Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoP/39/2019

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne: Ing. Q. D., rod. L., nar. XX.XX.XXXX bytom T. XXX, Q., právne zast. JUDr. Michal Krnáč, advokát so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, IČO: 37 904 779, proti žalovanému: Ing. O. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, Q., právne zast. Advokátska kancelária Mestická, Slovíková, s.r.o., so sídlom ul. Hviezdoslavova 6, Žilina, IČO: 36 421 910, o vyporiadanie BSM, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -458 zo dňa 08.02.2018 v spojení s opravným uznesením č. k. -536 zo dňa 13.11.2018, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, ktoré sú vedené na Okresnom úrade v Žiline, katastrálny odbor pre okres Žilina, kat. úz. T., a to rodinný dom súp. č. XXX postavený na parc. č. KN-C 307/142, pozemok KN-C 307/94 - orná pôda o výmere 482 m2, pozemok parc. č. KNC 307/129 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 347 m2 a pozemok KN-C 307/142 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 149 m2, ďalej motorové vozidlo Citroen Xantia, rok výroby 1999, EVČ: ZA 992 GJ; motocykel ČZ 175 Šport, rok výroby 1963, EVČ: ZA 702 AE; motocykel Jawa 350, rok výroby 1988, EVČ: ZA 149 AJ; osobné motorové vozidlo AERO MINOR, rok výroby 1.1.1949, striebornej farby. Za preberateľa úveru v E. E. č. úverovej zmluvy 425375430 v zostatkovej výške úveru určil žalovaného. Žalovanému uložil vyplatiť žalobkyni 72.000,- eur do 6. mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal motorové vozidlo Hyundai Accent, rok výroby 2008, EVČ: ZA 397 DH; motorové vozidlo Citroen Saxo, rok výroby 2003, EVČ: ZA 935 BR. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že za rozhodujúcu skutočnosť pri rozhodovaní, komu z bývalých manželov prikázať rodinný dom spolu s pozemkami do výlučného vlastníctva, vzal súd prvej inštancie skutočnosť, že žalovaný sa chystá uzatvoriť sobáš, chce si založiť rodinu. Zároveň aj z fotodokumentácie vyplýva, že dom bol postavený s ohľadom na žalovaného záľuby, t.j. rekonštrukcia a oprava veteránov a preto rodinný dom spolu s ostatnými pozemkami prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného. Je pravdou, že žalobkyňa sa chce starať o svoju chorú mamu, čo však bude možné aj v inom prostredí, ako v tomto rodinnom dome. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že sporové strany sa v priebehu pojednávaní dohodli na cene nehnuteľností, t.j. rodinného domu vo T., ktorého cenu zhodne stanovili na sumu 190.000 eur. Takisto sa dohodli na hnuteľných veciach, t.j. na zariadení rodinného domu v sume 12.000 eur. Dohodli sa aj na cene motorových vozidiel - auto Citroen Xantia 500 eur, Citroen Saxo 500 eur a Hyundai Accent 800 eur. Cena motoriek, na ktorej sa takisto zhodli, bola 800 eur. Čo sa týka vozidla Minor - veterán, tento je bez EČV. Pokiaľ ide o dvojizbový byt

na O. ul., ktorý získala žalobkyňa ešte v roku 1999, pred uzatvorením manželstva, a ktorý si kúpila na úver, žalobkyňa nepopierala, že pri rekonštrukcii bytu jej pomáhal žalovaný a aj z tohto dôvodu potom polovicu bytu previedla, resp. darovala žalovanému. Ten opätovne previedol svoj podiel na žalobkyňu, pretože chcel získať od jeho zamestnávateľa služobný byt vo väčšej výmere, avšak podmienkou bolo, aby nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť, resp. nebol spoluvlastníkom nehnuteľnosti. Následne mu Colný úrad v Žiline pridelil trojizbový služobný byt, ktorý neskôr odkúpili do bezpodielového spoluvlastníctva za sumu 22.000 eur. Sporové strany nerozporovali tú skutočnosť, že na kúpu tohto služobného bytu boli použité aj finančné prostriedky za odpredaj bytu na O. ul. Následne začali s výstavbou rodinného domu vo T.. Súd prvej inštancie konštatoval, že je nepochybné, že od samého začiatku žalobkyňa rešpektovala tú skutočnosť, že žalovaný sa cítil spoluvlastníkom bytu na O. ul. Navyše finančné prostriedky, ktoré získala za odpredaj tohto bytu, poslúžili neskôr na zakúpenie služobného bytu žalovaného, ktorý tento získal, ako štátny zamestnanec a teda finančné prostriedky, ktoré získala za predaj bytu na O. ul. boli použité na zhodnotenie masy bezpodielového spoluvlastníctva. Žalobkyňu nikto nenútil, aby tieto finančné prostriedky použila na kúpu služobného bytu. Ako manželka investovala svoje finančné prostriedky do spoločného majetku manželov. Finančné prostriedky boli spotrebované a zhodnotené kúpou väčšieho bytu. Nemožno teda reálne očakávať, aby to bol žalovaný, ktorý by jej vrátil finančné prostriedky, ktoré boli použité na rozšírenie a zveľadenie majetku v tom čase manželov. Za preberateľa hypotekárneho úveru vo výške 54.444,08 eur súd prvej inštancie určil žalovaného, ktorý bude povinný vyplatiť na vyrovnanie podielov žalobkyni sumu 72.000,-eur do 6. mesiacov od právoplatnosti rozsudku.

3. Voči citovanému rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhovala rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázala na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých súčasťou práva na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. V prípade rozsudkov týkajúcich sa vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyplýva z rozhodovacej činnosti súdov osobitná požiadavka na obsah ich odôvodnenia. V zmysle názoru Najvyššieho súdu Českej republiky vyjadreného v rozhodnutí , rozsudok vydaný v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva musí byť náležite odôvodnený nielen vo vzťahu k záverom o kvalitatívnom obsahu vyrovnania, teda o tom, ktoré veci z bezpodielového spoluvlastníctva prípadnú tomu ktorému z bývalých manželov, ale aj z hľadiska určenia podielov a ich prípadného vyrovnania. Z odôvodnenia rozsudku súdu musí byť jednoznačne zrejmé, ako súd dospel k záveru o výške sumy, ktorú je jeden z účastníkov povinný zaplatiť druhému účastníkovi na vyrovnanie podielu. Preto výpočet musí byť natoľko prehľadný, aby umožňoval posúdenie jeho správnosti. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa nenachádza žiadny výpočet, ani žiadny opis postupu, z ktorého by bolo možné určiť ako súd dospel k výške náhrady, ktorá má byť vyplatená. Súd v tomto prípade zároveň postupoval v rozpore s ustanovením v znení neskorších predpisov, keď prakticky vôbec nevysvetlil dôvody, pre ktoré prikázal rodinný dom v T. do vlastníctva žalovaného a zároveň sa nevysporiadal s argumentáciou žalobkyne, ktorá uviedla, že dom žiada prikázať do svojho vlastníctva s poukazom na skutočnosť, že sa potrebuje starať o svoju chorú matku. Zároveň súdu prvej inštancie uviedla, že v čase rozhodovania už disponovala sumou potrebnou na výplatu podielu žalovaného, nakoľko brat žalobkyne odkúpil od ich matky dom, ktorý mala matka vo svojom vlastníctve, a z týchto prostriedkov je tak pripravená vyplatiť podiel žalovaného. Súd len konštatoval, že žalobkyňa sa môže o svoju matku starať aj v inom prostredí. Zo zvukového záznamu zo dňa 08.02.2018 vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď (ako vyplýva z 33. minúty nahrávky) na pojednávaní v rámci odôvodnenia rozsudku uviedol, že žalovaný, čaká so svojou partnerkou dieťa. Žalovaný na otázku súdu, ktorou sa chcel súd uistiť, že tomu tak je, odpovedal, že dieťa nečakajú. Pričom z odôvodnenia na pojednávaní je zrejmé, že uvedené bolo zásadným dôvodom pre rozhodnutie o prikázaní nehnuteľnosti do vlastníctva žalovaného. Súd ďalej už len účelovo poukázal na záľubu žalovaného vo veteránoch a prikázal dom do jeho výlučného vlastníctva, pričom ho zaviazal vyplatiť žalobkyni sumu 72.000 ,- eur do šiestich mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie sa v tomto prípade vôbec nezaoberal tým, či žalovaný disponuje takýmito finančnými prostriedkami, resp. či ich dokáže zadovážiť. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva presný opak, nakoľko žalovaný ide uzatvárať nové manželstvo a údajne si chce založiť aj rodinu, čím sa nepochybne výrazne zvýšia jeho náklady a šanca na dobrovoľné plnenie zo strany žalovaného sa tak javí ako mizivá. Žalobkyňa zároveň poukázala aj na skutočnosť, že ju súd svojím rozhodnutím postavil do bezvýchodiskovej situácie, nakoľko dom prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného a zároveň mu ponechal na vyplatenie podielu žalobkyne lehotu

šesť mesiacov, počas ktorých nemá žalobkyňa ako vyriešiť svoju bytovú otázku, a to aj s poukazom na skutočnosť, že sa potrebuje starať o svoju ťažko chorú matku. Súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil vec aj vtedy, keď sa vysporiadaval s otázkou vlastníctva k bytu na O. ulici. Skutočnosť, či sa žalovaný cítil byt' spoluvlastníkom bytu na O. ulici je v tomto prípade absolútne irelevantná, nakoľko v čase, kedy mal žalovaný vynakladať peňažné prostriedky na byt vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, neboli žalobkyňa a žalovaný manželmi, a preto nemožno na tieto prostriedky prihliadať pri vyporiadaní tohto bezpodielového spoluvlastníctva. Žalobkyňa však v celom rozsahu poprela, že by sa žalovaný akokoľvek podieľal na financovaní uvedenej nehnuteľnosti. Táto ako vyplýva aj zo žalobkyňou predložených listinných dôkazov (výpisov z účtu) bola vždy financovaná jedine z prostriedkov a účtu žalobkyne. Z bodu 22. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd pri vyporiadavaní bezpodielového spoluvlastníctva postupoval contra legem, nakoľko priamo z ustanovenia v znení neskorších predpisov vyplýva, že je každý z manželov oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok. Je nepochybné, že v ustanovení výslovne priznáva manželovi nárok na to, aby mu bolo vrátené, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, ale súd napriek výslovnému a jasnému zneniu zákonného ustanovenia postupoval v absolútnom rozpore s týmto ustanovením a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec nie je možné zistiť, ako k takémuto záveru dospel.

4. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že predmet konania, ako aj hodnota jednotlivých položiek tvoriacich BSM manželov boli v konaní ustálené dohodou oboch účastníkov, z ktorého dôvodu považuje za neopodstatnený argument žalobkyne, že rozsudok neobsahuje žiadny výpočet ani opis postupu súdu, akým dospel k výške náhrady. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou, v zmysle ktorej žiadala prikázať dom do svojho vlastníctva ani s tým, že v čase rozhodovania už disponovala sumou potrebnou na výplatu podielu žalovaného, nakoľko jej brat odkúpil dom od ich matky a z týchto prostriedkov je pripravená vyplatiť podiel žalovaného, tieto svoje tvrdenia nepreukázala. Podľa výpisu z katastra nehnuteľností sú vlastníkmi predmetného domu naďalej matka a otec žalobkyne, ktorí dom pravdepodobne vôbec nepredali a preto je otázny aj pôvod finančných prostriedkov, ktorými žalobkyňa údajne disponovala. Otázna je jej schopnosť vyplatiť žalovaného v prípade prikázania nehnuteľností do jej vlastníctva a to aj vzhľadom na problémy jej zamestnávateľa s vyplácaním miezd a neistou budúcnosťou žilinského letiska. Žalovaný naopak súdu predložil svoje a priateľkine výplatné pásky a uviedol, že finančné prostriedky si zaobstará prostredníctvom hypotekárneho úveru, ktorý budú spoločne splácať. Navyše spoločným bývaním s priateľkou sa jeho náklady znížia, pretože nebude financovať dve domácnosti a budú spoločne financovať len jednu domácnosť. Žalovaný v ďalšom uviedol, že súd neprihliadal na finančné prostriedky investované žalovaným do bytu na O. ulici, ale na základe výpisu z účtu vyjadril názor, že finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa získala za predaj bytu na O. ul. boli použité na zhodnotenie masy BSM. Súd správne určil hodnotu výplatku, ktorej výška bola oboma stranami uznaná v sume 72.000,-eur a ďalej sa tak nemusel vysporiadať s dôkazmi predloženými žalovaným o finančných prostriedkoch, ktoré pochádzali výlučne z jeho vlastníctva a boli tiež zahrnuté do masy BSM. Pokiaľ žalobkyňa žiadala o prikázanie nehnuteľnosti do jej vlastníctva z dôvodu, že v rodinnom dome chce bývať s matkou, ktorá je v zlom zdravotnom stave a potrebuje opateru, poukázal na to, že matka žalobkyne mala zdravotné problémy už v čase trvania ich manželstva a žalobkyňa nikdy nenavrhla žalovanému možnosť nasťahovať ju k nim do domu, aby sa o ňu postarali a teda tvrdenia žalobkyne sú účelové. I keď poukazuje žalobkyňa na zlý zdravotný stav matky, matka žalobkyne strávila v roku 2017 dovolenku v Turecku so žalobkyňou. Navyše rodinný dom vo Q. je z časti zrekonštruovaný a upravený na bezbariérový a teda je pre matku žalobkyne vhodný na bývanie. Žalovaný vyjadril presvedčenie, že žalobkyňa má záujem získať čo najväčšie množstvo finančných prostriedkov prostredníctvom tohto sporu a v skutočnosti nemá záujem trvalo bývať v rodinnom dome vo T., čo vyplýva z emailovej komunikácie právnej zástupkyne žalobkyne zo dňa 20.03.2017 a 09.02.2018. Žalovaný trval na prikázaní nehnuteľných a hnuteľných vecí do svojho vlastníctva tak, ako je uvedené v napadnutom rozsudku z dôvodu, že má k domu vzťah, svojpomocne si na ňom robil veľa prác počas výstavby, dom prispôsobil svojim záujmom a tiež z dôvodu, že v ňom plánuje so svojou manželkou bývať. Zároveň majú aj možnosť kariérneho postupu v práci a je pre nich najvýhodnejšie bývať v mieste trvalého bydliska žalovaného, ktoré je vzdialené 2 km od pracoviska.

5. Žalobkyňa v rámci odvolacej repliky uviedla, že nikdy nesúhlasila s tým, že nehnuteľnosti budú prikázané do vlastníctva žalovaného a tento jej má vyplatiť 72.000,-eur a preto súd prvej inštancie nemohol z tejto sumy vychádzať pri určení výšky výplaty. Z toho dôvodu neodpadla povinnosť súdu

uvádzať výpočet, z ktorého by bolo jednoznačne zrejmé, ako súd dospel k záver o výške sumy, ktorú je jeden z účastníkov povinný zaplatiť druhému účastníkovi na vyrovnanie podielu tak, ako to požaduje konštantná judikatúra. Žalovaný sa na jednej strane domáha dôkazov, ktoré žalobkyňa riadne predložila a na druhej strane ich spochybňuje, ale sám žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení nepredkladá. V tejto súvislosti poukázala ma výpis z účtu, ktorý žalovaný bez dôkazov, len svojim tvrdením spochybňuje. Z tvrdenia žalovaného o výške príjmu jeho a jeho manželky, nie je zrejmé, ako má práca v štátnej správe zabezpečiť dobrovoľné plnenie žalobkyni. Sám žalovaný tvrdí, že si chcú s novou manželkou založiť rodinu, čím narastú náklady a klesnú príjmy, nakoľko budú odkázaní na jeden príjem a preto nemožno tvrdiť, že nárok žalobkyne je zabezpečený. Za dôvodnú nepovažovala žalobkyňa ani argumentáciu žalovaného v súvislosti s prikázaním domu do jeho vlastníctva. Dom nebol prispôsobený pre potreby žalovaného z dôvodu jeho hobby, ide o rodinný dom postavený podľa bežného projektu, dve garáže nie sú ničím výnimočným a boli postavené s tým, že sa rátalo s dvoma autami. Garáže sú obyčajné, nachádza sa v nich bežné vybavenie a nie osobitné zariadenia. Súd prvej inštancie preto vychádza z nesprávnych skutkových zistení, nakoľko žalovaný nepreukázal, že dom bol skutočne osobitne prispôsobený na jeho hobby. Pokiaľ ide o bývanie žalobkyne s matkou, tá ju v dome pravidelne navštevuje a bolo tomu tak vždy, je to pre ňu známe prostredie a vzhľadom na jej zdravotný stav, by mal pre ňu prechod do úplne cudzieho prostredia negatívny dopad. Zároveň na jej zdravotný stav dobre vplývajú spoločné rodinné dovolenky.

6. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov daných ust. , a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario ) rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil v zmysle ust. c/ a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Podstatnou odvolacou námietkou žalobkyne je nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa je naplnený. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie trpí nepreskúmateľnosťou, a to takej intenzity, ktorá odôvodňuje aplikáciu vyššie citovaného ustanovenia . Zároveň je rozhodnutie okresného súdu založené na nesprávnej aplikácii ust. .

8. Podľa (ďalej len „“), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“) , každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

10. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. , ). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ).

11. Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu ().

12. Citovaný (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou" do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvenú v siedmom oddiele druhej hlavy (čl. 46 až 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. ).

13. Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj ).

14. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

15. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp.zn. ) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje (predtým ). Korektným a i ústavne konformným výkladom tohto ustanovenia dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

16. V danom prípade je predmetom sporu vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva toho času už rozvedených manželov ( ), ktoré vzniklo uzavretím ich manželstva a zaniklo rozvodom v zmysle právoplatného rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -22 zo dňa 25.04.2016 ( ).

17. Ak zanikne BSM, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v . Vyporiadanie BSM podľa pozostáva jednak zo stránky kvalitatívnej, t.j. usporiadania vlastníctva k jednotlivým veciam patriacim do BSM, jednak zo stránky kvantitatívnej, ktorá sa týka jednotlivých hodnôt účastníkov - bývalých manželov. Predmetom vyporiadania BSM je všetko, čo do tohto spoluvlastníctva patrilo a čo existovalo ku dňu jeho zániku. Vyporiadanie BSM sa vykonáva ako vyporiadanie v tzv. širšom zmysle, to znamená, že do úvahy sa berú a vyporiadavajú aj pohľadávky a dlhy vzniknuté za trvania manželstva účastníkov a ich spoločného hospodárenia. Pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. V rámci vyporiadania BSM súd i bez návrhu musí prihliadnuť na to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na oddelený (samostatný) majetok niektorého z manželov.

Na druhej strane, manžel, ktorý vynaložil na spoločný majetok prostriedky, ktoré boli jeho výlučným vlastníctvom, je oprávnený požadovať, aby mu bola vrátená hodnota takto vynaložených prostriedkov späť do jeho výlučného vlastníctva.

18. V prejednávanej veci do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov boli zahrnuté a teda boli predmetom vyporiadania jednak nehnuteľnosti- rodinný dom a pozemky, ako aj hnuteľné veci - zariadenie rodinného domu, motorové vozidlá, ako aj peňažný záväzok voči Slovenskej sporiteľni. Strany sa zhodli na ocenení všetkých vecí tvoriacich masu bezpodielového spoluvlastníctva a zhodne ustálili aj zostatkovú výšku nesplateného úveru poskytnutého stranám sporu za trvania manželstva Slovenskou sporiteľnou na základe zmluvy o úvere č. 425375430 a to v sume 54.444,08 eur.

19. Spornou medzi stranami je otázka prikázania rodinného domu spolu s ďalšími nehnuteľnosťami vedenými na Liste vlastníctva č. XXX v k. ú. T. do vlastníctva niektorého z bývalých manželov. Pokiaľ súd prvej inštancie rodinný dom spolu s ďalšími nehnuteľnosťami prikázal do vlastníctva žalovanému, tento svoj záver presvedčivo neodôvodnil a nemá oporu ani v skutkovom stave zistenom vykonaným dokazovaním. Súd prvej inštancie vzal za rozhodujúci dôvod pre prikázanie nehnuteľností do vlastníctva žalovaného najmä to, že dom bol postavený s prihliadnutím na záujmy žalovaného, ktorými sú rekonštrukcia a údržba veteránov, motorových vozidiel a motocyklov. Takéto odôvodnenie však nemožno považovať za dostatočné a presvedčivé vzhľadom na charakter riešenej otázky, ktorá podstatne ovplyvní život strán sporu.

20. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dom bol postavený spoločne, za trvania manželstva, nebolo však preukázané, že by bol dom prispôsobený práve takýmto záujmom žalovaného. Z predložených dôkazov iba vyplýva, že dom má dve garáže, nie je však zrejmá žiadna osobitná úprava domu na tieto účely. Rovnako sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s tým súvisiacou argumentáciou žalobkyne, ktorá žiadala nehnuteľnosti prikázať do svojho výlučného vlastníctva s poukazom na zlý zdravotný stav svojej matky, s ktorou by chcela obývať tento rodinný dom aj vzhľadom k tomu, že uvedené prostredie je jej známe.

21. Odvolaciemu súdu je zrejmé, že je tu silný záujem obidvoch strán sporu, každá strana prednáša svoje argumenty a predstavy o využití spoločne postaveného domu, ku ktorému má nepochybne citový vzťah. Práve preto sa rozhodnutie súdu o tom, komu bude dom a súvisiace nehnuteľnosti prikázané do vlastníctva , musí opierať o starostlivú úvahu a presvedčivú argumentáciu. V tomto ohľade musí súd dostatočne ustáliť skutkový stav veci a zohľadniť celý komplex okolností, z ktorých vyvodí záver, komu zo strán prikáže dom do vlastníctva. Týmito okolnosťami bude predovšetkým účelné využitie domu, možnosti alternatívneho bývania, dochádzka do zamestnania a pod. Rozhodnutie v tomto smere riadne odôvodní, pričom v súlade s ustálenou judikatúrou súdov musí pri rozhodnutí o prikázaní nehnuteľnosti do vlastníctva jedného z bývalých manželov zohľadniť aj skutočnosť, či ten z manželov, ktorému majú byť nehnuteľnosti prikázané do vlastníctva, vierohodne preukázal, že má k dispozícii prostriedky na vyplatenie vyrovnacieho podielu druhého manžela, resp. že ich bude mať v primeranej dobe. Takéto úvahy totiž v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie absentujú. Súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, či žalobca alebo žalovaná disponujú reálne dostatkom finančných prostriedkov na výplatu druhej strany, resp. akým spôsobom si zabezpečia finančné prostriedky na tento účel. Táto skutočnosť je mimoriadne dôležitá aj preto, aby si druhá strana mala možnosť vyriešiť potrebu bývania.

22. Súd prvej inštancie tiež neodôvodnil, na základe akého výpočtu došiel k sume 72.000,-eur, ktorú je povinný žalovaný vyplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielov z vyporiadavaného bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z odôvodnenia rozsudku o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov musí byť jednoznačne zrejmé, ako súd dospel k záveru o výške sumy, ktorú je jeden z účastníkov povinný zaplatiť druhému účastníkovi na vyporiadanie podielu. Preto výpočet musí byť natoľko prehľadný, aby umožňoval posúdenie jeho správnosti (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ). Preto nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že postačuje, že sa na výške tejto sumy v podstate dohodli na pojednávaní, hoci ani s týmto tvrdením nemožno súhlasiť. Strany sa síce dohodli na zostatkovej hodnote vecí a stave záväzkov, vychádzajúc z tejto dohody ale matematický výpočet vyporiadacieho podielu je nesprávny.

23. Rovnako súd prvej inštancie neuviedol, na základe akých úvah uložil žalovanému povinnosť vyplatiť vyrovnací podiel žalobkyni v lehote 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Podľa ,

lehota na plnenie (tzv. paričná lehota) je tri dni, pričom plynie od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutím súdu môže byť predĺžená, ak to odôvodňujú konkrétne okolnosti prípadu, spravidla v prípadoch, keď je splnenie uloženej povinnosti v lehote troch dní objektívne nemožné. Toto rozhodnutie však musí súd náležite odôvodniť. V prípade určenia lehoty na plnenie v spore o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov musí súd zohľadniť nielen výšku tejto sumy, ale posúdiť jej primeranosť aj z hľadiska toho, že manžel, ktorému nebude prikázaný rodinný dom do vlastníctva, si musí zaobstarať svoje vlastné bývanie.

24. Žalobkyňa vo svojich odvolacích námietkach vytkla aj nesprávne skutkové zistenia a právne závery súdu prvej inštancie pri vysporiadaní sa s otázkou vlastníctva k bytu na O. ulici, ktorý predstavoval jej oddelený majetok. Súd prvej inštancie vyslovil, že nemožno očakávať, aby žalovaný vrátil finančné prostriedky žalobkyni, ktoré boli použité na rozšírenie a zveľadenie majetku manželov, keď žalobkyňu nikto nenútil, aby tieto prostriedky použila na kúpu spoločného bytu. Súdom prvej inštancie vyslovený záver však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a zároveň súd prvej inštancie zrozumiteľne neodôvodnil, z akého dôvodu neaplikoval ustanovenie .

25. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa nadobudla byt na O. ulici ešte pred uzatvorením manželstva. Po uzatvorení manželstva došlo k prevodu spoluvlastníckeho podielu 1 na žalovaného, avšak následne tento previedol spoluvlastnícky podiel späť na žalobkyňu. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že v prípade tohto bytu ide o oddelený majetok žalobkyne, ktorý sa nestal súčasťou BSM (nadobudnutie mimo manželstva, darovanie a následný prevod). Žalovaný nepreukázal, že by do rekonštrukcie bytu investoval finančné prostriedky resp. pomáhal so splácaním úveru. Naopak žalobkyňa poprela, že by sa žalovaný akokoľvek podieľal na financovaní uvedenej nehnuteľnosti. Zo žalobkyňou predložených listinných dôkazov (výpisov z účtu) bolo preukázané, že nehnuteľnosť bola financovaná z prostriedkov a účtu žalobkyne. Keď teda následne žalobkyňa byt predala a finančné prostriedky z predaja bytu použila čiastočne na kúpu materiálu na stavbu rodinného domu a zníženie úveru, mal súd prvej inštancie prihliadnuť na to, že zo svojho vlastného majetku vynaložila finančné prostriedky na spoločný majetok, za predpokladu, že žalobkyňa preukázala výšku takýchto investícii. Ide o oddelený majetok jedného z manželov, ktorý ak bol preukázateľne vynaložený na spoločný majetok, musí byť manželovi nahradený v rámci vyporiadania BSM ( ).

26. Napokon odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že výrok II. napadnutého rozsudku, ktorým určil, že preberateľom úveru v E. E. č. úverovej zmluvy 425375430 v zostatkovej výške úveru sa stáva žalovaný, je nevykonateľný. Odvolací súd už prípisom zo dňa 08.11.2018 vrátil spis okresnému súdu, nakoľko zistil, že súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 08.02.2018 verejne vyhlásil rozsudok, pričom výrokom II. rozhodol, že preberateľom úveru v E. E. č. úverovej zmluvy 425375430 v zostatkovej výške úveru sa stáva žalovaný. Takéto znenie výroku je uvedené v zápisnici z pojednávania, na ktorom bol rozsudok vyhlásený (č. l. 452 spisu) a zaznamenané v zvukovom zázname z pojednávania. V písomnom vyhotovení citovaného rozsudku však výrok II. znie: „Preberateľom úveru v E. E. č. úverovej zmluvy 425375430 v zostatkovej výške úveru 54.444,08 eur sa stáva žalovaný.“ Z uvedeného je zrejmý nesúlad medzi vyhláseným znením výroku II. rozsudku a jeho písomným vyhotovením. Ak sa stalo, že konkrétna suma predstavujúca zostatkovú výšku úveru nebola vyhlásená len v dôsledku okamžitého zlyhania mechanickej alebo duševnej činnosti osoby, ktorá sa zúčastnila vyhlásenia alebo vyhotovenia rozhodnutia, bolo potrebné uvedené pochybenie napraviť postupom podľa .

27. Následne súd prvej inštancie vydal opravné uznesenie č. k. -536 zo dňa 13.11.2018, ktorým opravil výrok II. rozsudku tak, že jeho znenie dal do súladu s vyhláseným znením, nedoplnil však zostatkovú výšku úveru. Súd pri vyporiadaní neuhradeného dlhu strán sporu a pri rozhodnutí o jeho prikázaní na úhradu niektorému z bývalých manželov musí určiť výšku úveru, ktorú strana v rámci vyporiadania BSM preberá. Pokiaľ túto sumu neuvedenie, je rozhodnutie súdu v tomto rozsahu nevykonateľné.

28. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie ( ). V ďalšom konaní súd prvej inštancie odstráni všetky vyššie uvedené nedostatky a opätovne rozhodne o vyporiadaní BSM. Výrok rozsudku musí byť určitý a zrozumiteľný, musí obsahovať , ktorá strana nadobúda konkrétne uvedené veci, majetkové práva a záväzky s uvedením ich všeobecnej (dohodnutej) ceny, resp. výšky záväzkov, spôsob

a rozsah vyporiadania. Rozsudok vydaný v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva musí byť náležite odôvodnený nielen vo vzťahu k záverom o kvalitatívnom obsahu vyrovnania, teda o tom, ktoré veci z bezpodielového spoluvlastníctva pripadnú tomu-ktorému z bývalých manželov, ale aj z hľadiska určenia podielov a ich prípadného vyrovnania.

29. Vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie podľa , a rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )