Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_17Co-51-2023.pdf
PDF · 83.45 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/51/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne vo veci navrhovateľa: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. E. XXXX, C. D., zast. AK VAVRINČÍK s.r.o., so sídlom Hurbanova 752/1, Nové Mesto nad Váhom, IČO: 52 619 818, za účasti: 1/ F. G., H. G., zast. Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdková č. 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, 2/ Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Nám. SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, a 3/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková č. 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, v konaní o potvrdenie vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 15. marca 2023, č.k. 4Vyd/1/2021-18, takto
rozhodol:
I. Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh na vydanie rozhodnutia o potvrdení vydržania vlastníckeho práva a výrokom II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd potvrdil, že je vlastníkom pozemku v k.ú. C. D. , obec C. D., I. J. C. J. K., a to pozemku parcely registra "E", parcelné číslo 21803 o výmere 527 m2, vedený ako trvalý trávnatý porast zapísaný na LV č. XXXX ako právny nástupca po jeho predkoch. Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že v jeho rodine je uvedený pozemok v užívaní, pričom ho užíva nepretržite viac ako 10 rokov (už cca 30 rokov) a súčasne má na tomto pozemku postavenú stavbu – senník. Ďalej uviedol, že je dobromyseľný, uvedený pozemok nadobudli jeho právni predchodcovia zámennou zmluvou, ktorá bola uzatvorená ústnou formou podľa vtedajšieho zaužívania a právneho stavu bez úradnej registrácie. Tvrdil, že došlo k faktickej zámene pozemkov s tým, že nedošlo k formálnemu vyriešeniu vlastníckych vzťahov. K návrhu pripojil výpis z listu vlastníctva pre k.ú. C. D., obec C. D., I. J. C. J. K., a to č. 9623, a čestné prehlásenie K. G..
3. Z výpisu z listu vlastníctva súd prvej inštancie zistil, že vlastníkom sporného pozemku je F. G. (H. G., matka L. M.), ktorého spoluvlastnícky podiel je 1/1.
4. Po preštudovaní spisového materiálu sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či navrhovateľ splnil podmienky na vydanie vyzývacieho uznesenia, alebo či sú splnené podmienky na zamietnutie návrhu. Dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť.
5. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podľa súdu prvej inštancie podložené konkrétnymi okolnosťami, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné, v opačnom prípade je to pre súd nepostačujúce. Navrhovateľ ako dôkaz súdu predložil Čestné prehlásenie K. G. (bez uvedenia dátumu vyhotovenia), ktorá uviedla, že „súhlasí“, že v roku 1987 došlo k výmene pozemku parcela č. 21083 A. B., svojmu dedovi. Navrhovateľ preukazoval svoju dobromyseľnosť uzavretím ústnej zámennej zmluvy jeho právnymi predchodcami. Navrhovateľ neosvedčil oprávnenosť držby uvedeného pozemku, keďže v návrhu riadne nešpecifikoval nadobúdací titul, teda čo presne bolo jej predmetom, nie sú zrejmé zmluvné strany zámennej zmluvy, označenie nehnuteľnosti, za ktoré mala byt zamenená parcela č. 21803 (výmera jednotlivých parciel, katastrálne územie, atď).
6. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27.1.2015, sp. zn. 4Cdo 361/2012, (R 74/2012), z ktorého vyplýva, že neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje – pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti.
7. V tomto prípade podľa súdu prvej inštancie navrhovateľ nepreukázal, že so zreteľom na všetky okolnosti boli jeho právni predchodcovia dobromyseľní (v návrhu ich bližšie neoznačil), predovšetkým nepreukázal riadny vstup do držby. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania neuviedol deň, keď nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktorých vydržanie žiadal osvedčiť. Samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti, ani jej nerušené užívanie pre dobromyseľnosť nepostačuje. Navrhovateľ nepreukázal relevantnými dôkazmi existenciu titulu aspoň domnelého, na základe ktorého by nadobudol vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti. Užívanie nehnuteľnosti samo o sebe (postavená stavba - senník na nehnuteľnosti) nezakladá titul oprávnenej držby ani vstup do oprávnenej držby.
8. Súd prvej inštancie upozornil, že Občiansky zákonník v kritickom čase, teda v roku 1987, keď mala byť podľa tvrdenia navrhovateľa uzatvorená zámenná zmluva, vyžadoval (§ 134 Občianskeho zákonníka) k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (okrem prípadu prevodu nehnuteľností socialistického vlastníctva) písomnú formu a vlastníctvo k nehnuteľnosti sa nadobúdalo účinnosťou zmluvy, na ktorej účinnosť bola potrebná registrácia štátnym notárstvom. Pre účely prejednávanej veci súd prvej inštancie zdôraznil, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona, je pre právny omyl neospravedlniteľný (k obdobnému záveru dospel Najvyšší súd SR aj v ďalších rozhodnutiach viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010 a 6Mcdo 5/2010).
9. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR nie je neznalosť inak jasného zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná – pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle robiť. Vzhľadom na všeobecne uznávanú zásadu ignorantia juris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. Preto súd prvej inštancie skonštatoval, že ak sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, keď podľa zákona musí mať zmluva o prevode nehnuteľnosti písomnú formu, nemôže byť s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci.
10. Preto súd prvej inštancie prijal záver, že neboli splnené procesné ani hmotnoprávne podmienky na vydanie vyzývacieho uznesenia. Návrh navrhovateľa tak zamietol podľa § 359e ods. 2 CMP.
11. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže ustanovenie § 359a až § 359k CMP upravujúce konanie o potvrdení vydržania neustanovuje inak.
12. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ.
13. Nesúhlasil s napadnutým rozhodnutím. Ako plynie z jeho návrhu, pozemok užíva nepretržite viac ako 10 rokov (cca 30 rokov). Je dobromyseľný užívateľ tohto pozemku, lebo ho nadobudli jeho právneho predchodcovia zámennou zmluvou, ktorá bola uzatvorená podľa vtedajšieho zaužívania a právneho stavu bez úradnej registrácie – ústne. Došlo teda k faktickej zámene pozemkov s tým, že ale k formálnemu vyriešenie vlastníckych vzťahov nedošlo. Napadnuté uznesenie podľa navrhovateľa porušuje jeho práva na riadne vykonanie dôkazov, nakoľko súd prvej inštancie nerealizoval základné dôkazné prostriedky – nevykonal jeho výsluch ani výsluch navrhovaných osôb. Napriek tomu, že navrhoval aj výsluch K. G., ktorá predložil aj čestné prehlásenie, súd prvej inštancie ju nevypočul ako svedka a ani jeho samotného. Upozorňuje, že konanie má charakter mimosporového konania, ktoré je charakteristické zvýšenou aktivitou súdu v procese dokazovania.
14. Navrhovateľ má za to, že splnil všetky hmotnoprávne predpoklady vydržania. Zdôrazňuje, že predložil čestné prehlásenie K. G. a navrhol jej výsluch. Preto dokazovanie nebolo dostatočné. Nie je ani zrejmé, prečo tieto dôkazy súd prvej inštancie nevykonal.
15. Ďalej navrhovateľ nesúhlasí s bodom 19. napadnutého uznesenia. Na špecifikáciu návrhu ho mohol a mal súd prvej inštancie vyzvať. Súd prvej inštancie bol povinný vyzvať ho na požadované skutočnosti, ak tieto považoval za podstatné pre rozhodnutie. Preto súd prvej inštancie poručil zákaz odopretia spravodlivosti, keď bez toho, aby ho vyzval na ozrejmenie súdom požadovaných skutočností, návrh stroho zamietol. V tejto súvislosti upozornil aj na § 129 ods. 1 a 2 a § 130 CSP.
16. Navrhovateľ nesúhlasí so súdom prvej inštancie ani v tom, že absentoval deň nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nakoľko tento je určený súdom s ohľadom na vykonané dokazovanie a následné vydanie rozhodnutia súdu, čo má neskôr za následok zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
17. Na tomto základe navrhovateľ žiada, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
18. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP treba ako vecne správne potvrdiť.
19. Navrhovateľ sa nestotožnil so súdom prvej inštancie ohľadom nesplnenia podmienok vydržania, nakoľko má za to, že všetky tieto podmienky splnil.
20. S týmto názorom odvolací súd nesúhlasí.
21. Správne súd prvej inštancie upozornil na konštantnú judikatúru, najmä na záver plynúci z judikátu R 74/2015 Najvyššieho súdu SR. Najvyšší súd SR v ňom uviedol, že „o dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (viď aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 MCdo 7/2010, 3 MCdo 8/2010 a 6 MCdo 5/2010). Neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje – pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť“.
22. Podstatný je pritom aj judikát R 73/2015 Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého „oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok)“.
23. V tomto prípade niet pochýb, že v čase uzatvorenia zámennej zmluvy (r. 1987), od ktorej navrhovateľ odvodzuje svoju dobromyseľnosť ohľadom vydržania pozemku, bola Občianskym zákonníkom na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vyžadovaná písomná forma zmluvy a súčasne bolo potrebné túto zmluvu registrovať štátnym notárstvom, aby nadobudla účinnosť. Až splnením týchto požiadaviek mohlo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k pozemku. To súd prvej inštancie skonštatoval správne a tento záver navrhovateľ odvolaním ani nespochybňuje. Správne bolo pritom aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka boli jasné a zrozumiteľné. Navrhovateľ nepreukázal, že by zámenná zmluva bola uzatvorená písomne a následne že by sa stala účinnou registráciou štátnym notárstvom. Preto uvedené vylučuje s ohľadom na citovanú judikatúru dobromyseľnosť navrhovateľa, ktorá je potrebnou podmienkou na vydržanie nehnuteľnosti, pozemku. Súd prvej inštancie tak rozhodol vecne správne.
24. Popri tomto právnom posúdení zostávajú bez právnej relevancie námietky navrhovateľa z odvolania.
25. Nie je dôvodná námietka navrhovateľa, že súd prvej inštancie nevykonal jeho výsluch a výsluch K. G., preto, že ani tieto výsluchy by na vecne správnom závere súdu prvej inštancie nedokázali nič zmeniť. Písomnú zámennú zmluvu a potvrdenie štátneho notárstva o registrácií tejto zmluvy by ani uvedené výsluchy nemohli preukázať (pričom ani sám navrhovateľ netvrdí, že písomná zámenná zmluva jestvuje; tvrdí opak). Preukázať ich existenciu mohol navrhovateľ jedine ich predložením.
26. Námietka navrhovateľa, podľa ktorej súd prvej inštancie bol povinný vyzvať ho na požadované skutočnosti, ak ich považoval za podstatné pre rozhodnutie, nie je dôvodná preto, že bolo povinnosťou navrhovateľa, ak chcel v konaní uspieť, aby preukázal splnenie podmienok vydržania konkrétnymi dôkazmi. Nebolo už povinnosťou súdu prvej inštancie vyzývať a ani poučovať navrhovateľa o tom, aké konkrétne dôkazy je potrebné predložiť na preukázanie podmienok vydržania (teda na úspech v konaní). Súd je oprávnený poučovať účastníka konania podľa § 160 ods. 1 CSP iba o procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom zákonom (podmienky vydržania sú stanovené v hmotnom práve, v Občianskom zákonníku), pričom odvolací súd podotýka, že súd prvej inštancie v intenciách tejto veci ani túto poučovaciu povinnosť nemal, pretože navrhovateľ bol od počiatku konania (a stále je) zastúpený advokátom [§ 160 ods. 3 písm. b) CSP].
27. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
28. O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 52 CMP v spojení s § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania. V mimosporových konaniach platí zásada, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní platil (§ 49 CMP). Každý z účastníkov si teda sám znáša trovy, ktoré v konaní platil.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).