Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Er-1054-2007.pdf
PDF · 138.88 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
TO-4Er/1054/2007
Uznesenie
Okresný súd Topoľčany vo veci exekúcie oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Mliekarenská 10, 824 96 Bratislava 26, proti povinnému: R. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. XX, o vymoženie sumy 1778,73 eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom Mgr. Drahomírom Kriváňom, Ružová dolina 6, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 842/2007, takto
rozhodol:
I. Súd exekúciu z a s t a v u j e .
II. Súdnemu exekútorovi sa náhrada trov exekúcie nepriznáva.
III. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Oprávnený (predtým PROFIREAL SLOVAKIA spol. s.r.o.) podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku JUDr. Gustáva Reta, rozhodcu, Tomášikova 30, Bratislava sp. zn. RK-446/07/GR zo dňa 15.6.2007 (ďalej len rozhodcovský rozsudok), pre vymoženie sumy 1778,73 eur, úroku vo výške 6% ročne zo sumy 1778,73 eur od 5.6.2007 do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 5,94 eur, trov predchádzajúceho (rozhodcovského) konania vo výške 49,79 eur a všetkých účelne vynaložených trov exekúcie. Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré mu bolo udelené dňa 29.10.2007.
Exekučným titulom vo veci je rozhodcovský rozsudok, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 1778,73 eur (53586,- Sk) spolu so 6% ročným úrokom od 5.6.2007 až do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 5,94 eur (179,- Sk) a náhradu trov konania vo výške 49,79 eur (1500,- Sk). Podľa rozhodcovského rozsudku suma 1778,73 eur pozostáva z dlžnej istiny úveru, ktorá je tvorená zostávajúcimi nesplatenými splátkami úveru podľa splátkového kalendára vo výške 1121,69 eur a zo zmluvných pokút vo výške 657,04 eur. Z návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že povinný peňažné nároky vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku nezaplatil.
Súdny exekútor podľa § 57 ods. 4 Exekučného poriadku predložil vec na prešetrenie dôvodov na zastavenie alebo čiastočné zastavenie exekúcie. Exekútor tiež oznámil, že na pohľadávku oprávneného bola vymožená suma 1282,29 eur a na trovy exekúcie bola vymožená suma 708,10 eur.
Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak
a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,
b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným,
c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,
d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, 6b)
e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),
f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,
g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať,
h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,
i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným veriteľom.
Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej len EP) exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 EP exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že súd je povinný aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení exekúcie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods. 1 ZoRK, napr. či plnenie, na ktoré zaväzuje, nie je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo či odporuje dobrým mravom. Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Účinky právoplatného rozsudku v Občianskom súdnom poriadku nie sú upravené, teória však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti - tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je, napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, z materiálnej právoplatnosti existujú výnimky. Jenou z nich je aj materiálna právoplatnosť rozhodcovských rozsudkov.
Prejavom takejto výnimky je aj ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré v sebe zakotvuje prieskumný inštitút
- prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu, ktorý rozhoduje vo veci výkonu rozhodnutia. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád v tomto ustanovení uvedenú. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním viazaný v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku, môže teda skúmať, či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Aby bolo možné preskúmať rozhodcovský rozsudok podľa uvedených hľadísk, bolo potrebné preskúmať aj listiny, na základe ktorých vznikol medzi oprávneným a povinným záväzkovo právny vzťah, z dôvodu porušenia ktorého došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku.
Oprávnený predložil žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvu o revolvingovom úvere č. 8000045829 (ďalej len zmluva) uzavretú s povinným dňa 9.6.2006 vrátane jej súčasti - zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere oprávneného (ďalej len zmluvné dojednania alebo ZD). Zo zmluvy vyplýva schválená výška úveru 1261,90 eur, splatnosť úveru 36 splátok, poskytnutá čiastka 630,95 eur, mesačná splátka 35,05 eur, poplatok za uzatvorenie zmluvy 49,79 eur. V zmluve, v časti, v ktorej dlžník žiada o poskytnutie úveru je uvedená RPMN po poskytnutí úveru 27,55%, avšak za odlišných podmienok ako bol schválený úver. Z tejto časti zmluvy vyplýva, že požadovaná výška úveru bola 1328,52 eur, splatnosť úveru 36 splátok, poskytnutá čiastka 664,40 eur, mesačná splátka 36,91 eur, poplatok za uzatvorenie zmluvy 49,79 eur. Podľa čl. 2 zmluvných dojednaní tlačivo, na ktorom dlžník požiada o úver je jednak žiadosťou o poskytnutie revolvingového úveru, ale súčasne zmluvou o revolvingovom úvere, ktorá je uzavretá, nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu dlžníkom a veriteľom, avšak veriteľ je oprávnený po vyhodnotení údajov o dlžníkovi výšku úveru jednostranne znížiť a schváliť iné parametre požadovaného úveru, ako uviedol dlžník v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru bez toho, aby to znamenalo porušenie povinností zo strany veriteľa. O schválení úveru je veriteľ povinný zaslať dlžníkovi oznámenie obsahujúce údaje špecifikované v čl. 2 ods. 2.2 zmluvných dojednaní a jednu kópiu zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru podpísanú veriteľom s tým, že ak tak neurobí do 30 dní od podpísania zmluvy, dlžník nemá právo na poskytnutie úveru zo strany veriteľa a zmluva sa od začiatku zrušuje. Zmluvné dojednania obsahujú v čl. 4 aj úpravu podmienok revolvingu, teda automatického navýšenia poskytnutého úveru, a to v závislosti od doby splácania úveru.
Zo zmluvných dojednaní (čl. 6) vyplýva zabezpečenie úveru poskytnutého povinnému blankozmenkou vystavenou dlžníkom na rad veriteľa s tým, že v prípade omeškania s plnením akéhokoľvek záväzku podľa zmluvy o úvere je veriteľ oprávnený vyplniť na blankozmenku sumu zmenky a údaj splatnosti zmenky. Veriteľ je oprávnený vyplniť ako sumu zmenky - ľubovoľnú sumu zahŕňajúcu alebo neprekračujúcu všetky jeho pohľadávky zo zmluvy spolu s príslušenstvom a zmluvnými pokutami, ktoré budú splatné ku dňu splatnosti zmenky, a ako údaj splatnosti - ľubovoľný dátum po dni splatnosti akejkoľvek jeho pohľadávky, alebo jej časti, alebo príslušenstva, alebo zmluvných pokút na základe zmluvy (čl. 6.3 ZD).
V čl. 14 zmluvných dojednaní veriteľ upravil viaceré sankcie, ktoré by povinný mal uhradiť v prípade porušenia zmluvy. Medzi tieto sankcie patrí povinnosť dlžníka v prípade omeškania s plnením akéhokoľvek záväzku podľa zmluvy uhradiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,2% z výšky splátky za každý deň omeškania, ďalej v prípade omeškania s úhradou splátky úveru alebo jej časti o viac než 15 dní zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 5% z výšky dlžnej splátky (nad rámec predchádzajúcej zmluvnej pokuty), v prípade omeškania s úhradou splátky úveru alebo jej časti o viac než 30 dní zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 10% z výšky dlžnej splátky (nad rámec predchádzajúcej zmluvnej pokuty). Pre prípad, že dlžník je v omeškaní s úhradou splátky úveru alebo iného peňažného záväzku alebo poruší niektoré z ustanovení zmluvy, alebo ktorékoľvek z jeho prehlásení uvedených v zmluve alebo v dokumentoch, na základe ktorých bola zmluva uzavretá, v čase podpísanie zmluvy nezodpovedalo skutočnosti, alebo ak došlo k zmene, ktoré sú obsahom zmluvy, resp. dokumentov, na základe ktorých bola uzavretá a dlžník o tom neinformoval veriteľa a porušenia ďalších povinností vyplývajúcich z čl. 13 ods. 13.1 zmluvy, je
dlžník nad rámec pokút vyplývajúcich z čl. 14 ods. 14.1, 14.2, 14.3 zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 50% z nominálnej výšky úveru.
Zmluvné dojednania obsahujú aj rozhodcovskú doložku (čl. 18 ZD), podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s porušením, ukončením, či neplatnosťou zmluvy (ďalej len spory) budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v čl. 18 ods. 18.2 ZD, pričom výber z dvoch alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. Podľa rozhodcovskej doložky akékoľvek spory budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným rozhodcov zo štyroch vymenovaných v ZD, resp. ak ani jeden z nich nebude môcť funkciu rozhodcu vykonávať, pred rozhodcom určeným veriteľom.
Z karty klienta vyplýva, že nominálna výška pôžičky bola 1261,90 eur s tým, že povinnému bola poskytnutá čiastka 630,95 eur, z ktorej mu bola po odpočítaní poplatku za uzatvorenie zmluvy vyplatená čiastka 581,16 eur. Povinný podľa karty klienta oprávnenému zaplatil celkom sumu 1261,80 eur.
Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 4 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 52 Občianskeho zákonníka (OZ) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
- má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
- umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
- požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
- vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy.
Podľa Smernice Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účastní spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, či je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné previesť také posúdenie v rámci obdobných podobných riadení na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.
Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (čl. 3 ods. 1) zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (čl. 3 ods. 2) podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Podľa bodu 1 písm. e) prílohy Smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka na spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú kompenzáciu.
Podľa bodu 1 písm. q) prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podniknúť právnu akciu alebo realizovať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dokazovania podľa aplikovateľného práva, hoci táto povinnosť prislúcha inej strane kontraktu.
Podľa § 3 Občianskeho zákonníka (OZ) výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi a zmluvných dojednaní bolo zistené, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo, a to z nasledovných dôvodov. Predmetom zmluvy o úvere bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru bez uvedenia účelu ich poskytnutia dlžníkovi. Oprávnený je podnikateľom, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom. Oprávnený teda pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a ako veriteľ zo zmluvy mal preto pri jej uzatváraní postavenie dodávateľa (či už podľa Občianskeho zákonníka alebo podľa zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy). Pokiaľ ide o povinného, ktorý je dlžníkom zo zmluvy o úvere, je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Definíciu spotrebiteľa upravuje Občiansky zákonník, ktorý je predpisom všeobecným (lex generalis) a aj zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave predpisom špeciálnym (lex specialis). Úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže stavu, v ktorom by mala byť celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v OZ s poukazom na konkrétnu úpravu niektorého inštitútu v inom zákone - o spotrebiteľských úveroch. Nad princíp uprednostnenia predpisu špeciálneho pred predpisom všeobecným tu totiž zmysel úpravy kladie princíp subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná úprava problém nerieši vôbec, nečiní tak úplne alebo z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je celkom nesporné, či aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2). Spotrebiteľom podľa OZ (§ 52 ods. 3) pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z výkladu úpravy OZ treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Úprava spotrebiteľa obsiahnutá v OZ je teda širšia ako úprava obsiahnutá v zákone o spotrebiteľských úveroch. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne
- spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ). Z celkového formátu zmluvy (tlačiva) vyplýva, že ide o rovnaký typ zmluvy, aký veriteľ používal pri poskytovaní úverov fyzických osobám, pričom ide o zmluvy (vrátane úverových podmienok), ktoré boli vopred veriteľom pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda typizovanou, štandardnou zmluvou - uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť. Keďže peňažné prostriedky boli poskytnuté povinnému bez uvedenia účelu a nebol zistený dôvod, pre ktorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na zmluvu nevzťahoval (§ 1 ods. 2), bol úver poskytnutý oprávneným povinnému posúdený za spotrebiteľský úver. Aj keby však nešlo o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, je nepochybné, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou podľa OZ, nakoľko povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v prípade vzťahu medzi účastníkmi konania, sa aplikujú spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva (§ 262 ods. 1 ObZ), alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 ObZ). Právne normy upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon o spotrebiteľských úveroch) sú kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť dohodou zmluvných strán a ani inak. Znenia spotrebiteľských právnych noriem sú všeobecne známe a oprávnený ako dodávateľ, ktorý v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov podniká a má teda, na rozdiel od spotrebiteľa, vyššiu úroveň informovanosti, by mal uzatvárať také zmluvy, aby podmienky v nich boli v súlade s ustanoveniami spotrebiteľského práva a nie v rozpore s ním a nemal by sa snažiť ich obísť cez
rôzne zmluvné dojednania upravené v rámci ťažko čitateľný a neprehľadných podmienok zahrnutých v úverových podmienkach, ktoré spotrebiteľ nemá možnosť nijako ovplyvniť. Nároky, ktoré aj keď sú priznané exekučným titulom, ale vychádzajú z neprijateľných podmienok obchádzajúcich právne normy spotrebiteľského práva, nemožno ani vymáhať v rámci exekúcie, pretože takýto výkon práva by bol v rozpore s dobrými mravmi.
Dobré mravy sú zákonu neodporujúce mimoprávne spoločenské normy správania sa akceptované v danom čase v rámci určitej spoločenskej skupiny, ktoré zodpovedajú požiadavke spravodlivého, teda vyváženého usporiadania vzájomných práv a povinností účastníkov spoločenských vzťahov, ktoré takéto normy správania upravujú. V zmysle § 4 ods. 5. zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Táto zákonná definícia je vytvorená na účely ochrany spotrebiteľa, ako je však zrejmé z jej znenia, zodpovedá aj všeobecnému chápaniu dobrých mravov resp. konania proti nim.
Rozhodca, ktorý rozhodoval spor účastníkov a vydal rozhodcovský rozsudok, odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo zmluvných dojednaní. Nakoľko medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, bola rozhodcovská doložka podrobená súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej (nekalej) podmienky (dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej zmluvy, t. j. bolo posúdené, či rozhodcovská doložka začlenená medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci oprávneným vopred pripravených zmluvných dojednaní, nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka). Význam rozhodcovskej doložky je pritom v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor.
Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky atď. Súd preto dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva aj z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ vzdával v spotrebiteľskej zmluve svojich práv, čo v prípade rozhodcovskej doložky znamená dokonca práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom.
Rozhodcovská doložka, z ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov, znemožňuje voľbu povinného (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu oprávnený (dodávateľ). Ak aj rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je treba preto vykladať tak, že neodporuje ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ, čo nie je tento prípad, pretože v tomto exekučnom konaní na základe rozhodcovského rozsudku uplatňuje práva dodávateľ, ktorý aj podal návrh na začatie rozhodcovského konania. Ďalej je nepochybné, že rozhodcovskú doložku si povinný osobitne
nevyjednal, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju nemal možnosť ako zmeniť, alebo ovplyvniť jej obsah (mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam). Len veľmi ťažko pritom možno predpokladať, že si dlžník bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Dokonca vzhľadom na formu a spôsob, akým sú úverové zmluvné dojednania oprávneného písané, je odôvodnená obava, že spotrebiteľ ani nemal možnosť si ich vôbec riadne prečítať a dôsledne sa s nimi oboznámiť a teda aj pochopiť ich význam a následky. Zmluvné dojednania sú písané veľmi drobným písmom a aj keď sú jednotlivé články rozdelené do častí podľa témy, ktorú upravujú (napr. základné ustanovenia, uzavretie zmluvy a čerpanie úveru, revolving, sankcie, zabezpečenie, rozhodcovská doložka, záverečné ustanovenia) sú značne neprehľadné, keďže jednotlivé články na seba navzájom odkazujú (pri čítaní jedného článku spotrebiteľ nemá možnosť hneď zhodnotiť obsah a význam tohto článku, keďže odkazuje na ďalšie články zmluvných dojednaní). Rozhodcovská doložka je v neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporu by bol miestne príslušný súd, v ktorého obvode je bydlisko povinného (spotrebiteľa), čo neplatí v prípade rozhodcovského konania.
Rozhodcovská zmluva (bez ohľadu na formu akou bola uzavretá), ktorá síce poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, ale v prípade, že rozhodcovské konanie iniciuje dodávateľ a spotrebiteľ sa musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, je iba iluzórna, pretože trvá iba do podania návrhu na začatie rozhodcovského konania dodávateľom. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je pritom zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi.
Rozhodcovskú doložku súd posúdil vzhľadom na všetky uvedené dôvody za neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Podstatné pritom ďalej je, že v rozhodnutí C-168/05, Mostaza Claro Európsky súdny dvor vyložil, že rozhodcovský nález v spore zo spotrebiteľskej zmluvy nie je treba zrušiť spôsobom predpokladaným národným právom pre zrušenie rozhodcovského nálezu (rozsudku), ale súd má kedykoľvek prihliadať na neplatnosť takého rozhodcovského nálezu. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je rozhodcovský rozsudok, teda vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky - neprijateľnej rozhodcovskej doložky.
Vo vzťahu ku skutočnosti, že v čase uzatvorenia zmluvy OZ nemal medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami zahrnuté ako neprijateľné také ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky, súd poukazuje na to, že podľa § 53 ods. 1 (teraz veta prvá) OZ spotrebiteľské zmluvy nesmeli a nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Okrem toho ustanovenie § 53 ods. 3 OZ obsahuje iba príkladný (nie taxatívny) výpočet neprijateľných podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Ďalej súd zistil, že zmluva o revolvingovom úvere obsahuje aj ďalšie neprimerané podmienky
- dojednania o zmluvných sankciách (zmluvných pokutách). Tieto dojednania neboli dohodnuté individuálne v úverovej zmluve, ale sú súčasťou zmluvných dojednaní, ktoré sú na predtlačenom tlačive, sú všeobecne koncipované pre veľký počet dlžníkov (spotrebiteľov) a teda nie sú individuálne dojednané a je nepochybné, že povinný nemal možnosť ich zmeniť, pričom sú v jeho neprospech. Takto dojednané zmluvné pokuty sú pre bežného spotrebiteľa len ťažko zistiteľné, keďže nevyplývajú priamo zo zmluvy, ale sú obsiahnuté iba v ťažko prehľadných zmluvných dojednaniach, s ktorými sa pri podpise zmluvy spotrebiteľ nemá možnosť dôsledne oboznámiť. Súd je tiež toho názoru, že zmluvné pokuty za omeškanie so splnením toho istého záväzku, ktoré sa postupne spočítavajú (0,2% denne z výšky splátky + 5% z dlžnej splátky + 10% z dlžnej splátky + 50% z nominálnej výšky úveru za každý jednotlivý prípad porušenia povinností vrátane omeškania so zaplatením splátok), predstavujú pre spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, najmä ak je popri nich spotrebiteľ povinný zaplatiť aj ďalšiu zákonnú sankciu (úrok z omeškania). Zmluvné dojednania o zmluvných pokutách sú vzhľadom na uvedené neprimeranými podmienkami spotrebiteľskej zmluvy, povinný však bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný zaplatiť aj zmluvné pokuty. Čo sa týka sankcií za omeškanie,
úrok z omeškania bol priznaný oprávnenému aj zo zmluvných pokút, čím došlo k neodôvodnenému navýšeniu už tak neprimeranej sankcie za nesplnenie záväzku.
Neprijateľnou podmienkou zmluvy je aj dohoda o zabezpečení úveru blankozmenkou s tým, že v prípade omeškania s plnením je veriteľ oprávnený vyplniť chýbajúce údaje, predovšetkým dlžnú zmenkovú sumu a splatnosť a domáhať sa z takto vyplnenej zmenky splnenia svojej pohľadávky, pričom ako zmenkovú sumu môže vyplniť ľubovoľnú sumu zo zmluvy. Takáto dohoda nebola osobitne dojednaná, pričom poskytuje veriteľovi neprimeranú výhodu v tom, že je len na ňom, akú zmenkovú sumu do zmenky vyplní, pričom nie je možné zistiť, z čoho zmenková suma pozostáva. Takýmto spôsobom môže veriteľ v podstate jednostranne určiť výšku dlhu dlžníka bez toho, aby bola táto výška preskúmateľná, čo súd považuje jednoznačne za nedôvodné zvýhodnenie veriteľa na úkor dlžníka. Čo potvrdzuje aj skutočnosť, že rozhodcovský súd na základe zmenky priznal oprávnenému plnenia, ktoré sú v rozpore so zákonom (s predpismi spotrebiteľského práva).
Povinný bol zaviazaný zaplatiť istinu 1778,73 eur, ktorej časť vo výške 1121,69 eur predstavuje nesplatenú istinu úveru. Zo zmluvy vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 630,95 eur (19008,- Sk) s tým, že povinný mu mal vrátiť v 36-ich mesačných splátkach sumu 1261,90 eur (38016,- Sk), t. j. o 630,95 eur (19008,- Sk) viac, ako mu oprávnený poskytol. Zo zmluvy vyplýva, že táto suma predstavuje zmluvnú odmenu, pričom podľa čl. 5 ods. 5.4 zmluvných dojednaní ide o úročenie úveru. Oprávnený tak od povinného žiadal pri trojročnej splatnosti úveru úrok vo výške 100% poskytnutých peňažných prostriedkov, čo je 33,33% úrok ročne. Takto dojednaný úrok podstatne prevyšuje úroky, ktoré žiadajú za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľom banky.
Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je zmluvou o spotrebiteľskom úvere (podľa § 2 ZoSÚ). Takáto zmluva musí okrem iného obsahovať aj náležitosti ustanovené v § 4 ods. 2 ZoSÚ, medzi ktoré patrí aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru. Ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 ZoSÚ), čo znamená, že sa na uvedené poplatky a úroky v zmysle uvedenej právnej fikcie neprihliada. V zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov síce je uvedený, ale nevyplýva z podmienok, za ktorých mu bol schválený úver, ale za podmienok, za ktorých úver podľa zmluvy požadoval. Súd dospel k záveru, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi riadny údaj o RPMN neobsahuje, preto by mal byť úver bezúročný a bez poplatkov (aj keď zo zmluvy vyplývajú, neprihliada sa na ne). Ako vyplýva z horeuvedeného, v splátkach úveru a teda aj v sume, ktorú bol povinný zaviazaný rozhodcovským rozsudkom zaplatiť, je zahrnutý aj úrok.
Povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný nahradiť oprávnenému trovy rozhodcovského konania. Aj v tejto časti je rozhodcovský rozsudok v rozpore s dobrými mravmi. V rozsudku sa konštatuje, že náhrada trov konania bola oprávnenému priznaná ako úspešnému účastníkovi. Na úspech oprávneného v rozhodcovskom konaní však s poukazom na výsledky preskúmania rozhodcovského rozsudku, keď bolo zistené, že je v rozpore so zákonom a preto ani nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, nemožno prihliadať.
Súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody v zmysle citovaných zákonných ustanovení exekúciu zastavil (I. výrok uznesenia). Rozhodol tak z dôvodu, že zistil rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom. Rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, vychádza z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Nároky, ktoré aj keď sú priznané exekučným titulom, ale vychádzajú z neprijateľných podmienok obchádzajúcich právne normy spotrebiteľského práva, nemožno vymáhať v rámci exekúcie, pretože takýto výkon práva by bol v rozpore s dobrými mravmi. Na rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je potrebné aplikovať § 53 ods. 5 OZ, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná podmienka je neplatná, a preto na základe takejto rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať rozhodcovský rozsudok.
Súd exekúciu zastaví, ak nepochybne zistí, že je daný dôvod na zastavenie exekúcie. Súdny exekútor predložil vec na posúdenie zákonnosti vykonávania exekúcie celkom alebo v časti. Súd zistil, že je dôvod na zastavenie exekúcie v celom rozsahu, preto exekúciu zastavil celkom. Súd takto postupoval aj v súlade s právnym názorom vyplývajúcim z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 322/2010-37 z 13.4.2011, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Okrem uvedeného ústavný súd považoval za potrebné reagovať aj na vyjadrenie okresného súdu, že v zmysle § 57 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. júna 2010) je exekútor povinný predložiť vec súdu bezodkladne potom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie, a v tejto súvislosti odkázať na svoju konštantnú judikatúru (napr. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010, III. ÚS 329/2010 a iné), z ktorej vyplýva, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.“
Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, 17bb) zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 200 ods. 1, 2 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
O trovách exekúcie súd rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Súdny exekútor si náhradu trov exekúcie neuplatnil, nakoľko mu boli povinným uhradené (II. výrok uznesenia).
O trovách konania súd rozhodol analogicky podľa § 146 ods. 2 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keďže exekúcia bola zastavená (III. výrok uznesenia).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu m o ž n o podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Topoľčany, písomne v troch vyhotoveniach.
Odvolanie musí mať náležitosti § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (musí z neho byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované) a § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (musí sa v ňom tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha).
Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.