Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_7Er-806-2007.pdf
PDF · 104.87 KB
Case nature
Area
Subarea
7Er/806/2007
Uznesenie
Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom AK Pribinova 25, 811 09 Bratislava 1, proti povinnej U. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. XXX/XX, XXX XX J. Z., štátny občan SR, pre vymoženie pohľadávky vo výške 200,49 eura s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 4123/07, takto
rozhodol:
Exekúcia je n e p r í p u s t n á .
Exekúcia sa z a s t a v u j e .
Súdnemu exekútorovi sa náhrada trov exekúcie n e p r i z n á v a .
Oprávnenému sa náhrada trov exekúcie n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým sa dňa 04. 10. 2007 začalo exekučné konanie pod sp. zn. EX 4123/07 na vymoženie pohľadávky vo výške 200,49 eura s príslušenstvom, priznanej rozhodnutím, ktoré vydal Mgr. Gabriel Havrilla, rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn.: SR 3628/07 zo dňa 13. 06. 2007. Súdny exekútor začal vykonávať exekúciu po získaní poverenia č. 5505 011564 zo dňa 25. 10. 2007.
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. (z
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 181/2011-16 zo dňa 12. 05. 2011). Možnosť zastaviť exekúciu súdom bez návrhu Exekučný poriadok (z hľadiska dôvodov, okolností a pod.) bližšie neupravuje. Je však nesporné, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, a ak kedykoľvek v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie. Je tiež nepochybné, že jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III.ÚS 86/2010-19 zo dňa 18. 02. 2010). Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 164/96 zo dňa 27. 01. 1997). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).
Z pripojených listín, súd zistil, že dňa 25. 07. 2006 bola medzi oprávneným a povinnou uzavretá Zmluvu o úvere, variabilný symbol (č. zmluvy) 5370664, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej finančné prostriedky vo výške 165,97 eura (5.000,00 Sk) a povinná sa zaviazala poskytnuté finančné prostriedky splácať v dohodnutých splátkach.
Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, t.j. od 25. 11. 2004,, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení účinnom ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, t.j. do 31. 12. 2007, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, t.j. do 31. 12. 2007, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, t.j. do 31. 12. 2007, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, t.j. do 31. 12. 2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinnou, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku a ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku je zmluvou spotrebiteľskou. Jedná sa o zmluvu,
ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy (poskytnutie finančných prostriedkov) podstatným spôsobom neovplyvňujú, všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Úprava zákona o ochrane spotrebiteľa rozšírila definíciu spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka aj na zmluvy priamo v Občianskom zákonníku neupravené (porovnaj znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinné od 01. 01. 2008). Zmluvnými stranami spotrebiteľskej, typovej zmluvy sú dodávateľ, spoločnosť Pohotovosť s.r.o., ktorej predmet činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považuje za preukázané, že povinná má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej zmluvy postavenie spotrebiteľa, nakoľko sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov fyzickej osobe
- nepodnikateľovi. Keďže súd dospel z predložených listín k záveru, že povinná mala vo vzťahu z uzatvorenej zmluvy postavenie spotrebiteľa, za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, je namieste pri pochybnostiach (ktoré by ev. mohol vniesť oprávnený) o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že dlžník koná pri uzatváraní a plnení z uzatvorenej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti ťaží toho, kto bude tvrdiť takúto výnimku. Z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu o plnení z ktorej rozhodol rozhodcovský súd. Za takéhoto stavu musí exekučný súd podrobiť túto zmluvu súdnej kontrole, či sa nevymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy, ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Občiansky zákonník zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na obsah § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet ustanovení v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné podmienky a ktoré môže a má dopĺňať judikatúra súdov, ktorá by mala vziať do úvahy i znenie a duch smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.apríla 1993 (ďalej len „smernica“). Cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali a aby mali odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Súd pri posudzovaní podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy použil aj analogický výklad a to podľa smernice, ktorá bola do nášho právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. Okrem toho má smernica aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži aj ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov.
Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q) týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou (rozhodcovským konaním - neoficiálny preklad), nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.
Bod 17 zmluvy uvedený vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, upravuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak oprávnený podá voči nemu žalobu u vopred ním vybraného rozhodcovského súdu, čím reálne došlo k narušeniu zákonom sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, reálne vopred vzdal práva na účinnú právnu obranu. Spotrebiteľovi je tak odopretá možnosť brániť svoje práva vo všetkých sporoch, v ktorých sa domáha svojich práv dodávateľ v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral argumenty žalujúcej strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a je dodávateľom pripravená ako súčasť vopred pripravených podmienok predloženej zmluvy, ktoré nemá možnosť spotrebiteľ ovplyvniť. Zmluvná podmienka núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa tak ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom vo všetkých prípadoch, ak bude vystupovať na strane žalovaného a dodávateľ sa bude voči spotrebiteľovi domáhať svojich práv žalobou podanou u ním vybratého rozhodcovského súdu. Rozhodcovský súd je súkromnoprávnym orgánom, ktorý neoplýva všetkými atribútmi nositeľa verejnej moci. Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej doložky je zrejmé, že oprávnený už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov rozhodcom za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených nielen na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou vopred pripravených zmluvných podmienok bez možnosti ich modifikácie, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal a teda si ho výslovne spotrebiteľ neželal. Rozhodcovská doložka bola už v čase zatvárania zmluvy neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia (bez písomnej formy) zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V tomto smere súdu dáva za pravdu aj neskoršie prijatá novela Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z.z. účinným od 1. januára 2008 zaviedla do § 53 ods. 4 písm. r) v znení: „za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“. Pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy (vzťah fakticky nerovný a nevyvážený), niet žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná podmienka je neprijateľná. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným. Tomuto postupu nebráni ani skutočnosť, že zastaveniu exekúcie predchádzalo udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, pretože exekútor plnenie ešte nevymohol a povinnosť súdu postarať sa o to, aby spotrebiteľa nekalé podmienky nezaväzovali, trvá permanentne počas celého exekučného konania.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012).
Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Exekučný súd taktiež poukazuje na to, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť aj podmienku písomnej formy. Písomná forma rozhodcovskej doložky nie je v danom prípade splnená. Dlžníkovo vyhlásenie, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru a zaväzuje sa ich dodržiavať nie je dodržaním písomnej formy tak, ako ho predpokladá ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, keď rozhodcovská doložka nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami (chýba podpis dlžníka aj veriteľa), ale len vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Súčasťou rozhodcovského spisu nie sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru podpísané oboma zmluvnými stranami. Na základe zhora uvedeného dospel súd k záveru o neexistencii platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy - rozhodcovskej doložky, ktorá ak nie je uzavretá písomnou formou je neplatná.
Oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi sa zakladá práve rozhodcovskou zmluvou (doložkou). Ak súd v exekučnom konaní skúma platnosť rozhodcovskej doložky, zaoberá sa tým, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený, rovnako ako by to skúmal v prípade iných exekučných titulov uvedených v § 41 exekučného poriadku. Predpokladom na zákonné vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009). Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) titul žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje. Exekučný súd dospel k záveru o neexistencii relevantného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) na základe posúdenia rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnej podmienky podľa § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Keďže rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je absolútne neplatná.
Keďže rozhodcovský rozsudok vydaný v predmetnej veci je z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúcej sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku, pre absenciu vykonateľného exekučného titulu súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Súd vyzval súdneho exekútora do 10 dní na vyčíslenie trov exekúcie v prípade, ak si uplatňuje trovy pre zastavenie exekúcie. Výzvu prevzal súdny exekútor dňa 18. 06. 2012. Súdny exekútor si v lehote určenej súdom trovy exekúcie nevyčíslil, ani súd nepožiadal o predĺženie lehoty. Súdny exekútor deklaroval svoje právo na trovy exekúcie, ale v lehote stanovenej súdom si nesplnil povinnosť ich preukázať a vyčísliť. Nakoľko súdny exekútor v určenej lehote exekučnému súdu vynaloženie trov exekúcie nepreukázal, ani nevyčíslil, rozhodol o trovách exekúcie súdneho exekútora tak, že ich náhrada sa súdnemu exekútorovi nepriznáva.
Oprávnený si v návrhu na vykonanie exekúcie uplatnil trovy exekúcie v celkovej výške 71,67 eura. Nakoľko oprávnený nebol v exekúcii podaním návrhu na vykonanie exekúcie úspešný, keď exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a zastavená z dôvodu neexistencie vykonateľného exekučného titulu, o uplatnených trovách exekúcie oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie súd rozhodol tak, že ich náhrada sa oprávnenému nepriznáva..
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia na Okresný súd Liptovský Mikuláš.
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie podľa § 205 ods. 2 OSP možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ,ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205a OSP pri odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.