Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_41Cob-93-2018.pdf
PDF · 134.87 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/93/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci žalobcu NFA Finance Group, s.r.o, so sídlom Žaronovica, IČO: 46 701 842, zastúpeného advokátkou JUDr. Dašou Paschovou, M.Hodžu 14/1, 971 01 Prievidza, proti žalovanému AFinance, s.r.o. , so sídlom Severná 19, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 102 853, o zaplatenie 4.309,17 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 64Cb/122/2016-319 zo dňa 23.februára 2018 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica v napadnutej časti výroku, ktorým súd žalobu zamietol a vo výroku, ktorým priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,86 %, potvrdzuje.
II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom prvým výrokom konanie v časti o zaplatenie sumy 330,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15 % ročne od 19.7.2014 do zaplatenia zastavil. Druhým výrokom zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 369,17 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15 % ročne od 19.7.2014 do zaplatenia. Tretím výrokom rozhodol, že v prevyšujúcej časti žalobu zamieta a štvrtým výrokom žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,86 %.
2. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobca si žalobou zo dňa 3.5.2016 uplatnil proti žalovanému 1/, ktorým bola obchodná spoločnosť AFinance, s.r.o., so sídlom Severná 19, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 102 853 a žalovanému 2/, ktorým bol A.. P. H., narodený XX.XX.XXXX, bytom S. XX, XXX XX S. spoločne a nerozdielne právo na zaplatenie sumy 4.309,17 Eur, proti žalovanému 1/ právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,15 % ročne zo sumy 3.610,-Eur od 17.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 369,17 Eur od 19.7.2014 do zaplatenia a zo sumy 330,-Eur od 19.7.2014 do zaplatenia a proti žalovanému 2/ právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 3.610,-Eur od 17.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 369,17 Eur od 19.7.2014 do zaplatenia a zo sumy 330,-Eur od 19.7.2014 do zaplatenia. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný 1/, zastúpený konateľom uzatvoril so žalobcom Zmluvu o spolupráci zo dňa 1.7.2013, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného 1/ daný v článku II. bod 1 písm. a) až písm. e) tejto zmluvy. V zmysle článku V. bod 3 zmluvy sa žalobca so žalovaným 1/ dohodol, že v prípade, ak klient žalobcu, ktorého vyhľadal žalovaný, a ktorý na základe následnej činnosti žalobcu uzavrel Produkčnú zmluvu so zmluvným partnerom, zrušil produkčnú zmluvu, ktorú uzatvoril so zmluvným partnerom alebo ak si klient neplní svoje záväzky vyplývajúce z produkčnej zmluvy, alebo klient zmenil produkčnú zmluvu a na základe tejto zmeny bolo určené nižšie plnenie klienta voči zmluvnému partnerovi, žalovanému zaniká nárok na odmenu. V zmysle článku V. bod 4 zmluvy sa žalovaný 1/ zaviazal vrátiť odmenu žalobcovi i v prípade, ak na základe príslušnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a zmluvným partnerom bol žalobca povinný vrátiť zmluvnému partnerovi svoju odmenu podľa tejto zmluvy uzavretej so zmluvným partnerom viažúcu sa k činnosti žalovaného, za ktorú by mal žalovanému vzniknúť alebo vznikol nárok na odmenu podľa tejto zmluvy. Žalobca tvrdil, že porušením uvedených ustanovení vznikol žalobcovi voči žalovanému 1/ dlh vo výške 3.610,-Eur, ktorý je špecifikovaný v zmysle Bilancie - provízie/storná, ktorá predstavuje dlh žalovaného 1/ na províziách. Bilancie - provízia/storná predstavujú výsledok dodržiavania, resp. nedodržiavania dohodnutých podmienok, na ktoré sa žalovaný zaviazal, tak ako to vyplýva zo Zmluvy o spolupráci aj zo Sadzobníka odmien spoločnosti žalobcu a rovnako tak predstavujú aj súhrn jednotlivých klientov a provízii, resp. storná, za produktové zmluvy, ktoré klienti uzavreli so žalovaným a následne boli zrušené. Žalobca tiež v žalobe uviedol, že žalovaný 2/ uzatvoril so žalobcom Zmluvu o prevzatí záväzku zo dňa 16.9.2013, v zmysle ktorej ako ručiteľ prevzal na seba všetky záväzky, ktoré vzniknú na základe Zmluvy o spolupráci zo dňa 1.7.2013 a súčasne sa dohodli, že Zmluva o prevzatí záväzku je neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o spolupráci. Žalobca vyzval žalovaných na úhradu dlhu výzvou zo dňa 4.8.2014. Žalobca tiež tvrdil, že dňa 29.4.2014 uzavrel so žalovaným 1/ Dodatok k zmluve o spolupráci č. 1, ktorého predmetom bolo dojednanie podmienok úhrady notebooku značky P., špecifikované sériové číslo, ktorého hodnota bola vo výške 548,40 Eur a ktorý bol žalovanému 1/ odovzdaný dňa 28.3.2014. Žalobca sa so žalovaným 1/ dohodli, že hodnota notebooku bude žalobcovi zaplatená v desiatich splátkach v zmysle článku II ods. 1 Dodatku. Žalovaný uhradil tri splátky vo výške 54,84 Eur, splátku č. 4 až splátku č. 10 riadne a včas neuhradil. Žalobca teda požaduje od žalovaného 1/ a žalovaného 2/ zaplatenie sumy v celkovej výške 369,17 Eur ako nárok na zaplatenie nezaplatených splátok za poskytnutý notebook. Žalobca tiež poukázal na článok III. Zmluvy o spolupráci, podľa ktorého sa žalovaný zaviazal, že podľa bodu II. písm. c) tohto článku nebude vykonávať bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalobcu činnosť zhodnú s činnosťou alebo obdobnú činnosť pre inú osobu ako pre žalobcu. Žalobca má za preukázané, že žalovaný 1/ vykonával pre inú osobu zhodnú činnosť, ktorej výsledkom bolo uzatvorenie Úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX medzi B. B. a fyzickou osobou W. M.. V zmysle článku VI. bod 1 písm.a) Zmluvy o spolupráci tak vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 330,-Eur.
3. Žalovaní v spoločnom vyjadrení k žalobe uviedli, že žalobca žiadnym hodnoverným dôkazom nepreukázal, že práve ten počet klientov uvedených v predloženom bilančnom výpise mal tvoriť uplatnený nárok 3.610,-Eur. Tiež tvrdili, že žalobca nepreukázal na základe akých skutočností dospel k záveru, že sú to práve klienti, ktorých uvádzal v bilančnom výpise. Namietali, že žalobca žiadnymi dôkazmi nepreukázal svoje tvrdenie, že uvedení klienti zrušili produkčnú zmluvu, neplnili svoje záväzky, zmenili produkčnú zmluvu. Tvrdili, že uplatňovaný nárok nemá žiadny podklad v dôkazoch, je nešpecifikovaný, abstraktný, a preto ho považovali za nedôvodný. Žalovaný 2/ tiež uviedol, že Zmluva o prevzatí záväzku zo dňa 16.9.2013 je podľa jeho názoru neplatná pre neurčitosť, pretože z nej nie je zrejmé, či sa jedná o dohodu zabezpečenia pohľadávky ručením, alebo o prevzatie dlhu. Žalovaný 2/ tvrdil, že nemôže niesť ako fyzická osoba ručiteľskú zodpovednosť za neuhradené splátky notebooku za žalovaného 1/, pretože sa nijako nezaručil a ani neprevzal záväzok za žalovaného 1/, ktorý uzatvoril Dodatok k Zmluve o spolupráci č. 1 zo dňa 29.4.2014, a ktorý považuje za odlišný so zmluvou o spolupráci, nakoľko ide o nesúvisiaci právny úkon uzatvorený výlučne len medzi žalobcom a žalovaným 1/. Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť.
4. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaných a uviedol, že o skutočnosti, že Produkčná zmluva bola zrušená, dostáva žalobca informáciu v pravidelných intervaloch od svojich zmluvných partnerov prostredníctvom bilančného výpisu, ktorý obsahuje presné údaje o zrušených zmluvách v rozsahu - č. zmluvy, meno a priezvisko klienta a aj údaj o sankcii pre spoločnosť, ktorá túto zmluvu sprostredkovala, teda pre žalobcu. Sankcia vyčíslená žalobcovi je v zmysle článku V. bod 3 Zmluvy o spolupráci vyčíslená spolupracovníkovi v zmysle Sadzobníka odmien. Výška tejto sankcie sa vypočítava podľa pozície sprostredkovateľa, tak ako jeho odmena pri uzatváraní zmluvy, teda provízia. Ako listinné dôkazy predložil žalobca bilančné výpisy od spoločnosti P., H. W., Y. A., z ktorých vyplývajú sankcie za menovite uvedené zmluvy uzavreté žalovaným a následne zrušené. Presný výpočet výšky sankcie pre spolupracovníka, tzv. storno provízie je uvedené v časti E Sadzobníka odmien, ktorý bol priložený k žalobe. Žalobca súdu predložil „ Sprievodné listy“, ktorými žalovaný podával vždy na konci mesiaca zoznam vykonaných činností, na základe čoho mu bola vyplácaná provízia v zmysle Sadzobníka odmien a tiež provízne listy, z ktorých je zrejmé, za ktoré zmluvy a v akej výške boli žalovanému 1/ vyplácané provízie. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi sa nepodarilo zabezpečiť dôkaz o skutočnosti, že predloženou zmluvou o splátkovom úvere žalovaný 1/ porušil povinnosť vyplývajúcu mu z článku III. bod 2 písm. c) Zmluvy o spolupráci, žalobca zobral žalobu v časti uplatnenej zmluvnej pokuty späť. Súd vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby prvým výrokom rozsudku a konanie v časti 330,-Eur s príslušenstvom zastavil.
5. Žalovaní v súlade s § 167 ods. 4 CSP vo vyjadrení zo dňa 25.1.2017 uviedli, že žalobca nepredložil súdu a ani žalovaným žiadny právny úkon, t.j. výpoveď zo zmluvy, odstúpenie od zmluvy a iné, uskutočnené zo strany klientov, s ktorými žalovaný 1/ mal uzatvoriť zmluvy pri výkone svojej činnosti. Mali za to, že žalobca nepreukázal, že s osobami, ktoré uviedol žalobca a ktoré majú predstavovať žalovaný nárok, žalovaný 1/ zmluvy uzatvoril a následne, že tieto osoby nejakým svojim právnym úkonom zmluvy zrušili. Žalovaní majú za to, že len takéto právne úkony môžu preukázať, že uzatvorené zmluvy boli zrušené. Tiež žalovaní namietali zmätočnosť dôkazov žalobcu, pri ktorých žalobca napr. sám rukou dopísal, že sa jedná práve o spoločnosť P. a žalovaní majú za to, že tento dôkaz sám o sebe nič nepreukazuje, mená a sumy sú v tabuľkách pravdepodobne vytvorených v PC programe MS Excel. Nie je z nich zrejmé, z akého informačného systému bol tento dôkaz vytvorený, akej spoločnosti sa týka, nie sú to dôkazy o tom, že sa jedná práve o zmluvy, ktoré uzatvoril žalovaný 1/ a príčinná súvislosť medzi uzatvorením zmluvy žalovaným 1/ a klientom a zrušením zmluvy žalovaným 1/ a klientom. Tieto dôkazy teda neobsahujú žiadne právne relevantné údaje, ktoré by mohli preukazovať nárok žalobcu.
6. V priebehu konania bol na majetok žalovaného 2/ vyhlásený konkurz, a preto súd uznesením č.k. 64Cb/122/2016-96, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.10.2017 konanie proti žalovanému 2/ zastavil. Vzhľadom na to, že stranou sporu zostal už len pôvodne žalovaný 1/, súd ďalej používal len označenie „ žalovaný“ a tiež v záhlaví rozhodnutia je už uvedený len „ žalovaný“.
7. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania listinnými dôkazmi predloženými v spise považoval za nesporné, že dňa 1.7.2013 žalobca a žalovaný uzatvorili v písomnej forme Zmluvu o spolupráci ako nepomenovanú zmluvu podľa § 262 ods. 2 Obchodného zákonníka a sporná nebola ani skutočnosť, že v článku V. bod 3 Zmluvy sa strany sporu dohodli, že v prípade, ak klient žalobcu, ktorého vyhľadal žalovaný, a ktorý na základe následnej činnosti žalobcu uzavrel Produkčnú zmluvu so zmluvným partnerom, zrušil produkčnú zmluvu, ktorú uzatvoril so zmluvným partnerom, alebo ak si klient neplní svoje záväzky vyplývajúce z produkčnej zmluvy, alebo klient zmenil produkčnú zmluvu a na základe tejto zmeny bolo určené nižšie plnenie klienta voči zmluvnému partnerovi, žalovanému zaniká nárok na odmenu a v článku V. bod 4 Zmluvy sa dohodli, že žalovaný je povinný vrátiť odmenu žalobcovi i v prípade, ak na základe príslušnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a zmluvným partnerom bol žalobca povinný vrátiť zmluvnému partnerovi svoju odmenu podľa zmluvy uzavretej so zmluvným partnerom, viažúcu sa k činnosti žalovaného, za ktorú by mal žalovanému vzniknúť alebo vznikol nárok na odmenu podľa zmluvy.
8. Súd konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal aj zaplatenia sumy 3.610,-Eur s príslušenstvom titulom vrátenia odmeny ( provízie ). Súd uviedol, že účinným procesným predpisom v čase začatia tohto súdneho konania bol Občiansky súdny poriadok, pričom s poukazom na § 79 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 mal návrh na začatie konania obsahovať aj pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov, ktorých sa žalobca dovoláva. Súd uviedol, že bolo povinnosťou žalobcu uviesť a následne aj preukázať, že pri produkčných zmluvách uzavretých činnosťou žalovaného nastali okolnosti uvedené v článku V. bod 3 a v článku V. bod 4 Zmluvy o spolupráci zo dňa 1.7.2013, a teda že žalovanému zanikol nárok na odmenu, resp., že žalovanému vznikla povinnosť vrátiť odmenu a v akej konkrétnej výške. Súd konštatoval, že žalobca v podanej žalobe len všeobecne uviedol, že porušením ustanovení Zmluvy o spolupráci zo dňa 1.7.2013 vznikol žalobcovi dlh, ktorý je špecifikovaný v zmysle Bilancie - provízie/storná, ktoré predstavujú výsledok dodržania, resp. nedodržania dohodnutých podmienok, na ktoré sa žalovaný zaviazal tak, ako to vyplýva zo zmluvy o spolupráci aj zo Sadzobníka odmien spoločnosti žalobcu. Okresný súd zároveň tvrdil, že hoci zákonodarca výslovne až v procesných predpisoch účinných od 1.7.2016 ustanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy ( § 132 ods. 2 CSP ), povinnosť žalobcu označiť alebo predložiť dôkazy však ani podľa predchádzajúcej procesnej úpravy neznamenala, že si súd mal sám z týchto dôkazov vyvodiť, resp. zistiť rozhodujúce skutočnosti uplatneného nároku žalobcu, tieto musel uviesť žalobca a dôkazy ich mali len preukázať. Súd poukázal na základné princípy Civilného sporového poriadku ( článok 3 a článok 4 CSP, ako aj na zásadu rovnosti strán sporu článok 6 CSP ) a mal za to, že nielen žalobca v podanej žalobe nemôže opísanie rozhodujúcich skutočností nahradiť odkazom na označené dôkazy, ale žiadna strana sporu v ktoromkoľvek podaní v spore nemôže opísanie rozhodujúcich skutočností nahradiť odkazom na dôkazy, a teda ponechať na súd, aby z dôkazov zisťoval a vyvodzoval rozhodujúce skutočnosti sporu, keďže opísanie rozhodujúcich skutočností, a teda uvedenie skutkového tvrdenia je tak prostriedkom procesného útoku, ako aj prostriedkom procesnej obrany ( § 149 CSP ). Súd mal za to, že ak strana nesplní, resp. nedostatočne splní svoju dôkaznú povinnosť, súd nemá povinnosť vykonávať iné dokazovanie, ale rozhodne na základe výsledkov dokazovania navrhnutého stranami sporu a bez návrhu ďalšie dôkazy nevykonáva ( § 185 ods. 2 CSP ). Súd tiež uviedol, že súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu, ktorý sa zisťuje procesným postupom podľa CSP a dopad núdze tvrdenia a dôkaznej núdze pripočíta tej strane, na ktorej podľa predpisov hmotného práva leží povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno.
9. Súd konštatoval, že žalobca v žalobe, v replike, ale ani na pojednávaní dňa 19.9.2017 neuviedol konkrétne skutkové tvrdenia svojho nároku, žalobca neuviedol najmä aké konkrétne Produkčné zmluvy boli uzavreté s klientom, ktorého vyhľadal žalovaný, neuviedol kedy a v akej výške vznikol žalovanému nárok na odmenu ( províziu ), neuviedol kedy a ako konkrétne došlo k zrušeniu Produkčnej zmluvy alebo neplnenie záväzkov klientov vyplývajúcich z Produkčnej zmluvy, a teda že došlo k zániku nároku žalovaného na odmenu, resp. že došlo k vzniku povinnosti žalovaného odmenu vrátiť a neuviedol v akej konkrétnej výške mal žalovaný povinnosť odmenu vrátiť, resp. prečo práve v sume 3.610,-Eur. Súd mal za to, že pokiaľ žalobca do pojednávania konaného dňa 19.9.2017, vrátane tohto pojednávania predložil listiny - dôkazy, pričom žalobca neuviedol konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by mali tieto listiny preukazovať, žalobca teda neuviedol relevantné tvrdenia o rozsahu a výške svojho nároku. Súd tiež poukázal na skutočnosť, že v danom prípade nešlo o taký nedostatok žaloby, ktorý by zakladal dôvodnosť postupu súdu podľa § 129 CSP, resp. podľa § 43 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, teda postup súdu pri neúplnom alebo nezrozumiteľnom podaní, keďže v danom prípade žalobca skutočnosti svojho nároku opísal, ale len všeobecne a neúplne a rovnako v danom prípade nenastala situácia, že by žalovaný tvrdenia žalobcu nepoprel. Súd tiež poukázal na skutočnosť, že žalobcom predložené dôkazy s výnimkou samotnej zmluvy o spolupráci a jej Dodatku, súd na pojednávaní dňa 19.9.2017 ani nevyhodnotil ako spôsobilé na preukázanie dôvodnosti a výšky nároku žalobcu, keďže išlo len o jednostranné, t.j. žalobcom vyhotovené listiny, resp. partnermi žalobcu vyhotovené listiny bez akejkoľvek relevancie podkladov, na základe ktorých boli tieto listiny vyhotovené. Okresný súd tiež uviedol, že je pravdou, že v zmysle zmluvných dojednaní medzi stranami sporu mohol byť daný právny dôvod nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní, avšak bolo na žalobcovi, aby v tomto konaní uviedol úplné a konkrétne skutkové tvrdenia svojho nároku a podporil ich relevantnými dôkazmi. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobcom, resp. jeho partnermi vyhotovené listiny sami o sebe nemôžu mať výpovednú hodnotu, keďže tieto listiny mohli byť vyhotovené len na základe konkrétnych podkladov o tom, že žalobca skutočne žalovanému provízie v konkrétnej výške vyplatil a že skutočne žalovanému vznikla povinnosť províziu vrátiť v konkrétnej výške. Mal za to, že žalobca napriek tomu, že súd mu opakovane umožnil uplatniť všetky prostriedky procesného útoku, ktorý postup súdu následne žalovaný vyhodnotil ako postup nad potrebnú mieru, neúplne uviedol skutkové tvrdenia a relevantným spôsobom nepreukázal, prečo sa od žalovaného domáha vrátenia odmien práve v celkovej sume 3.610,-Eur. K návrhu právneho zástupcu žalobcu na výsluch žalobcu súd poukázal na to, že hoci súd na návrh môže nariadiť výsluch strany o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo, ak ich nemožno preukázať inak, v danom prípade nešlo o skutočnosti, ktoré mohli byť preukázané len výsluchom žalobcu, ale išlo o skutočnosti, ktoré mali byť preukázané relevantnými listinami. Súd preto dôkaz výsluchom žalobcu nevykonal. Okresný súd teda dospel k záveru, že žalobca napriek tomu, že aj žalovaný v konaní opakovane namietal nedostatok tvrdení žalobcu a spôsobilosť dôkazov žalobcu, ani do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd v lehote skončil dokazovanie neuplatnil také prostriedky procesného útoku, na základe ktorých by bolo možné priznať dôvodnosť a výšku uplatneného nároku žalobcu v časti vrátenia odmien. V tejto súvislosti súd poukázal na obdobný rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 64Cb/154/2013-284 zo dňa 10.3.2015, ktorý bol rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 41Cob/224/2015 zo dňa 27.1.2016 potvrdený.
10. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobcu ohľadne uplatnenej provízie zamietol.
11. Pokiaľ ide o nárok žalobcu v sume 369,17 Eur s príslušenstvom, uplatnený titulom úhrady ceny za notebook , súd konštatoval, že žalovaný na túto časť nároku žalobcu neuviedol žiadne relevantné prostriedky procesnej obrany, ani skutkové tvrdenia žalobcu v tejto časti vyslovene nepoprel, preto sa považujú za nesporné. Žalobca pritom aj dôkazmi, a to Dodatkom č. 1 zo dňa 29.4.2014 preukázal, že žalovaný sa zaviazal na úhradu hodnoty notebooku v sume 548,40,-Eur, ktorú mal uhradiť v pravidelných mesačných splátkach v sume 54,84 Eur, splatnými vždy k 25. dňu v mesiaci v období od 25.3.2014 do 15.12.2014 a jedná sa o notebook, ktorý bol žalovanému odovzdaný dňa 28.3.2014. Keďže žalovaný nepreukázal, že došlo k zániku tohto jeho záväzku, teda že si svoju povinnosť splnil, súd posúdil nárok žalobcu v tejto časti ako dôvodný, a preto žalobe v sume 369,17 Eur s príslušenstvom vyhovel.
12. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 a podľa § 256 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešnejší priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,86 % proti žalobcovi, nakoľko toto percentuálne vyjadrenie predstavuje pomer úspechu žalovaného voči žalobcovi v konaní.
13. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a vo výrokoch napadnutých týmto odvolaním rozhodol tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.610,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15 % ročne od 17.8.2014 do zaplatenia. Zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ako aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
14. V odvolaní uviedol, že podáva odvolanie proti výroku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a súčasne aj proti výroku o nároku žalovaného na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 82,86 %. Odvolanie podal z odvolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) Civilného sporového poriadku a tvrdil, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
15. Poukázal na odôvodnenie rozsudku v bodoch 12 a 16 a tvrdí, že podľa jeho názoru listinné dôkazy súd dostatočne nevyhodnotil a nevenoval im pozornosť, nakoľko v prípade, ak by sa súd s nimi čo i len zbežne oboznámil, nebol by konštatoval, že žalobca nedostatočne preukázal svoj nárok. Žalobca má za to, že z podania z 9.10.2017 je však zrejmé, čo ktorým dôkazom žalobca preukazuje, ktoré svoje tvrdenia nimi preukazuje a tiež v podaní príkladmo na jednom klientovi žalobca popísal význam jednotlivých dôkazov. Žalobca predložil všetky listinné dôkazy, ktorých nedostatok mu súd vyčítal aj s poukazom na ich význam pre uplatnený nárok a súd napriek tomu konštatuje ich nedostatok. Odvolateľ tiež poukazuje na bod 26 napadnutého rozsudku a tvrdí, že podľa jeho názoru súd vzhľadom na rozsiahlosť predložených dôkazov nevenoval ich hodnoteniu dostatok času a pozornosti a v podstate ani nevyhodnotil ich spôsobilosť preukázať žalovaný nárok žalobcu. Inak by bol jednoznačne schopný vyvodiť záver, že nárok žalobcu je dôvodný. Žalobca tvrdí, že slovne opísal pri každom klientovi, ktorého sa storno odmeny pre žalovaného týka rozhodujúce skutočnosti, s presnými sumami a dôvodom ich vymáhania od žalovaného. Samozrejme pri každom s poukazom na už predložené listinné dôkazy, presne a prehľadne označené č. 1 až 12. Žalobca tak preukázal uzatvorenie poistnej zmluvy s každým klientom - každá poistná zmluva je podpísaná klientom a žalovaným, presné vyčíslenie provízie pre žalobcu jednotlivých klientov, presné vyčíslenie vyplatenej provízie žalovanému, predčasné ukončenie poistnej zmluvy zo strany poisťovne podpísané príslušnou poisťovňou a uvedený dôvod jej skončenia - doklady podpísané klientom a poisťovňou a nie doklady žalobcu, ale tretích osôb, presné vyčíslenie storno provízie od poisťovne potvrdené dotknutou poisťovňou a presné vyčíslenie storno provízie vymáhanej od žalovaného v zmysle výpočtu v Sadzobníku. Žalobca má za to, že dostatočne preukázal tak svoje tvrdenia, ako aj svoj právny nárok na vyplatenie žalovanej sumy voči žalovanému. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že predložené tvrdenia, ani predložené dôkazy neboli žalovaným žiadnym konkrétnym tvrdením spochybnené, ani rozporované. Namietal ich vo všeobecnej rovine a vytýkal im nedostatok, ktorý nejestoval. Žalovaný neprodukoval žiadne námietky ani dôkazy voči týmto predloženým dôkazom. Podľa jeho názoru je zrejmé, že na spochybnenie dôkazov nemal dôvod, nakoľko sa k nim konkrétne ani v jednom zo svojich podaní nevyjadril. Pokiaľ by žalovanému provízie neboli vyplatené, bol by to tvrdil už vo svojom prvom vyjadrení k žalobe na začiatku vedeného konania. Žalovaný sa obmedzil na všeobecné konštatovania a neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by boli spôsobilé spochybniť listinné dôkazy predložené žalobcom.
16. Odvolateľ tiež v odvolaní uviedol, že pokiaľ súd vyčíta žalobcovi, že nemôže s poukazom na dôkazy nahradiť opísanie rozhodujúcich skutočností, resp. ich vyhodnotenie ponechať na súd s prihliadnutím na konanie žalovaného, tak hodnotí len prostriedky procesného útoku, avšak nehodnotí, ani sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevenuje prostriedkom procesnej obrany, ktorá zo strany žalovaného bola nulová. Pokiaľ súd na pojednávaní dňa 19.9.2017 vyzval žalobcu na doloženie ďalších skutkových tvrdení, nemôže byť na jeho ujmu dodatočné predloženie listinných dôkazov, pokiaľ dokazovanie nebolo vyhlásené za skončené.
17. Žalobca ďalej poukázal na bod 27 odôvodnenia rozsudku, s ktorým nesúhlasí a tvrdí, že doložil všetky poistné zmluvy - dôkaz 12, preukázal kedy a v akej výške vznikol žalovanému nárok na odmenu s poukazom na dôkaz 3 a pokiaľ súd tvrdí, že žalobca neuviedol, kedy a ako konkrétne došlo k zrušeniu zmluvy, poukázal na dôkaz č. 12. Podľa jeho názoru preto nie je správne konštatovanie súdu, že tieto skutočnosti žalobca nepreukázal.
18. Ku konštatovaniu súdu, že žalobca skutočnosti nároku len opísal, ale len všeobecne a neúplne a tiež nenastala situácia, že by žalovaný nárok nepoprel, položil žalobca otázku, akým spôsobom boli tvrdenia žalobcu žalovaným popreté. Žalovaný len všeobecne konštatoval nedostatok dôkazov. Žalobca zároveň tvrdil, že nemôže byť na ťarchu žalobcu, pokiaľ súd umožnil predloženie ďalších dôkazov a žalobca svoju povinnosť v lehote poskytnutej súdom splnil. Má za to, že súd poskytol právnu ochranu k zneužitiu práva v rozpore s článkom 5 CSP, keď nesankcionoval, ani nebolo na ťarchu žalovaného, že jeho procesné úkony boli všeobecné, nesmerovali voči žiadnemu z predložených dôkazov žalobcu a žalovaný ani žiadne dôkazy neprodukoval. Žalobca má tiež za to, že súd pochybil najmä v štádiu hodnotenia dôkazov. Je toho názoru, že voľné hodnotenie dôkazov dané súdu v článku 15 CSP neznamená ľubovoľné hodnotenie dôkazov. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia preto musí byť presvedčivé, logicky konzistentné hodnotenie dôkazov. Podľa žalobcu v danom prípade nejde o logické a konzistentné , pričom súd mal v odôvodnení rozsudku konkrétne uviesť, ktoré dôkazy mali byť a neboli žalobcom predložené a z dôvodu ich nedostatku súd žalobu zamietol. Uvedené však napadnutý rozsudok neobsahuje.
19. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu podaním zo dňa 27.4.2018, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu. Vo vyjadrení uviedol, že tvrdenia žalobcu o nespravodlivom konaní voči nemu považuje žalovaný za viac než neadekvátne. Súd nad potrebnú mieru viackrát odročoval pojednávanie za účelom, aby žalobca správne doplnil svoju žalobu. Žalovaný dal tiež do pozornosti, že samotný spor bol vedený medzi dvoma obchodnými spoločnosťami, čo znamená, že podnikateľské subjekty nesú následky za svoje konanie pri svojich obchodných vzťahoch a hľadí sa na ne, ako na subjekty konajúce s náležitou starostlivosťou oproti sporom, ktoré prebiehajú medzi fyzickými osobami. Žalovaný tvrdí, že súd vo viac než potrebnom rozsahu poskytoval poučenia žalobcovi o chýbajúcich náležitostiach žaloby, o možnosti jej doplnenia a za týmto účelom odročoval pojednávanie. Tieto úkony sa na správaní žalobcu prejavili tak, že súd rozsudkom jeho žalobu v prevažnej časti zamietol. Žalovaný tiež tvrdí, že nie je porušením spravodlivého procesu, ak súd rozhodne o žalobe v rozpore s predstavami žalobcu.
20. K tvrdeniam žalobcu, že žalovaný žiadnym tvrdením nespochybnil a nerozporoval tvrdenia žalobcu, žalovaný uviedol, že tieto tvrdenia sú v rozpore s doteraz doručenými podaniami žalovaného, ako aj samotným priebehom pojednávaní. Poukázal na zvukový záznam z prvého pojednávania, z ktorého vyplýva, že súd sám skonštatoval, že obrana žalovaného je dôvodná. Od kedy bola žaloba doručená žalovanému, žalovaný neustále spochybňoval dôvodnosť žaloby, jej zmätočnosť a tiež poukazoval na absenciu dôkazov a skutkových tvrdení. Žalovaný považuje za absurdné tvrdenie žalobcu, že žalovaný mal predložiť svoje dôkazy oproti dôkazom žalobcu, pretože ak žalobca nepredložil žiadne dôkazy o svojich tvrdeniach, tak žalovaný nemohol preukázať, že tieto dôkazy existujú, resp. aké dôvody mal rozporovať. Žalovaný nevie, ako má preukazovať neexistenciu skutočnosti, ak tvrdené skutočnosti žalobca nepreukázal dôkazmi. Tiež považuje za obsurdné tvrdenie žalobcu, že žalovaný mal predložiť dôkazy o tom, že provízie mu neboli vyplatené. Nevie aké dôkazy mal predložiť, ak žalobca nepredložil žiadne dôkazy o reálnom vyplatení provízii hotovosťou alebo bankovým prevodom a v akých dátumoch sa tak malo udiať. Pokiaľ žalobca tvrdí, že jej zmluvní partneri preukázali zrušenie zmlúv, tak toto tvrdenie sa žalobca pokúšal preukázať prostredníctvom „kvázi dôkazov“ a to zmätočnými a nič nehovoriacimi údajmi z internej evidencie počítačového systému, ktoré nemali medzi sebou žiadnu vecnú súvislosť. Žalovaný tvrdí, že nemá možnosť vyvracať svojimi dôkazmi tvrdenia žalobcu, ktoré žalobca sám dôkazmi nepreukázal. Nie je možné dokazovať neexistenciu niečoho, čo sám žalobca nepreukázal, že existuje.
21. Žalobca sa k písomne k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.
22. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“ ) prejednal vec podľa ustanovenia § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a takýto postup nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, pretože v napadnutých výrokoch je vecne správny.
23. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ktorý nadobudol účinnosť 1.júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
24. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
25. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
26. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
27. Podľa § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
28. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.
29. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým okrem iného zamietol žalobcu žalobu, ktorou si uplatňoval vrátenie provízií s príslušenstvom. Základnou odvolacou námietkou žalobcu je skutočnosť, že zvládol dôkazné bremeno viažúce sa na ňom v konaní, vierohodne preukázal, že mu vznikol nárok na vrátenie vyplatených provízií, a že súd prvej inštancie neodôvodnil napadnuté rozhodnutie presvedčivo a logicky konzistentne. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami konštatuje, že tieto nemôžu viesť k záveru o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.
30. Odvolací súd uvádza, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, pričom Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, teda aj vykonávaní dôkazov. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadnom svojho tvrdenia, kto tvrdí, dokazuje. Strana musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenia za základ svojho rozhodnutia. V danom prípade, ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, žalobca vierohodne nepreukázal, že mu vznikol nárok na vrátenie vyplatených provízií. Odvolací súd zároveň nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že práve žalovaný neprodukoval v konaní žiadne dôkazy a obmedzil sa len na všeobecné namietanie oprávnenosti uplatneného nároku žalobcu. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ žalobca v žalobe neopísal všetky rozhodné skutočnosti, ktoré následne nepodložil relevantnými listinnými dôkazmi, žalovaný nemal možnosť uviesť konkrétne námietky, okrem všeobecných tak, ako aj urobil. Povinnosťou žalobcu bolo do súdneho spisu predložil listinné dôkazy bezpochyby preukazujúce, ktoré zmluvy s klientmi boli uzatvorené na základe sprostredkovania žalovaným, predložiť dôkazy o vyplatených províziách zo strany žalobcu žalovanému, predložiť dôkazy o zrušení, resp. vypovedaní zmlúv zo strany klientov, s ktorými boli zmluvy uzatvorené a vierohodne preukázať spôsob výpočtu provízií, ktorých vrátenia sa žalobca domáhal. Žalobcom predložené listinné dôkazy, ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, sú nehodnovernými dôkazmi, nakoľko aj zo samotných predložených zmlúv nie je možné objektívne povedať, že ide naozaj o zmluvy, ktoré v prospech žalobcu uzatváral žalovaný. Zo žalobcom predložených fotokópií zmlúv, ktorými odôvodňuje svoj nárok nie je možné skonštatovať, že ide naozaj o zmluvy, ktoré sprostredkoval žalovaný. Samotný text týchto zmlúv nie je na jednotlivých stranách identický, číslo zmluvy sa nachádza len na prvej strane a nie je možné verifikovať, že tá ktorá zmluva bola práve sprostredkovaná žalovaným a tiež nie je preukázané, že práve tieto zmluvy boli konkrétnymi klientmi vypovedané, resp. zrušené. Samotné listinné dôkazy od zmluvných partnerov žalobcu ( jednotlivých poisťovní), ktoré sú väčšinou vyhotovené v tabuľkových formách, nie sú sami o sebe hodnovernými listinnými dôkazmi preukazujúcimi oprávnenosť uplatneného nároku na vrátenie provízii.
31. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, odvolací súd uvádza, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto rozhodnutiu. Všeobecne súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania.
32. Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku v § 220 ods. 2. V posudzovanom prípade okresný súd jasne a výstižne opísal predmet sporu a uviedol na akých skutkových tvrdeniach žalobca uplatnený nárok založil. Zhrnul právne relevantné skutočnosti, ktorými sa odôvodňuje prejednávaný spor, stanovisko žalovaného k uplatnenému nároku, vyhodnotil tvrdenia strán, uviedol rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré boli preukázané, a ktoré preukázané neboli, vymenoval vykonané dôkazy, ich obsah a uviedol, čo konkrétne z nich zistil. Právne posúdil vec a v odôvodnení uviedol, podľa čoho uplatnený nárok žalobcu posúdil.
33. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že ide o svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie, resp. také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.
34. Odvolací súd zároveň uvádza, že žalobca v konaní je stranou zaťaženou dôkazným bremenom vo vzťahu k preukázaniu nielen právneho základu vzniku uplatneného nároku - existencie zmluvného dojednania a naplnenia jeho podmienok pre vznik povinnosti provízie vrátiť, ale aj základu skutkového, spočívajúceho v prvom rade v preukázaní, že žalovaný provízie, ktorých vrátenia sa žalobca v konaní domáha, prevzal. Vzhľadom na predmet konania, ktorým je provízia za konkrétne zmluvy, nemôže ísť iba o preukázanie, že žalovaný prevzal od žalobcu sumy zodpovedajúcej výškou týmto províziám alebo viac, ale že prevzal konkrétnu províziu za konkrétnu zmluvu. Žalobca však konaní neprodukoval žiaden hodnoverný dôkaz umožňujúci identifikáciu konkrétnych platieb, nakoľko žalovaný namietal, že žalobca ich vyplatenie vôbec nepreukázal. Odvolací súd dopĺňa, že vyplatenie provízií je špecifický spôsob odmeňovania sprostredkovateľa poistenia, kedy provízia sa vypláca samostatne za každú jednotlivú poistnú zmluvu a vo výške závislej okrem iného od výšky dojednaného poistného.
35. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v danej veci nie je dôvodné. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie v tom, že žalobcom predložené dôkazy nie sú spôsobilé na preukázanie dôvodnosti a výšky nároku žalobcu, keďže ide len o jednostranné, t.j. žalobcom a jeho partnermi vyhotovené listiny. V tomto smere odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie opakovane vyzýval žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení a doloženie listinných dôkazov, avšak aj napriek skutočnosti, že žalobca listinné dôkazy doplnil, a to až po opakovaných výzvach, tieto však nie sú hodnovernými listinami preukazujúcimi oprávnenosť uplatnených nárokov žalobcu.
36. Odvolateľ zároveň napadol výrok, ktorým súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 82,86 %. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania postupoval v súlade s § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP, pričom priznal žalovanému ako strane v spore úspešnejšej nárok na náhradu trov konania v percentuálnom vyjadrení, ktorý predstavuje úspech žalovaného voči žalobcovi v konaní.
37. Vychádzajúc z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
38. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, v nadväznosti na ustanovenie § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v súlade s § 255 ods. 1 CSP v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.
39. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).