Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41CoE/10/2013

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421 proti povinnej S. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. I. XXXX/X, X., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad vo Zvolene, so sídlom Borovianska ceta 17 pod sp. zn. EX 2882/05, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 261,64 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. -29 zo dňa 11.07.2011, takto

rozhodol:

I. Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .

II. Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. -29 zo dňa 11.07.2011 p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom exekúciu zastavil. Oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 30,84 Eur. V odôvodnení uviedol, že poverením č. 5611 005564 zo dňa 21.11.2005 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 261,64 Eur s príslušenstvom na náklade notárskej zápisnice č. N 3257/2005, NZ 30794/2005 spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 03.07.2005 (ďalej len „Notárska zápisnica“). Ďalej uviedol, že uznesením č.k. -18 zo dňa 26.10.2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol o odvolaní proti tomuto uzneseniu tak, že dňa 31.03.2011 vydal uznesenie č.k. -26, ktorým napadnuté uznesenie potvrdil. Na základe tejto skutočnosti okresný súd s poukazom na ust.. Exekučného poriadku exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol v súlade s ust. , a Exekučného poriadku a a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.

Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že sa nestotožňuje s napadnutým uznesením okresného súdu. Namietol, že okresný súd opätovne posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol, keď udelil poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, čím ho uznal za súladný. V súvislosti s plnomocenstvom uviedol, že toto bolo udelené povinnou, ktorá ho mohla v zmysle ust. kedykoľvek po uzavretí zmluvy o úvere odvolať, ale neurobila tak. Udelením plnomocenstva sa povinná nevzdala svojich práv, iba rozšírila možnosť uznania jej záväzku na splnomocniteľa. K argumentu okresného súdu o neexistentnosti dlhu v čase podpísania plnej moci povinnou odvolateľ uviedol, že inštitút uznania dlhu nemožno viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. V tomto prípade nešlo o právo, ktoré by povinnej vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinná nemohla vzdať s poukazom na ust. v nadväznosti na ust. . Splnomocnenec povinnej zastupoval povinnú pri spisovaní notárskej zápisnice v súlade so splnomocnením tak, aby notárska zápisnica obsahovala všetky zákonné náležitosti, teda aj lehotu, do ktorej sa zaväzuje uznávaný dlh splniť, pričom nijakým spôsobom neprekročil rámec stanovený povinnou v predmetnej plnej moci. K rozpornosti záujmov splnomocnenca s povinnou ako splnomocniteľom uviedol odvolateľ, že tieto tvrdenia okresný súd založil len na dohadoch a domnienkach, nie na základe skutkového stavu. Poukázal na to, že žiadny zákon nepredpisuje povinnú účasť oprávneného a povinného pri spisovaní exekučnej notárskej zápisnice, čo vyplýva aj zo samotného znenia ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, preto absencia oprávneného a povinného pri spisovaní notárskej zápisnice nemôže mať vplyv na jej vykonateľnosť ako exekučného titulu. Posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice z hľadiska posudzovania vykonateľnosti môže byť prísnejšie v porovnaní s rozhodnutím súdu z dôvodu, že notárskej zápisnici ako exekučnému titulu nepredchádza súdne konanie, ale z hľadiska hodnotenia účinkov by malo byť posudzovanie rovnaké, pretože pokiaľ sa zákonodarca rozhodol zaviesť do právneho poriadku notársku zápisnicu ako exekučný titul, prejavil tým záujem o posilnenie riešenia sporov medzi účastníkmi právnych vzťahov mimosúdnym spôsobom. Preskúmavanie veci súdom v rámci exekučného konania je nad rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Zdôraznil, že vyhlásením exekúcie za neprípustnú napriek tomu, že nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu v priebehu celého trvania exekučného konania si oprávnený nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka oprávneného už bude premlčaná. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolania oprávnený navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil.

Dňa 10.08.2012 bol okresnému súdu doručený návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa ust. a čl 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Odvolateľ znovu napadol priamu aplikáciu smerníc Európskej únie a rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie. Uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám, teda ak bola smernica prebratá do slovenského poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku vo veci Marschall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, bol toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Poukázal na slovenské znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúcim neprijateľné podmienky a porovnal ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Namietal, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Podľa názoru oprávneného je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS a najmä s ustanovenia čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd konanie podľa ust. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa (ďalej len „“) bez nariadenia pojednávania podľa a uznesenie okresného súdu v napadnutej časti podľa ako vecne správne potvrdil.

Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd zistil, že oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné postupom podľa ust. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ust. , veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá , a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.

Podľa a súd konanie preruší, ak

b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,

c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti W. T., C-76/10 v bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie.

Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný o konkurze a reštrukturalizácii.

Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici, výklad ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým aplikoval ustanovenia a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva Európskej únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o prípady, ak existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie je súdu úplne zjavná. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Pokiaľ ide o prvú otázku odvolateľa, ktorá mala byť podľa oprávneného predložená Súdnemu dvoru EÚ, odvolací súd uvádza, že táto otázka nie je predmetom predmetného sporu, teda nemá vplyv na výsledok samotného sporu. Rovnako ako okresný súd, ani odvolací súd nezastáva názor, že by zákon vylučoval rozhodovanie sporov so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (pozri napr. sp. zn. a pod. ). K druhej otázke formulovanej oprávneným odvolací súd uvádza, že základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou a nachádza svoje vyjadrenie v znení . Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, súd ju bude považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v . Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je uvedená v druhej navrhnutej otázke smerovanej Súdnemu dvoru EÚ nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. S ohľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd nepovažuje ani druhú otázku formulovanú oprávneným, za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu. V súvislosti s treťou otázkou, ktorú oprávnený nastolil, odvolací súd odkazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách, dokonca je povinnosťou súdu vyvodiť z prípadného záveru o nekalej zmluvnej podmienke všetky relevantné dôsledky vyplývajúce z vnútroštátneho práva. Podľa slovenského právneho poriadku je takýmto následkom zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa , Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Súd teda môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom takýto postup súdu nie je v rozpore ani s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení a Exekučného poriadku, preto odvolací súd zamietol návrhy oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu. Z predloženého spisu zistil, že predmetná zmluva o úvere č. XXXXXXX bola medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom uzatvorená dňa 30.09.2004. V texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedená formulácia, z ktorej vyplýva, že povinná (dlžník) ako splnomocniteľ, splnomocnila advokáta C.. P. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jej mene uznal záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 03.07.2005 bola notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom so sídlom Notárskeho úradu v Partizánskom spísaná notárska zápisnica N 3257/2005, NZ 30794/2005, v ktorej v bode 3 C.. P. T., v mene povinnej vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 367,86 Eur.

Podľa , splnomocnenec je oprávnený udeliť plnomocenstvo inej osobe, aby namiesto neho konala za splnomocniteľa,

a) ak je výslovne oprávnený podľa plnomocenstva udeliť plnomocenstvo inej osobe,

b) ak je splnomocnencom právnická osoba.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd sa primárne zaoberal preskúmaním plnej moci a dospel k záveru, že plnomocenstvo udelené povinnou C.. P. T. priamo v zmluve o úvere nie je platným jednostranným právnym úkonom povinného, preto C.. P. T. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinnej, a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle . Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinnej, ktorý by mal povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným ako veriteľom, čo znamená, že si povinná svojho zástupcu nevybrala na základe svojej vôle. Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného plnomocenstva podľa , je neplatné aj vyhlásenie C.. P. T. pred notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom. Okrem toho odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že plná moc obsiahnutá priamo v zmluve o úvere neobsahuje ustanovenie, v zmysle ktorého by bol splnomocnenec povinnej oprávnený splnomocniť tretiu osobu, aby zaňho konala v zmysle ust. .

Odvolací súd v nadväznosti na zistené nedostatky plnej moci, preskúmal aj Notársku zápisnicu, rovnako ako správne skúmal aj okresný súd, formálnu aj materiálnu vykonateľnosť predmetného exekučného titulu, ktorú je povinný súd skúmať bez ohľadu na to, o aký exekučný titul ide, a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Dospel k záveru, že predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, bol preto správny. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle tvorilo prekážku veci rozsúdenej. Na základe uvedených skutočností vyhodnotil odvolací súd námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že prvostupňový súd posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva posúdil notár JUDr. Ondrej Ďuriač pri spisovaní Notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný.

Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou odvolateľa, že okresný súd na tento právny vzťah nesprávne aplikoval Smernicu a ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ktoré nie je možné aplikovať tento prípad, pretože exekučným titulom je Notárska zápisnica. Okrem skutočnosti, že okresný súd tieto ustanovenia v odôvodnení neaplikoval, odvolací súd poukazuje na to, že napriek tomu, že exekučným titulom je Notárska zápisnica, oprávnený uzavrel s povinnou Zmluvu, ktorá je v zmysle ust. a nasl. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou, a to s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári. Preto je potrebné na tento úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinnou) aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva, v zmysle ktorých je plná moc priamo obsiahnutá v zmluve, ktorá nebola ako podmienka zmluvy samostatne vyjednaná, neprijateľnou podmienkou. Pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len či ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v považovať za taxatívnu. len exemplifikatívne ustanovuje, ktoré podmienky možno považovať za neprijateľné. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z osobitnej právnej úpravy zákona o ochrane spotrebiteľa, účinnej v čase uzavretia posudzovanej úverovej zmluvy. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu; s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa; lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a so zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa venuje mimoriadnu pozornosť aj Európska únia. Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa je Smernica implementovaná do slovenského právneho poriadku zákonom, ktorý novelizoval , ale Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Predmetná zmluva o úvere, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán nielen v oblasti sankcií, ale za neprijateľnú podmienku treba v prvom rade považovať dojednanie o plnomocenstve, ktoré v zmluve nie je dojednané individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do predtlačenej časti formulárovej zmluvy o úvere.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že notárska zápisnica, ktorá bola v tomto prípade použitá ako exekučný titul, bola spísaná treťou osobou, ktorá bola splnomocnená splnomocnencom povinnej, ktorý tiež nebol na riadne splnomocnený na potrebné úkony, pretože táto plná moc bola ako taká už od počiatku neplatnou. Z uvedeného je zrejmé, že Notárska zápisnica nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu.

Odvolací súd zdôrazňuje, že exekučný súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie, skúmať podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. V tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. z 18. februára 2010, v ktorom rieši v obdobnej veci zásadné námietky sťažovateľky, či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu. Ústavný súd upriamil svoju pozornosť na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania a ak kedykoľvek v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie. Rovnako Ústavný súd SR v náleze č. z 10.decembra 2010 konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, tj. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru Ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“.

Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, tj. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd tiež poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 27.januára 2007 (publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie sp. zn. , v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Odvolací súd podporne odkazuje aj na európsku judikatúru, konkrétne rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, v ktorom Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. K námietke odvolateľa o porušení ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd uvádza, že okresný súd dospel k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky na podklade listinných dôkazov, ktoré predložil oprávnený, preto nie je možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ustanovenia potvrdil.

Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.