Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20Co/54/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členiek senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej, v spore žalobkyne Mgr. J. C., M., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XI, XXX XX O., právne zastúpená Advokátska kancelária LAWYALTIE, s.r.o., so sídlom Heydukova 12, 811 08 Bratislava, IČO: 47 254 165, proti žalovanému M. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, XXX XX A., právne zastúpený JUDr. Mariánom Juskom, advokátom so sídlom Račí potok 3, 040 01 Košice, o zaplatenie 252.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -187 zo dňa 17.06.2022, takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa si žalobou uplatnila proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 102.000,- eur s príslušenstvom titulom vrátenia pôžičky. Dňa 17.05.2021 žalobkyňa rozšírila svoj pôvodný žalobný návrh o sumu 50 000,- eur poskytnutú žalovanému v máji roku 2018, tiež o sumu 100. 000,- eur poskytnutú v júli 2018.

2. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil, keďže podľa jeho vyjadrenia vymáhaná suma nie je a nikdy nebola v žiadnom prípade pôžičkou. Žalobu preto považuje za účelovú a šikanóznu.

3. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 252.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 252.000,- eur od 14.08.2021 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.“

4. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa poukázala na účet žalovaného dňa 14.03.2018 sumu 2.000,- eur, dňa 19.03.2018 sumu 50.000,- eur, dňa 12.04.2018 sumu 50.000,- eur, dňa 19.05.2018 sumu 50.000,- eur a dňa 20.07.2018 sumu 100.000,- eur. V konaní však bolo sporné, na základe akého titulu boli žalovanému predmetné peňažné prostriedky poskytnuté. Žalovaný tvrdil, že peniaze mu boli poskytnuté ako podiel na zisku. Žalobkyňa tvrdenia žalovaného popierala a tvrdila, že peňažné prostriedky boli poskytnuté na základe ústnych zmlúv o pôžičke.

5. Pri neexistencii písomného dojednania zmluvy o pôžičke bolo na žalobkyni, aby preukázala, že došlo k uzavretiu ústnej zmluvy. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno ohľadne ňou tvrdených skutočností. Žalobkyňa v konaní vyvrátila tvrdenie o tom, že poskytnuté peňažné prostriedky mali byť podielom na zisku tak ako to tvrdil žalovaný. Uvedené tvrdenie vyvracia jednak skutočnosť, že spoločnosť žalobkyne Pharm Trade s.r.o. dosiahla za rok 2017 zisk vo výške približne 280.000,- eur a teda je nelogické, aby takmer celý zisk spoločnosti bol vyplatený žalovanému. Na poskytnutie peňažných prostriedkov sa musela žalobkyňa zadlžiť, čo vyplýva z čestného prehlásenia spoločnosti This Onec s r.o., podľa ktorého žalobkyňa uskutočnila zo spoločnosti Pharm Trade Services s.r.o., so sídlom Lidická 700/19, Veveří, 602 00 Brno, výbery dňa 21.03.2018 vo výške 120.000,- eur, dňa 12.04.2018 vo výške 100.000,- eur, dňa 18.05.2018 vo výške 100.000,- eur a dňa 20.07.2018 vo výške 100.000,- eur. Tieto sú evidované ako záväzok žalobkyne. Zároveň žalobkyňa predložila výpisy z účtu, ktoré preukazujú uvedené výbery. Skutočnosť, že prvý výber bol urobený po poskytnutí pôžičky nevyvracia tvrdenia žalobkyne, a to aj s poukazom na to, že zvyšné výbery boli vykonané v rovnaký deň ako boli poskytnuté pôžičky. Ak by sa malo jednať o vyplatenie zisku žalovanému neexistuje žiaden rozumný dôvod, prečo by sa žalobkyňa mala zadlžovať. Nakoniec tvrdenie žalovaného vyvracia aj skutočnosť, že žalovaný nepodal daňové priznanie za rok 2018, pričom takúto povinnosť by nepochybne mal, keďže predmetom dane z príjmov sú podiely na zisku vyplácane zo zisku obchodnej spoločnosti (§ 3 ods. 1 písm. e) zákona č. 695/2003 Z.z.). Navyše, žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, preukazujúci, že predmetné peňažné prostriedky mali byť podiel na zisku. Naopak, tvrdeniu žalobkyne, že sa jednalo o opakujúce ústne zmluvy o pôžičke, nasvedčuje aj to, že žalobkyňa už v minulosti poskytla žalovanému pôžičku, pri ktorej rovnako nebola spísaná písomná zmluva. Pri svojej výpovedí zároveň žalobkyňa uviedla aj dôvod poskytnutia pôžičiek, ktorými žalovaného chcela motivovať, aby tieto zúročil vo forme podnikania. Nepriamo pôžičkám nasvedčuje aj diagnóza žalovaného ako O. I., čo je poruchou, ktorá ovláda život jedinca natoľko, že vedie k narušeniu jeho sociálneho, profesionálneho a rodinného života a k finančnému zadlžovaniu (vyjadrenie odborného liečebného ústavu v O. I.).

6. Pokiaľ šlo o námietku žalovaného, že na transakciách nie je poznámka, že sa jedná o pôžičku a takáto poznámka je iba pri debete vo výške 2.500,- eur a 4.000,- eur, ktoré mu žalobkyňa požičala, tak tu žalobkyňa podľa názoru súdu dostatočne vysvetlila, z akého dôvodu k tomu pristúpila, a teda, aby mala v tom prehľad. Navyše, skutočnosť, že pri žalovaných sumách sa nenachádza poznámka o pôžičke, ešte nevyvracia tvrdenia žalobkyne.

7. K tvrdeniu žalovaného, že ak by žalobkyni dlhoval peniaze, tieto by si žalobkyňa uplatnila pri odpredaji prevádzky lekárne, ktorá bola odpredávaná spoločnosti Pharmacy IV. Trade s.r.o. tak k tomu súd uvádza, že peňažné prostriedky žalobkyňa požičala ako súkromná osoba, a teda z jej strany nemohlo dôjsť ku započítaniu pohľadávky v obchodnom vzťahu dvoch obchodných spoločnosti.

8. Žalovaný tiež namietal, že suma 2.000,- eur bola vybraná dňa 16.03. v K. na ulici I. a bola odovzdaná pánovi M., ktorý je zamestnanec spoločnosti Pharm Trade. K tomu súd uviedol, že žalovaný jednak nepreukázal, aby predmetná suma bola odovzdaná zamestnancovi spoločnosti Pharm Trade, keďže predložil iba potvrdenie o výbere. Šlo iba o skutkové tvrdenie, ktoré žalovaný neuvádzal ani vo vyjadrení k žalobe, ani duplike a ani pri svojom výsluchu. Súd ho teda považoval za účelové. Navyše, žalovaný neuviedol ani dôvod, pre ktorý mal tieto peniaze odovzdať práve pánovi M., a prečo by to malo vyvracať tvrdenie žalobkyne o pôžičke.

9. Nakoniec žalovaný namietal, že žaloba je nedôvodná, keďže žalobkyňa mala žalovať o určenie splatnosti dlhu. Súd aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže takáto žaloba by prichádzala do úvahy iba v prípade, ak by bol čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka. Dôkazné bremeno tak zaťažuje žalovaného, ktorý v konaní netvrdil a ani nepredložil žiaden dôkaz o tom, že sa so žalobkyňou dohodli, že je čas plnenia ponechaný na jeho vôli, a preto v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno.

10. Vzhľadom na vyššie uvedené súd ustálil, že medzi stranami boli uzatvorené opakujúce sa ústne zmluvy o pôžičke, na základe ktorých žalobkyňa poskytla žalovanému celkovo sumu 252.000,- eur. Nakoľko žalovaný poskytnuté pôžičky nevrátil, bolo dôvodné žalobe vyhovieť.

11. Žalovaným vznesenú námietku súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Ako bolo vyššie uvedené, doba splnenia nebola dohodnutá, a preto premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po tom, čo dlh

vznikol. Prvá pôžička bola poskytnutá dňa 14.03.2018, nasledujúci deň začala plynúť premlčacia doba (R 28/1984, R 91/2004) a uplynula by 15.03.2021. V čase od 27.03.2020 do 30.04.2020 a od 19.01.2021 do 28.02.2021 však premlčacia doba neplynula v súlade so o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, čo je 75 dní. Premlčacia doba by uplynula dňa 29.05.2021. Žaloba bola podaná na súd dňa 12.04.2021, t. j. v premlčacej dobe, a teda premlčacia doba podľa prestala plynúť. Nárok žalobkyne teda nie je premlčaný.

12. Keďže doba splnenia nebola medzi stranami dohodnutá je dlžník, v tomto prípade žalovaný, podľa povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Za prvú výzvu na vydanie plnenia súd považoval doručenie žaloby dňa 12.08.2021. Žalobkyňa si uplatnila úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby, a preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 252.000,-eur od 14.08.2021 do zaplatenia.

13. O trovách konania súd I. inštancie rozhodol podľa , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech, a preto jej súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Existencia dôvodov pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania nebola žalovaným tvrdená a v zmysle ani zo spisu nevyplynula.

14. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, namietajúc, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalovaný odmieta tvrdenia, že poskytnutá suma 252.000,- eur bola pôžička. Zo samotnej výpovede žalobkyne vyplýva, že nevedela uviesť ani len základné náležitosti, týkajúce sa pôžičiek, čo má jednoznačne vplyv na to, že nie je možné uzavrieť, že ide o pôžičku. Ako nedôveryhodné sa javí aj tvrdenie žalobkyne o tom, že ju žalovaný sklamal a pregambloval peniaze, napriek tomu mu žalobkyňa požičala ďalšie peniaze, bez toho, aby si to akýmkoľvek spôsobom poistila, poukazujúc na rádovo nižšie sumy pôžičiek, ktoré aspoň v transakciách označila ako pôžičky. Žalobkyňou tvrdená skutočnosť, že nikdy nepožadovala spísanie listín alebo sa iným spôsobom nezaistila, je zjavným nezmyslom, a to aj s poukazom na notársku zápisnicu, ktorú žiadala spísať v roku 2016. Tvrdenia žalobkyne o poskytnutí pôžičiek, aby žalovaný nekontaktoval inú konkurenčnú spoločnosť, sú len nepreukázaným výmyslom.

Rozporné je aj tvrdenie žalobkyne, že žalovaného priebežne vyzývala na vrátenie peňažných prostriedkov. Naproti tomu, vo svojom vyjadrení jednoznačne uviedla, že žalovaného nikdy na vrátenie pôžičky nevyzývala.

Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, že poskytnuté sumy boli pôžičkou. Súd prvej inštancie však nedôvodne preniesol dôkazné bremeno na žalovaného a s negovaním jeho argumentov rozhodol, že sa o pôžičku jednalo. Žalovaný pritom poukázal na spoločné podnikanie so žalobkyňou vo viacerých spoločnostiach v Európe, ktoré vygenerovali celkovo zisk 1,5 milióna eur. Keďže však žalovaný nebol spoločníkom, nemohla peňažné prostriedky poslať priamo na účet žalovaného.

Súd nedôvodne uvádza vo vzťahu k tomuto konaniu, že nepriamo pôžičkám nasvedčuje aj diagnóza žalovaného. Žalovaný sa však priznal ku všetkým poskytnutým pôžičkám, a to aj vo vzťahu k žalobkyni.

Tvrdenia žalovaného o poskytnutí sumy 2.000,- eur pánovi M.alobkyňa nerozporovala, preto ho súd nemal vyhodnotiť namietaným spôsobom. Žalovaný pritom túto skutočnosť uviedol až na pojednávaní, pretože plnenie bolo z roku 2018 a žalovaný musel po informácii pátrať.

Žalobkyňa nerozporovala ani tvrdenia odvolateľa o tom, že doba vrátenia súm bola ponechaná na jeho vôli. Ak bol pritom čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, veriteľ môže iba navrhnúť, aby splatnosť dlhu určil súd.

K premlčaniu má žalovaný za to, že nestačí iba podať žalobu na súd, ale je potreba dostať žalobu do dispozičnej sféry žalovaného. Pri doručení žaloby dňa 12.08.2021 je väčšina plnení premlčaná.

Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že napriek tomu, že žalovaný uvádza, že podáva odvolanie z troch odvolacích dôvodov podľa ustanovenia , a , v texte odvolania absentuje uvedenie relevantných tvrdení, ktoré by ich aplikáciu odôvodňovali. Žalovaný odvolacie dôvody len vymenoval. Z formálneho hľadiska tým navodil zdanie o splnení zákonných náležitostí odvolania. V skutočnosti tomu tak nie je. Nakoľko žalovaný neuviedol relevantné odvolacie dôvody v odvolaní, nie je prípustné ich doplnenie po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Jediným záverom teda je, že v odvolacom konaní nemožno pokračovať a odvolanie má byť odmietnuté.

Pre úplnosť žalobkyňa k vecnej stránke odvolania uviedla, že žalovaný odvolaním potvrdil, že poskytnutá suma 252.000,- eur bola pôžička, pritom splatnosť dlhu bola ponechaná na vôli dlžníka. Samozrejme toto tvrdenie žalovaného (o čase vrátenia) nemá žiadny skutkový ani právny základ. Je však očividné, že žalovaný sa zamotáva vo vlastných klamlivých a účelových tvrdeniach. Dané tvrdenie je nepravdivé a ničím nepodložené. Medzi stranami nebolo nikdy dohodnuté, že vrátenie pôžičky je na vôli žalovaného, zároveň, bolo uplatnené oneskorene až v rámci záverečnej reči v rozpore so zákonnou koncentráciou konania.

Žalovaný vo svojom odvolaní argumentuje ďalej tým, že pri nižších sumách pôžičiek poskytnutých žalovanému, žalobkyňa do popisu platby uviedla, že ide o pôžičku. Uvedená skutočnosť je však právne irelevantná. Neoznačenie platby predsa nerobí z pôžičky iný právny titul. Podstatné je, že peniaze boli skutočne poskytnuté. Dôvod, pre ktorý žalobkyňa pri platbách predstavujúcich pôžičku vo výške 4.000,- eur a 2.500,- eur uviedla do poznámky slovo pôžička je v tomto prípade celkom pochopiteľný. Šlo o pomerne nízke sumy a aby žalobkyňa mala vo svojich platbách prehľad, tieto platby označila takýmto spôsobom. Žalovaná napr. obdobnú sumu poslala žalovanému na účet za úpravu záhradky. Platby zo súkromného účtu vo vyšších sumách (50.000,- eur, 100.000,- eur) žalobkyňa označovať nemusela, keďže takéto sumy bežne zo súkromného účtu neposielala. Teda nemohlo dôjsť k omylu, čoho sa platba mala týkať.

Podľa žalovaného, žalobkyňa nepreukázala kedy a za akých okolnosti došlo k akejkoľvek dohode o poskytnutí pôžičky. Žalovaný uvádza, že žalobkyňa nikdy neuviedla, „že išlo o nejaký konkrétny deň“. Toto tvrdenie žalovaného je však bezpredmetné. Zmluva o pôžičke nevzniká dohodou ale poskytnutím pôžičky. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, čiže na to, aby vznikla, musí dôjsť k odovzdaniu peňazí - je úplne jedno, v ktorý konkrétny deň sa na tom strany dohodli. K reálnemu odovzdaniu peňazí žalobkyňou žalovanému aj došlo, a to formou viacerých bezhotovostných prevodov peňažných prostriedkov na bankový účet žalovaného (ide o nespornú skutočnosť). Žalovaný sa naďalej pridržiava svojej doteraz ničím nepodloženej konštrukcie, že peniaze poskytnuté žalobkyňou nie sú žiadnou pôžičkou, ale akýmsi podielom zo zisku za jeho účasť na spoločnom podnikaní so žalobkyňou. Žalovaný teraz v odvolaní tvrdí, že vraj poukázal na spoločné podnikanie so žalobkyňou vo viacerých spoločnostiach v Európe. Tieto spoločnosti vraj vygenerovali oveľa väčší zisk, kde malo žalovanému údajne pripadnúť okolo 1,5 milióna EUR. Žalobkyňa k tomuto tvrdí, že ide o novotu v odvolacom konaní, ktorá je neprípustná. Sám žalovaný svojmu tvrdeniu (o spoločnom podnikaní so žalobkyňou) zjavne neprikladá značnú hodnotu. Veď toto tvrdenie doteraz podrobnejšie nevysvetlil, nepredložil k nemu jediný dôkaz nielen v konaní pred súdom prvej inštancie, ale ani teraz v odvolaní. Pokiaľ by poskytnuté peniaze boli legitímnou odmenou z podnikania a nie pôžičkou, potom by žalovaný mal takýto príjem z podnikania riadne zdaniť (buď ako podiel na zisku/dividendu alebo ako podiel z tichého spoločenstva, ako tvrdí). Išlo by totiž o príjem podliehajúci dani z príjmu. Nič z toho sa nestalo. Žalovaný nebol ani tichým spoločníkom spoločnosti, túto skutočnosť nepreukázal. Poskytnutá suma pôžičky bola žalovaná poukázaná zo súkromného účtu žalobkyne.

Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k odovzdaniu sumy 2.000,- eur pánovi M., ktorý je zamestnancom spoločnosti Pharm Trade. Nepredložil akýkoľvek dôkaz o odovzdaní týchto finančných

prostriedkov (komukoľvek). Nepredložil dôkaz napr. ani o tom, že by sa so žalobkyňou dohodli, že časť žalobkyňou poskytnutej pôžičky vo výške 2 000 EUR bude vrátená odovzdaním tejto sumy p. M..

Na záver svojho odvolania žalovaný uviedol, že vo vzťahu k premlčaniu má za to, že nepostačuje len podanie žaloby na súd, ale je potrebné, aby bola žaloba aj doručená žalovanému. Tento argument žalovaného je v priamom rozpore s textom zákona. Vychádzajúc zo zákonnej úpravy je jednoznačné, že podaním žaloby na súde premlčanie prestáva plynúť a neplynie počas celého konania. Žaloba bola podaná na súd počas plynutia premlčania, čiže včas. Skutočnosť, kedy bola žalovanému doručená žaloba, nemá na plynutie premlčania žiadny vplyv.

Žalobkyňa navrhla odvolanie žalovaného odmietnuť, alternatívne, rozsudok potvrdiť a priznať žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

16. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( ), vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

17. Z obsahu preskúmavaného spisu je zrejmé, že žalobkyňa poukázala na účet žalovaného dňa 14.03.2018 sumu 2.000,- eur, dňa 19.03.2018 sumu 50.000,- eur, dňa 12.04.2018 sumu 50.000,- eur, dňa 19.05.2018 sumu 50.000,- eur a dňa 20.07.2018 sumu 100.000,- eur. Uvedené skutkové tvrdenia nie sú medzi stranami sporné, napokon vyplývajú aj z predložených listinných dôkazov. V priebehu celého doterajšieho konania však strany sporu nenašli zhodu ohľadne právneho titulu poskytnutých finančných prostriedkov, ktorého posúdenie má priamy vplyv na povinnosť žalovaného peňažné prostriedky vrátiť. Napadnutým rozsudkom celkom zrejme pre odvolateľa nastolená spornosť nebola odstránená, preto ostáva predmetom odvolacieho prieskumu v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným.

18. Žalovaný v podanom odvolaní namietal predovšetkým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolacom konaní pritom z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu a z dôvodov, z ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať (, ). Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov najmä v kontexte namietaných nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

19. Skutkový stav veci zisťuje súd na základe tvrdení sporových strán a výsledkov vykonaného dokazovania. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

20. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom

dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

21. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. )

22. Sporové strany majú povinnosť uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

23. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci by mal podľa zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu.

24. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp.zn. .

25. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov ( , resp. ) poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci ).

26. Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vyznelo podľa názoru žalovaného v jeho neprospech, nemá automaticky za následok, že je nesprávne.

27. V preskúmavanej veci žalobkyňa podľa vlastnej argumentácie žalovanému ako bývalému životnému partnerovi požičala sumu celkovo 252.000,- eur. Zmluvy o pôžičke mali strany sporu uzavrieť len ústne, avšak predloženými listinnými dôkazmi, a teda potvrdeniami o bankovom prevode (č. l. 17-19 spisu), žalobkyňa svoje skutkové tvrdenia o prevode finančných prostriedkov v prospech žalovaného súdu preukázala. Žalovaný napriek tomu s podanou žalobou nesúhlasil. Podľa jeho tvrdení poskytnutá suma 252.000,- eur nebola pôžičkou, ale výplatou jeho podielu na zisku zo spoločného podnikania so žalobkyňou v oblasti farmaceutického priemyslu.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že s ohľadom na procesnú aktivitu žalovaného, ktorou poprel skutkové tvrdenia žalobkyne, bolo jeho povinnosťou niesť dôkazné bremeno nielen v rovine tvrdenia o spoločnom podnikaní so žalobkyňou, ale aj v rovine predloženia dôkazov na podporu svojich tvrdení. Súd prvej inštancie za daného stavu dokazovania správne presunul dôkazné bremeno na žalovaného, aby preukázal ním tvrdené skutočnosti, v súlade s teóriou negatívnej dôkaznej teórie. Žalobkyňa totižto vylučuje pravdivosť tvrdení žalovaného o spoločnom podnikaní, pritom od nej nemožno spravodlivo žiadať preukazovať v konaní skutočnosti, ktoré podľa jej tvrdení neexistujú.

28. Z jednotlivých vyjadrení žalovaného je zrejmé, že v obchodných spoločnostiach žalobkyne nevystupoval ako spoločník ani ako konateľ. Svoje právo na podiel na zisku si tak odvodzuje od postavenia tzv. tichého spoločníka. Podľa názoru súdu prvej inštancie ako bol vyslovený v napadnutom rozsudku, žalovaný postavenie tichého spoločníka v spoločnostiach žalobkyne nepreukázal, s čím sa odvolací súd stotožňuje a nad rámec uvedeného argumentuje nasledovne.

29. Podľa definície tichého spoločenstva podľa , sa zmluvou o tichom spoločenstve zaväzuje tichý spoločník poskytnúť podnikateľovi určitý vklad a podieľať sa ním na jeho podnikaní a podnikateľ sa zaväzuje na platenie časti zisku vyplývajúcej z podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania. Zmluva vyžaduje písomnú formu, pritom od formy právneho úkonu sa zmluvné strany s poukazom na ustanovenie nemôžu odchýliť. Žalovaný žiadnu zmluvu o tichom spoločenstve na podnikaní žalobkyne v konaní nepreukázal, preto dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeným skutočnostiam neuniesol.

Irelevantné sú zároveň aj tvrdenia žalovaného o primeranosti jeho podielu na zisku 1,5 milióna eur, ktorý v súhrne dosiahli všetky obchodné spoločnosti, v ktorých vystupuje žalobkyňa ako spoločníčka. Prisvedčiť je potrebné aj konštatácii súdu prvej inštancie, že tvrdenia žalovaného vyvracia aj skutočnosť, že v roku 2018 nepodal daňové priznanie, pritom túto povinnosť podľa § 3 ods. 1 písm. e) zákona č. 695/2003 Z.z. nepochybne mal pri vyplatení podielu na zisku spoločnosti, ktorý je predmetom dane. Každá ďalšia činnosť žalovaného v prospech obchodných spoločností žalobkyne bola v konaní preukázaná, riadne zdokumentovaná, avšak vyplatenie odmien či mzdy žalovanému za činnosť obchodného zástupcu nemalo zrejmý súvis s poskytnutím sumy 252.000,- eur, ktorá je predmetom sporu.

30. Pravdivosti skutkových tvrdení žalobkyne o tom, že poskytnutá suma 252.000,- eur bola pôžičkou, nasvedčuje aj realizácia prechádzajúcich finančných transakcií medzi sporovými stranami. Odvolací súd má v tejto súvislosti na mysli poskytnutie pôžičky 26.500,- eur žalovanému zo strany žalobkyne. Zmluva o pôžičke bola uzavretá aj v tomto prípade len ústne, pritom až následne v čase zhoršenia vzťahov medzi stranami, žalovaný písomne uznal záväzok v notárskej zápisnici N 148/2016 a súhlasil s jej vykonateľnosťou. Nepriamo možno tvrdenia žalobkyne o pôžičke verifikovať aj osobnostným profilom žalovaného, ktorý v období rozhodnom pre poskytnutie pôžičiek podliehal závislosti s preferenciou hry na hracích automatoch. S uvedenými skutočnosťami sa pritom súd prvej inštancie v rámci hodnotenia dôkazov riadne vysporiadal.

31. Ďalšími skutkovými tvrdeniami žalovaný namietal, že poskytnuté sumy neboli pri bankovom prevode označené v poznámke ako pôžička, pritom žalobkyňa tak pri sumách 2.500,- eur a 4.000,- eur učinila. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že žalobkyňa dostatočne vysvetlila, z akého dôvodu k tomu pristúpila, a teda, aby mala prehľad vo vykonaných platbách. Navyše, skutočnosť, že pri žalovaných sumách sa nenachádza poznámka o pôžičke, ešte nevyvracia tvrdenia žalobkyne. S uvedenou konštatáciou súdu prvej inštancie možno pritom súhlasiť, no zároveň odvolací súd dopĺňa vlastnú argumentáciu.

Samozrejme, formálne označenie platby uvedené v rámci poznámky platiteľa pri bankovom prevode nedeterminuje právnu kvalifikáciu poskytnutej sumy peňazí, v rámci dokazovania však má svoj význam. Odvolací súd už v predchádzajúcom texte odôvodnenia pri poskytnutí sumy 26.500,- eur poukázal na predchádzajúcu prax medzi sporovými stranami, pritom nemožno opomínať prax, ktorá medzi nimi nasledovala aj po poskytnutí spornej sumy 252.000,- eur. Žalobkyňa niektoré platby v prospech žalovaného skutočne osobitne označila ako pôžičky, vysvetlenie jej vlastného konania však má svoju racionalitu a je v zhode s výsledkami vykonaného dokazovania. Žalobkyňa realizovala množstvo finančných operácií z účtu, pritom práve pri nižších sumách potrebovala mať prehľad o dôvode vykonanej platby. Tak napríklad označila žalobkyňa aj platbu vo výške 4.800,- eur, ktorú poukázala v prospech žalovaného za výkon záhradkárskych prác. Transakcie vo výške 50.000 - 100.000,- eur boli celkom zrejme ojedinelé, preto už samotná výška sumy ich dostatočne diferencovala od ostatných platieb preto osobitné označenie nevyžadovali.

32. Aj odvolací súd v zhode zo súdom 1 inštancie považuje existenciu zmlúv o pôžičke za preukázanú a v tomto zmysle aprobuje ratio decidendi rozsudku súdu 1 inštancie.

33. Zdá sa, že finálnym obranným argumentom žalovaného bola námietka nesprávne formulovaného žalobného petitu. Podľa názoru žalovaného mala žalobkyňa žalovať prioritne o určenie splatnosti dlhu, keďže doba splatnosti pri poskytnutých pôžičkách bola ponechaná na vôli dlžníka, a teda žalovaného. Nemožno však v tejto súvislosti prehliadať, že žalovaný de facto potvrdil, že poskytnuté sumy boli vo svojej podstate pôžičkami, čím dospel k zhode so skutkovými tvrdeniami žalobkyne a výsledky vykonaného dokazovania nasvedčujú ich pravdivosti. Na základe uvedeného preto odvolací súd má za to, že žalovanému bola poskytnutá pôžička v celkovej sume 252.000,- ktorú je povinný vrátiť žalobkyni.

34. Žalovaný v konaní argumentoval, že suma 2.000,- eur bola vybraná dňa 16.03. v K. na ulici I. a bola odovzdaná pánovi M., ktorý je zamestnanec spoločnosti Pharm Trade. Dané skutkové tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal dôkazmi, zotrval len pri skutkovom tvrdení, ktoré samo o sebe však nie je spôsobilé vyvrátiť dôvodnosť uplatneného nároku zo strany žalobkyne. Nemožno nevytknúť žalovanému aj neskoré uplatnenie prostriedkov procesnej obrany, keďže uvedeným tvrdením neargumentoval vo vyjadrení k žalobe, v duplike ani pri svojom výsluchu. Ak by však žalovaný konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, mohol prostriedky procesnej obrany uplatniť už skôr. Odvolací súd sa pritom nestotožnil s tvrdením žalovaného, že po uvedenej skutočnosti musel pátrať, preto ju nemohol uplatniť skôr. O samotnej skutočnosti žalovaný musel vedieť v čase jeho vyjadrenia k žalobe a mohol ňou v tom čase argumentovať. Ak by aj odvolací súd pripustil, že vyhľadanie dôkazov si vyžiadalo určitý čas, tak nemožno prehliadať, že žalovaný žiaden dôkaz nepredložil. Jeho tvrdenie sa v tomto ohľade javí ako účelové, čo konštatoval už súd prvej inštancie.

35. Zhrnúc teda doposiaľ uvedené, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam. Uplatnený odvolací dôvod žalovaného podľa nie je preto opodstatnený.

36. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ).

37. K námietke žalovaného o tom, že doba splatnosti dlhu bola ponechaná na jeho vôli, odvolací súd uvádza, že predmetné tvrdenie nebolo žiadnym spôsobom preukázané, čo vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Presnejšie povedané, dohoda o dobe splatnosti dlhu nebola v konaní preukázaná vôbec, preto sa doba splatnosti spravuje všeobecným ustanovením , podľa ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Splatnosť dlhu 252.000,- eur sa teda určuje konaním žalobkyne ako veriteľa, ktorá mala buď vyzvať žalovaného na plnenie dlhu, alebo podať žalobu na súd a tak stanoviť splatnosť. Samostatná žaloba o určenie splatnosti dlhu sa nevyžaduje, preto predostretá námietka žalovaného nie je opodstatnená.

38. Žalovaný však namietal, že žalovaný dlh je premlčaný. Odvolací súd aprobuje názor súdu prvej inštancie o začatí plynutia premlčacej doby už od vzniku dlhu (R 28/1984). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je z tohto hľadiska presvedčivé a odvolací súd naň v celom rozsahu odkazuje. Premlčacia doba je podľa ustanovenia vo všeobecnosti trojročná, pritom na jej plynutie mal vplyv aj , ktorý po určité časové obdobia spočinul plynutie premlčacej doby. Podľa uskutočnených výpočtov súdu I. inštancie by k premlčaniu uplatnenej pohľadávky došlo dňa 29.05.2021, pričom žaloba bola na súde podaná dňa 12.04.2021, teda včas, čo svedčí správnosti záveru, že nárok žalobkyne nie je premlčaný.

39. Premlčacia doba v súlade s ustanovením spočíva od momentu, keď sa právo uplatní na súde. V kontexte s právom procesným, konanie pred súdom sa považuje za začaté dňom doručenia žaloby na súd ( ) a v tomto momente zároveň došlo k spočívaniu premlčacej doby uplatnenej pohľadávky žalobkyne. Právne úvahy žalovaného o podmienenosti spočívania premlčacej doby doručením žaloby jeho osobe nemajú podľa názoru odvolacieho súdu zákonné opodstatnenie.

40. Odo dňa nasledujúceho po splatnosti dlhu sa žalovaný dostal do omeškania, počas ktorého je povinný platiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5% s poukazom na ustanovenie , nariadenia vlády SR č. . Súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaný sa do omeškania dostal dňa 14.08.2021, pritom svoje rozhodnutie aj dostatočne vysvetlil.

41. Odvolací súd v ostatnom nezistil nesprávne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne posúdil právny titul poskytnutých peňažných prostriedkov, určenie doby splatnosti dlhu, aj námietku premlčania. V nadväznosti na to ani odvolací dôvod podľa nie je opodstatnený.

42. Žalovaný v rámci podaného odvolania uplatnil aj odvolací dôvod podľa , avšak bez jeho vecnej argumentácie. Žalovaný v texte odvolania nešpecifikuje jednoznačne vadu, ktorú v konaní namieta a ktorá mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nie je pritom v tejto súvislosti povinnosťou odvolacieho súdu z úradnej povinnosti nahrádzať procesnú aktivitu strany. Tento postup by totižto viedol k porušeniu zásady rovnosti sporových strán. Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa len blanketne, bez uvedenia bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 05. 11. 2019, sp. zn. odvolací súd nepovažuje daný odvolací dôvod za riadne uplatnený.

43. Súd 1 inštancie dal odpoveď na všetky relevantné námietky strán sporu rozhodnutie spĺňa požiadavku presvedčivosti podľa .

44. K návrhu žalobkyne na odmietnutia odvolania žalovaného ako celku odvolací súd uvádza, že s predmetným odvolacím návrhom sa nestotožnil. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody, ktoré v nasledujúcom texte odvolania vecne argumentoval. Bolo pritom zrejmé, ktorá časť argumentácie sa viaže na konkrétny odvolací dôvod, s výnimkou odvolacieho dôvodu podľa . Predpätý formalizmus posúdenia odvolania by v konečnom dôsledku viedol k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže žalovanému by odmietnutím odvolania z týchto dôvodov bolo odňaté právo na účinný prostriedok nápravy.

45. Za daného stavu napokon odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny postupom podľa , . Plnému úspechu žalobkyne vo veci samej zodpovedá výrok o priznaní náhrady trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%, s ohľadom na zásadu úspechu podľa .

46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. v spojení s . Odvolanie žalovaného nebolo dôvodné, v dôsledku čoho nárok na náhradu trov odvolacieho konania patrí žalobkyni v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

47. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).