Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-94-2022.pdf
PDF · 194.53 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/94/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. D. XXXX/XX, E., proti žalovanému: F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom C. H. XXX/X, E., zastúpenému splnomocnencom: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, o určenie existencie vecného bremena, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 3. novembra 2021 č. k. 40C/2/2019-188 v spojení s opravným uznesením z 3. januára 2022 č. k. 40C/2/2019-204, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 131 ods. 1, § 134, § 151n, § 151o ods. 1, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 1 ods. 2, § 3 ods. 2, § 3c ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 3d ods. 3, 4, § 4b ods. 1, § 4c ods. 1, § 6 ods. 1, § 22 ods. 1, 3 účinným do 31.5.2021 a od 1.6.2021 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) (ďalej len „cestný zákon“), § 2 ods. 2 písm. a/, § 22 ods. 1, 2 Vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon) (ďalej aj len „vyhláška k cestnému zákonu“), § 3, § 4, § 137 písm. c/, d/, § 151 ods. 1, § 161 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 8.3.2019 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že na pozemku parc. č. 1997/4, k. ú. H. I., evidovanom na LV č. XXXX, Okresného úradu Trnava, vo vlastníctve žalovaného, viazne vecné bremeno práva prechodu a prejazdu automobilom v prospech žalobkyne, ktorá je vlastníkom pozemku parc. č. 1949/7, na ňom stojaceho domu súp. č. XXX a garáže bez súp. č. na pozemku 1949/27, k. ú. H. I., evidované na LV č. XXXX. Žalovaný je povinný strpieť prechod peši a prejazd motorovými vozidlami žalobcu, zdržať sa bráneniu tohto práva žalobcu. Vecné bremeno je bezodplatné a trvalé. Žalobu odôvodnila tým, že je vlastníkom nehnuteľností v k. ú. H. I. - pozemok parc. č. 1949/7, na tomto pozemku stojaceho domu súp. č. XXX a garáže bez súpisného čísla, a to od roku 2007, jej právni predchodcovia boli vlastníkmi od r. 1998. Žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti pozemku parc. č. 1997/4, k. ú. H. I., ktorú nadobudol kúpou od Chemolak, a. s., pozemok bol vytvorený odčlenením od parcely č. 1997/3, čo vždy bola a vo
zvyšku aj je miestna komunikácia. Odčlenením časti pozemku bol porušený cestný zákon, neschválil ho cestný správny orgán, novovytvorená parcela bola nezákonne odčlenená a preklasifikovaná na iný účel použitia. V dôsledku odčlenenia a predaja pozemku žalovaného žalobkyňa stratila prístup na svoj pozemok motorovým vozidlom. Žalobkyňa komunikáciu dlhoročne užívala dobromyseľne a v súlade s územným plánom obce. Žalobkyňa a jej právni predchodcovia mali historicky a dlhodobo prístup motorovým vozidlom výhradne touto časťou miestnej komunikácie. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ktorou žalovaný nadobudol pozemok, mali obaja účastníci povinnosť zriadiť v prospech žalobcu vecné bremeno na právo prechodu a prejazdu. Zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný si spravil svojvoľne z cesty súkromný dvor. Žalovaný a jeho matka znemožňujú žalobkyni v užívaní obvyklej a jedinej možnej prístupnej cesty na pozemok. Vybudovanie inej prístupovej cesty neumožňuje vlastnícke právo k okolitým pozemkom ani morfológia terénu. V dôsledku existencie vecného bremena žalovaný neutrpí žiadnu ujmu ani neprimerané obmedzenie. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť.
4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to čiastočný výpis z LV č. XXXX, z LV č. XXXX, z LV č. XXX, geometrický plán, výzva, stanovisko, ÚPNO H. I., potvrdenie Obce H. I., fotografie, kúpna zmluva, prehlásenie J. K., potvrdenie B. B. D., upozornenie - výzva, fotokópia katastrálnej mapy, uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. 32C/95/2017-58, uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/153/2019, ako aj celým obsahom spisového materiálu. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom F. L., ktorá mala na starosti predaj pozemku žalovaného za predávajúceho Chemolak, a. s., pretože ani po preukázaní skutočností, za účelom preukázania ktorých bol výsluch navrhnutý, by tieto nemali vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej.
5. Keďže podaná žaloba je určovacou žalobou v zmysle určenia, či tu právo je alebo nie je, pričom naliehavý právny záujem na danom určení nevyplýva z osobitného predpisu (hoci žalobkyňa tvrdila opak), súd prvej inštancie mal za to, že je potrebné ho preukazovať, preto najskôr skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Ak sa žalobkyňa domáha určenia, že jej ako vlastníkovi nehnuteľností patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu in rem spočívajúcemu v práve prechodu a prejazdu cez pozemok žalovaného, ktoré nie je zapísané v katastri nehnuteľností a ktoré jej, podľa jej tvrdení žalovaný neumožňuje dobrovoľne realizovať, má vo vzťahu k tejto osobe, ako vlastníkovi nehnuteľností, na ktorých má vecné bremeno viaznuť, nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na obmedzenie prejazdu žalobkyne cez pozemok žalovaného, na ktorej je zriadený príjazd k nehnuteľnostiam žalovaného, na význam zápisu vecného bremena v katastri nehnuteľností a na jeho právne účinky, je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobkyne je za tejto situácie neisté, a že bez požadovaného určenia by jej právo mohlo byť ohrozené. Pretože súdne rozhodnutie o určení vecného bremena k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zápisu v katastri nehnuteľností, je žaloba o určenie existencie vecného bremena spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi stranami sporu.
6. Námietku žalovaného, že konanie trpí vadou, keďže na strane žalovaných by mali byť aj LESY SR, š. p., ktoré by mali so žalovaným tvoriť nerozlučné spoločenstvo, súd prvej inštancie posúdil ako nedôvodnú z nasledovných dôvodov. Žalovaný je výlučným vlastníkom pozemku žalovaného. Žalobkyňa sa domáha určenia existencie vecného bremena spočívajúceho práva prejazdu výlučne cez pozemok žalovaného. Z predložených dôkazov vyplýva, že na to, aby sa mohla žalobkyňa dostať z verejnej komunikácie k svojim nehnuteľnostiam, musí okrem pozemku žalovaného prejsť aj cez iný pozemok, ktorý vlastí tretia osoba (hoci súd nemá preukázané, že vlastníkom tohto pozemku sú práve LESY, š. p., pre výsledok konania však táto skutočnosť nebola právne významná). Žalobkyňa v konaní uviedla, že táto osoba jej nebráni prejazdu a domáha sa určenia existencie vecného bremena iba vo vzťahu k pozemku žalovaného. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva; tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi, ide o nerozlučné spoločenstvo. Súd dospel k záveru, že povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva umožňuje, aby bol predmet konania prejednaný a rozhodnutý samostatne voči vlastníkovi jedného pozemku a samostatne voči vlastníkovi druhého pozemku, a preto nejde o nerozlučné spoločenstvo a je v dispozícii žalobcu, v akom rozsahu sa bude domáhať určenia existencie vecného bremena. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd uznal naliehavý právny záujem žalobkyne na podanej určovacej žalobe a nezistil existenciu vady konania, pre ktorú by nebolo možné vec prejednať, a preto súd prikročil k posúdeniu merita veci.
7. Z vykonaného dokazovania a nesporných skutkových tvrdení žalobkyne súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav. Žalobkyňa je výlučným vlastníkom nehnuteľností opísaných v bode 2. odôvodnenia (vlastníctvo pozemku parc. č. 1949/7 a stavby súp. č. XXX vyplýva z čiastočného výpisu z LV č. XXXX, stavba garáže vyplýva z nesporného tvrdenia žalobkyne). Žalovaný je výlučným vlastníkom pozemku žalovaného (čiastočný výpis z LV č. XXXX), ktorý nadobudol kúpnou zmluvou od CHEMOLAK a. s. (nesporné tvrdenie žalobkyne). Aj nehnuteľnosti žalobkyne boli v minulosti vo vlastníctve CHEMOLAK a. s. (nesporné tvrdenie žalobkyne, potvrdenie J. K.). Pozemok žalovaného vznikol odčlenením od pozemku parc. č. 1997/3, na ktorom je umiestnená verejná komunikácia (geometrický plán zo dňa 30.11.2016, nesporné tvrdenie žalobkyne).
8. Medzi stranami nebolo sporné a súd mal v konaní preukázané, že žalobkyňa a jej právni predchodcovia používali dlhodobo, t. j. viac ako 10 rokov pre príjazd k nehnuteľnostiam žalobkyne autom pozemok žalovaného. Hoci žalovaný formálne poprel toto tvrdenie žalobkyne, keď uviedol, že žalobkyňa nepreukázala užívanie práva po dobu 10 rokov, takéto tvrdenie však súd posúdil ako neúčinné popretie skutkových tvrdení žalobkyne. Súd mal uvedené preukázané aj zo žalobkyňou predložených potvrdení J. K. a B. B. D., žalovaný nenavrhol žiaden dôkaz o opaku. Hoci súd prvej inštancie zobral do úvahy prípadnú nemožnosť preukazovania negatívnych tvrdení (že pozemok nebol využívaný ako prístupová cesta), žalovaný mohol uvádzať tvrdenia a navrhovať dôkazy na preukázanie iného využitia pozemku v minulosti, vylučujúceho jeho využitie ako prístupovej cesty, čo neurobil. Súd tak mal preukázané dlhodobé užívanie pozemku žalovaného o. i. ako prístupovej cesty k nehnuteľnostiam žalobkyne.
9. Medzi stranami bolo sporné, či sa na pozemku žalovaného nachádza pozemná komunikácia (resp. miestna komunikácia). Pozemok žalovaného je v katastri nehnuteľností zapísaný ako druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, spôsob využitia pozemku: pozemok, na ktorom je dvor (LV č. XXXX). Pozemok, od ktorého bol pozemok žalovaného odčlenený - p. č. 1997/3 je v katastri nehnuteľností zapísaný ako druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, spôsob využitia pozemku: pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a súčasti. Zmena spôsobu užívania pozemku žalovaného vyplýva z geometrického plánu, ktorým došlo k oddeleniu pozemku žalovaného od pozemku p. č. 1997/4. Z územného plánu obce H. I. (ÚPNO) vyplýva, že pozemok žalovaného je určený na využitie: poľné a lesné cesty, komunikácie pre peších. Zo záberov z katastrálnej mapy na podklade ortofoto mapy, ktoré sú súčasťou vyjadrenia žalovaného vyplýva, že na pozemku žalovaného je spevnená plocha (asfaltový povrch), ktorá priamo nadväzuje na poľnú cestu vedúcu k nehnuteľnostiam žalobkyne. Keďže pozemok žalovaného nie je a ani pred odčlenením od pôvodného pozemku p. č. 1997/3 nebol vo vlastníctve obce, v zmysle § 3d ods. 3 cestného zákona nejde o miestnu cestu (miestnu komunikáciu). Súd mal však z vyššie uvedených skutočností preukázané, že sa jedná o účelovú cestu (do 31.5.2021 označovanú cestným zákonom ako účelovú komunikáciu), ktorá môže byť vo vlastníctve fyzických alebo právnických osôb. Táto komunikácia slúžila na spojenie objektov bývalého vlastníka nehnuteľností žalobkyne a pozemku žalovaného a keďže táto nebola ani doposiaľ nie je v uzavretom objekte (resp. táto skutočnosť nevyplýva z tvrdení strán), ide o účelovú cestu (komunikáciu) verejnú, a teda pozemnú komunikáciu. V zmysle § 6 ods. 1 cestného zákona pozemné komunikácie (a teda aj verejné účelové komunikácie) môže užívať každý. Verejnú účelovú komunikáciu môže za neverejnú vyhlásiť obec so súhlasom jej vlastníka, pričom takáto skutočnosť v konaní tvrdená nebola. Súd tak mal preukázané, že žalobkyňa bola oprávnená užívať pozemok žalovaného na prejazd, pretože na pozemku žalovaného sa nachádza verejná účelová komunikácia, ktorú môže užívať každý.
10. Okresný súd Trnava uznesením č. k. 32C/95/2017-58 z 30.1.2019 rozhodol, že žalovaný je povinný umožniť právo prechodu a prejazdu motorovým vozidlom cez pozemok žalovaného v prospech vlastníka nehnuteľností žalobkyne, a to po dobu 6 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia (výrok I), vo zvyšku návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol (výrok II) a uložil žalobkyni povinnosť podať žalobu o určenie, či na nehnuteľnosti viazne vecné bremeno (výrok III). Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 11Co/153/2019 z 11.7.2019 uvedené uznesenie Okresného súdu Trnava v napadnutom výroku I zmenil tak, že žalovaný je povinný po dobu šiestich mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia v prospech vlastníka nehnuteľností žalobkyne umožniť právo prechodu a prejazdu motorovým vozidlom cez pozemok žalovaného, a to obvyklým spôsobom a výlučne tým úsekom pozemku žalovaného, ktorý je vymedzený trasou historickej prístupovej cesty vedúcej k parcele č. 1949/7, k. ú. H. I., vo zvyšku návrh zamietol. Z citovaného uznesenia okresného súdu vyplýva, že súd mal preukázané, že na prístupovej
ceste je odstavené motorové vozidlo, o ktorom žalobkyňa tvrdí, že je vlastníctvom žalovaného. Vlastníctvo žalovaného k motorovému vozidlu súd preukázané nemal. Z uznesenia krajského súdu vyplýva, že súd prvej inštancie ohliadkou na mieste zistil, že táto má reálnu možnosť prístupu na svoj pozemok inakiaľ, ale iba pešo z cesty na parcele č. 1991/2 s tým, že príjazdovú cestu je možné tam vybudovať, ale v súčasnosti vybudovaná nie je.
11. Medzi stranami bolo sporné, či žalovaný bráni žalobkyni v prejazde cez pozemok žalovaného k nehnuteľnostiam žalobkyne. Z rozhodnutí v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia vyplýva, že v ceste žalobkyni bránilo zaparkované motorové vozidlo. Žalovaný v konaní uviedol, že vecné bremeno spočívajúce v prejazde cez pozemok žalovaného by ho ako vlastníka neprimerane obmedzovalo. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobkyni bolo v minulosti bránené v prejazde cez pozemok žalovaného (hoci nemal preukázané, že bolo bránené priamo žalovaným) a že žalovaný sa bráni proti tomu, aby žalobkyňa prechádzala cez jeho pozemok k svojim nehnuteľnostiam.
12. Medzi stranami bolo sporné, či má žalobkyňa iný prístup k svojim nehnuteľnostiam. Žalovaný uvádzal, že žalobkyňa má prístup k nehnuteľnostiam z verejnej cesty z druhej strany nehnuteľnosti, žalobkyňa uvádzala, že príjazd autom k domu a garáži má vybudovaný z cesty cez pozemok žalovaného a vybudovanie príjazdu z druhej strany by bolo extrémne drahé a technicky náročné, pri budovaní príjazdu by mohlo dôjsť k poškodeniu nehnuteľností. Pretože sa však žalobkyňa nedomáhala zriadenia vecného bremena v zmysle § 151o ods. 3 OZ, ale určenia existencie vecného bremena, ktoré mala žalobkyňa, resp. jej právny predchodca nadobudnúť vydržaním, súd sa v konaní nezaoberal, či prístup k nehnuteľnostiam žalobkyňa možno zabezpečiť inak, ale výlučne tým, či boli splnené predpoklady vydržania vecného bremena a či takto nadobudnuté právo zodpovedajúce vecnému bremenu žalobkyni ako vlastníkovi nehnuteľností patrí.
13. Žalobkyňa považovala predpoklady vydržania za splnené, keď uplynula vydržacia doba, počas ktorej žalobkyňa a jej právni predchodcovia dobromyseľne užívali právo prechodu a prejazdu. Dobromyseľnosť užívania práva žalobkyňa odvodzuje od verejného užívania pozemku ako verejnej komunikácie. Žalovaný dobromyseľnosť žalobkyne rozporoval.
14. Súd prvej inštancie uviedol, že vydržane predstavuje spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, pri ktorom sa z oprávneného držiteľa práva po uplynutí zákonom stanovenej doby stáva vlastník alebo oprávnený z vecného bremena. Podmienkami vydržania, ktoré musia byť splnené po celú dobu vydržania, sú spôsobilý subjekt, spôsobilý predmet držby, oprávnená držba a nepretržitosť oprávnenej držby po celú zákonom stanovenú dobu. V zmysle § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 OZ, oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou (alebo právom) ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec (právo) patrí. Otázku dobromyseľnosti alebo nedobromyseľnosti treba hodnotiť nie iba zo subjektívneho hľadiska, ale objektívne, teda posúdiť, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať, nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle, pričom musí ísť o omyl ospravedlniteľný. Pri ospravedlniteľnom omyle držiteľ postupuje s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov, pričom vzhľadom na všeobecne uznanú zásadu, že neznalosť zákona neospravedlňuje (ignorantia iuris non excusat), právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, je neospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 283/2009 z 27.10.2010; rozsudok NS SR sp. zn. 3M Cdo 7/2010, 3M Cdo 8/2010 z 31.10.2011).
15. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že neexistujú pochybnosti o tom, že žalobkyňa je spôsobilým subjektom držby práva a právo zodpovedajúce vecnému bremenu je spôsobilým predmetom vydržania (§ 151o ods. 1 OZ). Avšak pre záver o vydržaní chýba ďalšia z podmienok, a to oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť žalobkyne ako držiteľa v tom, že jej právo patrí.
16. Posúdenie toho, či žalobkyňa bola so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľná, že nadobudla právo zodpovedajúce vecnému bremenu k pozemku žalovaného, nemôže vychádzať len z posúdenia
subjektívnych predstáv držiteľa, teda že sa za oprávneného držiteľa tohto práva považuje. Oprávnená držba sa pritom nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, ale stačí, ak tu bol domnelý právny dôvod. Dobrá viera teda musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých je možné usudzovať, že presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Jeho dobromyseľnosť musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či žalobca pri zachovaní náležitej opatrnosti mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
17. Vecné bremená predstavujú súkromnoprávny inštitút ako právny vzťah medzi konkrétnymi fyzickými a právnickými osobami (prípadne štátom, ktorý je pre účely vzťahov upravených v OZ považovaný za právnickú osobu), ktorý vecnoprávne obmedzuje vlastnícke právo k veci v prospech inej osoby, a to buď osoby konkrétne určenej (vecné bremeno in personam) alebo v prospech každodobého vlastníka určitej nehnuteľnosti (vecné bremeno in rem). O vecné bremeno však nejde, keď takéto právo osôb, ktoré obmedzuje vlastníka určitej nehnuteľnosti, vyplýva z verejnoprávnych predpisov (napr. cestný zákon) a patrí neurčito vymedzenému okruhu osôb (každému). Z vyjadrení žalobkyne nevyplynulo, že právo užívať pozemok žalovaného na prejazd v minulosti mali a využívali výlučne vlastníci nehnuteľností žalobkyne, prípadne konkrétne určené resp. určiteľné osoby, ale že toto právo prechodu a prejazdu užíval každý titulom verejnej komunikácie (cesty). Súd tak dospel k záveru, že žalobkyňa nemohla byť dobromyseľná, že užíva právo zodpovedajúce vecnému bremenu napriek tomu, že dlhodobo oprávnene prechádzala cez pozemok žalovaného, keď jej oprávnenie na prechod cez pozemok nevyplývalo z domnelého práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, pričom by si žalobkyňa (alebo jej právny predchodca) mohla oprávnene myslieť, že toto právo práve jej patrí, ale z verejnoprávnych predpisov, ktoré právo prechodu a prejazdu umožňujú každému. V prípade, ak by súd pripustil výklad žalobkyne, že verejné užívanie komunikácie zakladá dobromyseľnosť užívania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, vecné bremeno (ako súkromnoprávny inštitút) by de facto vzniklo každému na všetky pozemné komunikácie, cez ktoré prechádza.
18. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2021 sp. zn. 7Cdo/195/2020, podľa ktorého otázky užívania pozemných komunikácií nemôžu prejednávať a rozhodovať súdy v občianskom súdnom konaní, ale príslušné správne orgány. Jednou z neodstrániteľných podmienok konania je právomoc, ktorá je odrazom zásady legitimity a predstavuje oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Občiansky súdny poriadok (ako zákon účinný v čase začatia konania) vymedzoval právomoc súdov v § 7. V odseku 1 tohto ustanovenia určoval, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných, a hospodárskych vzťahov. Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie strán. Veci zaradené do tohto súboru prejednávali a rozhodovali zásadne súdy; len výnimočne, ak to ustanovoval zákon, prejednávali ich a rozhodovali o nich iné orgány. Iné veci prejednávali a rozhodovali súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovoval zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.). Ak vec nespadala do právomoci súdov, alebo ak malo predchádzať iné konanie, súd postúpil vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Aj Civilný sporový poriadok v § 3 upravuje právomoc všeobecných súdov obdobne v tom zmysle, že určuje, že súdy prejednávajú a rozhodujú civilné spory a iné civilné právne veci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Súdy neprejednávajú a nerozhodujú právne veci vyplývajúce z verejnoprávnych vzťahov, s výnimkou prípadov, ak zákon výslovne zveruje takéto právne veci do právomoci civilného súdu (§ 4 CSP). Absencia civilnej právomoci má vždy za následok zastavenie konania a postúpenie veci na prejednanie a rozhodnutie tomu orgánu, do ktorého právomoci daná vec patrí (§ 10 CSP). Pre vyriešenie otázky, či tá - ktorá vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených ustanovení, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania), tento vzťah dôsledne analyzovať a následne po právnej stránke správne vyhodnotiť. Pre analýzu právneho vzťahu a posúdenie jeho povahy z hľadiska právomoci súdu je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú majú povahu práva a povinnosti strán, tvoriace obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium je určujúce pre posúdenie, či žalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý bolo možné podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 3 CSP. Z citovaných ustanovení cestného zákona vyplýva, že otázky užívania účelových komunikácií nie sú inštitútom súkromného práva, ale verejnoprávnym oprávnením. Žalobca sa žalobou domáha ochrany svojho vlastníckeho práva pričom žiada, aby súd zakázal užívanie účelovej komunikácie žalovanej. Jeho žaloba teda smeruje k úprave užívania pozemnej komunikácie, ktoré je svojou povahou
verejnoprávne oprávnenie upravené osobitným predpisom. O právach a povinnostiach vo vzťahu k pozemným komunikáciám je oprávnený rozhodnúť príslušný správny orgán a nie všeobecný súd v rámci súkromnoprávnej žaloby.
19. Z citovaného uznesenia Najvyššieho súdu s poukazom na § 3 a 4 CSP vyplýva, že súd nemá právomoc na rozhodovanie o užívaní pozemných komunikácii a užívanie účelových komunikácii nie je inštitútom súkromného práva, ale verejnoprávnym oprávnením. Keďže sa žalobkyňa v tomto konaní domáhala určenia existencie súkromnoprávneho inštitútu (vecného bremena) súd mal právomoc vo veci konať a rozhodnúť, žalobu však bolo potrebné zamietnuť z toho dôvodu, že dobromyseľnosť užívania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu žalobkyňa odvodzovala od verejnoprávneho oprávnenia užívania verejnej účelovej komunikácie a súd dospel k záveru, že takéto užívanie nie je možné považovať za dobromyseľné užívanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, teda neboli splnené podmienky vydržania a nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že žalobkyni patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Súd prvej inštancie teda po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.
20. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP, vecne plným procesným úspechom žalovaného.
21. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne navrhla, aby odvolací vykonal dokazovanie a vo veci rozhodol sám. Odvolanie odôvodnila ust. § 365 ods. 1 písm. b/, c/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP. Namietala nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý znemožnil náležité dokazovanie vo veci a skutkové zistenia sú tak vecne nesprávne. V rozsudku je nepresný až zmätočný opis skutkových tvrdení strán a skutkového stavu, pričom tu nejde iba o omyly v písaní (napr. garáž žalobkyne je označená nesprávnym parc. č. 1949/27, správne má byť 29), ale sú tu i významové pochybenia (nesprávne sa uvádza, že žalobkyňa je vlastníčkou svojej nehnuteľnosti od roku 2007, čo nie je správne, pretože je vlastníčkou od 2.1.2005). Zásadné je aj úplné skomolenie skutkových tvrdení žalovaného „že žalobkyňa má svoj pozemok priamo prístupný z pozemku parc. č. 1992/1, 1949/15, 1949/28, 1949/6“ a „žalovaný nesúhlasí s tým, že by žalobca nemal prístup na svoj pozemok motorovým vozidlom, na pozemku parc. č. 1949/6, ktorý je v bezprostrednom susedstve nehnuteľnosti žalobcu, kde je vybudovaná asfaltová cesta“, keďže takéto vyjadrenie žalovaný súdu určite nedal, pretože pozemok parc. č. 1949/6 vôbec neexistuje, preto na ňom nemôže byť cesta.
22. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že tomuto konaniu predchádzalo konanie vo veci vydania neodkladného opatrenia sp. zn. 32C/95/2017, ktoré trpelo identickými vadami konania a obštrukciami. Vydanie neodkladného opatrenia v prospech žalobkyne iba na obdobie 6 mesiacov a nie do doby vydania rozhodnutia vo veci samej, tu bolo nedostatočné a iba formálne, súd v tomto konaní vec náležite nevyriešil, konal a rozhodol nedostatočne a aj v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu. Táto skutočnosť dostatočne nasvedčuje predpojatosti súdu prvej inštancie už v konaní, ktoré tomuto konaniu predchádzalo, preto žalobkyňa považuje za relevantný odvolací dôvod aj ustanovenie § 356 ods. 2 CSP, t. j. nesprávny postup súdu v konaní, ktoré tomuto konaniu predchádzalo, toto malo vplyv na rozhodnutie – rozsudok aj v tomto konaní.
23. Žalobkyňa ďalej poukázala na prieťahy v konaní, pokusy toto konanie zastaviť z procesných dôvodov. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na procesné zlyhania súdu prvej inštancie, keď konanie zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku a uviedol nesprávne poučenie o opravnom prostriedku, ďalej vydal uznesenie, podľa ktorého mala žaloba vady, pričom žaloba bola podaná právne perfektným spôsobom a žiadnymi nedostatkami podania. Uvedené procesné pochybenia súdu v konaní boli síce následne súdom odstránené, ale iba z dôvodu, že týmto obštrukčným postupom súdu sa dokázala žalobkyňa ubrániť. Za najzávažnejšie procesné pochybenie považovala žalobkyňa skutočnosť, že rozsudok nebol doručený k rukám žalobkyne zákonným spôsobom, ale na adresu inej osoby, ktorá nebola účastníkom konania, ani právnym zástupcom, ani splnomocneným zástupcom na celé konanie. Žalobkyňa poukázala aj na podozrivú expedíciu tejto zásielky mimo systém CADLUD, bez autorizačnej doložky a príslušného QR kódu. Po následnom riadnom doručení rozsudku a opravného uznesenia zo strany súdu prvej inštancie k rukám žalobkyne a odpovede predsedu okresného súdu na sťažnosť žalobkyne vo veci nedoručenia rozsudku pominuli procesno-právne prekážky na podanie opravného prostriedku. Žalobkyňa tak v konkrétnostiach namietala, že súd sa adekvátne nevysporiadal
s nespornými a spornými skutkovými tvrdeniami strán, čo malo za následok účelové a neobjektívne skutkové zistenia súdu. Žalobkyňa nesúhlasila so zistením skutkového stavu v tom zmysle, že v súčasnosti je pozemok žalovaného verejne prístupnou cestou a ona má verejnoprávne oprávnenie na jeho užívanie z tohto právneho titulu, pretože v súčasnosti uvádzané skutočnosti na LV č. XXXX preukazujú inú skutočnosť.
24. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne nevykonal riadne dokazovanie a nevysporiadal sa s predloženými dôkazmi. Nevykonal navrhnutý dôkaz vypočutie F. L., ktorá bola povereným zamestnancom bývalého majiteľa pozemku žalovaného parc. č. 1997/4 a aj pozemku pod cestnou komunikáciou parc. č. 1997/3, t. j. Chemolak, a. s., od ktorého bol pozemok dnes vo vlastníctve žalovaného odčlenený. Toto svedectvo malo objasniť spôsob, akým postupom pozemok žalovaného bol jeho pôvodným vlastníkom, t. j. Chemolak, a. s. odčlenený od hlavnej časti "verejnej cesty", akým spôsobom došlo k výmazu poznámky o spôsobe účelu využívania tohto pozemku - 22 - cesta, parkovisko a stal sa z neho súkromný dvor a nádvorie vo vlastníctve žalovaného tak, ako o tom svedčí verejná listina LV č. XXXX. Legitimita tohto procesu mala byť v konaní preverená a vierohodnosť listiny LV č. XXXX i skutočností, ktoré osvedčuje, mali byť riadne súdom preskúmané ako prejudiciálna otázka. Zásadným je zistenie, či pozemok žalovaného je a má byť vedený ako verejná cesta a legitímne tu existuje verejnoprávne oprávnenie na jeho všeobecné používanie ako cesty, alebo sa legitímnym postupom z tejto časti verejne prístupnej komunikácie stal súkromný dvor žalovaného. S touto prejudiciálnou otázkou sa nemôže vysporiadať súd sám, ale môže ju vyriešiť iba v súčinnosti s príslušným cestným správnym orgánom v zmysle cestného zákona. Súd o tejto prejudiciálnej otázke rozhodol, ale nezákonným spôsobom. Súd mal konanie prerušiť podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP a obrátiť sa na príslušný správny cestný orgán so žiadosťou o vydanie rozhodnutia vo veci, či je pozemok žalovaného verejnou komunikáciou. Takéto rozhodnutie správneho orgánu je pre ďalší priebeh súdneho konania zásadné. Správny orgán po náležitom konaní, musí vo veci rozhodnúť a musí následne vykonať na základe tohto svojho rozhodnutia aj vklad takýchto skutočností do evidencie KN a vyznačiť takéto skutočnosti do LV žalovaného vo vzťahu k predmetnej parcele č. 1997/4.
25. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil predmet konania a základná právna úvaha súdu, na ktorej sa výrok rozsudku súdu zakladá, je v rozpore s reálnym skutkovým stavom veci. Súd odkazuje žalobkyňu na jej verejnoprávne oprávnenie v zmysle § 6 ods. 1 cestného zákona na prechod pozemkom žalovaného, avšak žalobkyňa týmto nedisponuje, prišla oň v dôsledku protiprávneho postupu žalovaného a predchádzajúceho vlastníka tohto pozemku, čo je zrejmé z listu vlastníctva žalovaného, kde sa zmenil účel použitia pozemku. Preto sa žalobkyňa domáha vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na prechod a prejazd pozemkom žalovaného, teda súkromnoprávneho oprávnenia, čo plne zodpovedá aj reálnemu skutkovému stavu (pozemok žalovaného je vedený ako súkromný dvor, teda nie ako cesta). Pre žalobkyňu je priznanie existencie takéhoto súkromnoprávneho inštitútu súdom jedine možným a zároveň aj dostačujúcim riešením situácie, ktorú navodil žalovaný nelegitímnym sprivatizovaním si časti "verejnej cesty".
26. Žalobkyňa tiež namietala, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou dobromyseľnosti žalobkyne. Tvrdenie súdu, že žalobu bolo potrebné zamietnuť z dôvodu, že žalobkyňa odvodzuje dobromyseľnosť užívania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu od verejnoprávneho oprávnenia užívania verejnej účelovej komunikácie nie je korektné. Súd ničím neodôvodňuje svoj záver, že takéto užívanie nie je možné považovať za dobromyseľné. Poukaz na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/195/2020 nie je zo strany súdu vecne správny, pretože sa nejedná o užívanie verejnej pozemnej komunikácie na pozemku žalovaného, pretože "de lege" tu žiadna pozemná komunikácia nie je. Žalobkyňa mala za to, že všetky podmienky na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu splnila. Žalobkyňa a jej právni predchodcovia, ale aj ostatní obyvatelia miestnej časti M., desaťročia užívali "miestne" komunikácie v skutkovom omyle, že im toto právo plne náleží, hoci tu šlo o účelové mimo areálové komunikácie podniku Chemolak. Druhú možnosť ani reálne nemali, z čoho vyplýva jednoznačne, že tu šlo o omyl ospravedlniteľný i pochopiteľný. Nikdy nemohlo ísť iba o subjektívnu predstavu žalobkyne o tomto svojom práve na užívanie tejto prístupovej cesty, ale o objektívnu situáciu celej komunity občanov bývajúcich v obci H. I. - M. N. M.. Občania tieto cesty vo vlastníctve Chemolak, a. s., vrátane pozemku žalovaného, užívali tak, ako by sa tu jednalo o miestne komunikácie vo vlastníctve obce. Neužívali ich však na základe verejnoprávnom, pretože tieto cesty ani nemali štatút verejnej komunikácie, ale na základe ich dobromyseľnosti. Žalovaný vedel, že túto prístupovú cestu dlhoročne a dobromyseľne užívali a užívajú tí, ktorí obývali nehnuteľnosť,
ktorá je dnes vo vlastníctve žalobkyne. Práve žalovaný, pri zachovaní náležitej miery opatrnosti, mohol predpokladať, že si niekto môže nárokovať vydržanie práva na prechod týmto pozemkom. Žalobkyňa nemohla ani pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú od nej možno spravodlivo žiadať, predpokladať, že si niekto dovolí odčleniť časť cesty, ktorú občania považovali za obecnú, a to v rozpore s cestným zákonom a dobrými mravmi a následne zmanipuluje vkladové konanie novovytvorenej parcely tak, že sa obíde správny cestný orgán a vyhlási tento pozemok za svoj súkromný dvor a uzavrie túto tradičnú a jedinú existujúcu prístupovú cestu smerom k nehnuteľnosti žalobkyne. Žalobkyňa zároveň nemohla mať žiadne pochybnosti o tom, že je oprávnenou držiteľkou práva na užívanie cestnej komunikácie, vrátane tej časti, ktorá smeruje k jej nehnuteľnosti, pretože vzhľadom na miestne pomery takto postupovali všetci občania vlastniaci nehnuteľnosti v m. č. M., resp. tu bývajúci a pôvodný vlastník pozemkov, na ktorých sa nachádza cesta (súkromná účelová komunikácia podniku Chemolak, a. s.) takémuto užívaniu občanom nijako nebránil. Tu išlo teda o uplatňovanie si práva individuálnymi subjektami na užívanie cudzieho súkromného majetku, t. j. mimoareálových účelových komunikácii Chemolaku, a. s., na báze nie verejnoprávnej, ale súkromnoprávnej, preto tu nemôže byť žiadnej pochybnosti o dobromyseľnosti občanov pri užívaní týchto komunikácií.
27. Tvrdenie súdu, že o vecné bremeno však nejde, keď takéto právo osôb, ktoré obmedzuje vlastníka určitej nehnuteľnosti, vyplýva z verejnoprávnych predpisov a patrí neurčito vymedzenému okruhu osôb, je vzhľadom na skutkový stav veci nenáležité. Žalovaného neobmedzujú v jeho vlastníckom práve žiadne verejnoprávne predpisy a súd si to iba vymyslel a na základe takejto účelovej fikcie vo veci rozhodol. Dezinterpretácia vyjadrení žalobkyne v rozsudku ohľadom toho, kto a ako používal prístupovú cestu /pozemok žalovaného/ v minulosti, je účelová. Žalobkyňa nikdy netvrdila, že verejné užívanie ciest zakladá dobromyseľnosť. Komunikácie v m. č. M. verejnými komunikáciami v uplynulých desaťročiach vôbec neboli, išlo tu o mimo areálové účelové komunikácie spoločnosti Chemolak, ktoré občania užívali v dobrej viere tak, ako by išlo o komunikácie verejné. Tento skutkový stav veci sa zmenil v roku 2018, keď spoločnosť Chemolak, a. s. odpredala obci H. I. tieto svoje mimo areálové účelové komunikácie. Až od tohto momentu občania m. č. M. používajú cestné komunikácie na základe verejnoprávneho oprávnenia. Do tejto doby tu išlo výlučne iba o výkon práva na užívanie týchto komunikácii výhradne na báze dobromyseľnosti občanov, t. j. ich presvedčenia, že im takéto právo prináleží. Keďže časť z tejto dnes obecnej verejnej komunikácie zostala odčlenená a sprivatizovaná žalovaným (neprešla do vlastníctva obce a verejnoprávneho režimu užívania), nemá žalobkyňa inú možnosť, ako sa domôcť svojho práva, akou je použitie súkromnoprávneho inštitútu vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na právo prechodu a prejazdu pozemkom žalovaného.
28. Súd nevykonal zákonne a správne skúmanie svojej právomoci a vecnej príslušnosti. V rozsudku súd tvrdí, že nemá právomoc na rozhodovanie o užívaní pozemných komunikácií a užívanie účelových komunikácií. Žaloba však nikdy nesmerovala k požiadavke na takéto rozhodovanie súdu. Pozemok žalovaného takýto štatút nemá a keďže žalovaný aktívne bráni žalobkyni výkonu jej práva na prechod a prejazd a odmietol aj akúkoľvek dohodu o zriadení vecného bremena, sa žalobkyňa domáha vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na prechod a prejazd pozemkom žalovaného. Predmetom konania tu je teda súkromnoprávny spor. Súd tvrdí, že na pozemku žalovaného sa nachádza verejná účelová komunikácia, ktorú môže používať každý. Z dôkazov je evidentné, že na pozemku žalovaného by sa síce mala nachádzať účelová cesta, ale verejná listina preukazuje inú skutočnosť- ide tu o nádvorie žalovaného. Tento zápis sa považuje za legitímny, pokiaľ sa nepreukáže opak. K dokázaniu opaku však nie je v tomto prípade súd kompetentný a o tom, či sa na pozemku žalovaného nachádza verejná účelová komunikácia, je príslušný rozhodnúť výhradne správny cestný orgán - v tomto prípade obec H. I.. Cestný zákon nepozná pojem verejná účelová komunikácia, iba účelová komunikácia. Vlastníctvo a správa pozemných komunikácií je upravená v § 3d ods. 1 až 3 cestného zákona a účelová komunikácia môže byť vo vlastníctve štátu, alebo iných právnických alebo fyzických osôb. V prípade pozemku žalovaného táto časť účelovej komunikácie bola najprv vo vlastníctve právnickej osoby / Chemolak, a. s./, po predaji prešla do vlastníctva fyzickej osoby, t. j. žalovaného. Ďalej je zrejmé, že sa tu nejednalo o miestnu komunikáciu. Ustanovenie § 6 ods. 1 cestného zákona upravuje všeobecné používanie diaľnic, ciest a miestnych komunikácií. Toto ustanovenie vymedzuje pojem verejnoprávneho oprávnenia na užívanie týchto komunikácii a je zrejmé, že takéto oprávnenie sa týka iba diaľnic, ciest a miestnych komunikácií, teda nie účelových komunikácií. Preto je záver súdu, že žalobkyňa disponuje verejnoprávnym oprávnením na užívanie účelovej komunikácie uvedený v rozsudku vecne chybný a protiprávny.
29. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že súd prvej inštancie nevykonal riadne dokazovanie a že nerozhodol o prejudiciálnej otázke žalobkyne. Uviedol, že konanie je vedené vo vzťahu k otázke určenia existencie vecného bremena, vlastnícke právo žalovaného a odčlenenie tohto pozemku sú veci nesúvisiace s konaním a aj ak by súd žalobkyňou navrhnuté dokazovanie vykonal, toto by nič relevantné v konaní nepreukázalo. Mal za to, že žalobkyňa nesprávne vykladá a interpretuje relevantné právne predpisy. To, či je pozemok žalovaného zapísaný ako cesta alebo ako dvor, žiadnym spôsobom nesúvisí s tým, či existuje vecné bremeno žalobkyne k nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného. Žalobkyňa v odvolaní navodzuje dojem, že je potrebné v predmetnom konaní rozhodnúť o tom, či je pozemok žalovaného verejnou komunikáciou; táto skutočnosť však nemá nič spoločné s meritom veci. Súd sa zaoberal otázkou, či existuje vecné bremeno na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného, pričom žalobkyňa nepreukázala základné zákonné náležitosti vyžadované všeobecne záväznými právnymi predpismi na to, aby súd mohol existenciu tohto vecného bremena určiť. Rozhodnutie správneho orgánu v tejto veci nič nezmení.
30. Žalovaný mal za to, že dobromyseľnosť žalobkyne nezakladá skutočnosť, že žalobkyňa a jej právni predchodcovia, ale aj ostatní obyvatelia miestnej časti M., desaťročia užívali "miestne" komunikácie v skutkovom omyle, že im toto právo plne náleží, hoci tu šlo o účelové mimo areálové komunikácie podniku Chemolak, ide o omyl ospravedlniteľný a nemohlo ísť iba o subjektívnu predstavu žalobkyne o tomto svojom práve na užívanie tejto prístupovej cesty. Žalobkyňa prekrúca a účelovo vykladá relevantné právne ustanovenia. Na to, aby existovala dobromyseľnosť, musí existovať objektívna skutočnosť, ktorá je schopná túto dobromyseľnosť založiť, žalobkyňa však existenciu takejto skutočnosti nepreukázala. Žalobkyňa argumentuje, že užívať predmetnú komunikáciu môže v zmysle cestného zákona a zároveň argumentuje, že v dôsledku užívania komunikácie z titulu súkromnoprávneho, ktoré nebolo údajne namietané zo strany právneho predchodcu žalovaného, jej vzniklo vecné bremeno na predmetnom pozemku. Dobromyseľnosť však nemôže byť založená svojvoľným a právne nezaloženým výkonom nejakej činnosti; práve uvedené by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný sa tiež ohradil voči tvrdeniam žalobkyne, že zmanipuloval vkladové konanie a obišiel cestný orgán. Tieto tvrdenia sú difamačné a zasahujú do cti a dobrého mena žalovaného, pričom žalobkyňa žiadne z týchto svojich tvrdení nepreukázala.
31. Žalobkyňa v replike nesúhlasila s tvrdeniami žalovaného, zotrvala na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených. Doplnila, že Chemolak, a. s., ako výhradný vlastník celej cestnej siete v H. I.
- časť M., odpredal obci pozemky na cestnú infraštruktúru až v decembri 2018, teda až potom, ako si žalovaný časť cesty ležiacej na pozemku parc. č. 1997/4 sprivatizoval. Až od nadobudnutia vlastníctva pozemkov s cestnou sieťou obcou H. I., tu možno hovoriť o užívaní miestnych komunikácii na základe verejnoprávneho oprávnenia. Žalobkyňa pre úsek časti cesty vo vlastníctve žalovaného takéto verejnoprávne oprávnenie na užívanie nemohla nadobudnúť, nakoľko túto časť komunikácie /pozemok žalovaného/ už obec nemohla odkúpiť, lebo sa stala majetkom žalovaného. Toto je skutkový stav veci, ktorý súd prvej inštancie úmyselne odignoroval a vo svojom rozsudku nelogicky a protiprávne tvrdí, že žalobkyňa disponuje akýmsi verejnoprávnym oprávnením z titulu cestného zákona. Disponuje, ale iba po hranicu pozemku žalovaného, aj to iba z dôvodu, že vlastníkom zvyšku parcely č. 1997/3 sa stala obec. Na zvyšok prístupovej cesty, na pozemku žalovaného sa nachádza naďalej cestné teleso, je teda žalobkyňa nútená domáhať sa prístupu z titulu súkromnoprávneho. Súd prvej inštancie vedome dal do súvisu dobromyseľnosť užívania práva a samotný spôsob užívania prístupovej cesty ako cesty verejnej, hoci reálne tu žiadna verejná komunikácia nebola a na pozemku žalovaného dodnes nie je. Žalobkyňa trvala na tom, že preukázala existenciu predpokladov na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Ak však správny cestný orgán rozhodne tak, že k odčleneniu pozemku žalovaného došlo nezákonne a nezákonne došlo aj k zmene zápisu o účele využitia tohto pozemku, potom žalobkyňa nadobudne automaticky (z cestného zákona) verejnoprávne oprávnenie na užívanie tejto cesty.
32. Žalovaný v duplike zotrval na vyjadrení k odvolaniu. Mal za to, že žalobkyňa neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá založiť existenciu jej dobromyseľnosti. Akékoľvek výklady skutkových okolností žalobkyňou ohľadom prevodov nehnuteľností, komu patrila cesta a komu nie, ako tieto cesty užívali obyvatelia v časti M., sú právne irelevantné, pretože nič z toho nie je skutočnosťou, ktorá by bola spôsobilá založiť dobromyseľnosť žalobkyne. Neexistuje žiadne ustanovenie všeobecne záväzných právnych predpisov a ani žiadna skutková okolnosť, ktoré by boli spôsobilé založiť dobromyseľnosť žalobkyne. S predmetom veci nesúvisí charakter cestného telesa nachádzajúci sa
na pozemku žalovaného, pretože predmet sporu spočíva v posúdení existencie vecného bremena na pozemku žalovaného.
33. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že ak správny orgán rozhodne tak, že k odčleneniu pozemku žalovaného došlo nezákonne a nezákonne došlo aj k zmene zápisu o účele využitia tohto pozemku, potom žalobkyňa nadobudne automaticky z cestného zákona verejnoprávne oprávnenie na užívanie tejto cesty. Uvedené je podľa žalovaného neprijateľným výkladom príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov. Žalovaný legálne nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti, na ktorej sa nachádza cesta. Žalobkyňa nemôže nadobudnúť dobromyseľnosť a nedokáže vydržať vecné bremeno na základe cestného zákona; jej právny výklad je contra legem. Mal za to, že žalobkyňa presne opisuje spôsob akým nemožno nadobudnúť dobromyseľnosť, pretože v danom prípade žalobkyňa nevykonávala subjektívne právo „pre seba“; žalobkyňa bola podľa jej tvrdení presvedčená, že právo prechodu patrí každej osobe a nielen jej; a skutkový omyl v otázke povahy a/alebo vlastníctva predmetnej pozemnej komunikácie žalobkyne nie je spôsobilý založiť jej dobromyseľnosť, pretože stále absentuje aspekt akejkoľvek objektívne preukázateľnej skutočnosti. Predošlý vlastník nehnuteľností, na ktorých sa nachádza predmetná cesta a ktoré sú v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného, sa vyjadril, že nikdy, ani ústne a ani písomne, nedal súhlas žalobkyni, prípadne iným vlastníkom daného objektu/tretím osobám, že môžu prechádzať alebo užívať tento pozemok či cestu.
34. Žalobkyňa v následnom stanovisku zopakovala svoju predchádzajúcu argumentáciu.
35. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/ až h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
36. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobkyne domáhajúcej sa určenia nadobudnutia vecného bremena vydržaním zamietol, keď dospel k záveru, že dobromyseľnosť užívania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu žalobkyňa odvodzovala od verejnoprávneho oprávnenia užívania verejnej účelovej komunikácie a takéto užívanie nie je možné považovať za dobromyseľné užívanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, teda neboli splnené podmienky vydržania.
37. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa je výlučným vlastníkom nehnuteľností v kat. úz. H. I., a to pozemku parc. č. 1949/7 a stavby súp. č. XXX zapísaných na LV č. XXXX titulom osvedčenia o dedičstve Okresného súdu Bratislava II sp. zn. D 1556/06, D not. 7/2007 právoplatného dňa 17.7.2007. Žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti v kat. úz. H. I., a to pozemku parc. č. 1997/4 – zastavané plochy a nádvoria, spôsob využívania pozemku: pozemok, na ktorom je dvor, zapísaného LV č. XXXX, ktorý nadobudol kúpnou zmluvou od spol. CHEMOLAK a. s., ktorej vklad bol povolený dňa 21.12.2016. Pozemok žalovaného vznikol odčlenením od pozemku parc. č. 1997/3, a to na základe geometrického plánu č. 176/2016 úradne overeného pod č. 1773/2016 dňa 30.11.2016. Pozemok parc. č. 1997/3 je v katastri nehnuteľností zapísaný na LV č. XXX ako druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, spôsob využitia pozemku: pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba
- cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a súčasti. Zmena spôsobu užívania pozemku žalovaného vyplýva z geometrického plánu č. 176/2016, ktorým došlo k oddeleniu pozemku žalovaného od pozemku p. č. 1997/3. Z územného plánu obce H.
I. (ÚPNO) vyplýva, že pozemok žalovaného je určený na využitie: poľné a lesné cesty, komunikácie pre peších. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že odčlenením časti pozemku, v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného, bol porušený cestný zákon, neschválil ho cestný správny orgán, novovytvorená parcela bola nezákonne odčlenená a preklasifikovaná na iný účel použitia. Žalobkyňa tiež tvrdila, že ona a jej právni predchodcovia mali historicky a dlhodobo prístup motorovým vozidlom výhradne touto časťou miestnej komunikácie, dlhoročne ju užívali dobromyseľne a v súlade s územným plánom obce. Podľa zistení súdu prvej inštancie žalobkyňa a jej právni predchodcovia používali dlhodobo, t.j. viac ako 10 rokov pre príjazd k nehnuteľnostiam žalobkyne autom pozemok v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného, pričom formálne popretie tejto skutočnosti žalovaným, súd posúdil ako neúčinné popretie skutkových tvrdení žalobkyne.
38. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie, keď v podanom odvolaní namietala, že okrem chýb v písaní sú tu i významové pochybenia, pretože súd nesprávne uviedol, že žalobkyňa je vlastníčkou svojej nehnuteľnosti od roku 2007, čo nie je správne, pretože je vlastníčkou od 2.1.2005 a zásadné je aj úplné skomolenie skutkových tvrdení žalovaného, odvolací súd uvádza, že táto námietka dôvodná nebola. Sama žalobkyňa totiž v žalobe i ostatných podania (napr. č. l. 62, 63) uvádzala, že vlastníčkou nehnuteľností je od roku 2007 (a jej právni predchodcovia od roku 1998), a až následne v odvolaní vyčítala súdu prvej inštancie, že dedičstvo sa nadobúda ku dňu smrti poručiteľa, čo bolo v roku 2005 a nie v roku 2007. V priebehu konania však žalobkyňa nepredložila úmrtný list svojho právneho predchodcu, prípadne osvedčenie o dedičstve a najmä netvrdila, že poručiteľ zomrel skôr ako v roku 2007. Keďže sa jednalo o nesporné skutkové tvrdenie žalobkyne, súd prvej inštancie nemal dôvod o ňom vykonávať dokazovanie. Navyše s ohľadom na skutočnosť, že žalobkyňa sa domáhala nadobudnutia práva vecného bremena vydržaním, pričom do vydržacej doby sa započítava i doba, po ktorú právo vykonával jej právny predchodca a súd prvej inštancie napokon ustálil, že žalobkyňa a jej právni predchodcovia používali dlhodobo, t.j. viac ako 10 rokov, pre príjazd k nehnuteľnostiam žalobkyne autom pozemok žalovaného, bol konkrétny dátum úmrtia právneho predchodcu žalobkyne bez právneho významu. Rovnako tak i prípadné „skomolenie“ skutkových tvrdení žalovaného nemalo vplyv na správnosť zistenia skutkového stavu, ktorý bol potrebný pre rozhodnutie vo veci.
39. Nedôvodnou bola tiež námietka žalobkyne o nevykonaní navrhnutého dôkazu, a to výsluchu F. L., ktorá bola povereným zamestnancom bývalého vlastníka pozemku žalovaného Chemolak, a. s., za účelom objasnenia spôsobu, akým postupom pozemok žalovaného bol jeho pôvodným vlastníkom odčlenený od hlavnej časti verejnej cesty a akým spôsobom došlo k výmazu poznámky o spôsobe účelu využívania tohto pozemku. Vo vzťahu k nevykonaniu tohto žalobkyňou navrhnutého dôkazu súd prvej inštancie uviedol, že ani po preukázaní skutočností, za účelom preukázania ktorých bol výsluch navrhnutý, by tieto nemali vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej.
40. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
41. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že dokazovanie je zákonom upravený postup súdu, ako aj sporových strán, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania a preto sa v dokazovaní obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov. Súd je subjektom, ktorý určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná. Sudca sa teda nestáva pasívnym arbitrom, ktorý je pri zisťovaní skutkového stavu odkázaný na tvrdenia a dôkazné návrhy strán. Pravdaže súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený sporovou stranou, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom.
42. Pokiaľ teda žalobkyňa namietala, že súd nevykonal ňou navrhnutý dôkaz, táto námietka dôvodná nebola. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie vo veci, pričom ak nevykonal dokazovanie výsluchom navrhnutej svedkyne, jeho postup bol správny. Odvolací súd má v zhode so súdom prvej inštancie za to, že vykonaním toho dôkazného prostriedku by sa nezistili skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci, keďže predmetom konania bolo určenie nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu žalobkyňou vydržaním. Spôsob, akým bol pozemok v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného odčlenený od pozemku vo vlastníctve jeho právneho predchodcu a akým spôsobom došlo k zmene poznámky o spôsobe účelu využívania tohto pozemku vyplýva z predloženého geometrického plánu, ktorý bol úradne overený. Z tejto odvolacej námietky
žalobkyne tiež vyplýva, že žalobkyňa nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.
43. Vo vzťahu k žalobkyňou namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
44. V súdenej veci je potrebné osobitne zdôrazniť, že predmetom konania je určenie existencie vecného bremena, ktoré mala žalobkyňa, resp. jej právny predchodca nadobudnúť vydržaním. S ohľadom na predmet konania sa súd prvej inštancie preto správne zaoberal tým, či boli splnené predpoklady vydržania vecného bremena a či takto nadobudnuté právo zodpovedajúce vecnému bremenu žalobkyni ako vlastníkovi nehnuteľností patrí. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne vychádzal zo zákonom i judikatúrou formulovaných podmienok vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a za týmto účelom vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie. Nadbytočne sa však s ohľadom na predmet konania zaoberal tým, či pozemok žalovaného je a má byť vedený ako verejná cesta, avšak uvedené nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nedôvodnými boli preto i námietky žalobkyne, že súd mal konanie prerušiť podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP a obrátiť sa na príslušný správny cestný orgán so žiadosťou o vydanie rozhodnutia, či je pozemok žalovaného verejnou komunikáciou, pretože táto otázka bola pre rozhodnutie súdu vo veci nadobudnutia práva vecného bremena žalobkyňou vydržaním právne bezvýznamná.
45. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa odchýlil od právneho názoru súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v konaní nepreukázala jednu zo zákonných podmienok vydržania. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že pre záver o vydržaní chýba dobromyseľnosť žalobkyne ako držiteľa práva v tom, že jej právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí.
46. Odvolací súd dopĺňa, že predpoklady vydržania práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva. Podľa § 151o ods. 1 veta prvá a druhá Občianskeho zákonníka vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenie § 134 tu platí obdobne. Predpoklady vydržania práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva (§ 130, § 134 Občianskeho zákonníka). Za držbu práva sa považuje aj jeho výkon (vo vzťahu k inej veci) po dobu vyžadovanú zákonom, ktorá spolu s naplnením subjektívnej stránky jej držiteľa a naplnenia objektívnych predpokladov, má právne dôsledky spočívajúce vo vydržaní práva a za splnenia ďalších podmienok uvedených v zákone, má za následok vydržanie vecného bremena, ktoré zaťažuje konkrétnu nehnuteľnosť, ku ktorej bolo právo vykonávané. Predpokladom pre nadobudnutie tohto práva je, že: a)
držiteľ je oprávnený, teda vykonáva právo (zodpovedajúce vecnému bremenu) k cudzej veci pre seba a je presvedčený, že toto právo mu patrí, b) nerušený výkon práva trvá po dobu 10 rokov (s prípadným započítaním vydržacej doby jeho právneho predchodcu), c) nejde o nehnuteľnosť, ktorá nemôže byť predmetom vlastníctva alebo ktorá môže byť len vo vlastníctve zákonom určených subjektov.
47. Právnym dôsledkom vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je teda výkon práva, pod ktorým treba rozumieť činnosť predstavujúcu obsah samotného vecného bremena. Samotný výkon činností inak tvoriacich obsah výkonu vecného bremena však nie je dostačujúci pri vzniku vecného bremena. Vyplýva to z ustanovenia § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré odkazuje na ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že musia byť naplnené predpoklady pre vydržanie tohto práva, obdobne ako tomu je pri nadobudnutí vlastníctva vydržaním. Pod obdobnou platnosťou treba rozumieť požiadavky objektívneho i subjektívneho charakteru. Zo subjektívnych požiadaviek za rozhodujúci treba považovať subjektívny vzťah (presvedčenie) osoby uskutočňujúcej činnosti zodpovedajúce vecnému bremenu v pomere k týmto činnostiam, a to, že daná osoba je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že jej uvedené právo patrí (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Subjektívne presvedčenie teda musí vychádzať z okolností, za ktorých mohlo vecné bremeno vzniknúť, teda z existencie právneho dôvodu, z ktorého možno vyvodzovať vznik práva. Oprávnená držba sa však nemusí nevyhnutne opierať o konkrétny existujúci právny dôvod. Stačí, ak je tu domnelý právny dôvod. Otázka existencie dobrej viery sa teda posudzuje podľa objektívneho hľadiska, čoho dôsledkom je, že existencia dobrej viery sa bude odvodzovať od toho, či držiteľ práva pri primeranej opatrnosti nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Na druhej strane prípadný omyl držiteľa nie je prekážkou vydržania práva za predpokladu, že ide o ospravedlniteľný omyl (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 1/2020).
48. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad (por. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/5/2010, 5Cdo/30/2010).
49. Ako je predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu je presvedčenie, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží. Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k tomu oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo na neho riadne prešlo. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu takéto právo patrí (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.4 Cdo 110/2010).
50. V kontexte vyššie uvedeného, nemožno súhlasiť so žalobkyňou v tom, že jej dobromyseľnosť zakladá tá skutočnosť, že žalobkyňa a jej právni predchodcovia, ale aj ostatní obyvatelia miestnej časti M., desaťročia užívali účelové mimo areálové komunikácie podniku Chemolak a. s. tak, ako by tieto boli verejnými miestnymi komunikáciami, nikto im v tom nebránil, a teda celá komunita občanov jednala v omyle, že im toto právo patrí. Odvolací súd uvádza, že k naplneniu dobrej viery samo osebe nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník v jeho výkone bránil, prípadne, že bolo realizované od nepamäti napríklad aj inými obyvateľmi obce a pod. Samotná okolnosť, že sa niekto správa spôsobom, ktorý naplňuje možný obsah práva zodpovedajúci vecnému bremenu, ešte neznamená, že je tiež oprávneným držiteľom tohto vecného práva, a to ani v prípade, že jeho zásah do vlastníctva iného bol predchádzajúcim vlastníkom trpený alebo dokonca výslovne povolený. Cez cudzí pozemok možno prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov; môže ísť napríklad o
záväzkový vzťah, môže ísť o výprosu (vlastník pozemku prechádzanie iných osôb cez pozemok trpí bez toho, aby im k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké právo), alebo môže ísť o užívanie cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie. Žalobkyňou tvrdený titul „spoločne užívaná verejná miestna komunikácia“, však nie je spôsobilým dôvodom nadobudnutia práva vecného bremena a vedomosť žalobkyne, že práve takýto titul jej a jej právnym predchodcom svedčí, objektívne vylučuje jej ako aj jej právnych predchodcov dobrú vieru o možnom nadobudnutí práva zodpovedajúceho vecnému bremenu - práva cesty. Odvolací súd vzhľadom na vyššie žalobkyňou tvrdené skutočnosti, že všetci obyvatelia miestnej časti M. užívali predmetný pozemok ako obecnú cestu teda ako spoločnú verejnú komunikáciu, nemal preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli založiť dobrú vieru žalobkyne, resp. jej predchodcov v oprávnenú držbu. Takéto správanie nemôže byť kvalifikované ako držba práva a nemôže teda viesť k jeho vydržaniu. Poukazujúc na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3MCdo/7/2008, 5Cdo/30/2010, R 3/2013) ohľadom dobrej viery žalobkyne, resp. jej právnych predchodcov pre vydržanie vecného bremena, odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa netvrdila žiadny spôsobilý právny dôvod výkonu práva vecného bremena po zákonom vyžadovaný čas a v priebehu konania žiaden taký dôvod ani nebol zistený. Správanie sa žalobkyne a jej právnych predchodcov založené na neospravedlniteľnom právnom omyle nemôže byť kvalifikované ako držba práva, a preto nemôže viesť k jeho vydržaniu. Súd prvej inštancie preto správne žalobu zamietol.
51. Pokiaľ ide o námietku o nesprávnom procesnom postupe znemožňujúcom žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to niektorými procesnými pochybenia súdu prvej inštancie (zastavenie konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku s nesprávnym poučením o opravnom prostriedku, vydanie uznesenia, podľa ktorého mala žaloba vady, pričom žaloba ich nemala, nesprávne doručenie rozsudku), túto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak strane bol postupom súdu znemožnený prístup k súdu zriadenému zákonom, ak bolo porušené právo strany na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia a podobne. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Uvedené však v prejednávanej veci konštatovať nemožno, aj s ohľadom na skutočnosť, že všetky žalobkyňou uvádzané procesné pochybenia boli súdom prvej inštancie napravené.
52. Zjavne nedôvodnou bola i argumentácia žalobkyne o existencii odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 2 CSP, t.j. vada právoplatného uznesenia, ktoré predchádzalo meritórnemu rozhodnutiu, keď žalobkyňa poukazovala na vydanie neodkladného opatrenia v inom konaní vedenom pod sp. zn. 32C/95/2017 v prospech žalobkyne iba na obdobie 6 mesiacov, ktoré bolo nedostatočné a iba formálne, súd v tomto konaní vec náležite nevyriešil, konal a rozhodol nedostatočne a aj v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 2 CSP sa totiž vzťahuje na právoplatné procesné rozhodnutie (napr. zamietnutie návrhu na zmenu žaloby) vydané v tom istom konaní, v ktorom bolo následne vydané meritórne rozhodnutie a ak vada tohto procesného rozhodnutia mala vplyv na napadnuté meritórne rozhodnutie, čo nie je prejednávaný prípad.
53. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že z tvrdení žalobkyne je zjavné, že sa prioritne domáha rozhodnutia správneho orgánu o tom, že k odčleneniu pozemku žalovaného došlo nezákonne a nezákonne došlo aj k zmene zápisu o účele využitia tohto pozemku, a na základe toho žalobkyňa nadobudne automaticky (z cestného zákona) verejnoprávne oprávnenie na užívanie cesty. Súčasne mala žalobkyňa za to, že táto otázka mala byť prejudiciálne posudzovaná v tomto konaní, pretože bola nevyhnutná pre rozhodnutie súdu. Odvolací súd však opätovne zdôrazňuje, že akékoľvek rozhodnutie správneho orgánu by však nemalo význam vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku, t.j. určenie nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním. Dobrú vieru žalobkyne v oprávnenú držbu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu totiž vylučujú jej tvrdenia, že všetci obyvatelia miestnej časti M. užívali predmetný pozemok ako obecnú cestu teda ako spoločnú verejnú komunikáciu.
54. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobkyne neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalobkyne z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.
55. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
56. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobkyne, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
57. Ostatnou odvolacou argumentáciou žalobkyne nespôsobilou ovplyvniť rozhodnutie vo veci sa odvolací súd nezaoberal. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní totiž nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
58. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
59. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).