Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/151/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobkyne O. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XXXX/XX, XXX XX B., právne zastúpená advokátkou JUDr. Daniela Straková, so sídlom Konštantínova 6, 080 01 Prešov, proti žalovanému R.. F.. J. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XX. I. XX, XXX XX M., právne zastúpený advokátom JUdr. Matúš Lemeš, so sídlom Nerudova 14, 040 01 Košice, o zaplatenie 10.277,91 Eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. -357 z 28. marca 2018, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. o zamietnutí žaloby.

II. Mení rozsudok vo výroku II. o trovách konania tak, že stranám náhradu trov prvoinštančného konania nepriznáva.

III. Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne, cit.:

„I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný m á nárok na náhradu trov konania od žalobkyne vo výške 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne súd uznesením v zmysle “.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami , , , , a . Výrok o trovách konania ustanoveniami a .

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa si uplatňuje pohľadávku vo výške 10 277,91 Eur od žalovaného titulom uznávacieho prejavu, a to dohody o vyporiadaní dlhov a záväzkov zo dňa 07.03.2010, ktorú podpísala ona, otec žalovaného ako člen združenia X. J. a žalovaný ako člen združenia X. J., v ktorej sa zaviazali jej vrátiť v termíne do 15.02.2013 spoločne a nerozdielne sumu 24 055,60 Eur s 3 % ročným úrokom od 31.12.2007. Podpisy na tejto dohode boli úradne overené. Podľa žalobkyne touto dohodou účastníci v 2. a 3. rade potvrdili existenciu dlhov voči nej v celkovej výške 24 055,60 Eur. Táto suma bola medzi nimi odsúhlasená podpísaním rekapitulácie dlhov, ktorá tvorí prílohu dohody o vysporiadaní dlhov a záväzkov zo 07.03.2010 a žalovaným bola podpísaná úradne osvedčeným podpisom 27.04.2010. Žalovaný jej následne plnil časť dlhu vo výške 9 622 Eur 06.12.2011 v hotovosti, o čom mu vydala žalobkyňa príjmový doklad potvrdzujúci titul platby vzťahujúcej sa k dohode spísanej 07.03.2010. T. žalovaného J. W. zomrel XX.XX.XXXX, dedičstvo po ňom bolo prejednané v dedičskom konaní vedenom na OS B. sp. zn. XXD/X/XXXX, ktoré bolo právoplatne skončené 18.09.2012 s tým, že uznesením na str. 5 písm. r/ žalobkyňa prihlásila do dedičstva pohľadávku prihláškou zo dňa 15.02.2012 v zostávajúcej výške 14 433,60 Eur a žalovaný ako dedič bol zaviazaný uhradiť časť tejto pohľadávky v sume 4 155,69 Eur, ktorá zodpovedala percentuálnemu podielu 28,7917 % všetkých neprednostných pohľadávok veriteľov uspokojených z dedičstva po nebohom J. W.. E. túto sumu jej uhradil na jej účet s tým, že po zohľadnení takto zaplatených čiastok ostal dlh 10 277,91 Eur. S nebohými J. W. žila v partnerskom vzťahu približne od r. XXXX, keď obaja ovdoveli v r. XXXX, J. W. bol v tej dobe dôchodcom, podnikal v združení so svojim synom v spoločnosti X. J. so sídlom v M. G., kde sa nachádzala prevádzka drevovýroby. Sama sa o jeho podnikateľskú činnosť nezaujímala, ale pozorovala, že má finančné problémy, lebo spoločnú domácnosť zabezpečovala len zo svojho dôchodku, keďže on mal na dôchodku zrážky na úhrady dlhov. V tom období viedol niekoľko súdnych sporov, čo je aj vidno z prejednania dedičstva, koľko pohľadávok veriteľov bolo prihlásených do dedičstva a právoplatne uznaných. X. na ulici W., ktorý zdedil po svojej manželke bol v ohrození pred exekúciami, a preto jej navrhol, aby neviedli dve domácnosti, ale žili v dome na ulici W. a jej byt na ulici G. v B. by sa mohol predať. K tomuto predaju pristúpila len z dôvodu pomôcť J. W. a žalovanému pri splatení dlhu z podnikania a naviac ju obaja ubezpečovali, že návratnosť pôžičky sa jej zabezpečí prevodom domu na ulici W.. Z. predala v r. XXXX za cenu okolo 700 000 Sk a z tejto sumy poskytla 500 000 Sk ako pôžičku J. W. a jeho synovi, a to tým spôsobom, ktorý vymysleli oni obaja, že peniaze previedla na novovytvorený účet zriadený na jej meno len preto, že pod ich menami by účty boli postihnuté okamžite exekúciou, avšak nemala právo disponovať s peniazmi na účte a podľa dohody s bankou mali zriadené dispozičné práva. Z tohto účtu čerpali sumu 500 000 Sk a účet bol potom zrušený. Dohodou z 08.12.2004 sa tak deklarovalo, že im bola poskytnutá pôžička 500 000 Sk s návratnosťou do 31.12.2007 a tento dlh sa zaviazali zaplatiť spoločne a nerozdielne. J. W. potom previedol na ňu dom, dal jej podpísať nejakú listinu, ktorá sa jej do rúk nikdy nedostala a pokiaľ tam bola uvedená suma 1 266 584 Sk, takýto dlh voči nej nikdy nemal. Predpokladá, že to uviedol do zmluvy len preto, aby to zodpovedalo hodnote prevádzanej nehnuteľnosti. O. domu na ulici W. nebola dlhú dobu, lebo žalovaný s J. W. potrebovali ďalšie peniaze na splácanie dlhov, začali vybavovať úver v J. a keďže J. W. st. bol dôchodca, nespĺňal úverové podmienky, úver mohol dostať len žalovaný, nemal čím ručiť, preto už asi o 3 mesiace na to bol zapísaný ako vlastník domu už on, aby dom mohol dať do zábezpeky. Preto jej dali podpísať návrh na zrušenie zabezpečovacieho prevodu dňa 02.06.2006, čím opätovne bolo zapísané vlastnícke právo J. W. st. k predmetnému domu a pravdepodobne s týmto návrhom sa uskutočnil aj prevod predmetného domu v celosti na žalovaného, lebo 09.08.2006 už mali k dispozícii 1 950 000 Sk od J.. Tieto peniaze potom čerpali na splácanie početných záväzkov. Pokiaľ im teda podpísala zmluvu o splatení dlhu 1 266 584 Sk, v žiadnom prípade sa týmto úkonom neuznalo splatenie pôžičky 500 000 Sk s príslušenstvom podľa dohody z 08.12.2004. Začiatkom r. 2010 naliehala na J. W. st., aby si vysporiadali peniaze, ktoré im požičala v r. 2004, lebo začínal plynúť 3. rok po splatnosti dlhu, ktorá nastala 31.12.2007. Medzitým im však požičala ďalšie peniaze vo výške ako sú uvedené v rekapitulácii, ktorá tvorí prílohu dohody o vysporiadaní dlhov a záväzkov zo dňa 07.03.2010. Prostredníctvom právnickej kancelárie pripravili návrh dohody s tým, že sumu, ktorá bude vpísaná do bodu 1 dohody o vysporiadaní dlhov odsúhlasí vopred so žalovaným a jeho otcom. Rekapituláciu spolu spracovali a údaje písané rukou doplnil vlastnoručne žalovaný a po tomto doplnení rekapituláciu podpísal. Následne sa konečná suma dostala do znenia bodu 1 dohody o vysporiadaní dlhov, vytlačila sa s pôvodným dátumom 07.03.2010, aj keď bola dokončená až po rekapitulácii dňa 20.03.2010 a následne ju všetci podpísali a ich podpisy boli úradne overené 27.04.2010. Overovacia doložka podpisu žalovaného je spojená s dohodou aj rekapituláciu. Spojenie týchto listín vykonala W. a takto sa nachádzali v origináli u každého účastníka dohody. Z tohto dlhu potom jej žalovaný plnil sumu 9 622 Eur 06.12.2011, o čom bol vyhotovený doklad o vrátení časti pôžičky podľa dohody o vysporiadaní dlhov zo 07.03.2010. Tým sa jednoznačne viažu tieto peniaze k dohode spísanej 07.03.2010. Zostatok pohľadávky z dohody prihlásila po smrti J. W. st. vo výške 14 433,60 Eur do dedičstva. Túto pohľadávku žalovaný uznal za nespornú a sumu 4 155,69 Eur jej uhradil ako pomernú časť z výťažku likvidácie dedičstva vykonanej povereným notárom V.. W.. Preto si uplatňuje už len zostatok dlhu z dohody zo dňa 07.03.2010 bez príslušenstva.

4. Žalovaný poukazoval na to, že jeho otec a pán J. boli spoluvlastníkmi X. J., potom sa otec dostal do sporu s pánom J. a odkladal prepis podielu na neho do skončenia tohto súdneho sporu. Súdne spory však neboli skončené za života otca, ale až po jeho smrti. V r. 2002 až 2003 združenie skončilo výrobnú činnosť, závod prestal byť ziskový, otcovi zostávali len dlhy, nevlastnil už žiadne výrobné zariadenia, o ktoré prišiel v exekúcii a peniaze mu plynuli už len z prenájmu výrobných priestorov. Žalobkyňa sa dohodla s otcom, ktorému poskytla pôžičku a jeho zavolali len k podpisu. V rodinnom dome otca mal projektovú kanceláriu, preto sa tam často zdržiaval. Žalobkyňa vedela o dlhoch aj o problémoch, ktoré sú v podnikaní jeho otca a o tom, že existovali dlhy. T. so žalobkyňou sa dohodli, že predá byt. Pokiaľ žalobkyňa uvádza účet, na ktorom vložila peniaze, na toto si nepamätá, lebo to fungovalo len na základe dohody medzi ňou a otcom. Sám disponoval len so svojim podnikateľským účtom. V r. 2004 sa oni dohodli na odpredaji bytu a na neho otec naliehal, aby podpísal dohodu s tým, že inak neprepíše na neho polovicu svojho podielu v drevozávode. Peniaze z pôžičky nikdy nevidel ani ich nepotreboval, otec áno, lebo v tej dobe mal dlhy a viedli sa voči nemu exekúcie. Do dlhov a exekúcií sa dostal až po r. 2007 a tieto boli uhradené z predaja rodinného domu, ktorého sa stal vlastníkom a predaj sa realizoval v r. 2008-2009. V dedičskom konaní sa uspokojovali dlhy z predaja závodu, o výške dlhov otca sa dozvedel až v dedičskom konaní. Nevedel, za akú cenu sa predá závod, dlhy boli vyššie ako cena získaná z predaja závodu. Z tohto dôvodu neboli uspokojení všetci veritelia, resp. boli uspokojení len alikvotne. Na dedičskom konaní mu nebol daný priestor, aby sa vyjadril k dlhom, ktoré nahlásili veritelia, teda ani k dlhu žalobkyne. Naopak to bolo prezentované tak, že stačí, že ak by jeden veriteľ nesúhlasil a závod sa nepredá, bol by sa hľadal iný kupec. Je pravdou, že v r. 2010 urobil rekapituláciu k dohode, ale jeho dlh bol 30 000 Sk, zvyšok dlhu bol otcov, o čom má aj listinné dôkazy. Pokiaľ ide o predmetnú pôžičku, peniaze nevidel, ani nevidel, že by boli odovzdané otcovi. Vedel, že otec má exekúcie, týkali sa veľkých peňazí, ale nevedel, ako ich platil. Bolo zbytočné robiť takéto dohody a jeho do toho zaťahovať. Až po smrti otca získal jeho agendu, kde sa nachádzajú aj tieto zmluvy a kde figurovali všetci traja a potom časť zmlúv, ktoré boli len medzi žalobkyňou a jeho otcom. Oni sa dohodli mimo neho. Pred smrťou otec na neho naliehal, aby zaplatil žalobkyni z predaja domu, preto jej poslal 9 200 Eur a ďalej sa zaviazal otcovi, že mu bude platiť každý mesiac po 205 Eur, čo aj niekoľko krát urobil. Tým si chcel otec prilepšiť na dôchodku. Je pravdou, že žalobkyňa investovala do rekonštrukcie domu peniaze, ale zároveň z toho domu aj profitovala, lebo ho prenajímala. V tom dome bývala s otcom, ale časť domu sa prenajímala. Keď došlo k zrušeniu zabezpečovacieho práva, žalobkyňa rodinný dom vracala na meno otca a otec potom dom previedol na neho darom. Vtedy bral úver v J., dom potom predal za 150 000 Eur, časť išla na výplatu exekúcii, časť na výplatu neexekučných pohľadávok, ktoré mali spoločne s otcom. Sumu, ktorú vracal žalobkyni 9 622 Eur stanovil otec bez bližšieho vysvetlenia, sám vypísal účtovný doklad, účel platby, všetko manažoval jeho otec. Aký ostal zostatok dlhu nevedel, ani o tom nerozmýšľal. Podľa neho žalobkyňa chce peniaze získať duplicitne. Všetky dohody z r. 2004, 2010 inicioval otec, bolo to robené bez jeho prítomnosti. Otec mu o tejto pôžičke hovoril veľmi málo. Povedal len, že je tu nejaký dlh, ktorý má akceptovať. Žalobkyňa mu v r. 2004 neposkytla žiadne peniaze titulom pôžičky.

5. Žalobkyňa predložila dohodu o vyporiadaní dlhov a záväzkov s dátumom 08.12.2004, predmetom ktorej je pôžička finančných prostriedkov vo výške 500 000 Sk medzi ňou, druhým účastníkom zmluvy J. W. st. a tretím účastníkom zmluvy - žalovaným. Podľa písm. b/ tejto dohody účastníci zmluvy č. 2 a 3 po obdržaní finančných prostriedkov mali zabezpečiť návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na ul. W. č. XX v B. a nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX, parc. č. KN-C XXXX, zastavaná plocha o výmere XXX m2, parc. č. KN-C XXXX, záhrada o výmere XXX m2, spolu s rodinným domom súpis. č. XXXX na parc. č. KN-C XXXX s príslušným oplotením, garážou, vonkajšími úpravami a trvalými porastami pre žalobkyňu v celosti na zabezpečenie jej vlastníckeho práva a zároveň sa zaviazali požičanú sumu vrátiť do 31.12.2007 s 3 % ročným úrokom. Podľa písm. d/ žalobkyňa súhlasila s predajom rodinného domu č. XX na ul. W. v B. a účastník zmluvy č. X súhlasil s predajom X. J. podľa LV č. XXXX, súpis. č. XXX/XXXX/X. Podľa bodu X pôžička bola poskytnutá na vyrovnanie všetkých dlhov, ktoré vznikli z podnikateľskej činnosti vo firme X. J. a jej spoločníkmi J. W. st. a R.. arch. J. W. ml. s tým, že ak by došlo k nepredvídateľnej udalosti, smrti účastníka č. X zmluvy, v plnej miere preberá túto povinnosť žalovaný.

6. Dňa 07.03.2010 tí istí účastníci uzatvorili Dohodu o vyporiadaní dlhov a záväzkov zo dňa 31.12.2007 s tým, že podľa bodu 1 predmetom je pôžička finančných prostriedkov účastníka zmluvy v 1. rade, t. j. žalobkyne vo výške 724 698,10 Sk, čo je 24 055,60 Eur s 3 % úrokom od 31.12.2007, účastníkmi zmluvy v 2. a 3. rade za tých podmienok, že sa zaväzujú požičané finančné prostriedky vrátiť spoločne a nerozdielne do 3 rokov, t. j. do 15.02.2013, resp. do 3 dní od právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia OS N. II. sp. zn. XXC/XXX/XXXX. Podľa bodu X požičané peniaze budú použité na vyrovnanie všetkých dlhov, ktoré vznikli z podnikateľskej činnosti vo firme J. X. a jej spoločníkom J. W. st. a R.. arch. J. W. a firme J., spol. s r.o. s tým, že v prípade podľa bodu b/, ak by došlo k nepredvídateľnej udalosti smrti účastníka č. X zmluvy, preberá v plnej miere túto povinnosť účastník zmluvy č. X a ak by došlo k nepredvídateľnej udalosti smrti účastníka č. 1, dlžnú finančnú čiastku majú povinnosť účastníci zmluvy v 2. a 3. rade odovzdať dcéram účastníka č. X zmluvy. K tejto dohode bola vyhotovená rekapitulácia s dátumom 20.03.2010, na ktorej je vyznačený dlh J. W. st. J., s.r.o. 30 152,30 Sk, X. J. 117 996,30 Sk, spolu 148 148,60 Sk, t. j. 4 917,63 Eur a dlh žalovaného R.. F.. J. W. 30 186 Sk, t. j. 1 001,99 Eur, spolu v 178 334,60 Sk, t. j. 5 919,62 Eur + finančný záväzok 18 135,98 Eur, spolu dlh 24 055,60 Eur. Na tejto rekapitulácii sa nachádzajú dva podpisy a na druhej strane overený podpis žalovaného v osvedčovacej knihe mesta B. pod por. č. XXXX/XX XX.XX.XXXX.

7. Žalobkyňa tvrdila, že peniaze 500 000 Sk vložila na účet vedený vo O., ktorý zriadila na svoje meno s dispozičným právom pre žalovaného a jeho otca. Z výpisu z účtu banky O. vyplynulo, že 06.12.2004 bol založený tento účet so sumou 700 000 Sk, následne boli z tohto účtu robené výbery, stav účtu k 04.01.2005 bol 490 963,14 Sk, stav účtu k 03.08.2006 bol 16 468,20 Sk, 4.8.2006 pribudla na účte suma 1 950 000 Sk, stav účtu k 09.03.2007 bol stav účtu 121 072,50 Sk, stav účtu k 16.03.2007 bol 94 137,50 Sk, stav účtu k 13.04.2007 bol 17 948,88 Sk, dňa 18.04.2007 bola vložená suma 100 001,02 Sk s uvedením O. N., stav účtu k 20.04.2007 bol 91 014,90 Sk, 21.05.2007 bolo na tento účet vložené 600 001,05 Sk O. N., 14.06.2007 výber 506 000 Sk so zostatkom účtu 1 847,97 Sk a účet ku dňu 11.08.2008 bol 0 Sk. Z týchto účtovných výpisov vyplýva, že boli vkladané rôzne sumy aj vo vyšších hodnotách a zároveň obdobne vyberané počas celého obdobia.

X. Svedok V.. W. Y. vypovedal, že v r. 2005 ho oslovil otec žalovaného J. W. st. s tým, či sa nepozrie na jeho veci. Potom sa stretli aj s jeho spoločníkom R.. J. v N. a celú spornú záležitosť uzatvorili. T. žalovaného dlhoval daňovému úradu, sociálnej poisťovni, mestskému úradu, štátnym orgánom, objavovali sa exekútori a pred ním mu zdôrazňoval, že potrebuje sa vysporiadať s p. N., ktorá mu požičala a nevie, či z jeho majetku to bude stačiť na zaplatenie dlhov. Stále zdôrazňoval, že sa musí vysporiadať v prvom rade s p. N.. Bol prítomný, keď sa spísala dohoda v r. 2010, ktorá bola koncipovaná tak, aby sa vyporiadalo to, čo E. J. dlhovalo p. N., a to tam bolo aj napísané. Žalovaný mal k tomu pripomienky, niektoré veci sa vybrali, niektoré vsunuli a potom bola definitívne napísaná dohoda, ktorú účastníci podpísali, a to žalobkyňa, žalovaný a nebohý J. W.. Pritom boli prítomní len oni štyria, pričom mu bolo ponúkané, či nechce vystupovať v tejto dohode ako svedok, čo odmietol. Navrhol im, aby si overili podpisy kvôli vierohodnosti. Bol prítomný na dedičskom konaní po J. W. st., keď notár čítal súpis pohľadávok, ktoré diktoval nahlas do zápisnice. Najprv sa vysporiadavali pohľadávky štátnych orgánov, potom fyzických osôb, ktoré boli krátené do výšky zostatku dedičstva. Zo strany žalovaného neboli vznesené žiadne námietky. Naopak, žalobkyňa sa obrátila na notára s otázkou, čo má robiť s tou časťou, ktorá jej nebola priznaná, na čo jej notár povedal, že on s tým nemá nič, že sa musí obrátiť na občiansko- právne orgány. Taktiež mu je známa kvitancia, pozná okolnosti jej vzniku, keď vybavoval veci pre otca žalovaného týkajúce sa združenia. Tento ho oslovil ako riešiť situáciu, lebo problém bol v tom, že zať pána W. požičal E. 800 000 Sk, pričom J. W. st. nemal z čoho vrátiť, tak sa dohodlo, že previedol na svoju dcéru rodinný dom v T., čím sa vyrovnala táto pohľadávka a v tom čase bol vykonaný aj prevod rodinného domu na ul. W. z dôvodu ochrany tohto majetku pred exekútormi a potom žalobkyňa vydala kvitanciu voči pohľadávke a následne previedla rodinný dom na žalovaného. V tejto súvislosti sám hovoril J. W. st., prečo to robí, keď syn takto dostane 25 % podielu združenia, na ktorý majetok siahne exekútor, na čo mu J. W. st. povedal, že nemá iné východisko, len aby p. N. vrátila dom, pretože syn neverí, že ak by sa s ním niečo stalo, tak by dlh bol vysporiadaný z majetku E. a ona by ho mohla dať preč, dom teda predať, preto musela vydať kvitanciu, hoci peniaze reálne nedostala a potom rodinný dom bol prevedený na jeho syna. X. z marca 2010 bola nakoncipovaná a každý ju dopĺňal, bola napísaná rukou a tak sa tvorila. Potom, na čom sa dohodli, to opravili a bola prepísaná na počítači. Písala ju žalobkyňa a podpísali ju všetci účastníci. Základom toho bolo, aby bola vysporiadaná p. N., lebo si to želal pán W. st., a to bolo aj obsahom dohody.

9. Uznanie dlhu v zmysle je zabezpečovacím prostriedkom a jeho podstata je, že ním dochádza k predĺženiu zákonnej premlčacej doby. Z hľadiska obsahových náležitostí pre platnosť prejavu je rozhodujúce, či tento prejav obsahuje označenie veriteľa, označenie dlžníka, určenie dôvodu dlhu - spravidla jeho právne kvalifikovanie, uvedenie výšky dlhu a skutočnosti, z ktorých vyplýva vedomosť dlžníka o svojej povinnosti plniť. Nie je rozhodujúce, či uznanie dlhu je vyhotovené ako samostatný prejav alebo je súčasťou viacstranného právneho úkonu. Tiež nie je významné, či v prejave je správne kvalifikovaný právny dôvod, stačí, ak je z prejavu dôvod zrejmý. Pre platnosť uznávacieho prejavu je rozhodujúce, aby v ňom bol uvedený dôvod dlhu, teda označenie, akého dlhu sa uznanie týka alebo v čom dlh skutkovo spočíva. V prípade premlčaného dlhu má prejav o uznaní dlhu účinky uznania len vtedy, ak ten, kto dlh uznal o premlčaní vedel. Pre platné uznanie dlhu podľa je preto okrem všeobecných náležitostí potrebné, aby tento jednostranný právny úkon dlžník urobil písomnou formou a v nej vyjadril prísľub zaplatenia dlhu, dôvod tohto dlhu a jeho výšku. Uznanie dlhu nemôže jednostranne meniť pôvodne dohodnutý rozsah práv a povinností, a teda ani pôvodnú dohodu o splatnosti. Uznaním dlhu podľa sa zakladá vyvrátiteľná právna domnienka o existencii už známeho záväzku v čase uznania a jej dôsledkom je presun dôkaznej povinnosti, teda dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka, na ktorom je potom, aby preukázal, že záväzok nevznikol, zanikol alebo bol prevedený na iného. Uznaním dlhu nezaniká pôvodný záväzok dlžníka ani nevzniká nový záväzok. Jeho právny následok spočíva v tom, že sa ním zakladá vyvrátiteľná právna domnienka, že uznaný dlh tu bol v čase, keď k uznaniu došlo. Účinky uznania, t. j. vyvrátiteľná domnienka existencie dlhu, sa viaže k dátumu, kedy k písomnému uznaniu došlo a ak je v písomnom vyhotovení prejavu uvedená lehota na plnenie, premlčacia doba začína jej uplynutím. Inštitút uznania dlhu podľa zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania a tým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, pretože v ňom nemusí dokazovať vznik dlhu ani jeho trvanie v čase, keď k uznaniu došlo a je na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol alebo že bol splnený či zanikol inak, aby to preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. Uznanie dlhu musí byť urobené v písomnej forme a musí spĺňať požiadavky určitosti a zrozumiteľnosti podľa . Určitosť musí byť daná obsahom listín prejavu vôle čo do dôvodu a výšky, na ktorej je úkon zaznamenaný. Nestačí, že dlžníkovi, ktorý jednostranný právny úkon urobil, príp. veriteľovi, ktorému bol uvedený úkon adresovaný, boli dôvod a výška uznaného práva jasné, ak nie sú poznateľné z obsahu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. Uznanie práva čo do dôvodu a výšky znamená, že nemusí byť síce tento dôvod vždy v listine obsahujúci uznanie práva uvedený výslovne, ale musí byť jednoznačne odvoditeľný z inej listiny, na ktorej je v listine o uznanie dlhu výslovný odkaz. To platí aj pre uznanie práva čo do výšky, ktorá musí byť vyjadrená tak, aby výška bola objektívne určiteľná. Určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky je daná obsahom listiny, na ktorej je tento prejav zaznamenaný a nestačí, že dlžníkovi, ktorý jednostranný právny úkon urobil, príp. veriteľovi, ktorému bol tento úkon adresovaný, bol prejav vôle jasný ako dôvod uznávaného dlhu, ako aj jeho výška, ak to nie je poznateľné z textu listiny. Čiastočné plnenie nemusí byť uznaním záväzku vždy, musí byť poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa objektívne pochopiteľný, t. j. nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu. Rozhodovacia prax pripúšťa pri uznaní dlhu možnosť vyvrátiť právnu domnienku existencie dlhu. Predpokladom existencie dlhu je jeho vznik a pokiaľ je preukázané, že dlh vôbec nevznikol, potom táto skutočnosť je spôsobilá právnu domnienku existencie dlhu vyvrátiť, pretože je jej opakom.

10. Dohoda o vyporiadaní dlhov z 08.12.2004 pod písm. a/ označuje predmet pôžičku finančných prostriedkov vo výške 500 000 Sk, pričom dohoda o vyporiadaní dlhov zo 07.03.2010, ktorú žalobkyňa označuje ako dohodu o uznaní dlhu uvádza pôžičku vo výške 724 698,10 Sk. Žalovaný namietal, že mu fyzicky takáto suma pôžičky nebola odovzdaná, a teda reálne ani nevznikol takýto pôžičkový vzťah. Zmluvy podpisoval pod nátlakom, lebo mu otec podpísanie týchto zmlúv podmieňoval prevodom majetku zo E. J., ktorý sľúbil previesť na neho ešte v r. 1993, avšak nikdy sa to nenaplnilo. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na to, že tieto finančné prostriedky ešte z pôvodnej zmluvy o pôžičke z 08.12.2004 odovzdala tým spôsobom, že zriadila na svoje meno bankový účet, ku ktorému dala dispozičné práva žalovanému a jeho otcovi a oni takto čerpali tieto finančné prostriedky, z výpisov tohto účtu nebolo preukázané, že takýmto spôsobom došlo k reálnemu kontraktu, pretože z výpisov z účtu za obdobie od 06.12.2004 do jeho zrušenia 11.08.2008, nie je preukázané, že práve suma 500 000 Sk bola k dispozícii pre žalovaného, z účtu boli čerpané sumy v rôznych výškach, ale zároveň prichádzali aj platby v rôznych výškach. Žalovaný predložil listinné dôkazy - príkazy na úhradu z obdobia 16.09.2005, 05.12.2005, 18.10.2005, 15.11.2005, ktoré boli podpísané žalobkyňou ako príkazcom na platby v stavebnej sporiteľni, úhrady za telekomunikačné služby, ďalej z 24.11.2006, kde išlo o príkaz daný zo strany žalobkyne na úhradu súm 20 000 Sk, ďalej na sumu 30 519 Sk s účelom úhrady N. - trovy konania, ďalej výdavkový pokladničný doklad z 31.12.2005, ktorým J. vyplatil žalobkyni 150 000 Sk s uvedeným účelom - vrátenie pôžičky a tieto listinné dôkazy vyvracajú tvrdenie žalobkyne, že právo výberu z účtu mal len žalovaný a jeho otec a že z tohto účtu boli len nimi vyberané finančné prostriedky z odovzdanej sumy vo výške 500 000 Sk. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení a nepreukázala reálne odovzdanie pôžičky 500 000 Sk, lebo dôkaz - výpis z bankového účtu znejúci na jej meno toto nepreukazuje. Z tohto výpisu totiž nemožno identifikovať, ktoré sumy použil žalovaný z pôžičky on, ktoré jeho otec a čo vyberala žalobkyňa, keď naviac bolo vyvrátené jej tvrdenie, že s týmto účtom ona nedisponovala. Jedine z bankového účtu vyplýva, že žalobkyňa disponovala sumou 700 000 Sk, ktorá sa nachádza aj ako východzia suma pri založení účtu 06.12.2004, avšak ďalšie operácie na účte sú neprehľadné a nepreukazujú tvrdenie žalobkyne, že to bola práve suma 500 000 Sk, ktorú takýmto spôsobom odovzdala žalovanému a jeho otcovi ako pôžičku a nespočetné množstvo operácií na tomto účte až do jeho zrušenia nepreukazuje, že reálne odovzdala pôžičku 500 000 Sk žalovanému. Z účtu čerpala aj sama žalobkyňa vyplýva aj z pripojeného listinného dôkazu - bankových príkazov na úhradu. Výpisy z bankového účtu žalobkyne svedčia tomu, že z tohto účtu boli čerpané prostriedky na podnikateľské účely otca žalovaného a žalovaného, ktorí boli členmi E. J., ale zároveň aj prichádzali platby na tento účet z ich podnikateľských aktivít, avšak ku dňu 08.12.2004, kedy bola podpísaná zmluva o pôžičke, nie je zaznamenaný žiadny výber 500 000 Sk, len výber 16 800 Sk s poplatkom. Tvrdenie žalobkyne, že takýto spôsob čerpania pôžičky z jej účtu jej navrhli otec žalovaného a žalovaný, lebo sa ocitli v dlhoch pri svojich podnikateľských aktivitách a prebiehali voči nim exekúcie, v každom prípade žalobkyňa, ak pristúpila na takýto spôsob, mala si aj právne ošetriť zmluvu o pôžičke tak, aby bola určitá a zrozumiteľná a netrpela vadami absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa .

11. Dohodu o vyporiadaní dlhov a záväzkov zo 07.03.2010, z ktorej žalobkyňa vyvodzuje svoj nárok tvrdiac, že táto dohoda je uznaním pôžičky z 08.12.2004, vyhodnotil súd, že nemá náležitosti dohody o uznaní dlhu v zmysle jednak z dôvodu, že obsahuje inú výšku pôvodnej pôžičky z 08.12.2004, teda je tu zmenený pôvodne dohodnutý rozsah práv a povinností dlžníkov, nie je v nej uvedený dôvod pôvodného dlhu zo zmluvy označenej ako dohoda o vyporiadaní dlhov a záväzkov zo dňa 08.12.2004, pretože tento dôvod musí byť odvoditeľný z listiny, na ktorej je tento prejav o dôvode a výške dlhu zaznamenaný. V tomto konkrétnom prípade je to dohoda z 08.12.2004. Preto dohoda zo 07.03.2010, ktorú označuje žalobkyňa ako uznanie dlhu je neurčitá, vzbudzuje pochybnosti o výške dlhu, ako aj o dôvode tohto dlhu. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav by nemal vzbudzovať pochybnosti o jeho obsahu prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky, ale má byť určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa , teda nemá tu byť pochybnosť o jeho obsahu.

12. Ani rekapitulácia dlhov pre každého jednotlivo s dátumom 20.03.2010, ktorá je súčasťou dohody o vyporiadaní zo 07.03.2010 neozrejmuje určitým spôsobom výšku dlhu z pôvodnej dohody zo dňa 08.12.2014, pretože je v nej oddelene uvedený dlh J. W. st. vo výške 4 917,63 Eur a žalovaného vo výške 1 001,99 Eur a spolu k tejto sume 5 919,62 Eur a k nemu je pripočítaná suma 18 135,98 Eur s označením finančný záväzok, spolu 24 055,60 Eur bez bližšieho ozrejmenia. Žalovaný čiastočne uhradil žalobkyni plnenie 9 622 Eur 06.12.2011 a v rámci dedičského konania po poručiteľovi J. W. sp. zn. XXD/ X/XXXX vyplatil žalobkyni z predĺženého dedičstva 4 155,69 Eur. Čiastočné plnenie však nemusí byť uznaním záväzku, lebo závisí od okolností, či je možné usudzovať, že dlžník poskytnutím tohto plnenia uznáva aj zvyšok záväzku a takýto prejav uznať dlh čo do dôvodu a výšky musí byť určitý a zrozumiteľný. Žalovaný uviedol, že sumu 9 622 Eur vyplatil žalobkyni na žiadosť otca pred jeho smrťou 06.12.2011 a 4 155,69 Eur vyplatil na základe rozhodnutia dedičskej dohody, keď ako jediný dedič nadobudol dedičstvo a do výšky nadobudnutého dedičstva bol povinný uspokojiť veriteľov poručiteľa a zodpovedal do tejto výšky za jeho dlhy. Tieto úkony žalovaného nepreukazujú jeho vôľu zaplatiť celý dlh a nie sú uznaním čo do dôvodu a výšky. Podľa rozsudku NS SR „za uznanie dlhu nemožno považovať ani vyjadrenie viacerých dlžníkov v tom zmysle, že prevzali celkovo určitú sumu peňazí, koľko z nej celkovo uhradili a že zvyšok v dohľadnej dobe vrátia“ (rozsudok NS SR sp. zn. z 27.10.2010). Preto ani rekapitulácia dlhov pre každého jednotlivo z 20.03.2010 nemá náležitosti uznania dlhu čo do dôvodu a výšky a obdobne ani dohoda o vyporiadaní dlhov zo 07.03.2010, podľa ktorej žalovaný sa zaväzuje vrátiť žalobkyni spolu so svojím otcom do 15.02.2013 pôžičku vo výške 724 698,10 Sk, lebo nejde o prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu dlhu čo do dôvodu a takéto uznanie je nezrozumiteľné a neurčité. Preto súd považuje dohodu zo 07.03.2010 označenú žalobkyňou ako dohodu o uznaní dlhu za absolútne neplatnú.

13. Pokiaľ žalobkyňa v reakcii na to, či išlo o platné uznanie dlhu alebo nie žiadala, aby dohoda zo 07.03.2010 bola posúdená ako primárna dohoda o pôžičke, ktorá nie je premlčaná, lebo podľa tejto dohody mal žalovaný zaplatiť pôžičku do 15.02.2013, z dokazovania je však zrejmé, že takáto suma uvedená v dohode zo 07.03.2010 vo výške 724 698,10 Sk nebola vyplatená, nešlo o reálny kontrakt. Sumu 724 698,10 Sk žalobkyňa reálne neodovzdala žalovanému, takýto dôkaz ani nepredložila a z dokazovania je zrejmé, ako to už súd vyššie uvádza, že suma 724 698,10 Sk mala pozostávať z pôvodnej pôžičky 500 000 Sk zo zmluvy z 08.12.2004 a suma 224 698,10 Sk mala predstavovať peniaze, ktoré žalobkyňa odovzdala žalovanému na financovanie rekonštrukcie domu na ul. W. patriacej žalovanému (rekonštrukcia kúpeľne a schodišťa), k čomu však nepredložila žiaden listinný dôkaz.

14. Skutkové tvrdenia žalobkyne žalovaný poprel tvrdením, že dohoda o vyporiadaní dlhov zo 07.03.2010 nemá náležitosti uznania dlhu podľa , k platnému uznaniu dlhu nedošlo, vzniesol námietku premlčania nároku, poukázal na rozpory vo výpovediach žalobkyne, ktoré spochybňujú tvrdenia o tom, že vôbec vznikla zmluva o pôžičke, keďže nebolo preukázané reálne odovzdanie peňazí. Žalobkyňa žiadne ďalšie dôkazy okrem predložených dohôd, rekapitulácie dlhov a bankových výpisov účtu na jej meno, ktorý zriadila 06.12.2004 súdu nepredložila. Z tohto dôvodu vzhľadom na záver súdu, že dohoda zo 07.03.2010 nie je platným uznaním dlhu a nie je ani reálnym kontraktom o pôžičke, má za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení, nepreukázala dôvodnosť svojho nároku, a preto súd túto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

15. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovaným, táto je dôvodná, lebo dohoda o uznaní dlhu zo 07.03.2010 nie je platným uznávacím právnym úkonom. Splatnosť tejto pohľadávky nastala 31.12.2007, dňom 01.01.2008 začala plynúť 3 ročná premlčacia lehota, ktorá uplynula 01.01.2011, teda aj z dôvodu premlčania uplatnenej námietky premlčania nemožno žalobkyni priznať nárok na zaplatenie 16 597 Eur. Pokiaľ ide o sumu 224 698,10 Sk (7 458,61 Eur), nie je pôžičkou podľa dohody zo 07.03.2010, lebo nedošlo k reálnemu odovzdaniu tejto sumy ako pôžičky žalovanému a v dohode zo 07.03.2010 nebola ani vymedzená ako samostatný záväzok žalovaného. Samotná žalobkyňa uviedla, že išlo o jej investíciu do rekonštrukcie rodinného domu na ul. W., ktorý vlastnil žalovaný. Žalobkyňa nepreukázala ani výšku týchto investícií ani dobu, kedy investovala do cudzej veci. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa podľa premlčuje v 2 ročnej premlčacej lehote a s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného ide o premlčaný nárok aj pokiaľ ide o sumu 7 458,61 Eur, lebo 2 ročná lehota uplynula najneskôr 07.03.2011.

16. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadla žalobkyňa, v merite veci poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ustanovení , a vo výroku o trovách konania na odvolací dôvod uvedený v . Žalobkyňa vyjadruje nespokojnosť s vyhodnotením dôkazov a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie uvedomujúc si, že dohoda zo dňa 07.03.2010, ktorej súčasťou je aj rekapitulácia dlhov, nie je síce právne správne koncipovaná, no odvolateľka ju považuje za platný uznávací prejav žalovaného, ktorý už pri zmluve o pôžičke zo dňa 08.12.2004 vystupuje ako solidárny dlžník. Na ňou zriadený účet bola za odpredaj jej bytu kupujúcim dňa 06.12.2004 vyplatená suma 700.000,-Sk, pričom dňa 08.12.2004 bola spísaná dohoda o vyporiadaní dlhov a záväzkov, predmetom ktorej bola pôžička vo výške 500.000,-Sk, ktorá mala byť odvolateľkou poskytnutá tým spôsobom, že otec žalovaného a žalovaný mali právo vyberať peniaze z účtu a platiť svoje dlhy. Podľa odvolateľky i z výpovede svedka Y. vyplynulo, že dohoda o vyporiadaní záväzkov zo dňa 07.03.2010 bola koncipovaná tak, aby sa vyporiadalo to, čo združenie, ako i čo otec žalovaného a sám žalovaný dlhovali odvolateľke, t.j. okrem sumy pôžičky podľa zmluvy z 08.12.2004. Poukázala taktiež na to, že ani žalovaný a ani jeho otec nikdy nespochybnili obsah dohody zo dňa 07.03.2010, ktorou sa zaviazali vzájomne odsúhlasený, t.j. v tom čase už existujúci dlh vo výške 724.698,10Sk (24.055,60Eur) uhradiť v dojednanej lehote splatnosti. Tým nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie o tom, že nepreukázala právny titul vzniku záväzkového vzťahu, naopak má za to, že existenciu pohľadávky voči žalovanému dostatočným spôsobom preukázala. Dohoda zo dňa 07.03.2010 podľa odvolateľky spĺňa náležitosti uznania dlhu v zmysle Obč. zák. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania súdu prvej inštancie vytkla, že vychádzal pri rozhodovaní iba zo zásady úspechu, pričom sa vôbec nezaoberal otázkou existencie alebo neexistencie okolností hodných osobitného zreteľa, ktoré podľa nej v danom spore sú neprimeraná tvrdosť zákona, ak má ona platiť trovy žalovanému, ktorý jej nezaplatil dlh, ktorý sa zaviazal zaplatiť, podiel oboch strán na vzniku sporu, lebo ona uverila prísľubom žalovaného zakotveného v dohode z 07.03.2010 a nepredpokladala, že sa žalovaný bude vyhýbať plneniu svojich záväzkov, osobné pomery strán sporu, kde ona má XX rokov, jediným jej príjmom je starobný a vdovský dôchodok, z ktoré uhrádza ako ručiteľ za dlhy otca žalovaného. Na základe uvedeného navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobnému návrhu vyhovieť a priznať jej trovy konania, alternatívne, ak bude potvrdený I. zamietavý výrok, II. výrok o trovách konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne ho zmeniť a náhradu trov konania žalovanému nepriznať.

17. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok v celosti ako vecne správny potvrdiť majúc za to, že odvolateľka v odvolaní neprodukovala žiadne také nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť právne a skutkové závery súdu prvej inštancie. Dohoda zo dňa 07.03.2010 podľa žalovaného vôbec ani len v náznakoch neobsahuje zákonom stanovené kritéria a preto súd správne v súlade s ustálenou judikatúrou a argumentáciou žalovaného uzavrel, že nemá náležitosti uznania dlhu v zmysle § 558 Obč. zák. Taktiež nebolo preukázané, aby bola poskytla pôžičku žalovanému a jeho otcovi, ako to tvrdila odvolateľka, lebo k reálnemu odovzdaniu peňazí nedošlo. Ak nevznikol reálny kontrakt - pôžička, je bez právnej relevancie tvrdiť, že malo dôjsť k jeho uznaniu. Žalobkyňa má preto niesť plnú zodpovednosť za svoje rozhodnutie podať žalobu, a preto má znášať i trovy konania.

18. Žalobkyňa následne zotrvala na všetkých dôvodoch uvedených vo svojom odvolaní. Ďalšie podania strán už dané neboli.

19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávneným subjektom ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne vo veci samej nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je v tejto časti vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (, ). Iná situácia nastala pri výroku o trovách konania, kde odvolaniu žalobkyne v tejto časti je potrebné priznať úspech, čím boli splnené podmienky na zmenu rozsudku vo výroku o trovách konania podľa .

20. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil, tu vychádzajúc i z právneho názoru odvolacieho súdu z ostatného zrušujúceho uznesenia a svoje rozhodnutie náležite aj odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie a v podrobnostiach naň poukazuje.

21. Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa v odvolacom konaní nevzniesla žiadne nové námietky, s ktorými by sa už nevyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej a opätovné zdôvodnenie ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím súdom by bolo len opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozhodnutia.

22. Odvolací súd ešte dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. , , , ). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. marca 2016). Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil, tu vychádzajúc i z právneho názoru odvolacieho súdu. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. ) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi ().

23. Odvolací súd preto podľa , napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správne potvrdil.

24. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania súd prvej inštancie priznal náhradu trov v plnom rozsahu žalovanému z dôvodu, že žalobkyňa bola v konaní procesne neúspešná, keďže žaloba bola zamietnutá, avšak súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o trovách konania nezaoberal možnou aplikáciou ust. , teda neskúmal, či v predmetnom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 25. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

26. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. , predstavuje výnimku pri rozhodovaní o trovách konania. Účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynuli z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

27. Zo slovného znenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania a pod..

28. Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982, R 23/1989).

29. Odvolací súd má za to, že v predmetnom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce najmä v okolnostiach na strane žalobkyne. V tejto súvislosti poukazuje najmä na okolnosti, ktoré doviedli žalobkyňu k tomu, že sa musela svojho nároku voči žalovanému domáhať súdnou cestou, dôvodu zamietnutia žaloby ako aj na osobné a bytové pomery na strane žalobkyne.

30. V prvom rade odvolací súd poukazuje na okolnosti uplatnenia žaloby žalobkyňou, ktorá v dobrej viere za účelom pomoci predala svoj byt a peňažný obnos získaný za predaj dala k dispozícii svojmu vtedajšiemu druhovi (otcovi žalovaného) ako aj žalovanému, ktorí tieto peňažné prostriedky z účtu (ku ktorému mali dispozičné oprávnenie) aj čerpali, avšak čerpané peňažné prostriedky žalobkyni späť nevrátili. V dôsledku uvedeného konania ako aj ďalších konaní žalovaného bola žalobkyňa nútená domáhať sa svojho práva súdnou cestou, preto v roku 2013 podala žalobu na súd, avšak súdny spor trvá už cca 6 rokov. Súd prvej inštancie napokon žalobu zamietol v časti o zaplatenie 7.458,61 Eur z dôvodu premlčania a vo zvyšnej žalobkyňou uplatnenej časti z dôvodu neunesenia dôkazného bremena.

31. Ďalej odvolací súd poukazuje na osobné, finančné a majetkové pomery žalobkyne. Žalobkyňa s podaným odvolaním zároveň doručila žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, kde predložila Tlačivo pre dokladovanie pomerov strany konania, na základe čoho bola uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 03.05.2018 oslobodená od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené mal odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa je v dôchodkovom veku, je poberateľkou tak starobného, ako aj vdovského dôchodku, žije len v podnájme, uhrádza náklady za bývanie a spláca aj dlhy nebohého otca žalovaného ako ručiteľka. Z uvedeného odvolaciemu súdu vyplýva, že životné podmienky žalobkyne sa podstatne zhoršili po tom, čo predala byt vo svojom vlastníctve a získaný peňažný obnos z predaja po jeho čerpaní jej vtedajším druhom a žalovaným jej nebol vrátený. V dôsledku uvedeného, preto žalobkyňa doposiaľ nemá trvalo vyriešenú bytovú otázku, ktorá je aj vzhľadom na jej pokročilý vek jednou zo zložiek predstavujúcich právo na dôstojný život osôb jej veku. Žalobkyňa tak musí uhrádzať jednak náklady za bývanie, ktoré vzhľadom na dočasnosť bývania (nájom) sa môžu aj v budúcnosti líšiť a jednak má zvýšené výdavky v dôsledku svojho ručiteľského záväzku vo vzťahu k vtedajšiemu druhovi, otcovi žalovaného. Uvedené skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne odôvodňujú záver, že priznanie povinnosti žalobkyne nahradiť trovy konania žalovanému by mohlo ohroziť uspokojovanie základných životných potrieb žalobkyne. Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že uvedené dôvody takisto napĺňajú znaky dôvodov hodných osobitného zreteľa.

32. Odvolací súd sa tiež zaoberal okolnosťami na strane žalovaného, teda či prípadná aplikácia ust. bude mať na žalovaného negatívny dopad alebo nie. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v priebehu konania žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, a to s poukazom na svoju finančnú a rodinnú situáciu. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 09.10.2014 túto žiadosť zamietol s poukazom na to, že jeho príjmy a príjmy jeho manželky nespĺňajú podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a teda uspokojovanie ich základných životných potrieb nebude ohrozené. Odvolací súd nezistil nové skutočnosti, ktoré by v prípade nepriznania trov žalovanému mali na jeho pomery zásadnejší dopad.

33. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania postupom podľa zmenil tak, že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom podľa v spojení s a tak, že v odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd však vidí dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania žalobkyni v tom, že nie je spravodlivé, aby žalovaný, ktorému vznikol a priori nárok na náhradu trov konania a ktorý mu nebol priznaný podľa by musel ešte uhrádzať trovy odvolacieho konania žalobkyni, ktorej žaloba bola zamietnutá (časť uplatneného nároku pre premlčanie a časť uplatneného nároku pre neunesenie dôkazného bremena). Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepriznal stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).