Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11CoE-118-2012.pdf
PDF · 101.48 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/118/2012
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: P. Q., nar. XX. XX. XXXX, bývajúci v B., X. X. č. XXXX/XX, o vymoženie 794,20 eur s prísl., o odvolaní oprávneného a Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká č. 16, Prešov, proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. 6Er/10/2009 - 24 zo dňa 16. 8. 2012, jednomyseľne takto
rozhodol:
Odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a .
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu v danej veci za neprípustnú a zastavil ju.
Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením nepripustil vstup vedľajšieho účastníka - Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká č. 16, Prešov, do konania na strane povinného, pričom vychádzal z ust. § 251 ods. 4 a § 93 O.s.p. v spojení s § 37 ods. 1 veta prvá zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti s tým, že vedľajšie účastníctvo ako inštitút len základného konania je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené a z týchto dôvodov na toto konanie nie je aplikovateľné, čo vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/106/2008. Následne súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu v danej veci za neprípustnú, súčasne ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku. Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením. V dôvodoch rozhodnutia poukazujúc na ust. § 52, § 53, § 54 OZ, § 2 ods. 1 písm. a), § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, vyhlásiac predmetný právny vzťah účastníkov nepochybne za spotrebiteľský, aplikoval v predmetnej veci ustanovenia § 25 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platnom v čase uzavretia zmluvy, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, napokon Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách, podporne poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08 zo dňa 6. 10. 2009, V-168 zo dňa 26. 10. 2006 a C-240/98 zo dňa 27. 6. 2000. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a je tak zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Súdna exekúcia môže byť pritom nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke materiálnej i formálnej a ak bude exekúcia nesprávne nariadená podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si pritom spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal ani na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol zmluvu odmietnuť ako celok, alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Nebola ďalej dohodnutá v čase už existujúceho sporu, teda v čase najväčšej bdelosti spotrebiteľa, ale už na začiatku zmluvného vzťahu a napokon vo veci nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval vopred určený rozhodcovský súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa.
Proti uzneseniu, v súvislosti s nepripustením vedľajšieho účastníctva v konaní, podalo odvolanie Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Citujúc ust. § 93 ods. 3 druhá veta O.s.p., poukázalo na to, že z rozhodnutia nevyplýva, aby niektorý z účastníkov namietal neprípustnosť jeho vstupu do konania. Súd teda rozhodol arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia pri absencii návrhu na takéto rozhodnutie, čo má črty súdnej svojvôle. Poukázal na to, že novelou č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou od 15. 10. 2008 bola zavedená do zákona tzv. druhá skupina subjektov, ktoré môžu v konaní vystupovať ako vedľajší účastníci. Rozdiel medzi prvou skupinou vedľajšieho účastníctva, pri ktorej musí byť preukázaný hmotnoprávny záujem na výsledku konania oproti druhej skupine je ten, že druhú skupinu účastníkov legitimizuje na vstup do konania samotný zákon, a to zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Nastáva nová situácia, kedy pohnútka vedľajšieho účastníka vstupu do konania nevyplýva zo subjektívneho záujmu na výsledku sporu, ale vstup a pôsobenie vedľajšieho účastníka v súdnom konaní je výsledkom objektivizovanej zákonnej spoločenskej objednávky so zámerom chrániť vyššie sociálne princípy. Ide o jednu z foriem napĺňania cieľov politiky EÚ pri zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov v zmysle čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl. 38 Charty základných práv EÚ. S poukazom na iné rozhodnutia považuje vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania za zákonný, odôvodnený a spoločensky žiaduci, a to vzhľadom na neinformovanosť spotrebiteľa, ktorý nedokáže poukázať na neprijateľné podmienky, nedokáže náležite argumentovať a brániť sa proti nezákonne vedeným exekúciám, tiež vzhľadom na to, že súdy si nedôsledne plnia funkciu ex offo zabezpečiť zákonný, nestranný a spravodlivý exekučný proces. V prípade pochybnosti súdu napriek odvolacím argumentom, navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru EÚ predložiť prejudiciálnu otázku. Za dôkaz opodstatnenosti pôsobenia vedľajšieho účastníka v konaní predkladá odvolateľ aj svoj návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a návrh na povolenie odkladu exekúcie až do meritórneho rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku. Napokon poukázal na neprípustnosť aplikácie ust. § 202 ods. 2 O.s.p.. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie.
Proti uzneseniu v časti výroku, ktorým súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, podal včas odvolanie oprávnený, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvody videl v ust. § 205 ods. 2 písm. a), b) a f) a § 221 ods. 1 písm. d) a e) O.s.p. v tom, že súd v prvom rade rozhodol nad rámec zverenej mu právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, ďalej nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal porušenie zásady legality v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci tým, že výsledkom bude úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa a teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Pokiaľ ide o právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu, táto zanikne, ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. Odvolateľ poukázal na povinnosť všeobecných súdov vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako rozsudkom všeobecného súdu. V prípade nestotožnenia sa súdu s argumentáciou, požiadal odvolateľ o prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a o podanie návrhu Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. V odvolaní poukázal oprávnený na skutočnosť, že v prípade výkonu a ochrany práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, exekučný súd zaobchádzal odlišne so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom - oprávneným na strane druhej, porušujúc tak čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ustanovujúcich všeobecný zákaz diskriminácie a porušovania rovnosti pri
výkone a ochrane ľudských práv. Odvolateľ tvrdil, že postupom exekučného súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, poukazujúc na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, zaručujúci právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu a aplikované právne normy § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok, pretože bola transponovaná do právneho poriadku SR zák. č. 150/2004 Z.z., čím je zabezpečená jej plná účinnosť. Exekučný súd navyše napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, zásadným právnym názorom a úplným uskutočnením judiciálneho procesu tak porušil v podmienkach exekučného konania zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu, čo nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Exekučný súd podľa odvolateľa nie je oprávnený skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, pretože mu to právny poriadok neumožňuje, pričom trval na tom, že táto je platná. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, pričom nejde o fiktívnu, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ. V prípade, ak by súd považoval ust. § 57 ods. 1 písm. b), resp. § 57 ods. 2, § 57 ods. 1 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní za vzájomne si odporujúce, poukázal na zásadu lex posterior derogat legi priori, podľa ktorej, ak existuje medzi právnymi normami rovnakej sily rozpor, prednosť má tá, ktorá bola do právneho poriadku zaradená neskoršie, teda novšie právo. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a právoplatného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje, zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Odvolateľ zotrval na legitimite exekučného titulu a žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za založené na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov. Oprávnený ďalej v rámci podaného odvolania navrhol prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Považoval za správne, dôležité, aby vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov, odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálnu otázku v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. 2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora EÚ na prvú otázku, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu odporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie), budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenie s odkazom na Smernicu Rady 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
V rámci odôvodnenia svojho návrhu oprávnený tvrdil, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. V danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu nekalá zmluvná podmienka v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ.
Účastníci sa k odvolaniam v predmetnej exekučnej veci nevyjadrili.
Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v rozsahu odvolacích dôvodov s tým, že v prípade odvolania Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dospel k záveru, že toto odvolanie je potrebné odmietnuť. Odvolací súd sa stotožnil so stanoviskom súdu prvého stupňa v súvislosti s vedľajším účastníctvom v exekučnom konaní a poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 10. 2012 sp. zn. 6Cdo/207/2011, podľa ktorého v exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Rešpektujúc tak i požiadavku ústavnej konformity výkladu príslušných právnych predpisov v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 23/2012 - 8 zo dňa 15. 1. 2013. Z tohto pohľadu doručením písomného oznámenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, že vstupuje do exekučného konania, nenastali účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Odvolací súd tak odmietol odvolanie podané Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ako podané neoprávnenou osobou v zmysle § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p..
Odvolací súd sa ďalej v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavením, vrátane dôvodov, považujúc ho za vecne správne. Súd prvého stupňa náležite posúdil otázku platnosti, resp. neplatnosti rozhodcovskej doložky. Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci konania uzavreli Zmluvu o úvere dňa 4. 2. 2008, pričom okrem iného sa v nej konštatuje, že dlžník sa oboznámil s obsahom zmluvy o úvere, súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru a potvrdzuje prevzatie zmluvy, vrátane Všeobecných podmienok. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru v bode 17 obsahujú rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu; b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky konania, za ktorých môže konať vo veci a k ďalším odvolacím dôvodom oprávneného, týkajúcich sa preskúmavaného rozsahu uznesenia prvostupňového súdu, už len dopĺňa, že zo stabilizovanej judikatúry Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, jednoznačne vyplýva ex offo povinnosť všeobecného súdu kedykoľvek v priebehu exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky zákonné predpoklady pre vedenie takéhoto konania, okrem iných i existencia relevantného exekučného titulu, bez ktorého nemožno exekúciu vykonať. Odvolací súd tak z tohto hľadiska nedospel k záveru o potrebe preskúmať v predmetnej exekučnej veci nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná a prerušiť tak za tým účelom predmetné konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.. Jednou z podmienok exekučného konania je existencia exekučného titulu v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru podrobnejšie upravujú podmienky hlavnej zmluvy, t.j. zmluvy o úvere a ak obsahujú aj inú zmluvu, táto musí mať všetky náležitosti, ktoré pre ňu zákon vyžaduje. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru obsahovali rozhodcovskú doložku, pričom podľa § 4 Zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma zmluvy v zmysle § 40 ods. 3 OZ vyžaduje, aby právny úkon bol podpísaný konajúcimi osobami. V danom prípade rozhodcovská zmluva nemá potrebnú náležitosť podpisu písomného právneho úkonu a preto je neplatná. Odvolací súd zdôrazňuje, že nestačí odkaz v hlavnej zmluve na Všeobecné podmienky, ktorých obsahom je rozhodcovská zmluva, ktorá musí mať písomnú formu. V danom prípade teda nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a preto nebola daná právomoc rozhodcovského súdu takýto spor rozhodovať. Rozhodnutie rozhodcovského súdu nemá náležitosti exekučného titulu. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 13. 10. 2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, podľa ktorého, pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Námietka odvolateľa spočívajúca v tom, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať rozhodcovskú doložku, nie je dôvodná, a to i s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. 3. 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012, podľa ktorého neprijateľná rozhodcovská doložka je vždy dôvodom na odmietnutie vykonania exekúcie. Princíp vigilantibus iura scripta sunt v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Najvyšší súd SR v tejto veci judikoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Teda aj z tohto dôvodu je treba považovať rozhodcovskú doložku za neplatnú, čo má ten dôsledok, že nebola založená právomoc rozhodcovského súdu v tejto veci a teda rozhodnutie ním vydané nemožno považovať za exekučný titul. Dohoda o rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve je prípustná za predpokladu, že podmienky, za akých sa rozhodcovské konanie uskutoční, budú účastníkom konania garantovať rovnaké zaobchádzanie, čo vo vzťahu spotrebiteľ - podnikateľ znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, t.j. spotrebiteľa a že dohodnuté procesné pravidlá budú garantovať spravodlivé konanie, vrátane možnosti preskúmania rozhodcovského rozsudku inými rozhodcami, ako to v konečnom dôsledku umožňuje aj platný zákon o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 37 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého účastníci rozhodcovského konania sa môžu v rozhodcovskej zmluve dohodnúť, že rozhodcovský rozsudok môže na základe žiadosti niektorého z nich preskúmať iný rozhodca. V takomto prípade účastník rozhodcovského konania má právo podať žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku do 15 dní od jeho doručenia tomuto účastníkovi rozhodcovského konania. Ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli v rozhodcovskej zmluve na preskúmaní rozhodcovského rozsudku, je jeho preskúmanie iným rozhodcom vylúčené, ak tento zákon neustanovuje inak. Z rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach pre poskytnutie úveru nevyplýva, že by sa účastníci dohodli na preskúmaní rozhodcovského rozsudku iným rozhodcom a teda z tohto hľadiska treba považovať rozhodcovské konanie za jednoinštančné oproti súdnemu konaniu, ktoré je v zásade v týchto veciach dvojinštančné. Pokiaľ išlo o námietku odvolateľa v súvislosti s porušením zásady kontradiktórnosti, porušením zásady rovnosti účastníkov, dvojinštančnosti súdneho konania, tu odvolací súd poznamenáva aj v súvislosti s novelou Exekučného poriadku, že nemožno hovoriť o odňatí možnosti konať pred súdom, ak súd v čase rozhodovania postupoval tak, že nerozdelil rozhodovanie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku do dvoch štádií, najmä so zreteľom na to, že ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, iný výsledok ako zastavenie exekúcie tu nie je možný. Nie je možný postup, aby súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a pritom zamietol návrh na zastavenie exekúcie. Novela Exekučného poriadku vykonaná zák. č. 335/2012 Z.z. účinná od 1. 1. 2013 v konečnom dôsledku napokon vypustila ods. 5 § 57 a stanovila podľa § 58 ods. 2 v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) - j) možnosť súdu nariadiť pojednávanie. Teda nejde o povinné nariadenie pojednávania v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Z týchto dôvodov má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa nerozhodol nad rámec zverenej právomoci, že svojím postupom neodňal oprávnenému možnosť konať pred súdom, dostatočne zistil skutkový stav a vychádzal aj zo správneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd preto potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p..
Napokon oprávnený v predmetnej exekučnej veci navrhol prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Odvolací súd v štádiu odvolacieho konania o tomto návrhu rozhodol tak, že zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania, a to predovšetkým preto, lebo nie sú naplnené podmienky ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Toto ustanovenie vyžaduje, aby v prípade, že súd konanie chce prerušiť, predtým rozhodol, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takéto rozhodnutie odvolací súd nevydal, a preto nie je dôvod na aplikáciu ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Odvolací súd má však za to, že v danom prípade nie je potrebné riešiť navrhnuté predbežné otázky, a to preto, že rozhodnutie vnútroštátneho
súdu aplikujúce vnútroštátne procesné a hmotnoprávne predpisy môžu viesť k zastaveniu exekúcie v prípade, že označený exekučný titul nie je exekučným titulom, tak ako tomu bolo v prípade predmetnej exekučnej veci. Položené otázky nie sú relevantné pre rozhodnutie v tejto veci a uplatnenie práva spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom nijaké rozumné pochybnosti (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-283/81). Prvé dve otázky sa týkajú aplikácie rozhodcovskej doložky v prípade sporov zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom v danom prípade súd vychádzal mimo iného i zo záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola uzatvorená platne (chýbajúca písomná forma jej uzavretia) a teda nebola daná právomoc rozhodcovského súdu. Rozhodnutie rozhodcovského súdu za takýchto okolností nie je exekučným titulom. Tým je daná odpoveď aj na tretiu otázku týkajúcu sa takej aplikácie vnútroštátnych procesných a hmotnoprávnych predpisov s odkazom na Smernicu Rady 93/13/EHS, ktorá bráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa, keďže neexistencia titulu vedie vždy k tomu, že sa buď žiadosť exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne alebo už prebiehajúca exekúcia zastaví.
Z týchto dôvodov odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku a § 224 ods. 4 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.