Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/53/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Zuzany Krivdovej (sudkyňa spravodajkyňa), v spore žalobcu: G.B.S., s.r.o., so sídlom Liptovský Trnovec 126, IČO: 46 125 485, právne zastúpený: ŠTELLMACHOVÁ & PARTNERS s. r. o., so sídlom Hurbanova 1243/18, Liptovský Mikuláš, IČO: 36 861 251, proti žalovanému: B. M., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom O. XXX/X, T. B.-M., právne zastúpený: JUDr. Jaroslav Kokavec, advokát so sídlom Ul. X. B. XX, T. B., o zaplatenie 11 585 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -610 zo dňa 31.1.2023, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu vo zvyšnej časti čo do zaplatenia 5 792,50 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5 792,50 eur od 17.09.2019 do zaplatenia (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá na ich náhradu právo (výrok II.).

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že podanou žalobou si žalobca voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu škody na plavidle typu Solliner, ku ktorej došlo dňa 6.10.2017 pri móle yachtového klubu Yacht Club LIMAR - Ráztocká zátoka, a to tak, že sa uvoľnilo kotviace lano na plavidle žalovaného (MP69-rybárska pramica - otvorený čln bez paluby s možnosťou prívesného motora), došlo k otočeniu plavidla žalovaného a k následnému narazeniu plavidla žalovaného do plavidla žalobcu (čln Solliner CIN:PL-GDBAA125H717), ako aj k následnému odieraniu plavidla žalovaného o plavidlo žalobcu, v dôsledku čoho došlo k prederaveniu plavidla žalobcu a natečeniu vody a k poškodeniu elektroinštalácie a elektronických zariadení na plavidle žalobcu (vrátane fotovoltaických panelov). V súdenom prípade bolo nesporné, že došlo k poškodeniu plavidla žalobcu, nebolo sporné, že žalobca za opravu poškodeného plavidla vyplatil sumu vo výške 11 585 eur (z toho sumu 500 eur za prepravu plavidla vyplatil žalovaný). Taktiež bolo nesporné, že predmetná plavebná nehoda nebola hlásená Dopravnému úradu Žilina a rovnako nebolo sporné, že v žalobca uviedol svoje plavidlo, na ktorom došlo k poškodeniu, do prevádzky bez lodného osvedčenia a bez poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou plavidla. Sporný bol mechanizmus vzniku poškodenia, aj otázka kauzality, t. j. či porušenie právnych povinností zo strany žalobcu bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody. V zmysle pokynov odvolacieho súdu vyslovených v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu č. k. -474 z 29.4.2022, sa v ďalšom konaní zaoberal otázkou, ako sa na vzniku škodovej udalosti podieľali ním uvádzané okolnosti, na ktoré prihliadal pri svojom prvom rozhodnutí (rozsudku č. k. -407 zo dňa 24.6.2021), a to nedostatočné priviazanie plavidla aj žalobcom a

neexistencia plavebných komôr (teda, či poškodené plavidlo malo technické prostriedky na jeho udržanie na vode). S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. konštatoval, že pevné zotrvávanie na požiadavke, aby kauzálny nexus (príčinná súvislosť) mal byť preukázaný s určitosťou (t. j. na 100 %), je v súdnej praxi neudržateľný. Pretože plavebná nehoda nebola ohlásená dopravnému úradu, ktorý mal následne vykonať šetrenie, vzhľadom na odstup času, ktorý uplynul od plavebnej nehody, bolo možné určiť len najpravdepodobnejšiu príčinu vzniku škody, nakoľko určenie kauzality na základe pravdepodobnosti, ako bolo uvedené vyššie, pripúšťajú aj rozhodnutia súdov. Dospel k záveru, že došlo k priamemu stretu dvoch prevádzok, keď v dôsledku uvoľnenia/pretrhnutia lana na plavidle žalovaného sa toto pod vplyvom poveternostných podmienok stalo neovládateľné a opakovane prudko narážalo do plavidla žalobcu, pričom sa jedná o primárnu a hlavnú príčinu vzniku škody. Na strane žalovaného došlo k porušeniu všeobecnej prevenčnej povinnosti, pretože každé stojace plavidlo musí byť zakotvené alebo vyviazané tak, aby nemohlo zmeniť svoju polohu a tým vytvoriť prekážku alebo nebezpečenstvo pre ostatné plavidlá, pričom každý prevádzateľ musí predvídať aj prípadnú zmenu počasia (vietor, víchrica, búrka, vlnobitie), prípadne zmenu výšky vodnej hladiny. Žalovaný porušil svoju povinnosť vyviazať, resp. ukotviť svoje plavidlo tak, aby pod vplyvom náhlej zmeny počasia nedošlo k zmene jeho polohy. Aj znalec Ing. Peter Šabo vo svojom znaleckom posudku č. 5/2020 (č. l. 220 a nasl. spisu) v odpovedi na otázku č. 6 konštatoval, že ak boli pri vyviazaní plavidla dodržané všetky zvyklosti správneho vyväzovania a prišlo k zhoršeniu počasia, aké je pre danú lokalitu očakávateľné, tak je pravdepodobnosť pretrhnutia uväzovacieho lana minimalizovaná. V odpovedi na otázku č. 10 znalec nevylúčil, že za určitých nepriaznivých okolností sa môže uväzovacie lano roztrhnúť, avšak pravdepodobnosť pretrhnutia uväzovacieho lana zvyšujú okolnosti ako napr. nesprávne vyviazanie, nevhodné alebo poškodené lano, viac namáhaná poloha vyviazania (silnejší prúd, poloha viac vystavená vetru ...). Keďže sa jednalo o stret dvoch prevádzok skúmal mieru účasti strán sporu ako prevádzateľov na spôsobení vzniknutej škody a dospel k záveru, že k porušeniu povinnosti došlo aj na strane žalobcu, ktorý má rovnakú povinnosť ako žalovaný, a teda povinnosť vyviazať si plavidlo (minimálne) dvomi lanami tak, aby sa tým vylúčil pohyb plavidla dopredu a dozadu pozdĺžne s mólom. Samotný znalec pripustil takýto pohyb, pôvodne v centimetroch. Pri svojom druhom výsluchu znalec korigoval svoj názor v tom smere, že ak pôvodne hovoril o 10 až 15 cm, tieto sú nepravdepodobné a pohybujeme sa vo vzdialenosti možno pol metra (č. l. 526 spisu). Ďalej znalec uviedol, že na to, aby sa plavidlo nemohlo pohybovať rovnobežne s mólom, slúži tretie, prípadne štvrté lano, ktoré na ani jednom z plavidiel (žalobcu aj žalovaného) nebolo. Znalec konštatoval, keďže na plavidlách neboli krížové laná, ktoré zaisťujú proti pohybu rovnobežne s mólom, tak pohybu pozdĺž móla zabránené nebolo. Mal preukázané, že plavidlá oboch strán sporu boli priviazané len dvomi lanami, a to čelovým a kormovým, bočné alebo krížové uväzovacie lano chýbalo. Ako konštatoval znalec, obe plavidlá boli priviazané podobným spôsobom, nie celkom dostatočným (č. l. 525 spisu). V prípade, že by si žalobca vyviazal plavidlo čelovým, kormovým a krížovým lanom, ktorú schému vyviazania znalec nakreslil na strane 9 posudku, nedošlo by k pohybu jeho plavidla pozdĺžne s mólom do vzdialenosti cca 0,50 metra. V prípade plavidla žalobcu bol takýto spôsob vyviazania na uväzovacie zariadenie spôsobený technickým riešením plavidla určený samotným výrobcom, teda tak, ako bolo plavidlo skonštruované. Takýto spôsob uväzovania plavidla znalec vyhodnotil za konštrukčne neštandardný. Uväzovacie zariadenie nebolo na prove a na korme plavidla, ale bližšie k jeho stredu, ktorá skutočnosť ovplyvňovala možný pohyb plavidla dopredu a dozadu. Aj žalobca spôsobom vyviazania plavidla na uväzovacie zariadenie tým, že na uviazanie nepoužil tretie krížové uväzovacie lano, umožnil jeho pohyb do vzdialenosti cca 0,50 metra pozdĺž móla. Pretože znalcovi neboli známe všetky okolnosti plavebnej nehody (vzdialenosť medzi kormami plavidiel, dĺžky lán...) nevylúčil, že po uvoľnení predného uväzového lana na plavidle žalovaného sa jeho plavidlo mohlo dostať do polohy, v ktorej mal kontakt s plavidlom žalobcu. Vzhľadom na nedostatok vyššie uvedených verifikovateľných merateľných údajov, a to ani pomocou znaleckého skúmania, nemožno vylúčiť, že k stretu oboch plavidiel prispel aj pohyb poškodeného plavidla, ktorého mieru účasti na spôsobení škody stanovil na 10 %. Ako ďalšiu skutočnosť, ktorá mohla mať význam z hľadiska miery škodlivého následku vzniknutého zo stretu prevádzok, skúmal, či plavidlo žalobcu malo dostatočné technické prostriedky na jeho udržanie sa na vode. S poukazom na ustanovenie § 5 ods. 10 Výnosu Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR č. 4052/2010/SCLVD/z. 04853-M zo 4.2.2010 (ďalej len „Výnos MDPT SR“), podľa ktorého dvojtrupé alebo viactrupé plavidlo musí mať okrajové trupy a plaváky rozdelené vodotesnými priečnymi alebo pozdĺžnymi prepážkami na úseky takej veľkosti, aby pri zatopení ktoréhokoľvek úseku nedošlo k celkovej strate stability plavidla, pod stabilitou plavidla možno rozumieť jeho vlastnosť, ktorá určuje

schopnosť vrátiť sa do svojej pôvodnej polohy. Za porušenie stability plavidla považoval jeho naklonenie, bez možnosti vrátenia sa do pôvodného stavu. To, že v súdenom prípade po natečení vody do plavidla žalobcu došlo k narušeniu jeho stability, mal preukázané z fotodokumentácie, ktorá je súčasťou spisového materiálu (napr. fotografia na č. l. 92 spisu). Skutočnosť, že plavidlo žalobcu bolo naklonené potvrdil svedok M. V., ktorý uviedol, že „keď sa loď naklonila, tak nabrala vodu“ (č. l. 148 spisu), svedok W.. B. uviedol, že „po deviatej som si všimol, že čierne plavidlo po ľavej strane sa začína nakláňať“ (č. l. 182) a „kým som tam ja bol, tak loď nebola potopená, iba sa nakláňala“ (č. l. 183 spisu). Za účelom posúdenia, či a koľko má konkrétne poškodené plavidlo vzduchových komôr, ktoré ako technický prostriedok slúžia na udržanie plavidla na vode, bol znalcovi predložený nákres plavidla vyhotovený samotným žalobcom, ku ktorému znalec uviedol (č. l. 527 spisu), že na nákrese nevidí žiadne prepážky, s výnimkou dvoch vzduchových komôr, ktoré sa nachádzajú na čele lode, ide o prvý kolízny priestor, u ktorého je najväčší predpoklad poškodenia pri náraze plavidla. Preto v prípade konkrétneho poškodenia, ktoré nastalo dňa 06.10.2017 v zadnej podponorovej časti plaváka na jeho pravom boku, voda vnikla prakticky do celého pravobočného plaváka až po prvý kolízny priestor (vzduchovú komoru). Svedok Y.. V. uviedol, že síce normy nestanovujú presný počet komôr, ale podľa jeho názoru by dvojtrupé plavidlo malo byť v každom trupe minimálne predelené na jednu polovicu, a to priečne. Z nákresu plavidla takáto priečna vodotesná prepážka nevyplýva, rovnako štatutárny zástupca žalobcu potvrdil, že sa tam nenachádza, pretože v tomto mieste plavidla je odkladací priestor. Zatopenie prakticky celého pravobočného plaváka medzi stranami sporu ani sporné nebolo. Ohľadne riešenia spornej skutočnosti, či došlo aj k zatopeniu ľavobočného plaváka a či tento bol spôsobilý na udržanie plavidla na vode, vychádzal z fotodokumentácie, ktorá je súčasťou spisového materiálu a z ktorej vyplýva, že plavidlo v čase plavebnej nehody držalo len na dvoch vyväzových lanách a celý jeden plavák bol zatopený. Následne ako došlo k odviazaniu poškodeného plavidla a jeho presunu na pevninu, bola zatopená celá zadná časť plavidla, a to oba plaváky (fotografia na č. l. 595 spisu). Uvedené potvrdil žalobca, aj svedkovia vo veci vypočutí, keď štatutárny zástupca žalobcu p. W. uviedol, že „plavidlo bolo pod vodou“ (č. l. 142 spisu), „vo vnútri bola možno tona vody“ (č. l. 143 spisu). Bývalý štatutárny zástupca žalobcu p. B. potvrdil, že „loď bola z veľkej časti pod vodou“, „plavidlo bolo plné vody“ (č. l. 147 spisu). Svedok M. V. uviedol, že „loď je značne už pod vodou“. Na základe uvedeného konštatoval, že predmetné dvojtrupé plavidlo nemalo plavák rozdelený vodotesnými, priečnymi alebo pozdĺžnymi prepážkami tak, ako vyžaduje ustanovenie § 5 ods. 10 Výnosu, keďže plavidlo bolo z veľkej časti pod vodou. Ak by plavidlo žalobcu malo priečne vodotesné prepážky v strede plaváka tak, ako to uviedol svedok Y.. V., v prípade tohto poškodenia by došlo k zatopeniu len jednej jeho štvrtiny, t. j. po prvú priečnu prepážku. Z výpovedí svedkov a fotodokumentácie vyplynulo, že došlo aj k čiastočnému zatopeniu ľavobočného plaváka. Avšak zostala nezodpovedaná otázka, či aj čiastočné zatopenie ľavobočného plaváka malo za následok, že plavidlo ne/bolo spôsobilé na jeho udržanie sa na vode alebo by ne/došlo k jeho úplnému zanoreniu. Uvedené súvisí s možnosťami, ktoré určil Dopravný úrad Žilina ako „spôsob potopenia“. Zo správy dopravného úradu vyplynulo, že, pokiaľ ide o „spôsob potopenia“, je potrebné prihliadať na vyväzovacie laná a na hĺbku vody pod plavidlom. Dopravný úrad určil nasledovné možnosti: a) plavidlo by sa úplne nepotopilo, došlo by k jeho zanoreniu, ale udržalo by sa na vode, b) plavidlo by sa úplne potopilo, ale úplnému potopeniu zabránili vyväzovacie laná a teda hydrostatické spolupôsobenie plavidla (móla), o ktoré bolo plavidlo vyviazané, c) plavidlo by sa úplne potopilo, ale k úplnému potopeniu zabránila menšia hĺbka vody pod plavidlom a teda plavidlo nasadlo na dno. V prípade situácie opísanej pod písmenami b) a c) by podľa Dopravného úradu plavidlo nebolo spôsobilé. V priebehu súdneho sporu zo strany žalobcu bola predložená fotodokumentácia presunu (prevozu) poškodeného plavidla na pevninu, z ktorej nemožno bezpečne ustáliť, či pri odviazaní lán by došlo k úplnému potopeniu plavidla alebo, či sa toto zatopené plavidlo vznášalo na vode. K tejto skutočnosti sa nevedel bezpečne a spoľahlivo vyjadriť ani súdom ustanovený znalec. Tento vo svojom druhom výsluchu uviedol, „že je presvedčený, že plavidlo by nekleslo ku dnu a takto poškodenú loď by držal na vode bočný plavák“. Po tom, čo bol sudkyňou upozornený na vyjadrenie žalobcu, že vo vnútri plavidla bolo možno tona vody, svoje vyjadrenie korigoval v tom smere, že „pravdepodobne v ňom bolo dostatočné množstvo vody na to, aby ho stiahlo pod hladinu. Tento plavák ostal prázdny, suchý, tým pádom sa to plavidlo udržalo v takej naklonenej polohe“, ale či by sa udržal v nejakej pozícii, že by loď nešla ku dnu, k tejto skutočnosti sa znalec vyjadriť nevedel, vyslovil len domnienku, že nie. Ďalším technickým prostriedkom, ktoré v zmysle prílohy I Smernice RCD (Smernica európskeho parlamentu a Rady 2013/53/EÚ z 20.11.2013 - poznámka odvolacieho súdu) bod 3.5 písm. c) slúži k minimalizovaniu rizika potopenia je odvádzanie vody čerpadlami. Tvrdenia právnej zástupkyne žalobcu,

že poškodené plavidlo malo vodné čerpadlá, „ktoré pomáhali odčerpávať vodu“, čo taktiež „pomohlo udržať plavidlo na vode“, podľa žalobcu ako ďalší technický prostriedok, aby sa plavidlo udržalo na vode, vyvrátil svedok M. V., ktorý uviedol, že „čerpadlá sa nedali použiť, nedalo sa vstúpiť na palubu, lebo to bolo veľmi nebezpečné“ (č. l. 148 spisu). Rovnako je to v rozpore s pôvodným tvrdením žalobcu v duplike (na č. l. 107 spisu), kedy samotný žalobca uviedol, že „čerpadlá síce žalobca doniesol, ale bolo príliš nebezpečné vstupovať na palubu lode, keďže sa už nakláňala príliš“. Napriek tomu, že sa v spore nepodarilo preukázať, či by došlo k zatopeniu alebo zanoreniu poškodeného plavidla, možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že poškodené plavidlo, v danom prípade dvojtrupé, nemalo plaváky rozdelené vodotesnými priečnymi alebo pozdĺžnymi prepážkami v takej veľkosti, aby pri zatopení ktorékoľvek úseku nedošlo k celkovej strate stability plavidla. Plavidlo bolo z veľkej časti pod vodou. Absencia vodotesných prepážok sa významnou mierou podieľala na rozsahu škodlivého následku, a táto okolnosť nemôže byť pričítaná na ujmu žalovaného ako primárneho škodcu. Vzhľadom na vyššie uvedené, mieru účasti žalobcu na spôsobení škody stanovil na 40 %. Po vyhodnotení všetkých skutkových okolností dospel k záveru, že obaja prevádzkovatelia sa podieľali na plavebnej nehode rovnakou mierou, teda každý v podiele 50 %. Iné skutkové okolnosti stretu prevádzok strán sporu neboli zistené. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca si v Poľskej republike od výrobcu spoločnosti Green Dream Boats Sp z.o.o., zakúpil plavidlo čln Solliner CIN:PL-GDBAA125H717. K plavidlu bolo vydané Vyhlásenia o zhode (certifikát o zhode), ktorým bolo vyhlásené, že plavidlo spĺňa všetky technické požiadavky, ktoré vyžadujú technické normy a jeho prevádzka nepredstavuje žiadne riziko. V konkrétnom prípade výrobca plavidla uviedol vo svojom vyhlásení, že overovacie skúšky vykonala notifikovaná osoba „Polski rejestr statków“, ktorá osoba je podľa dopravného úradu (správa na č. l. 387 spisu) vyhlásenou notifikovanou osobou. Právna úprava pri strete prevádzok však vylučuje, aby v rámci vzájomného vyporiadania prevádzkovateľov, ktorých prevádzky sa stretli, bola stanovená miera účasti tretej osoby (v súdenom prípade výrobcu poškodeného plavidla). Ak prispeli k vzniku škody rovnako príčiny na strane tretích osôb, nemožno ich v rámci celkového hodnotenia skutkových okolností konkrétneho stretu prevádzok vynechať, avšak ich existencia, resp. vplyv na vznik škodlivého následku, bude pre účely vyporiadania v zmysle predstavovať okolnosť pričítateľnú samotným stretávajúcim sa prevádzkovateľom, a to v pomere, v ktorom ovplyvnila ich prevádzku spôsobom relevantným pre následný kauzálny vývoj udalostí vedúcich k vzniku škody (rozsudok NS ČR z 30. 01. 2020, sp. zn. ). Vychádzajúc z uvedeného pri hodnotení miery účasti strán sporu na spôsobení vniknutej škody, súd existenciu okolností, ktoré mali vplyv na vznik škodlivého následku (technické riešenie ohľadom uväzovacieho zariadenia a neexistenciu priečnych alebo pozdĺžnych vodotesných prepážok) pričítal žalobcovi ako vlastníkovi poškodeného plavidla, majúc za to, že žalovaný nenesie žiadnu zodpovednosť za technický stav plavidla žalobcu. Žalobca porušil právne povinnosti, ktoré mu ukladá o vnútrozemskej plavbe tým, že prevádzkoval plavidlo bez lodného osvedčenia a bez uzatvoreného poistenia zodpovednosti za škody spôsobenú prevádzkou plavidla. Porušenie týchto právnych povinností však nebolo v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou. Zdôraznil, že celkový priebeh súdneho konania, najmä dokazovania ovplyvnil fakt, že predmetnú plavebnú nehodu nevyšetril orgán na to kompetentný - Dopravný úrad Žilina. Tento nevykonal prvotné, neodkladné a teda neopakovateľné úkony. Preto bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie. Znalec pre absenciu verifikovateľných merateľných údajov stanovil pravdepodobnú príčinu vzniku škody, technický stav plavidla v čase plavebnej nehody nevedel posúdiť vôbec (pretože ho neskúmal, keďže vypracoval posudok 3 roky po nehode a po tom, čo bolo plavidlo opravené a boli mu dorobené vodotesné prepážky), pričom niektoré odpovede znalca na položené otázky boli len v rovine domnienok. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, podľa ktorého mu nevznikla povinnosť nahlásiť plavebnú nehodu, pretože škoda zrejme nepresiahla hodnotu 10 000 eur a prvá faktúra za opravu poškodeného plavidla bola vystavená na sumu 9 100 eur. Je nepochybné, že v dôsledku plavebnej nehody došlo k prederaveniu plavidla žalobcu a natečeniu vody prakticky do oboch jeho plavákov, čo malo za následok poškodenie jeho elektroinštalácie a elektronických zariadení, vrátane fotovoltaických panelov. Pretože hodnota plavidla bola 22 310 eur, žalobca sa vzhľadom na taký rozsah poškodenia, aký pri škodovej udalosti nastal, nemohol spoliehať, že škoda nepresiahne sumu 10 000 eur. Naviac povinnosť neodkladne upovedomiť najbližší kompetentný orgán v prípade potopeného plavidla vyplýva aj z článku 1.17 bod 1 európskych pravidiel pre plavbu na vnútrozemských vodných cestách, a to bez ohľadu na výšku škody.

Pretože predchádzajúci rozsudok č. k. -407 zo dňa 24.06.2021 nadobudol vo výrokoch I. a II. právoplatnosť dňa 27.07.2021, predmetom sporu tak ostalo zaplatenie sumy 5 792,50 eur so zákonným úrokom z omeškania zo sumy 5 792,50 eur od 17.9.2019 do zaplatenia. Táto suma predstavuje náhradu škody vo výške 1, keďže na zvyšnú časť (50 %) už bol žalovaný právoplatne zaviazaný vyššie uvedeným rozhodnutím. Z tohto dôvodu žalobu vo zvyšnej časti ako nedôvodnú zamietol, pretože ním bolo ustálené, že obaja prevádzkovatelia sa podieľali na plavebnej nehode rovnakou mierou. O trovách konania rozhodol podľa tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, keďže strany sporu mali vo veci úspech pomerný.

3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, navrhujúc zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil s poukazom na odvolacie dôvody uvedené v , , a namietajúc nesprávne skutkové zistenia, nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Namietal, že súd si nesprávne ustálil dôvod, prečo plavidlo žalovaného narazilo do jeho plavidla. Mal za to, že je rozdiel, či došlo k uvoľneniu lana, alebo k jeho pretrhnutiu, (t. j. nemohli nastať obe okolnosti naraz), čo má zásadný vplyv na mieru určenia zodpovednosti oboch účastníkov nehody. Uvoľnenie lana znamená, že žalovaný nesprávne a nedostatočne svoje plavidlo priviazal tak, že sa uvoľnilo (výlučne vinou žalovaného) a následne narazilo do plavidla žalobcu (čo sa aj stalo, t. j. lano sa naozaj uvoľnilo a nikdy nedošlo k jeho pretrhnutiu). Ak by žalovaný svoje plavidlo dostatočne uviazal, lano by sa nikdy neuvoľnilo a nikdy by do plavidla žalobcu nenarazilo, z čoho vyplýva, že to bola výlučne len vina žalovaného, že došlo k stretu dvoch prevádzok. Záver súdu prvej inštancie o tom, že má taktiež podiel viny (spolu 50 %) na vzniku škody považoval za arbitrárny a navyše nespravodlivý, pretože vôbec na túto skutočnosť nereflektuje. Zároveň nereflektuje ani na to, že žalovaný uznal svoju vinu, a to nielen pred poisťovňou, ale aj svojim následným konaním, keď uhradil dopravné náklady za prevoz plavidla výrobcovi do Poľskej republiky a späť (čiastočne), čo svedčí o tom, že si bol vedomý svojej viny a zodpovednosti za škodu. Žiadal, aby súd prihliadol aj na to, že žalovaný svoje tvrdenia účelovo menil (niečo iné tvrdil poisťovni, niečo iné tvrdí súdu), nakoľko ide o významné skutočnosti, ktoré treba vziať do úvahy. Tvrdenie žalovaného o tom, že sa lano pretrhlo, nie je pravdivé, nakoľko je to v rozpore s tým, čo je uvedené v zápise poisťovne UNIQA, a.s. zo škodovej udalosti zo dňa 11.10.2017, kde sa uvádza, že sa uvoľnilo kotviace lano na plavidle žalovaného, t. j. neuvádza sa tam, že sa pretrhlo pod vplyvom počasia. K týmto rozporuplným tvrdeniam žalovaného sa súd vôbec nevyjadril hoci majú zásadný vplyv na konanie. V zápise poisťovne sa uvádza: „V čom vidíte svoje zavinenie? Uznávate svoju zodpovednosť za vzniknutú škodu: Uznáva - škoda bola spôsobená člnom manžela poisteného. Zhodnotenie, či škoda vyššie popísaným mohla nastať a prebehnúť: pravdepodobne áno - k odieraniu muselo dochádzať dlhšiu dobu.“ Navyše, ak mal žalovaný za to, že za škodu nezodpovedá, nie je vôbec žalobcovi zrejmé, prečo túto škodovú udalosť nahlasoval v poisťovni a priznal svoju vinu. Ak mal žalovaný za to, že za škodu nezodpovedá, mal to tvrdiť od začiatku, a vec nemal riešiť cez poisťovňu. V jeho prospech sa vyjadril aj súdom ustanovený znalec Ing. Peter Šabo na str. 8 Znaleckého posudku č. 5/2020 z 19.8.2020 nasledovne: „Na malom plavidle musia byť najmenej 2 uväzovacie laná dĺžky 15 metrov. Pevnosť lana musí byť primeraná veľkosti a druhu plavidla. Pevnosť lana má byť taká, aby sa pri správnom vyviazaní v plavebnej zóne, kde sa plavidlo pohybuje, nemohlo roztrhnúť. Pevnosť lana nie je predpísaná zákonom. V čase nehody dochádzalo k zosilneniu vetra pričom na hladine vodnej plochy nádrže Liptovská Mara mohli maximálne nárazy vetra prevýšiť aj hodnotu 75 km/h. Také počasie, ako bolo v noci z 5. na 6. októbra 2017 na liptovskej Mare občas býva a nie je možné ho považovať za extrémne. Uväzovacie lano sa pri správnom viazaní mimo obzvlášť mimoriadnej situácie nemôže roztrhnúť. Ak sa lano roztrhlo, tak s veľkou pravdepodobnosťou nastala niektorá z nasledujúcich okolností alebo kombinácia viacerých okolností: 1./ Lano bolo nevhodné alebo poškodené už pred udalosťou. 2./ Lano bolo nesprávne uviazané. 3./ Lano bolo v kontakte s nejakým poškodzujúcim objektom (hranou okraja člna, okrajom móla, poškodené uväzovacie zariadenie a pod.).“ Z vyššie uvedeného vyplýva, že počasie, ktoré žalovaný opisuje ako „veternú smršť“ a „nepriaznivé počasie“ nie je možné považovať za extrémne, nakoľko na Liptovskej Mare nie je nezvyčajné a určite nemohlo byť príčinou roztrhnutia lana. Ak by teda aj došlo k roztrhnutiu lana, zo Znaleckého posudku nevyplýva, že by to bolo vinou počasia, ale naopak stalo sa tak vinou žalovaného. Uvedené skutočnosti podľa jeho názoru súd prvej inštancie nezohľadnil. S poukazom na identické odvolacie námietky vytýkal napadnutému rozsudku absenciu náležitého odôvodnenia.

Za arbitrárne považoval aj závery súdu prvej inštancie ohľadne stanovenia miery jeho účasti na spôsobení škody v rozsahu 10 % spočívajúcej v tom, že k stretu oboch plavidiel mohol prispieť aj pohyb poškodeného plavidla, ktoré závery sú postavené na domnienkach súdu, a nie na dokazovaní, pričom súd aj nesprávne vyhodnotil zistené skutkové okolnosti. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by

- jeho plavidlo bolo vyviazané nesprávne (t. j. nevyplynulo, že by na jeho strane došlo k porušeniu povinnosti vyviazať plavidlo v súlade s príslušnými normami; znalec len konštatoval, že vyviazanie nebolo štandardné, avšak nikde neuviedol, že bolo nesprávne;

- v čase vzniku nehody vykonalo jeho plavidlo pozdĺžny pohyb (rovnobežne s mólom) a v akej dĺžke;

- pohyb jeho plavidla (rovnobežne s mólom) bol naozaj v rozpätí 0,5 metra;

- pohyb jeho plavidla (rovnobežne s mólom) v rozpätí 0,5 metra (ak by bol preukázaný), prispel k vzniku nehody v rozsahu 10 % - uvedené predstavuje iba ničím neodôvodnenú domnienku súdu, ktorú nemožno odôvodniť ani mierou pravdepodobnosti; navyše nie je vôbec zrejmé ako dospel súd k 10 %, t. j. prečo mieru údajného pričinenia pohybu jeho poškodeného plavidla stanovil vo výške 10 %. Znalec síce uviedol domnienku, že pohybu rovnobežne s mólom zabránené nebolo, avšak neuviedol, v akej dĺžke sa tento pohyb jeho plavidlom vykonal, resp. mohol vykonať a ani neuviedol, či tento pohyb mohol prispieť k nehode alebo nie. Navyše z fotodokumentácie založenej v spise vyplýva, že obe plavidlá boli od seba vzdialené niekoľko metrov, a teda ani potenciálny pohyb 0,5 m pozdĺž móla nemohol ani pravdepodobne akokoľvek prispieť k vzniku nehody. V znaleckom posudku nie je nikde zmienka o tom, že by žalobca porušil svoju povinnosť pri vyväzovaní svojho plavidla. Znalec vylúčil pohyb jeho poškodeného plavidla v metroch. Taktiež znalec nepotvrdil, že by pohyb jeho plavidla rovnobežne s mólom akokoľvek prispel k vzniku nehody a následne škody, a už vôbec nie vo výške 10 %. Nehoda vznikla preto, lebo sa uvoľnilo lano na plavidle žalovaného (vinou žalovaného), a preto za toto konanie žalovaného on nemôže niesť žiadnu (ani čiastočnú) zodpovednosť. V ďalšom namietal nesprávnu interpretáciu ustanovenia § 5 ods. 10 Výnosu MDPT SR súdom prvej inštancie, ktorý dospel k nesprávnemu záveru, ktorý z tohto Výnosu vôbec nevyplýva, a to že:

- pod stabilitou plavidla možno rozumieť jeho vlastnosť, ktorá určuje schopnosť vrátiť sa do pôvodnej polohy

- prepážky mali byť v strede plavidla. Ustanovenie § 5 ods. 10 Výnosu MDPT SR pojednáva o celkovej strate stability plavidla (t. j. nepojednáva o čiastočnej strate stability plavidla). Taktiež predmetné ustanovenie Výnosu nestanovuje, kde presne a v akej časti plavidla musia byť priečne a pozdĺžne prepážky umiestnené a ani neuvádza, koľko ich má byť. Súd prvej inštancie nekriticky prevzal záver svedka Y.. V. založený na domnienke, podľa ktorej by dvojtrupé plavidlo malo byť v každom trupe minimálne predelené na jednu polovicu, a to priečne, hoci to Výnos nestanovuje. Jeho plavidlo malo vzdušné komory (t. j. prepážky), a tieto boli umiestnené vpredu plavidla, čo spôsobilo, že po náraze sa plavidlo nepotopilo, ale ostalo na vode. Nie je pravdou, že jeho plavidlo bolo povinné mať vzdušné komory vpredu, aj vzadu, prípadne v strede, tieto skutočnosti nepotvrdil ani znalec a ani nevyplývajú z Výnosu. Žalovaný nepredložil súdu žiadny dôkaz o tom, že jeho plavidlo v čase plavebnej nehody nespĺňalo technické požiadavky. Poukázal na to, že po nehode si len z opatrnosti a dobrovoľne nechal namontovať dodatočné komory (t. j. prepážku) dozadu plavidla, hoci to nebola jeho povinnosť. To ale neznamená a nepotvrdzuje, že v čase plavebnej nehody bolo jeho plavidlo technicky nespôsobilé a nepreukazuje, že by bolo vyrobené v rozpore s ustanovením § 5 ods. 10 Výnosu. Ani z odpovede Dopravného úradu - odbor štátneho odborného dozoru Žilina zo 14.5.2021nevyplýva, že by jeho plavidlo bolo povinné mať vzdušné komory (prepážky) vpredu plavidla, aj vzadu, prípadne v strede. Súd prvej inštancie dospel k arbitrárnemu záveru, že podľa jeho názoru by nastala situácia opísaná v odpovedi Dopravného úradu pod písmenom b) /plavidlo by sa úplne potopilo, ale úplnému potopeniu zabránili vyväzovacie laná a teda hydrostatické spolupôsobenie plavidla (móla), o ktoré bolo plavidlo vyviazané/, takýto záver z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť. Má za to, že došlo k situácii popísanej v bode a) /plavidlo by sa úplne nepotopilo, došlo by k jeho zanoreniu, ale udržalo by sa na vode/. Ako v konaní preukázal došlo síce k čiastočnému zanoreniu jeho plavidla, avšak nedošlo k celkovej strate stability jeho plavidla, a plavidlo sa nikdy úplne neponorilo pod vodu (po jeho odviazaní), čo preukazuje aj fotodokumentácia v súdnom spise. V ďalšom citujúc bod 57. napadnutého rozsudku namietal záver súdu prvej inštancie o absencii vodných čerpadiel na jeho poškodenom plavidle, nakoľko ak svedok V. spomínal predmetné čerpadlá, išlo o ďalšie externé čerpadlá, ktoré priniesol, okrem tých čerpadiel, ktoré boli v jeho plavidle, t. j. je pravda, že plavidlo malo svoje vlastné čerpadlá, ktoré riadne fungovali a odčerpávali vodu, a naviac ešte chcel použiť ďalšie externé čerpadlá, ak by to bolo možné. Závery súdu prvej inštancie považoval za arbitrárne, nakoľko aj sám súd konštatuje, že sa nepodarilo preukázať, že „či by došlo k zatopeniu alebo zanoreniu poškodeného plavidla“, a preto nemohol dospieť

k záveru, že jeho podiel viny je vo výške 50 %. Uviedol, že nie je v jeho silách a možnostiach preukázať jeho tvrdenia na 100%, vzhľadom na skutočnosť, že o priebehu škodovej udalosti neexistuje kamerový záznam, nakoľko by ho vyžadovanie tohto dôkazu postavilo do objektívne neprekonateľných dôkazných problémov, v súvislosti s čím poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 24.10.2017 týkajúci sa optiky procesného práva ohľadne určenia miery procesnoprávneho poznania rozhodujúcich skutočností, podľa ktorej je každý dôkaz o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom jej pravdepodobnosti. Taktiež poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 9.11.2016 vzťahujúci sa na rovnosť zbraní a účastníkov konania z hľadiska primeranosti požiadaviek na unesenie dôkazného bremena, podľa ktorých civilné procesné právo nepozná žiadnu všeobecnú mieru požadovanej pravdepodobnosti pre unesenie dôkazného bremena. Trval na tom, že jeho plavidlo spĺňalo všetky technické požiadavky na uvedenie do prevádzky a bolo vyhotovené v súlade s Výnosom, keďže bolo riadne zakúpené od výrobcu v Poľskej republike s certifikátom a všetkými právnymi náležitosťami EÚ. Rovnaké plavidlo od toho istého výrobcu (SK-0-40861) mal už predtým riadne zaregistrované dopravným úradom a poistené bez akýchkoľvek problémov. Toto rovnaké plavidlo má rovnaké technické parametre (ten istý typ plavidla, ten istý výrobca, ten istý počet plavebných komôr, iná farba) ako malo poškodené plavidlo v čase nehody. Toto rovnaké plavidlo nemá (ani teraz, ani v čase nehody) namontované ďalšie (dodatočné) plavebné komory (prepážky) a je v stave, v akom ho pôvodne vyrobil výrobca (s pôvodným počtom plavebných komôr/prepážok) a aj napriek tomu ide o plavidlo technicky spôsobilé na plavbu (aj bez dodatočných komôr/prepážok), o čom svedčí fakt, že mu bolo vydané technické osvedčenie, a to aj v roku 2017 (dňa 25.8.2017 - t. j. ešte pred nehodou) aj v roku 2022. Zdôraznil, že jeho plavidlo len odstavil v prístave, a to so súhlasom správcu, pričom mal zaplatené státie. Jeho plavidlo nebolo používané na jazdu, ale čakalo na ohliadku za účelom vydania riadnej registrácie. Samotný klub potvrdil, že bol oprávnený ako člen kotviť svoje plavidlo na mieste škodovej udalosti. Neporušil žiadne povinnosti, konal s odbornou starostlivosťou, a preto za vzniknutú škodu nezodpovedá spolu so žalovaným. Mal za to, že v prospech jeho argumentácie sa vyjadril aj znalec na pojednávaní konanom dňa 16.12.2020 (7. strana zápisnice), ktorý vo vzťahu k tomu, či plavidlo mohlo byť v prístave bez prihlásenia a poistenia, uviedol „niekedy bývajú na vode aj pred vydaním lodných dokladov zo skúšobných dôvodov. Čiže za určitých okolností môžu byť na vode aj skôr...“ Mal za to, že na tomto pojednávaní sa znalec v prospech jeho argumentácie aj nasledovne: „ale ich prípadná absencia a to, že tam tie prepážky boli alebo nie, ja neviem, by neovplyvnilo príčinu, ktorá spôsobila to, že ten plavák sa zatopil“. Poukázal na to, že absencia registrácie jeho plavidla v čase plavebnej nehody nebola v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou ako ustálil aj súd prvej inštancie v bode 63. svojho rozsudku. Citujúc body 67. a 68. napadnutého rozsudku uviedol, že nie je pravdou, že by Dopravnému úradu neohlásil nehodu z dôvodu, že sa v prístave nachádzal neoprávnene v snahe vyhnúť sa správnemu konaniu. S poukazom na ustanovenie o vnútrozemskej plavbe, podľa ktorého povinnosť nahlásiť plavebnú nehodu nevzniká, ak škoda vznikla len na plavidle a zrejme nepresahuje hodnotu 10 000 eur, uviedol, že po nehode boli „účastníci nehody“ toho názoru, že škoda nepresiahne 10 000 eur, pričom škoda vznikla len na jeho plavidle, takže ju neboli povinní nahlásiť dopravnému úradu. Uvedené vyplýva aj z prvotnej faktúry za opravu plavidla, ktorá bola na sumu 9 100 eur. Až následne po niekoľkých mesiacoch od uplynutia nehody sa zistilo, že škoda je vyššia, nakoľko boli potrebné aj dodatočné opravy. Citujúc článok 1.17 bod 1. európskych pravidiel pre plavbu na vnútrozemských vodných cestách uviedol, že jeho plavidlo sa nikdy nepotopilo, ale len čiastočne zanorilo, a ani nikdy nebolo nasadnuté (t. j. nesedelo na dne), teda neporušil svoje povinnosti v zmysle , ani v zmysle európskych pravidiel pre plavbu na vnútrozemských vodných cestách. Navyše súd prvej inštancie pripisuje neohlásenie nehody len na jeho ťarchu, pričom aj žalovaný mohol nehodu dopravnému úradu ohlásiť, čo neurobil. Podľa jeho názoru skutočnosti, či mala byť plavebná nehoda ohlásená na dopravný úrad alebo nie a či mal dopravnému úradu uviesť, že si dal namontovať dodatočnú prepážku po nehode, vôbec nemajú vplyv na konanie vo veci samej, nakoľko nastali až po nehode a nemôžu v žiadnom prípade súvisieť s výškou škody a ani s mierou jeho účasti na tejto škode. V závere namietal rozhodnutie o trovách konania majúc za to, že keďže celú škodu zavinil žalovaný, mal mu súd prvej inštancie priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Ak by aj záver súdu o tom, že za škodu zodpovedajú obe strany spoločne rovným dielom, s čím nesúhlasí, bolo povinnosťou súdu zaviazať žalovaného aspoň na náhradu 50 % trov znaleckého dokazovania (znalecký posudok a výsluch znalca - trovy spolu vo výške 963,56 eur + 242,13 eur + 265,43 eur = 1 471,14 eur), nakoľko na vznik týchto trov dal žalovaný dôvod a v konaní bol v rozsahu 50 % neúspešný.

4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný tak, že odvolanie žalobcu obsahuje skutočnosti, ktorými sa súd prvej inštancie už podrobne zaoberal v rámci pojednávaní a tiež pri vyhodnotení dôkazného stavu a vydaní samotného rozsudku, ktorý považuje za dôvodný, zákonný a vecne správny.

5. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd ( ) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (, , ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách a a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

6. Na uvedenom závere o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nedokázala zmeniť nič ani argumentácia žalobcu prezentovaná v jeho odvolaní, ktoré odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.

7. Čo sa týka odvolacej námietky, podľa ktorej súd prvej inštancie pochybil, keď jednoznačne neustálil, či došlo k uvoľneniu alebo pretrhnutiu lana (keďže obidve okolnosti nemohli nastať naraz), čo má podľa odvolateľa zásadný vplyv na určenie miery zodpovednosti oboch účastníkov nehody - najmä žalovaného, túto odvolaciu námietku nepovažoval odvolací súd za relevantnú. Za daných okolností je irelevantné, či predmetné lano na plavidle žalovaného bolo uvoľnené alebo pretrhnuté (ktorú skutočnosť už ani nie je možné jednoznačne objasniť), nakoľko ani jedna z týchto alternatív by nezmenila mieru účasti žalovaného na spôsobení vzniknutej škody, a to vzhľadom na vyjadrenie znalca týkajúceho sa výpočtu možností, za ktorých môže dôjsť k pretrhnutiu lana. Súdom ustanovený znalec Ing. Peter Šabo v Znaleckom posudku č. 5/2020 z 19.8.2020 k eventualite roztrhnutia lana na plavidle žalovaného uviedol, že v takom prípade by s veľkou pravdepodobnosťou nastala niektorá z nasledujúcich okolností alebo kombinácia viacerých okolností: 1./ Lano bolo nevhodné alebo poškodené už pred udalosťou 2./ Lano bolo nesprávne uviazané. 3./ Lano bolo v kontakte s nejakým poškodzujúcim objektom (hranou okraja člna, okrajom móla, poškodené uväzovacie zariadenie a pod.). Znalec zároveň konštatoval, že ak boli pri vyviazaní plavidla dodržané všetky zvyklosti správneho vyväzovania a prišlo k zhoršeniu počasia, aké je pre danú lokalitu očakávateľné, tak je pravdepodobnosť pretrhnutia lana minimalizovaná. Vzhľadom na uvedené v súdenej veci súd prvej inštancie nebral do úvahy alternatívu, že by sa lano na plavidle žalovaného pretrhlo pod vplyvom nepriaznivého počasia (vis maior). Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd má za to, že možnosti uvedené pod bodmi 1./ a 2./ by boli pričítateľné na ťarchu žalovaného, ktorý nedôsledne skontroloval tak nepoškodenosť lana ako i správnosť jeho uviazania, pričom miera spoluzapríčinenia žalovaného na vzniku škody je rovnaká ako v prípade uvoľnenia lana. Rovnako tak eventualita pod bodom 3./ hoc i spôsobená objektívnou okolnosťou

- kontakt lana s poškodzujúcim objektom, by mala taktiež pôvod aj v subjektívnej nedbalosti žalovaného v rozsahu absencie dostatočnej kontroly, či takéto poškodenie lana nehrozí. V okolnostiach súdenej veci je preto pre určenie miery zodpovednosti žalovaného bez zásadného významu, či predmetné lano na jeho plavidle, bolo uvoľnené alebo pretrhnuté niektorým zo spôsobov načrtnutých znalcom, nakoľko obe tieto alternatívy, konštatované aj súdom prvej inštancie, vo svojej podstate predstavujú stav, kedy plavidlo žalovaného prestalo byť uviazané, t. j. spojené s uväzovacím lanom na tomto plavidle, čo za daných poveternostných podmienok umožnilo jeho samovoľný pohyb a následný stret prevádzok (plavidla žalovaného s plavidlom žalobcu). Strata spojenia uväzovacieho lana s plavidlom žalovaného, či už v dôsledku jeho samovoľného uvoľnenia alebo pretrhnutia by spôsobila ten istý následok. Ako však už bolo konštatované, skutočnosť akým konkrétnym mechanizmom prestalo byť plavidlo žalovaného spojené s jeho uväzovacím lanom, už nie je možné jednoznačne a nepochybne preukázať. K plavebnej nehode došlo bez účasti svedkov, neexistuje ani vizuálny záznam, ktorý by dokumentoval ako došlo k tomu, že plavidlo žalovaného prestalo byť uviazané, t. j. spojené s jeho uväzovacím lanom. Odhliadnuc od vyššie prezentovaného záveru v tomto smere neobstojí ani odkazovanie na „Zápis poisťovne UNIQA“, v ktorom sa (podľa tvrdenia žalovaného) uvádza len to, že sa uvoľnilo kotviace lano na plavidle žalovaného, nakoľko záznam poisťovne nie je hodnoverným zadokumentovaním reálneho skutkového deja predmetnej plavebnej nehody.

8. Vzhľadom na charakter zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov nemožno priznať relevanciu ani uznaniu viny žalovaným ako navrhuje odvolateľ. nepozná inštitút „uznania viny“, ktorý je typický pre oblasť trestného práva. Naviac ani v prípade

zodpovednosti za škodu založenú na princípe zavinenia nie je možné mieru zavinenia odvodzovať od verbálneho „uznania viny“ škodcom. V súdenej veci sa naviac jedná o zodpovednosť objektívnu (zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov podľa a nasl. ) - t. j. nejde o zodpovednosť založenú na princípe zavinenia v zmysle . Formulácia „účasť na spôsobení vzniknutej škody“ obsiahnutá v ustanovení , nasvedčuje tomu, že skutočnosť, či niektorý z prevádzkovateľov pri strete prevádzok škodu zavinil, nie je sama osebe rozhodujúca a môže byť pri posudzovaní právneho vzťahu a obsahu i rozsahu záväzku hodnotená iba v súvislosti s hodnotením všetkých faktorov objektívnej povahy (obdobne Rc 64/1972). Za účasť na spôsobení škody sa považuje miera spoluzapríčinenia škody. Pojem „účasť na spôsobení škody“ nevyjadruje nevyhnutnú mieru zavinenia daného prevádzkovateľa, ale mieru, ktorou sa povaha jeho prevádzky spolupodieľala v zmysle kauzality na vzniku škody. Zavinené konanie alebo opomenutie prevádzkovateľa, ktoré bolo vo vzťahu príčinnej súvislosti so vznikom škody, predstavuje v tomto prípade iba objektívnu mieru účasti na vzniku škody. Situáciu stretu prevádzok, kde u jedného z prevádzkovateľov bolo prítomné zavinenie, pričom u druhého prevádzkovateľa takéto zavinenie nebolo možné identifikovať, nemožno bez ďalšieho posudzovať v zmysle, že zavinenie jedného vylučuje spoluúčasť druhého. Aj prevádzkovateľ, ktorý sa na strete nepodieľal svojim zavinením, bude v rámci vyporiadania medzi prevádzkovateľmi znášať tú časť zodpovednosti, ktorá je spätá s objektívnymi skutočnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prevádzky a sú v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Obdobne platí, že zavinené konanie alebo opomenutie prevádzkovateľa nemožno bez posúdenia ďalších relevantných okolností posudzovať ako vyšší podiel účasti na spôsobení škody. Identifikácia hlavných príčin vzniku škody v zmysle uplatnenia právnej kauzality je nasledovaná ustálením miery vo forme percentuálneho podielu, akou sa každá z týchto okolností spolupodieľala na vzniku škody.

9. V posudzovanom prípade zodpovednosť žalovaného za vznik predmetnej škody nebola vylučovaná a nezbavoval sa jej ani sám žalovaný, ako to vo svojom odvolaní naznačuje žalobca. Ústretové konanie žalovaného spočívajúce v úhrade dopravných nákladov za prevoz plavidla k výrobcovi a späť, vrátane nahlásenia poistnej udalosti v poisťovni manželky žalovaného nemôže vyznievať v jeho neprospech a nijakým spôsobom neneguje fakt spoluúčasti žalobcu na vzniknutom následku v rozsahu opísanom v napadnutom rozsudku.

10. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj odvolacie námietky týkajúce sa súdom prvej inštancie stanovenej miery účasti žalobcu na plavebnej nehode. K argumentácii žalobcu týkajúcej sa spôsobu vyviazania plavidla žalobcu, odvolací súd poznamenáva, že znalec na pojednávaní konanom 16.12.2020 síce konštatoval, že vyviazanie lode žalobcu bolo konštrukčne neštandardné (č. l. 241 spisu), hoci nie v rozpore s právnymi predpismi, zároveň však konštatoval, že obidve plavidlá tak žalobcu ako i žalovaného boli priviazané nie dostatočne (č. l. 311 spisu). Správny spôsob vyviazania plavidla pristaveného bokom k mólu je opísaný v Znaleckom posudku na strane 13 a v bode 20 in fine napadnutého rozsudku (str. 13). Zo znaleckého posudku vyplýva, že vyviazanie plavidla žalobcu tak ako je vidieť na fotografii nevylučuje pohyb plavidla dopredu - dozadu v pozdĺžnom smere rovnobežne s mólom s tým, že nie je vylúčený za určitých okolností ani kontakt provy alebo kormy ľavobočného plaváka s mólom. Pokiaľ žalobca namieta, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by jeho plavidlo bolo vyviazané nesprávne, odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania nevyplynul ani opak, že by jeho plavidlo bolo vyviazané správne, t. j. dostatočne, ale naopak zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že aj vyviazanie jeho plavidla bolo nie dostatočné, inak povedané bolo nedostatočné. Znalec konštatoval, že poškodenia na ľavom boku ľavého plaváka katamarána žalobcu mohli byť spôsobené kontaktom s mólom (č. l. 240 spisu). Zlé, resp. nedostatočné upevnenie plavidla je nepochybne okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nedostatočnosť vyviazania plavidla žalobcu, hoc spôsobená aj technickým riešením ohľadom uväzovacieho zariadenia na plavidle žalobcu, ktorá umožnila pohyb plavidla žalobcu pozdĺž móla, bez ohľadu na kvantifikačné kritérium tohto pohybu, ktoré už nie je možné exaktne znalecky objasniť, mohla prispieť k stretu obidvoch plavidiel a k rozsahu následku škodovej udalosti. Uvedený záver je logickým následkom fungovania všeobecne známych elementárnych fyzikálnych zákonov. Naviac znalec maximálne pripustil pohyb do 0,5 metra pozdĺž móla (nie v metroch ako tvrdil odvolateľ).

11. Čo sa týka odvolacích námietok týkajúcich sa absencie vzdušných/plavebných komôr (prepážok) na plavidle žalobcu ani tieto neboli spôsobilé spochybniť závery súdu prvej inštancie o nutnosti pričítať „nedostatky“ plavidla žalobcu spočívajúce v tom, že pri plavebnej nehode došlo k celkovej strate stability plavidla žalobcu, na ťarchu žalobcu. Ako správne ustálil súd prvej inštancie právna úprava pri strete prevádzok neumožňuje, aby v rámci vzájomného vyporiadania prevádzkovateľov, ktorých prevádzky

sa stretli, bola stanovená miera účasti tretej osoby (v súdenej veci výrobcu poškodeného plavidla). Vo vzťahu k určeniu účasti žalobcu na rozsahu škodlivého následku spočívajúcej v technickom stave jeho plavidla považoval odvolací súd za primárne posúdenie toho, či v súdenej veci došlo k celkovej strate stability plavidla v zmysle § 5 ods. 10 Výnos MDPT SR (viď bod 2. - strana 3 tohto rozsudku).

12. Podľa ustanovenia § 5 ods. 10 veta prvá Výnosu MDPT SR dvojtrupé alebo viactrupé plavidlo musí mať okrajové trupy a plaváky rozdelené vodotesnými priečnymi alebo pozdĺžnymi prepážkami na úseky takej veľkosti, aby pri zatopení ktoréhokoľvek úseku nedošlo k celkovej strate stability plavidla.

13. Hoci citované ustanovenie označeného Výnosu nestanovuje, kde presne a v akej časti plavidla musia byť vodotesné priečne alebo pozdĺžne prepážky umiestnené, pričom nestanovuje ani ich počet (na čo dôvodne poukazuje i odvolateľ), nemožno prehliadnuť fakt, že označený Výnos ich danosť a veľkosť jednoznačne stanovuje tým, aby pri zatopení ktoréhokoľvek úseku plavidla nedošlo k celkovej strate stability plavidla. Tak označený Výnos ani žiadny iný právny predpis nedefinuje, čo sa rozumie celkovou stratou stability plavidla. Pojem stabilita plavidla sa spomína len v ustanovení . vyhlášky Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o technickej spôsobilosti rekreačného plavidla a odbornej spôsobilosti veliteľa rekreačného plavidla a to len v tomto kontexte: Z plavebnej náuky sa vyžadujú tieto vedomosti: stabilita plavidla (priečna, pozdĺžna, smerová, tvarová). Z plavebnej náuky (verejne prístupnej na internete) vyplýva, že priečnou i pozdĺžnou stabilitou plavidla sa rozumie schopnosť plavidla vrátiť sa do polohy vyváženosti v priečnej osi plavidla, ak bolo toto plavidlo z tejto polohy vychýlené. Smerová stabilita plavidla je schopnosť plavidla pri plavbe udržiavať sa v danom kurze bez ohľadu na vonkajšie vplyvy. Vzhľadom na absenciu legálneho vymedzenia pojmu „celková strata stability plavidla“ bolo úlohou súdu tento pojem vyložiť a následne posúdiť, či v súdenej veci došlo k celkovej strate stability plavidla žalobcu alebo nie. Žalobca vo svojom odvolaní uvádzal, že (ako v konaní preukázal) síce došlo k čiastočnému zanoreniu jeho plavidla, avšak nedošlo k celkovej strate stability plavidla a plavidlo sa nikdy úplne neponorilo pod vodou (po jeho odviazaní). Z uvedeného je zrejmé, že žalobca stotožňuje celkovú stratu stability plavidla s jeho úplným ponorením pod vodnú hladinu, čomu však jazykový ani logický výklad citovaného ustanovenia Výnosu nezodpovedá. Ak by autor právneho predpisu - označeného Výnosu stotožňoval celkovú stratu stability plavidla s jeho úplným ponorením pod vodu ako naznačuje odvolateľ tak by to tam jednoznačne vyjadril. Z ustanovenia veta prvá Výnosu MDPT SR však jednoznačne vyplýva, že pri zatopení (ktoréhokoľvek úseku plavidla) nemá dôjsť k celkovej strate stability plavidla, a nie je k jeho nepotopeniu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie majúceho základ v plavebnej náuke, podľa ktorého pod stabilitou plavidla možno rozumieť jeho vlastnosť, ktorá určuje schopnosť vrátiť sa do svojej pôvodnej polohy, s tým, že za porušenie stability plavidla možno považovať jeho naklonenie, bez možnosti vrátenia sa do pôvodného stavu. Aj z laického pohľadu je ťažko predstaviteľné, že by tak zatopené, resp. zanorené plavidlo ako vyplýva z fotodokumentácie zadokumentovanej v spisovom materiáli (č. l. 47 až 51, 92, 93, 110 až 114, 249, 593 až 598 spisu) na palubu ktorého bolo aj podľa tvrdenia odvolateľa nebezpečné vstúpiť s externými čerpadlami (bod 57. napadnutého rozsudku) bolo možné považovať za stabilné. Samotný žalobca vo svojej duplike (č. l. 108 p. v. spisu) potvrdil skutočnosť, že loď sa nakláňala príliš v dôsledku čoho nebolo možné vstúpiť na palubu, pričom doslovne uviedol, že bola zaplavená najpodstatnejšia zadná časť plavidla, v ktorej sa nachádza všetka elektronika, takže aj keby sa loď nepotopila úplne, škody by boli v rovnakom rozsahu. Sám žalobca uviedol, že by nepomohlo ani to, keby mal vozík, keďže loď už bola naklonená príliš. Odvolací súd uzatvára, že v posudzovanom prípade došlo k celkovej strate stability plavidla žalobcu, nakoľko aj z priloženej fotodokumentácie vyplýva, že plavidlo žalobcu bolo z veľkej časti pod vodou. Zatopenie prakticky celého pravobočného plaváka napokon medzi stranami sporu sporné nebolo. Na uvedenom závere nemení nič ani fakt, že v konaní sa nepodarilo preukázať, či by došlo k zatopeniu alebo zanoreniu plavidla, keďže plavebná nehoda nebola z dôvodu jej nenahlásenia riadne vyšetrená orgánom na tom kompetentným. Naviac skutočnosť, či by sa plavidlo žalobcu po jeho odviazaní a bez istenia iným lanom úplne (ne)ponorilo pod vodu nemožno jednoznačne preukázať ani predloženou fotodokumentáciou, ako tvrdí odvolateľ, nakoľko na každej fotografii je plavidlo žalobcu aj po jeho odviazaní z uväzovacích lán zobrazené tak, že je pripevnené (istené) a ťahané iným lanom (č. l. 593 až 597 spisu), pričom z fotografií na č. l. 596 a 597 spisu je zrejmé, že hladina vody pri vyťahovaní plavidla žalobcu na breh bola tak nízka, že siahala len do pol pása dospelej osoby.

14. S určitým zjednodušením, ale vystihujúcim pointu posudzovaného prípadu možno uviesť, že rozsah poškodenia plavidla žalobcu bol daný aj tým, že toto plavidlo nebolo konštrukčne a technicky vybavené

tak, aby pri zatopení nedošlo k celkovej strate jeho stability. Inak a jednoducho povedané, ak by žalobca vlastnil „kvalitnejšie“ plavidlo, rozsah jeho poškodenia by nebol taký enormný ako v súdenej veci. Ako už bolo konštatované tieto skutočnosti týkajúce sa spôsobilosti plavidla žalobcu udržať stav, v ktorom nedôjde k celkovej strate jeho stability, nemožno pričítať na ťarchu žalovaného, ktorý nemôže niesť zodpovednosť za kvalitu plavidla žalobcu. Preto záver súdu prvej inštancie, ktorý v rámci stanovenia miery spoluúčasti žalobcu na plavebnej nehode zohľadnil aj stav jeho plavidla, vyhodnotil odvolací súd ako vecne správny.

15. Skutočnosť, že plavidlo žalobcu mohlo byť na minimalizáciu rozsahu zatopenia (resp. rizika potopenia) lepšie vybavené, potvrdzuje aj fakt, že žalobca si po plavebnej nehode v rámci opravy plavidla ako sám uviedol z opatrnosti dal namontovať dozadu plavidla dodatočné komory (prepážky).

16. Aj v nadväznosti na ďalšiu odvolaciu argumentáciu spočívajúcu v tom, že poškodenému plavidlu žalobcu bolo po jeho oprave vydané lodné osvedčenie, rovnako tak ako bolo predtým vydané lodné osvedčenie inému plavidlu žalobcu, ktoré malo úplne rovnaké technické parametre ako poškodené plavidlo pred jeho nehodou, odvolací súd podotýka, že predmetom tohto konania nebolo posúdenie technickej spôsobilosti plavidla žalobcu v kontexte toho, či jeho plavidlu bolo lodné osvedčenie vydané v súlade s príslušnými právnymi predpismi (čo je doménou správneho súdnictva). Vychádzajúc z ustanovenia súd nie je viazaný vydaným lodným osvedčením. Aj vzhľadom na administratívny postup pri registrácii plavidla do Registra plavidiel a vydávaní lodného osvedčenia (opísaný pracovníkom dopravného úradu v bode 23. napadnutého rozsudku), v rámci ktorého sa vychádza len z vyhlásenia o zhode (z certifikátu) vydaného výrobcom plavidla, v ktorom výrobca prehlasuje a deklaruje, že plavidlo je vyrobené podľa technických noriem a požiadaviek, súd bol povinný a oprávnený posúdiť prejudiciálne, či pri plavebnej nehode došlo alebo nedošlo k celkovej strate stability poškodeného plavidla, nakoľko išlo o otázku podstatnú pre posúdenie miery spoluúčasti majiteľa plavidla na spôsobení škody, najmä pokiaľ išlo o rozsah spôsobeného škodlivého následku. Zjednodušene povedané dopravný úrad v rámci procesu registrácie plavidla a vydania lodného osvedčenia nevykonáva žiadne osobitné šetrenia, ktoré by overili pravdivosť tvrdení uvedených v certifikáte výrobcu. Ako konštatoval súd prvej inštancie v bode 56. napadnutého rozsudku ak by preukázateľne nastala situácia opísaná Dopravným úradom Žilina pod písmenom b)/ plavidlo by sa úplne potopilo, ale úplnému potopeniu zabránili vyväzovacie laná a teda hydrostatické spolupôsobenie plavidla (móla), o ktoré bolo plavidlo vyviazané/, dopravný úrad by žiadal notifikovanú osobu o jej vyjadrenie, ako aj správu a výsledok skúšok podľa noriem. Spochybňovanie notifikácie znamená riziko pre samotnú existenciu notifikovanej osoby a úrad by bol nútený prostredníctvom orgánu dohľadu nad trhom stiahnuť výrobu k stroju s účinkami pre celý trh spoločenstva. Pretože plavebná nehoda nebola ohlásená, dopravný úrad nevykonal prvotné a neodkladné úkony, nevykonal ohliadku spôsobu vyviazania oboch plavidiel, spôsob a rozsah poškodenia a v neposlednom rade aj „spôsob potopenia“ plavidla. V súvislosti s registráciou plavidiel s ohľadom na odvolaciu námietku, odvolací súd poznamenáva, že právna zástupkyňa žalobcu nevyužila možnosť vypočuť svedka z dopravného úradu k otázkam registrácie identických plavidiel, keď na jednom z nich boli dorobené prepážky, ako signalizovala v závere pojednávania konaného dňa (č. l. 580 spisu).

17. K odvolacej námietke týkajúcej sa stanovenia miery účasti sporových strán na spôsobení škody odvolací súd podotýka, že ustálenie miery tejto účasti vo forme percentuálneho podielu, prináleží do výlučnej kompetencie súdu, ktorý tak učiní na základe výsledkov vykonaného dokazovania. Odvolateľ pritom nešpecifikoval, v čom videl nesprávnosť takto percentuálneho stanovenia miery jeho účasti na spôsobení škody (najmä pokiaľ ide o jej rozsah). Naviac pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že vo vzťahu k posúdeniu miery účasti žalobcu na plavebnej nehode je táto v konečnom dôsledku reálne nižšia ako 50 %, nakoľko žalobca požadoval od žalovaného aj zaplatenie za dodatočné prirobenie zadných komôr (prepážok), čo je súčasťou fakturovanej ceny bez konkretizovania ceny tejto položky (č. l. 60 spisu), na zaplatenie ktorej podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nemá vo vzťahu k žalovanému právny nárok. Rozsah náhrady škody má zodpovedať spôsobenej škode a jej náhrada sa nemá vzťahovať aj na to, čo škodovou udalosťou spôsobené nebolo. Účelom inštitútu náhrady škody je kompenzácia ekonomickej škody alebo ujmy dotknutého vlastníka poškodenej veci, t. j. v danom prípade finančná kompenzácia za spôsobenú škodu vo forme uhradenia ceny opravy poškodeného plavidla, ktorá v sebe nemá zahŕňať aj náklady za vylepšenie poškodenej veci.

18. Vyhlásenie žalobcu (na strane 17. odvolania), že neporušil žiadne povinnosti, pričom konal s odbornou starostlivosťou, a preto za vzniknutú škodu nezodpovedá spolu so žalovaným, nezodpovedá realite, nakoľko žalobca porušil právne povinnosti, ktoré mu ukladá o vnútrozemskej plavbe tým, že prevádzkoval plavidlo bez lodného osvedčenia a bez uzatvoreného poistenia zodpovednosti za škody spôsobenú prevádzkou plavidla, pričom taktiež porušil i povinnosť nahlásiť plavebnú nehodu dopravnému úradu, hoc i tieto porušenia právnych povinností nie sú v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou (jej príčinou a rozsahom). Odvolaciemu súdu nie je zrejmé nielen to, v čom malo spočívať konanie žalobcu s odbornou starostlivosťou, ale ani to, aký vplyv by malo mať toto ničím bližšie nekonkretizované konanie žalobcu na vznik škodovej udalosti, rozsah škodlivého následku, t. j. akú by toto nešpecifikované konanie žalobcu s odbornou starostlivosťou malo mať súvzťažnosť k predmetu sporu.

19. Odvolací súd taktiež poznamenáva, že vyjadrenia v konaní vypočutých svedkov, či súdneho znalca, citované v odvolaní žalobcu, sú vytrhnuté z kontextu, resp. z pohľadu odvolacieho súdu aj nesprávne interpretované. Žalobca mal za to, že v jeho prospech svedčí aj vyjadrenie znalca na pojednávaní konanom 16.12.2020 (str. 6 zápisnice), podľa ktorého „ale ich prípadná absencia a to, že tam tie prepážky boli alebo nie, ja neviem, by neovplyvnili príčinu, ktorá spôsobila to, že ten plavák sa zatopil“. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné aj toto vyjadrenie čítať a vykladať s porozumením, v zmysle čoho je toto vyjadrenie nutné interpretovať tak, že ani (ne)existencia prepážok na plavidle žalobcu nemohla ovplyvniť príčinu zatopenia plaváku (t. j. príčinu dopravnej nehody, ktorou bol priamy stret prevádzok, keď v dôsledku uvoľnenia/pretrhnutia lana na plavidle žalovaného sa toto pod vplyvom poveternostných podmienok stalo neovládateľné a opakovane prudko narážalo do plavidla žalobcu, pričom sa jedná o primárnu a hlavnú príčinu vzniku škody ako konštatoval súd prvej inštancie v bode 44. napadnutého rozsudku). K vyjadreniu znalca vo vzťahu k tomu, či plavidlo mohlo byť kotvené v prístave bez prihlásenia a bez poistenia, podľa ktorého „niekedy bývajú na vode aj pred vydaním lodných dokladov zo skúšobných dôvodov; čiže za určitých okolností môžu byť na vode aj skôr...“, ktoré malo svedčať v prospech žalobcu (ako uviedol v odvolaní), odvolací súd podotýka, že znalec nie je oprávnený vyjadrovať sa k právnym otázkam (ktorými sú nepochybne otázky týkajúce sa toho, či určitým konaním došlo k porušeniu právnych povinností alebo nie), ani podávať výklad práva, čo patrí do kompetencie príslušných správnych orgánov a v prípade podania žaloby i súdu.

20. Pokiaľ žalobca poukazoval na objektívne neprekonateľné dôkazné problémy (aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 24.10.2017) odvolací súd podotýka, že ani súd prvej inštancie nevyžadoval poskytnutie takého dôkazu, ktoré by takéto nepriaznivé postavenie žalobcu navodilo. Podstatným však je, že objektívna nemožnosť žalobcu predložiť súdu všetky dôkazy, ktoré by náležite a bez pochybností objasnili všetky dôležité fakty týkajúce sa posudzovaného prípadu, bola spôsobená tým, že ani žalobca neohlásil nehodu dopravnému úradu, ktorý mal a mohol vykonať jej dôsledné vyšetrovanie. Táto už objektívna nemožnosť preniesť sa cez hranicu určitej miery pravdepodobnosti do sféry približujúcej sa absolútnej istote bola primárne spôsobená neohlásením dopravnej nehody príslušnému dopravnému úradu, a to tak žalobcom ako i žalovaným. Inak povedané pretože plavebná nehoda nebola ohlásená dopravnému úradu, ktorý mal následne vykonať šetrenie, vzhľadom na odstup času, ktorý uplynul od plavebnej nehody, bolo možné určiť len najpravdepodobnejšiu príčinu vzniku škody.

21. K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej súd prvej inštancie pripisoval neohlásenie dopravnej nehody len na jeho ťarchu, pričom aj žalovaný mohol nehodu dopravnému úradu ohlásiť, odvolací súd v prvom rade poznamenáva, že to bol žalobca ktorému pri plavebnej nehode bola spôsobená škoda, a preto to mal byť práve on, kto mal mať eminentný záujem na objasnení všetkých príčin nehody vrátane náležitého objasnenia všetkých relevantných skutočností majúcich vplyv na posúdenie miery spoluúčasti obidvoch sporových strán na rozsahu škodlivého následku. Nesplnenie vlastnej právom uloženej povinnosti ohlásiť dopravnú nehodu nekonvaliduje ani neospravedlňuje fakt, že rovnakú povinnosť si nesplnil aj druhý účastník plavebnej nehody - žalovaný. Odhliadnuc od pohnútok, ktoré každú zo sporových strán viedli k tomu, aby predmetnú plavebnú nehodu neohlásili (či už tieto mohli byť na strane žalobcu dané tým, že žalobca si bol vedomý svojho protiprávneho konania spočívajúceho v tom, že jeho plavidlo prevádzkoval - kotvil v prístave bez lodného osvedčenia a bez uzatvorenia poistenia za škody spôsobené prevádzkou plavidla ako v rovine domnienky formuloval súd prvej inštancie v bode 68. napadnutého rozsudku) nemožno nesplnenie zákonom uloženej povinnosti nijakým spôsobom sanovať žalobcom prezentovanou domnienkou v podobe jeho úsudku (hoc by bol založený

na konsenze s názorom žalovaného), že vzniknutá škoda podľa jeho (ich) odhadu nepresiahla 10 000 eur, nakoľko tento úsudok vzhľadom na kúpnu cenu plavidla a rozsah zatopenia plavidla aj z pohľadu prezentovaného samotným žalobcom postráda racionálnosť, a už vôbec nezodpovedá konaniu s odbornou starostlivosťou ako tvrdí žalobca. Vo svetle vyššie uvedeného, sa tvrdenie žalobcu, podľa ktorého neohlásenie dopravnej nehody dopravnému úradu nemalo vplyv na konanie vo veci samej (nakoľko nastali až po nehode, v dôsledku čoho nemá súvis s výškou škody ani s mierou účasti žalobcu na tejto škode) stáva neudržateľným, nakoľko práve neohlásením plavebnej nehody kompetentnému orgánu došlo k zmareniu jej náležitého prešetrenia a zadokumentovania a v neposlednom rade aj k nutnosti riešenia dôsledkov plavebnej nehody súdnou cestou. V konaní nedošlo k spochybneniu priebehu škodovej udalosti, ktorý sa s vysokou mierou pravdepodobnosti odohral tak ako bolo ustálené súdom prvej inštancie.

22. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazná núdza, aká nastala i v súdenej veci, bola zapríčinená obidvoma sporovými stranami, ktoré plavebnú nehodu neohlásili dopravnému úradu, čím došlo k zmareniu toho, aby plavebná nehoda bola vyšetrená orgánom na to kompetentným, čo malo byť v záujme predovšetkým žalobcu, ktorý si voči žalovanému uplatňuje nárok na náhradu škody. Princíp dôkazného bremena spočíva v tom, že každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha ( z 9.6.2020). Pokiaľ strana neponúkne súdu dostatočné dôkazy na prijatie záveru o pravdivosti ňou tvrdených skutočností, alebo ich protistrana následne spochybní svojimi dôkaznými prostriedkami (tvrdenie a dôkaz opaku), potom musí súd vyhodnotiť, ktorá zo strán neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia a podľa toho prijať záver o pravdivosti skutkových tvrdení tej ktorej strany (ktorá dôkazné bremeno uniesla) a vo veci rozhodnúť.

23. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd v súlade s konštantnou judikatúrou (uznesenie Ústavného súdu SR, č. k. -18 z 10.9.2019) pripomína, že súd v civilnom sporovom konaní nie je povinný a ani nemôže nahrádzať úkony sporových strán, ktoré zaťažuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť ( ). Úlohou (a zodpovednosťou) sporových strán je substancovať skutkový základ sporu, t. j. vymedziť jeho základ a podstatu. Sú to predovšetkým sporové strany, ktoré sú zodpovedné za výsledok sporu. Zvýšenie požiadaviek na procesnú aktivitu sporových strán a s tým spojenú procesnú diligenciu (zodpovednosť) so sankčnými dôsledkami v prípadoch procesnej pasivity je tak spôsobilé prispieť k efektívnemu a rýchlemu konaniu.

24. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkami odvolateľa vo vzťahu k výroku o trovách konania a jeho požiadavku, aby bol žalovaný zaviazaný aspoň na náhradu 50 % trov znaleckého dokazovania, nepovažoval za dôvodnú. Podľa názoru odvolacieho súdu, nutnosť znaleckého dokazovania bola vyvolaná absenciou prešetrenia dopravnej nehody zo strany dopravného úradu (čo zavinil aj žalobca),čím je daný dôvod na vznik týchto trov aj na strane žalobcu, pričom vykonanie znaleckého dokazovania malo prispieť k objektívnemu zisteniu skutkového stavu. Žalobcovi bola povinnosť zložiť na účet tamojšieho súdu prvej inštancie preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 1.000 eur uznesením, č. k. -200 zo dňa 12.6.2020. Uznesením, č. k. -252 zo dňa 3.9.2020 bolo znalcovi priznané znalečné za podanie znaleckého posudku v celkovej výške 963,58 eur. Pokiaľ žalobca mal výhrady k znášaniu trov znaleckého dokazovania mohol to namietať v konaní pred súdom prvej inštancie a podať proti spomínaným uzneseniam sťažnosť, čo však žalobca neučinil. Naviac povinnosť zložiť na účet tamojšieho súdu prvej inštancie preddavok na trovy, ktoré si vyžiada výsluch znalca vo výške 300 eur, bola uznesením č. k. -297 zo dňa 5.10.2020, uložená len žalovanému. Následne v súvislosti s účasťou a výsluchom znalca na pojednávaní konanom 16.12.2020 bolo uznesením č. k. -361 zo dňa 15.2.2021 znalcovi priznané znalečné v celkovej výške 242,13 eur.

25. Odvolací súd uzatvára, že zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie je za daných okolností (za existencie dôkaznej núdze), ktorú už vzhľadom na uplynutie času nemožno odstrániť, odvolacím súdom hodnotené ako dôsledné, poskytujúce základ pre prijaté rozhodnutie, pričom výsledky vykonaného dokazovania a zistený skutkový stav súd prvej inštancie správne právne posúdil. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

26. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nedôvodne argumentoval, že rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený a vykazuje známky arbitrárnosti. Len sama polemika s rozhodnutím súdu prvej inštancie alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia súdu či

kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v . Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (, , , a ).

27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s ust. a tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v plnom rozsahu (t. j. v rozsahu 100 %) proti žalobcovi, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník súdu prvej inštancie ( ).

28. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( )

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )