Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-192-2022.pdf
PDF · 106.77 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/192/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu: JUDr. N. D., nar. X.XX.XXXX, bytom F., Q. M. XXXX/X, právne zastúpený JUDr. Ivou Pavlíkovou, advokátkou so sídlom F., T. XX, proti žalovanej: N. R., nar. XX.X.XXXX, bytom D. M., F. XXX, právne zastúpenej JUDr. Janou Ftorkovou, advokátkou so sídlom F., D. G. XXXX/XA, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 40C/213/2016-316 zo dňa 27.6.2022, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca (po pripustení zmeny žaloby uznesením č. k. 40C/2013/2016-90 zo dňa 16.10.2018) domáhal určenia, že je spoluvlastníkom podielu o rozsahu 1/90-ina k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX pre katastrálne územie D. M. ako parcely CKN č. 8079 - zastavaná plocha o výmere 22 m2, č. 8080/1 záhrada o výmere 702 m2 a č. 8080/2 - trvalé trávnaté porasty o výmere 180 m2 (výmery upresnené po ROEP), vytvorených z PKN parc. č. 4882/1 - trvalé trávnaté porasty (pôvodne bez výmery, aktuálne vo výmere 5.380 m2) z pozemkovo-knižných vložiek č. XXX, XXX a XXX (katastrálne územie D. M.), ku ktorým CKN parcelám podľa aktuálneho LV č. XXXX má zapísané vlastnícke právo žalovaná v celosti (1/1).
2. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, ktoré sú mu na prospech. Podľa geometrického plánu č. 54/2000 zo dňa 10.10.2000 vyhotoveného GEOMER Ing. Marián Forbak, IČO: 34 354 930 z PK parcely č. 4882/1 zapísanej v PK vložkách č. XXX, č. XXX a č. XXX bez výmery (doterajší stav) odčlenením vznikli nové parcely č. 8079 - zastavaná plocha o výmere 18 m2 (po ROEP vo výmere 22 m2), č. 8080/1 - záhrada o výmere 701 m2 (po ROEP vo výmere 702 m2) a č. 8080/2 - trvalý trávnatý porast vo výmere 182 m2 (po ROEP vo výmere 180 m2) pri zachovaní pôvodnej parcely č. 4882/1 bez výmery (nový stav). Uvedené vyplýva aj z listu Okresného úradu Bytča zo dňa 14.10.2020 označeného ako „Vyhotovenie spätnej identifikácie pozemkov - odpoveď“ adresovaného žalobcovi, kde okresný úrad okrem iného uviedol, že z pôvodnej EKN parcely č. 4882/1 je časť vysporiadaná na LV v celosti, jedná sa okrem iného aj o parcely registra „C“, p. č. CKN 8079, 8080/1 a 8080/2. 3. Žalobca v konaní predovšetkým tvrdil, že spoluvlastnícky podiel na pôvodnej PKN parcele č. 4882/1 (od ktorého spoluvlastníckeho podielu následne odvodzoval svoje podielové spoluvlastníctvo na sporných pozemkoch vlastnícky zapísaných na žalovanú na LV č. XXXX) nadobudol od svojho nebohého
otca N. D. formálnou darovacou zmluvou mimo zápis v pozemkovej knihe v roku 1980. Jeho otec mal predmetné vlastníctvo nadobudnúť spolu s matkou Z. D., rod. K. v roku 1944 od pôvodnej pkn. vlastníčky zapísanej v pkn. vložke č. XXX pod B 28e - I. I. a jej právneho predchodcu I. N. (B 15, 19, 24) za to, že im ako vedúci obchodu poskytoval potraviny na úver, ktorý dlh splatili spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnosti - pôvodnej PKN parcele č. 4882/1. 4. Uvedené tvrdenia podľa okresného súdu v konaní preukázané neboli. Údajnú formálnu darovaciu zmluvu žalobca v konaní nepredložil. Okrem toho, ak by aj bola uzavretá ústna darovacia zmluva, táto by bola uzavretá v rozpore s § 46 ods. 1 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý pre takúto zmluvu vyžadoval písomnú formu pod sankciou jej neplatnosti. Uvedené ustanovenia nepripúšťajú možnosť iného výkladu. Navyše sa v relevantnej dobe vyžadovala registrácia zmluvy o prevode nehnuteľností štátnym notárstvom, pričom vlastníctvo k nehnuteľnosti sa nadobúdalo až takouto registráciou príslušnej zmluvy.
5. Pokiaľ žalobca vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam preukazoval/odvodzoval od notárskej zápisnice, túto v konaní taktiež nepredložil. Odhliadnuc od toho súd prvej inštancie zdôraznil, že k vzniku oprávnenej držby dochádza/dochádzalo na základe notárskeho osvedčenia vydaného držiteľovi pozemku, ktorý bol na jeho podklade zapísaný v katastri nehnuteľností za vlastníka, ale k nadobudnutiu vlastníckeho práva dochádza až uplynutím 10 rokov odo dňa tohto zápisu na základe vydržania.
6. Vo vzťahu k rozhodnutiu o schválení ROEP sa okresný súd stotožnil s argumentáciou právnej zástupkyne žalovanej, že toto rozhodnutie je síce podkladom pre zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností, ide ale o deklaratórne rozhodnutie, ktoré vlastníctvo nekonštituuje, len deklaruje na základe iného právneho titulu. Rozhodnutie o schválení ROEP v zásade nezakladá účinky tak „prejudiciality", ako aj „viazanosti súdu inými rozhodnutiami" (§ 193 a § 194 CSP), a to jednak z dôvodu (iba) deklaratívneho charakteru verejnej listiny, ktorou je Rozhodnutie o schválení ROEP a jednak z dôvodu priamo zákonom predpokladanej možnosti „práva na začatie konania podľa osobitného predpisu" podľa § 137 CSP v prípade, ak dotknutá osoba s obsahom verejnej listiny nesúhlasí. 7. Ak teda žalobca tvrdil, že vlastníctvo k EKN parcele č. 4882/1, od vlastníctva ktorej odvodzoval svoje spoluvlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam (ktorým svedčí zápis vlastníckeho práva žalovanej) nadobudol rozhodnutím štátneho orgánu (Rozhodnutím o schválení ROEP), tento jeho názor nie je správny.
8. Čo sa týka právneho predchodcu, žalobca neuviedol na základe akého konkrétneho právneho úkonu mal jeho právny predchodca tento predmetný spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti nadobudnúť. Okrem toho (súd) poukázal na skutočnosť, že evidovanie nehnuteľností a vlastníckych vzťahov k nim sa na území niekdajšieho Uhorska začalo už okolo roku 1852 a to v pozemkovej knihe. Boli v nej evidované vlastnícke práva a iné vecné práva a to na základe intabulačného princípu, čo v praxi znamenalo, že vlastnícke právo sa nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy a nie podpisom zmluvy.
9. Okresný súd uzavrel, že žalobca nemohol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudnúť ani vydržaním, keďže uňho nebol daný jeden z predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva týmto originálnym spôsobom, a to oprávnenosť držby - dobrá viera, že mu nehnuteľnosť patrí a to s ohľadom na skutočnosť, že titulom nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním (žalobcom tvrdeného/uvedeného v notárskej zápisnici) mala byť v roku 1980 neformálna ústna darovacia zmluva (jej písomnú formu žalobca v konaní ani netvrdil, nieto ešte preukázal). 10. Súd prvej inštancie v tomto smere poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 74/2015 a R 75/2015, ktoré nepripúšťajú za takýchto okolností konštatovanie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, keď argumentujú že: „Oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme.“ .
11. Záverom okresný súd zamietol vykonať dôkazy, hodnotiac ich ako nie irelevantné, resp. nehospodárne. 12. Pri konštatovanej absencii relevantného nadobúdacieho titulu žalobcu odôvodňujúceho ním uplatnené právo by totiž bolo nadbytočné a najmä nehospodárne vykonávať dokazovanie zabezpečením spisu z archívu týkajúceho sa notárskej zápisnice N 331/2000, výsluchom svedkov - časti vlastníkov
evidovaných na LV č. XXXX a zabezpečením ich dedičských spisov, výsluchom svedkov Z. X., R. I., N. S., Ing. M. G., N. Q., Z. Q. a Ing. V. H.. Pokiaľ žalobca v konaní navrhol vykonať dokazovanie jeho výsluchom, okresný súd uviedol, že žalobca ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní konanom dňa 27.06.2022 (na ktorom pojednávaní súd vo veci rozhodol), o odročenie pojednávania nepožiadal, na pojednávaní bol riadne zastúpený právnym zástupcom. S ohľadom na trvanie sporu od roku 2016, nepovažoval za hospodárne odročovať pojednávanie za účelom výsluchu žalobcu, naviac jeho výsluchom by nemohol byť dotknutý záver súdu, že v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Rovnako zamietol aj návrh právneho zástupcu žalovanej doplniť dokazovanie zabezpečením notárskej zápisnice č. 220/2008 (osvedčenie vyhlásenia o vydržaní žalobcom). Odhliadnuc od skutočnosti, že predložiť uvedený listinný dôkaz bolo primárne v záujme žalobcu, notárska zápisnica tak, ako už bolo uvedené, nie je nadobúdacím titulom a vzhľadom na dôkaznú núdzu žalobcu, ani vo veci relevantným dôkazom. 13. Osobitne súd prvej inštancie zdôraznil, že ak žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, je bez právnej relevancie zaoberať sa jeho tvrdeniami popierajúcimi vlastnícke právo žalovanej.
14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, pričom vychádzal z plného úspechu žalovanej v konaní.
15. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie sám i prostredníctvom svojho právneho zástupcu. 16. V prvom prípade „v súvislosti s právnou istotou, že odvolanie v zákonnej lehote podá advokátka“ namietal odporovanie si dôvodov, na základe ktorých súd žalobu zamietol. V tejto súvislosti namietal na jednej strane tvrdenie súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcom, nedostatku aktívnej legitimácie a nepreukázanie naliehavého právneho záujmu, a na strane druhej poukázal na časť odôvodnenia súdu o danej vecnej legitimácii strán sporu a o preukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. 17. Odvolateľ zdôraznil, že žalovaná nemohla v roku 1972 nadobudnúť žalovanú nehnuteľnosť od pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov, pretože k tomuto roku z pôvodných vlastníkov nežil takmer nik. Ak žalovaná tvrdí, že nadobudla vlastníctvo k parcele EKN 4882 v roku 1972 zámenou za inú jej vlastnícky patriacu nehnuteľnosť, tak žalovaná v roku 1972 nevlastnila „inú parcelu“, ktorú by mohla zameniť s pôvodnými vlastníkmi ani ich dedičmi. Taktiež neuviedla/nepreukázala, ktorú konkrétnu parcelu zamenila. Taktiež si žalovaná Notárskou zápisnicou N 331/2000 Nz 401/2000 nemohla osvedčiť vlastníctvo titulom vydržania k sporným pozemkom, nakoľko išlo o absolútne neplatný právny úkon. 18. Žalobca spochybnil aj čestné vyhlásenie Ing. V. H. zo dňa 20.1.2017 a navrhol súdu, aby si „naštudoval“ pkn. vložku XXX. Pokiaľ sa okresný súd neoboznámil s pkn. vložkami XXX, XXX a XXX, so zápismi o prevode, prechode a zápisoch v nich uvedených čo do vlastníckych práv k parcele pkn. 4882 a následnom rozdelení cez pôvodné GP na parcele KNE /pkn./ 4882 s odčlenením pôvodnej výmery, a ich následným zápisom do pkn. vložiek č. XXXX, XXXX, nemohol vyhodnotiť tento dôkaz ani čo do uskutočnenia reálnej deľby vykonanej právnymi predchodcami strán sporu. Následne zamietnutím návrhu na identifikáciu nemohol, podľa názoru žalobcu, okresný súd presvedčivo vyhodnotiť ani vlastnícke právo žalobcu, resp. neoprávnené vlastníctvo žalovanej. Vychádzajúc zo zápisov z pkn. vl. XXX, XXX súdu predložil výpočet/odpočet z výmery parcely pkn. 2882 na úbytok z tejto výmery na novovytvorené parcely z pkn. vl. XXX a XXX a argumentoval, že ak je pkn. vložkách č. XXX, XXX a XXX výmera parcely pkn 4882 20.730 m2, a ak z tejto výmery bolo odčlenených 700 m2, mala mať parcela KNE 4882 výmeru 20.030 m2. Po ROEP vo D. M. došlo k zápisu parcely KNE 4882/1 na LV č. XXXX iba k výmere 5380 m2.
19. V odvolaní podanom prostredníctvom právneho zástupcu žalobca argumentoval, že podstatou jeho tvrdení bolo popretie, že si žalovaná Notárskou zápisnicou N 331/2000 Nz 401/2000 mohla osvedčiť vlastníctvo vydržania k sporným pozemkom, a to tak, že na základe zámennej neformálnej zmluvy v roku 1972, ktorú uzatvorila s „pôvodnými“ Pkn vlastníkmi zapísanými v PKN vložkách XXX, XXX, XXX bez zápisu vlastníckeho práva vstúpila do držby a predmetné pozemky vydržala. Žalovaná v predmetnej zápisnici o vydržaní neuviedla, s ktorou osobou mala uzatvoriť zámennú zmluvu. Žalobca naopak uviedol, že svoj podiel odvodzuje od pôvodnej spoluvlastníčky pkn parcely 4881/1 I. I., rod. N. a jej otca I. N., ktorí zaplatili jeho otcovi za tovar predmetným podielom na spornej parcele, o čom svedčí aj zápis pod B28 na pkn vl. XXX. Otec žalobcu následne previedol podiel 1/90 neformálnou darovacou zmluvou. 20. Pokiaľ súd prvej inštancie zamietol všetky návrhy dôkazov, čo odôvodnil najmä ich nerelevantnosťou, odvolateľ zastáva názor, že uvedený postup okresného súdu je predčasný a žalobcovi tým bolo znemožnené uplatniť si jeho procesné práva. Argumentoval, že obe strany sporu opierali svoje vlastníctvo o neformálne uzatvorené zmluvy medzi právnymi predchodcami prevodcov na strany sporu.
Domnieval sa, že okresný súd sa nedostatočne oboznámil s predloženými LV č. XXXX pre kat. úz. D. M. a pkn vložkami č. XXX, XXX a XXX a podrobne rozpísal, čo z predmetných pkn vložiek vyplýva. Žalobca za nepochybné považoval, že žalovaná na základe Geometrického plánu č. 57/200 zo dňa 10.10.2000 a notárskej zápisnice odčlenila celkovo 904 m2 pozemku parc. č. EKN 4882/1 pre kat. úz. D. M. na úkor všetkých tam zapísaných spoluvlastníkov a hoci odvodzovala svoje vlastnícke práva od nemenovaných vlastníkov zapísaných v pkn vložkách XXX, XXX a XXX, poukázal, že Ing. V. H. nikdy nebol, a to ani v pkn vložke XXX, kde posledný zápis svedčil R. I. rod. H., ktorej podiel však bol prevedený na LV. č. XXXX N. I. (pravdepodobne syna) titulom osvedčenia o dedičstve 7D 183/2014-26, Dnot 244/2014 v podiele 1/12, pričom túto skutočnosť si musela žalovaná uvedomiť v čase podania návrhu na spísanie notárskej zápisnice v roku 2000, ale aj v čase vyhotovenia Čestného vyhlásenia Ing. V. H.. Z pkn vložiek XXX, XXX a XXX nepochybne, podľa názoru žalobcu, vyplývalo, že jediná reálna deľba pozemkov medzi spoluvlastníkmi parcely pkn č. 4882 sa uskutočnila v roku 1938 tak, ako bola zapísaná v pkn vložkách XXX, XXX a XXX a následne pozemok označený ako pkn parcela č. 4882/1 mal presnú výmeru 2 ha 07 áre a 30 m2, a k tejto parcele prislúchali jednotlivé podiely spoluvlastníkov zapísaných ako je vyššie uvedené vo vložkách pkn XXX, XXX a XXX a práve z výmery 20.730 m2 si žalovaná vyčlenila bez súhlasu spoluvlastníkov 904 m2 tvrdiac, že sa uskutočnila reálna deľba pred rokom 1950 a pozemok nadobudla od Ing. V. H. a jeho sestry R. I. rod. H.. 21. Ak okresný súd dôvodil nedostatok dôkazného bremena na strane žalobcu nepredložením Notárskej zápisnice N 220/2008 NZ 58170/2008, túto považoval jednak len za deklaratórny dôkaz o tom, že držiteľ vstúpil do držby, avšak zápisnica sama o sebe vlastnícke právo nezakladá. Zabezpečiť listiny priamo vyplývajúce zo zápisov na listoch vlastníctva považoval za vec súdu, a to aj bez návrhu. Žalobca nemal vedomosť, že tento dôkaz sa v spise nenachádza, keďže mu súd neuložil povinnosť v zmysle § 171 ods. 1 CSP a ani edičnú povinnosť. Preto pokiaľ okresný súd neprihliadal na rozhodnutie ROEP C 11/2019 zo dňa 11.12.2018 a ani nežiadal podklady na vydanie rozhodnutia, žalobca mal za to, že s rozhodnutím sa nevysporiadal v súlade s § 194 ods. 2 CSP. 22. V súvislosti s právnym posúdením ústnej formy kúpnych zmlúv medzi otcom žalobcu a I. I., uviedol, že táto sa v období 2. svetovej vojny riadila duálnym systémom práv po vzniku Československa, ale zároveň boli prevzaté uhorské zákony, nariadenia, obyčajové právo a prevzatá celá súdna prax, avšak následne zákonom č. 1/1939 o slovenskom samostatnom štáte, nariadením SNR 13/1944 Zb. o prechodnom opatrení pôdy roľníkom utečencom a nariadenie SNR č. 125/1944 o dočasnom zákaze scudzenia nehnuteľností a obmedzené zaťaženia nehnuteľností, sa písomné prevody nehnuteľností takmer nerealizovali. I. I. následne niekedy po roku 1945 odišla do USA a už sa nevrátila, preto otec žalobcu vykonával držbu naďalej neformálne, a takto aj previedol svoju držbu k pozemkom na svojho syna - žalobcu v roku 1980 (za účinnosti zák. č. 40/1964 Zb., ale pred novelizáciou OZ zákonom č. 131/1982 Zb.). Z uvedeného dôvodu považoval právne posúdenie súdom za nesprávne, keďže aplikoval právne predpisy nevzťahujúce sa na skutkový stav veci.
23. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že v čase, keď mala byť uzavretá žalobcom tvrdená formálna darovacia zmluva medzi ním a jeho otcom, už dlhodobo platil právny predpis, ktorý k platnému a účinnému prevodu nehnuteľností vyžadoval písomnú formu zmluvy a jej registráciu na štátnom notárstve. Rozhodovaciu prax NS SR v tejto otázke označila za ustálenú a za podstatné považovala závery, podľa ktorých dobromyseľnosť držiteľa pri vydržaní sa skúma z pohľadu objektívnych okolností, pri skúmaní omylu tento nemôže byť ospravedlniteľný, pokiaľ by k nemu nedošlo, ak by subjekt postupoval s obvyklou mierou opatrnosti a právny omyl je ospravedlniteľný len výnimočne. Neznalosť zákona neospravedlňuje, preto nemôže byť ospravedlniteľný právny omyl v takej veci, kde existuje jednoznačné a zrozumiteľné ustanovenie zákona (povinnosť písomných zmlúv a registrácia zmlúv na štátnom notárstve), napokon nemôže ísť o právny omyl vtedy, pokiaľ ustanovenie upravujúce postupy je prijaté už nejakú dobu a v praxi sa podľa neho bežne postupuje. 24. Podmienkou prevodu nehnuteľností bola v rokoch 1964 - 1992 registrácia štátnym notárstvom, to znamená, že v roku 1980, keď podľa žalobcu malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, platila právna úprava písomnej formy zmluvy o prevode nehnuteľností a jej registrácia štátnym notárstvom už po dobu 16 rokov. NS SR sa okolo roku 2010 rozhodnutiami sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R73/2015), 4Cdo/361/2012 (R74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo 8/2010 a sp. zn. 6MCdo/5/2010 priklonil k právnemu názoru, že súčasťou všetkých okolností, na ktoré je pri dobromyseľnosti potrebné brať na zreteľ, sú aj ťažiskové právne formy. V zmysle uvedeného oprávneným držiteľom nehnuteľností, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, ktorý do jej držby vstúpil za účinnosti OZ v znení do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola
registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zák. č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a podľa R 74/2015 oprávneným držiteľom nehnuteľností, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti OZ v znení do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme. 25. V súlade s citovanými rozhodnutiami NS SR zhodne s názorom okresného súdu uzavrela, že žalobca nemôže byť oprávneným držiteľom so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľným o tom, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, ku ktorým sa domáhal určenia vlastníckeho práva, pretože ak do držby vstúpil po uzavretí ústnej darovacej zmluvy uzavretej v roku 1980, t. j. za účinnosti OZ v znení do 31.12.1991, nemôže byť dobromyseľným vlastníkom. 26. Pokiaľ žalobca poukazuje na právnu úpravu, ktorá mala platiť v období uzavretia ústnej formy kúpnej zmluvy medzi otcom žalobcu N. D. st. a I. I., zdôraznila, že v súdenej veci súd posudzoval právo žalobcu, ktoré uplatnil na základe iného právneho úkonu a to ústnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a jeho otcom, ktorá mala byť uzavretá v roku 1980, a preto považovala za irelevantné, aký právny stav platil v období druhej svetovej vojny. 27. V súvislosti s odvolacím dôvodom spočívajúcim v tom, že okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, sa žalovaná stotožnila s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý je založený na doteraz zaužívanej súdnej praxi, podľa ktorej nevykonanie niektorého z navrhovaných dôkazov bez ďalších relevantných skutočností nezakladá tzv. zmätočnú vadu v procesnom postupe súdu, pretože súd nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.
28. Žalobca v následnom stanovisku zopakoval, že nevykonaním ním navrhnutých dôkazov mu súd prvej inštancie odňal právo na spravodlivý súdny proces.
29. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná (neúspešná) strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), vec preskúmal v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 ods. 1 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 219 ods. 3 v spojení s 378 ods. 1 CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
30. Záverečná poznámka súdu prvej inštancie (bod 13 tohto odôvodnenia) nachádza svoj význam i vo vzťahu k nemalej časti odvolania (osobitne body 17 a 20 tohto odôvodnenia), v rámci ktorej žalobca opätovne predostiera argumentáciu smerujúcu k popretiu vlastníckeho práva žalovanej, hoci mu okresný súd náležite objasnil/vysvetlil zásadnú procesnú okolnosť, a to že v predmetnom konaní o žalobe o určenie jeho vlastníckeho práva je určujúcim unesenie dôkazného bremena (k čomu ale nedošlo) žalobcom vo vzťahu k jeho titulu zakladajúceho vlastnícke právo, nie spochybnenie vlastníckeho práva žalovanej (nejedná sa o žalobu o určenie, že žalovaná nie je spolu/vlastníkom).
31. Obdobne neobstojí ani námietka o odňatí možnosti konať pred súdom z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov. 32. Posúdenie návrhu/návrhov na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 <. ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Inými slovami, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04 <.), hoci nevyhnutným je, aby súd svoje dôvody (vedúce k zamietnutiu návrhov na vykonanie dokazovania) dostatočne objasnil. 33. V osobitostiach súdenej veci nie je možné z opísaných hľadísk/východísk vytknúť okresnému súdu pochybenie. Osobitne (vo vzťahu ku každému dôkaznému návrhu) a podrobne totiž vymedzil dôvody, pre ktoré prednesené dôkazné návrhy považoval za nadbytočné/neefektívne, pričom úvaha (súdu prvej inštancie), že požadované dôkazy neboli spôsobilé nič zmeniť na určujúcom závere o neunesení dôkazného bremena žalobcu k titulu jeho vlastníckeho práva, keďže smerovali k preukazovaniu ne/ nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanou, je logická a správna.
34. Pokiaľ ide o samotné meritum veci, odvolateľ kvalifikovane nereaguje na zásadnú právnu argumentáciu okresného súdu, vychádzajúcu z už ustálenej aplikačnej praxe, majúcej navyše formu judikatúry, t.j. publikovaného (v podobe právnej vety) zásadného (v zmysle nie „bežného“) rozhodnutia (konkrétne R 74/2015, resp. R 75/2015), vyznačujúceho sa interpretačným významom pre výklad práva. 35. V zmysle takto formalizovaných záverov rozhodovacej činnosti súdov totiž platí (ako správne ustálil okresný súd), že nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe darovacej
zmluvy podľa právnej úpravy účinnej v rozhodnej dobe vyžadovalo písomnú formu (ako i registráciu). Absencia predpísanej formy viedla k absolútnej neplatnosti takých úkonov, pričom právna úprava nadobúdania vlastníckeho práva v čase, kedy malo dôjsť k ústnej darovacej zmluve, bola celkom jednoznačná a zrozumiteľná, obsahujúca konkrétne ustanovenia zákona o forme takéhoto úkonu a spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva. 36. Konštatované je potom základom určujúceho právneho záveru o neospravedlniteľnom právnom omyle na strane žalobcu (ten písomnú formu nadobúdacieho titulu ani len netvrdí), ktorý fakt vylučuje existenciu/založenie dobromyseľnosti (t.j. vnútorného presvedčenia žalobcu, že je vlastníkom) ako definičného/pojmového znaku inštitútu vydržania. Možno preto zhrnúť/uzavrieť, že žalobca v konaní nepreukázal primárnu (a kumulatívnu) podmienku nevyhnutnú pre možnosť konštatovať vznik vlastníckeho práva vydržaním a to existenciu relevantného právneho titulu. 37. V kontexte uvedeného bez právnej relevancie ostáva námietka odvolateľa ohľadne ne/predloženia Notárskej zápisnice N 220/2008 NZ 58170/2008 ako dôkazu o vstupe držby. Predmetné tvrdenie je totiž spôsobilé preukazovať faktický vstup do držby, nie však existenciu právneho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva (a vstupu do dobromyseľnej držby).
38. Na základe opísaných úvah pristúpil odvolací súd k potvrdeniu vecnej správnosti zamietajúceho meritórneho výroku. 39. Následne potvrdil napadnutý rozsudok aj vo výroku o trovách konania, vo vzťahu ku ktorému žalobca okrem námietok súvisiacich s argumentáciou k meritu veci, neprezentoval žiadne odvolacie dôvody.
40. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, pričom vychádzal z plného úspechu žalovanej v odvolacom konaní. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník súdu prvej inštancie.
41. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.