Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5CoE-102-2013.pdf
PDF · 141.06 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/102/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., Bratislava, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105, v konaní zastúpený advokátskou spoločnosťou verita, s.r.o., so sídlom Bratislava, Karpatská 18, IČO: 35 940 875, proti povinnej: T. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., I. XX/XX, štátny občan SR, o vymoženie pohľadávky vo výške 541,43 eura s príslušenstvom, trov rozhodcovského konania a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 12Er/1595/2012-15 zo dňa 14. marca 2013, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Sitášovej so sídlom Exekútorského úradu: Astrová 2/A, Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka, § 25 ods. 1 zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že podľa zmluvy o úvere, ktorú uzavrel právny predchodca oprávneného s povinnou, a ktorá bola podkladom pre rozhodcovský rozsudok sp. zn. WHB/0111/0075 vydaný dňa 30. 03. 2012 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej a.s. Bratislava, ktorý je exekučným titulom v tomto exekučnom konaní, sa právny predchodca oprávneného (pôvodný veriteľ), ktorý konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zaviazal poskytnúť dlžníkovi (povinnej), ktorá nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, úver vo výške 663,88 eura (20 000,- Sk) a povinná sa zaviazala uvedený úver oprávnenému vrátiť, a to v pravidelných mesačných splátkach v počte 30 po 32,16 eura (969,- Sk). Na základe vyššie uvedeného teda súd posúdil predloženú zmluvu o úvere uzavretú dňa 06. 12. 2006 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a teda že daný právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, pretože sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Prvostupňový súd nemal za preukázané, že dlžník - povinný je podnikateľským subjektom, preto je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj daný zmluvný vzťah medzi dodávateľom - právnym predchodcom oprávneného a spotrebiteľom
- povinným za spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne ho potom aj podriadiť právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku spotrebiteľským zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Ak totiž rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa §-u 45 odseku 1 písm. b/ alebo c/. Pre vyvodenie takýchto záverov však musí mať súd k dispozícii predovšetkým Zmluvu o úvere so všetkými
jej neoddeliteľnými prílohami, listinu obsahujúcu dohodu o tom, že riešenie sporov, ktoré vzniknú z konkrétneho zmluvného vzťahu budú zmluvné strany riešiť v rozhodcovskom konaní. Teda podstatná pre posúdenie spôsobilosti exekučného titulu je i rozhodcovská doložka, najmä pri plneniach priznaných zo spotrebiteľských úverov, z ktorej vychádza aj plnenie v predmetnom rozhodcovskom rozsudku. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Súd teda preskúmal predloženú Zmluvu o úvere vrátane príslušných Obchodných podmienok pre úver (verzia 2/2006), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, pričom zistil, že v bode 9.2 článku 9 (Prechodné a záverečné ustanovenia) týchto obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy budú riešené dohodou a pre prípad nedosiahnutia dohody povinný prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých alebo súvisiacich so zmluvou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., podľa jej vnútorných predpisov. Ako miesto rozhodcovského konania bola určená Bratislava. Súd z príslušných Obchodných podmienok pre úver (verzia 2/2006) právneho predchodcu oprávneného, ktoré tvoria súčasť zmluvy, zistil, že v týchto je obsiahnutá neprijateľná podmienka, a to rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Občiansky zákonník v § 53 ods. 3 stanovil demonštratívnym spôsobom podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa považujú za neprijateľné. To znamená, že aj iné dojednania dohodnuté medzi veriteľom a spotrebiteľom, ktoré nie sú v zákone výslovne uvedené, môžu byť považované za neprijateľné zmluvné podmienky. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý teória a prax označujú za fakticky nerovný, nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. prebiehajúcu exekúciu zastaví v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa, t. j. oprávneného. V predmetnej rozhodcovskej doložke si právny predchodca oprávneného jednostranne určil konkrétny rozhodcovský súd, ktorý mal rozhodovať prípadné spory vzniknuté medzi ním a povinným. Zároveň si v rozhodcovskej doložke priamo určil aj miesto rozhodcovského konania bez toho, aby zohľadňoval prípadnú značnú vzdialenosť bydliska spotrebiteľa od tohto miesta. Rozhodcovskú doložku si tiež spotrebiteľ osobitne nevyjednal, pričom pri voľbe spôsobu riešenia prípadných sporov nemal na výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami. Povinný mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Tým, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Záver má oporu z hľadiska historického výkladu aj v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. Neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ustanoveniach § 53 Občianskeho zákonníka ako inštitút, predstavujú prevzatie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu
na účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka týkajúcu sa rozhodcovskej doložky (zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 01. 01. 2008), takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, je v rozpore s dobrými mravmi. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa poukazuje zároveň na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98, C-244/98). Takýto postup je aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodriguez Nogueira. K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv existuje aj interpretačné pravidlo Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993. V konkrétnej exekučnej veci, vzhľadom na transpozíciu tejto smernice zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 01. 04. 2004, možno za nekalú podmienku považovať tú, ktorej zmyslom, alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi práva alebo brániť mu v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok a najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie §-u 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Takýmto ustanovením je ustanovenie §-u 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. má nielen vo vzťahu k exekučným titulom predstavovaným rozhodcovskými rozsudkami, ale aj vo vzťahu k ustanoveniam Exekučného poriadku povahu špeciálnej úpravy, na základe ktorej možno rozhodcovskému rozsudku za splnenia pre to zákonom ustanovených podmienok odoprieť vykonateľnosť i bez toho, aby došlo k formálnemu odstráneniu takéhoto rozhodnutia. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré by trpelo vadou uvedenou v ustanovení § 40 písm. a/ alebo b/ zákona č. 244/2002 Z. z. a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju platnosť exekučného titulu, tieto jeho nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Právomoc exekučného súdu nespočíva v tom, že by mohol meniť alebo rušiť rozhodnutia rozhodcovského súdu, ale v tom, že nepripustí výkon rozhodcovského rozhodnutia, ak odporuje zákonu alebo dobrým mravom. Exekučný súd je tak povinný už v tejto fáze konania prihliadnuť na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. a v prípade, že ich zistí, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka je v zmysle vyššie uvedených dôvodov neplatná, exekučný titul vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, preto súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v celom rozsahu.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie, tak ako to žiada v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že Poštová banka, a.s. ako pôvodný veriteľ postupoval v súlade s § 93 b/ zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Žilina, sp. zn. 9CoE/68/2012, zo dňa 30. 10. 2012, podľa ktorého „Nemožno ponechať bez povšimnutia, že úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, zriadenou a pôsobiacou v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorá naviac podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska.“ Taktiež oprávnený poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006. Ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. US 335/06 z 30. októbra 2007. Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou treba považovať za postup arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29. septembra 2009. Ústavne konformný výklad právnej normy, resp. výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy, a v súvislosti s týmto a nižšie uvedenými dôvodmi Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla 2008. Interpretácia zmlúv ako prejavu autonómnej normotvorby účastníkov súkromno-právnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ, pokiaľ všeobecné súdy nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo v rozpore s princípom spravodlivosti, či arbitrárne. Tento postup by potom bolo možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušuje ústavné právo na zákonný a spravodlivý proces. S uvedenými závermi sa stotožnil aj Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý v obdobnej veci podal mimoriadne dovolanie a žiadal napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Keďže súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na právnych záveroch, ktoré nezodpovedajú právnemu posúdeniu veci považovanému dovolacím súdom za správne a vec neposudzoval z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z., Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní uznesenie prvostupňového súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (uznesenie sp. zn. 3M Cdo/11/2010 zo dňa 26. 09. 2011 - rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky pomerom hlasov 3:0). Zároveň ako súvisiace zrušil tiež uznesenie odvolacieho súdu odmietajúce odvolanie proti mimoriadnym dovolaním napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa. Z formálneho hľadiska znamená právoplatnosť rozhodnutia absenciu možnosti napadnúť ho riadnym opravným prostriedkom a - v prípade, ak nie je odložená jeho vykonateľnosť a uplynie prípadná lehota na plnenie - možnosť domáhať sa jeho výkonu. Hmotnoprávny stav, konštituovaný alebo deklarovaný právoplatným rozsudkom, zostáva nezmenený a právne záväzný, pokým súd, konajúci o mimoriadnom opravnom prostriedku, predmetné rozhodnutie nezruší. Z ustanovení OSP, ZoRK a EP vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t. j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku zákonodarca viaže na splnenie rovnakých podmienok ako vykonateľnosť rozsudku všeobecného súdu. Týmito podmienkami sú právoplatnosť a uplynutie lehoty určenej na plnenie. Pri splnení týchto podmienok sú teda rozhodcovské rozsudky vykonateľné rovnako ako rozsudky všeobecných súdov. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), podľa ustanovení § 159 Občianskeho súdneho poriadku doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný; výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Teda je tu prekážka „res iudicata“. Pokiaľ súd, konajúci v nachádzacom konaní je obsadený sudcom, exekučný súd je zásadne obsadený vyšším súdnym úradníkom, konajúcim na základe poverenia sudcu (§ 5 písmeno g/ zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch). Nie je preto možné, aby ústavnú funkciu rozhodovať spory ako súdny orgán - vykonávala osoba, ktorá sudcom nie je. Vzhľadom na skutočnosť, že exekučné konanie nie je klasickým súdnym konaním a nerozhoduje sa v tomto konaní už o veci samej, nie je a priori činnosť sudcu nevyhnutná. Prijatím zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, zákonodarca explicitne umožnil mimosúdne riešenie sporov s tým, že za určitých podmienok pripustil súdnu kontrolu rozhodcovského rozsudku (žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú jasne vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním. Súdne konanie nie je totiž v zmysle zákona postavené nad rozhodcovské. Ak by súdne konanie stálo nad rozhodcovským, bolo by možné napadnúť rozhodcovský rozsudok na súde vždy, a nie iba za vymedzených dôvodov. Účastník rozhodcovského konania má iba zákonom vymedzenú možnosť brániť sa proti rozhodcovským rozsudkom rovnako, ako zákon obmedzuje jednotlivca, aby sa zbavil povinnosti, ktorú pred tým na seba dobrovoľne zmluvou prevzal. Ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať
zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Zákon o rozhodcovskom konaní upravuje účinky právoplatného rozhodcovského rozsudku rovnako ako upravuje rozsudok všeobecných súdov Občiansky súdny poriadok. Exekučný súd preto nemôže v rámci exekučného konania zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku a musí sa obmedziť len na také dôvody zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci (v tejto súvislosti poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ÚS 2/2000). Exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu, a že v exekučnom konaní súd nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Tejto zásade napokon zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie podľa § 45 ZoRK. Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ ZoRK (res iudicata, resp. absencia vecnej pôsobností rozhodcovského súdu), oba sa týkajú nedostatku právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. Je zrejmé, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ide o takú vadu, ktorá vytvára prekážku pre pokračovanie v exekúcii, resp. výkone rozhodnutia. Rovnako v tomto rámci vykladá vec aj Súdny dvor EÚ, ktorý vo veci C-40/08 vyslovil úradnú povinnosť exekučného súdu skúmať, či dohoda (rozhodcovská doložka) medzi spotrebiteľom a podnikateľom, ktorou je založená právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, je alebo nie je nekalou zmluvnou podmienkou, a to v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá. Exekučný súd teda v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá, smie preskúmavať práve tú okolnosť, ktorá sa bezprostredne dotýka právomoci rozhodcovského súdu, nie hmotnoprávnych aspektov uplatnenia tejto právomoci. V tejto súvislosti je významnou okolnosťou aj fakt, že SD EÚ v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vo vzťahu k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania, ale naopak trval na tom, že jeho nekalosť môže byť daná len pri splnení konkrétnych podmienok. Vzájomný súbeh jazykových, logických, ideologických a systematických interpretačných východísk vedie k záveru, že exekučný súd ani vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom nedisponuje preskúmavacou právomocou v rozsahu, v akom ňou disponuje súd konajúci o opravnom prostriedku; preskúmavanie dôvodov podľa § 45 ods. 1, 2 ZoRK nie je preskúmavaním hmotnoprávneho súladu rozhodcovského rozsudku so všeobecne záväznými právnymi predpismi, a prípadné splnenie týchto dôvodov zakladá právomoc exekučného súdu konanie práve a len zastaviť. V súvislosti s uvedenými závermi je zároveň potrebné vysloviť, že právo na výkon rozhodnutia, ktoré je v zmysle zákona perfektným exekučným titulom, je integrálnou súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu. V tejto súvislosti pritom platí, že prípadný odlišný právny názor exekučného súdu na meritórne aspekty rozsudku nezakladá imperfektnosť exekučného titulu, nakoľko v exekučnom konaní nie je prípustný hmotnoprávny prieskum vo veci samej. Nakoľko oprávnený má v zmysle čl. 46 ods. I ústavy a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon, neposkytnutie tejto ochrany predstavuje porušenie ústavou a dohovorom garantovaných práv a môže založiť zodpovednosť štátu za škodu, ktorú takéto porušenie spôsobí. Uvedené platí o to viac, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a prípadné nevydanie poverenia na exekúciu alebo jej zastavenie de facto uväzňuje oprávneného v situácii, v ktorej sa jeho právo stáva právom iluzórnym, vyprázdneným a zbaveným akejkoľvek reálnej a účinnej ochrany, čiže v situácii, bezprostredne odporujúcej požiadavkám ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR i Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa článku 12 odsek 4 zákona č. 460/1992 Z. z., Ústavy SR nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. Súd zasiahol do základného práva oprávneného. Podstatou zmluvy o úvere je záväzok veriteľa poskytnúť peňažné prostriedky do určitej sumy v prospech dlžníka. Záväzku veriteľa zodpovedá záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úrok. Zmluva o pôžičke je zmluvou reálnou, čo znamená, že k vzniku záväzku z nej nepostačuje konsenzus zmluvných strán, ale je potrebné aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky, na rozdiel od zmluvy úverovej, ktorá je zmluvou konsenzuálnou, čo znamená, že záväzok na poskytnutie plnenia vzniká už zo samotnej dohody strán. Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok právneho predchodcu žalobcu poskytnúť v prospech dlžníka finančné plnenie na úhradu kúpnej ceny ním zakúpeného tovaru a zároveň záväzok dlžníka takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok splácať v dohodnutých splátkach. Zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d/ ObZ medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť ObZ bez ohľadu na povahu účastníkov. Pri aplikácii právnych predpisov je povinnosťou súdu zaoberať sa aj časovou pôsobnosťou právnych noriem. Predmetná zmluva a nároky z nej vyplývajúce vznikli pred
01. 01. 2008. Z toho dôvodu nie je možné aplikovať ustanovenia zákona č. 568/2007 Z. z. účinného od 01. 01. 2008 (ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), keďže v zmysle prechodných ustanovení k novele Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch sa vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 posudzujú podľa doterajších predpisov. Uvedená novela podstatným spôsobom zmenila ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku a spotrebiteľských úverov v zákone o spotrebiteľských úveroch. Z uvedeného vyplýva, že nie je možné považovať Zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle Občianskeho zákonníka, a nemožno teda ani aplikovať ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku na uvedený zmluvný vzťah. Zároveň poukazujeme na článok 2 odsek 2 zák. č. 460/1992 Zb. Ústava SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z toho vyplýva, že žiadny štátny orgán, ani súd, nesmie ísť nad rámec zákona. Jednou zo základných zásad nášho právneho poriadku je zásada iura novit curia, ktorá znamená, že súdu netreba dokazovať existenciu a obsah právnych predpisov, ale rovnako to v praxi znamená, že sudca sa musí oboznámiť s platnou právnou úpravou, ktorá je relevantná pre konkrétne súdne rozhodovanie. V § 53 ods. 3 OZ (v znení účinnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, t. j. dňa 15. 01. 2007) sa ďalej len demonštratívne uvádza, čo konkrétne možno považovať za takéto neprijateľné podmienky. Súd teda, keďže ide len o príkladný výpočet neprijateľných podmienok, môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd nie je oprávnený skúmať platnosť jednotlivých ustanovení Zmluvy o spotrebnom úvere pre obyvateľstvo č. 9003899306 uzavretej dňa 06. 12. 2006, nakoľko tá bola uzavretá v súlade so zákonom, dlžník sa nedovolával jej neplatnosti ani jej jednotlivých ustanovení, ani nenapadol rozhodcovský rozsudok. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebiehalo na „štátnom“ súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležité naplánovať. Podľa jeho názoru postupoval v súlade so zákonom, čo sa žiaľ nedá povedať o súde, ktorý vydal napadnuté uznesenie. Naopak zasiahol do práv účastníkov (právo domáhať sa súdnej ochrany, právo na prejav slobodnej vôle, právo podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, právo na uspokojenie pohľadávky,...), poprel ich vôľu (prejavenú podpisom zmluvy), svojím konaním porušil viaceré zákonné ustanovenia. Povinný nemal možnosť ovplyvniť ani iné dojednania v zmluve, avšak to súd nenamieta. Súd dospel k úplne nesprávnemu právnemu záveru, svojím konaním porušil a zasiahol do viacerých aj ústavou garantovaných základných práv účastníkov konania, právne zdôvodnenie je v rozpore s viacerými právnymi normami a zásadami, nerešpektoval právne princípy ako zmluvná voľnosť, právna istota, „res iudicata“, iustitia nemini neganda. Odmietnutie vydať exekučné poverenie na právnom základe odlišného názoru exekučného súdu na hmotnoprávne meritum veci, ako mal rozhodcovský súd, je odopretím spravodlivosti a zjavným porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 11. 10. 2012, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom Bratislava, Trnavská cesta 7, sp. zn. WHB/0111/0075 zo dňa 30. 03. 2012, ktorý nadobudol podľa vyznačenia právoplatnosť dňa 17. 08. 2012 a vykonateľnosť dňa 21. 08. 2012. Oprávnený predložil zmluvu o úvere zo dňa 06. 12. 2006 vrátane obchodných podmienok pre úver verzia 2/2006. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.
V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak ale súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Podľa ods. 2 cit. ust., rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
V zmysle ustanovenia § 4 ZoRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formy rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente popísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. V konaní nebola zo strany účastníkov doložená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy. Základná podmienka pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve je písomná forma. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Na základe VOP bolo potrebné ustáliť, či možno považovať uvedené VOP za rozhodcovskú doložku k zmluve. Dovolací súd má za to, že úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených VOP nie je zrejmé, že by spĺňali náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených všeobecných obchodných podmienok spoločnosti obidvoma sporovými stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. Uvedená zmluva a VOP neboli ani len technicky spojené avšak ani zo samotného technického spojenia zmluvy a VOP nemožno vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 19. 03. 2013).
Krajský súd v Nitre uvádza, že doložka, ktorá má zakladať právomoc rozhodcovského súdu má byť pre účastníka právneho vzťahu zrejmá a v čase jej uzavretia preukazne jeho vôľou uzavretá, pričom o to viac sa takáto charakteristika týka účastníka právneho vzťahu, ktorý je spotrebiteľom. Totiž, náležitým vyjadrením vôle takéhoto účastníka, ktorý si je výslovne uzavretím rozhodcovskej doložky vedomý, je väčšmi splnená podmienka individuálne dojednanej spotrebiteľskej podmienky v zmluve, ktorá sa tak stáva základom založenia právomoci rozhodcovského orgánu.
Pre podčiarknutie a doplnenie komplexnosti neprijateľnosti spotrebiteľskej podmienky v spotrebiteľskej zmluve odvolací súd problematiku neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, z ktorej odvodil svoju právomoc rozhodcovský orgán, ktorého činnosťou rozhodnutie, predložené do tohto exekučného konania, má byť považované za exekučný titul, v nasledujúcich odsekoch vysvetľuje nasledovne.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).
V zmysle ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto ak súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský rozsudok, ktorými v danom prípade je úverová zmluva. Zároveň je podstatnou aj sama otázka existencie právomoci orgánu, ktorý vykonávané rozhodnutie vydal, pretože ničotné rozhodnutie, ktoré nevydal orgán s právomocou ho vydať, nemôže byť považované za exekučný titul vykonateľný subjektmi exekučného konania.
Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).
V zmysle zákona a uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu je pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, preto odvolací súd sa v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 OSP.
Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
V danej právnej veci ide teda o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu sankcie obsiahnutú v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/ EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu.
Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a nepriamo aplikovateľná smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Právne záväznému právu napomáha práve tento nástroj eurokonformného výkladu.
Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Okrem iného odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom.
V tomto prípade je predloženým „exekučným titulom“ Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom Bratislava, Trnavská cesta 7, sp. zn. WHB/0111/0075 zo dňa 30. 03. 2012.
Ak súdny exekútor podá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúma súlad exekučného titulu (v tomto prípade rozhodcovského rozsudku), žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a aj návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Teda exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej doložky (zmluvy) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súd prvého stupňa v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13. 09. 2011 súvisiace s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov
je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/80, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra 2009. Z výroku uvedeného rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Taktiež § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu zastaviť.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti k ďalším neprijateľným charakteristikám rozhodcovskej doložky uvádza, že dojednania ohľadom rozhodcovskej doložky vyplývajúce z článku 9.2 Prechodné a záverečné ustanovenia obchodných podmienok (verzia 2/2006), aj keď z už uvedených dôvodov v odôvodnení prvostupňového súdu, tieto vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže odporca (povinný) toto dojednanie pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol. Uvedené dojednanie je podmienkou, ktorá je veľmi „vzdialená“ jasnému a pre spotrebiteľa v čase jeho zníženej bdelosti individuálnemu dojednaniu zmluvy. Teda iba v prípade, že by bola rozhodcovská doložka s odporcom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v prípade, ak by odporca mal danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť, a teda i ovplyvniť, bolo by možné konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne za podmienky, že by ako taká nebola neprijateľná z iného zákonného dôvodu.
Odvolací súd zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej doložky, keďže následne v prípade spornosti nároku, napríklad neplnenia odporcom na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza prakticky automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd, ako tomu bolo i v tomto prípade.
Podľa názoru odvolacieho súdu v predložených obchodných podmienkach uvedená rozhodcovská doložka prakticky de facto vylučuje všeobecný súd z prejednania veci, pretože z nej jednoznačne vyplýva, že všetky spory zo zmluvy môžu byť prejednané iba pred uvedeným rozhodcovským súdom, pričom jeho rozhodnutiu sa musia strany podriadiť. Odvolací súd dospel k záveru, že táto rozhodcovská doložka aj obsahovo odníma spotrebiteľovi (povinnému) domáhať sa svojho práva zo zmluvy na všeobecnom súde. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodcovskú doložku posúdil ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ktorá spôsobuje jej neplatnosť. Z uvedených podstatných dôvodov súd prvého stupňa ako exekučný súd správne, v štádiu posudzovania rozporu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného a exekučného titulu so zákonom celú žiadosť súdneho exekútora zamietol, pretože „exekučný titul“, na základe ktorého žiadal súdny exekútor exekúciu vykonať vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu Nitra pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.