Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_14CoKR-34-2018.pdf
PDF · 202.7 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoKR/34/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: JUDr. Jaroslav Jakubcˇo, PhD., so sídlom J. U. X, XXX XX U. U., správca úpadcu: PB Power Trade, a.s., so sídlom Za plavárnˇou 3937/1, 010 08 Žilina, ICˇO: 44 063 555, právne zastúpeného JUDr. Daniel Janšo, advokát, so sídlom Horná 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 304 253, proti žalovanému: HELRIK LTD, so sídlom 72 GREAT SUFFOLK STREET, London SE1 0BL, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, identifikačné číslo: 04 909 362, právne zastúpenému Mgr. Dušan Šimún
- advokát, s.r.o., so sídlom Bajzova 2414/10, 010 01 Žilina, ICˇO: 36 838 713, v konaní o určenie neúčinnosti právnych úkonov a o vrátenie plnenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/10/2015-363 zo dňa 20. apríla 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/10/2015-363 zo dňa 20. apríla 2018 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. Okresný súd posúdil, že v zmysle Nariadenia Rady (ES) cˇ. 1346/2000 z 29.05.2000 o konkurznom konaní, je daná právomoc slovenského súdu, v danom prípade Okresného súdu Žilina. Otázku právomoci súdu rozhodovať o odporovacích žalobách v súvislosti s konkurzom riešil ESD vo veci Christopher Sagon, konajúci ako konkurzný správca spol. Frick Teppichboden Supermärkte GmbH verzus Deko Marty Belgium NV. Záver ESD bol taký, že cˇl. 3 ods. 1 nariadenia Rady (ES) cˇ. 1346/2000 z 29.05.2000 o konkurznom konaní musí byť vykladaný v tom zmysle, že súdy členského štátu, na ktorého území bolo začaté konkurzné konanie, majú právomoc rozhodovať o odporovacej žalobe, ktorá sa zakladá na platobnej neschopnosti a smeruje proti žalovanému, ktorý má svoje sídlo v inom členskom štáte.
3. Bolo preukázané, že uznesením zo dňa 22.10.2014, cˇ.k. 4K/25/2014-72, zverejneným v Obchodnom vestníku cˇ. 206/2014 zo dňa 28.10.2014, vyhlásil súd na majetok úpadcu konkurz. K zverejneniu v Obchodnom vestníku č. 206/2014 došlo dňa 28.10.2014, účinky zverejnenia nastali dňa 29.10.2014. Keďže žaloba bola podaná dňa 28.10.2015, súd posúdil, že žaloba bola podaná v zmysle § 57 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. (ďalej len „ZKR“).
4. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 9 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „ZKR“), § 59 ods. 4 ZKR, § 60 ods. 1, 2, 3 ZKR okresný súd žalobu zamietol.
5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že z predloženej listiny registrátora spoločností pre Anglicko a Wales (čl. 53 spisu) mal zistené, že Richard Plasek bol konateľom žalovaného v období od 14.04.2010 do 16.12.2014 a zároveň z výpisu z obchodného registra vyplýva, že od 30.12.2009 do 30.11.2014 bol konateľom úpadcu.
6. Bolo preukázané, že úpadca ako záujemca a žalovaný ako sprostredkovateľ uzavreli dňa 01.06.2010 Zmluvu o sprostredkovaní č. 17, predmetom ktorej bol záväzok sprostredkovateľa vyvíjať činnosť smerujúcu k uzavretiu združených zmlúv o dodávke silovej elektriny a distribučných služieb medzi záujemcami a tretími osobami a záujemca v zmysle čl. IV. sa zaviazal zaplatiť sprostredkovateľovi za jeho činnosť odmenu, pričom výška provízie sprostredkovateľa je špecifikovaná v prílohách zmluvy podľa čl. IV. bod 5 Zmluvy. K zmluve boli uzavreté Dodatky č. 1 - Provízny list a Dodatok č. 2 (č.l. 6-10 spisu).
7. Okresný súd mal preukázané uzavretie Zmluvy o ekonomickom poradenstve dňa 25.05.2010 medzi stranami úpadcom ako mandantom a žalovaným ako mandatárom (č.l. 11 spisu). Predmet zmluvy bol špecifikovaný v čl. I tak, že mandatár sa zaviazal mandantovi, že pre neho bude sústavne a nepretržite uskutočňovať činnosti špecifikované v čl. II. Zmluvy a mandant sa zaviazal zaplatiť odmenu dohodnutú v čl. V. Zmluvy za riadne, včasné, sústavné, nepretržité a úspešné uskutočňovanie predmetných činností. Podľa čl. V. bod 2 Zmluvy bola dohodnutá mesačná záloha na odmenu 4.000,- Eur bez DPH, pričom o odmene za kalendárny rok rozhodne predstavenstvo v zmysle čl. V. bod 1.
8. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že mal preukázané aj uzavretie Zmluvy o prevzatí dlhu dňa 06.06.2014, v zmysle ktorej dlh vo výške 117.000,- Eur dlžníka - žalovaného voči úpadcovi ako veriteľovi preberá dlžník Sysonby Ltd. so sídlom Siute 9 Ansuay Estate, Revolution Ave., Victoria, Mahe, Seychelles (č.l. 13 spisu).
9. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že odporované úkony v zmysle § 60 ZKR ako ukracujúce, sú úkony, kde sa nevyžaduje preukazovanie, že úpadca bol v úpadku. Žalovaný predložil účtovnú závierku z roku 2010, aby preukázal, že nemohol byť daný úmysel, keď neexistoval tento úmysel úpadcu a keď nebol úmysel úpadcu, tak nemohol byť zrejmý ani úmysel žalovaného. Správne podľa okresného súdu žalovaný poukázal na to, že dôkazné bremeno je síce na žalovanom, ale až po splnení podmienky v zmysle § 60 ods.1 ZKR, podľa ktorého žalobca musí preukázať, že došlo k ukráteniu. Odmena, ktorú získal žalovaný, je primeraná vzhľadom na rozsah obratov v tej dobe. Pokiaľ žalobca tieto skutočnosti namietal, ničím ich nepreukázal, zostalo to len v rovine tvrdení z jeho strany. Pokiaľ žalobca uvádzal, že úpadca mal zároveň zamestnanú účtovníčku, to ešte neznamená, že spoločnosť si nemohla zabezpečiť ďalší subjekt pre účtovníctvo. Je prirodzené, že pri veľkých zákazkách, ako aj kauzách, si spoločnosť zaobstará iný subjekt s väčšími skúsenosťami, pričom právne predpisy takýto postup nezakazujú. Žalovaný trval na tom, že v čase tých úkonov neexistovala žiadna splatná a vykonateľná pohľadávka. Hoci sa viedli súdne „spory, ale preto, že úpadca ich predsa popieral, preto ich odmietal zaplatiť, nepovažoval ich za pohľadávky“.
10. Okresný súd poukázal na to, že žalovaný riadne preukázal svoje tvrdenia, pričom žalobca vychádza len z „nejakých“ hypotetických presvedčení, keďže tvrdil o vytvorení spol. Sysonby Ltd len za účelom realizácie simulovaných obchodov, a využívania len ako nejakej schránky zhromažďujúcej záväzky, avšak toto tvrdenie nepreukázal. Žalobca spochybnil existenciu danej spoločnosti, resp. namietal, že v čase prevzatia dlhu nebola oprávnená podnikať a nezaplatenie registračného poplatku tamojšie právne predpisy spájajú so zánikom podnikania, čo však žalovaným bolo vyvrátené, nakoľko preukázal relevantnou listinou, že spoločnosť existovala a aj existuje, a to aj v roku 2015 (č.l. 343 spisu). Žalovaný správne zdôraznil, že podľa § 57 ods. 4 ZKR odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Dôkazné bremeno o tejto podmienke, ktorá je nosnou podmienkou na to, aby bola žaloba o neúčinnosť právnych úkonov úspešná, má žalobca. Žalobca je teda povinný preukázať základný predpoklad pre úspešné odporovanie týchto úkonov a to, že hodnota majetku úpadcu v momente uzavretia namietaných úkonov postačovala na uspokojenie splatných a vymáhateľných pohľadávok veriteľov majúcich pohľadávku voči úpadcovi k tomuto momentu a ich uzavretím došlo k ukráteniu ich
uspokojenia. Pričom takéto ukrátenie uspokojenia veriteľov sa posudzuje v rozhodnej dobe, to je v dobe vykonania predmetných úkonov, resp. je povinný preukázať, že dlžník nemal dostatok majetku na úhradu všetkých pohľadávok a vykonaním úkonov sa miera uspokojenia ešte viac znížila. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti zaťažuje žalobcu, avšak žalobca túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal. Preto nie je splnená základná podmienka na úspešnosť takejto žaloby. Až po preukázaní tejto skutočnosti žalobcom je možné zaoberať sa ostatnými skutočnosťami uvedenými v špeciálnych skutkových podstatách v zmysle § 59, resp. § 60, resp. § 58 ZKR. Žalovaný taktiež tvrdil, že nie sú splnené podmienky pre úspešné odporovanie napádaných právnych úkonov uvedené ako ukracujúce právne úkony vyžadované § 60 ZKR a taktiež nie sú splnené podmienky pre odporovanie úkonu ako zvýhodňujúceho právneho úkonu vyžadované v § 59 ZKR. „Taktiež poukázal na vec, ktorú tvrdí žalobca, a to, že za oboch, aj za úpadcu, aj za žalovaného konal ten istý štatutárny orgán, tak v tejto súvislosti má za to, že toto nie je vymenované v § 9 ZKR ako spriaznenosť osôb, keď tieto osoby majú rovnakých štatutárnych zástupcov. Taktiež sa vyjadril k tvrdenej neexistencii spoločnosti Sysonby s tým, že predložil dôkazy, že táto spoločnosť existovala v dobe vykonaných úkonov, avšak ak by platilo to, čo tvrdí žalobca, že by neexistovala, tak zmluva by potom bola neplatná. A nemožno sa domáhať jej neúčinnosti v takom prípade.“
11. Podľa § 57 ods. 4 ZKR odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Okresný súd súhlasí so žalobcom, pokiaľ tvrdil, že úmysel sa predpokladá v zmysle § 60 ods. 2 ZKR, ale nemožno opomenúť časť ustanovenia - „ak sa nepreukáže opak“. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynul opak. Zároveň žalobca pri odporovaní právneho úkonu najprv musí preukázať ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka a až následne sa úkony posudzujú v zmysle § 58 a nasl. ZKR. Žalobca však túto podmienku - preukázanie ukrátenia v zmysle § 57 ods.4 ZKR na to, aby žalobca mohol úspešne odporovať právnym úkonom, nepreukázal, preto nebolo možné, aby okresný súd žalobe vyhovel.
12. Napriek tomu, že nebola splnená podmienka v zmysle § 57 ods. 4 ZKR pre úspešné odporovanie právnym úkonom, tak okresný súd sa zaoberal jednotlivými zmluvami. Z vyššie uvedených skutočností vyplynulo, že v dobe uskutočnenia všetkých žalobou odporovaných právnych úkonov úpadca nebol v úpadku, ani tieto právne úkony úpadok nespôsobili a taktiež žalovaný a ani úpadca nemohli v dobe urobenia napadnutých úkonov vedieť ani predpokladať, že sa v budúcnosti úpadca do úpadku dostane, t.j. nemohli reálne predpokladať budúcu situáciu na trhu a ekonomickú situáciu úpadcu, ktorá mala nastať až o niekoľko rokov. Podľa žalovaného je nutné zdôrazniť, že všetky napadnuté zmluvy boli reálne plnené, skutočne prinášali úpadcovi ekonomický prospech. Žalovaný tvrdil, že nešlo o nevýhodné, ale ani ukracujúce zmluvy, resp. úkony bez primeraného protiplnenia alebo úkony v neprospech úpadcu alebo jeho veriteľov, tak ako tvrdil žalobca a to z dôvodov vyššie uvedených. „Taktiež výška zmluvných plnení bola v danom odvetví obvyklá. Žalobca nepreukázal opak. Žalovaný taktiež preukázal, že žalobca vo svojom výpočte súm, ktoré mali byť údajne ukrátené uzavretím predmetných zmlúv, zahrnul aj sumu DPH, ktorú z prijatého plnenia odviedol žalovaný štátu, čo je však absurdné, nakoľko túto DPH získal štát a úpadca by musel aj bez vykonania týchto úkonov túto DPH štátu odviesť. Žalovaný trval na tom, že predmetnými právnymi úkonmi nedošlo k ukráteniu žiadneho veriteľa. Svoje tvrdenia riadne preukázali predloženými listinami a súd sa s tým stotožnil bez potreby ďalšieho doplnenia, nakoľko vyššie uvedené zdôvodnenie je postačujúce.“
13. Bolo teda podľa okresného súdu preukázané, že úpadca v čase vykonania predmetných právnych úkonov nebol v úpadku, čo vyplývalo z jeho obratov, či zisku a z účtovnej závierky. Všetky pohľadávky vznikli v roku 2014, preto žalovaný nemohol mať vedomosť o nejakom úmysle úpadcu ukrátiť veriteľov, keďže ani sám úpadca nemohol mať taký úmysel, nakoľko nemohol predpokladať zmenu jeho finančnej situácie o cca 4-5 rokov. Odmena vyplatená žalovanému bola neporovnateľne v nižšej výške, než úpadca dosahoval činnosťou žalovaného zisk, resp. jeho majetok. Žalovaný svojou činnosťou preukázateľne zvyšoval majetok úpadcu. Okresný súd mal preukázané reálne vykonanie služieb žalovaným na základe predmetných zmlúv, čo vyplývalo aj z predložených listín, pričom daná činnosť si vyžaduje značné vedomosti a takisto so sebou nesie veľkú zodpovednosť za správnosť a odbornosť poskytovaných služieb a z bežnej praxe je nesporné, že pokiaľ by si úpadca zabezpečoval tieto činnosti prostredníctvom svojich zamestnancov, určite by musel na to vynaložiť vyššie finančné prostriedky ako uhrádzal žalovanému za vykonávanie týchto služieb - mzda, odvody zamestnanca, daň, či iné náklady, výdavky.
14. Okresný súd posúdil, že aj keby bola splnená podmienka v zmysle § 57 ods. 4 ZKR, z vykonaného dokazovania vyplývalo, že predmetné právne úkony v žiadnom prípade neukracujú žiadneho veriteľa a ani neboli úpadcom vykonané s úmyslom ukrátiť veriteľa úpadcu, a preto logicky ani nemohol byť takýto úmysel žalovanému známy, nakoľko úmysel úpadcu ukrátiť veriteľa neexistoval. Z uvedených dôvodov nie sú splnené podmienky na odporovanie úkonov ani podľa § 60 ZKR, ani podľa § 59 ZKR. Navyše je taktiež zrejmé, že úkony neboli vykonané počas úpadku úpadcu, ani nespôsobili úpadok úpadcu, pričom zmluvné strany reálne nemohli predpokladať, že sa úpadca dostane o niekoľko rokov po vykonaní týchto úkonov do úpadku v dôsledku zmeny vývoja trhu v oblasti podnikania s elektrickou energiou.
15. Okresný súd zdôraznil, že žalobca uvedené skutočnosti ničím relevantným nespochybňoval. Boli preukázané obraty, ktoré sú v značnom rozsahu a výške, a teda odmena/provízia vyplatená žalovanému je minimálne primeraná, ak nie dokonca podpriemerná vzhľadom na obraty. Okresný súd vykonal dokazovanie, na základe čoho posúdil, že žaloba je neopodstatnená vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti riadne vyplývajúce a preukázané z predložených listín, a preto žalobu zamietol v celom rozsahu. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa jednalo o úkony bez primeraného protiplnenia, resp. zvýhodňujúce alebo ukracujúce právne úkony. Vykonané dokazovanie považoval za dostatočné bez potreby vykonania ďalšieho dokazovanie, pričom na ďalšom dokazovaní v závere netrvala žiadna strana konania. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, § 255 ods. 1, 2 CSP.
16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca (v celom jeho rozsahu), a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a zároveň súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Namietal, že podľa prvostupňového súdu nebola v prvom rade preukázaná základná podmienka odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR, „t. j. ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov, ktoré je potrebné posudzovať k momentu účinnosti zmluvy.." (prvý nosný dôvod) Ďalší predpoklad odporovateľnosti, ktorý nebol v posudzovanej veci naplnený spočíva v objektívnom ekonomickom dôsledku vykonaných právnych úkonov. „Skutočnosť, či napadnutými právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľa, je vecou dokazovania a dôkaznej povinnosti žalobcu, ktorý takýmto právnym úkonom odporuje. " (druhý nosný dôvod) Zároveň súd konštatoval, že zo žalobcom doposiaľ uvedených tvrdení nevyplynulo, že v dobe uskutočnenia Žalobou napádaných právnych úkonov bol Úpadca v úpadku a ani, že tieto spôsobili úpadok, (tretí nosný dôvod)“. „Z dôvodov procesnej ekonómie Žalobca neopakuje opätovne všetky svoje argumenty uvedené v Žalobe a na pojednávaní zo dňa 20.04.2018. Žiadny z týchto argumentov však ani vydaním Rozsudku nestratil platnosť a presvedčivosť, preto Žalobca zdvorilo žiada odvolací súd aby ich zohľadnil pri svojom rozhodovaní“.
17. V odvolaní žalobca uviedol, že prvý nosný dôvod, na ktorom založil prvostupňový súd svoje rozhodnutie nie je podľa žalobcu vecne správny. Žalobca si splnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť ohľadom označenia konkrétnych konkurzných veriteľov, ktorých pohľadávky existovali k momentu účinnosti odporovaných úkonov. „Opätovne je v danej súvislosti potrebné poukázať na skutočnosť, ktorá bola zo strany Žalobcu preukázaná a nebola relevantne vyvrátená, a to že v čase uzatvorenia odporovateľných právnych úkonov existovala (od 01.01.2010) splatná pohľadávka veriteľa MAGNA ENERGIA a.s., so sídlom Nitrianska 18/7555, 921 01 Piešťany, IČO : 35 743 565, spolu vo výške 601.869,49 €, ktorá nebola uspokojená, bola prihlásená do konkurzu na majetok Úpadcu a zapísaná do Zoznamu pohľadávok pod položkou 71. Predmetná pohľadávka nebola popretá správcom ani žiadnym z veriteľov a v dôsledku týchto skutočností sa považuje za zistenú. Dôkazom tvrdených skutočností je Prihláška zo dňa 09.12.2014 s prílohami, ktorá bola Žalobcom predložená už spolu so Žalobou. Tvrdenia o právnej neexistencii uvedenej pohľadávky, ktorá bola ukrátená predmetnými právnymi úkonmi nie sú v zhode s právnou realitou, nakoľko v čase vykonania napádaných úkonov existoval rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý priznával spoločnosti MAGNA ENERGIA a.s., právo na peňažné plnenie, pričom tento rozsudok nikdy nebol právoplatne zrušený.“ Zároveň, v čase uzatvorenia odporovateľných právnych úkonov, konkrétne od 29.04.2009, existovala aj splatná pohľadávka veriteľa SFÉRA, a.s., so sídlom Vlastenecké nám. 10, 851 01 Bratislava, IČO: 35 757 736, spolu vo výške 2.625,59 Eur, ktorá taktiež nebola uspokojená, bola prihlásená do konkurzu na majetok úpadcu a bola zapísaná do Zoznamu pohľadávok pod položkou 12. Predmetná pohľadávka nebola popretá správcom ani žiadnym z veriteľov a považuje sa za zistenú, čoho dôkazom je Prihláška zo dňa 14.11.2014, taktiež predložená spolu so žalobou. Žalobca v dôsledku uvedených skutočností namietal správnosť záverov prijatých konajúcim súdom. Žalobcom tvrdené a preukázané skutočnosti odôvodňujú záver, že
došlo k ukráteniu prihlásených pohľadávok, tak ako to predpokladá ustanovenie § 57 ods. 4 ZKR. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že „Úpadca a Žalovaný uzatvorili odporovateľné právne úkony v čase keď existovala najmenej jedna pohľadávka veriteľa, ktorá nebola uspokojená a veriteľ si ju prihlásil do konkurzu. ,,..k ukráteniu [uspokojenia prihlásenej pohľadávky] dochádza už vtedy, ak veriteľ mal pohľadávku v čase vykonania právneho úkonu voči dlžníkovi." (Ďurica, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár, Bratislava : C. H. Beck, 2012, s. 444) Uspokojenie označených pohľadávok bolo vykonaním odporovateľných úkonov ukrátené, keď existovali k momentu účinnosti odporovaných úkonov, boli do konkurzu prihlásené a nakoľko ich nepoprel správca ani žiaden z veriteľov považujú sa za zistené. Prvostupňový súd sa s existenciou Žalobcom označených ukrátených pohľadávok nevyporiadal a konkrétne neuviedol žiadne presvedčivé dôvody, pre ktoré nie je možné takto označených veriteľov považovať za veriteľov, ktorých pohľadávky boli ukrátené.“
18. V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že druhým nosným dôvodom napadnutého rozsudku bola absencia (negatívneho) ekonomického dôsledku vykonaných právnych úkonov, pričom podľa prvostupňového súdu mal práve žalobca povinnosť dokazovať tento negatívny dôsledok. Rozsah dôkaznej povinnosti žalobcu tak ako ho vymedzil prvostupňový súd, nie je podľa žalobcu správny. Žalobca v podanej žalobe a vo svojom Vyjadrení zo dňa 02.08.2016 (s. 2 a 3) uviedol skutočnosti a predložil súvisiace dôkazy na preukázanie spriaznenosti úpadcu a žalovaného. Prvostupňový súd nezaujal k otázke spriaznenosti žiadne stanovisko a túto skutočnosť nehodnotil, spriaznenosť však ani explicitne neodmietol. V danej veci je preto potrebné naďalej vychádzať z dôvodného predpokladu spriaznenosti úpadcu a žalovaného, pričom protistrana v konaní nepredložila žiadne dôkazy ani presvedčivé argumenty o tom, že tu neexistovala v rozhodnom období spriaznenosť medzi žalovaným a úpadcom. Odporovanie právnym úkonom v rámci konkurzu je okrem iného postavené aj na tom, že úkony uzatvárané medzi spriaznenými osobami sú posudzované prísnejšie a pri sporoch ohľadom odporovateľnosti týchto úkonov dochádza k prenosu dôkazného bremena a k prezumpcii úpadku a ukracujúceho úmyslu (§ 60 ods. 1 ZKR), ako aj k predĺženiu rozhodného obdobia na odporovanie. Takejto sprísnenej normatívnej koncepcii vo vzťahu k spriazneným osobám by malo zodpovedať aj správne vymedzenie rozsahu dôkaznej povinnosti a toho, ktorý z účastníkov znáša dôkazné bremeno. Správcovi by pri úkonoch uzatváraných medzi spriaznenými osobami malo stačiť preukázať len to, že tu v čase vykonania úkonov existovali pohľadávky, ktoré boli následne v konkurze uplatnené prihláškou. Pre existenciu úpadku v čase vykonania odporovaných úkonov platí vyvrátiteľná právna domnienka, ak sú ich účastníkmi spriaznené subjekty. Úpadok je už zo svojej podstaty vymedzený ako stav objektívneho nedostatku peňažných prostriedkov na uspokojenie existujúcich pohľadávok. Pokiaľ tu platí prezumpcia úpadku (v dôsledku spriaznenosti úpadcu, a žalovaného), potom nie je možné od žalobcu žiadať, aby preukazoval negatívny ekonomický následok vykonaných úkonov, keď takýto následok sa tu zo zákona bez ďalšieho predpokladá.
19. V odvolaní osobitne žalobca namietal, že napadnutý rozsudok okresného súdu nie je presvedčivý. „To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , .y. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c, Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)“. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v určitej kvalite, ktorá zároveň robí rozhodnutie presvedčivým zhodne konštatuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti v náleze sp.zn. III. ÚS 119/03-30 a rovnako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 2 Cdo 238/2008 zo dňa 30. novembra 2009. V kontexte práva na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia namietal žalobca tiež tvrdenia „uvedené v bode 24. odôvodnenia Rozsudku, kde nie je možné rozlíšiť ktoré tvrdenia sú tvrdenia Žalovaného, a čo majú byť už samotné skutkové zistenia konajúceho súdu. Samotné tvrdenia obsiahnuté v bode 24 a v bode 25 pokiaľ majú byť považované za skutkové zistenia súdu nemôžu obstáť v teste presvedčivosti, nakoľko sú vágne a obsahujú neurčité pojmy neobvyklé pre úradný jazyk súdnych rozhodnutí. Ako príklad nepresvedčivého a pritom pre vec zásadného tvrdenia súdu je možné označiť vety: „Hoci sa viedli súdne spory, ale preto, že úpadca ich predsa popieral, preto ich odmietal zaplatiť, nepovažoval ich za pohľadávky. Existencia pohľadávky pritom nemôže závisieť na subjektívnom dojme alebo postoji žalovaného alebo úpadcu, právna existencia spornej pohľadávky sa deklaruje spôsobom ex post a účinky autoritatívnej súdnej alebo inej zákonnej deklarácie o existencii pohľadávky znamenajú, že táto pohľadávka tu existovala už v žalobcom tvrdenom čase.“
Reakcia okresného súdu na všetky zásadné argumenty žalobcu má v napadnutom rozhodnutí spravidla len podobu strohej negácie v podobe konštatovania, že žalobca svoje tvrdenia nepreukázal, a to aj napriek tomu, že žalobca na podporu svojich tvrdení vždy predkladal, alebo označoval konkrétne dôkazy. Súd nemusí žalobe vždy vyhovieť, ale jeho rozhodnutie musí byť adekvátne odôvodnené tak, aby napĺňalo atribút presvedčivosti a javilo sa aj nestrannému pozorovateľovi ako spravodlivé. Zároveň, obsahom vyššie uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku „sú i tvrdenia ,Je prirodzené, že pri veľkých zákazkách, ako aj kauzách, si spoločnosť zaobstará iný subjekt s väčšími skúsenosťami....a právne predpisy to nezakazujú" Predmetné hodnotiace tvrdenia súd zrejme prevzal od Žalovaného, pričom do úvahy úplne opomenul zobrať skutočnosť, že v tomto prípade sa nejednalo o „zaobstaranie iného subjektu s väčšími skúsenosťami", ale de facto o nepreukazné poskytovanie služieb člena predstavenstva pre vlastnú spoločnosť. Tieto odborné činnosti a služby, ktoré pre spoločnosť neboli preukázateľne potrebné a nepriniesli žiadny preukázateľný prospech mal za normálnych okolností poskytovať Úpadcovi priamo Ing. R. v rámci svojich fiduciárnych povinností člena predstavenstva. Nebolo totiž preukázané, že by za žalovaného pri poskytovaní údajných služieb konal niekto iný ako Ing. R., ktorý bol v tom čase zároveň členom predstavenstva Úpadcu. Zjednodušene povedané, to čo mal pre úpadcu priamo poskytovať íng. R. (poradenstvo, konzultácie, obchodné vedenie) ako člen predstavenstva, plnil nepriamo a za neprimeranú odplatu v mene žalovaného.“ Okrem zamestnaneckých zmlúv, na ktorých existenciu žalobca poukázal už vo svojom podaní zo dňa 31.01.2018, bola v relevantnom období uzatvorená aj zmluva so spoločnosťou M.T.S. - Služby, s.r.o., Kukučínova 4, 036 01 Martin, IČO: 36 406 261, na základe ktorej boli v danom období vyplácané odplaty vo výške od cca 700 do cca 1000 Eur mesačne, pričom v predmete fakturácie boli označené ako vedenie účtovníctva. Úpadca mal teda na zabezpečovanie činností podľa napádaných právnych úkonov dostatok vlastných kvalifikovaných zamestnancov, a okrem toho využíval a platil aj služby externej účtovnej spoločnosti. Nie je zrejmé a ani preukázané, aké služby boli na základe Zmluvy o ekonomickom poradenstve poskytované, predmet tejto zmluvy sa podľa žalobcu zhoduje s obsahom fiduciárnych povinností Ing. R., ktorý bol zároveň jedinou osobou činnou za spoločnosť žalovaného. Žalobca opätovne upriamil pozornosť aj na skutočnosť, že v sledovanom období boli uzatvorené zmluvy s rovnakým predmetom plnenia aj s ďalšími spriaznenými osobami, konkrétne Zmluva o ekonomickom poradenstve so spoločnosťou Flanders, s.r.o. zo dňa 25.05.2010 a Zmluva o ekonomickom poradenstve so spoločnosťou Daffex, s.r.o. zo dňa 25.05.2010. Súdne rozhodnutie by malo byť výrazom spravodlivosti, pričom napadnuté rozhodnutie „nie je možné považovať za spravodlivé, nakoľko bez relevantného mravného dôvodu (pričom v práve musí byť aspoň minimum morálky) aprobuje konanie Žalovaného a tým aj konanie Ing. R., ktorý na škodu vlastnej spoločnosti (Úpadcu) a jej veriteľov fiktívne poskytoval vlastnej spoločnosti služby a inkasoval za nich peňažné plnenia, resp. ak aj niektoré služby reálne poskytol, boli to služby na ktorých poskytnutie bol povinný ako člen predstavenstva. Ekonomické a hospodárske poradenstvo a poradenská a konzultačná činnosť podľa predmetu Zmluvy o poradenstve sú totiž len inými slovami vyjadreným popisom „obvyklej náplne práce" každého člena štatutárneho orgánu.“
20. Žalobca v odvolaní zvýraznil, že pri posudzovaní sporných skutočností a najmä zo strany žalovaného predložených tvrdení a dôkazov, mal okresný súd vynaložiť zvýšenú opatrnosť, a to najmä vzhľadom na vzťah spriaznenosti. Tento právny názor zastával aj Najvyšší súd SR v rozsudku pod sp. zn. 1Obo/5/2014, z ktorého rozhodné časti v odvolaní i citoval. V nadväznosti na zovšeobecnené hodnotenia úkonov spriaznených osôb je možné konštatovať, že opísaný prístup k tvrdeniam a dôkazom žalovaného mal zvoliť aj okresný súd. V skutočnosti však okresný súd zvolil prístup opačný, keď bol zhovievavý k nedostatku dôkazov na strane žalovaného a napríklad na preukázanie právnej existencie spoločnosti Sysonby Ltd., v rozhodnom čase mu stačil aj nepriamy dôkaz a rovnako relevantný dôkaz o nespôsobilosti tejto spoločnosti na akékoľvek obchodovanie okresný súd bez presvedčivých nezobral do úvahy. Osobitný prístup k hodnoteniu úkonov žalovaného je o to naliehavejší, že všetky žalobcom namietané právne úkony boli súčasťou súboru typovo a obsahovo takmer identických právnych úkonov, ktorých cieľom bolo zbavovať úpadcu peňažných prostriedkov v prospech spriaznených osôb. Realizované právne úkony neposkytovali úpadcovi žiadny skutočný a najmä preukázateľný ekonomický ekvivalent, ale slúžili predovšetkým na prevody peňažných prostriedkov medzi spriaznenými osobami. „Vyhovením žalobnému návrhu by boli v súlade s princípmi materiálnej spravodlivosti sankcionované úkony vykonané in fraudem creditoris, ktorých skutočným výsledkom je ukrátenie veriteľov vo veľkom rozsahu. Napriek skutočnostiam deklarovaným zo strany Žalovaného sa v danej veci po vyhlásení konkurzu prejavil výrazný nepomer medzi likvidnou hodnotou aktív zapísaných do súpisu a výškou záväzkov uplatnených v konkurze prihláškou. Tento nepomer nie je náhodilý, ale je aj výsledkom
súboru odporovateľných úkonov vykonávaných dlhodobo na ťarchu veriteľov, preto by tieto úkony mali byť sankcionované ich neúčinnosťou.“.. „V konkurznom konaní sledujúcom jeden z hlavných účelov - ochranu všetkých veriteľov, nemožno na takéto listiny a tvrdenia prihliadať ako na dôveryhodné bez ich ďalšieho skúmania a váženia aj cez prizmu dobrých mravov a princípu rovnosti postavenia veriteľov. Pokiaľ by aj mali takéto záväzky platne vzniknúť, musel by žalobca osvedčiť skutočné poskytnutie tvrdenej finančnej výpomoci žalovanému - Úpadcovi, keďže len tvrdeným vznikom zmluvy nemožno konštatovať skutočné prijatie finančných prostriedkov Úpadcom a následne od toho konštruovať právo na ich vrátenie veriteľom. Doložené výpisy z účtovnej evidencie rovnako nemožno považovať za dôveryhodné, keďže tieto vyhotovovali štatutárne orgány Úpadcu, tu v postavení veriteľov, pričom za vedenie účtovníctva boli ako konatelia zodpovední a ich konanie nepodliehalo žiadnemu Ďalšiemu skúmaniu nezávislými osobami...." ,,...Keďže právna úprava ochrany veriteľov v konkurznom konaní preferuje princíp rovnosti veriteľov a účelom konkurzného konania je odbremeniť majetok Úpadcu od pohľadávok, ktoré sú fiktívne a uprednostňujú niektoré skupiny veriteľov a spriaznené osoby, treba zdôrazniť, že v tomto prípade takáto opatrnosť platí obzvlášť. Veriteľmi v tejto veci sú osoby, ktoré v čase zjavnej krízy obchodnej spoločnosti vedúcej v krátkom časovom slede troch rokov k jej úpadku, boli spoločníkmi a štatutárnymi orgánmi Úpadcu. Ich pozícia tak umožnila kedykoľvek vyhotoviť listiny, ktoré majú osvedčiť akýkoľvek úkon pochádzajúci Z akéhokoľvek obdobia predchádzajúceho konkurzu, bez možnosti takýmto úkonom zabrániť zo strany správcu či ostatných veriteľov. Rovnosť veriteľov by v prípade, že by súd na takéto úkony prihliadal, bola vážne narušená“. V nadväznosti na vyššie zovšeobecnené hodnotenia úkonov spriaznených osôb je možné konštatovať, že opísaný prístup k tvrdeniam a dôkazom žalovaného mal zvoliť aj konajúci súd. V skutočnosti však zvolil prístup opačný, keď bol zhovievavý k nedostatku dôkazov na strane žalovaného a napríklad na preukázanie právnej existencie spoločnosti Sysonby Ltd., v rozhodnom čase mu stačil aj nepriamy dôkaz a rovnako relevantný dôkaz o nespôsobilosti tejto spoločnosti na akékoľvek obchodovanie konajúci súd bez presvedčivých nezobral do úvahy. Osobitný prístup k hodnoteniu úkonov žalovaného je o to naliehavejší, že všetky žalobcom namietané právne úkony boli súčasťou súboru typovo a obsahovo takmer identických právnych úkonov, ktorých cieľom bolo zbavovať úpadcu peňažných prostriedkov v prospech spriaznených osôb. Realizované právne úkony neposkytovali úpadcovi žiadny skutočný a najmä preukázateľný ekonomický ekvivalent, ale slúžili predovšetkým na prevody peňažných prostriedkov medzi spriaznenými osobami.
21. V odvolaní žalobca uviedol, že „Vyhovením žalobnému návrhu by boli v súlade s princípmi materiálnej spravodlivosti sankcionované úkony vykonané in fraudem creditoris, ktorých skutočným výsledkom je ukrátenie veriteľov vo veľkom rozsahu. Napriek skutočnostiam deklarovaným zo strany Žalovaného sa v danej veci po vyhlásení konkurzu prejavil výrazný nepomer medzi likvidnou hodnotou aktív zapísaných do súpisu a výškou záväzkov uplatnených v konkurze prihláškou. Tento nepomer nie je náhodilý, ale je aj výsledkom súboru odporovateľných úkonov vykonávaných dlhodobo na ťarchu veriteľov, preto by tieto úkony mali byť sankcionované ich neúčinnosťou.“
22. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. Uviedol, že sa ku skutočnostiam uvádzaným žalobcom v bodoch I., II. a III. jeho odvolania niekoľkokrát podrobne už vyjadril (najmä vo vyjadreniach zo dňa 29.11.2017 a 12.04.2018 a taktiež vyjadreniach vykonaných na pojednávaniach dňa 14.12.2017 a 20.04.2018), pričom žalovaný trvá na svojich vyjadreniach a v plnom rozsahu na ne odkazuje. Žalovaný zvlášť zdôrazňuje, že primárnym predpokladom úspešnosti odporovacej žaloby v konkurze v zmysle § 57 ods. 4 ZKR je, že žalobca musí preukázať ukrátenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov úpadcu. Toto je tak vecou dôkazného bremena žalobcu. Žalovaný zdôrazňuje, že predmetnými právnymi úkonmi nebol ukrátený žiaden veriteľ, preto nie je naplnený základný predpoklad pre úspešnosť odporovacej žaloby uvedený v § 57 ods. 4 zákona ZKR, pričom žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázať ukrátenie. K záveru ohľadom ukrátenia prihlásenej pohľadávky veriteľa ako predpokladu úspešnosti odporovacej žaloby a dôkazného bremena v tejto veci zodpovedal aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. júla 2014, sp. zn. 25CoKR/2/2014 zverejnený v Zbierke stanovísk NSSR a rozhodnutí súdov SR č. 3/2016 pod č. R 33/2016) ako aj iná ustálená judikatúra súdov v tejto veci. Navyše predmetné úkony neboli úpadcom vykonané s úmyslom ukrátiť veriteľa úpadcu a preto logicky ani nemohol byť takýto úmysel žalovanému známy, nakoľko úmysel úpadcu ukrátiť veriteľa neexistoval, preto sa nemôže jednať o ukracujúce právne úkony. Žalovaný preto tvrdí, že nie sú splnené podmienky pre úspešné odporovanie týchto zmlúv podľa § 60 ZKR. Taktiež žalovaný tvrdí, že sa nejedná ani o zvýhodňujúci právny úkon, nakoľko nie sú splnené podmienky uvedené v § 59 ZKR, t.j. podmienky stanovené pre odporovanie zvýhodňujúceho právneho úkonu.
23. Žalovaný vo svojom vyjadrení k bodu IV. odvolania žalobcu uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že rozsudok prvej inštancie nebol riadne odôvodnený. Žalovaný uvádza, že okresný súd sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné. K bodu V. odvolania žalobcu uviedol, že žalobca poukazuje „na rozsudok NSSR sp.zn. 1 Obo 5/2014. Žalovaný však s týmto nesúhlasí, nakoľko v žalobcom citovanom rozsudku ide o iné skutkové a právne okolnosti. V predmetnom konaní išlo o určenie pravosti pohľadávky (teda nie o odporovateľnosť úkonov), vzniknutej titulom finančnej výpomoci, resp. úveru poskytnutého spoločnosti jej spoločníkmi, pričom súd založil nedôveryhodnosť poskytnutia úveru výlučne na skutočnosti, že žalobcovia predložili doklady ohľadom poskytnutia úveru do súdneho konania až s dlhým časovým odstupom od vyhlásenia konkurzu a podania žaloby o určenie pravosti (7 rokov) a tieto doklady sa nenachádzali v dokladoch odovzdaných správcovi konkurznej podstaty. Navyše podľa tohto rozhodnutia neboli doklady ohľadom úveru ani prílohou konkurznej prihlášky týkajúcej sa tejto pohľadávky, pričom žalobcovia v tejto veci predkladali podľa potreby postupne ďalšie nové doklady. Preto súd mal v tomto prípade pochybnosti o tom, kedy boli predmetné doklady vyhotovené, keďže žalobca tieto doklady predkladal až na pojednávaní nasledujúcom po tom, čo žalovaný na predchádzajúcom pojednávaní poukázal na nedostatok dôkazov. Toto vyplýva z bodu 32 žalobcom citovaného rozsudku NSSR sp.zn. 1 Obo 5/2014. Navyše podľa žalobcom citovaného rozsudku nebol úver ani zaúčtovaný v účtovníctve úpadcu, preto súd v tomto smere nariadil aj znalecké dokazovanie (bod 15 citovaného rozsudku).“ Avšak v prejednávanom prípade bola skutková aj právna okolnosť odlišná. V prejednávanej veci doklady priložil samotný správca k žalobe (takže sa nachádzali v konkurznom spise), preto nemôže byť pochybnosť o ich dôveryhodnosti, pričom platby boli riadne zaúčtované v účtovníctve úpadcu v rozhodnom období. Navyše žalovaný v konaní preukázal, že predmetné plnenie bolo žalovaným poskytnuté a popieral tvrdenie žalobcu, že sa jedná o fiktívne poskytovanie služieb. Žalobca v tomto bode taktiež uvádzal, že okresný súd bol zhovievavý k nedostatku dôkazov na strane žalovaného, pretože na preukázanie existencie spoločnosti Sysonby Ltd. mu stačil aj nepriamy dôkaz. „V tomto smere žalovaný uvádza, že po prvé dôkazné bremeno o neexistencii spoločnosti Sysonby Ltd. zaťažuje žalobcu, ktoré však žalobca neuniesol a po druhé žalovaný predložil výpis z obchodného registra spoločnosti Sysonby Ltd., z ktorého jasne vyplýva, že spoločnosť Sysonby Ltd. v rozhodnej dobe existovala. V tejto veci sa už žalovaný taktiež vyjadril v bode 3 vyjadrenia zo dňa 12.04.2018, preto v plnom rozsahu žalovaný na toto vyjadrenie odkazuje.“ Žalovaný týmto trvá na svojich doterajších vyjadreniach, v ktorých sa už vyjadril ku všetkým skutočnostiam uvádzaným v odvolaní žalobcu a týmto v plnom rozsahu na ne odkazuje. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žiadal, aby bola žalovanému priznaná náhrada trov konania v plnom rozsahu. 24. Žalobca sa písomne vyjadril k vyjadreniu žalovaného a uviedol, že v celom rozsahu popiera tvrdenia žalovaného, spočívajúce v konštatovaniach o nepreukázaní primárneho predpokladu úspešnosti odporovacej žaloby zo strany žalobcu v zmysle § 57 ods. 4 ZKR a teda, že by žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu ukrátenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov úpadcu. Žalobca ako už v rámci celého konania predložených vyjadreniach, skutočnostiach uvedených na pojednávaniach, tak i v odvolaní zo dňa 21.05.2018 (ďalej aj len „Odvolanie"), konkrétne v jeho II. časti, jasne uviedol že má za to, že žalobca si splnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť ohľadom označenia konkrétnych konkurzných veriteľov, ktorých pohľadávky existovali k momentu účinnosti odporovaných úkonov a ich existencia je nepopierateľná. Tento argument uvedený zo strany žalovaného a na ktorom založil prvostupňový súd svoje rozhodnutie nie je podľa žalobcu vecne správny. „V nadväznosti na Žalobcom v Odvolaní uvedené skutočnosti Žalobca tieto z dôvodu procesnej ekonómie nebude opakovať v celom rozsahu.“ „Žalobca preukázal naplnenie základného atribútu odporovacej žaloby, a to že v čase uzatvorenia odporovateľných právnych úkonov existovala (od 01.01.2010) pohľadávka veriteľa MAGNA ENERGIA a.s., so sídlom Nitrianska 18/7555, 921 01 Piešťany, IČO : 35 743 565, spolu vo výške 601.869,49 Eur, ktorá nebola uspokojená, bola prihlásená do konkurzu na majetok Úpadcu a zapísaná do Zoznamu pohľadávok pod položkou 71. Predmetná pohľadávka nebola popretá správcom ani žiadnym z veriteľov a v dôsledku týchto skutočností sa považuje za zistenú. Dôkazom tvrdených skutočností je Prihláška zo dňa 09.12.2014 s prílohami, ktorá bola Žalobcom predložená už spolu so Žalobou. Tvrdenia o neunesení dôkazného bremena Žalobcom spočívajúce v nepreukázaní ukrátenia pohľadávky veriteľa Úpadcu Žalobca považuje za nesprávne, nakoľko v konaní bolo preukázané, že označená pohľadávka bola prihlásená a nebola nikým popretá. O právnej neexistencii uvedenej pohľadávky ktorá bola ukrátená predmetnými právnymi úkonmi svedčí i fakt, že v čase vykonania napádaných úkonov existoval rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý priznával spoločnosti MAGNA ENERGIA a.s., právo na peňažné plnenie, pričom tento rozsudok nikdy nebol
právoplatne zrušený. Okrem tejto, však zároveň, v čase uzatvorenia odporovateľných právnych úkonov, konkrétne od 29.04.2009, existovala i pohľadávka veriteľa SFÉRA, a.s., so sídlom Vlastenecké nám. 10, 851 01 Bratislava, IČO : 35 757 736, spolu vo výške 2.625,59 €, ktorá taktiež nebola uspokojená, bola prihlásená do konkurzu na majetok Úpadcu a riadne zapísaná do Zoznamu pohľadávok pod položkou 12, pričom nebola popretá správcom ani žiadnym z veriteľov a považuje sa za zistenú.“ Uspokojenie týchto pohľadávok bolo vykonaním odporovateľných úkonov ukrátené, keď existovali k momentu účinnosti odporovaných úkonov, boli do konkurzu prihlásené a nakoľko ich nepoprel správca ani žiaden z veriteľov považujú sa za zistené, čím došlo k jednoznačnému preukázaniu reálneho ukrátenia veriteľov úpadcu, v dôsledku sporných právnych úkonov. Žalobca trvá na tom, že prvostupňový súd sa v napadnutom rozsudku s existenciou žalobcom označených ukrátených pohľadávok nevyrovnal a konkrétne neuviedol žiadne presvedčivé dôvody, pre ktoré nie je možné takto označených veriteľov považovať za veriteľov, ktorých pohľadávky boli ukrátené a teda, že nedošlo k naplneniu zákonom stanovených podmienok vyplývajúcich z § 57 ods. 4 ZKR. Žalobca si splnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť ohľadom označenia konkrétnych konkurzných veriteľov, ktorých pohľadávky existovali k momentu účinnosti odporovaných úkonov. „Žalovaný vo svojom Vyjadrení zároveň uviedol, že predmetné napádané právne úkony neboli vykonané s úmyslom ukrátiť veriteľa Úpadcu a preto nemohol byť takýto úmysel Žalovanému známy, nakoľko tento úmysel neexistoval, v dôsledku čoho nemožno v súvislosti s predmetnými právnymi úkonmi hovoriť o ukracujúcich právnych úkonoch. Takéto tvrdenia Žalobca namieta, nakoľko strohé tvrdenia, že úkony neboli vykonané v úmysle ukrátiť veriteľov a preto „logicky" nejde o ukracujúce právne úkony, nemožno jednoznačne považovať za relevantné pre samotné posúdenie ukracujúceho charakteru právnych úkonov.“ Napádané úkony je potrebné posúdiť z hľadiska ich obsahu, výšky požadovanej odplaty i v celkovom kontexte, z čoho vplýva, že boli vykonané v úmysle ukrátiť veriteľov. Ďalšou dôležitou skutočnosťou je i fakt, že žalovaný a úpadca sú zároveň spriaznenými osobami v ktorých mene konali totožní štatutárni zástupcovia, ktorí tieto úkony, tvoriace súčasť súboru viacerých takýchto úkonov, využívali na hospodársky neopodstatnené zmenšovanie majetku. Odplata, za jednotlivé činnosti, bola zjavne neprimeraná, nakoľko nebolo preukázané, že žalovaný poskytol úpadcovi akúkoľvek ekvivalentnú službu. Pokiaľ by predmetné úkony neboli realizované, ostalo by úpadcovi výrazne viac likvidného majetku, ktorý by bol slúžil na uspokojenie veriteľov prihlásených pohľadávok. V nadväznosti na skutočnosti spočívajúce v spriaznenosti uvedených subjektov má žalobca za to, že predmetnou otázkou sa okresný súd v napadnutom rozsudku nedostatočne vyrovnal. Úkony uzatvárané medzi spriaznenými osobami sú posudzované prísnejšie a pri sporoch ohľadom odporovateľnosti týchto úkonov dochádza k prenosu dôkazného bremena a k prezumpcii úpadku a ukracujúceho úmyslu (§ 60 ods. 1 ZKR), ako aj k predĺženiu rozhodného obdobia na odporovanie, tak, ako to uviedol už v bode III. Odvolania. „Žalovaný v bode 3. Vyjadrenia taktiež poprel závery vyplývajúce z Rozsudku Najvyššieho súdu SR citovaného Žalobcom. V zmysle záverov tohto rozsudku je potrebné vynaložiť zvýšenú opatrnosť pri posudzovaní tvrdení a dôkazov, ktoré predkladajú spriaznené osoby. S prihliadnutím na uvedené má Žalobca za to, že zo strany Žalovaného doposiaľ nedošlo k riadnemu preukázaniu reálne poskytnutého plnenia, pričom to bol práve Žalobca ktorý v tomto smere uniesol dôkazné bremeno, nakoľko z ním predložených podkladov a uvedených skutočností jasne vyplýva, za akých okolností a za akým účelom boli právne úkony vykonané, v dôsledku čoho je zrejmé že k objektívne preukázateľnému plneniu nedošlo. Zároveň Žalobca poukazuje na fakt, že zo samotného obsahu právnych úkonov vyplýva, že ich predmet je definovaný a formulovaný všeobecne, pričom tu absentuje akýkoľvek mechanizmus, ktorý by umožňoval reálne overiť a spätne preukázať riadne uskutočnenie právnymi úkonmi dohodnutých plnení.“ „V nadväznosti na tvrdenia Žalovaného ohľadom spoločnosti Sysonby Ltd. Žalobca trvá na všetkých svojich argumentoch uvedených v súvislosti s touto spoločnosťou. Žalovaný svoje tvrdenia nepreukázal.“ Navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolacieho návrhu.
25. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa vyjadril písomne žalovaný, ktorý uviedol, že sa ku skutočnostiam uvádzaným žalobcom v jeho vyššie uvedenom vyjadrení niekoľkokrát podrobne v tomto konaní vyjadril (najmä vo vyjadreniach zo dňa 29.11.2017, 12.04.2018 a 4.7.2018 a taktiež vyjadreniach vykonaných na pojednávaniach dňa 14.12.2017 a 20.04.2018), pričom žalovaný trvá na svojich vyjadreniach a v plnom rozsahu na ne odkazuje. Žalovaný zvlášť zdôraznil, že primárnym predpokladom úspešnosti odporovacej žaloby v konkurze v zmysle § 57 ods. 4 ZKR je, že žalobca musí preukázať ukrátenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov úpadcu. Toto je tak vecou dôkazného bremena žalobcu. Žalovaný tvrdil a zdôraznil, že predmetnými právnymi úkonmi nebol ukrátený žiaden veriteľ, preto nie je naplnený základný predpoklad pre úspešnosť odporovacej žaloby uvedený v § 57 ods. 4 zákona ZKR, pričom žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázať ukrátenie. Záveru ohľadom
ukrátenia prihlásenej pohľadávky veriteľa ako predpokladu úspešnosti odporovacej žaloby a dôkazného bremena v tejto veci zodpovedal aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. júla 2014, sp. zn. 25CoKR/2/2014 zverejnený v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR č. 3/2016 pod č. R 33/2016) ako aj iná ustálená judikatúra súdov v tejto veci. V ostatnom sa taktiež žalovaný odvoláva na svoje predchádzajúce vyjadrenia a v plnom rozsahu na nich zotrváva. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
26. Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu bolo doručené žalobcovi dňa 1.10.2018 (č.l. 419 rub spisu), ktorý sa k momentu rozhodovania odvolacieho súdu už nevyjadril.
27. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
28. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/34/2018-423 zo dňa 18.06.2019, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP.
29. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu, obsiahnutým v podaní zo dňa 21.5.2018 (č.l. 375 spisu), vo väzbe k záverom vyjadreným v napadnutom rozsudku okresného súdu sa uvádza, že ani jeden z odvolacích dôvodov nebol relevantný. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na jeho skutkové a právne závery odkazuje. Nebolo preukázané, že by okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ani že by okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.
30. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
31. Pri posudzovaní napadnutého rozsudku okresného súdu v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalobcu krajský súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný, keď nebolo preukázané ani zistené, že by malo byť dokazovanie zopakované alebo doplnené. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uvádza, že k tejto situácii v predmetnej sporovej právnej veci nedošlo, keďže na zistený skutkový stav súdom prvej inštancie boli aplikované rozhodné zákonné ustanovenia ZKR, uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré boli aj správnym spôsobom interpretované.
32. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu bolo zrejmé, že súd prvej inštancie zamietol žalobu za konštatovania, že žalobca v konaní nepreukázal hlavnú hmotno-právnu podmienku odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to existenciu ukracujúcich právnych úkonov. Podľa okresného súdu stav majetku dlžníka - úpadcu pre potreby posúdenia, či konkrétnym právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok jeho veriteľov, je potrebné skúmať k momentu uskutočnenia (účinnosti) odporovaného právneho úkonu, pretože len v kontexte zistených majetkových pomerov dlžníka (úpadcu) k uvedenému momentu možno hovoriť o tom, že právny úkon ukracuje uspokojenie (prihlásenej) pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.
33. Odvolací súd vo všeobecnosti k predmetu prejednávanej veci ako i vo vzťahu k odvolaniu zdôrazňuje, že hmotno-právnym predpokladom každej odporovateľnosti je, že ide o negatívny ekonomický dopad právneho úkonu dlžníka na uspokojenie pohľadávok veriteľov, resp. ide o ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa. Žalobca v konaní musí preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní prihlásil pohľadávku. Pretože v konkurznom konaní ide vždy o pluralitu veriteľov, je právne irelevantné, pohľadávka ktorého a koľkých veriteľov bola ukrátená. Veriteľ musí mať pohľadávku proti dlžníkovi v čase vykonania právneho úkonu dlžníka, resp. v momente, keď právny úkon nadobudne účinnosť. Všeobecne je možné odporovať iba tomu právnemu úkonu,
ktorý ukrátil niektorého z veriteľov. Ide o základný predpoklad odporovateľnosti. Právny úkon, ktorý nespĺňa uvedený predpoklad, nie je možné napadnúť odporovateľnosťou, resp. nie je možné byť úspešný v súvislosti s takto podanou žalobou vo vyvolanom súdnom spore. Predpokladom úspešného odporovania právnemu úkonu dlžníka je to, že žalobca musí tak tvrdiť, ako aj dokázať všetky hmotno- právne predpoklady pre odporovateľnosť takéhoto právneho úkonu. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Sporová strana má povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením sa premietnu do nepriaznivého rozhodnutia, ktoré nepriaznivé rozhodnutie nesie tá sporová strana, ktorá si tieto povinnosti, a to povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ sporová strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti sporovej strany, ktorá si nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo 6/2010 zo dňa 22. septembra 2010). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer medzi stranami konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.
34. Je nepochybné, že účelom inštitútu odporovateľnosti je zabezpečiť ochranu veriteľov pred právnymi úkonmi ich dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu jeho majetku, a tým k zmareniu alebo obmedzeniu možností, aby sa veriteľ z tohto majetku dlžníka uspokojil. Podmienky, za ktorých môže správca právnemu úkonu dlžníka odporovať, sú vyjadrené vo všeobecnosti v § 57 a nasl. ZKR. Dôkazné bremeno má v tomto smere výlučne správca. Konkrétny právny úkon dlžníka - úpadcu spôsobí ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľa v zásade vtedy, keď sa právnym úkonom dlžníka - úpadcu zmenší jeho majetok v takej miere, že prihlásené pohľadávky veriteľov v rámci konkurzného konania nebudú môcť byť uspokojené buď vôbec alebo len čiastočne. Predpokladom odporovateľnosti je objektívny ekonomický dôsledok vykonaných právnych úkonov. To, či právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľa, resp. veriteľov, je vždy vecou zisťovania, dokazovania v každom konaní. Aj keď právnym úkonom dôjde len k zmenšeniu majetku dlžníka - úpadcu, nie je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie prihlásenej pohľadávky veriteľa. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd uvádza, že po dôkladnom oboznámení s argumentáciou žalobcu v žalobe ako i v bode II. odvolania vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku, nemohol konštatovať priestor na odklon od žalobcom namietaných záverov súdu prvého stupňa. Ak žalobca v odvolaní argumentoval tým, že „v čase uzatvorenia odporovateľných právnych úkonov existovala (od 01.01.2010) splatná pohľadávka veriteľa MAGNA ENERGIA a.s., so sídlom Nitrianska 18/7555, 921 01 Piešťany, IČO : 35 743 565, spolu vo výške 601.869,49 €, ktorá nebola uspokojená, bola prihlásená do konkurzu na majetok Úpadcu a zapísaná do Zoznamu pohľadávok pod položkou 71. Predmetná pohľadávka nebola popretá správcom ani žiadnym z veriteľov a v dôsledku týchto skutočností sa považuje za zistenú. Dôkazom tvrdených skutočností je Prihláška zo dňa 09.12.2014 s prílohami, ktorá bola Žalobcom predložená už spolu so Žalobou. Tvrdenia o právnej neexistencii uvedenej pohľadávky, ktorá bola ukrátená predmetnými právnymi úkonmi nie sú v zhode s právnou realitou, nakoľko v čase vykonania napádaných úkonov existoval rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý priznával spoločnosti MAGNA ENERGIA a.s., právo na peňažné plnenie, pričom tento rozsudok nikdy nebol právoplatne zrušený. Zároveň, v čase uzatvorenia odporovateľných právnych úkonov, konkrétne od 29.04.2009, existovala aj splatná pohľadávka veriteľa SFÉRA, a.s., so sídlom Vlastenecké nám. 10, 851 01 Bratislava, IČO : 35 757 736, spolu vo výške 2.625,59 €, ktorá taktiež nebola uspokojená, bola prihlásená do konkurzu na majetok Úpadcu a bola zapísaná do Zoznamu pohľadávok pod položkou 12.“, tak z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplývajú tvrdenia žalovaného, ktoré skutočnosti žalobcom osobitne namietané a ani spochybnené v relevantnom štádiu konania neboli, preto mohli byť považované za nesporné, že „...Podľa účtovnej závierky úpadcu za rok 2010 hodnota úpadcovho majetku v roku 2010 predstavovala sumu 3.826.553,-
Eur a celkové záväzky boli vo výške 1.909.118,- Eur, z ktorých väčšiu časť tvoril úver poskytnutý bankou, ktorý však v tej dobe nebol splatný, pretože jeho predčasná splatnosť nastala až v 09/2014 a imanie úpadcu bolo vo výške 1.807.968,- Eur. Úpadca v roku 2010 dosiahol výsledok hospodárenia po zdanení - zisk vo výške 565.571 Eur a mal nerozdelený zisk z minulých rokov vo výške 183.756 Eur. V roku 2010 úpadca mal tržby z predaja vo výške 8.112.602 Eur. Z toho vyplýva, že hodnota majetku úpadcu v rozhodnej dobe, t.j. v dobe vykonania predmetných úkonov, vysoko presahovala hodnotu záväzkov úpadcu.“ Za tohto stavu potom odvolacia námietka žalobcu, že boli preukázané predpoklady odporovateľnosti napadnutých právnych úkonov odporovacou žalobou, potom nemohla byť vyhodnotená ako relevantná. Žalobca bol povinný preukázať, že majetok dlžníka - úpadcu po účinnosti odporovaných právnych úkonov už nestačil na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov, resp. že sa znížila miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka, k čomu zo strany žalobcu v rámci jeho dôkaznej povinnosti nedošlo. Okresný súd preto podľa odvolacieho súdu správne postupoval, ak konštatoval nepreukázanie základnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to že ide o ukracujúce právne úkony, keďže v danej veci nepreukázal kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka - úpadcu, a preto nepreukázal základnú hmotno-právnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu. Bolo na žalobcovi, aby preukázal stav majetku úpadcu k momentu uskutočnenia napadnutých právnych úkonov, či došlo k zmenšeniu možnosti uspokojenia pohľadávok veriteľov v čase uskutočnených právnych úkonov, ktorí veritelia si prihlásili svoje pohľadávky v konkurznom konaní. Správca mal uviesť a preukázať hodnotu majetku úpadcu - dlžníka pred účinnosťou sporných právnych úkonov a pohľadávky veriteľov, ktoré by sa mohli z tohto majetku dlžníka uspokojiť. Žalobca musí v konaní preukázať, že majetok dlžníka po účinnosti odporovaných právnych úkonov už nestačil na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov v dôsledku účinnosti odporovaných právnych úkonov, resp. že sa znížila miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka. Predpokladom každej odporovateľnosti, a teda aj v zmysle § 57 ods. 4 ZKR je zníženie uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka, čo predpokladá také zmenšenie hodnoty majetku dlžníka, že po účinnosti odporovaného právneho úkonu dlžníka sa zníži, ukráti uspokojenie pohľadávok veriteľov. K tomu dochádza aj vtedy, ak dlžník nemal ani pred vykonaním odporovaného právneho úkonu dostatok majetku na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov, avšak po účinnosti tohto právneho úkonu sa miera uspokojenia pohľadávok veriteľov ešte viac zníži. Na druhej strane platí, že aj keď dôjde odporovaným právnym úkonom k zníženiu hodnoty majetku dlžníka, avšak zostávajúci majetok dlžníka stačí na uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka, ktorí majú pohľadávky v čase účinnosti právneho úkonu, nemôže byť odporovacia žaloba úspešná.
35. Záver o ukrátení veriteľov dlžníka - úpadcu nebolo možné bez ďalšieho prijať len z obsahu žalobcom predložených a označených listinných dôkazov, keďže tieto neposkytovali porovnanie stavu majetku pred uskutočnením napadnutých právnych úkonov a po ich účinnosti a neumožňovali tak vyhodnotiť kvalifikovaný dopad právnych úkonov dlžníka v jeho majetkovej sfére. Odvolací súd vo vzťahu ku svojím záverom osobitne poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, najmä na bod 29, v ktorom je konštatované, že „Žalovaný tvrdil, že nešlo o nevýhodné, či ukracujúce zmluvy, resp. úkony bez primeraného protiplnenia alebo úkony v neprospech úpadcu alebo jeho veriteľov, ako sa snaží tvrdiť žalobca a to z dôvodov vyššie uvedených. Taktiež výška zmluvných plnení bola v danom odvetví obvyklá. Žalobca nepreukázal opak.“ Okresný súd vo vzťahu k žalovanému v bode 29 napadnutého rozsudku uviedol „...Svoje tvrdenia riadne preukázali predloženými listinami a súd sa s tým stotožnil bez potreby ďalšieho doplnenia, nakoľko vyššie uvedené zdôvodnenie je postačujúce“. Z bodu 30 napadnutého rozsudku okresného súdu, podľa zistení odvolacieho súdu vyplýva, že „...Teda bolo preukázané, že úpadca v čase vykonania predmetných právnych úkonov nebol v úpadku, čo vyplýva z jeho obratov, či zisku a z účtovnej závierky. Všetky pohľadávky vznikli v roku 2014, preto žalovaný nemohol mať vedomosť o nejakom úmysle úpadcu ukrátiť veriteľov, keďže ani sám úpadca nemohol mať taký úmysel, nakoľko nemohol predpokladať zmenu jeho finančnej situácie o cca 4-5 rokov. Odmena vyplatená žalovanému bola neporovnateľne v nižšej výške, než úpadca dosahoval činnosťou žalovaného zisk, resp. jeho majetok. Žalovaný svojou činnosťou preukázateľne zvyšoval majetok úpadcu“.
36. Odvolací súd vo vzťahu k bodu III. odvolania uvádza, že ak okresný súd konštatoval nepreukázanie základnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to že ide o ukracujúce právne úkony, s ktorým záverom, sa ako s vecne správnym odvolací súd, vzhľadom na výsledky odvolacieho konania, stotožnil, tak potom nebolo dôvodu, aby osobitne okresný súd zaujal stanovisko k žalobcom tvrdenej spriaznenosti. Pokiaľ ide o tvrdenia v rovine statusu - spriaznenej osoby, tak uvedené predsa neznamená, že by bol žalobca v rámci svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti zbavený dokazovať, že ide o ukracujúce právne úkony, t.j. nie je zbavený povinnosti preukázať základný hmotno-
právny predpoklad odporovacej žaloby, a to, že ide o ukracujúce právne úkony. Krajský súd dodáva, že spriaznenosť s osobou dlžníka pri právnom úkone predpokladá úpadok dlžníka, úmysel ukrátiť veriteľa, ale nepredpokladá ukrátenie, ktoré je nevyhnutné pri odporovacej žalobe preukázať, k čomu zo strany žalobcu podľa vyššie uvedených zhodnotení nedošlo. Dôkazné bremeno v danom sporovom prípade bolo na žalobcovi. Právnym následkom neunesenia tohto dôkazného bremena bol neúspech žalobcu v spore, keď žaloba žalobcu bola zamietnutá, čo bol vecne správny spôsob rozhodnutia okresným súdom, preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
37. Odvolací súd uvádza, že záver o ukrátení veriteľov dlžníka - úpadcu nebolo možné bez ďalšieho prijať len z obsahu žalobcom predložených a označených listinných dôkazov, keďže tieto neposkytovali porovnanie stavu majetku pred uskutočnením napadnutých právnych úkonov a po ich účinnosti a neumožňovali tak vyhodnotiť kvalifikovaný dopad právnych úkonov dlžníka v jeho majetkovej sfére. S týmto záverom okresného súdu ako je uvedený krajským súdom, nesúhlasil žalobca v podanom odvolaní, ktorý mal za to, že boli splnené a preukázané všetky všeobecné, ako aj osobitné podmienky odporovateľnosti právnych úkonov, ktoré boli predmetom žaloby.
38. V odvolaní žalobca namietal, že bolo porušené jeho právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, a to najmä tým, že „...tvrdenia uvedené v bode 24. odôvodnenia Rozsudku, kde nie je možné rozlíšiť ktoré tvrdenia sú tvrdenia Žalovaného, a čo majú byť už samotné skutkové zistenia konajúceho súdu. Samotné tvrdenia obsiahnuté v bode 24 a v bode 25 pokiaľ majú byť považované za skutkové zistenia súdu nemôžu obstáť v teste presvedčivosti, nakoľko sú vágne a obsahujú neurčité pojmy neobvyklé pre úradný jazyk súdnych rozhodnutí“ a tiež tým, že „...Reakcia súdu na všetky zásadné argumenty Žalobcu má v napadnutom rozhodnutí spravidla len podobu strohej negácie v podobe žalobca svoje tvrdenia nepreukázal, a to aj napriek tomu, že žalobca na podporu svojich tvrdení vždy predkladal, alebo označoval konkrétne dôkazy. Súd nemusí žalobe vždy vyhovieť, ale jeho rozhodnutie musí byť adekvátne odôvodnené tak, aby napĺňalo atribút presvedčivosti a javilo sa aj nestrannému pozorovateľovi ako spravodlivé.“ Vo vzťahu k tejto citovanej argumentácii žalobcu, ale i k ďalšej, ktorá je obsiahnutá v bode IV. odvolania žalobcu odvolací súd uvádza, že uvedenia okresným súdom, v bode 24, 25 napadnutého rozsudku, na ktoré poukazoval žalobca a ním citovaná veta v odvolaní „...Hoci sa viedli súdne spory, ale preto, že úpadca ich predsa popieral, preto ich odmietal zaplatiť, nepovažoval ich za pohľadávky“, ktorú vetu vyhodnotil ako porušenie práva na presvedčivosť, pričom bez ďalšieho opomenul (odvolateľ) ostatné odôvodnenie vyplývajúce z napadnutého rozsudku a vyvodil záver, že „Existencia pohľadávky pritom nemôže závisieť na subjektívnom dojme alebo postoji žalovaného alebo úpadcu, právna existencia spornej pohľadávky sa deklaruje spôsobom ex post a účinky autoritatívnej súdnej alebo inej zákonnej deklarácie o existencii pohľadávky znamenajú, že táto pohľadávka tu existovala už v žalobcom tvrdenom čase“, nemohli vzhľadom na celé obsahové znenie napadnutého rozsudku okresného súdu, viesť odvolací súdu k záveru, aby sa stotožnil s touto odvolacou námietkou žalobcu. Odvolací súd pri tomto svojom závere berie do úvahy celé obsahové znenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky sú pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje so žalobcom a jeho citáciou z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03-30 a rovnako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z Uznesenia sp. zn. 2 Cdo 238/2008 zo dňa 30. novembra 2009, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012], avšak dospel na rozdiel od žalobcu k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu kritériá pre dostatočné odôvodnenie, splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho
preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach, na ktorom závere nič nemení ani veta, ktorú citoval žalobca v odvolaní. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
39. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 114/2012 zo dňa 5. júna 2012 „Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu“.
40. K odvolaniu žalobcu v bode V., v ktorom žalobca primárne uviedol, že „Pri posudzovaní sporných skutočností a najmä zo strany Žalovaného predložených tvrdení a dôkazov, mal konajúci súd vynaložiť zvýšenú opatrnosť, a to najmä vzhľadom na vzťah spriaznenosti. Tento právny názor zastával aj Najvyšší súd SR v Rozsudku pod sp. zn. 1Obo/5/2014“, odvolací súd uvádza, že sa dôsledne oboznámil s predmetným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z predmetného rozhodnutia však nevyplýva skutková ani právna identita s prejednávanou vecou. Najvyšším súdom Slovenskej republiky bolo konštatované, že „...V konaní o určenie pravosti pohľadávky, uplatnenej v konkurznom konaní, je pri posudzovaní dôveryhodnosti predkladaných dôkazov, osvedčujúcich existenciu a výšku takejto pohľadávky, potrebné zohľadniť aj princíp rovnosti postavenia veriteľov v konkurznom konaní a spriaznenosť veriteľa popretej pohľadávky s úpadcom.“ Z poznámky uvedenej v predmetnom rozhodnutí vyplýva, že „...V predmetnom konaní bolo potrebné zohľadniť dôveryhodnosť predkladaných dôkazov pre určenie pravosti pohľadávky uplatnenej veriteľmi v konkurznom konaní, pričom postavenie veriteľov výrazne ovplyvnilo nazeranie na povahu uplatnených pohľadávok súdom. Hoci je úlohou správcu preskúmať prihlásené pohľadávky a podľa svojich zistení ich na prieskumnom pojednávaní poprieť alebo nie, je následne aj úlohou súdu už v konaní o skúmaní pravosti takýchto pohľadávok prihliadnuť na okolnosti ich vzniku a postupu veriteľov v konaní. Úlohou incidenčného konania nie je opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, pretože to je úlohou správcu. Účelom incidenčného konania je rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. Z ustálenej judikatúry a nálezov ústavného súdu (napr. uzn. NS SR, sp. zn. 3 Obdo 70/2016, nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 409/2013) vyplýva, že incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi a v ktorom by tak predmetom skúmania konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. Pokiaľ však správca poprie samotnú podstatu pohľadávky, je konajúci súd povinný vyhodnotiť jeho úvahu a prihliadnuť pri skúmaní pravosti pohľadávky na všetky okolnosti jej vzniku a na vzťah úpadcu a veriteľov z takejto pohľadávky.“ Odvolací súd napriek tomu, že žalobcom citované závery najvyššieho súdu sú viazané na skutkový stav v najvyšším súdom prejednávanej veci, konštatuje, že vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, nie je namieste konštatovanie, že okresný súd nevenoval pozornosť osobitným okolnostiam prípadu. Ak žalobca vyčítal okresnému súdu, že „bol zhovievavý k nedostatku dôkazov na strane Žalovaného a napríklad na preukázanie právnej existencie
spoločnosti Sysonby Ltd., v rozhodnom čase mu stačil aj nepriamy dôkaz a rovnako relevantný dôkaz o nespôsobilosti tejto spoločnosti na akékoľvek obchodovanie konajúci súd bez presvedčivých nezobral do úvahy“, tak potom nie je zrejmé, v čom bola žalobcom tvrdená zhovievavosť okresného súdu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že „...žalovaný riadne preukázal svoje tvrdenia, pričom žalobca vychádza len z nejakých hypotetických presvedčení, keďže tvrdil o vytvorení spol. Sysonby Ltd len za účelom realizácie simulovaných obchodov, a využívaná len ako nejaká schránka zhromažďujúca záväzky, avšak toto nijako nepreukázal. Dokonca spochybnil existenciu danej spoločnosti, resp. že v čase prevzatia dlhu nebola oprávnená podnikať a nezaplatenie registračného poplatku tamojšie právne predpisy spájajú so zánikom podnikania, čo však žalovaným bolo relevantne vyvrátené, nakoľko preukázal relevantnou listinou, že spoločnosť existovala a aj existuje, a to aj v roku 2015 (č.l. 343)“, ak žalobca s predmetnou obranou žalovaného a ním produkovanými dôkazmi nesúhlasil bolo výslovne v jeho dispozícii produkovať dôkazy, ktorými by vyvrátil dôkazy produkované žalovaným v tejto rovine, k čomu však nedošlo. Podľa krajského súdu je namieste pripomenúť že „...Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 6/2010 z 22.10.2010).
41. Krajský súd vzhľadom k aplikácii § 387 ods. 2 CSP, keď sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a naň odkazuje, zvýrazňuje, že vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu nie je potrebné ani žiaduce opätovne zopakovať skutkové zistenia a právne závery, ktoré vyplývajú z napadnutého rozsudku okresného súdu, ale je postačujúce na ne len odkázať (uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 350/09, rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 170/2005).
42. Za dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní, vo väzbe na vyvodené závery tak okresného súdu ako i krajského súdu, bolo vo vyvolanom odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku tak vo výroku vo veci samej, ako i v závislom výroku vo vzťahu k trovám konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi, o výške ktorej náhrady trov konania rozhodne okresný súd podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.