Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17C-243-2013.pdf
PDF · 160.08 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/243/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov samosudkyňou JUDr. Evou Strakovou v občianskoprávnej veci žalobkyne: O. N., I.. XX.X.XXXX, Z. B., Š. XXXX/XX, právne zastúpená JUDr. Danielou Strakovou, advokátkou v Prešove, Konštantínova 6, proti žalovanému: R.. F.. J. W., I.. X.X.XXXX, Z. M., XX. I. XX, právne zastúpený JUDr. Matúšom Lemešom, advokátom v Košiciach, Nerudova 14, v konaní o zaplatenie 10 277,91 Eur s prísl. takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovaný m á nárok na náhradu trov konania od žalobkyne vo výške 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne súd uznesením v zmysle § 262 CSP.
odôvodnenie:
1. Uznesením KS v Prešove sp. zn. XXCo/XX/XXXX zo dňa 9.5.2017 bol zrušený rozsudok prvého stupňa vyhlásený 21.3.2016 a vec vrátená na nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie je znova zaoberať sa otázkou právneho titulu vzniku záväzkového vzťahu medzi stranami vo vzťahu k predmetu konania a tiež otázkou, či a ako a potom akou formou, z akého dôvodu, v akej výške došlo k jeho prípadnému čiastočnému zániku, v náväznosti na to sa vysporiadať aj s námietkou premlčania, ako aj so všetkými námietkami žalovaného, ako aj argumentáciou žalobkyne a následne vo veci znova rozhodnúť. V zmysle § 391 ods. 2 CSP je súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
2. Súd vyzval účastníkov konania, aby vzhľadom na zrušujúce uznesenie KS v Prešove sa vyjadrili, či na svoje skutkové tvrdenia žiadajú vykonanie ďalších dôkazov vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré uviedol KS v Prešove vo svojom zrušujúcom uznesení z 9.5.2017 z hľadiska úloh súdu prvej inštancie, ktorým sa má riadiť pri ďalšom dokazovaní a rozhodovaní.
3. Žalobkyňa v podaní doručenom 23.1.2018 zotrvala na svojom tvrdení, že jej pohľadávka uplatnená voči žalovanému vo výške uvedenej v žalobe existuje a dostatočným spôsobom ju preukázala. Právnym titulom tohto záväzkového vzťahu v zmysle bodu 1 dohody o vysporiadaní dlhov a záväzkov zo 7.3.2010 bola pôžička vo výške 724 698,10 Sk, čo je 24 055,60 Eur, ktorú poskytla žalovaným v 1. a 2. rade ako členom Drevozdruženia Fecomat, pričom obaja túto sumu odsúhlasili a potvrdili svojimi podpismi na rekapitulácii dlhov zo dňa 20.3.2010. Je preto nepochybné, že v čase uzatvorenia dohody a rekapitulácie dlhov žalovaný poznal právny titul vzniku svojho záväzku voči žalobkyni, tento čo do výšky odsúhlasil a potvrdil svojim podpisom. Voči žalovanému sa preto domáha zaplatenia pohľadávky, ktorá sa zakladá na písomnej dohode o vyporiadaní dlhov a záväzkov uzatvorenej dňa 7.3.2010, ktorou žalovaný a jeho spoludlžník, toho času nebohý J. W. odsúhlasili v tom čase už existujúcu pohľadávku vo výške 24 055,50 Eur. Túto dohodu žalovaný uzatvoril v prítomnosti svedka V.. W. Y., ktorý bol vypočutý ako svedok 8.2.2016 a podpisom žalovaný jednoznačne potvrdil, že ku dňu odsúhlasenia výšky dlhu tento
dlh existoval voči žalobkyni v celkovej výške 24 055,60 Eur a tento sa zaviazal spoločne s J.N. W. M.., t. j. jeho nebohým otcom vrátiť v lehote do 15.2.2013. Svedok V.. W. Y., prítomný pri tvorbe tejto dohody vo svojej výpovedi pred súdom 8.2.2016 potvrdil, že táto dohoda bola koncipovaná, aby sa vyporiadalo to, čo Združenie Fecomat dlhovalo B.. N.. Listina „Rekapitulácia dlhu pre každého jednotlivo“ nadväzujúca na dohodu o vysporiadaní dlhov a záväzkov zo dňa 7.3.2010, do ktorej údaje vlastnoručne doplnil rukou žalovaný a svoj podpis pripojený pod celkovou sumou dlhu aj úradne uznal za svoj, preto nemožno toto vykladať inak ako odsúhlasenie už existujúcich dlhov, ktorých súčet vytvoril sumu 24 055,60 Eur. Podľa bodu 5 dohody zo dňa 7.3.2010 bolo dojednané, že v prípade, ak v období plynúcej a dojednanej doby dôjde k smrti J. W. M.., v plnej miere preberá túto povinnosť na seba žalovaný. Sám žalovaný vo svojom výsluchu potvrdil, že urobil rekapituláciu k dohode z r. 2010, ale má za to, že jeho dlh je iba 30 000 Sk a zvyšok bol dlh otca. Logickým záverom obsahu dohody zo dňa 7.3.2010, ktorá znie na vysporiadanie dlhov a záväzkov a z rekapitulácie dlhov, ktorá je jej prílohou je, že v dobe jej podpísania účastníci neuzatvárali dohodu o pôžičke, ale jej obsahom boli už existujúce dlhy Drevozdruženia Fecomat v celkovej výške 24 055,60 Eur, ktoré sa obaja účastníci zaviazali splatiť do 15.2.2013. Pokiaľ žalovaný spochybňuje existenciu pohľadávky, žalobkyňa poukazuje na vedomosť žalovaného o pravosti a výške jej pohľadávky, a to okrem čiastočného plnenia dlhu pred smrťou otca vo výške 9 200 Eur dňa 6.12.2011, ako aj zo skutočnosti, že v dedičskom konaní po nebohom J. W. sp. zn. XXD/X/XXXX žalovaný výslovne uznal pred súdnym komisárom, že pohľadávka žalobkyne prihlásená do dedičského konania z titulu dohody o vyporiadaní dlhov a záväzkov spísanej dňa 7.3.2010 vo výške 14 433,60 Eur je dôvodná a čo do výšky správna. V tomto logickom slede preukázaných skutočností má preto žalobkyňa za to, že existencia záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania, ako aj dôvodnosť výšky žalovanej pohľadávky je jednoznačne preukázaná.
4. V otázke vzniku záväzkového vzťahu boli žalobkyňou v konaní predložené dostačujúce dôkazy, s ktorými sa súd zaoberal, žalobkyňa predkladá ešte ďalší dôkaz - návrh na rozdelenie sumy 28 574,60 Eur spísaný 19.10.2011, podpísaný nebohým J. W. adresovaný žalovanému, v ktorom je veta „Navrhujem finančné prostriedky presunúť na účet do B., ktorý bol s tvojím a mojím súhlasom zriadený vo VÚB na meno B.. N., ale obaja sme podpísali možnosť spoločného výberu“, čo preukazuje klamlivé tvrdenie žalovaného, že o účte vo VÚB nevedel, lebo tiež výpisy z účtu doložené do spisu dosvedčujú, že s prostriedkami na účte aj sám disponoval. Žalovaný vo svojom vyjadrení z 27.11.2017 namieta, že ani jeden z jeho úkonov - podpísanie dohody o vysporiadaní záväzkov zo 7.3.2010 alebo čiastočné splatenie dlhu dňa 6.12.2011, kde na pokladničnom doklade je uvedené, že ide o platbu z titulu dohody zo dňa 7.3.2010, alebo uznávací prejav k prihlásenej pohľadávke žalobkyne do dedičského konania po nebohom spoludlžníkovi J. W., nemôže mať právne účinky uznania dlhu. KS v Prešove vytkol súdu prvého stupňa, že vo svojom rozhodnutí zamieňa inštitút uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka s inštitútom uznania záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka, resp. inštitútom uznania nároku podľa § 153a Občianskeho súdneho poriadku, z ktorých plynú rôzne právne následky. Je nepochybné, že medzi účastníkmi ide o občiansko-právny vzťah. Dohoda o vysporiadaní záväzkov zo dňa 7.3.2010 obsahuje písomný prísľub dlžníkov, že zaplatia spoločne a nerozdielne dlh identifikovaný čo do právneho dôvodu vzniku a výšky dlhu, splnia náležitosti uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Pre platnosť uznávacieho prejavu dlžníka sa nevyžaduje striktne formalisticky, aby išlo o jednostranný úkon dlžníka, ale je toho názoru, že akékoľvek písomné potvrdenie, resp. vyhlásenie, v ktorom je prísľub zaplatenia konkrétneho dlhu, má charakter uznania dlhu podľa Občianskeho zákonníka. Pre platnosť uznania dlhu nie je potrebné priame označenie tohto úkonu ako uznania dlhu, ale stačí, ak uvedený úkon spĺňa všetky požiadavky potrebné na to, aby sa stal perfektným. Obligatórnou náležitosťou uznania dlhu je jeho vymedzenie čo do dôvodu aj výšky. Toto vymedzenie rovnako ako pri prísľube dlh zaplatiť nemožno prísne formalizovať. Vyžaduje sa však, aby z úkonu dlžníka bolo možné dôvod i výšku dlhu stanoviť určito a zrozumiteľne. Vymedzením dôvodu dlhu sa myslí určenie jeho právneho titulu, z ktorého vznikol, t. j. primárneho záväzku, avšak nemusí byť konkrétny právny titul presne uvedený. Stačí, ak je jeho označenie také, aby bolo objektívne zistiteľné, o aký záväzok, resp. právnu skutočnosť ide. Dohoda o vysporiadaní záväzkov zo dňa 7.3.2010 a jej príloha rekapitulácia dlhov, o ktoré opiera žalobkyňa svoj nárok, má charakter uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka s právnymi následkami, ktoré zákon s týmto úkonom spája. Je v nej jasne konštatované, že titulom dlhu je pôžička s 3 % ročným úrokom od 31.12.2007, z čoho jednoznačne vyplýva, že k tomuto dátumu, t. j. k 31.12.2007 existenciu pôžičky dlžníci uznali a zaviazali sa ju splatiť do 15.2.2013. Ďalšími úkonmi sám žalovaný potvrdil nespornosť vzniku záväzkového vzťahu a výšky pohľadávky žalobkyne, ktorá zostala nevysporiadaná po dedičskom konaní po J. W. v zostatku 10 277,91 Eur.
5. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení z 27.11.2017 poukazoval na to, že podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie musí v prvom rade zaoberať otázkou právneho titulu vzniku záväzkového vzťahu medzi stranami vo vzťahu k predmetu konania. Žalovaný má za to, že právny titul záväzkového vzťahu tak, ako ho prezentuje žalobkyňa neexistuje. Žalobkyňa v konaní uviedla, že žalovanému, resp. jeho otcovi požičala v r. 2004 sumu 500 000 Sk. Právnym dôvodom vzniku žalovaného dlhu mala byť teda pôžička 500 000 Sk z r. 2004 s tým, že žalovaný mal podľa tvrdenia žalobkyne následnými tzv. uznávacími prejavmi tento záväzok opakovane uznať. Žalovaný naďalej trvá na tom, že zmluva o pôžičke z r. 2004 na sumu 500 000 Sk ako reálny kontrakt nevznikla. Sama žalobkyňa svojimi vyjadreniami spochybnila reálne odovzdanie peňazí. Už v rámci predžalobnej komunikácie bola vyzývaná, aby uviedla, kedy, komu, v akej výške odovzdala peniaze, keďže žalovaný nikdy od žalobkyne žiadne peniaze neprevzal. Žalobkyňa sa odpovedi na túto otázku vyhýbala. Následne vyjadrenia žalobkyne k tejto otázke boli zmätočné, často ich menila, čo vo vzájomných súvislostiach robí vyjadrenia žalobkyne absolútne nevierohodné. Ostalo nespochybniteľnou skutočnosťou, že ku dňu podpísania listiny označenej ako dohoda o vyporiadaní dlhov a záväzkov z 8.12.2004, ktorej predmetom v zmysle písm. a/ mala byť pôžička finančných prostriedkov vo výške 500 000 Sk, ale ku dňu 8.12.2004 suma 500 000 Sk neopustila účet znejúci na meno žalobkyne. Peniaze teda neboli reálne odovzdané žalovanému ani jeho otcovi, čo znamená, že v danom dni pôžička nevznikla. Toto tvrdenie nevyvrátila ani žalobkyňa, čo napokon nie je možné, keďže jeho pravdivosť demonštruje samotný výpis z bankového účtu žalobkyne. Z doteraz uvedeného je zrejmé, že ak právny titul vzniku záväzku neexistoval, nemohlo dôjsť ani k jeho uznaniu uznávacími prejavmi zo strany žalovaného. Navyše tzv. uznávacie prejavy spochybnil aj odvolací súd, ktorý v zrušujúcom uznesení konštatuje, že si súd prvej inštancie zamieňa inštitút uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka s inštitútom uznania záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka, resp. inštitútom uznania nároku podľa § 153a Občianskeho súdneho poriadku, pre ktoré sú zákonom predpísané iné náležitosti vzniku, resp. zániku a z ktorých plynú rôzne právne následky. Odvolací súd sa tak de facto stotožnil s právnym názorom žalovaného, ktorý v odvolaní argumentačne zdôvodnil, prečo súdom vymenované úkony žalovaného nemožno v žiadnom prípade považovať za uznanie dlhu. Žalobkyňa a jeho nebohý otec žili v spoločnej domácnosti ako druh a družka. Žalovaný nepoznal ich ekonomické vzťahy a záväzky. Napokon žalovaný aj v odvolacom konaní predložil dôkaz - výdavkový pokladničný doklad zo dňa 31.12.2005, z ktorého vyplýva, že žalobkyni bola v uvedený deň vyplatená suma 150 000 Sk v hotovosti, kde v časti Účel je uvedené vrátenie pôžičky. Ak v minulosti žalobkyňa požičiavala nebohému otcovi žalovaného peniaze, takýto dlh bol už splatený, resp. ak aj nie, je premlčaný. Na premlčanie žiadal reflektovať aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení, keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania.
6. Žalobkyňa na ústnom pojednávaní 26.2.2018 poukazovala na to, že žalovaný na rekapitulácii dlhu vlastnou rukou písomne vyškrtol niektoré položky a vpísal to, čo on považoval za správne, čo ona aj akceptovala a súhlasila, aby takto urobili rekapituláciu týchto dlhov a žalovaný túto rekapituláciu podpísal. Určite by ju nepodpísal, ak by s niečím nesúhlasil. Pôvodný dlh bol 500 000 Sk, ktorý sa však postupne navyšoval, lebo sa pristúpilo k rekonštrukcii rodinného domu, pričom vedel žalovaný, že dom bude jeho. Sám urobil projekt na vybudovanie zemného schodiska a novej kúpeľne na poschodí, pričom táto rekonštrukcia sa financovala len z jej peňazí, pretože žalovaný ani jeho otec žiadne peniaze nemali. Nakupoval sa stavebný materiál, bločky sa dávali dokopy, a to potom vytvorilo nárast tohto dlhu a pri rekapitulácii žalovaný tieto niektoré položky opravil. Žalovaný si bol vedomý, že sa dom rekonštruuje z jej peňazí. Po smrti J. W. zobral všetky listinné dôkazy žalovaný, a to spôsobuje, že nemôže preukázať, aké konkrétne položky boli zahrnuté do rekapitulácie. Žalobkyňa poukázala na to, že ona založila účet, kde mala peniaze, ktoré čerpali žalovaní. Dohodu o pôžičke tvorila sama, dala ju podpísať žalovanému aj jeho otcovi. Keď jej po 3 rokoch peniaze nevracali, predlžovala s nimi tieto zmluvy. Keď zriadila účet v banke, dala žalovanému aj jeho otcovi dispozičné právo na sumu 500 000 Sk. Vedela, že žalovaný aj jeho otec chcú z tejto sumy, ktorú im dala k dispozícii vyrovnať dlhy zo združenia. Asi po 1 roku spolužitia s otcom žalovaného zistila, že tento má dlhy, stále pred ňou preberal so synom, čo majú robiť, ako ich majú vyplatiť. Navrhli jej, aby predala byt, lebo nemusia viesť dve domácnosti. Oni boli prefíkanejší ako ona. Pokiaľ ide o kvitanciu, neuvažovala, že to má byť dôkaz o tom, že dlh je vyrovnaný. Do dnešného dňa platí stavebné sporenie zo svojho dôchodku, lebo pristúpila ako spoludlžník nebohého J. W. v zmluve o pôžičke. Žalovaný po smrti otca prevzal všetky doklady s tým, že bude platiť stavebné sporenie, ale nedal ani korunu a potom ju stavebná sporiteľňa žiadala o plnenie. Peniaze z jej účtu žalovaní čerpali tým spôsobom, že doma mali tlačivá na bankové výbery, oni rozhodli, že idú niečo zaplatiť, na tomto tlačive platbu podpísala, nepozerala, aká je to suma, vedela, že na jej účte sú peniaze. Viac to nesledovala a oni zaplatili svoje dlhy. Dohodu zo 7.3.2010 vypracovala v byte na svojom počítači, sama ju štylizovala, obaja
si ju prečítali, žalovaný doplnil vlastnou rukou, čo je v dohode dopísané a obaja vedeli, čo podpisujú. Všetko sa odohralo v byte po konečnom súhlase žalovaného po tom, čo urobil vlastné doplnenia. Dohoda o vyporiadaní dlhov počíta aj s variantou, keby J. W. zomrel a jeho dlhy mal prevziať žalovaný. Pôžička bola z r. 2004 a keďže nedošlo k jej splateniu, predlžovala sa novou dohodou v r. 2010, kedy už aj pribudli ďalšie dlhy o investície do rodinného domu, ktorý jej nepatril, ale do ktorého investovala, a tak vznikol záväzok žalovaného 29 000 Eur. Splatnosť dlhu sa predlžovala týmito dohodami, nebolo to síce právne kvalifikovaným spôsobom, ale tento spôsob svedčí tomu, že nedošlo k premlčaniu. Dohoda teda bola spísaná ako solidárny záväzok obidvoch, t. j. žalovaného aj jeho otca a ak nie, tak žalovaný pristúpil k dlhu J. W. a táto dohoda spĺňa atribúty uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, lebo pre platnosť uznávacieho prejavu stačí, aby z neho jasne vyplynulo, že ide o prísľub zaplatenia konkrétneho dlhu, táto dohoda má označenie konkrétneho dlhu a je to vlastne pôžička vo výške 24 055,60 Eur. Z čoho pozostáva táto pôžička je uvedené v rekapitulácii. Aj keď rekapitulácia dlhov sa neodvoláva na kokrétny dokument, je tu zase suma, ktorá je prevzatá do bodu 1 dohody a ktorú sa zaviazali jej účastníci, t. j. žalovaný a jeho otec žalobkyni zaplatiť v lehote do 15.2.2013. Žalovaný v čase podpisu tejto dohody bol právne spôsobilý, vedel a poznal obsah tejto dohody a aj z jeho výpovede 1.12.2014 vyplynulo, že „koncipoval som rekapituláciu dlhov“. Teda ak sám koncipoval rekapituláciu dlhov, nemôže tvrdiť, že nevedel, z čoho dlh pozostáva. Sám žalovaný z tohto dlhu vyplatil žalobkyni 9 000 Eur a dôvodom tejto úhrady bolo vyplatenie časti dlhu. Tento nárok nie je premlčaný, lebo premlčacia lehota na splatenie dlhu začína plynúť až po dátume jeho splatnosti, teda po 15.2.2013. Žalovanému bolo známe, že táto dohoda medzi ním, otcom a žalobkyňou existuje, že má podľa tejto dohody plniť a sám plnil čiastočne 9 000 Eur, preto aj túto dohodu v dedičskom konaní nespochybňoval. Preto obrana žalovaného, ak tvrdí, že nevedel, čo podpisuje a že bol prinútený to podpísať je účelová. Sám bol tvorcom dohody a výška dlhu bola ustálená podľa toho, ako odsúhlasil dlžné sumy.
7. Žalovaný v reakcii na tento prednes poukazoval na to, že uznanie dlhu je špecifikované v Občianskom zákonníku a aj v zmysle súdnej praxe rozsudku NS SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX platí, že právny úkon uznania dlhu okrem písomnej formy a všeobecných náležitostí musí obsahovať prísľub dlžníka zaplatiť dlh, dôvod vzniku dlhu, jeho výška, v akom dlh uznáva. Dohoda, na základe ktorej žalobkyňa zdôvodňuje svoj nárok neuvádza ani dôvod, ani výšku uznaného dlhu a z rekapitulácie sa dá vyčítať, že je to nejaký dlh pre každého jednotlivo, nebohý J. W. má zaplatiť 148 060 Sk, žalovaný 30 186 Sk. V tejto dohode však nie je uvedené, ktorý koľko uznáva čo do dôvodu a čo do výšky. Listina zo 7.3.2010 nie je uznaním dlhu v zmysle zákona a ustálenej súdnej praxe. Podľa citovaného rozhodnutia NS SR sp. zn. XCdo XXX/XXXX „Listina, ktorej obsahom je len vyjadrenie dlžníkov o tom, akú sumu peňazí celkove od sťažovateľa prevzali, koľko z nej sumy uhradili a že zvyšok mienia uhradiť, nie je uznaním dlhu.“ Žalobkyňa neuviedla, ktorú časť tejto listiny možno považovať za uznanie dlhu. Nie je v nej uvedené, že žalovaný uznáva dlh 30 000 Sk alebo jeho nebohý otec dlh v sume, ktorá je tam uvedená. Ak neexistuje uznanie dlhu, tak aj keby pristúpenie žalovaného k záväzku bolo platné, dlh je jednoducho premlčaný, pretože táto dohoda bola spísaná v r. 2010 a žalobu podala po uplynutí 3 rokov 9.4.2013. Pôžička v r. 2004 ani nevznikla, lebo tvrdenie žalobkyne, že necháva peniaze na svojom účte a týmto momentom mala vzniknúť pôžička, jednoducho odporuje vzniku takéhoto úkonu ako reálneho kontraktu, pretože ak suma neopustila dispozičnú sféru veriteľa, teda žalobkyne, pôžička ani vzniknúť nemohla. Na účet žalobkyne prichádzali finančné prostriedky ako žalovaného, aj jeho nebohého otca. Tieto boli vyberané a dnes je ťažko preukázať, či boli vyberané peniaze, ktoré tam vložila žalobkyňa alebo či žalovaný si vyberal peniaze, ktoré on tam vložil. Toto je nepreukázateľné. Ak žalobkyňa tvrdí, že právnym titulom je listina z r. 2010, táto listina uznaním dlhu nie je. Sú tu rôzne pochybnosti vzhľadom aj na vyjadrenia žalobkyne, akým spôsobom bola vložená suma 500 000 Sk, potom sa ukázalo, že ide o sumu 700 000 Sk, toto všetko vo vzájomných súvislostiach spochybňuje tvrdenia žalobkyne. Ani zaplatenie sumy 9 000 Eur zo strany žalovaného neznamená uznanie dlhu v zmysle predpisov občianskeho práva, zo strany žalovaného k uznaniu dlhu nedošlo a naďalej zotrváva na námietke premlčania. Preto listiny, o ktoré opiera žalobkyňa svoj nárok nie sú kvalifikované listiny a nemôžu vyvolať také následky, o ktoré sa snaží v priebehu tohto konania. Ďalej poukázal na to, že vo výpovediach žalobkyne sú zásadné rozpory, ktoré spochybňujú jej vierohodnosť o tom, že tu bola nejaká pôžička. Nebolo preukázané reálne odovzdanie peňazí.
8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s originálom dohody o vyporiadaní dlhov a záväzkov a rekapitulácie dlhov zo 7.3.2010 a 20.3.2010, bankových príkazov na úhradu a po vyhodnotení doposiaľ vykonaného dokazovania zistil tento skutkový stav:
9. Žalobkyňa si uplatňuje pohľadávku vo výške 10 277,91 Eur od žalovaného titulom uznávacieho prejavu, a to dohody o vyporiadaní dlhov a záväzkov zo dňa 7.3.2010, ktorú podpísala ona, otec žalovaného ako člen združenia Drevozdruženia Fecomat a žalovaný ako člen združenia Drevozdruženia Fecomat, v ktorej sa zaviazali jej vrátiť v termíne do 15.2.2013 spoločne a nerozdielne sumu 24 055,60 Eur s 3 % ročným úrokom od 31.12.2007. Podpisy na tejto dohode boli úradne overené. Podľa žalobkyne touto dohodou účastníci v 2. a 3. rade potvrdili existenciu dlhov voči nej v celkovej výške 24 055,60 Eur. Táto suma bola medzi nimi odsúhlasená podpísaním rekapitulácie dlhov, ktorá tvorí prílohu dohody o vysporiadaní dlhov a záväzkov zo 7.3.2010 a žalovaným bola podpísaná úradne osvedčeným podpisom 27.4.2010. Žalovaný jej následne plnil časť dlhu vo výške 9 622 Eur 6.12.2011 v hotovosti, o čom mu vydala žalobkyňa príjmový doklad potvrdzujúci titul platby vzťahujúcej sa k dohode spísanej 7.3.2010. Otec žalovaného J. W. zomrel 28.12.2011, dedičstvo po ňom bolo prejednané v dedičskom konaní vedenom na OS Prešov sp. zn. 35D/9/2012, ktoré bolo právoplatne skončené 18.9.2012 s tým, že uznesením na str. 5 písm. r/ žalobkyňa prihlásila do dedičstva pohľadávku prihláškou zo dňa 15.2.2012 v zostávajúcej výške 14 433,60 Eur a žalovaný ako dedič bol zaviazaný uhradiť časť tejto pohľadávky v sume 4 155,69 Eur, ktorá zodpovedala percentuálnemu podielu 28,7917 % všetkých neprednostných pohľadávok veriteľov uspokojených z dedičstva po nebohom J. W.. Žalovaný túto sumu jej uhradil na jej účet s tým, že po zohľadnení takto zaplatených čiastok ostal dlh 10 277,91 Eur. S nebohými J. W. žila v partnerskom vzťahu približne od r. 2004, keď obaja ovdoveli v r. 2002, František Matia bol v tej dobe dôchodcom, podnikal v združení so svojim synom v spoločnosti Drevozdruženie Fecomat so sídlom v Starej Ľubovni, kde sa nachádzala prevádzka drevovýroby. Sama sa o jeho podnikateľskú činnosť nezaujímala, ale pozorovala, že má finančné problémy, lebo spoločnú domácnosť zabezpečovala len zo svojho dôchodku, keďže on mal na dôchodku zrážky na úhrady dlhov. V tom období viedol niekoľko súdnych sporov, čo je aj vidno z prejednania dedičstva, koľko pohľadávok veriteľov bolo prihlásených do dedičstva a právoplatne uznaných. Dom na ulici Moyzesovej, ktorý zdedil po svojej manželke bol v ohrození pred exekúciami, a preto jej navrhol, aby neviedli dve domácnosti, ale žili v dome na ulici Moyzesovej a jej byt na ulici Tomášikovej v Prešove by sa mohol predať. K tomuto predaju pristúpila len z dôvodu pomôcť J. W. a žalovanému pri splatení dlhu z podnikania a naviac ju obaja ubezpečovali, že návratnosť pôžičky sa jej zabezpečí prevodom domu na ulici Moyzesovej. Byt predala v r. 2004 za cenu okolo 700 000 Sk a z tejto sumy poskytla 500 000 Sk ako pôžičku J. W. a jeho synovi, a to tým spôsobom, ktorý vymysleli oni obaja, že peniaze previedla na novovytvorený účet zriadený na jej meno len preto, že pod ich menami by účty boli postihnuté okamžite exekúciou, avšak nemala právo disponovať s peniazmi na účte a podľa dohody s bankou mali zriadené dispozičné práva. Z tohto účtu čerpali sumu 500 000 Sk a účet bol potom zrušený. Dohodou z 8.12.2004 sa tak deklarovalo, že im bola poskytnutá pôžička 500 000 Sk s návratnosťou do 31.12.2007 a tento dlh sa zaviazali zaplatiť spoločne a nerozdielne. J. W. potom previedol na ňu dom, dal jej podpísať nejakú listinu, ktorá sa jej do rúk nikdy nedostala a pokiaľ tam bola uvedená suma 1 266 584 Sk, takýto dlh voči nej nikdy nemal. Predpokladá, že to uviedol do zmluvy len preto, aby to zodpovedalo hodnote prevádzanej nehnuteľnosti. Vlastníčkou domu na ulici Moyzesovej nebola dlhú dobu, lebo žalovaný s J. W. potrebovali ďalšie peniaze na splácanie dlhov, začali vybavovať úver v ČSOB a keďže J. W. M.. bol dôchodca, nespĺňal úverové podmienky, úver mohol dostať len žalovaný, nemal čím ručiť, preto už asi o 3 mesiace na to bol zapísaný ako vlastník domu už on, aby dom mohol dať do zábezpeky. Preto jej dali podpísať návrh na zrušenie zabezpečovacieho prevodu dňa 2.6.2006, čím opätovne bolo zapísané vlastnícke právo J. W. M.. k predmetnému domu a pravdepodobne s týmto návrhom sa uskutočnil aj prevod predmetného domu v celosti na žalovaného, lebo 9.8.2006 už mali k dispozícii 1 950 000 Sk od ČSOB. Tieto peniaze potom čerpali na splácanie početných záväzkov. Pokiaľ im teda podpísala zmluvu o splatení dlhu 1 266 584 Sk, v žiadnom prípade sa týmto úkonom neuznalo splatenie pôžičky 500 000 Sk s príslušenstvom podľa dohody z 8.12.2004. Začiatkom r. 2010 naliehala na J. W. M.., aby si vysporiadali peniaze, ktoré im požičala v r. 2004, lebo začínal plynúť 3. rok po splatnosti dlhu, ktorá nastala 31.12.2007. Medzitým im však požičala ďalšie peniaze vo výške ako sú uvedené v rekapitulácii, ktorá tvorí prílohu dohody o vysporiadaní dlhov a záväzkov zo dňa 7.3.2010. Prostredníctvom právnickej kancelárie pripravili návrh dohody s tým, že sumu, ktorá bude vpísaná do bodu 1 dohody o vysporiadaní dlhov odsúhlasí vopred so žalovaným a jeho otcom. Rekapituláciu spolu spracovali a údaje písané rukou doplnil vlastnoručne žalovaný a po tomto doplnení rekapituláciu podpísal. Následne sa konečná suma dostala do znenia bodu 1 dohody o vysporiadaní dlhov, vytlačila sa s pôvodným dátumom 7.3.2010, aj keď bola dokončená až po rekapitulácii dňa 20.3.2010 a následne ju všetci podpísali a ich podpisy boli úradne overené 27.4.2010. Overovacia doložka podpisu žalovaného je spojená s dohodou aj rekapituláciu. Spojenie týchto listín vykonala matrika mesta Prešov a takto sa nachádzali v origináli u každého účastníka dohody. Z tohto dlhu potom jej žalovaný plnil sumu 9 622 Eur 6.12.2011, o čom bol vyhotovený doklad o vrátení časti
pôžičky podľa dohody o vysporiadaní dlhov zo 7.3.2010. Tým sa jednoznačne viažu tieto peniaze k dohode spísanej 7.3.2010. Zostatok pohľadávky z dohody prihlásila po smrti J. W. M.. vo výške 14 433,60 Eur do dedičstva. Túto pohľadávku žalovaný uznal za nespornú a sumu 4 155,69 Eur jej uhradil ako pomernú časť z výťažku likvidácie dedičstva vykonanej povereným notárom V.. W.. Preto si uplatňuje už len zostatok dlhu z dohody zo dňa 7.3.2010 bez príslušenstva.
10. Žalovaný poukazoval na to, že jeho otec a B. J. boli spoluvlastníkmi Drevozdruženia Fecomat, potom sa otec dostal do sporu s B. J. a odkladal prepis podielu na neho do skončenia tohto súdneho sporu. Súdne spory však neboli skončené za života otca, ale až po jeho smrti. V r. 2002 až 2003 združenie skončilo výrobnú činnosť, závod prestal byť ziskový, otcovi zostávali len dlhy, nevlastnil už žiadne výrobné zariadenia, o ktoré prišiel v exekúcii a peniaze mu plynuli už len z prenájmu výrobných priestorov. Žalobkyňa sa dohodla s otcom, ktorému poskytla pôžičku a jeho zavolali len k podpisu. V rodinnom dome otca mal projektovú kanceláriu, preto sa tam často zdržiaval. Žalobkyňa vedela o dlhoch aj o problémoch, ktoré sú v podnikaní jeho otca a o tom, že existovali dlhy. Otec so žalobkyňou sa dohodli, že predá byt. Pokiaľ žalobkyňa uvádza účet, na ktorom vložila peniaze, na toto si nepamätá, lebo to fungovalo len na základe dohody medzi ňou a otcom. Sám disponoval len so svojim podnikateľským účtom. V r. 2004 sa oni dohodli na odpredaji bytu a na neho otec naliehal, aby podpísal dohodu s tým, že inak neprepíše na neho polovicu svojho podielu v drevozávode. Peniaze z pôžičky nikdy nevidel ani ich nepotreboval, otec áno, lebo v tej dobe mal dlhy a viedli sa voči nemu exekúcie. Do dlhov a exekúcií sa dostal až po r. 2007 a tieto boli uhradené z predaja rodinného domu, ktorého sa stal vlastníkom a predaj sa realizoval v r. 2008-2009. V dedičskom konaní sa uspokojovali dlhy z predaja závodu, o výške dlhov otca sa dozvedel až v dedičskom konaní. Nevedel, za akú cenu sa predá závod, dlhy boli vyššie ako cena získaná z predaja závodu. Z tohto dôvodu neboli uspokojení všetci veritelia, resp. boli uspokojení len alikvotne. Na dedičskom konaní mu nebol daný priestor, aby sa vyjadril k dlhom, ktoré nahlásili veritelia, teda ani k dlhu žalobkyne. Naopak to bolo prezentované tak, že stačí, že ak by jeden veriteľ nesúhlasil a závod sa nepredá, bol by sa hľadal iný kupec. Je pravdou, že v r. 2010 urobil rekapituláciu k dohode, ale jeho dlh bol 30 000 Sk, zvyšok dlhu bol otcov, o čom má aj listinné dôkazy. Pokiaľ ide o predmetnú pôžičku, peniaze nevidel, ani nevidel, že by boli odovzdané otcovi. Vedel, že otec má exekúcie, týkali sa veľkých peňazí, ale nevedel, ako ich platil. Bolo zbytočné robiť takéto dohody a jeho do toho zaťahovať. Až po smrti otca získal jeho agendu, kde sa nachádzajú aj tieto zmluvy a kde figurovali všetci traja a potom časť zmlúv, ktoré boli len medzi žalobkyňou a jeho otcom. Oni sa dohodli mimo neho. Pred smrťou otec na neho naliehal, aby zaplatil žalobkyni z predaja domu, preto jej poslal 9 200 Eur a ďalej sa zaviazal otcovi, že mu bude platiť každý mesiac po 205 Eur, čo aj niekoľko krát urobil. Tým si chcel otec prilepšiť na dôchodku. Je pravdou, že žalobkyňa investovala do rekonštrukcie domu peniaze, ale zároveň z toho domu aj profitovala, lebo ho prenajímala. V tom dome bývala s otcom, ale časť domu sa prenajímala. Keď došlo k zrušeniu zabezpečovacieho práva, žalobkyňa rodinný dom vracala na meno otca a otec potom dom previedol na neho darom. Vtedy bral úver v ČSOB, dom potom predal za 150 000 Eur, časť išla na výplatu exekúcii, časť na výplatu neexekučných pohľadávok, ktoré mali spoločne s otcom. Sumu, ktorú vracal žalobkyni 9 622 Eur stanovil otec bez bližšieho vysvetlenia, sám vypísal účtovný doklad, účel platby, všetko manažoval jeho otec. Aký ostal zostatok dlhu nevedel, ani o tom nerozmýšľal. Podľa neho žalobkyňa chce peniaze získať duplicitne. Všetky dohody z r. 2004, 2010 inicioval otec, bolo to robené bez jeho prítomnosti. Otec mu o tejto pôžičke hovoril veľmi málo. Povedal len, že je tu nejaký dlh, ktorý má akceptovať. Žalobkyňa mu v r. 2004 neposkytla žiadne peniaze titulom pôžičky.
11. Žalobkyňa predložila dohodu o vyporiadaní dlhov a záväzkov s dátumom 8.12.2004, predmetom ktorej je pôžička finančných prostriedkov vo výške 500 000 Sk medzi ňou, druhým účastníkom zmluvy J. W. M.. a tretím účastníkom zmluvy - žalovaným. Podľa písm. b/ tejto dohody účastníci zmluvy č. 2 a 3 po obdržaní finančných prostriedkov mali zabezpečiť návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na ul. W. Č.. XX O. B. a nehnuteľnosti vedené na Y. Č.. XXXX, B.. Č.. N.-H. XXXX, zastavaná plocha o výmere 269 m2, parc. č. N.-H. XXXX, záhrada o výmere 395 m2, spolu s rodinným domom súpis. č. XXXX na parc. č. N.-H. XXXX s príslušným oplotením, garážou, vonkajšími úpravami a trvalými porastami pre žalobkyňu v celosti na zabezpečenie jej vlastníckeho práva a zároveň sa zaviazali požičanú sumu vrátiť do 31.12.2007 s 3 % ročným úrokom. Podľa písm. d/ žalobkyňa súhlasila s predajom rodinného domu č. 29 na ul. Moyzesovej v Prešove a účastník zmluvy č. 2 súhlasil s predajom Drevozávodu Fecomat podľa Y. Č.. XXXX, súpis. č. XXX/XXXX/X. Podľa bodu 2 pôžička bola poskytnutá na vyrovnanie všetkých dlhov, ktoré vznikli z podnikateľskej činnosti vo firme Drevozdruženie Fecomat a jej spoločníkmi J. W. M.. F. R.. F.. J. W. W.. s tým, že ak by došlo k nepredvídateľnej udalosti, smrti účastníka č. 2 zmluvy, v plnej miere preberá túto povinnosť žalovaný.
12. Dňa 7.3.2010 tí istí účastníci uzatvorili Dohodu o vyporiadaní dlhov a záväzkov zo dňa 31.12.2007 s tým, že podľa bodu 1 predmetom je pôžička finančných prostriedkov účastníka zmluvy v 1. rade, t. j. žalobkyne vo výške 724 698,10 Sk, čo je 24 055,60 Eur s 3 % úrokom od 31.12.2007, účastníkmi zmluvy v 2. a 3. rade za tých podmienok, že sa zaväzujú požičané finančné prostriedky vrátiť spoločne a nerozdielne do 3 rokov, t. j. do 15.2.2013, resp. do 3 dní od právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia OS Košice II. sp. zn. XXC/XXX/XXXX. Podľa bodu 4 požičané peniaze budú použité na vyrovnanie všetkých dlhov, ktoré vznikli z podnikateľskej činnosti vo firme Fecomat Drevozdruženie a jej spoločníkom J. W. M.. F. R.. F.. J. W. a firme Fecomat, spol. s r.o. s tým, že v prípade podľa bodu b/, ak by došlo k nepredvídateľnej udalosti smrti účastníka č. 2 zmluvy, preberá v plnej miere túto povinnosť účastník zmluvy č. 3 a ak by došlo k nepredvídateľnej udalosti smrti účastníka č. 1, dlžnú finančnú čiastku majú povinnosť účastníci zmluvy v 2. a 3. rade odovzdať dcéram účastníka č. 1 zmluvy. K tejto dohode bola vyhotovená rekapitulácia s dátumom 20.3.2010, na ktorej je vyznačený dlh J. W. M.. Fecomat, s.r.o. 30 152,30 Sk, Drevozdruženie Fecomat 117 996,30 Sk, spolu 148 148,60 Sk, t. j. 4 917,63 Eur a dlh žalovaného R.. F.. J. W. 30 186 Sk, t. j. 1 001,99 Eur, spolu v 178 334,60 Sk, t. j. 5 919,62 Eur + finančný záväzok 18 135,98 Eur, spolu dlh 24 055,60 Eur. Na tejto rekapitulácii sa nachádzajú dva podpisy a na druhej strane overený podpis žalovaného v osvedčovacej knihe mesta Prešov pod por. č. XXXX/XX 27.4.2010.
13. Žalobkyňa tvrdila, že peniaze 500 000 Sk vložila na účet vedený vo VÚB, ktorý zriadila na svoje meno s dispozičným právom pre žalovaného a jeho otca. Z výpisu z účtu banky VÚB vyplynulo, že 6.12.2004 bol založený tento účet so sumou 700 000 Sk, následne boli z tohto účtu robené výbery, stav účtu k 4.1.2005 bol 490 963,14 Sk, stav účtu k 3.8.2006 bol 16 468,20 Sk, 4.8.2006 pribudla na účte suma 1 950 000 Sk, stav účtu k 9.3.2007 bol stav účtu 121 072,50 Sk, stav účtu k 16.3.2007 bol 94 137,50 Sk, stav účtu k 13.4.2007 bol 17 948,88 Sk, dňa 18.4.2007 bola vložená suma 100 001,02 Sk s uvedením O. N., stav účtu k 20.4.2007 bol 91 014,90 Sk, 21.5.2007 bolo na tento účet vložené 600 001,05 Sk O. N., 14.6.2007 výber 506 000 Sk so zostatkom účtu 1 847,97 Sk a účet ku dňu 11.8.2008 bol 0 Sk. Z týchto účtovných výpisov vyplýva, že boli vkladané rôzne sumy aj vo vyšších hodnotách a zároveň obdobne vyberané počas celého obdobia.
14. Svedok V.. W. Y. vypovedal, že v r. 2005 ho oslovil otec žalovaného J. W. M.. s tým, či sa nepozrie na jeho veci. Potom sa stretli aj s jeho spoločníkom R.. J. O. N. a celú spornú záležitosť uzatvorili. Otec žalovaného dlhoval daňovému úradu, sociálnej poisťovni, mestskému úradu, štátnym orgánom, objavovali sa exekútori a pred ním mu zdôrazňoval, že potrebuje sa vysporiadať s B.. N., ktorá mu požičala a nevie, či z jeho majetku to bude stačiť na zaplatenie dlhov. Stále zdôrazňoval, že sa musí vysporiadať v prvom rade s B.. N.. Bol prítomný, keď sa spísala dohoda v r. 2010, ktorá bola koncipovaná tak, aby sa vyporiadalo to, čo Združenie Fecomat dlhovalo B.. N., a to tam bolo aj napísané. Žalovaný mal k tomu pripomienky, niektoré veci sa vybrali, niektoré vsunuli a potom bola definitívne napísaná dohoda, ktorú účastníci podpísali, a to žalobkyňa, žalovaný a nebohý J. W.. Pritom boli prítomní len oni štyria, pričom mu bolo ponúkané, či nechce vystupovať v tejto dohode ako svedok, čo odmietol. Navrhol im, aby si overili podpisy kvôli vierohodnosti. Bol prítomný na dedičskom konaní po J. W. M.., keď notár čítal súpis pohľadávok, ktoré diktoval nahlas do zápisnice. Najprv sa vysporiadavali pohľadávky štátnych orgánov, potom fyzických osôb, ktoré boli krátené do výšky zostatku dedičstva. Zo strany žalovaného neboli vznesené žiadne námietky. Naopak, žalobkyňa sa obrátila na notára s otázkou, čo má robiť s tou časťou, ktorá jej nebola priznaná, na čo jej notár povedal, že on s tým nemá nič, že sa musí obrátiť na občiansko-právne orgány. Taktiež mu je známa kvitancia, pozná okolnosti jej vzniku, keď vybavoval veci pre otca žalovaného týkajúce sa združenia. Tento ho oslovil ako riešiť situáciu, lebo problém bol v tom, že zať pána W. požičal Združeniu 800 000 Sk, pričom J. W. M.. nemal z čoho vrátiť, tak sa dohodlo, že previedol na svoju dcéru rodinný dom v Orkucanoch, čím sa vyrovnala táto pohľadávka a v tom čase bol vykonaný aj prevod rodinného domu na ul. Moyzesovej z dôvodu ochrany tohto majetku pred exekútormi a potom žalobkyňa vydala kvitanciu voči pohľadávke a následne previedla rodinný dom na žalovaného. V tejto súvislosti sám hovoril J. W. M.., prečo to robí, keď syn takto dostane 25 % podielu združenia, na ktorý majetok siahne exekútor, na čo mu J. W. M.. povedal, že nemá iné východisko, len aby B.. N. vrátila dom, pretože syn neverí, že ak by sa s ním niečo stalo, tak by dlh bol vysporiadaný z majetku Združenia a ona by ho mohla dať preč, dom teda predať, preto musela vydať kvitanciu, hoci peniaze reálne nedostala a potom rodinný dom bol prevedený na jeho syna. Dohoda z marca 2010 bola nakoncipovaná a každý ju dopĺňal, bola napísaná rukou a tak sa tvorila. Potom, na čom sa dohodli, to
opravili a bola prepísaná na počítači. Písala ju žalobkyňa a podpísali ju všetci účastníci. Základom toho bolo, aby bola vysporiadaná B.. N., lebo si to želal B. W. M.., a to bolo aj obsahom dohody.
15. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
16. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
17. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
18. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
19. Podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
20. Uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka je zabezpečovacím prostriedkom a jeho podstata je, že ním dochádza k predĺženiu zákonnej premlčacej doby. Z hľadiska obsahových náležitostí pre platnosť prejavu je rozhodujúce, či tento prejav obsahuje označenie veriteľa, označenie dlžníka, určenie dôvodu dlhu - spravidla jeho právne kvalifikovanie, uvedenie výšky dlhu a skutočnosti, z ktorých vyplýva vedomosť dlžníka o svojej povinnosti plniť. Nie je rozhodujúce, či uznanie dlhu je vyhotovené ako samostatný prejav alebo je súčasťou viacstranného právneho úkonu. Tiež nie je významné, či v prejave je správne kvalifikovaný právny dôvod, stačí, ak je z prejavu dôvod zrejmý. Pre platnosť uznávacieho prejavu je rozhodujúce, aby v ňom bol uvedený dôvod dlhu, teda označenie, akého dlhu sa uznanie týka alebo v čom dlh skutkovo spočíva. V prípade premlčaného dlhu má prejav o uznaní dlhu účinky uznania len vtedy, ak ten, kto dlh uznal o premlčaní vedel. Pre platné uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je preto okrem všeobecných náležitostí potrebné, aby tento jednostranný právny úkon dlžník urobil písomnou formou a v nej vyjadril prísľub zaplatenia dlhu, dôvod tohto dlhu a jeho výšku. Uznanie dlhu nemôže jednostranne meniť pôvodne dohodnutý rozsah práv a povinností, a teda ani pôvodnú dohodu o splatnosti. Uznaním dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka sa zakladá vyvrátiteľná právna domnienka o existencii už známeho záväzku v čase uznania a jej dôsledkom je presun dôkaznej povinnosti, teda dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka, na ktorom je potom, aby preukázal, že záväzok nevznikol, zanikol alebo bol prevedený na iného. Uznaním dlhu nezaniká pôvodný záväzok dlžníka ani nevzniká nový záväzok. Jeho právny následok spočíva v tom, že sa ním zakladá vyvrátiteľná právna domnienka, že uznaný dlh tu bol v čase, keď k uznaniu došlo. Účinky uznania, t. j. vyvrátiteľná domnienka existencie dlhu, sa viaže k dátumu, kedy k písomnému uznaniu došlo a ak je v písomnom vyhotovení prejavu uvedená lehota na plnenie, premlčacia doba začína jej uplynutím. Inštitút uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania a tým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, pretože v ňom nemusí dokazovať vznik dlhu ani jeho trvanie v čase, keď k uznaniu došlo a je na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol alebo že bol splnený či zanikol inak, aby to preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. Uznanie dlhu musí byť urobené v písomnej forme a musí spĺňať požiadavky určitosti a zrozumiteľnosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Určitosť musí byť daná obsahom listín prejavu vôle čo do dôvodu a výšky, na ktorej je úkon zaznamenaný. Nestačí, že dlžníkovi, ktorý jednostranný právny úkon urobil, príp. veriteľovi, ktorému bol uvedený úkon adresovaný, boli dôvod a výška uznaného práva jasné, ak nie sú poznateľné z obsahu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. Uznanie práva čo do dôvodu a výšky znamená, že nemusí byť síce tento dôvod vždy v listine obsahujúci uznanie práva uvedený výslovne, ale musí byť jednoznačne odvoditeľný z inej listiny, na ktorej je v listine o uznanie dlhu výslovný odkaz. To platí aj pre uznanie práva čo do výšky, ktorá musí byť vyjadrená tak, aby výška bola objektívne určiteľná. Určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky je daná obsahom listiny, na ktorej je tento prejav zaznamenaný a nestačí, že dlžníkovi, ktorý
jednostranný právny úkon urobil, príp. veriteľovi, ktorému bol tento úkon adresovaný, bol prejav vôle jasný ako dôvod uznávaného dlhu, ako aj jeho výška, ak to nie je poznateľné z textu listiny. Čiastočné plnenie nemusí byť uznaním záväzku vždy, musí byť poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka objektívne pochopiteľný, t. j. nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu. Rozhodovacia prax pripúšťa pri uznaní dlhu možnosť vyvrátiť právnu domnienku existencie dlhu. Predpokladom existencie dlhu je jeho vznik a pokiaľ je preukázané, že dlh vôbec nevznikol, potom táto skutočnosť je spôsobilá právnu domnienku existencie dlhu vyvrátiť, pretože je jej opakom.
21. Dohoda o vyporiadaní dlhov z 8.12.2004 pod písm. a/ označuje predmet pôžičku finančných prostriedkov vo výške 500 000 Sk, pričom dohoda o vyporiadaní dlhov zo 7.3.2010, ktorú žalobkyňa označuje ako dohodu o uznaní dlhu uvádza pôžičku vo výške 724 698,10 Sk. Žalovaný namietal, že mu fyzicky takáto suma pôžičky nebola odovzdaná, a teda reálne ani nevznikol takýto pôžičkový vzťah. Zmluvy podpisoval pod nátlakom, lebo mu otec podpísanie týchto zmlúv podmieňoval prevodom majetku zo Združenia Fecomat, ktorý sľúbil previesť na neho ešte v r. 1993, avšak nikdy sa to nenaplnilo. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na to, že tieto finančné prostriedky ešte z pôvodnej zmluvy o pôžičke z 8.12.2004 odovzdala tým spôsobom, že zriadila na svoje meno bankový účet, ku ktorému dala dispozičné práva žalovanému a jeho otcovi a oni takto čerpali tieto finančné prostriedky, z výpisov tohto účtu nebolo preukázané, že takýmto spôsobom došlo k reálnemu kontraktu, pretože z výpisov z účtu za obdobie od 6.12.2004 do jeho zrušenia 11.8.2008, nie je preukázané, že práve suma 500 000 Sk bola k dispozícii pre žalovaného, z účtu boli čerpané sumy v rôznych výškach, ale zároveň prichádzali aj platby v rôznych výškach. Žalovaný predložil listinné dôkazy - príkazy na úhradu z obdobia 16.9.2005, 5.12.2005, 18.10.2005, 15.11.2005, ktoré boli podpísané žalobkyňou ako príkazcom na platby v stavebnej sporiteľni, úhrady za telekomunikačné služby, ďalej z 24.11.2006, kde išlo o príkaz daný zo strany žalobkyne na úhradu súm 20 000 Sk, ďalej na sumu 30 519 Sk s účelom úhrady N.
- trovy konania, ďalej výdavkový pokladničný doklad z 31.12.2005, ktorým Fecomat vyplatil žalobkyni 150 000 Sk s uvedeným účelom - vrátenie pôžičky a tieto listinné dôkazy vyvracajú tvrdenie žalobkyne, že právo výberu z účtu mal len žalovaný a jeho otec a že z tohto účtu boli len nimi vyberané finančné prostriedky z odovzdanej sumy vo výške 500 000 Sk. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení a nepreukázala reálne odovzdanie pôžičky 500 000 Sk, lebo dôkaz - výpis z bankového účtu znejúci na jej meno toto nepreukazuje. Z tohto výpisu totiž nemožno identifikovať, ktoré sumy použil žalovaný z pôžičky on, ktoré jeho otec a čo vyberala žalobkyňa, keď naviac bolo vyvrátené jej tvrdenie, že s týmto účtom ona nedisponovala. Jedine z bankového účtu vyplýva, že žalobkyňa disponovala sumou 700 000 Sk, ktorá sa nachádza aj ako východzia suma pri založení účtu 6.12.2004, avšak ďalšie operácie na účte sú neprehľadné a nepreukazujú tvrdenie žalobkyne, že to bola práve suma 500 000 Sk, ktorú takýmto spôsobom odovzdala žalovanému a jeho otcovi ako pôžičku a nespočetné množstvo operácií na tomto účte až do jeho zrušenia nepreukazuje, že reálne odovzdala pôžičku 500 000 Sk žalovanému. Z účtu čerpala aj sama žalobkyňa vyplýva aj z pripojeného listinného dôkazu - bankových príkazov na úhradu. Výpisy z bankového účtu žalobkyne svedčia tomu, že z tohto účtu boli čerpané prostriedky na podnikateľské účely otca žalovaného a žalovaného, ktorí boli členmi Združenia Fecomat, ale zároveň aj prichádzali platby na tento účet z ich podnikateľských aktivít, avšak ku dňu 8.12.2004, kedy bola podpísaná zmluva o pôžičke, nie je zaznamenaný žiadny výber 500 000 Sk, len výber 16 800 Sk s poplatkom. Tvrdenie žalobkyne, že takýto spôsob čerpania pôžičky z jej účtu jej navrhli otec žalovaného a žalovaný, lebo sa ocitli v dlhoch pri svojich podnikateľských aktivitách a prebiehali voči nim exekúcie, v každom prípade žalobkyňa, ak pristúpila na takýto spôsob, mala si aj právne ošetriť zmluvu o pôžičke tak, aby bola určitá a zrozumiteľná a netrpela vadami absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
22. Dohodu o vyporiadaní dlhov a záväzkov zo 7.3.2010, z ktorej žalobkyňa vyvodzuje svoj nárok tvrdiac, že táto dohoda je uznaním pôžičky z 8.12.2004, vyhodnotil súd, že nemá náležitosti dohody o uznaní dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka jednak z dôvodu, že obsahuje inú výšku pôvodnej pôžičky z 8.12.2004, teda je tu zmenený pôvodne dohodnutý rozsah práv a povinností dlžníkov, nie je v nej uvedený dôvod pôvodného dlhu zo zmluvy označenej ako dohoda o vyporiadaní dlhov a záväzkov zo dňa 8.12.2004, pretože tento dôvod musí byť odvoditeľný z listiny, na ktorej je tento prejav o dôvode a výške dlhu zaznamenaný. V tomto konkrétnom prípade je to dohoda z 8.12.2004. Preto dohoda zo 7.3.2010, ktorú označuje žalobkyňa ako uznanie dlhu je neurčitá, vzbudzuje pochybnosti o výške dlhu, ako aj o dôvode tohto dlhu. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav
by nemal vzbudzovať pochybnosti o jeho obsahu prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky, ale má byť určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda nemá tu byť pochybnosť o jeho obsahu.
23. Ani rekapitulácia dlhov pre každého jednotlivo s dátumom 20.3.2010, ktorá je súčasťou dohody o vyporiadaní zo 7.3.2010 neozrejmuje určitým spôsobom výšku dlhu z pôvodnej dohody zo dňa 8.12.2014, pretože je v nej oddelene uvedený dlh J. W. M.. vo výške 4 917,63 Eur a žalovaného vo výške 1 001,99 Eur a spolu k tejto sume 5 919,62 Eur a k nemu je pripočítaná suma 18 135,98 Eur s označením finančný záväzok, spolu 24 055,60 Eur bez bližšieho ozrejmenia. Žalovaný čiastočne uhradil žalobkyni plnenie 9 622 Eur 6.12.2011 a v rámci dedičského konania po poručiteľovi J. W. M.. E.. XXD/ X/XXXX vyplatil žalobkyni z predĺženého dedičstva 4 155,69 Eur. Čiastočné plnenie však nemusí byť uznaním záväzku, lebo závisí od okolností, či je možné usudzovať, že dlžník poskytnutím tohto plnenia uznáva aj zvyšok záväzku a takýto prejav uznať dlh čo do dôvodu a výšky musí byť určitý a zrozumiteľný. Žalovaný uviedol, že sumu 9 622 Eur vyplatil žalobkyni na žiadosť otca pred jeho smrťou 6.12.2011 a 4 155,69 Eur vyplatil na základe rozhodnutia dedičskej dohody, keď ako jediný dedič nadobudol dedičstvo a do výšky nadobudnutého dedičstva bol povinný uspokojiť veriteľov poručiteľa a zodpovedal do tejto výšky za jeho dlhy. Tieto úkony žalovaného nepreukazujú jeho vôľu zaplatiť celý dlh a nie sú uznaním čo do dôvodu a výšky. Podľa rozsudku NS SR „za uznanie dlhu nemožno považovať ani vyjadrenie viacerých dlžníkov v tom zmysle, že prevzali celkovo určitú sumu peňazí, koľko z nej celkovo uhradili a že zvyšok v dohľadnej dobe vrátia“ (rozsudok NS SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX z 27.10.2010). Preto ani rekapitulácia dlhov pre každého jednotlivo z 20.3.2010 nemá náležitosti uznania dlhu čo do dôvodu a výšky a obdobne ani dohoda o vyporiadaní dlhov zo 7.3.2010, podľa ktorej žalovaný sa zaväzuje vrátiť žalobkyni spolu so svojím otcom do 15.2.2013 pôžičku vo výške 724 698,10 Sk, lebo nejde o prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu dlhu čo do dôvodu a takéto uznanie je nezrozumiteľné a neurčité. Preto súd považuje dohodu zo 7.3.2010 označenú žalobkyňou ako dohodu o uznaní dlhu za absolútne neplatnú.
24. Pokiaľ žalobkyňa v reakcii na to, či išlo o platné uznanie dlhu alebo nie žiadala, aby dohoda zo 7.3.2010 bola posúdená ako primárna dohoda o pôžičke, ktorá nie je premlčaná, lebo podľa tejto dohody mal žalovaný zaplatiť pôžičku do 15.2.2013, z dokazovania je však zrejmé, že takáto suma uvedená v dohode zo 7.3.2010 vo výške 724 698,10 Sk nebola vyplatená, nešlo o reálny kontrakt. Sumu 724 698,10 Sk žalobkyňa reálne neodovzdala žalovanému, takýto dôkaz ani nepredložila a z dokazovania je zrejmé, ako to už súd vyššie uvádza, že suma 724 698,10 Sk mala pozostávať z pôvodnej pôžičky 500 000 Sk zo zmluvy z 8.12.2004 a suma 224 698,10 Sk mala predstavovať peniaze, ktoré žalobkyňa odovzdala žalovanému na financovanie rekonštrukcie domu na ul. Moyzesovej patriacej žalovanému (rekonštrukcia kúpeľne a schodišťa), k čomu však nepredložila žiaden listinný dôkaz.
25. V zmysle § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a súd je limitovaný týmito skutkovými tvrdeniami procesných strán, pretože sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili.
26. Skutkové tvrdenia žalobkyne žalovaný poprel tvrdením, že dohoda o vyporiadaní dlhov zo 7.3.2010 nemá náležitosti uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, k platnému uznaniu dlhu nedošlo, vzniesol námietku premlčania nároku, poukázal na rozpory vo výpovediach žalobkyne, ktoré spochybňujú tvrdenia o tom, že vôbec vznikla zmluva o pôžičke, keďže nebolo preukázané reálne odovzdanie peňazí. Žalobkyňa žiadne ďalšie dôkazy okrem predložených dohôd, rekapitulácie dlhov a bankových výpisov účtu na jej meno, ktorý zriadila 6.12.2004 súdu nepredložila. Z tohto dôvodu vzhľadom na záver súdu, že dohoda zo 7.3.2010 nie je platným uznaním dlhu a nie je ani reálnym kontraktom o pôžičke, má za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení, nepreukázala dôvodnosť svojho nároku, a preto súd túto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
27. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovaným, táto je dôvodná, lebo dohoda o uznaní dlhu zo 7.3.2010 nie je platným uznávacím právnym úkonom. Splatnosť tejto pohľadávky nastala 31.12.2007, dňom 1.1.2008 začala plynúť 3 ročná premlčacia lehota, ktorá uplynula 1.1.2011, teda aj z dôvodu premlčania uplatnenej námietky premlčania nemožno žalobkyni priznať nárok na zaplatenie 16 597 Eur. Pokiaľ ide o sumu 224 698,10 Sk (7 458,61 Eur), nie je pôžičkou podľa dohody zo 7.3.2010, lebo nedošlo k reálnemu odovzdaniu tejto sumy ako pôžičky žalovanému a v dohode zo 7.3.2010
nebola ani vymedzená ako samostatný záväzok žalovaného. Samotná žalobkyňa uviedla, že išlo o jej investíciu do rekonštrukcie rodinného domu na ul. Moyzesovej, ktorý vlastnil žalovaný. Žalobkyňa nepreukázala ani výšku týchto investícií ani dobu, kedy investovala do cudzej veci. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka premlčuje v 2 ročnej premlčacej lehote a s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného ide o premlčaný nárok aj pokiaľ ide o sumu 7 458,61 Eur, lebo 2 ročná lehota uplynula najneskôr 7.3.2011.
28. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa v konaní nebola procesne úspešná, preto je povinná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100 % s tým, že o výške týchto trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa § 262 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.