Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_20Co-16-2018.pdf
PDF · 93.24 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/16/2018
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu I.. A. B., M.. XX.XX.XXXX, Q. P. XXXX/XX, U. - F., proti žalovanej L.. B. B., M.. XX.XX.XXXX, Q. M. P.. V. XXXX/XXX, U., právne zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Miroslav Katunský, JUDr. Milan Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, o zaplatenie sumy 120.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 17C/25/2017-56 zo dňa 23.8.2017 takto
rozhodol:
I. Sudkyňa T.. L. L. je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.
II. Zrušuje sa rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku I. a III. a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto: „I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 120.000,-- eur s 5 %-ným p. a. úrokom z omeškania od 27.04.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.“
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že pokiaľ mal v konaní za preukázané, že žalobca s nebohým L. ústne uzavrel zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola suma 230.000 eur so splatnosťou pôžičky najneskôr do 30.6.2017 a ktorú sumu žalovaná vrátila čiastočne vo výške 110.000 eur, je žaloba o zaplatenie 120.000 eur dôvodná. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
3. Opravným uznesením súd prvej inštancie opravil výrok III. rozsudku tak, že priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
4. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, ktorá namietala to, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým záverom. Podľa jej názoru žalobca nepreukázal, že reálne došlo k odovzdaniu žalobcom tvrdenej finančnej čiastky a nebolo preukázané, aby skutočne bola požičaná suma 230.000 eur, a teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Namietala nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania s tým, že nedošlo k oprave chyby v písaní a počítaní, ale k zmene vyhláseného rozsudku v časti trov konania. Navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a zároveň priznal žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % a opravné uznesenie zrušil.
5. Proti rozsudku, a to proti výroku o trovách konania podal odvolanie žalobca, ktorý nesúhlasil s rozsudkom v časti trov konania uvedeným vo výroku napadnutého rozsudku. Poukázal na zásadu
úspešnosti podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a priznal žalobcovi voči žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu.
6. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý mal za to, že dostatočným spôsobom preukázal odovzdanie sumy pôžičky vo výške 230.000 eura navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením v celom rozsahu potvrdil. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá zotrvala na dôvodoch svojho odvolania o nepreukázaní požičania akejkoľvek sumy.
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 379 a nasl. CSP) a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie ani na zmenu napadnutého rozsudku.
8. Z úradného záznamu z č.l. 6 spisu, ako aj z pripojených spisov 12C/25/2017 a 12C/24/2017 Okresného súdu Poprad vyplýva, že dňa 16. mája 2017 bola osobne do podateľne súdu doručená žalobca o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcu proti žalovanej o žalovanú sumu 120.000 eur s príslušenstvom. Žaloba bola zapísaná do registra C, napadla do senátu T.. N. S. pod sp. zn. 12C/24/2017.
9. Toho istého dňa, cca o 10 až 15 min. bola súdu opätovne doručená žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia tých istých účastníkov konania a o tú istú žalovanú sumu. Zároveň bolo súdu zo strany podávajúceho I.. B. oznámené, že ide o novú žalobu. Táto žaloba bola zapísaná do registra C, sp. zn. 12C/25/2017 a opätovne napadla do senátu T.. N. S..
10. Pred koncom stránkových hodín toho istého dňa bola súdu tretí krát doručená žaloba rovnakými účastníkmi konania a rovnakým petitom, ako dvakrát predtým. Zároveň bolo požiadané o zapísanie do registra a oznámenie čísla konania, pod ktorým bude žaloba vedená. Uvedená žaloba bola zapísaná do elektronického registra C a napadla do senátu T.. L. pod sp. zn. 17C/25/2017 (poznámka odvolacieho súdu, predmetná prejednávaná vec).
11. Z oznámenia žalobcu zo dňa 17.5.2017 č.l. 8 spisu je zrejmé, že oznámil, že vo veci totožných účastníkov konania boli podané žaloby na Okresnom súde Poprad a sú vedené pod sp. zn. 12C/24/2017 a 12C/25/2017. Obe žaloby boli vzaté späť v celom rozsahu, a preto žiada, aby súd ďalej konal o jeho žalobe vedenej pod sp. zn. 17C/25/2017.
12. Článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa zaručuje: 1. Právo na súd, t.j. právo obrátiť sa na súd s návrhom (žalobou na vymoženie svojho subjektívneho práva, resp. v trestným veciach právo, aby o vine a treste rozhodol výlučne súd), 2. Právo na určitú kvalitu konania pred súdom, ktorá sa zabezpečuje radom inštitucionálnych a procesných záruk. Práva priznané článkom 6 ods. 1 sa navzájom prelínajú. Všetky dohromady vytvárajú právo na spravodlivý proces, ktorý je vymedzovaný v desiatkach či stovkách rozhodnutí ESĽP. V okolnostiach prípadu má zásadný význam, že zákonnosť súdu podľa názoru ESĽP musí byť založená na jeho zložení (Case of Buscarini and Others v. San Marino).
13. Podľa Najvyššieho súdu (uznesenie NS z 5. 10. 2010 č. k. 1Nc 52/2010) integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „Dohovor") je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu"), garantuje tento Dohovor v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu. Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina"; čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava", ktoré články dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa (zákonom) ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v (zákonom) určených prípadoch na inom orgáne (Slovenskej republiky), do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu (totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje, aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca. Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p., teraz § 52 C.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p., teraz § 50 C.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom nato, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 49 ods. 1 C.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike. Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že nie je možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale je potrebné skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna nestrannosť sa pritom neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. Je potrebné zdôrazniť, že sudca môže síce subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť spochybnená so zreteľom na jeho status, ktorý môže súvisieť s prejednávanou vecou. Práve tu Európsky súd uplatnil tzv. teóriu zdania (théorie des apparences), podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná; musí sa aj javiť, že má byť vykonávaná (Justice must not only be done; it must also be seen to be done). Tento princíp súd vyložil z čl. 6 ods. 1 Dohovoru prvýkrát v prípade Delcourt proti Belgicku a neskôr aj v prípade Piersack proti Belgicku. Uvedený princíp spočívajúci v objektívnom hľadisku nestrannosti sudcu Európsky súd aplikoval aj v prípade Ferrantelli and Santangelo proti Taliansku, pričom ďalej zdôraznil, že sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Ide o dôveryhodnosť, ktorú v demokratickej spoločnosti musia súdy vzbudzovať vo verejnosti. Tento istý princíp bol aplikovaný aj v nedávnom prípade Kyprianou proti Cypru. (Valko, E. - Jablonka, B.: Právo na nestranný súd a jeho uplatnenie prostredníctvom námietky zaujatosti. Justičná revue, 56, 2004, č. 6 - 7, s. 795 - 802). Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa
objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
14. Otázka, či je súd nestranný na účely článku 6 ods. 1 Dohovoru musí byť skúmaná v súlade so subjektívnym kritériom, ktoré sa zakladá na osobnom presvedčení jednotlivého sudcu v danom prípade, a v súlade s objektívnym kritériom, čo spočíva v uistení sa, či sudca poskytuje dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek oprávnenej pochybnosti v tomto smere. Čo sa týka subjektívneho kritéria, osobná nestrannosť sudcu musí byť predpokladaná, až kým sa nepreukáže opak. Podľa objektívneho kritéria musí byť určené, úplne oddelene od osobného správania sa sudcu, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti. Vzhľadom na uvedené dokonca aj náznaky takýchto skutočností môžu mať určitú dôležitosť. To, čo je v stávke, je dôvera, ktorú v demokratickej spoločnosti musia súdy vyvolávať vo verejnosti. V súlade s tým, ktorýkoľvek sudca vo vzťahu ku ktorému existuje oprávnený dôvod na obavu o nestrannosť, musí odstúpiť. Z toho vyplýva, že pri rozhodovaní, či v posudzovanom prípade existuje oprávnený dôvod obávať sa, že konkrétny sudca nie je nestranný, je stanovisko dotknutého účastníka konania dôležité, ale nie rozhodujúce. Rozhodujúce je, či táto obava môže byť považovaná za objektívne oprávnenú.
15. Z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva právo účastníka súdneho konania na nestranný súd, ktorému zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má právomoc o nich rozhodnúť (m. m. II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05, IV. ÚS 38/09). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným spôsobom prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. I. ÚS 73/97). Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre zaujatosť.
16. Z uvedeného, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu možno konštatovať, že v záujme zabezpečenia nezávislosti a nestrannosti súdnictva vec patriacu do právomoci súdov prejednáva zákonný sudca, ktorým je sudca, ktorému bola vec pridelená na vybavenie v súlade s platným rozvrhom práce príslušného súdu. Tak, ako sudca nemá právo vyberať si vec, ktorú bude rozhodovať, nemajú ani strany sporu právo vybrať si sudcu zodpovedajúceho ich predstavám. V prejednávanej veci však žalobca v jeden deň podal 3 žaloby, a to na podateľni Okresného súdu Poprad o 10:00 hod. a o 10:15 hod., tieto dve žaloby boli pridelené na prejednanie sudcovi T.. S.u a tretiu žalobcu žalobca podal o 14:20 hod., a táto bola pridelená sudkyni v prejednávanej veci. So zreteľom na uvedené, ak žalobca následne zobral prvé dve žaloby, ktoré boli pridelené T.. S. späť a konanie v týchto veciach bolo zastavené a zároveň žiadal, aby vec naďalej bola prejednávaná sudkyňou v tejto veci, tak je indikované konanie žalobcu, ktorý si takýmto spôsobom vybral sudcu, čo je v príkrom rozpore s nezávislosťou a nestrannosťou súdnictva a zároveň čo zakladá opodstatnený záver, že sudkyňa nedisponuje objektívnou nestrannosťou, pričom objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a je vo vzťahu k prerokovanej veci k stranám sporu.
17. Podľa čl. 4 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
18. Pre naplnenie čl. 6 Dohovoru a v záujme zabezpečenia, aby danú vec prejednal zákonný sudca - objektívne nezaujatý, odvolací súd ako nadriadený rozhodol o vylúčení sudkyne A. L. L. vzhľadom na skutočnosť, že strana sporu, žalobca, si evidentne túto sudkyňu prostredníctvom dominus litis dispozície so žalobou vybral a vyvolal objektívne pochybnosti o zaujatosti uvedenej sudkyne.
19. Podľa § 51 ods. 1 Zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Súdnym úradníkom sa prideľujú veci podľa rozvrhu práce tak, aby sa zabezpečilo ich rovnomerné zaťaženie a riadny chod súdu.
20. V prejednávanej veci sa jedná o extrémne porušenie nestrannosti súdu a popretie základných demokratických princípov - práva na prejednanie veci pred nestranným súdom, preto odvolací súd ex offo zasiahol a vylúčil sudkyňu z prejednania a rozhodovania veci.
21. Prvoinštančný súd opätovne vec pridelí pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov (§ 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z.) zákonnému sudcovi, ktorý následne vec opätovne prejedná a rozhodne.
22. So zreteľom na uvedené, ak vo veci rozhodoval nezákonný sudca, tak odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
23. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).