Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-203-2022.pdf
PDF · 125.16 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/203/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu: SWAM spol. s r.o., so sídlom v Košiciach, Vozárova 1, IČO: 17 147 158, zastúpeného JUDr. Adrianou Dudášovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Kukučínova 19, proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, IČO: 00 166 073, za účasti intervenienta JUDr. Petra Cirbesa, súdneho exekútora so sídlom v Košiciach, Letná 47, o zaplatenie 1.221,60 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 44C/68/2020-185 zo dňa 12.9.2022, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v zaväzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.
P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 44C/68/2020-185 zo dňa 12.9.2022 prvým výrokom konanie v časti o zaplatenie 483,48 € s príslušenstvom zastavil, druhým výrokom zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi 738,12 € s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 28.3.2019 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a tretím výrokom rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 20,84%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Štvrtým výrokom intervenientovi náhradu trov konania nepriznal.
2.Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa tento domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 1.221,60 € s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Do dôvodov svojej žaloby žalobca uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Košice II č.k. 20C/40/2005 zo dňa 16.5.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11Co/187/2008 zo dňa 1.7.2009 mu bola uložená povinnosť zaplatiť A. B. ako bývalému zamestnancovi náhradu mzdy na istine 8.364,87 € aj s úrokom z omeškania. Žalobca tejto osobe dňa 17.8.2009 uhradil náhradu mzdy celkom vo výške 10.830,87 €, z toho istina 5.902,61 € a úroky z omeškania 4.928,26 € s tým, že za neho vykonal zrážku zo mzdy vo výške 2.462 € v súlade s príslušnými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na úseku sociálneho a zdravotného poistenia, ako aj daňových predpisov, pretože túto sumu dňa 11.9.2009 vyplatil príslušným inštitúciám. Žalobca však 11.1.2010 obdŕžal ako povinný upovedomenie o začatí exekúcie v prospech oprávneného A. B., ktoré vydal súdny exekútor JUDr. Peter Cirbes na základe poverenia Okresného súdu Košice II zo dňa 10.11.2009. Predmetom exekučného konania bolo vymoženie istiny 2.465,13 € úrokov z omeškania, ku dňu 17.12.2009 o výške 2.455,53 €, t.j. celkom suma vo výške 4.920,66 €, ale aj trovy oprávneného v exekučnom konaní 16,50 € a trovy exekúcie vrátane DPH 1.211,42 €. Žalobca podal návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/ a písm. g/ Exekučného poriadku, ako aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku. Okresný súd Košice však návrh žalobcu na zastavenie exekúcie zamietol, Krajský súd v Košiciach toto uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Okresný súd Košice II následne uznesením č.k. 48Er/3404/2009 zo dňa 13.11.2018 návrh žalobcu na zastavenie exekúcie opätovne zamietol. V dôsledku odvolania Krajský súd v Košiciach však uznesením zo dňa 29.4.2020 sp.zn. 13CoE/66/2019 zmenil napadnuté uznesenie Okresného súdu Košice II tak, že exekúciu v časti vymáhanej istiny 1.464,63 € zastavil a v ostatnej časti zamietavé rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19.6.2020, avšak súd nerozhodol o návrhu na odklad exekúcie. Ešte dňa 30.10.2017 bola z účtu žalobcu napriek podaniu návrhu na odklad exekúcie a návrhu na zastavenie exekúcie, o ktorom nebolo rozhodnuté, odpísaná pohľadávka z účtu v banke vo výške 6.158,76 €, z toho oprávnenému bola poukázaná suma 4.937,16 € a na trovy exekúcie suma 1.221,60 €. Žalobca poukázal na ust. § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého mal exekútor vykonávať už len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného do rozhodnutia o odklade exekúcie, napriek tomu exekútor konal. Spôsobil tak žalobcovi škodu vo výške 1.221,60 €. V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody zo strany žalovanej vyhovené nebolo s tým, že oznámenie o výsledku prerokovania bolo žalobcovi doručené 28.3.2018. Žalobca sa preto okrem sumy 1.221,60 € domáha v tomto konaní zaplatenia úrokov z omeškania od 28.3.2019 do zaplatenia.
3.Žalovaná neuznala nárok žalobcu a žiadala v celom rozsahu žalobu zamietnuť. Namietala nesplnenie predpokladov úspešného uplatnenia nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pretože žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno, nepreukázal všetky skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku. Podľa nej po začatí exekúcie súdny exekútor nemal po doručení návrhu žalobcu na odklad exekúcie prihliadnuť na ust. § 56 ods. 6 Exekučného poriadku, pretože takýto návrh na odklad môže podať len fyzická osoba a za určitých predpokladov. Okrem toho podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku súd nemá povinnosti povoliť odklad exekúcie. Ku škode žalovaná uviedla, že nárok môže byť úspešne uplatnený až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky inak z dôvodu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a kto je povinný ho vydať. Citoval pritom niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky s tým, že pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej moci dotknuté.
4.Vzhľadom k tomu, že dňa 4.11.2021 žalobca vzal svoju žalobu v časti o zaplatenie 483,48 € a úroku z omeškania v tejto časti späť, súd konanie zastavil. Žalobca pritom vychádzal z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, kedy zmenil odvolaním napadnuté uznesenie Okresného súdu Košice II (sp.zn. 13CoE/66/2019). Presne uviedol, na akú sumu bola vedená exekúcia oprávnene a na akú oprávnene vedená nebola a uviedol, že exekútor mal nárok na trovy len vo výške 483,48 €, teda škoda predstavuje 738,12 €.
5.Dňa 3.3.2022 súd pripustil, aby do konania na strane žalovanej ako intervenient vstúpil JUDr. Peter Cirbes, súdny exekútor, ktorý sa k žalobe vyjadril s tým, že konal na základe exekučného titulu a následne vydaného poverenia príslušným súdom. Čo sa týka návrhu na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý podal žalobca, súd mohol exekúciu zastaviť, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená, avšak nemal ani pri všetkej opatrnosti dôvod predpokladať, že sa tak môže stať a nebol žiadny dôvod v exekúcii nepokračovať. Spochybnil aj výpočet výšky škody zo strany žalobcu. Nespochybnil nárok žalobcu na vrátenie časti plnenia vymoženého v exekučnom konaní, avšak namietal jeho tvrdenia, že táto škoda bola spôsobená súdnym exekútorom v dôsledku porušenia ustanovení Exekučného poriadku. Nesúhlasil s tým výkladom, že v prípade podania návrhu na odklad exekúcie právnickou osobou, prípadne osobami z dôvodov taxatívne vymedzenými v ust. § 56 Exekučného poriadku, by mal exekútor automaticky vykonávať len úkony smerujúce k zaisteniu majetku povinného, pretože tým by sa exekučné konania umelo predlžovali a zmaril by sa tak účel exekúcie. Ak by mal nadobudnúť pochybnosť, že sú dôvody na zastavenie exekúcie, spochybňoval by právoplatné rozhodnutie súdu, čo už hraničí s právnou istotou, pretože súdny exekútor nemá oprávnenie rozhodnutia súdov spochybňovať, ale len plniť. Aj pri výpočte trov exekúcie vychádzal len z rozhodnutia súdu, aj čo sa týka príslušenstva, pretože exekútor sa nemôže domnievať, že by sa mali meniť úroky či príslušenstvo, pretože by konal nad rámec toho, čo mu ukladá Exekučný poriadok, a to vykonávať exekúciu v rámci vydaného poverenia a následných rozhodnutí súdov.
6.Súd vo veci vykonal dokazovanie a vec právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení, podľa § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 tohto zákona, ďalej podľa § 2 ods. 1, § 5 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase začatia exekúcie, podľa § 56 ods. 1, 2, 5, § 57 ods. 1, § 200 ods. 1, 3 tohto zákona a vo veci rozhodol. Po čiastočnom späťvzatí žaloby posúdil nárok žalobcu ako dôvodný. V danej veci ide totiž o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v exekučnom konaní, kde mal žalobca postavenie povinného. Mal za to, že sú splnené všetky splnené všetky tri podmienky pre úspešné uplatnenie nároku, a to nesprávny úradný postup, ktorý videl v tom, že žalobca sa v exekučnom konaní nedomáhal návrhom odkladu exekúcie podľa ust. § 56 ods. 1 ako fyzická osoba, ale podľa ods. 2, ktorý môže podať aj osoba právnická. Žalobca svoj návrh na zastavenie exekúcie a zároveň aj na odklad exekúcie riadne odôvodnil a podľa názoru súdu až do rozhodnutia o odklade exekúcie mal exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného a nie vykonávať exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu povinného. Účelom inštitútu odkladu exekúcie je ochrana povinného v exekučnom konaní a táto ješ dočasná alebo smeruje k takej úprave pomerov oprávneného a povinného pred definitívnym zastavením exekúcie, ktorá bráni vzniku bezdôvodného obohatenia oprávneného alebo nárokov na náhradu škody. Exekútor preto postupoval v rozpore s predmetným ustanovením, čím sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Práve v čase, keď bolo podané odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v exekučnom konaní a vec bola predložená odvolaciemu súdu, súdny exekútor vykonal exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu povinného. Ak by exekútor počkal kým súd rozhodne o návrhu na odklad exekúcie, respektíve o zastavení exekúcie o návrhu na zastavenie exekúcie, nevznikla by žalobcovi škoda. Čo sa týka vzniku škody, taktiež bola splnená táto pohľadávka, pretože neobstojí tvrdenie žalovanej, že najprv mal žalobca podať žalobu proti súdnemu exekútorovi o vydanie bezdôvodného obohatenia a až následne, ak jeho nárok by nebol splnený, mal by sa domáhať náhrady škody od štátu. Súd prvej inštancie v ďalšom odôvodnení podrobne rozobral pozíciu a postavenie súdneho exekútora v zmysle Exekučného poriadku, pričom pri výkone exekučnej činnosti sa na neho je potrebné pozerať ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej štátnej moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom. Právny vzťah súdneho exekútora potom, čo súdny exekútor vykonával exekúciu na základe poverenia súdom, nemožno považovať za súkromno-právny vzťah ako vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania, čo vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (3Cdo/58/2009 zo dňa 14.1.2010, R-13/2010). Nemohlo teda dôjsť ani k bezdôvodnému obohateniu na strane exekútora, pretože v exekučnom konaní nevystupoval súdny exekútor ako účastník exekučného konania, pretože takým sa stáva len vtedy, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, teda o jeho právach a povinnostiach, o čo v danom prípade nešlo. Opätovne poukázal súd na judikatúru, z ktorej jednoznačne vyplýva, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa § 33 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. a zodpovednosť štátu za škodu podľa § 514/2003 Z.z. sa vzájomne nevylučujú. Pokiaľ však ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. tak zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Žalobca bol teda oprávnený podať žalobu o náhradu škody priamo voči štátu, pretože bolo mu to umožnené na výber. Čo sa týka príčinnej súvislosti súdny exekútor uviedol, že pokiaľ by súdny exekútor počkal do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie, respektíve do rozhodnutia o zastavení konania, nedošlo by k vyplateniu trov exekúcie vo vyššej výške, než ktorá súdnemu exekútorovi patrila. Preto medzi úradným postupom a vznikom škody je daná príčinná súvislosť.
7.V ďalšom sa súd zaoberal podrobne aj uplatnenou výškou náhrady škody a dospel k záveru, že skutočne žalobcovi vznikla škoda vo výške 738,12 €, pretože ak by súdny exekútor postupoval v exekučnom konaní v súlade s Exekučným poriadkom, rozdiel medzi trovami exekučného konania, ktoré súdny exekútor zexekvoval od žalobcu vo výške 1.221,60 € a na ktoré by mal nárok, ak by vyčkal do rozhodnutia súdu o návrhu na odklad, respektíve zastavenie exekúcie činí 738,12 €. V zmysle ust. § 517 ods. 1, 2 a § 3 vl. nar. č. 87/1995 Z.z., § 16 ods. 4 posledná veta zák. č. 514/2003 Z.z. priznal súd žalobcovi aj úroky z omeškania z priznanej sumy od 28.3.2019, t. j. odo dňa oznámenia zápornej odpovede na žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody od žalovanej.
8.O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 256 ods. 1, 2 CSP a priznal žalobcovi proti žalovanej, keď bol vo väčšej časti úspešný, náhradu trov konania v rozsahu 20,84 %. Náhradu trov konania intervenientovi nepriznal nakoľko vystupoval na strane žalovanej, ktorá bola v konaní neúspešná a tento si trovy konania ani neuplatnil.
9.V zákonnej lehote proti rozsudku, jeho zaväzujúcemu výroku a výroku o trovách konania podala odvolanie žalovaná z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/ a písm. h/ CSP. Považuje rozsudok v tejto časti za nesprávny, založený na nesprávnom právnom posúdení, ale aj tiež nedostatočne odôvodnený. Zotrvala na tom, že súd prvej inštancie nesprávne vec posúdil ohľadne nemožnosti uplatňovania nároku žalobcu priamo u súdneho exekútora prostredníctvom vydania bezdôvodného obohatenia a zotrval na tom, že zodpovednosť žalovanej je subsidiárna a nastúpi až v prípade, ak nárok na náhradu škody nebude možné uspokojiť prednostne priamo od súdneho exekútora, prípadne od poisťovne, pričom nie je podstatné, či by si žalobkyňa uplatňovala svoj nárok u súdneho exekútora z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo z titulu náhrady škody podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Žalobkyňa si preto mala uplatňovať prípadný nárok na náhradu škody prednostne a výlučne od súdneho exekútora, a to osobitne za situácie, keď súdny exekútor prioritne nesledoval záujmu štátu, ale svoje vlastné tým, že priznaná náhrada škody predstavuje výlučne trovy exekúcie a odmenu exekútora. Opätovne poukázal na nález Ústavného súdu SR z 13.2.2013 č.k. II. ÚS 165/2012-45, teda, že pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, považuje aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánu verejnej moci dotknuté. Čo sa týka odmeny súdneho exekútora, tento koná vo vlastnom mene a na vlastný účet, preto záver, že v tomto postavení nemôže byť subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia, je aj podľa ústavného súdu záver nesprávny. Vzťah žalobcu a súdneho exekútora sa z hľadiska zmyslu a účelu nelíši od štandardného vzorca žalovanou uvádzanej literatúry, keď pred uplatnením náhrady škody od štátu je potrebné domáhať sa vydania plnenia, ktorým sa iný subjekt fakticky obohatil. Bez uplatnenia práva žalobkyne na vrátenie žalovanej sumy od súdneho exekútora a preukázania bezúspešnosti takéhoto uplatnenia práva nemožno konštatovať vznik škody a už vôbec nie ustáliť jej výšku. Ďalej nie je daný ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a to existencia samotnej škody. V nadväznosti na dôvody odvolania nemožno nielenže hovoriť o vzniku škody, ale nemožno uvažovať ani o akomkoľvek omeškaní žalovanej s jej náhradou. Je pritom bez významu poukazovať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/75/2015 (ako to urobil súd prvej inštancie), pretože toto rozhodnutie rieši vzájomný vzťah medzi Exekučným poriadkom a zák. č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní zodpovednosti za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti. V konaní však nebolo preukázané už to, že vznikla škoda, za ktorú by mal niesť zodpovednosť štát a je bez významu posudzovať vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa týchto dvoch právnych predpisov za takúto škodu. Poukázala na to, že zák. č. 2/2017 Z.z., ktorým bol zmenený Exekučný poriadok novokoncipoval ust. § 31 Exekučného poriadku, podľa ktorého náhradu škody, za ktorej vznik zodpovedá exekútor podľa tohto zákona a ktorú má podľa poistnej zmluvy platiť poisťovateľov uhrádza poisťovateľ priamo poškodenému. Poškodený má právo uplatniť nárok na náhradu škody priamo od poisťovateľa a na tento účel mu komora na jeho žiadosť poskytne potrebné údaje. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom len ak ju nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora a to rovnako v prípade, ak súd uložil povinnosť podľa § 29 ods. 12. Zmena právnej úpravy zodpovednosti exekútorov za spôsobenú škodu reflektuje na dovtedajšie závery súdnej praxe o prednosti nároku z titulu bezdôvodného obohatenia pred nárokom z titulu náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. V ďalšom sa zaoberala odvolateľka príčinnou súvislosťou medzi vznikom a škodovou udalosťou. V upovedomení o začatí exekúcie zo dňa 5.12.2009 bol žalobca jasne poučený o tom, že trovy exekúcie budú vo výške 1.111,42 € len v prípade, ak do 14 dní odo dňa prevzatia upovedomenia o začatí exekúcie nesplatí pohľadávku voči oprávnenému. V prípade ak by žalobkyňa splnila svoju povinnosť riadne a včas, nedostala by sa s uvedeným plnením do omeškania viac ako 14 dní, trovy exekútora by predstavovali len sumu 597,48 € z celkovej vymáhanej sumy. Vzhľadom na uvedené, nie je možné konštatovať, že žalobkyňou uplatnená škoda vznikla v priamej a bezprostrednej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, nakoľko trovy exekúcie sa navýšili len v dôsledku toho, že žalobca riadne a včas nesplnil svoj záväzok. Nebyť takéhoto opomenutia ani trovy exekúcie by neboli vznikli (uznesenie NS SR zo dňa 27.1.2022 sp. zn. 6Cdo/49/2019 v obdobnom prípade). Následne v Ďalšom žalovaná uviedla, že napriek svojim argumentom, ktoré predniesla pred súdom prvej inštancie tento sa s ňou nedostatočne v odôvodnení rozsudku vyporiadal, čím naplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Žalovaná navrhla vzhľadom na svoje argumenty, aby súd napadnuté výroky rozsudku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
10.Žalobca sa vyjadril k podanému odvolaniu v písomnej forme s tým, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu za vecne správny a ako taký navrhol ho potvrdiť, pričom si súčasne uplatnil náhradu trov odvolacieho konanie. Námietkou žalovanej, pokiaľ ide o právny základ žaloby sa súd prvej inštancie zaoberal v odôvodnení rozsudku v bode 52., 53. a 54. so záverom, že daný charakter vzťahu medzi žalobkyňou a súdnym exekútorom je vzťahom verejnoprávneho charakteru, nie vzťahom súkromnoprávneho charakteru a preto žaloby žalobkyne voči súdnemu exekútorovo o vydanie bezdôvodného obohatenia nie je prípustná. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa žalobca plne stotožnil. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazuje na nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 165/2012-45, tak práve v súlade s právnou vetou tohto nálezu môže byť súdny exekútor zodpovedným za bezdôvodné obohatenie iba v prípade, ak je v postavení, kedy koná vo vlastnom mene a na vlastný účet, teda je tomu tak v konaní, v ktorom exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie alebo o odmene exekútora, kde je súdny exekútor účastníkom konania. V tomto prípade však exekútor nevystupoval ako účastník konania vo vzťahu k žalobcovi ako povinný v exekučnom konaní, ale ako štátom určená splnomocnená osoba na výkon exekúcie, teda výkon jeho exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci aj v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 4/2012. Žalovaná totiž cituje rozhodnutia vo veciach, kedy exekučný súd rozhodoval o odmene exekútora a exekútor bol teda účastníkom konania a v prípade zrušenia takéhoto rozhodnutia exekučného súdu vzniklo na strane exekútora bezdôvodné obohatenie. V posudzovanom prípade však tomu tak nebolo. Na doplnenie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo/4/2011, ktoré sa zaoberá otázkou možnosti domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči súdnemu exekútorovi. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania nemôže byť teda považovaný za súkromnoprávny vzťah, pretože sa vyznačoval tým, že súdny exekútor vystupoval vo vzťahu k žalobcovi ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený tomuto subjektu jednostranne zakladať práva alebo povinnosti. Podľa žalobcu sa súd prvej inštancie riadne vo svojom odôvodnení rozhodnutia zaoberal a vyporiadal sa aj s existenciou príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a tvrdeným vznikom škody. Príčinou vzniku škody nie je nerešpektovanie právoplatného exekučného titulu žalobcom, ako to tvrdí žalovaná, ale nesprávny úradný postup exekútora, kedy v rozpore s Exekučným poriadkom vykonal exekúciu, a teda škoda vznikla ako priamy následok takéhoto konania. Nemožno totiž aplikovať záver z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/49/2019, na ktorý žalovaná poukazuje, pretože žalobca v postavení povinného v exekučnom konaní tvrdil, že nárok zanikol už pred podaním návrhu na výkon exekúcie zo strany oprávneného, teda exekúcia bola vedená od počiatku neoprávnene. Nárok v čase podania návrhu na exekúciu v tomto prípade už neexistoval, zanikol, a to v časti týkajúcej sa vymáhania sa istiny vo výške 1.464,63 €, čo potvrdil Krajský súd v Košiciach v uznesením zo dňa 29.4.2020 sp.zn. 13CoE/66/2019, kedy exekúciu v časti tejto vymáhanej istiny zastavil. Vzhľadom na uvedené považuje odvolanie žalovanej za nedôvodné.
11.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 ods. 1,2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 13. 7. 2023, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP riadne oznámené.
12.Odvolateľka použila odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
13.V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. Nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP.
14.Odvolacie námietky žalovanej boli predmetom posudzovania súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní vo veci samej. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaniach neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutých výrokov rozsudku, preto odvolací súd rozsudok vo výroku vo veci samej ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
15.Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Na doplnenie a zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza:
16.Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
17.Exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (teraz exekučných titulov). Z definície právneho postavenia súdneho exekútora podanej priamo Exekučným poriadkom vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom. Exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 58/2009 13/2010).
18.V súlade s platnou právnou úpravou treba pre vznik nároku na náhradu škody preukázať existenciu základných predpokladov vzniku tejto zodpovednosti, samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá. Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon resp. škodová udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody, d/ zavinenie. Zodpovednosť za škodu môže byť subjektívna alebo objektívna. Pri subjektívnej zodpovednosti za škodu treba na jej vznik splnenie všetkých uvedených predpokladov. V prípade objektívnej zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom).
19.Predmetom daného konania je náhrada škody spôsobená orgánom verejnej moci jeho nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z.). I keď citovaný zákon pojem „nesprávny úradný postup“ orgánu verejnej moci výslovne nedefinuje, z pojmu možno vyvodiť, že ide o taký jeho úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou, ide teda o úradný postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti) ale aj, ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má zbytočné prieťahy v konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Pretože úradný postup nie je možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomocí orgánu verejnej moci vykonať, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu verejnej moci smeruje (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 121/2010). Objektívna zodpovednosť spojená s nesprávnym úradným postupom predpokladá porušenie pravidiel ustanovených právnymi predpismi pre postup orgánu verejnej moci pri jeho činnosti, čiže vady v spôsobe vedenia konania. Ide spravidla o postup (faktický zásah a nečinnosť), ktorý s rozhodovacou činnosťou bezprostredne nemusí súvisieť.
20.Zodpovednosť štátu v danom prípade stojí na objektívnej zodpovednosti, čo znamená, že štát zodpovedá za výsledok (za škodu, ktorá je dôsledkom protiprávneho stavu - protiprávnej udalosti), subjektívny prvok - zavinenie - u orgánov konajúcich v mene štátu sa nevyžaduje (nerozhoduje). Princíp objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci je nevyhnutný, pretože je potrebné, aby sa vo vzťahu k poškodenému napravili všetky dôsledky porušenia zákona. Pri tomto druhu zodpovednosti za škodu je vylúčená možnosť liberácie, teda zbavenie sa objektívnej zodpovednosti za vzniknutú škodu v prípade preukázania niektorého zo zákona predpokladaného liberačného dôvodu. Vylúčená je i možnosť exkulpácie (t.j. zbavenie sa zodpovednosti vyvinením), napríklad zodpovednosti za škodu sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Zákon o zodpovednosti štátu takéto dôvody nepozná.
21.Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o tom, že žalovanou citovaný nález Ústavného súdu SR sa vzťahuje na prípady, ak súdny exekútor je účastníkom exekučného konania pri rozhodovaní súdu o trovách exekúcie, čo nie je tento prípad. Súdny exekútor vykonával exekúciu a exekvoval aj trovy exekúcie na základe poverenia súdu a exekučného titulu a skutočne následne sa preukázalo, že exekúcia sa čiastočne viedla aj pre pohľadávku, ktorá už neexistovala.
22.Škoda ako následok protiprávneho stavu v danom prípade spočívala v rozdiele medzi trovami exekučného konania, ktoré exekútor zexekvoval od žalobcu vo výške 1221,60 € a na ktoré mal nárok, ak by vyčkal do rozhodnutia súdu o odklade alebo (aspoň čiastočnom ) zastavení exekúcie v exekučnom konaní, t.j. 738,12 €. Aj odvolací súd je toho názoru, že exekútor mal vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného a nie vykonávať exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu povinného. Protiprávny stav je teda výsledkom nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora, ktorý nezodpovedá cieľu sledovanému ustanovením § 56 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase začatia exekúcie a podania návrhu na odklad exekúcie žalobcom (v exekučnom konaní povinným), ktorým cieľom je ochrana povinného. Právne závery v odvolaním napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, vychádzajúce z toho, že pre zodpovednosť štátu v danom prípade bola relevantná existencia protiprávneho stavu vyvolaná nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, čo viedlo k vzniku škody, sú správne.
23.Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý zaväzujúci výrok rozsudku aj so súvisiacim výrokom o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
24.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení s § 225 ods. 1 CSP. Žalovaná nebola so svojím odvolaním úspešná, preto má úspešný žalobca proti nej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
25.Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).