Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoCsp-70-2022.pdf
PDF · 134.7 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoCsp/70/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XXX a 2/ B. E., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, C. B. F., obaja zastúpení: JUDr. Matúš Králik, PhD., advokát, Moldavská cesta 10/B, Košice, o zaplatenie 14.201,42 eura s príslušenstvom, o odvolaniach strán proti rozsudku Okresného súdu Rožňava, sp. zn. 5Csp/127/2021-197 z 5. augusta 2022
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku.
II. Zrušuje rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania strán a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 14.201,42 eura a kapitalizovaného úroku vo výške 558,58 eura (I.), uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne kapitalizovaný úrok vo výške 765,13 eura, kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 1.380,79 eura a úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 14.201,42 eura od 2.10.2018 do 7.12.2021, zamietol žalobu v prevyšujúcej časti (III.) a nepriznal stranám nárok na náhradu trov konania (IV.).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy 15.531,31 eura, úrokov vo výške 1.323,71 eura, úrokov z omeškania vo výške 1.380,79 eura, úrokov z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 14.201,42 eura od 02.10.2020 do zaplatenia a náhrady trov konania, na tom skutkovom základe, že právna predchodkyňa žalobcu G. H. H., I., IČO: XX XXX XXX uzatvorila so žalovanými dňa 12.02.2009 zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru pod číslom 2827216802 vo výške 19.917,- eura, pričom po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol mimoriadny medziúver
poskytnutý a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok, ako aj „Všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení“, sa mal mimoriadny medziúver zmeniť na stavebný úver pod číslom 2827216001 vo výške cca 11.950,20 eura (presná výška stavebného úveru sa rovná rozdielu cieľovej sumy a nasporenej sumy po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení), ktorý úver spolu s dohodnutými úrokmi sa žalovaní zaviazali splatiť v lehote a spôsobom dohodnutým v zmluve, ktorú povinnosť porušili v dôsledku čoho veriteľ podaním zo dňa 2.11.2018 označeným ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“ vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru. Žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovaným na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 77/2020 zo dňa 01.10.2020, ktorá pohľadávka predstavovala ku dňu jej postúpenia sumu 18.235,81 eura, ktorá pozostávala z istiny vo výške 14.201,42 eura, úrokov v sume 1.323,71 eura, úrokov z omeškania v sume 1.380,79 eura a poplatkov spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 1.329,89 eura. Keďže žalovaní svoj záväzok zo zmluvy neplnili riadne a včas, žalobca si v tomto konaní uplatnil aj úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po postúpení pohľadávky, t. j. od 2.10.2020.
3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel zo skutkových tvrdení strán, pričom na ustálený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 504 a § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3 a 9, § 54 ods. 1 a 2, § 54a, § 511 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 565, § 100 ods. 1, § 101 a § 103 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení noviel (ďalej len „OZ“), § 3 a § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a § 7 ods. 2, 3 a 5 zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení v znení účinnom od 10.06.2013, z ktorých vyvodil záver o čiastočnej dôvodnosti žaloby. Prvoinštančný súd hodnotil uplatnený nárok najprv z hľadiska jeho premlčania so záverom o jeho nepremlčaní. Následne poukázal na to, že predmetom žaloby ostalo po jej čiastočnom späťvzatí z dôvodu výkonu záložného práva na majetok žalovaných a následnom čiastočnom zastavení konania súdom, už iba príslušenstvo pohľadávky pozostávajúce z kapitalizovaných úrokov vo výške 765,13 eura, kapitalizovaných úrokov z omeškania vo výške 1.380,79 eura, poplatkov vo výške 1.329,89 eura a úrokov z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 14.201,42 eura od 2.10.2020 do 7.12.2021. Nezistil neprijateľný charakter kapitalizovaných úrokov a úrokov z omeškania, ani ich duplicitu, preto žalobe v tejto časti vyhovel. Poukázal na to, že v tejto časti žalovaní svoje námietky formulovali len veľmi neurčito a všeobecne. Pokiaľ však ide o nárok vo výške 1.329,89 eura z titulu vyúčtovaných poplatkov, tento považoval za nedôvodný, keďže žalobca na preukázanie jej výšky nepredložil žiadne listinné, či iné dôkazy. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie s použitím ust. § 255 ods. 2 a § 257 CSP, pričom dospel k záveru o pomernom procesnom úspechu žalobcu v konaní, avšak v okolnostiach prípadu vzhliadol podmienky pre aplikáciu ust. § 257 CSP, v dôsledku čoho náhradu trov konania stranám nepriznal. V odôvodnení napadnutého rozsudku v tejto súvislosti skonštatoval, že dôvody hodné osobitného zreteľa pre tento postup videl v sociálnych pomeroch žalovaných, ktorí z dôvodu svojej nepriaznivej finančnej situácie prišli v dôsledku výkonu záložného práva žalobcom o bývanie, ako aj v ich vôli postupne splácať svoje záväzky voči žalobcovi. Doplnil, že priznanie náhrady trov konania žalobcovi v danom prípade (vzhľadom na výšku predmetu tohto konania) podľa názoru súdu priamo ohrozuje žalovaných v ich schopnosti splácať zvyšnú časť ich predmetného úveru, prípadne ďalšie ich úvery a záväzky. Rovnako prihliadol aj na pomery na strane žalobcu, ktorý je právnická osoba, finančná inštitúcia, ktorej nepriznanie trov konania ťažko môže spôsobiť taký zásah do majetkovej sféry, ktorý by ho existenčne ohrozil (základné imanie žalobcu predstavuje sumu 500.000,- eur).
4. Proti výrokom II. a IV. tohto rozsudku podali žalovaní odvolanie s návrhom, aby ich odvolací súd zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietne. Žalovaní v odvolaní namietali nepreskúmateľnosť rozsudku, nesprávnosti skutkových záverov a následného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v otázkach duplicity úrokov a existencie neprijateľných zmluvných podmienok. Poukázali pri tom na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 42/2020 zo dňa 16.6.2020. Vytkli súdu prvej inštancie, že napriek tomu, že v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky týkajúcej sa poplatkov úveru, tento svoj záver nepremietol do výrokovej časti rozsudku určením jej neprijateľnosti. Poukázali na to, že súd prvej inštancie si nesplnil povinnosť v tomto spotrebiteľskom spore ex offo skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. Vo vzťahu k celkovej výške úrokov a úrokov z omeškania, na ktorých zaplatenie ich zaviazal súd prvej inštancie, uviedli, že túto považujú za značne neprimeranú, a to s prihliadnutím
na výšku poskytnutého medziúveru a na skutočnosť, že ku dňu podania odvolania uspokojili veriteľa sumou 34.677,- eur. Vyslovili názor, že „pri sčítaní už zaplatenej sumy, ktorou bol Žalobca, resp. Postupca uspokojený, spolu so sumou, na plnenie ktorej Žalovaných zaviazal súd prvej inštancie by bola výsledná suma uspokojenia Žalobcu 40.433,81 eura“, ktorá „by predstavovala dvojnásobok pôvodnej výšky medziúveru“, čo považujú za neprimerané, pričom majú za to, že pohľadávka žalobcu už bola uspokojená. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie veci, žalovaní podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), a h) CSP. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 CSP viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
5. Rozsudok vo výroku o trovách konania (IV.) napadol včas podaným odvolaním aj žalobca z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP s návrhom, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti o trovách konania strán zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne zmenil tak, že mu prizná proti žalovaným pomernú náhradu trov konania. V odvolaní namietal nesprávnosti skutkových záverov a následného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v otázke moderácie trov konania, pričom konštatoval, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nesprávne postupoval, keď aplikoval ust. § 257 CSP s poukazom na nepriaznivú životnú situáciu žalovaných. Poukázal na výnimočnosť aplikácie tohto moderačného práva súdu, na možnosť tzv. čiastočnej moderácie povinnosti nahradiť trovy konania, ako aj na to, že žalovaní v konaní ani len netvrdili, že sa nachádzajú v zlej finančnej situácii. Za tejto skutkovej situácie, keďže nebolo náležite preukázané, že žalovaní sa nachádzajú v tak nepriaznivej finančnej situácii, považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania za nesprávne. Vytkol súdu prvej inštancie, že opomenul prihliadnuť na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde, ktoré podrobne popísal.
6. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných stotožnil so závermi rozsudku. Vyjadril sa k neprijateľným podmienkam a k duplicite úrokov a úrokov z omeškania, pričom poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.
7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalobcu a žalovaných ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z hľadiska odvolaniami uplatnených odvolacích dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP, a dospel k nasledovným záverom:
8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti vyhovujúceho výroku, a preto v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovaných v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), odvolací súd dodáva:
9. Žalovaní v danom prípade uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov (aj iných orgánov). Pod pojmom „procesný postup“ súdu sa rozumie
len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).
10. V zmysle tohto ustanovenia pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
11. Pre procesnú stranu z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nie je nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.
12. Pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky nespravodlivosti. Jedna izolovaná vada na uplatnenie odvolania nestačí.
13. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia, odvolací súd konštatuje, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003 a Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009); o taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“. Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (porov. uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo /84/2017 zo dňa 25.10.2017). Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné (len) tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchýlne od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/2003, I. ÚS 301/2006). V otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné, sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. 29Cdo/2543/2011 z 25. júna 2013 publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa. Dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v demokratickom právnom štáte základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach stabilne uvádza: „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06)“. (napr. III. ÚS 107/07). Ústavný súd SR tiež uvádza: „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné“ (IV. ÚS 14/07).
14. V preskúmavanej veci nedošlo podľa názoru odvolacieho súdu k naplneniu vady podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP spočívajúcej v porušení práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil svoj rozsudok, keďže sa vzhľadom na svoje právne posúdenie veci vysporiadal hoci stručne, avšak, v nadväznosti na zvolený spôsob obrany žalovaných, primerane s tvrdeniami strán konania, ktoré sa týkali otázky (ne)prijateľnosti zmluvných podmienok úverovej zmluvy.
15. Navyše z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na všetky otázky, ktoré vyšli v priebehu sporu najavo. Povinnosťou súdu je vyhodnotiť iba tie sporné tvrdenia a skutočnosti, ktoré sú pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné skutočnosti nie sú takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. 5MCdo 8/2008).
16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je naplnený, ak súd nesprávne vyhodnotí dôkazy alebo ich nevyhodnotí vôbec; podľa § 191 CSP musí súd hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a svoje úvahy a závery z vyhodnotenia dôkazov uviesť v súlade s § 220 ods. 2 CSP v dôvodoch rozhodnutia; k nesprávnym skutkovým zisteniam môže súd dospieť, ak nesprávne vyhodnotí dôkazy alebo ich nevyhodnotí vôbec; pojem dokazovanie zahŕňa navrhovanie dôkazov, ich zadováženie, vykonanie dôkazu, ale aj ich vyhodnotenie; súd môže získať poznatky z vykonaných dôkazov, prostredníctvom ktorých poznáva skutočnosti, len ak ich vyhodnotí; až vyhodnotením dôkazov môže súd uzavrieť, ktoré zo skutkových poznatkov sú relevantné pre rozhodnutie vo veci samej a vytvárajú skutkový stav, ktorý je potrebné právne posúdiť; cieľom dokazovania je získať skutkové poznatky významné pre rozhodnutie vo veci samej; hodnotením dôkazov je činnosť, ktorou súd prisudzuje jednotlivým dôkazom hodnotu z hľadiska jeho významu, pravdivosti a presvedčivosti.
17. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnym predpisov ide vtedy, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
18. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že ani tieto odvolateľmi uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.
19. Podľa ust. § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
20. Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
21. Podľa ust. § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
22. Podľa ust. § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
23. V citovanom ust. § 366 CSP je vyjadrený systém neúplnej apelácie odvolacieho konania, podstata ktorého spočíva (tiež) v zásadnej nemožnosti prihliadať v odvolacom konaní na odvolaciu námietku, založenú na takom prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený už v konaní pred súdom prvej inštancie, a to až na taxatívne stanovené výnimky - skutočnosti poukazujúce na nedostatok podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, ktorými má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo ktoré odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie.
24. V procesných súvislostiach odvolací súd konštatuje, že žalovaní v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nenamietali duplicitu požadovaných úrokov, ani to, že by sa úroky (nie úroky z omeškania) navyšovali do celkového splatenia istiny (pričom zo žaloby vyplýva, že boli kapitalizované do dňa mimoriadnej splatnosti úveru), takisto, ako v žiadnom zo svojich podaní nekonkretizovali, resp. neidentifikovali akúkoľvek zmluvnú podmienku, ktorá by bola podľa ich názoru neprijateľná, pričom poukazovali len bez relevantnej vecnej argumentácie na podľa nich vysokú odplatu za úver. Vôbec prvý krát tieto prostriedky procesnej obrany uplatnili až v odvolaní. Pritom ani z odvolania a ani z obsahu spisu podľa posúdenia odvolacieho súdu nevyplýva skutočnosť, pre ktorú by tento prostriedok procesnej obrany odvolatelia nemohli uplatniť už v priebehu prvoinštančného konania.
25. Na tomto základe, keďže posudzovaná výhrada odvolateľov k skutkovým záverom prvoinštančného súdu sa netýkala procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu a nesmerovala ani k preukázaniu vady konania, odvolací súd posúdil odvolacie námietky žalovaných ako procesne neprípustnú novotu, ktorú nemožno v odvolacom konaní použiť v zmysle ust. § 366 CSP.
26. Pri posudzovaniu spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvných podmienok odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že účelom spotrebiteľskej ochrany je eliminovať dopady nerovnovážneho postavenia spotrebiteľa oproti dodávateľovi, a nie ochrana spotrebiteľa pred dôsledkami neplnenia si povinností, ktoré za spotrebiteľsky prijateľných podmienok prevzal. Preto spôsob posudzovania hmotnoprávnych oprávnení a povinností spotrebiteľa, ale aj rozsah procesných ohľadov, ktorých sa spotrebiteľovi v sporovom konaní dostáva (§ 290 a nasl. CSP), má svoje limity; v žiadnom prípade neznamenajú úplné vylúčenie základných atribútov právnej istoty, a v nadväzujúcich procesných podmienkach ani kontradiktórnosti konania. Procesná ochrana spotrebiteľa musí vždy nadväzovať na podstatu spotrebiteľského hmotného práva, ktorým je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami a závadnými výrobkami. Aj v spotrebiteľských sporoch musí rozhodnutie súdu smerovať k spravodlivému a vyváženému usporiadaniu pomerov strán tak, aby sa spotrebiteľovi v okolnostiach prípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného rešpektovania poctivo nadobudnutých práv dodávateľa. Odvolací súd v tejto spojitosti pripomína, že Súdny dvor Európskej únie (ESD) vo svojom rozhodnutí Home Credit Slovakia, a.s. vs. E. naznačil, že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru. Medzi iným vyložil smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej tiež len „smernica“) tak, že článok 23 smernice sa má interpretovať v tom zmysle, že zmluva o úvere by sa mala považovať za zmluvu bez úrokov a poplatkov len ak neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Z toho vyplýva, že eurokonformná interpretácia ust. § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. predpokladá pre vyvodenie záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nie len zistenie akejkoľvek chýbajúcej náležitosti (nesprávnosti) v úverovej zmluve, ale aj vyhodnotenie, že jej absencia mohla mať vplyv na rozhodnutie spotrebiteľa prevziať úverový záväzok. Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na to, že aj Ústavný súd SR je vo svojej judikatúre kritický k neprimeranej ochrane spotrebiteľa. Medzi inými vo svojom náleze sp. zn. Pl. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018 ústavný súd (tiež) konštatoval, že v sporovom konaní je pozícia sudcu ako vyhľadávača dôkazov len v prospech jednej strany, neprirodzená.
27. Právna teória v záujme naplnenia požiadavky spravodlivého procesu celkom výnimočne pripúšťa ingerenciu súdu do dokazovania len v prípadoch tzv. vyšetrovacích dôkazov, kedy okolnosti prípadu ospravedlňujú doplniť dôkazný deficit strany zaťaženej dôkazným bremenom súdom asistovanou súčinnosťou druhej strany. V takýchto prípadoch však súd podľa právnej teórie musí postupovať tak, aby stranám bezdôvodne neuľahčoval ich dôkaznú povinnosť, a preto musí uloženie takejto povinnosti vždy pozorne zvážiť. Súd by mal strane napomôcť odstrániť jeho informačný deficit len v tom prípade, ak sa ocitne v skutkovej dôkaznej núdzi nie z vlastnej viny a vtedy, keď objektívne nie je schopný inak
tento informačný deficit prekonať (por. Svoboda, K. Dokazování. Praha : ASPI - Wolters Kluwer, 2009, s. 109). Strana musí aspoň rámcovo navrhnúť, ako je možné informačný deficit preklenúť a súd by mal posúdiť, či tento návrh môže viesť k jeho odstráneniu. Podkladom pre odstránenie informačného deficitu však nemôže byť len dohad alebo názor, že napr. v listinách, ktoré má poskytnúť druhá strana, budú potrebné informácie. Podkladom by mal byť preukázateľný a pravdepodobný úsudok o dôvodnosti a oprávnenosti uloženia vysvetľovacej povinnosti druhej strane (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s 1540, str. 699).
28. Pokiaľ ide o odvolací návrh žalovaných je potrebné uviesť, že odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 CSP), z ktorého dôvodu na neho odvolací súd neprihliadal. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie korektnosti spôsobu, akým sa so žalobou vysporiadal súd prvej inštancie, a to v mantineloch šírky a hĺbky prieskumu vymedzených podaným odvolaním.
29. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
30. Žalobca napadol výrok rozsudku o trovách konania (IV.), v ktorej časti podľa neho súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil.
31. Podľa ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
32. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Podľa dôvodovej správy k ust. § 257 CSP účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením sudcovského moderačného práva. Aplikácia cit. ust. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti pritom zákon bližšie nedefinuje, ale ich výklad ponecháva na súdnu prax. Výnimočnosť pritom môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo (aj) v okolnostiach na strane účastníkov konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem. Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že strana, ktorá nemala úspech vo veci, sa ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa (porov. Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár, C. H. Beck v Prahe 2016, str. 941 - 942). Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia § 257 CSP prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada tiež na postoj strán v konaní, ich správanie v priebehu sporu a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane, alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (porov. uznesenie Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14).
33. Pri posudzovaní týchto kritérií treba mať na zreteli nielen požiadavku osobitosti, ale aj mimoriadnosti, čo znamená, že žiaden z týchto dôvodov sám o sebe nebude mať za následok automatickú aplikáciu ust. § 257 CSP. Je potrebné, aby sa takýto dôvod vyskytol v tak výnimočných súvislostiach, že činí obvyklé usporiadania trov konania nespravodlivým. Odvolací súd v tejto otázke poukazuje na výstižný záver, formulovaný Ústavným súdom Českej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 2862/07 zo dňa 5.11.2008, v zmysle ktorého ust. § 150 O.s.p. (pozn. odv. súdu: obdobne § 257 CSP) slúži na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne hájil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, obdŕžal náhradu nákladov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Záver súdu o výnimočnosti prípadu a prítomnosti dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania sa musí opierať o také zistené okolnosti, za ktorých by v konkrétnom prípade bolo nespravodlivé zaťažiť stranu povinnosťou nahradiť náklady konania podľa jeho výsledku, a za ktorých by zároveň
bolo možné spravodlivo požadovať na oprávnenom subjekte, aby náklady konania ním vynaložené znášal zo svojho. Z výnimočnosti sudcovskej moderácie vyplýva, že skutočnosť hodná osobitného zreteľa nemôže spočívať len na všeobecnom kritériu týkajúcom sa veci alebo strany, nakoľko v opačnom prípade by sa muselo pripustiť, že určité kategórie osôb (napr. aj rodič nezaopatreného dieťaťa) alebo strany v istých druhoch sporoch (napríklad zamestnanci v individuálnych pracovných sporoch alebo spotrebitelia) pravidelne trovy konania podľa výsledku s použitím § 257 CSP nenahrádzajú, čo logicky prvok mimoriadnosti vylučuje.
34. Vo svetle odvolacej argumentácie žalobcu v tejto časti odvolací súd konštatuje, že táto je dôvodná, keďže zo súdneho spisu vyplýva (str. 5 zápisnice o pojednávaní zo dňa 5.8.2022), že súd prvej inštancie nemal dostatočný skutkový podklad pre uplatnenie moderačného práva, ktorý založil na zlých sociálnych pomeroch žalovaných. Právny zástupca žalovaných totiž iba stručne uviedol, že žalovaná v 1. rade je dôchodkyňa, a že informáciou o pomeroch žalovaného v 2. rade nedisponuje. Odvolací súd navyše konštatuje, že ani status dôchodcu a ani formálna pozícia slabšej strany bez ďalšieho nesvedčia o schopnosti/neschopnosti žalovaných nahradiť bez adekvátnych dopadov nimi vyvolané (postojom k plneniu záväzku) náklady žalobcu. Odvolací súd v tejto spojitosti akcentuje, že i vo vzťahu k skutočnostiam majúcim význam pre rozhodnutie o trovách konania, má strana, ktorej sú tieto okolnosti na prospech, povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Pokiaľ súd prvej inštancie za dôvod hodný osobitného zreteľa považuje (aj) sociálne pomery žalovaných, odvolací súd z obsahu spisu pre takého hodnotenie nevzhliadol uchopiteľný podklad. Nie nepodstatným je v tejto spojitosti v úvahách odvolacieho súdu tiež fakt, že výnimočnosti prípadu alebo okolností, ktoré viedli k vzniku sporu, sa pri rozhodovaní o trovách konania v skutočnosti nedovolávajú ani samotní žalovaní, ktorí v celom priebehu konania (vrátane odvolacieho konania) navrhovali priznať im nárok na plnú náhradu trov konania.
35. Vo svetle týchto východísk z hľadiska právneho nemožno považovať za správny myšlienkový postup súdu prvej inštancie, ktorým došlo k formovaniu jeho záveru o naplnení predpokladov pre nepriznanie náhrady trov konania žiadnej zo sporových strán z dôvodu okolností na strane žalovaných spočívajúcich v ich zlej sociálnej situácii. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o aplikácii ust. § 257 CSP odôvodnil bez náležitej dôkaznej opory, ktoré ako už bolo uvedené vyššie, je v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR i Najvyššieho súdu SR považované za neprípustné. Keďže náprava uvedených pochybení v postupe a rozhodovaní súdu prvej inštancie nebola možná v odvolacom konaní, z uvedených dôvodov rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania vo vzťahu medzi sporovými stranami musel byť zrušený a v zrušenom rozsahu bola vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
36. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre rozhodnutie o trovách konania vyššie odvolacím súdom naznačeným postupom, ako aj z pohľadu aplikácie ust. § 257 CSP; k tomu umožní žalobcovi doplniť jeho tvrdenia a argumentáciu o (ne)existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, umožní vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam tiež žalovaným a následne po prípadnom doplnení dokazovania na základe návrhov sporových strán, o trovách konania opätovne rozhodne. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na záver formovaný v už zmienenom náleze Ústavného súdu SR z 2. mája 2018, sp. zn. III. ÚS 98/2018, v zmysle ktorého nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia.
37. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). 11CoCsp/70/2022
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XXX a 2/ B. E., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, C. B. F., obaja zastúpení: JUDr. Matúš Králik, PhD., advokát, Moldavská cesta 10/B, Košice, o zaplatenie 14.201,42 eura s príslušenstvom, o odvolaniach strán proti rozsudku Okresného súdu Rožňava, sp. zn. 5Csp/127/2021-197 z 5. augusta 2022
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).