ustanovenie § 241 ods. 4 O.s.p. v znení účinnom v rozhodnom čase. Povinnosťou ÚS SR po tom, ako zistil nedostatok ústavnej sťažnosti žalobcu spočívajúci v chýbajúcom preukázaní zastúpenia sťažovateľa (žalobcu) advokátom, bolo vyzvať žalobcu ako sťažovateľa na predloženie splnomocnenia preukazujúceho jeho zastúpenie advokátom v konaní pred ÚS SR, čo ÚS SR aj učinil výzvou zo dňa 14.7.2014, ktorou vyzval žalobcu na predloženie splnomocnenia pre zvoleného advokáta v lehote 10 dní od doručenia výzvy v súlade s citovaným ustanovením § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase v nadväznosti na citované ustanovenie § 241 ods. 4 O.s.p. Lehota 10 dní od doručenia výzvy je lehotou zákonnou, nie sudcovskou, a nemôže byť teda následne predlžovaná. Skutočnosť, že sa jedná o lehotu zákonnú, nie sudcovskú, vyplýva priamo zo znenia poslednej vety citovaného ustanovenia § 241 ods. 4 O.s.p. ÚS SR ju, napriek jej zákonnému charakteru, predĺžil do 15.8.2014, keď vyhovel žiadosti sťažovateľa (žalobcu) o jej predĺženie zo dňa 23.7.2014. Nebolo povinnosťou ÚS SR druhýkrát predlžovať už raz (nezákonne) predĺženú lehotu na predloženie splnomocnenia pre zvoleného advokáta. Dokonca by takýto opätovným predĺžením lehoty ústavný súd konal nad rámec zákona, ako už konal nad jeho rámec pri prvom predĺžení lehoty do 15.8.2014. Lehota, ktorú mal sťažovateľ k dispozícii na predlženie splnomocnenia pre zvoleného advokáta, t. j. lehota od podania ústavnej sťažnosti dňa 7.7.2014 do ústavným súdom predĺženej lehoty 15.8.2014, bola dostatočne dlhou na to, aby si sťažovateľ zabezpečil zastúpenie advokátom v konaní o jeho ústavnej sťažnosti pred ÚS SR a predložil o tom dôkaz ÚS SR v podobe splnomocnenia. 1.7.5. V súvislosti so žalobcom prezentovaným skutkovým stavom, podľa ktorého ním zvolený advokát na konanie pred ÚS SR ani v dodatočnej lehote poskytnutej ústavným súdom neprijal jeho zastúpenie žalobcu za odplatu a nezaslal ústavnému súdu splnomocnenie na jeho zastupovanie, súd prvej inštancie považoval za potrebné poukázať na to, že ústavným súdom dodatočne poskytnutá lehota nebola lehotou poskytnutou advokátovi K. L. M. na prijatie zastúpenia žalobcu, ale bola lehotou dodatočne poskytnutou sťažovateľovi (žalobcovi) na predloženie splnomocnenia preukazujúceho sťažovateľovo zákonom vyžadované zastúpenie v konaní o jeho ústavnej sťažnosti pred ÚS SR, t. j. sťažovateľ (žalobca) mal povinnosť preukázať v tejto, dodatočne ústavným súdom určenej lehote (keďže tak neučinil už pri podaní ústavnej sťažnosti), svoje zastúpenie v konaní pred ÚS SR, predložením splnomocnenia pre akéhokoľvek advokáta zapísaného v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory. Ak sťažovateľom (žalobcom) zvolený advokát K. L. M. neprijal jeho zastúpenie, ako to sám žalobca tvrdí, mal žalobca dostatok času v rámci ústavným súdom poskytnutej (dokonca predĺženej) lehoty, zvoliť si na svoje povinné zastúpenie pred ÚS SR iného advokáta a predložiť, ako dôkaz o takomto zastúpení, ústavnému súdu splnomocnenie. Podľa názoru súdu prvej inštancie neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že ÚS SR nedal žalobcovi možnosť zabezpečiť si právnu pomoc v konaní pred ÚS SR iným advokátom, resp. že žalobca nedostal zo strany ÚS SR možnosť zabezpečiť si na zastupovanie iného advokáta. 1.7.6. Súd prvej inštancie konštatoval, že ak žalobcovi, v súvislosti s postupom K. M. pri prijatí splnomocnenia na jeho zastupovanie v konaní pred ÚS SR, vznikla škoda, mal si ju uplatniť priamo u advokáta, príp. podať podnet na jeho disciplinárne stíhanie pred Disciplinárnou komisiou Slovenskej advokátskej komory. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že žalobca mal možnosť splnomocniť na svoje zastupovanie v konaní pred ÚS SR iného advokáta, poukazujúc pri tom na zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje práva uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním, môžu svoje práva strácať. 1.7.7. Pokiaľ žalobca používal v súvislosti s advokátom K. L. M. pojem „zvolený advokát“ alebo „žalobcom zvolený advokát“, súd prvej inštancie poukázal na to, že advokát by sa stal zvoleným advokátom žalobcu len v tom prípade, ak by jeho zastúpenie v konaní pred ústavným súdom aj prijal, čo neurobil, keďže nepodpísal prijatie splnomocnenia. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na to, že plnomocenstvo je len listinou preukazujúcou existenciu zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzavretej medzi advokátom a klientom ako dvojstranným právnym aktom, zakladajúcim medzi nimi záväzkový vzťah, z ktorého plynú pre obe zmluvné strany práva a povinnosti, vyplývajúce z inštitútu právneho zastúpenia. Medzi žalobcom a advokátom K. L. M. zjavne nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní právnych služieb, a preto advokát K. L. M. ani nepodpísal prijatie splnomocnenia, teda listiny preukazujúcej existenciu zmluvy o poskytovaní právnych služieb, tzn. existenciu záväzkového vzťahu zastúpenia medzi žalobcom a advokátom. 1.7.8. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, podľa ktorého na to, aby po uplynutí lehoty na odstránenie nedostatku povinného zastúpenia advokátom, mohol požiadať aj iných advokátov o svoje
zastúpenie, potreboval súhlas ústavného súdu. Postup ústavného súdu spočívajúci v udeľovaní takéhoto súhlasu nevyplýva zo žiadnej zákonnej, ani podzákonnej právnej normy. Úradný postup ÚS SR pri odstraňovaní chýbajúcej náležitosti návrhu na začatie konania, spočívajúcej v nedostatku preukázania sťažovateľovho povinného právneho zastúpenia v konaní pred ÚS SR, bol plne v súlade so zákonom č. 38/1993 Z. z. a vyústil do uznesenia ÚS SR č. k. II. ÚS 593/2014-20, zo dňa 24.9.2014, právoplatného a vykonateľného dňa 3.11.2014, ktorým ústavný súd sťažnosť žalobcu odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Odmietnutím ústavnej sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (čo malo logicky za následok jej neprijatie na ďalšie konanie a jej vecné neprerokovanie), nespôsobil ústavný súd žalobcovi žiadnu ujmu na jeho právach. Súd prvej inštancie poukázal na to, že odmietnutia ústavnej sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí si bol vedomý aj sám sťažovateľ (žalobca) ešte pred rozhodnutím ÚS SR o jej odmietnutí, keďže v podaní doručenom ÚS SR dňa 18.8.2014 sám uviedol: „Uvedený skutkový stav je buď dôvodom na odmietnutie mojej ústavnej sťažnosti..., alebo je dôvodom na ďalšie predĺženie lehoty na predloženie plnomocenstva udeleného inému advokátovi na zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Nechávam teda na úvahe Ústavného súdu Slovenskej republiky ako na základe skutkového stavu rozhodne vo veci splnenia podmienok pre konanie pred ústavným súdom.“ 1.7.9. Súd prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalovaného o nedôvodnosti a účelovosti tvrdenia žalobcu, že ho ÚS SR svojím úradným postupom pri odstraňovaní nedostatku povinného právneho zastúpenia v konaní o ústavnej sťažnosti diskriminoval. Súhlasne so žalovaným bol názoru, že žalobca mal niekoľkomesačný časový priestor a dostatok možností na to, aby si zabezpečil právne zastúpenie v konaní o ústavnej sťažnosti. Žalobca mal dvojmesačnú lehotu medzi doručením rozhodnutia, ktoré ústavnou sťažnosťou napadol, a podaním ústavnej sťažnosti, mal vedomosť o tom, že v konaní o ústavnej sťažnosti má byť právne zastúpený. Vyplýva to z toho, že v ústavnej sťažnosti, ktorú sám podpísal uviedol, že je právne zastúpený advokátom, i keď o tom žiadny doklad nepredložil. Takéto tvrdenie žalobcu svedčí o jeho vedomosti byť právne zastúpený v konaní pred ÚS SR. Žalobca si napriek dostatočne dlhej dobe predchádzajúcej podaniu ústavnej sťažnosti právne zastúpenie na konanie pred ÚS SR nezabezpečil. Ústavný súd poskytol žalobcovi lehotu v trvaní od 7.7.2014 do 15.8.2014 na to, aby odstránil predmetný nedostatok svojej sťažnosti. Uvedenú lehotu súd prvej inštancie považoval za nadštandardnú, keďže podľa v tom čase platného O.s.p., ktorý sa subsidiárne aplikoval na konanie pred ÚS SR, súd v dovolacom konaní (§ 241 ods. 4 O.s.p., čo bolo v tom čase jediné konanie v zmysle O.s.p. s povinným právnym zastúpením) poskytoval dovolateľovi lehotu 10 dní na odstránenie nedostatku právneho zastúpenia v dovolacom konaní. ÚS SR teda žalobcovi poskytol (a to aj opakovane) dostatočnú lehotu v trvaní viac ako päť týždňov na zabezpečenie si právneho zástupcu. Túto možnosť žalobca opäť nevyužil. Súd prvej inštancie poukázal na to, že právna pomoc je v podmienkach Slovenskej republiky dostupná a osobitne v Bratislave, kde pôsobí cca 2000 advokátov, z toho 39 sa v Bratislave (129 v rámci Slovenskej republiky) osobitne špecializuje na zastupovanie pred ÚS SR. Žalobcovi preto nič nebránilo požiadať o právne zastúpenie aj iných advokátov, ako len výlučne ním označeného advokáta, pričom túto možnosť počas obdobia viac ako troch mesiacov nevyužil. 1.8. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol, majúc za preukázanú neexistenciu predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi nesprávnym úradným postupom Ústavného súdu Slovenskej republiky pri odstraňovaní nedostatku povinného právneho zastúpenia žalobcu v konaní o ústavnej sťažnosti. Konanie ústavného súdu nepovažoval za nesprávny úradný postup, ktorý by zakladal žalobou uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- € podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Z dôvodu, že súd žalobu zamietol pre neexistenciu predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ústavného súdu, nezaoberal sa už výškou požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. 1.9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Vzhľadom na zamietnutie žaloby bol žalovaný v konaní plne úspešný a mal by nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže však v konaní výslovne uviedol, že si náhradu trov konania neuplatňuje, súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.
2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku, ktorým žalobu zamietol, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 písm. h/ C.s.p.). Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie (bod 40.), podľa ktorého nebolo povinnosťou ústavného súdu poskytovať
žalobcovi ďalšie alternatívne možnosti, aby si na konanie zabezpečil zastúpenie iným advokátom na základe jeho žiadosti doručenej ústavnému súdu 18.8.2014 ako aj s názorom, že lehota 10 dní poskytnutá ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti na odstránenie jej vady je lehotou zákonnou podľa § 241 ods. 4 O.s.p., nie lehotou sudcovskou. Podľa odvolateľa neexistuje zákonný dôvod na to, aby ústavná sťažnosť pre procesný nedostatok spočívajúci v nepriložení splnomocnenia pre zvoleného advokáta na zastupovanie žalobcu v konaní o ústavnej sťažnosti, bola považovaná v zmysle § 241 ods. 4 O.s.p. za neúplné alebo nezrozumiteľné dovolanie alebo dovolanie, ktoré neobsahuje náležitosti podľa ods. 1. Ustanovenia Štvrtej časti, piatej hlavy O.s.p., § 236 - § 243d sú ustanoveniami lex specialis a platia výhradne pre dovolacie konanie. Pri odstraňovaní vady konania pred ústavným súdom o žalobcom podanej ústavnej sťažnosti zo dňa 7.7.2014, postupoval tento v zmysle § 31a zákona č. 38/1963 Z. z. podľa § 103, § 104 O.s.p. a § 55 O.s.p. Odvolateľ poukázal na to, že procesnú lehotu O.s.p. definuje ako súdom alebo zákonom ustanovený časový úsek na vykonanie určitého úkonu. Z tejto definície je zrejmé, že O.s.p. rozlišuje lehoty zákonné a sudcovské. Pre zákonné lehoty je charakteristické to, že sú stanovené v jednotlivých ustanoveniach O.s.p. fixne. To znamená, že ak O.s.p. určuje na vykonanie určitého úkonu zákonnú lehotu, strana sporu a konajúci súd sú touto lehotou viazaní. Ak O.s.p. lehotu na vykonanie určitého úkonu nestanovuje, ako je to v prípade postupu podľa § 104 ods. 2 O.s.p., môže ju určiť súd v zmysle § 55 O.s.p. Takejto lehote hovoríme sudcovská lehota, sudcovské lehoty súd môže predĺžiť z vlastnej iniciatívy alebo na návrh. Podľa Nálezu ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 609/2014: „(...) Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sudcovské lehoty § 55 O.s.p., ktoré sú typické tým, že ich dĺžku na základe vlastného rozhodnutia určuje súd, je možné predĺžiť nielen na žiadosť, ale aj ex officio.“ Ak ide o sudcovskú lehotu, jej nedodržanie spravidla nemá za následok zánik práva na uskutočnenie procesného úkonu (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 M Cdo 1/2013). Z priebehu konania o ústavnej sťažnosti žalobcu vedenej pod sp. zn. II. ÚS 593/2014 je zrejmé, že ÚS SR skúmal splnenie podmienok konania o ústavnej sťažnosti. Následne podľa § 104 ods. 2 O.s.p. odstraňoval vadu konania spočívajúcu v nepredložení plnomocenstva žalobcom zvolenému advokátovi. Dňa 14.7.2014 vyzval žalobcu (sťažovateľa) v lehote 10 dní na doručenie plnomocenstva pre zvoleného advokáta. Následne 28.7.2014 vyhovel žiadosti žalobcu (sťažovateľa) a na základe vlastného uváženia predĺžil podľa druhej vety § 55 O.s.p. lehotu na doručenie predmetného splnomocnenia do 15.8.2014. Z postupu ÚS SR je nepochybne preukázané, že ide o lehotu sudcovskú podľa § 55 O.s.p., nie o lehotu zákonnú. Postup ÚS SR nebol porušením zákona ústavným súdom tým, že nezákonne nad rámec zákona v rozpore s § 241 ods. 4 O.s.p. predĺžil žalobcovi zákonnú lehotu na predloženie plnomocenstva, ako to tvrdí prvoinštančný súd, ale tento postup bol v súlade so zákonom a to podľa § 103, § 104 a § 55 O.s.p. Avšak o druhej žiadosti žalobcu (sťažovateľa) na predĺženie lehoty na zabezpečenie si iného advokáta (ako vybratého) na zastupovanie v konaní o podanej ústavnej sťažnosti, ÚS SR nerozhodol. Neoznámil žalobcovi, či lehotu predlžuje alebo druhú žiadosť zamieta, ale rovno ústavnú sťažnosť odmietol. Takýto postup však ÚS SR v zmysle § 31a zák. č. 38/1993 Z. z. zákonne neodôvodnil v uznesení o odmietnutí ústavnej sťažnosti. Bez toho, že by rozhodol o druhej žiadosti žalobcu o predĺženie lehoty na zabezpečenie si iného advokáta na zastupovanie, ústavnú sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, spočívajúcich v nedostatku zastúpenia žalobcu (sťažovateľa) advokátom. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojej judikatúre, v uznesení sp. zn. 2 Sžo 200/2010, zaoberal aj prípadom, kedy súd neprihliadol na žiadosť o predĺženie lehoty, lebo úkon nebol vykonaný v súdom určenej lehote, avšak o návrhu strany na predĺženie tejto lehoty súd nerozhodol. Podľa názoru najvyššieho súdu, ak krajský súd po uplynutí pôvodne stanovenej lehoty pokračoval v konaní bez toho, aby navrhovateľke oznámil, či jej lehotu na doplnenie podania predĺžil alebo nie, postupoval nesprávne. Právne závery najvyššieho súdu možno, podľa odvolateľa, aplikovať aj na postup ÚS SR pri odstraňovaní nedostatkov podmienok konania o jeho ústavnej sťažnosti zo dňa 7.7.2014. 2.2. Odvolateľ v odvolaní poukázal na ustanovenia § 31a zákona č. 38/1993 Z. z., § 1, § 2, § 3, § 6 O.s.p. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého si bol vedomý odmietnutia ústavnej sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. ÚS SR mal po obdržaní jeho druhej žiadosti o predĺženie lehoty na zabezpečenie si zastúpenia iným advokátom dve možnosti. Prvou možnosťou bolo postupovať zákonne a predĺžiť druhú lehotu, respektíve pred tým, ako rozhodol uznesením o odmietnutí ústavnej sťažnosti, riadne a vyčerpávajúco odôvodniť, z akých zákonných dôvodov druhej žiadosti žalobcu nevyhovie. Druhou možnosťou bolo postupovať nezákonne a ústavnú sťažnosť odmietnuť bez toho, že by naplnil základné právo žalobcu na prístup k súdnej moci. Skutočnosť, že si ÚS SR vybral druhú nezákonnú možnosť v žiadnom prípade neznamená, že žalobca bol s odmietnutím svojej ústavnej sťažnosti uzrozumený, práve naopak. Postup podľa druhej nezákonnej možnosti je dôvodom na podanie žaloby v prejednávanej veci. Podľa odvolateľa rozhodujúcou spornou okolnosťou v prejednávanej veci
je postup ústavného súdu v zmysle § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. po podaní v poradí jeho druhej žiadosti, ktorou žiadal predĺžiť lehotu na zabezpečenie si iného advokáta pre zastupovanie v konaní o podanej ústavnej sťažnosti. Ústavný súd na rozhodnutie o druhej žiadosti nemal žiadnu lehotu. Za nepodstatnú odvolateľ považoval argumentáciu žalovaného, ktorú si osvojil aj prvoinštančný súd, podľa ktorej mal dostatok času zabezpečiť si iného advokáta, keď v podmienkach Slovenskej republiky je právna pomoc dostupná, na zabezpečenie si iného advokáta nepotreboval súhlas ústavného súdu. Uviedol, že nesporný skutkový stav je taký, že ústavný súd mu zákonným postupom lehotu jedenkrát predĺžil, avšak nie na zabezpečenie si iného advokáta ale na doručenie plnomocenstva pre advokáta, ktorého si vybral na svoje zastupovanie. Ani v predĺženej lehote sa mu nepodarilo zabezpečiť si súhlas tohto vybraného advokáta s jeho zastupovaním. Z toho dôvodu žiadal žalobca ústavný súd o predĺženie lehoty na odstránenie vady ústavnej sťažnosti spočívajúcej v nedostatku jeho zastúpenia advokátom. Žiadal ústavný súd o lehotu na zabezpečenie si zastúpenia iným advokátom ako tým, ktorého si vybral na svoje zastupovanie, ktorý však jeho zastúpenie konkludentným konaním neprijal. Podľa odvolateľa mal súd prvej inštancie v tomto konaní vyriešiť zásadnú spornú okolnosť. Pri jej vyriešení v odvolaním napádanom rozsudku pochybil, keď jeho vecný záver, že ústavný súd sa v postupe pri odstraňovaní vady konania nedopustil nesprávneho úradného postupu, je nesprávny. 2.3. Odvolateľ, s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 609/2014, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 200/2010 a sp. zn. 8 M Cdo 1/2013, zotrval na stanovisku, že postup ústavného súdu po podaní v poradí jeho druhej žiadosti o predĺženie lehoty na zabezpečenie si iného advokáta na zastupovanie v konaní o podanej ústavnej sťažnosti, bol nesprávnym úradným postupom. Úlohou ústavného súdu bolo v procesnom postupe odstraňovania vady konania zadosťučiniť základnému právu žalobcu na spravodlivé prejednanie jeho ústavnej sťažnosti. Uznesenie o odmietnutí ústavnej sťažnosti žalobcu pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí bolo rozhodnutím predčasným a príliš formalistickým postupom po tom, ako žalobcom vybraný advokát nereflektoval na jeho výzvy a zastúpenie žalobcu neprijal. Ústavný súd po tom, ako žalobcom vybraný advokát nepristúpil na jeho zastúpenie, nedal žalobcovi možnosť zabezpečiť si iného advokáta a o jeho žiadosti o predĺženie lehoty na zabezpečenie si iného advokáta bez akéhokoľvek odôvodnenia nerozhodol. 2.4. Odvolaciemu súdu odvolateľ navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
4. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. júna 2023; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.). Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.
5.1. V prejednávanej veci sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď skúmal, či sú v prejednávanom prípade kumulatívne splnené zákonné podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a to: existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci a vznikom škody. Kumulatívnosť splnenia uvedených podmienok má za následok, že čo ak len jedna z nich nie je splnená, nemožno voči štátu vyvodiť zodpovednosť za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. 5.2. Žalobca uplatnený nárok odvodzoval od nesprávneho úradného postupu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Za nesprávny úradný postup považoval postup ústavného súdu pri odstraňovaní vád podania, t. j. ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu dňa 7.7.2014. ÚS SR po tom, čo žalobcom zvolený advokát na zastupovanie v konaní pred ÚS SR neprijal zastúpenie žalobcu, nedal žalobcovi žiadnu alternatívnu možnosť, aby si na konanie zabezpečil zastúpenie iným advokátom z radov advokátov registrovaných Slovenskou advokátskou komorou, o druhej žiadosti žalobcu
(sťažovateľa) na predĺženie lehoty na zabezpečenie si iného advokáta (ako vybratého) na zastupovanie v konaní o podanej ústavnej sťažnosti nerozhodol a ústavnú sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Postup ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti žalobca vyhodnotil ako svojvôľu pri aplikácii ustanovenia § 55 O.s.p.
6. Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení účinnom ku dňu doručenia ústavnej sťažnosti (7.7.2014) k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred Ústavným súdom.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže Ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Podľa § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred Ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.
9. Podľa § 43 ods. 1, ods. 2 veta prvá O.s.p. sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Ak ide o podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania, odošle súd uznesenie do 60 dní od doručenia takéhoto podania (1). Ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania (2).
10. Podľa § 241 ods. 1, ods. 4 O.s.p. v dovolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napadá, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha. Dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (1). Súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal dovolanie, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné dovolanie alebo dovolanie, ktoré neobsahuje náležitosti podľa odseku 1, v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa aj napriek výzve súdu v lehote desiatich dní dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňa dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu (4).
11. Podľa § 55 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje lehotu na urobenie úkonu, určí ju, ak je to potrebné, predseda senátu, samosudca alebo nimi poverený zamestnanec súdu. Lehotu, ktorú určil, môže predseda senátu alebo samosudca tiež predĺžiť.
12. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie odvolací súd zistil, že žalobca dňa 7.7.2014 doručil Ústavnému súdu Slovenskej republiky sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo V 1/2013 z 27.2.2014 a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal. Sťažovateľ v sťažnosti označil ako svojho zástupcu v konaní pred ústavným súdom K. L. M. (ďalej len „zvolený advokát“); v prílohe sťažnosti však nepredložil splnomocnenie pre zvoleného advokáta, z ktorého by bolo zrejmé, že zvolený advokát splnomocnenie prijíma. Ústavný súd preto dňa 14.7.2014 vyzval žalobcu na predloženie splnomocnenia na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Zároveň žalobcu upozornil, že ak nepredloží splnomocnenie v určenej lehote, ústavný súd môže jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. Žalobca na uvedenú výzvu reagoval listom doručeným ústavnému súdu dňa 23.7.2014, v ktorom okrem iného uviedol, že advokát K. L. M., ktorého listom zo dňa 1.7.2014 požiadal o
odplatné zastúpenie v konaní pred ústavným súdom o ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 7.7.2014 a udelil mu splnomocnenie na zastupovanie, nereagoval na jeho žiadosť a neoznámil mu písomne, či zastúpenie prijíma, ústavný súd preto požiadal o predĺženie lehoty na predloženie požadovaného splnomocnenia. Ústavný súd prípisom zo dňa 28.7.2014 vyhovel žiadosti žalobcu a súhlasil s predĺžením lehoty na predloženie kvalifikovaného splnomocnenia na zastupovanie pred ústavným súdom do 15.8.2014. Dňa 18.8.2014 žalobca doručil ústavnému súdu podanie, v ktorom uviedol, že pre krátkosť času, pre nezákonný a neetický postup K. M. nemôže bez vlastnej viny doručiť ústavnému súdu plnomocenstvo vo veci jeho zastúpenia, keďže advokát, napriek písomným opakovaným výzvam, ani písomne neodmietol jeho žiadosť o zastupovanie a ani písomne neoznámil ústavnému súdu a ani žalobcovi, či udelené plnomocenstvo prijal alebo odmietol. Žalobca nechal na úvahe ústavného súdu, ako rozhodne vo veci splnenia podmienok pre konanie pred ústavným súdom, či odmietne jeho ústavnú sťažnosť, alebo predĺži lehotu na predloženie plnomocenstva. Ústavný súd v odôvodnení uznesenia (č. k. II. ÚS 593/2014-20, zo dňa 24.9.2014), ktorým sťažnosť žalobcu odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí uviedol: „Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobe nespĺňa náležitosti, ktoré pre uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde. Aj napriek tomu, že ústavný súd výslovne poučil sťažovateľa o tom, akým spôsobom treba odstrániť nedostatky sťažnosti a určil mu primeranú lehotu na ich odstránenie, ktorú na jeho žiadosť následne predĺžil, sťažovateľ v určenej lehote požadované splnomocnenie pre advokáta nepredložil. Ústavný súd navyše konštatuje, že sám sťažovateľ bol uzrozumený s tým, že jeho sťažnosť môže byť odmietnutá, čo vyplývalo z jeho písomného vyjadrenia ústavnému súdu. Ak ústavný súd poučí sťažovateľa o jeho procesných právach a povinnostiach v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy s cieľom poskytnúť mu plnú možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí ho o tom, ako treba opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou sťažovateľa a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej obsiahnuté rešpektovať (sp. zn. III. ÚS 265/05, III. ÚS 81/08). Pretože ústavný súd upozornil sťažovateľa, že v prípade nepredloženia splnomocnenia môže byť jeho sťažnosť odmietnutá, a sťažovateľ aj napriek tomu v lehote určenej ústavným súdom a ani v ním následne predĺženej lehote splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom nepredložil, a neurobil tak ani do predbežného prerokovania jeho sťažnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.“
13.1. Vo veci posúdenia nesprávneho úradného postupu ústavného súdu pri odstraňovaní vady podania odvolací súd uvádza nasledovné. Ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti žalobcu vyzval sťažovateľa (žalobcu), zistiac, že v ústavnej sťažnosti absentuje plnomocenstvo udelené advokátovi alebo komerčnému právnikovi na zastupovanie pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.), na doplnenie uvedenej zákonnej náležitosti v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Zároveň žalobcu upozornil, že ak nepredloží splnomocnenie v určenej lehote, ústavný súd môže jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. Uvedený postup bol v súlade s § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. (podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred Ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku) v spojení s § 43 ods. 1, ods. 2 O.s.p., resp. § 241 ods. 4 O.s.p. Keďže žalobca podanie, ktoré nespĺňalo zákonom predpísané náležitosti nedoplnil v súdom určenej lehote (napriek poučeniu o tom, ako vadu odstrániť ako aj o možnosti odmietnutia jeho podania v prípade neodstránenia vady) a v konaní preto nebolo možné pokračovať, mohol ústavný súd, s primeraným použitím ustanovení § 43 ods. 1, ods. 2 O.s.p., ako aj § 241 ods. 4 O.s.p., toto podanie odmietnuť. Ústavný súd poskytol žalobcovi ďalšiu lehotu na odstránenie vady podania (absencia zákonnej náležitosti – splnomocnenia pre advokáta alebo komerčného právnika na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom), avšak ani v ďalšej súdom poskytnutej lehote žalobca vadu podania neodstránil, pričom bez jej odstránenia nebolo možné v konaní pokračovať (neumožňovalo to ustanovenie § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.). Odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 55 O.s.p. dáva súdu možnosť lehotu na vykonanie úkonu predĺžiť, neukladá mu však povinnosť takúto lehotu predĺžiť. Nebolo preto zákonnou povinnosťou súdu poskytnúť žalobcovi ako sťažovateľovi ďalšiu lehotu na odstránenie vady podania a následne ani o tom vydať rozhodnutie, ktorá povinnosť mu výslovne nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. 13.2. Odvolací súd uvádza, že v prípade poskytnutej lehoty na odstránenie vady podania podľa § 43 ods. 1 O.s.p. ide o lehotu sudcovskú; lehota podľa § 241 ods. 4 O.s.p. je lehotou zákonnou, v ktorej je súd prvej inštancie povinný predložiť vec na rozhodnutie dovolaciemu súdu. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukázal,
v súvislosti s úpravou obsiahnutou v § 55 O.s.p., na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 609/2014, zo dňa 17.3.2015, podľa ktorého „sudcovské lehoty (§ 55 OSP), ktoré sú typické tým, že ich dĺžku na základe vlastného rozhodnutia určuje súd, je možné predĺžiť nielen na žiadosť, ale aj ex officio“, odvolací súd uvádza, že aj z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 55 O.s.p. upravuje možnosť súdu lehotu predĺžiť a to nie len na návrh strany sporu ale aj z úradnej moci, teda z podnetu súdu, nejde však o povinnosť súdu lehotu predĺžiť. 13.3. Pokiaľ odvolateľ dôvodil s poukazom na závery prijaté v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6.7.2011, sp. zn. 2 Sžo 200/2010, podľa ktorých „V predmetnej právnej veci krajský súd vyzval navrhovateľku na doplnenie podania – opravného prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Po reakcii navrhovateľky a jej žiadosti o predĺženie lehoty na doplnenie podania však krajský súd navrhovateľke neoznámil, či jej túto lehotu predĺžil alebo nie. Ide o sudcovskú lehotu, ktorú možno predĺžiť, ale toto predĺženie musí byť účastníkovi konania, ktorý o predĺženie lehoty požiadal, oznámené spolu s určením ďalšej lehoty, v ktorej má byť úkon vykonaný. Cieľom tohto oznámenia je predísť plynutiu lehoty po neurčitý čas, oznámiť účastníkovi konania, či jeho žiadosti o predĺženie lehoty bolo vyhovené alebo nie, a zároveň aby po uplynutí tejto predĺženej lehoty bolo možné postupovať podľa príslušných ustanovení hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov.“ odvolací súd uvádza, že podľa jeho názoru uvedené rozhodnutie nie je možné aplikovať v prejednávanom prípade a to vzhľadom na odlišné okolnosti jednotlivých prejednávaných prípadov. Vo veci vedenej Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sžo 200/2010 krajský súd vôbec nereagoval na žiadosť strany sporu o poskytnutie lehoty na odstránenie vád podania a jej odvolanie odmietol, pričom, ako najvyšší súd v citovanom rozhodnutí konštatoval, „Krajskému súdu bol teda známy predmet súdneho prieskumu. V odvolacej lehote navrhovateľka opravný prostriedok doplnila s tým, že žiada o preskúmanie celej veci (rozhodnutie teda napáda v celom rozsahu), už v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu spochybňovala hmotnoprávnu stránku rozhodnutia odporcu (deportácia jej starých rodičov, ich útek cez Dunaj, konfiškácia pozemkov, otázka odsúdenia jej otca atď.). Z týchto skutočností bol krajský súd schopný vyvodiť záver o tom, aké rozhodnutie odporcu navrhovateľka napáda, v akom rozsahu rozhodnutie odporcu napáda, v čom vidí jeho nezákonnosť a čoho sa domáha.“, z uvedeného vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 200/2010 mohol pokračovať, prípadné neodstránenie vady podania mu v pokračovaní konania nebránilo. Vo veci, ktorá je predmetom odvolacieho prieskumu však ústavný súd žiadosti odvolateľa o predĺženie lehoty na odstránenie vady podania vyhovel a listom zo dňa 28.7.2014 mu oznámil predĺženie lehoty na odstránenie vád podania až do 15.8.2014 (keď predtým už raz žalobcu vyzval na odstránenie totožnej vady a určil mu lehotu 10 dní od doručenia výzvy). Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že bez doplnenia plnomocenstva pre advokáta resp. komerčného právnika na zastupovanie žalobcu v konaní pred ústavným súdom, nemohol ústavný súd v konaní pokračovať. 13.4. Na prejednávaný prípad nie je možné použiť ani odvolateľom označené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 M Cdo 1/2013, zo dňa 30.1.2014, ktoré pojednáva o zániku práva pre nedodržanie zákonnej lehoty stranou sporu, teda rieši inú situáciu ako v prejednávanom prípade. 13.5. Námietku odvolateľa, podľa ktorej ústavný súd neodôvodnil svoj postup v uznesení o odmietnutí ústavnej sťažnosti, nepovažuje odvolací súd za dôvodnú, poukazujúc na bod II. uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 593/2014, v ktorom ústavný súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, s poukazom na čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a § 25 ods. 1, ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.
14. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v bode 43., podľa ktorého „právo patrí bdelým“, keďže je vecou strany sporu, aby svoje práva bránila a strážila a tak zabránila ich strate alebo poškodeniu.
15.1. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie v bode 47. odôvodnenia svojho rozhodnutia, žalobca v prejednávanej veci nepreukázal splnenie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nepreukázal, že zo strany ústavného súdu v konaní sp. zn. II. ÚS 593/2014 došlo k nesprávnemu úradnému postupu ako jednej zo zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu. 15.2. Pokiaľ ide o otázku preukázania nemajetkovej ujmy a jej výšky, odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, podľa ktorého právna úprava zákona č. 513/2004 Z. z. (§ 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3) presne určuje kritériá, na základe ktorých sa nemajetková ujma priznáva, a bolo povinnosťou žalobcu, aby konkretizoval dopady ním označeného zásahu do jeho osobnej alebo súkromnej sféry života. vzniku. Odvolací súd zdôrazňuje, že nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky na jeho
osobnostnej integrite vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy (§ 17 ods. 3 citovaného zákona) nie je ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Podľa názoru odvolacieho súdu, vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, žalobca v konaní ani netvrdil skutočnosti preukazujúce dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy a žiadnym spôsobom ani nepreukázala vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s ním tvrdeným nesprávnym úradným postupom ústavného súdu vzniknúť.
16. Na základe uvedeného správne postupoval súd prvej inštancie, keď žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, odvolací súd preto jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil (§ 387 C.s.p.).
17. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania (§ 387 C.s.p.), keďže žalovaný výslovne v konaní uviedol, že si nárok na náhradu trov konania neuplatňuje, a ako vyplýva zo spisu, v konaní mu žiadne trovy ani nevznikli.
18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto by mal aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania, vychádzajúc zo spisu mu žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil a v odvolacom konaní zostal pasívny. Preto mu odvolací súd nárok ich náhradu nepriznal.
19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).