Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/203/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Angely Čechovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci žalobcov 1/ Ing. D. Sabolovej, bytom U., H. jednoty 7, 2/ N. B., rod. W., bytom U., E. 6, 3/ J. H., bytom U., V. XX, všetci zast. JUDr. Mariom Hollerom, advokátom, Košice, Krmanova 1, proti žalovanému I. podnik mesta U., a.s., U., Y. 6, o zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalovaného proti rozsudku -228 zo 7.9.2007 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia v napadnutých výrokoch, a to vo výroku I., ktorým sa zriaďuje časovo neobmedzené vecné bremeno v prospech žalovaného, ktorému zodpovedá právo nerušene užívať časť nehnuteľnosti žalobcov, pôvodne zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, kat. územie U., ako parcela č. XXXX/X, o výmere 1747m2, ktorej zodpovedajú novovytvorené parcely č.XXXX/XX, o výmere 853m2 a č.XXXX/XX o výmere 894m2, ktoré sú vyznačené na geometrickom pláne, ktorý je súčasťou znaleckého posudku č.X/XXXX vypracovaného Ing. D. L., znalcom z odboru: Geodézia a kartografia, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku s tým, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v 1.rade sumu 89.303,1268 €, žalobkyni v 2.rade sumu 22.325,9310 € a žalobcovi v 3.rade sumu 22.325,9310 €, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výrokoch o náhrade trov konania účastníkov (IV) a náhrade trov štátu (VI).

O trovách konania účastníkov bude rozhodnuté samostatným uznesením.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol o žalobe pôvodných žalobcov (M.. J. B., G. B., D. H.) tak, že jej vo vzťahu k vtedy žalovanému v X.rade I. podnik mesta U., a.s. vyhovel a zriadil časovo neobmedzené vecné bremeno v prospech žalovaného v 1. rade, ktorému zodpovedá právo nerušene užívať časť nehnuteľnosti žalobcov, pôvodne zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, kat. územie U., ako parcela č. XXXX/X, o výmere 1747 m2, ktorej zodpovedajú novovytvorené parcely č. XXXX/XX, o výmere 853 m2 a č. XXXX/XX o výmere 894 m2, ktoré sú vyznačené na geometrickom pláne, ktorý je súčasťou znaleckého posudku č. X/XXXX vypracovaného M.. D. L., znalcom z odboru: Geodézia a kartografia, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku. Súčasne žalovaného v 1. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 2.690.346,- Sk, žalobcovi v 2. rade sumu 672.591,- Sk a žalobkyni v 3. rade sumu 672.591,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok pod č. I.). V poradí druhým výrokom (označený ako II.) v časti o uloženie povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade odstrániť na vlastné náklady stavbu postavenú na pozemku žalobcov, ktorý bol pôvodne vedený v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, kat. územie Košice, ako parcela č. XXXX/X, o výmere XXXX m2, ktorej toho času zodpovedajú novovytvorené parcely č. XXXX/XX, o výmere 894 m2 a č. XXXX/XX, o výmere 853 m2 podľa geometrického plánu, ktorý je súčasťou znaleckého posudku č. X/XXXX vypracovaného znalcom M.. D. L., ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku, konanie zastavil. Výrokom označeným ako III zamietol proti žalovanému v 2. rade žalobu na zriadenie vecného bremena. Žalovaného v 1. rade

zaviazal nahradiť trovy konania žalobcovi v 1. rade 74.903,- Sk, žalobcovi v 2. rade 46.766,- Sk a žalobkyni v 3. rade 46.766,- Sk na účet ich právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok pod poradovým č. IV.), ďalším výrokom (V.) žalovanému v 2. rade náhradu trov konania nepriznal a napokon žalovanému v 1. rade uložil povinnosť nahradiť trovy štátu v sume 19.975,50 Sk na účet svojho súdu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok pod poradovým č. VI.). V čase jeho rozhodnutia bol účastníkom konania aj žalovaný v 2.rade a to Mesto Košice, Košice, Tr. SNP č. 48/A. Žaloba žalobcov voči tomuto žalovanému bola zamietnutá, žalobcovia voči tomuto výroku odvolanie nepodali, preto rozsudok -228 zo 4.1.2007 vo vzťahu medzi týmito účastníkmi konania nadobudol právoplatnosť. Odvolací súd preto na strane žalovanej koná už iba s jediným účastníkom a to žalovaným I. podnik mesta U., a.s.

H. prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že nehnuteľnosť pôvodne zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. XXXX kat. územie U., ako parcela č. XXXX/X, roľa na Troch brodoch, o výmere XXXX m2 bola v spoluvlastníctve N. B. v podiele X/X, E. B. v podiele X/X a mal. L. B. v podiele X/X, že na žiadosť I. podniku mesta U. došlo v roku 1988 k vyvlastneniu časti predmetnej nehnuteľnosti o výmere 1747 m2 (pozn. odvolacieho súdu, v odôvodnení nesprávne uvedených m3) v prospech Československého štátu, že v čase vyvlastňovacieho konania a tiež v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia boli už všetci pôvodní spoluvlastníci mŕtvi, lebo N. B. zomrela XX.X.XXXX a dedičstvo po nej nadobudli deti G. B., D. H. a N. D., t.j. žalobcovia v 2. až 4. rade, L. B. zomrela XX.X.XXXX a dedičstvo po nej nadobudol brat E. B., ktorý zomrel X.X.XXXX a dedičstvo po ňom nadobudol M.. J. B., žalobca v 1. rade. Konštatoval, že podľa § 460 Obč. zák. platného v tom čase, dedičstvo sa nadobúdalo smrťou poručiteľa, že v dôsledku zásady univerzálnej sukcesie nastúpili do majetkoprávnych vzťahov týchto pozemnoknižných zomretých spoluvlastníkov okamihom ich smrti ich dedičia, že k prechodu vlastníctva na právnych nástupcov titulom dedenia nebolo potrebné odovzdanie dedičstva rozhodnutím štátneho notárstva, keďže toto rozhodnutie iba deklarovalo prechod vlastníctva na dedičov a nekonštituovalo by ho, vychádzajúc z čoho teda nepochybne vlastníkmi predmetnej časti nehnuteľnosti už v čase vyvlastňovacieho konania a aj v celom jeho priebehu a v čase rozhodnutia o vyvlastnení boli žalobcovia, napriek tomu vyvlastňovacie konanie sa viedlo nesprávne proti pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčke N. B. a proti neznámym dedičom po L. B. a E. B.. Po nebohej L. B. a E. B. boli dedičia známi a zdržiavali sa na známych adresách, preto keď im bol ustanovený opatrovník, tento postup nebol v súlade so zákonom. Vyvlastnenie je správny akt, ktorým prechádza vlastníctvo k nehnuteľnosti z doterajšieho preukázaného skutočného vlastníka na nového vlastníka. Pokiaľ však príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci toto vyvlastnenie konal ako s vyvlastňovaným s niekym iným ako vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá je predmetom sporu patrilo subjektom odlišným od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na Čsl. štát, ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená (). Z týchto dôvodov podľa jeho názoru ani nemožno považovať vyvlastňovacie rozhodnutie za titul, ktorý by zakladal dobromyseľnosť štátu, ktorá sa vyžadovala pre oprávnenú držbu. Žalovaný v 2. rade vstúpil do držby dňom 1.5.1991, t.j. dňom účinnosti a 10-ročná lehota podľa ust. by mu uplynula až 1.5.2001, žalobcovia si však svoj žalobný nárok proti nemu uplatnili 20.12.2000, kedy tomuto žalovanému bolo doručené uznesenie -33 a žaloba a tento žalovaný si do 10-ročnej vydržacej doby nemôže započítať dobu, po ktorú mal vec v držbe jeho právny predchodca, teda Čsl. štát, lebo tento nebol dobromyseľný z hľadiska , nakoľko predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie nemožno považovať za titul, ktorý by zakladal dobromyseľnosť štátu. Vychádzajúc z tohto uzavrel, že žalobcovia sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, na ktorej žalovaný v 1. rade zriadil stavbu: „Trolejbusová doprava I. stupňa Košice“, na ktorú stavbu Národný výbor mesta Košice mu vydal 7.11.1996 stavebné povolenie. S poukazom na ust. , a mal za to, že v danej veci odstránenie stavby na pozemku žalobcov by bolo neúčelné a keďže žalobcovia nemajú záujem o prikázanie stavby do ich vlastníctva, rozhodol o zriadení vecného bremena v prospech žalovaného v 1. rade. Toto vecné bremeno je časovo neobmedzené a preto žalobcom za jeho zriadenie patrí náhrada, ktorú (po predchádzajúcom zistení zo znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. Milanom L. č. X/XXXX, že časť pôvodnej pozemnoknižnej parcely bola zlúčená do KN parcely č. XXXX/X a XXXX/XX a zistení, že žalovaný v 1. rade v skutočnosti užíva nehnuteľnosť patriacu žalobcom o výmere 1747 m2 ako novovytvorenú parcelu č. XXXX/XX o výmere XXX mX a parcelu č. XXXX/XX o výmere 853 m2), vyčíslil znalec Ing. G. D. v znaleckom posudku č. 8/2007 sumou 2.310,- Sk za 1 m2, čo pri užívaní výmery 1747 m2 predstavuje sumu 4.035.570,- Sk a preto priznal žalobcom (v odôvodnení zrejme nesprávne uvedené žalovaným) sumu zodpovedajúcu ich podielom. Proti žalovanému v 2. rade, ktorý nie je vlastníkom stavby postavenej na pozemku žalobcov

a ani tento pozemok neužíva, žalobu v dôsledku nedostatku pasívnej legitimácie zamietol. Zastavenie konania v časti o uloženie povinnosti obidvom žalovaným odstrániť na vlastné náklady stavbu zastavil na základe späťvzatia žaloby žalobcami so súhlasom žalovaných (, ) Pokiaľ rozhodoval o trovách konania účastníkov vo vzťahu medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade, úspešnému žalovanému v 2. rade trovy nepriznal, keďže si ich neuplatnil a pokiaľ ide o vzťah medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade, úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia. Neúspešného žalovaného v 1. rade zaviazal aj na zaplatenie náhrady trov štátu, ktoré predstavujú preddavkovo vyplatenú odmenu a náhradu výdavkov znalcom.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný (vtedy ako žalovaný v 1.rade). Uviedol, že s rozhodnutím o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena v jeho prospech na parcely č. XXXX/XX a XXXX/XX k. ú. Brody a s povinnosťou zaplatiť žalobcom, ako aj štátu náhradu trov, sa nestotožňuje. Dôvody (v časti označenej ako 1.), že I. E. D. U., š.p. podal 8.3.1988 na bývalý Obvodný národný výbor Košice I návrh na vyvlastnenie v žalobe vymenovaných parciel pre Čsl. štát za účelom potrebnej investičnej výstavby a to z dôvodu, že pokusy o získanie vlastníckeho práva k predmetným parcelám na vyvlastnenie zlyhali a to z dôvodu, že vlastníci pôdy v určenej lehote na ich výzvy - ponuky na výkup pôdy nereagovali, boli na neznámom mieste alebo zomreli a dedičia boli buď neznámi alebo nereagovali na ich písomnú výzvu, že k návrhu na vyvlastnenie o.i. pripojili tiež rozhodnutie o trvalom odňatí poľnohospodárskej pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, že pred podaním návrhu listom z 10.7.1987 požiadali národný výbor o zistenie bydliska majiteľov pozemkov, na základe čoho potom vyzývali známych vlastníkov dotknutých pozemkov, že v konkrétnom prípade vyzvali E. B., bytom R. č. XXX, N. B., R. č. 409 a M.. G. B., R., V. č. XX, že od týchto na písomné výzvy nedostali odpoveď, napriek tomu, že Ing. G. B. osobne potvrdil 27.12.1987 na doručenke svojím podpisom prevzatie výzvy, že taktiež v prípade výzvy adresovanej E. B. potvrdila prevzatie výzvy na doručenke 4.1.1988 jeho neter a že odpoveď neprišla a ani doručenka sa nevrátila ani v prípade výzvy adresovanej L. B., z čoho mal za nepochybné, že výzvy sa dostali do rúk rodinným príslušníkom a teda dedičom vlastníkov dotknutých pozemkov, pričom ich upozornili, že ak v 15-dňovej lehote nepríde žiadna odpoveď, budú to považovať za nesúhlas s podmienkami na odpredaj nehnuteľnosti a požiadajú o vyvlastnenie nehnuteľnosti podľa platných predpisov. Mal tak za to, že I. podnik mesta U., š.p. vykonal všetky potrebné kroky, ktoré mohol vykonať a vynaložil maximálne úsilie k dohode a k zisteniu vlastníkov dotknutých pozemkov a ich právnych nástupcov. Ďalej poukázal na to, že v čase vyvlastnenia bolo skončené dedičské konanie po E. a L. B., a dedičské konanie po N. B. bolo skončené až 18.4.1991, teda po tom, čo prebehlo vyvlastňovacie konanie, so zreteľom načo ustanovenie opatrovníka, keď boli predložené úmrtné listy E. a N. B. príslušnému národnému výboru, bolo plne v súlade s § 16 zákona o správnom konaní. Zdôraznil, že právoplatné vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo nikdy napadnuté ani riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom, čím sa stalo vykonateľným, že za vyvlastnené pozemky, boli uhradené nemalé sumy za vyňatie pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu (okolo 1 mil. korún), že odo dňa správoplatnenia vyvlastňovacieho rozhodnutia bol dobromyseľný, že mu vyvlastnená nehnuteľnosť patrí, keďže nikto nespochybňoval vlastníctvo, ako aj správne konanie, ktoré predchádzalo vyvlastňovaciemu rozhodnutiu a keďže vyvlastnenie vykonal kompetentný štátny orgán, nemal dôvod pochybovať o jeho krokoch a postupe a že jeho dobromyseľnosť trvala až do 1.5.1991, kedy vlastníctvo prešlo na Mesto Košice. V časti odvolania označenej 2. poukázal na skutočnosť, že žalobcovia mali dostatok možností na uplatnenie svojich práv po r. 1989 na základe prijatých reštitučných zákonov, najmä podľa o úprave vlastníckych vzťahoch k pôde a neskôr , v ktorých bola stanovená konkrétna lehota na uplatnenie práva a že otvárať problematiku usporiadania majetkových vzťahov mimo rámca spomínaných zákonov prináša pochybnosti o ich prijatí, zneisťuje terajších dobromyseľných vlastníkov a že nastávajú prípady zneužívania práv a špekulácie, čím sa v značnej miere oslabuje filozofia prijatia uvedených zákonov. Ďalej v odvolaní (3.) konštatoval, že vo veci boli vypracované dva znalecké posudky, a to znalecký posudok vypracovaný Ing. D. L., ktorý vyhotovil geometrický plán na obnovenie hraníc časti pôvodnej nehnuteľnosti č. XXXX/X, že v liste z 31.8.2004 uviedol, že novovzniknuté parcely č. XXXX/XX a XXXX/XX siahajú až za oplotenie areálu, pričom súd sa s touto námietkou vôbec nezaoberal a pri rozhodnutí nezohľadnil skutočnosť, že časť pôvodnej parcely XXXX/X, ktorá siaha, že nevyužíva tú časť, mimo jeho areál a preto považuje za chybu, že súd toto jeho stanovisko ignoroval a vyniesol rozhodnutie bez toho, aby sa s touto otázkou vysporiadal. Nesúhlasil (bod 4 odvolania) tiež s výškou hodnoty vyčísleného vecného bremena - 2.310,- Sk/ m2 stanovenej v znaleckom posudku Ing. D. a trval na tom, že znalec mal určiť cenu vecného bremena s ohľadom na stav pozemku v r. 1988 a s cenovými reláciami platnými v tomto období, keďže

žalobcovia sa nijako nepričinili o vylepšenie a zhodnotenie stavu nehnuteľnosti, ktorá v čase vyvlastnenia bola poľnohospodárskou pôdou a nie stavebným pozemkom s lukratívnou cenou. Zdôraznil, že pojem časovo neobmedzené vecné bremeno nie je pre existujúci stav vyhovujúci, pretože mu nie je známe, aká je časová dĺžka neobmedzeného vecného bremena a nie sú mu známe ďalšie problémy, ktoré môžu vzniknúť na podnet žalobcov v budúcnosti, že za túto hodnotu vecného bremena by už nemalo dôjsť k obnoveniu vlastníckych práv pôvodných vlastníkov (žalobcov), ale ponechať vlastníctvo žalovanému v 2. rade. Okrem toho aj výšku hodnoty vecného bremena považoval za vysoko nadhodnotenú a zdôraznil, že táto v sebe zahŕňa naviac aj časť parcely č. XXXX/X, ktorá siaha mimo areál trolejbusovej dopravy, a že znalec mal vychádzať pri vyčíslení hodnoty vecného bremena zo o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov a náhrad za dočasné užívanie pozemkov.

K odvolaniu podali žalobcovia vyjadrenie, v ktorom uviedli, že v odvolaní sú uvedené nepravdivé a zavádzajúce skutočnosti. Poukázali na to, že podstatnou skutočnosťou, ktorá je charakteristická pre vyvlastňovanie pozemkov v rokoch 1980 a neskôr je to, že vtedajšie socialistické organizácia a ani orgány štátnej správy nedostatočne plnili svoje úlohy, čo sa prejavovalo tak, že ako účastníci stavebných a vyvlastňovacích konaní boli aj fyzické osoby, ktoré už reálne nežili, niektoré viac ako 20 rokov. Rovnako nepravdivé je tvrdenie žalovaného, že sa jednalo o osoby, ktorých pobyty neboli známe, lebo majiteľmi vyvlastňovaných pozemkov boli prevažne obyvatelia obce R., korí na svojich adresách bývali po celé svoje životy a nemenili ich, že v danom období nedochádzalo ku masívnemu sťahovaniu sa za prácou ako je to dnes. Za dôležité treba podľa nich považovať aj to, že sa spravidla jednalo o vzdialených rodinných príslušníkov, ktorí sa navzájom poznali, takže aj keby vyvlastňovacie orgány mali záujem o doručenie písomností a doručili by ich niekam inam, tak by sa k správnemu adresátovi skôr či neskôr dostali. Mali za to, že v predmetnom súdnom konaní boli všetky osoby, ktorým boli pozemky vyvlastnené už mŕtve, nie je preto možné, aby právny predchodca žalovaného v 1. rade, orgány štátnej správy akokoľvek kontaktovali, či s nimi písomne komunikovali, že ich smrť a následné dedičské konania nezostalo pre štát žiadnym spôsobom utajené, pretože ich smrť bola riadne evidovaná a rovnako vtedajšie štátne notárstvo prejednávalo ich pozostalosti. Pokiaľ ide o dobromyseľnosť, na ktorú žalovaný poukazuje v odvolaní uviedli, že nemohol byť dobromyseľný od právoplatnosti vyvlastňovacej vyhlášky a to z niekoľkých dôvodov, z ktorých uviedol, že žalovaný sám vedel, že vo vyhláške sú uvedené mená osôb, ktoré v čase vyvlastnenia nežili, pretože na to sám príslušné orgány upozorňoval. K námiekam žalovaného smerujúcim k tomu, že nároky si mali uplatniť podľa reštitučných zákonov uviedli, že takýmto postupom nemohli nikdy postupovať, pretože nespĺňali nevyhnutné požiadavky, ktoré tieto právne predpisy vyžadovali. Pokiaľ ide o konštatovali, že podmienkou jeho aplikácie bolo, aby išlo o následky spôsobené odňatím vlastníckeho práva podľa presne vymedzených právnych predpisov, pričom stavebný zákon v tejto enumerácii chýba, pokiaľ ide o reštitučné nároky a ich uplatňovanie podľa poukázali na jeho , v ktorom sú výslovne uvedené prípady, v ktorých bolo možné žiadať o vydanie veci a v zmysle ktorého postupovať nemohli. Pokiaľ ide o reštitučný vychádzali z toho, že tento právny predpis sa vzťahuje na „pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí a v rozsahu ustanoveným týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond“ (), že v časovom období, keď si oprávnené osoby mohli svoje nároky uplatniť, podľa tohto zákona boli po sebe účinné dva právne predpisy, ktoré vymedzovali, čo je poľnohospodársky pôdny fond, a to o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu a o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ktorým bol zrušený a ktorý v definoval, že „poľnohospodársky pôdny fond tvoria poľnohospodárske pozemky, ktoré sú v katastri nehnuteľností členené na ornú pôdu, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné sady a trvalé trávne porasty. Do poľnohospodárskeho pôdneho fondu patria aj pozemky, ktoré slúžia na zabezpečenie účelu využívania jednotlivých druhov pozemkov.“ Podľa si mohli oprávnené uplatniť vlastnícke právo aj k pôde, ktorá tvorí lesný pôdny fond, tento podľa tvoria „pozemky, ktoré sú trvale určené na plnenie funkcií lesov, pričom zákon pod písmenami a/ - c/ tieto lesné pozemky špecifikuje.“ Z vyššie uvedeného im vyplynulo, že oprávnené osoby mohli do 31.12.1992 svoje právo uplatniť iba proti pozemkom, ktoré tvorili poľnohospodársky a lesný fond, že pozemky o ktoré sa v tomto spore jedná však v roku 1991 a 1992 neboli pozemkami, ktoré patrili do poľnohospodárskeho alebo lesného pôdneho fondu, naopak boli to zastavané plochy, ktoré boli súčasťou intravilánu mesta Košice už omnoho skôr, čím považovali za vylúčené, aby postupovali podľa tohto reštitučného Z doposiaľ vykonaného dokazovania tak je zrejmé, že si skutočne nemohli svoje nároky uplatniť podľa vtedy platných aj dnes platnom reštitučnom zákone. Ďalší dôvod, ktorý vylučuje aplikáciu reštitučných zákonov vyplýva podľa ich názoru zo samotného faktu, že vyhláška, ktorou došlo ku vyvlastneniu, je absolútne neplatná a že podobnú

skutočnosť konštatuje vo svojom rozsudku z 25.2.1999 sp.zn. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v ktorom potvrdzuje ich tvrdenia, že vyvlastňovacie konanie neprebehlo v súlade s právnym poriadkom a jeho výsledkom je paakt, ktorý nemá žiadne právne účinky. Poukázali na to, že právna prax sa v mnohých takýchto prípadoch priklonila ku jednoznačnému názoru, že prijatie reštitučných zákonov v prípade, ak vlastník neprišiel o vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ku dňu nadobudnutia účinnosti týchto reštitučných zákonov (a oni o svoje vlastnícke právo neprišli, pretože vyvlastňovacie konanie spolu s vyhláškou je absolútne neplatné) nič nemôžu zmeniť na tom, že na základe neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť ani stratiť vlastnícke právo k hnuteľným a nehnuteľným veciam. V prípade, ak vlastník neprišiel o vlastníctvo, nie je možné zo skutočnosti, že mohol uplatniť i reštitučný nárok vyvodzovať, že už nemôže uplatňovať ochranu svojho vlastníctva podľa všeobecných občianskoprávnych predpisov, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 3.5.2001, sp.zn. , rovnako z 21.8.2000. Navrhli potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a priznať im náhradu trov odvolacieho konania.

Rozsudok vo výrokoch pod poradovým číslom II., III. a V. nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť ( ), preto v týchto výrokoch nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd rozhodol o odvolaní žalovaného v 1.rade už predtým a to rozsudkom -268 z 9.9.2009 tak, že rozsudok v napadnutom výroku, t.j. pokiaľ ním bolo zriadené časovo neobmedzené vecné bremeno za náhradu vo vzťahu žalobcov a žalovaného v 1.rade zmenil a žalobu zamietol, súčasne rozhodol o trovách konania účastníkov a aj trovách štátu.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z toho, že žaloba žalobcov je podľa tzv. vlastníckou žalobou, na podanie ktorej má výlučnú aktívnu legitimáciu iba vlastník pozemku. V tejto súvislosti konštatoval, že základným predpokladom úspechu každej vlastníckej žaloby, teda aj tejto, je preukázanie, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti, ochrany ktorej sa žalobou domáha. So zreteľom na to, aj v prejednávanej veci rozhodujúci právny význam mala otázka (názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozsudku , str. 5), či žalobcovia sú vlastníkmi pozemkov, ku ktorým navrhli usporiadať pomery vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Od vyriešenia tejto základnej otázky, ktorú súd si mal prejudiciálne posúdiť, záviselo hmotnoprávne postavenie žalobcov (mať práva) ako aktívne legitimovaných účastníkov. Nedostatok tejto vecnej legitimácie bez ďalšieho totiž by musel viesť k zamietnutiu žaloby. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatoval, že žalobcovia svoju aktívnu vecnú legitimáciu vyvodzovali zo skutočnosti, že sú vlastníkmi nehnuteľností, lebo tieto rozhodnutím o vyvlastnení vydaným ObNV Košice I pod č. Výst. z 3.6.1988 neprešli do vlastníctva Čsl. štátu, z dôvodov na ktoré v žalobe a aj počas konania poukazovali, a preto majú právo s nimi disponovať. Tvrdenie opreli aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.2.1999, ktoré vo fotokópii pripojili.

Súd prvého stupňa v tejto otázke si osvojil tvrdenia a aj právny názor žalobcov, lebo z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmý jeho záver s odkazom aj na citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR „o neúčinnosti uvedeného vyvlastňovacieho rozhodnutia, z ktorého dôvodu nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na Čsl. štát, ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená.“ Z odôvodnenia rozsudku ďalej vyplýva, že súd osobitne posudzoval aj to, či vyvlastňovacie rozhodnutie mohlo založiť dobromyseľnosť štátu a následne D. U. a uzavrel, že tento predpoklad (dobromyseľnosť držby) nebol splnený, teda žalobcovia sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti.

S názorom súdu prvého stupňa (vyplývajúcim z už citovaného rozsudku NS SR ), že rozhodnutie o vyvlastnení vydané bývalým ObNV Košice I pod č. Výst. z 3.6.1998 z dôvodov, na ktoré poukázali žalobcovia, voči právnym predchodcom žalobcov (a ani voči žalobcom) nenadobudlo právoplatnosť a preto ani nenastali právne účinky, ktoré zákon v tom čase spájal s vyvlastnením, to znamená prechod vlastníctva k týmto pozemkom na štát sa odvolací súd stotožnil a dodal, že takýmto rozhodnutím preto súd ani nebol viazaný v zmysle a nebol ani povinný z neho podľa ust. vychádzať. Konštatoval však súčasne, že za tejto situácie však súd nielenže mohol, ale aj mal samostatne a nezávisle od rozhodnutia o vyvlastnení dôsledne prejudiciálne riešiť otázku vlastníctva žalobcov k spornému pozemku (citovaný rozsudok - str. 6). Podľa názoru

odvolacieho súdu v prejednávanej veci však súd prvého stupňa práve s ohľadom na tieto nesporné skutočnosti otázku vlastníctva žalobcov k predmetným pozemkom neposúdil správne.

Odvolací súd v uvedenom rozsudku zastával názor, že ak štát, resp. štátny podnik (I. š.p. U.) na základe tohto neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia začal predmetné pozemky fakticky užívať na účel vyvlastnenia (investičná výstavba), chopil sa ich držby bez akéhokoľvek právneho titulu, išlo teda o prevzatie bez právneho dôvodu, čo je jeden z reštitučnými zákonmi typizovaných dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, keďže k prevzatiu došlo v rozhodnej dobe. Tento predpis, rovnako ako aj ostatné reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu (aj tzv. okupáciou), pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Tento reštitučný predpis, rovnako ako aj ostatné reštitučné predpisy, sú k všeobecným predpisom akým je najmä vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov, najmä podľa Obč. zák. a ani formou určenia vlastníckeho práva podľa Prevzatie veci štátom na základe správneho rozhodnutia, ktoré nenadobudlo právoplatnosť (nevyvolalo účinky) je prevzatím veci bez právneho dôvodu. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach (rozsudok z 25.2.2009) vyslovil názor, že v prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, že aj keď a ani (teraz platný Obč. zákonník) okupáciu, t.j. prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom nepoznali, nepochybne k faktickej okupácii za účinnosti oboch týchto noriem dochádzalo. Prostredníctvom prijatia reštitučných predpisov však zákonodarca akceptoval, že k takýmto situáciám skutočne a nie výnimočne dochádzalo, na základe jeho vôle vyjadrenej v reštitučných predpisoch sa potom z okupácie (prevzatia veci štátom bez právneho dôvodu) stal formálne právny titul nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a teda obnovu formálneho vlastníckeho práva, pričom nevyužitím možnosti domáhať sa takéhoto nároku v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku (preklúzii) práva a tým aj k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období. Obdobný názor o vzťahu reštitučných zákonov ako špeciálnej úpravy k všeobecnej právnej úprave zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku z 29.4.2004. V danej veci nebolo sporné, že žalobcovia v rámci reštitučných predpisov ako oprávnené osoby nárok na vydanie predmetných pozemkov neuplatnili. Neuplatnením tejto možnosti došlo k zániku ich práva na obnovu (formálneho) ich vlastníckeho práva. Ak im teda predmetné nehnuteľnosti neboli vydané podľa reštitučných predpisov, ako špeciálnej právnej úpravy (hoci aj z dôvodu, že o ich vydanie nepožiadali), nemohli nadobudnúť k nim vlastnícke právo, lebo ich vlastníkmi by sa stali až ich vydaním.

Za tohto stavu odvolací súd uzavrel, že žalobcov nemožno považovať za vlastníkov pozemkov, ku ktorým sa domáhajú zriadenia vecného bremena voči žalovanému v 1. rade a preto im nesvedčí aktívna legitimácia vyplývajúca z hmotného práva na podanie takejto žaloby. Takýto nedostatok bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby, preto musel byť rozsudok v napadnutom výroku zmenený, keďže súd prvého stupňa žalobe vyhovel (vychádzajúc z iného právneho názoru o aktívnej legitimácii žalobcov) a to bez toho, aby sa odvolací súd zaoberal aj ďalšími odvolacími námietkami odvolateľa a vecnou správnosťou rozsudku, pokiaľ žalobe vo vzťahu k žalovanému v 1. rade vyhovel a zriadil vecné bremeno.

Voči tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením z 19.7.2011 rozsudok odvolacieho súdu v znení opravného uznesenia z 10.9.2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že dovolací súd sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a ani ďalšími námietkami uvedenými žalobcami v dovolaní a že rozsudok zrušil pre zistenú vadu - nedostatok procesnej podmienky na konanie ( ) v konaní odvolacieho súdu podľa a to, že odvolací súd konal s niekým, kto nebol účastníkom konania - počas

odvolacieho konania totiž zomrel žalobca v 1.rade a aj žalobkyňa v 3.rade, s ktorými odvolací súd konal. Správne mal konať s ich právnymi nástupcami.

Odvolací súd po zrušení predchádzajúceho rozsudku a vrátení veci opätovne konal a rozhodoval o odvolaní žalovaného. Na strane žalobcov konal už s právnymi nástupcami (univerzálna sukcesia) pôvodných žalobcov, ktorí počas prebiehajúceho konania zomreli (listiny o úmrtí a dedičské rozhodnutia sú súčasťou spisu). Ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu sú titulom právneho nástupníctva žalobcami: 1. M.. T. H., po pôvodnom žalobcovi Ing. J. B., 2. N. B., rod. W., po pôvodnom žalobcovi G. B., 3. J. H., po pôvodnej žalobkyni D. H..

Odvolací súd prejednal vec v rozsahu vyplývajúcom z , a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutom výroku žalovaným (pôvodne žalovaným v 1.rade) je vo výroku vecne správny, preto ho potvrdil podľa O.s.p, vrátane súvisiacich výrokoch a trovách konania.

Podľa obsahu odvolania, žalovaný predovšetkým vyčíta súdu prvého stupňa nesprávny záver, pokiaľ považoval vyvlastňovacie rozhodnutie vydané Ob NV Košice I. dňa 3.6.1988 č. Výst. 667/88 za neúčinné v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva pozemku - parc.č. XXXX/X zap. v E. XXXX k.ú. U. na B.. štát. Uvedená odvolacia námietka nie je náležitá, lebo súd prvého stupňa vyvodil správny záver o neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, keďže z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že správny orgán vykonávajúci toto vyvlastnenie konal v rozhodnom čase s niekým iným ako vlastníkom vyvlastňovaného pozemku. V súvislosti s vyvlastňovacím rozhodnutím ďalej žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že žalobcovia mali dostatok času na uplatnenie svojich práv podľa reštitučných zákonov a že usporiadaním svojich majetkových práv mimo rámca týchto zákonov zneisťujú dobromyseľných vlastníkov.

Túto odvolaciu námietku žalovaného odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí považoval za dôvodnú. Opierajúc sa o v tom čase (rok 2009) aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie z 25.2.2009, z 29.4.2004) ale aj v tom čase už ustálenú súdnu prax v Českej republike, odvolací súd zastával názor, že v prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu (ako to je aj v tomto prípade), neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa ochrany podľa všeobecných predpisov, napr. podľa Obč. zákonníka žalobou na ochranu vlastníctva. V posudzovanej veci žalobcom v reštitučnom konaní pozemky vydané neboli, lebo si reštitučný nárok neuplatnili, preto sa ich vlastnícke právo neobnovilo. Aj iné senáty Krajského súdu v Košiciach pri riešení tejto otázky v obdobných veciach (napr. , ) zastávali rovnaký názor. Tento názor považoval za správny aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutiach napr. z 13.9.2011, z 27.2.2012. Ústavný súd Slovenskej republiky však v Náleze sp. zn. z 28.3.2012, ktorým zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR vyslovil názor, že „reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod ()] a že zo základných zásad občianskeho práva možno vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá. Tento názor bol vyslovený Ústavným súdom SR aj v Náleze sp. zn. , ktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu SR (ide o obdobnú vec zriadenia vecného bremena, kde účastníkom - žalovaným je I. E. D. U. a.s.). Podľa vedomosti odvolacieho súdu aj Najvyšší súd SR v súčasnosti už pri rozhodovaní v obdobných veciach vychádza z názoru, že „ak došlo k zabratiu majetku štátu bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva - pozri napr. uznesenie NS SR z 18.9.2012. V danej veci odvolací súd vzhľadom na uvedený vývoj judikatúry a najmä na už zmienený Nález Ústavného súdu , nemôže zotrvať na právnom názore vyslovenom vo svojom rozsudku z 9.9.2009 a v zmysle uvedeného posudzuje otázku vlastníckeho práva k pozemkom užívaných žalovaným tak, že v dôsledku neúčinnosti predmetného

vyvlastňovacieho rozhodnutia nedošlo k prechodu vlastníctva pozemkov na štát a preto žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia) nestratili svoj vlastnícky vzťah k pozemkom. Žaloba žalobcov je prípustná a žalobcovia majú aktívnu legitimáciu na jej podanie.

Ďalšie odvolanie námietky žalovaného smerujú proti výške súdom priznanej finančnej náhrady za zriadené vecné bremeno.

Podľa súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Súd prvého stupňa priznal žalobcom náhradu za zriadenie vecného bremena v rozsahu zodpovedajúcom výmere 1747 m2. Žalovaný v odvolaní namieta, že časť pôvodnej parcely 9882/1 siaha až za oplotenie areálu, ktorý užíva, že na túto skutočnosť poukázal v konaní, avšak súd sa tým nezaoberal. Pri skúmaní dôvodnosti tejto odvolacej námietky odvolací súd zo spisu zistil, že súd prvého stupňa na základe tejto námietky žalovaného zadal znalcovi M.. L. doplniť znalecký posudok č. X/XXXX a vyčísliť koľko m2 v skutočnosti užíva žalovaný. Podľa doplnenia znalca z 30.4.2007 (č.l. 213), žalovaný z pôvodnej parcely č. XXXX/X užíva časť o výmere XXXX m2. Znalec súčasne opravil svoj posudok tak, že touto výmerou sa zasahuje do parcely CKN č. XXXX/X a XXXX/XX miesto parcely č. XXXX/ X. Žalovaný k uvedenému doplneniu znalca výhrady nemal. Odvolaciu námietku žalovaného vyššie uvedenú tak odvolací súd nepovažuje za náležitú.

Žalovaný vo svojom odvolaní napokon nesúhlasil s ustálením výšky náhrady t.j. 2310,- Sk/m2 trvajúc na tom, že súd mal určiť cenu podľa stavu pozemku v r. 1988 t.j. orná pôda a v cenových reláciách podľa vtedy platných cenových relácií.

Podľa obsahu spisu, súd na určenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena nariadil znalecké dokazovanie. Podľa znaleckého posudku č. 8/2007, znalec pri určení ceny vychádzal z vyhl. č. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, prvostupňový súd nepochybil, pokiaľ si osvojil cenu takto znalcom zistenú. Keďže ide o zriadenie časovo neobmedzeného práva vecného bremena, tzv. trvalé zriadenie, treba túto cenu považovať za tzv. obvyklú (trhovú) cenu, ktorá by prichádzala do úvahy aj pri prevode (kúpe) pozemku v súčasnosti.

V odvolacom konaní žalobcovia mali úspech podľa výsledku (, ), náhradu trov odvolacieho konania si aj uplatnili ( ), ktorú však do dňa vyhlásenia rozsudku nevyčíslili, preto odvolací súd o trovách konania účastníkov rozhodne samostatným uznesením.

Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 ( v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.