Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-53-2023.pdf
PDF · 126.26 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/53/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Matúša Staríčka v spore žalobcu: Pozemkové spoločenstvo - lesný a pasienkový urbár Dechtice, IČO: 42 399 572, so sídlom Dechtice 541, zast.: URBAN GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244 895, so sídlom Havlíčkova 16, Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: JIVA - TRADE, s.r.o., IČO: 36 257 681, so sídlom Topoľová 2810, Sereď, zast.: HALADA advokátska kancelária s.r.o., IČO: 36 669 661, Kapitulská 21, Trnava, o vypratanie nehnuteľností, odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 16C/138/2016-165 zo dňa 11.1.2023, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd m e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom č.k. 16C/138/2016-165 zo dňa 11.1.2023 výrokom I. uložil žalovanému povinnosť do 10 dní od právoplatnosti rozsudku vypratať nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX vedené Okresným úradom Trnava, katastrálny odbor, nachádzajúce sa v k.ú. A., obec A., okres Trnava a to:
- pozemok parcely reg. "C" č. 3162/1, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 42802 m2,
- pozemok parcely reg. "E" č. 3162/3, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 1320 m2,
- pozemok parcely reg. "E" č. 3158, druh pozemku: trvalé trávnaté porasty o výmere 273104 m2,
- pozemok parcely reg. "E" č. 3159, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 1822 m2,
- pozemok parcely reg. "E" č. 3161, druh pozemku: ostatné plochy o výmere 2003 m2,
- pozemok parcely reg. "E" č. 3163/1, druh pozemku: trvalé trávnaté porasty o výmere 79303 m2 a výrokom II. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Rozsudok označený v záhlaví súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 2 ods. 1 písm. c), § 14 ods. 1, § 14 ods. 7, § 16 ods. 1, § 16 ods. 2 zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách ( ďalej len ,,ZoPS“ ); § 6 ods. 4 zákona č. 503/2003 Z.z., o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov; § 24 ods. 1 zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva ( ďalej len ,, banský zákon “ ); § 97 ods. 1 zákona č. 79/2015 Z.z. o odpadoch a § 679 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ( ďalej len ,, O.z. “ ).
3. Vecne súd prvej inštancie dôvodil tým, že žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu. Uviedol, že postavenie pozemkového spoločenstva upravuje ZoPS, z ktorého § 2 písm. c) vyplýva, že spoločenstvom sa rozumie spoločenstvo vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti. Centrálnym pojmom činnosti pozemkových spoločenstiev v Slovenskej republike je pôda. V súčasnosti sú vlastnícke vzťahy k pôde značne rozdrobené, čo je spôsobené historickými udalosťami. Táto rozdrobenosť spôsobuje problémy z hľadiska racionálneho využívania pôdy. Práve urbariáty, komposesoráty a im podobné útvary (v súčasnosti nazývané pozemkové spoločenstvá) sú príznačné pre naše územie a slúžia k lepšiemu a hospodárnejšiemu využívaniu (v súčasnosti) poľnohospodárskej či lesnej pôdy. Pozemkové spoločenstvo je vlastníkom majetkových hodnôt, ktoré slúžia na plnenie úloh pozemkového spoločenstva a vznikli v súvislosti s užívaním a hospodárením na spoločnej veci. Hlavnou úlohou a zároveň poslaním pozemkového spoločenstva je zaistenie čo najracionálnejšie hospodárenia na spoločnej nehnuteľnosti prostredníctvom vykonávania súvisiacej podnikateľskej činnosti. Pozemkové spoločenstvo sa zakladá zmluvou o pozemkovom spoločenstve uzavretou vlastníkmi spoločnej nehnuteľnosti alebo vlastníkmi spoločne obhospodarovaných nehnuteľností. Členmi pozemkového spoločenstva sú všetci vlastníci spoločnej nehnuteľnosti, ktorí založením spoločenstva sledujú lepšie a hospodárnejšie využívanie svojej pôdy. Členmi žalobcu sú všetci vlastníci prenajatých nehnuteľností, preto vôľa žalobcu predstavuje vôľu vlastníkov vykonávanú prostredníctvom orgánov pozemkového spoločenstva. Aj keď od nájomnej zmluvy odstúpil žalobca, považoval prvoinštančný súd odstúpenie od nájomnej zmluvy za platné. Opačný záver by predstavoval prílišný formalizmus, neprimerane brániaci vlastníkom spoločných nehnuteľností výkon svojich práv vyplývajúci z vlastníctva. Žalobca je subjektom oprávneným hospodáriť s predmetom nájmu v mene a na účet vlastníkov, teda subjektom oprávneným robiť v mene vlastníkov právne úkony a teda oprávneným podať aj žalobu na vypratanie veci. O spôsobe užívania spoločnej nehnuteľnosti a spoločne obhospodarovaných nehnuteľností, v rámci svojej pôsobnosti podľa § 14 ods. 7 písm. f) ZoPS, rozhoduje zhromaždenie, ktoré je podľa § 14 ods. 1 ZoPS najvyšším orgánom spoločenstva a skladá sa zo všetkých členov spoločenstva. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o vypratanie nehnuteľnosti je iba banská organizácia, lebo len ona je oprávnená držať a užívať dobývací priestor. Uviedol, že oprávnenie žalovanému užívať nehnuteľnosti mu vyplývalo z titulu uzavretej nájomnej zmluvy a nie z titulu určenia dobývacieho priestoru. Odstúpením od nájomnej zmluvy oprávnenie žalovaného užívať nehnuteľnosti zaniklo, preto žalobca ako vlastník majetkových hodnôt slúžiacich na plnenie úloh pozemkového spoločenstva je oprávnený na podanie predmetnej žaloby. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že určenie dobývacieho priestoru zakladá právo vec užívať. Určenie dobývacieho priestoru podľa § 24 ods. 1 Banského zákona zakladá právo na dobývanie výhradného ložiska a na nakladanie s vydobytým nerastom. Žalovaný sa v konaní snažil neplatnosť odstúpenia od nájomnej zmluvy odvodiť od nedodržania zákonom upraveného postupu upravujúceho rozhodovanie pozemkového spoločenstva, ( keď tvrdil, že právnemu úkonu odstúpenia žalobcu od Nájomnej zmluvy, ktorý robí výbor, musí predchádzať rozhodnutie zhromaždenia o odstúpení od Nájomnej zmluvy ), uvedené však nebolo vo veci sporné, resp. popretie skutkových tvrdení zo strany žalovaného nebolo účinné ( § 151 ods. 2 C.s.p. ). Žalovaným odkazovaný § 6 ods. 4 zákona č. 503/2003 Z.z. je v prejednávanej veci bez právneho významu, keďže predmetné ustanovenie priznáva oprávnenému subjektu v rámci reštitúcie voľbu medzi vydaním vlastníctva k pôvodnému pozemku (určenom na obranu štátu alebo na ťažbu nerastov) alebo prevodom iného pozemku vo vlastníctve štátu. Žalovaný napriek písomnej výstrahe prenajímateľov užíval prenajatú vec takým spôsobom, že prenajímateľom vznikla škoda, preto boli naplnené zákonné predpoklady vyžadované § 679 ods. 3 O.z. na odstúpenie od nájomnej zmluvy. Vzhľadom k tomu, že došlo k platnému odstúpeniu od nájomnej zmluvy, oprávnenie žalovaného predmet nájmu užívať zaniklo, v dôsledku čoho žalovaný užíva predmet nájmu bez právneho dôvodu. Preto súd vyhodnotil žalobu za dôvodnú a uložil žalovanému povinnosť nehnuteľnosti vypratať.
4. O trovách konania rozhodol podľa podľa 262 ods. 1 C.s.p. spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., keďže žalobca bol v celom rozsahu úspešný, v konečnom dôsledku to znamená jeho nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
5. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že: súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces /ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p./; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci / ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p./; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností /ust § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p./; súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené /ust. § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p. a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./. Od samého počiatku konania poukazoval na to, že žalobca ako pozemkové spoločenstvo nemá v tomto konaní aktívnu vecnú legitimáciu na domáhanie sa vypratania pozemkov nachádzajúcich sa v dobývacom priestore Dechtice, ktorý má ako banská organizácia určený žalovaný. Pozemky, ktorých vypratania sa žalobca domáha, sú dobývacím priestorom Dechtice, ktorý je určený žalovanému ako banskej organizácii s príslušným banským oprávnením a právoplatnými povoleniami na vykonávanie banskej činnosti v dobývacom priestore, v dôsledku čoho je možnosť užívania predmetných pozemkov zo strany vlastníkov pozemkov obmedzená všeobecne záväznými právnymi predpismi z oblasti banského práva; žalobca nie je účastníkom nájomnej zmluvy zo dňa 20.11.2012, nájomná zmluva bola uzatvorená ešte pred samotným vznikom žalobcu, v dôsledku čoho môžu právne úkony smerujúce k ukončeniu tejto nájomnej zmluvy realizovať len jej zmluvné strany a žalobca pri uplatnení domnelého práva na odstúpenie od nájomnej zmluvy nedodržal ustanovenia ZoPS, ako aj zmluvy o pozemkovom spoločenstve zo dňa 17.7.2014, ktoré upravujú oprávnenia jednotlivých orgánov žalobcu (zhromaždenia a výboru spoločenstva). Pozemky majúce sa vypratať sa nachádzajú v dobývacom priestore Dechtice č. 066/A, nachádzajúcom sa v katastrálnom území A., IČÚTJ 810 223, o plošnom obsahu 325495,5 m2 vymedzenom na povrchu stranami uzatvoreného nepravidelného osemuholníka, ktorý bol určený rozhodnutím Československého kameňopriemyslu, generálneho riaditeľstva Praha, zn. 0406/67, zo dňa 29.8.1967. V dobývacom priestore sa nachádza chránené ložisko vyhradených nerastov (vápenca), ktoré tvorí nerastné bohatstvo, ktoré je v zmysle čl. 4 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky vo vlastníctve Slovenskej republiky. Nájomná zmluva bola uzatvorená pred vznikom žalobcu, žalobca nie je jej účastník a odstúpenie od nájomnej zmluvy adresoval žalobca žalovanému vo vlastnom mene ( nie v mene vlastníkov pozemkov ), a to bez predchádzajúceho súhlasu zhromaždenia žalobcu ( čo sú skutočnosti, ktoré samé o sebe vylučujú možnosť žalobcu podať žalobu o vypratanie ), žalobca ale i prvoinštančný súd úplne odignorovali zásadnú skutočnosť, že možnosť vlastníka užívať pozemky v dobývacom priestore je v danom prípade priamo zo zákona obmedzená, a to príslušnými verejnoprávnymi predpismi upravujúcimi zásady ochrany a racionálneho využívania nerastného bohatstva banskou činnosťou a bezpečnosti prevádzky a ochrany zdravia pri týchto činnostiach, najmä banský zákonom a zákonom č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe. Nájomná zmluva bola uzatvorená ešte dňa 20.11.2012, t.j. predtým, ako žalobca vôbec vznikol a získal právnu subjektivitu ( žalobca vznikol až v roku 2014 ). Vôľu uzatvoriť nájomnú zmluvu vyjadrila svojím podpisom nadpolovičná väčšina všetkých spoluvlastníkov príslušných pozemkov ( či už osobne, alebo podpisom plnomocenstva na uzatvorenie predmetnej nájomnej zmluvy ), ktorí sú jej priamymi zmluvnými stranami. Nájomná zmluva bola tak uzatvorená mimo režimu aktuálneho zákona o pozemkových spoločenstvách i mimo režimu predchádzajúceho zákona. S ohľadom na uvedenú skutočnosť, právny úkon smerujúci k ukončeniu predmetnej nájomnej zmluvy môže uskutočniť len jej zmluvná strana, t.j. samotní spoluvlastníci pozemkov, ktorí nájomnú zmluvu uzatvorili, a nie žalobca, ktorý nie je zmluvnou stranou nájomnej zmluvy a ktorý v čase jej uzatvorenia ani len neexistoval. Ide o podstatne odlišnú situáciu oproti situácii, kedy by samotnú nájomnú zmluvu uzatvoril v mene svojich členov žalobca, ktorý by následne postupom v súlade so zákonom o pozemkových spoločenstvách túto zmluvu aj v mene svojich členov ukončil ( ak by na to existoval zákonný alebo zmluvný dôvod ). Zo žiadneho ustanovenia zákona o pozemkových spoločenstvách nevyplýva, že by žalobca prostredníctvom výboru mohol rušiť zmluvy, ku ktorých uzatvoreniu došlo pred vznikom žalobcu a ktorých účastníkom sú len niektorí spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti ( hoci väčšinoví ). Zákon v zmysle ust. § 16 ods. 2 písm. b) uvádza, že spoločenstvo môže prostredníctvom výboru len uzatvárať nájomné a obdobné zmluvy do budúcna, pričom toto oprávnenie je striktne obmedzené na ich uzatváranie ( nie rušenie ). Navyše, odstúpenie od nájomnej zmluvy zo dňa 31.03.2016, ktoré žalobca doručil žalovanému, je formulované spôsobom, že od nájomnej zmluvy odstupuje samotný žalobca ( „Pozemkové spoločenstvo... oznamuje, že ... odstupuje od Nájomnej zmluvy“ ) a nie jeho členovia, v mene ktorých by žalobca konal. Právny úkon odstúpenia tak uskutočnil žalobca vo vlastnom mene, hoci v zmysle ust. § 16 ZoPS platí, že výbor ako štatutárny orgán spoločenstva môže v zákonom vymedzených veciach konať len v mene a na účet svojich členov a nie priamo vo vlastnom mene. Inak povedané, zákon o pozemkových spoločenstvách upravuje zákonné priame zastúpenie členov spoločenstva v konkrétnych, zákonom predpokladaných otázkach. Ak teda spoločenstvo prostredníctvom výboru koná vo veci týkajúcej sa spoločnej nehnuteľnosti, musí ísť vždy o úkon uskutočnený na základe priameho zastúpenia, t.j. v mene a na účet členov spoločenstva. Právny úkon ( napr. uzatvorenie nájomnej zmluvy ) tak nerobí
spoločenstvo, ale samotní členovia, v mene ktorých koná spoločenstvo ako priamy zástupca. Žalobca tak nie len že odstupoval od nájomnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená konkrétnymi spoluvlastníkmi ešte pred jeho vznikom ( čo je samo o sebe vylúčené ), ale odstúpenie navyše žalovanému adresoval vo vlastnom mene spôsobom, že od nájomnej zmluvy odstupuje priamo žalobca ako spoločenstvo, nie jeho členovia, ktorí sú vlastníkmi príslušných pozemkov. Takýto prejav vôle žalobcu tak za žiadnych okolností nemohol spôsobiť zánik nájomnej zmluvy ( odhliadnuc od absencie zákonného či zmluvného dôvodu na odstúpenie ). Žalobca nie je zmluvnou stranou nájomnej zmluvy, a preto nemôže od tejto nájomnej zmluvy ani odstúpiť. Ak chce žalobca uskutočniť úkon týkajúci sa hospodárenia so spoločnou vecou ( ak ide o úkon, na ktorého uskutočnenie je výbor ako štatutárny orgán v zmysle zákona oprávnený ), musí ho uskutočniť ako priamy zástupca svojich členov, a teda tak, že úkon uskutočňujú členovia spoločenstva, v mene ktorých koná ako zákonne splnomocnený priamy zástupca žalobca. Záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 19 napadnutého rozsudku, podľa ktorého žalobca mohol odstúpiť od nájomnej zmluvy z dôvodu, že všetci vlastníci prenajatých pozemkov sú jeho členmi a preto prejav vôle žalobcu je prejavom vôle jeho členov, nie je správny. Súd v tejto súvislosti žiadnym spôsobom nezohľadnil, že nájomná zmluva bola uzatvorená ešte pred vznikom samotného žalobcu a mimo režimu zákona o pozemkových spoločenstvách. Súd tiež nezohľadnil rozdiel medzi konaním žalobcu vo vlastnom mene a konaním žalobcu ako priameho zástupcu v mene a na účet svojich členov, ktorý predpokladá zákon o pozemkových spoločenstvách. Možno pritom skonštatovať, že závery súdu sú v tomto smere nie len vecne nesprávne ( z dôvodov uvedených vyššie ), ale aj nedostatočne odôvodnené. Súd sa mal vysporiadať minimálne s podstatným a opakovane zdôrazňovaným argumentom o tom, že Nájomná zmluva bola uzatvorená pred vznikom žalobcu priamym prejavom vôle nadpolovičnej väčšiny spoluvlastníkov pozemkov, a preto nemôže byť ukončená samotným žalobcom ( navyše úkonom uskutočneným v jeho vlastnom mene ako keby bol žalobca účastníkom nájomnej zmluvy ). V tomto smere je rozhodnutie súdu prvej inštancie aj nepreskúmateľné. Pri uplatnení odstúpenia od nájomnej zmluvy žalobca nedodržal ustanovenia ZoPS a zmluvy o pozemkovom spoločenstve, ktoré upravujú oprávnenia jednotlivých orgánov žalobcu (zhromaždenia a výboru spoločenstva). Žalovaný konkrétne poukázal na to, že rozhodovanie o spôsobe užívania spoločnej nehnuteľností patrí v zmysle ust. § 14 ods. 7 písm. f) ZoPS do pôsobnosti zhromaždenia ako najvyššieho orgánu spoločenstva. Výbor ako štatutárny orgán spoločenstva môže v zmysle § 16 ZoPS rozhodovať a konať len vo veciach, ktoré mu výslovne umožňuje zákon, zmluva o spoločenstve, stanovy alebo ktoré mu zverí do pôsobnosti ( nad rámec zákonných oprávnení ) zhromaždenie. Zo zákona o pozemkových spoločenstvách ani z doloženej Zmluvy o spoločenstve nevyplýva, že by bol výbor žalobcu oprávnený bez osobitného poverenia zhromaždenia uskutočňovať úkony smerujúce k ukončeniu existujúcich zmluvných vzťahov. Výbor je v zmysle § 16 ods. 2 písm. b) zákona o pozemkových spoločenstvách oprávnený len na uzatváranie nájomných zmlúv, a nie na ich rušenie, pričom aj toto oprávnenie má výbor zmluvou o spoločenstve obmedzené, keď v čl. 4 bode 6 zmluvy o spoločenstve sa uvádza, že „ Ak je predmetom právneho úkonu hodnota presahujúca 10.000 eur alebo záväzok presahujúci 2 roky, je potrebných predchádzajúci súhlas zhromaždenia." V danom prípade pritom išlo o odstúpenie od nájomnej zmluvy uzatvorenej na obdobie cca 30 rokov, z ktorej mali prenajímatelia postupne zinkasovať nájomné spolu vo výške takmer 120.000 eur, a teda išlo o právny úkon, ktorý sa jednak týkal záväzku presahujúceho 2 roky a ktorého hodnota zároveň vysoko presahovala sumu 10.000 eur. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby mohol žalobca prostredníctvom svojho výboru a v mene svojich členov platne odstúpiť od nájomnej zmluvy ( za predpokladu, že by išlo o zmluvu, od ktorej by odstúpiť mohol ), muselo by byť najprv príslušné odstúpenie od nájomnej zmluvy vopred schválené zhromaždením ako najvyšším orgánom žalobcu, ktorému patrí právo rozhodovať o spôsobe užívania spoločnej nehnuteľnosti ( § 14 ods. 7 písm. f) ZoPS ). V opačnom prípade, t. j. bez predchádzajúceho súhlasu zhromaždenia, by výbor uskutočnil úkon, na ktorý nie v zmysle zákona oprávnený, v dôsledku čoho by takýto právny úkon musel byť absolútne neplatný. Od samotného začiatku konania namietal, že ku žiadnym navážkam stavebného odpadu z jeho strany do dobývacieho priestoru ( resp. na pozemky členov žalobcu ) nedošlo a nemohla tak žalobcovi vzniknúť žiadna škoda (resp. jeho členom), preto ak žalobca v konaní toto tvrdil, musel túto spornú skutočnosť v konaní riadne preukázať, čo sa však nestalo. Aj samotný žalobca nepredpokladal, že by mala byť ním tvrdená skutočnosť o nelegálnej navážke stavebných odpadov v konaní preukázaná (resp. nesporná), keď na pojednávaní dňa 11.1.2023 sám navrhoval v tejto súvislosti vykonať dokazovanie miestnou obhliadkou na pozemkoch, preto nie je zrejmé, ako mohol súd prvej inštancie konštatovať, že navážanie stavebných odpadov na pozemky a s tým súvisiaci vznik škody u žalobcu (resp. jeho členov) je nespornou skutočnosťou. Nepochybne tu ide o nesprávny skutkový záver súdu. Niet pochýb, že disponuje povolením na likvidáciu lomu v dobývacom priestore formou povrchovej úpravy terénu s využitím povoleného inertného odpadu ( uvedeného v schválenom pláne
otvárky, prípravy a dobývania stavebného kameňa v dobývacom priestore Dechtice ) už od roku 2007. Túto skutočnosť mu potvrdil aj Hlavný banský úrad. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu v Trnave zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu nárok náhradu trov súdneho konania v celom rozsahu alebo aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, uviedol, že rozporuje správnosť námietok a argumentáciu predostretú žalovaným. V konaní dostatočne preukázal existenciu práva na užívanie nehnuteľnosti a to z titulu jeho činnosti, ako aj vlastníckeho práva jeho členov k daným nehnuteľnostiam. Taktiež preukázal absenciu právneho titulu žalovaného na užívanie predmetnej nehnuteľnosti, a to z titulu odstúpenia od nájomnej zmluvy zo dňa 6.4.2016, čo potvrdzuje aj súd prvej inštancie v bode 21. rozsudku keď uvádza: „oprávnenie žalovaného užívať nehnuteľnosti mu vyplývalo z titulu uzavretej nájomnej zmluvy a nie z titulu určenia dobývacieho priestoru. Odstúpením od nájomnej zmluvy oprávnenie žalovaného užívať nehnuteľnosti zaniklo, preto žalobca ako vlastník majetkových hodnôt slúžiacich na plnenie úloh pozemkového spoločenstva je oprávnený na podanie predmetnej žaloby. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že určenie dobývacieho priestoru zakladá právo vec užívať.“ Plne sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého určenie dobývacieho priestoru podľa § 24 ods. 1 banského zákona zakladá žalovanému iba právo na dobývanie výhradného ložiska a na nakladanie s vydobytým nerastom, nie na užívanie nehnuteľnosti ako takej. Odstúpením od nájomnej zmluvy žalovaný v súlade s banským zákonom stratil právo užívať nehnuteľnosti. Z pohľadu prenajímateľov ( žalobcu ) je v zásade bezpredmetné, či by žalovaný vykonával činnosť dohodnutú v nájomnej zmluve s príslušným povolením alebo bez neho. Uvedeným tvrdením žalovaný zľahčuje svoje protiprávne konanie a zároveň potvrdzuje, že na predmetnú nehnuteľnosť odpad naváža, pričom mu je jedno či s povolením alebo bez. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdí a zároveň uloží žalovanému povinnosť nahradiť mu trovy konania v odvolacom konaní v rozsahu 100 %.
7. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že k aktívnej vecnej legitimácii sa žalobca vo svojom vyjadrení de facto vôbec nevyjadril. Len uviedol, že s týmto nesúhlasí a rozporuje aj závery Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn 43Cob/170/2017 zo dňa 27 3.2018, hoci v tomto smere neuvádza žiaden argument, prečo považuje závery vyslovené predmetným súdom za nesprávne.
8. K vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý v celom rozsahu zotrval na svojich argumentoch prednesených vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 34 C.s.p. ) prejednal odvolanie podané žalovaným bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Nariadenie pojednávania si nevyžadovala potreba zopakovania alebo doplnenia dokazovania, ani nevyžadoval si takýto postup dôležitý verejný záujem. Odvolací súd pritom pri prejednaní podaného odvolania zo zásad daných aplikáciou ust. § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1, 2 C.s.p. bol teda viazaný rozsahom podaného odvolania ako aj odvolacími dôvodmi, s výnimkou vád konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, na ktoré odvolací súd prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
10. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie právnej otázky ( nesprávne právne posúdenie v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ), nie otázky skutkovej, nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Odvolací súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov strán v konaní pred súdom prvej inštancie. Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach ( najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky ).
11. Z hľadiska skutkového v predmetnej veci nie je v konaní medzi stranami sporným, že predmetné nehnuteľnosti, ktorých vypratania sa žalobca voči žalovanému domáha, nie sú vlastníctvom žalobcu ( pozemkového spoločenstva s právnou subjektivitou ).
12. Pre vecné prejednanie podaného odvolania bolo potrebné sa najsamprv zaoberať otázkou právneho posúdenia zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému prioritne namietanej odvolacej námietke aktívnej vecnej príslušnosti žalobcu.
13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
14. Ako už bolo vyššie uvedené, jednou z hlavných námietok žalovaného v odvolacích dôvodoch bol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na uplatnenie práva na vypratanie. Mal za to, že žalobca nie je nositeľom hmotnoprávneho nároku, ktorého sa domáha predmetnou žalobou.
15. Vecná legitimácia predstavuje hmotnoprávne oprávnenie, resp. hmotnoprávnu povinnosť vyplývajúcu z právneho vzťahu. Súdy sú povinné skúmať legitimáciu, avšak nie ako podmienku konania ( kedykoľvek počas celého vedenia sporu ), bez existencie ktorej nemožno konanie pred súdom viesť. Vecná legitimácia sa skúma až pri rozhodovaní v merite veci, nakoľko okrem iných skutočností aj od existencie vecnej legitimácie na strane sporových strán závisí výsledok sporu a jej existencia predstavuje nevyhnutnú podmienku na úspech v spore. Uvedené závery vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn 3Cdo/192/2004, v ktorom najvyšší súd vyslovil: „ Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu ( v takom prípade sa stáva žalobcom ) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba ( v takom prípade sa stáva žalovaným ). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno- právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia ( žalobca ), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti ( žalovaný ), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. “
16. ZoPS ust. v § 9 ods. 15, že vlastníci spoločnej nehnuteľnosti môžu spoločnú nehnuteľnosť alebo jej časť prenajať. Z § 12 ods. 2 ZoPS zasa vyplýva, že vlastník spoločne obhospodarovanej nehnuteľnosti zveruje túto nehnuteľnosť spoločenstvu na účely spoločného obhospodarovania a užívania, pričom spoločná nehnuteľnosť ani spoluvlastníctvo nehnuteľnosti nevzniká.
17. Predmetom prejednávaného prípadu je uplatnenie si nároku pozemkového spoločenstva na vypratanie nehnuteľnosti z dôvodu zániku právneho vzťahu ( nájomnej zmluvy uzavretej spoluvlastníkmi nehnuteľností špecifikovaných v článku I., ktorých spoluvlastnícke podiely na týchto nehnuteľnostiach predstavovali viac ako 50 % ) odstúpením od zmluvy.
18. Niet pochýb, že pozemkové spoločenstvo ( žalobca ), nie je vlastníkom uvedených nehnuteľností, ktoré spoluvlastníci týchto nehnuteľností majúci spoluvlastnícke podiely na týchto nehnuteľnostiach v rozsahu na 50 % prenajali žalovanému.
19. Treba podotknúť, že pozemkové spoločenstvo iba obhospodaruje a zveľaďuje majetok, ktorý zostáva v podielovom spoluvlastníctve jeho jednotlivých členov, a napriek tomu, že títo spoluvlastníci založia pozemkové spoločenstvo, nedochádza k prevodu vlastníckeho práva spoločných nehnuteľností na tento subjekt ale vlastnícke právo je naďalej ponechané jednotlivým podielovým spoluvlastníkom
a pozemkové spoločenstvo je oprávnené iba hospodáriť na tomto majetku. ZoPS výslovne v ustanovení § 9 ods. 13 ( t. č. § 9 ods. 15 v aktuálne účinnom znení ) upravil, že iba vlastníci spoločnej nehnuteľnosti môžu spoločnú nehnuteľnosť alebo jej časť prenajať. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že zákon rozlišuje medzi spoločnou nehnuteľnosťou vo vlastníctve jednotlivých členov pozemkového spoločenstva a medzi majetkom pozemkového spoločenstva, z čoho vyplýva, že zákonodarca od počiatku existencie pozemkových spoločenstiev, na ktorých sa hospodári na spoločnej nehnuteľností formuluje dva právne režimy a to režim nakladania s majetkom členov pozemkového spoločenstva, v rámci ktorého sú práve títo vlastníci oprávnení rozhodovať o nakladaní s majetkom podľa ustanovení O.z. a režim nakladania s majetkom spoločenstva, o ktorom rozhoduje samotné pozemkové spoločenstvo, nakoľko je vlastníkom tohto majetku.
20. Zo zákonnej úpravy pozemkového spoločenstva nevyplýva oprávnenie domáhať sa nárokov jednotlivých jeho členov v ich mene na súde, preto bolo nevyhnutné, aby toto spoločenstvo bolo na taký úkon, akým je podanie žaloby splnomocnené jednotlivými spoluvlastníkmi, resp. aby si jednotliví spoluvlastníci uplatnili svoje práva, nakoľko iba oni by mohli vyvolať zánik právneho vzťahu ( odstúpením ) založeného nájomnou zmluvou a nie žalobca, ktorému takéto oprávnenie zo zákonnej úpravy spoločenstva nevyplýva, ako ani to, aby vo vlastnom mene uplatňoval žalobou uplatnený hmotnoprávny nárok.
21. Ak z ust. § 9 ods. 15 ZoPS vyplýva, že len vlastníci spoločnej nehnuteľnosti môžu prenajať spoločnú vec alebo jej časť, potom možno logicky vyvodiť, že veci súvisiace s uvedeným právnym vzťahom t.j. aj jeho zánik, môžu z hmotnoprávneho hľadiska realizovať opäť len vlastníci spoločnej veci a nie iný subjekt ( tu žalobca ), ktorý nedisponuje hmotnoprávnym oprávnením, ktorého ochrany sa prostredníctvom žaloby voči žalovanému domáha, teda nemá aktívnu vecnú legitimáciu, preto odvolací súd postupoval podľa § 388 C.s.p. a napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu zamietol. Uvedené závery týkajúce sa aktívnej vecnej legitimácie pozemkového spoločenstva vo veci nárokov zo spoluvlastníctva nehnuteľnosti združených do spoločenstva voči tretím osobám korešpondujú s viacerými rozhodnutiami súdov ( nález Ústavného súdu SR II. ÚS 348/08-42, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžrk/5/2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/31/2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 41Cob/93/2018 ). Odvolací súd zároveň dodáva, že mu doposiaľ nie je známe ako sa dovolacie senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyporiadali s prípadnými rozhodnutiami, ktoré by podporovali aj opačný názor ( právna otázka, ešte nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla vytvoriť a ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu ), preto bude uvedenému stavu nepochybne učinené zadosť až po tom, čo budú veci s odlišným posúdením rovnakej právnej otázky za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie postúpené veľkému senátu a aktivuje sa tak postup podľa § 48 ods. 1 C.s.p., pretože až potom bude zrejmé, aká je ustálená rozhodovacia prax.
22. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania ( porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne ). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu odvolateľa zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
23. O trovách konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi.
24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Súd poučuje strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).