Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-274-2018.pdf
PDF · 134.46 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/274/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpeného splnomocnencom: SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: Ing. J. S., nar. XX.X.XXXX, adresa Q., P. S. XXX, o zaplatenie 1.807,50 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 24C/19/2015-112 zo dňa 10.5.2017, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.
2. Súd vec právne odôvodnil aplikáciou ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 879 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1, 2 a 6, § 4 ods. 1, 2, 3 a 5 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 23a ods. 1 a 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a vecne tým, že žalobca sa v spore domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.807,50 Eur s príslušenstvom titulom pohľadávky zo zmluvy o kontokorentnom úvere č. 3210436009 zo dňa 29.9.2003, ktorú zmluvu súd vzhľadom na povahu jej zmluvných strán posúdil ako spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú ust. § 52 a nasl. OZ ako aj ust. zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd sa prioritne zaoberal žalovaným vznesenou námietkou premlčania. Z predloženého výpisu z účtu žalovaného zistil, že žalovaný využíval služby poskytované žalobcom v zmysle zmluvy vrátane povoleného prečerpania na účte. Taktiež z neho súd zistil, že ku dňu 22.9.2005 (t.j. ku dňu nasledujúcemu po poslednej transakcii na účte zo strany žalovaného) bol tento účet v povolenom prečerpaní -14.208,35 Sk /-471,63 Eur (dohodnutá výška kontokorentného úveru bola 50.000,- Sk). Žalobca pritom súdom uloženú povinnosť predložiť presné vyčíslenie, aký bol účtovný zostatok na účte žalovaného ku dňu 22.9.2005 (deň nasledujúci po poslednej dispozícii s účtom žalovaným) nesplnil. Z prehľadu kreditných a debetných obratov na bežnom účte žalovaného vyplynulo, že po poslednom výbere z účtu dňa 21.9.2005 žiadny ďalší pohyb na účte zo strany žalovaného vykonaný nebol a po tomto dátume si žalobca z účtu inkasoval len úroky a poplatky. Z prepočtu úrokov predloženého žalobcom súd ďalej zistil, že účet žalovaného sa dostal do nepovoleného debetu až dňa 1.10.2011. Súd vychádzal tiež z tvrdení žalovaného, ktorý uviedol, že v banke mu povedali, že účet bol zablokovaný exekútorom, a preto s ním nemohol nakladať, pričom tieto tvrdenia žalobca nijako nepoprel. Súd uzavrel, že konanie žalobcu kedy od 22.9.2005 zvolil len vyčkávaciu taktiku, kým sa prečerpanie na účte dostane do nepovoleného debetu (k čomu
došlo po viac ako 6 rokoch), pravdepodobne motivované tým, aby si mohol uplatňovať aj debetný úrok, predstavuje nekalú obchodnú praktiku zo strany žalobcu. Argumentácia žalobcu, že žalovaný mohol zmluvu kedykoľvek vypovedať a takýto úkon neurobil podľa súdu nie je namieste, nakoľko žalobca ako banka je subjekt znalý práva, a preto by mal voči spotrebiteľom pristupovať obozretne a najmä uplatňovať svoje práva včas, aby nedochádzalo k nárastu nákladov za vedenie pohľadávok, ako aj úrokov z omeškania. Žalobca pritom sám nepostupoval v súlade s vlastnými obchodnými podmienkami, kedy mal žalovaného vyzvať na úhradu nepovoleného prečerpania a stanoviť lehotu na jeho úhradu. V spise sa žiadne upomienky ani výzvy na zaplatenie dlžnej sumy nenachádzajú a ich existenciu žalobca ani netvrdil. Ak žalobca po tak dlhú dobu nevykonal žiaden úkon smerujúci k ukončeniu zmluvného vzťahu (hoci ho na to zmluva oprávňovala čl. IV. bod 13. písm. a/), ale účtoval spotrebiteľovi poplatky a sankcie - úroky z omeškania, poplatky za vedenie účtu a pod., táto skutočnosť nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa. Bez ohľadu na to, že až po 6 rokoch sa dostal účet do nepovoleného debetu, žalovaný tým, že s účtom vôbec nenakladal, porušil aj iné svoje povinnosti ustanovené v čl. 12 písm. b/ zmluvy, a teda žalobcovi nič nebránilo zmluvu vypovedať, resp. postupovať v zmysle čl. 3.3 bod. 3.3.5. VOP alebo článku 6 bod 6.1.6 VOP. Súd preto vyhodnotil vypovedanie zmluvy zo strany žalobcu až ku dňu 26.1.2012 (viac ako 6 rokov po poslednom pohybe na účte zo strany žalovaného) ako v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko týmto spôsobom došlo k nárastu úrokov z omeškania, ako aj poplatkov a tiež k predĺženiu lehoty na vymoženie pohľadávky. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mohol kedykoľvek od mesiaca november 2005, kedy už bolo zrejmé, že žalovaný vôbec neplní podmienky zmluvy (napr. nepoukazuje svoj čistý mesačný príjem na účet) zmluvu vypovedať, a preto už v roku 2005 začala plynúť premlčacia lehota a uplynula v roku 2008. Súd považoval za neprijateľný bod 24. článku VII. zmluvy, v ktorom klient vyhlasuje, že práva banky vzniknuté z tejto zmluvy sa premlčujú najneskôr v lehote 10 (slovom desiatich) rokov, a to jednak z dôvodu, že týmto ustanovením dochádza nepochybne k zhoršeniu zmluvného postavenia spotrebiteľa, ako aj z dôvodu, že táto podmienka nebola individuálne dojednaná. Ak teda žalobca podal svoju žalobu na súd až dňa 19.11.2014, urobil tak po márnom uplynutí premlčacej doby, na čom nič nemení ani skutočnosť, že k vypovedaniu zmluvy došlo až dňa 26.1.2012, nakoľko účet žalovaný preukázateľne nevyužíval, a teda dlžná suma pozostáva najmä z poplatkov a úrokov.
3. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žalovanému, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal nárok na plnú náhradu trov konania.
4. Proti tomuto rozsudku podal v celom jeho rozsahu prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť mu sumu 1.807,50 Eur, úrok vo výške 143,41 Eur, úrok z omeškania vo výške 1.243,23 Eur, úrok vo výške 7,9% p. a. zo sumy 1.807,50 Eur od 1.10.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 19% p. a. zo sumy 1.807,50 Eur od 1.10.2014 do zaplatenia a prizná žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu. Dôvodil, že uvedené nároky si uplatňuje na základe zmluvy o kontokorentnom úvere č. 321 043 6009 zo dňa 29.9.2003, pričom súd konštatoval dôvodnosť uplatnenej námietky premlčania, ktorá argumentácia súdu je podľa žalobcu právne neudržateľná a žalobca bol rozhodnutím súdu ukrátený na svojich právach, pričom ust. § 3 ods. 1 OZ nie je aplikovateľné na daný právny vzťah, pričom k premlčaniu pohľadávky žalobcu objektívne nedošlo. Poukázal na čl. IV ods. 13 písm. a) zmluvy o úvere, podľa ktorej pri nesplnení podmienok dohodnutých v bode 12. tohto článku je banka oprávnená zastaviť čerpanie úveru a zmluvu vypovedať. Podľa čl. VII ods. 27 prvej vety zmluvy o úvere, banka i klient sú oprávnení písomne zmluvu vypovedať aj bez uvedenia dôvodu. V súlade s týmito ustanoveniami pristúpil žalobca k vypovedaniu zmluvy o úvere písomnou výpoveďou zo dňa 26.1.2012. Predmetný úver bol poskytnutý formou kontokorentného úveru, ktorý je špeciálnou formou úveru, ktorý banka poskytuje povolením debetného limitu k bežnému účtu klienta. K čerpaniu úveru dochádza automaticky na základe zadania platobných príkazov, prípadne prostredníctvom výberov v hotovosti. Klient čerpá toľko prostriedkov z debetného limitu, koľko aktuálne potrebuje. Úročená je iba reálne čerpaná suma úveru. Splácanie sa uskutočňuje tým, že klient plní v prospech svojho bežného účtu. Na bežný účet žalovaného pritom nikdy nebol pripísaný kredit, ale priamo žalovaný vlastným konaním - hotovostnými výbermi alebo platobnými príkazmi stanovil výšku debetného zostatku na účte. Istina pohľadávky sa každomesačne zvyšuje o poplatok za vedenie účtu, ktorý tvorí časť istiny. Žalobca sa v konaní domáha nároku vyplývajúceho z prečerpania poskytnutých peňažných prostriedkov na bežnom účte žalovaného,
ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť. Nie je pritom rozhodujúce, akým spôsobom došlo k prečerpaniu peňažných prostriedkov. Zodpovednosť za stav účtu nesie žalovaný. Záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol na základe zmluvy o kontokorentnom úvere uzavretej podľa § 708 a § 497 Obchodného zákonníka, ktorá sa v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako absolútny obchodný záväzkový vzťah. Dobré mravy (§ 3 ods. 1 OZ) a zásady poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka) plnia totožnú, ale nie rovnakú funkciu. Sociálny aspekt dobrých mravov je v režime obchodného práva minimalizovaný a zásady poctivého obchodného styku tiež nesmú neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce zo zmluvy. Výkon subjektívnych občianskych práv, ktoré subjektu občianskoprávneho vzťahu patria, vylučuje protiprávnosť, a to bez ohľadu na to, či ich vykonáva na podklade právneho úkonu alebo faktickým správaním. Závery súdu o konaní žalobcu v rozpore s dobrými mravmi nemá preto žiadne opodstatnenie. Naopak kontraktuálnej delikvencie sa dopustil práve žalovaný, ktorý v zmysle zásady pacta sund servanda nedodržal viaceré ustanovenia zmluvy o úvere. Žalobca si splnil všetky svoje povinnosti zo zmluvy, preto je neakceptovateľné, aby súd vyhodnotil dodržiavanie dohodnutých podmienok zmluvy, ako zavinené konanie žalobcu so sankciou nedôvodnej straty vymáhateľnosti jeho legitímneho nároku. Vypovedanie zmluvy o úvere je v oblasti bankového sektora spravidla bežný a akceptovateľný právny úkon. Účastníci obchodného záväzkového vzťahu si môžu dohodnúť rôzne dôvody, spôsoby a dobu výpovede tak, ako to bolo dojednané v zmluve o úvere. Legitímnosť žalobcom uplatnenej výpovede zo zmluvy vyplýva aj zo samotného znenia § 715 Obchodného zákonníka, bez potreby duplicitných dojednaní v zmluve o úvere, pričom takýto postup nie je časovo obmedzený. Nárok na vrátenie poskytnutého úveru mohol z povahy veci vzniknúť až po vypovedaní zmluvy o úvere. Doba podľa § 101 ods. 1 OZ začína plynúť od účinnosti procesného úkonu týkajúceho sa výpovede a odvtedy vzniká žalobcovi nárok na vrátenie úveru. Dovtedy bol úver poskytnutý dôvodne. Záver súdu vedie k absurdnému záveru, že nárok na vrátenie poskytnutého úveru zanikol skôr ako nastala rozhodujúca právna skutočnosť pre jeho vznik, t. j. výpoveď. Nárok na vrátenie peňažnej sumy nemôže byť limitovaný uplynutím troch rokov od kedy žalovaný domnelo neplní podmienky zmluvy tak, ako sa mylne domnieval konajúci súd. Ani skutočnosť, že žalovaný neplnil svoje povinnosti k novembru 2005 neznamená, že tieto povinnosti nezačne opätovne plniť a už vôbec nezakladá povinnosť žalobcu vypovedať poskytnutie úveru. Žalobca preto pristúpil k výpovedi zmluvy o úvere až v momente prekročenia úverového rámca, t. j. v r. 2012. Pokiaľ sa totiž suma vyčerpaného úveru (aj dlhodobo) nachádza v povolenom rozmedzí kontokorentného úveru, nemusí to bez ďalšieho znamenať, že úverová zmluva musí byť bezodkladne ukončená. Účastníkov zmluvy nemožno nútiť, aby zmluvu o kontokorentnom úvere ukončili ihneď potom, čo nedochádza k debetným čerpaniam úveru. Pokiaľ debetný rámec úveru nepresiahne zmluvne stanovenú hranicu (nepovolený debet), je len na účastníkoch úverovej zmluvy, či sa zmluvou budú naďalej riadiť, alebo ju predčasne ukončia. Závery súdu o údajnej povinnosti žalobcu vyvolať ukončenie zmluvy s cieľom domnelo nenavyšovať záväzok žalovaného sú zjednodušené a nezohľadňujú všetky možné aspekty úverového vzťahu. Ak by mali byť bankoví veritelia nútení ukončiť kontokorentný úverový vzťah vždy pri nevyužívaní debetného rámca dlžníkom, mohlo by to vyvolať značnú neistotu samotného podnikania, ale aj financovania potrieb úverových dlžníkov. Navyše žalovaný mal počas trvania záväzkovo-právneho vzťahu možnosť kedykoľvek vypovedať zmluvu o úvere, čo sám nevyužil. Neobstojí ani tvrdenie súdu, že žalovaný mal účet zablokovaný exekútorom, nakoľko žalobca v konaní predložil prehľad obratov na bežnom účte žalovaného, z ktorého vyplýva, že dňa 21.9.2005 realizoval výber sumy 20.000,- Sk, preto nemohol byť jeho účet zablokovaný exekútorom. Preto nie je daný dôvod pre uprednostnenie princípu dobrých mravov, pred základnou zásadou súkromného práva pacta sund servanda a nevyhnutným rešpektovaním slobodnej a autonómnej vôle zmluvných strán. Použitie dobrých mravov pri výkone práva s cieľom realizovať spravodlivosť by malo byť úplne výnimočné, t. j. nemalo by viesť k oslabeniu subjektívnych práv stanovených zákonom a tým k nežiaducemu narušovaniu právnej istoty účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Záver, že výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi, musí preto byť v každom prípade opretý o celkom konkrétne zistenie a tiež o jasné a presvedčivé odôvodnenie súdu. Právne závery súdu považuje žalobca za zjavne arbitrárne, v dôsledku čoho neudržateľne zasahujú do jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces a práva vlastniť majetok.
5. Žalobca ďalej dôvodil, že premlčanie je objektívnou skutočnosťou nezávislou od vedomosti veriteľa, či dlžníka. Účelom tohto inštitútu je, aby oprávnený subjekt uplatnil svoje právo v stanovenej premlčacej dobe a zároveň má prispieť k právnej istote účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Nemožnosť priznať oprávnenému subjektu premlčané právo nastane až vtedy, ak márne uplynie premlčacia doba stanovená zákonom v spojení s nevykonávaním subjektívneho práva veriteľom. Podľa čl. VII ods. 28 zmluvy
o úvere, sa zmluvné strany dohodli, že na účely tejto zmluvy bude moment doručenia akejkoľvek písomnosti zo strany banky považované uplynutie lehoty troch dní odo dňa odoslania doporučenej poštovej zásielky, obsahujúcej písomnosť na adresu klienta uvedenú v záhlaví tejto zmluvy alebo na adresu, ktorú klient neskoršie písomne oznámi banke ako svoju adresu na doručovanie korešpondencie, pričom odoslanie tejto doporučenej zásielky sa preukáže predložením podacieho lístka bez ohľadu na úspešnosť doručenia. Z obsahu doručenky vyplýva, že výpoveď zmluvy o úvere bola žalovanému neúspešne zasielaná na adresu, ktorú uviedol pri uzavretí zmluvy o úvere. Žalovaný žiadnym spôsobom neoznámil žalobcovi zmenu adresy na doručovanie. Ľahkovážny prístup žalovaného k jeho zmluvným povinnostiam nemôže byť pričítaný na ťarchu žalobcu. Podľa ust. § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri právach vymáhateľných na súde, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné. Podľa § 101 ods. 1 OZ je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Žalobca pritom mohol nárok na zaplatenie úverovej pohľadávky uplatniť na príslušnom súde najskôr 17.2.2012. Návrh bol na súd podaný dňa 19.11.2014, t. j. už v trojročnej premlčacej dobe. K uplatneniu nároku žalobcom došlo včas. Z rozhodnutia súdu nie je zrejmé, kedy mala domnelo začať plynúť premlčacia doba a kedy uplynula. Súd ani nie je spôsobilý určiť tieto časové momenty, keďže samotná argumentácia je právne neudržateľná.
6. Ďalej žalobca uviedol že jeho skutkové tvrdenia a listinné dôkazy sú plne spôsobilé privodiť mu procesný úspech. Žalobca riadne odôvodnil a preukázal výšku uplatneného nároku, vypovedanie zmluvy aj doručenie výpovede žalovanému. Žalovaný sa kvalifikovane vecne nevyjadril a nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by spochybnil žalobcom uplatnené nároky. Preto jeho konanie nemôže byť v právnom štáte chránené súdnou mocou. Absolútne a nekritické favorizovanie spotrebiteľa, ktorého sa súd dopustil, sa vo všeobecnosti vymyká kontrole, je iracionálne a nelegitímne. V tomto smere žalobca poukázal na odlišné stanovisko JUDr. Milana Ľalíka k nálezu ÚS SR zo dňa 24.10.2013, sp. zn. I. ÚS 547/2012 a uviedol, že prístup súdu považuje za tendenčný.
7. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže je dôvodné napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny potvrdiť v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol z dôvodu, že pohľadávka žalobcu je premlčaná a výpoveď zmluvy o úvere až ku dňu 26.1.2012 je v rozpore s dobrými mravmi, vrátane závislého výroku o trovách konania. Nebolo pritom sporným, že predmetný záväzkový vzťah medzi stranami bol založený spotrebiteľskou zmluvou, a preto sa spravuje aj príslušnými normami na ochranu spotrebiteľa.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si voči žalovanému uplatnil pohľadávku zo zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 29.9.2003, na základe ktorej poskytol žalovanému na jeho bežnom účte kontokorentný úver. Dokazovaním bolo zistené, že poslednú transakciu vykonal žalovaný na predmetnom účte dňa 21.9.2005, následne na tomto účte narastali už len úroky a poplatky, pričom dňa 1.10.2011 sa tak žalovaný dostal až do nepovoleného prečerpania, žalobca potom zmluvu o kontokorentnom úvere vypovedal listom zo dňa 26.1.2012, ktorým prvý krát svojho dlžníka vyzval na splnenie svojho záväzku. Predmetnú žalobu žalobca podal na súde až dňa 19.11.2014, t. j. až po deviatich rokoch odkedy žalovaný vykonal na predmetnom účte poslednú transakciu. V zmysle
skutkových tvrdení žalobcu a ním predložených listinných dôkazov, termín konečnej splatnosti úveru nebol zmluvnými stranami dohodnutý.
11. Súd prvej inštancie uzavrel, že vyčkávanie žalobcu, dokiaľ stav na účte žalovaného nárastom úrokov a poplatkov nedosiahne nepovolené prečerpanie, aby žalobca mohol inkasovať aj úrok z nepovoleného debetu, predstavuje z jeho strany nekalú obchodnú praktiku. Mal za to, že vypovedanie predmetnej úverovej zmluvy až ku dňu 26.1.2012, teda 6 rokov po poslednom pohybe na účte zo strany žalobcu, keď už najmenej od novembra 2005 muselo byť žalobcovi zrejmé, že žalovaný porušuje svoje zmluvné povinnosti minimálne tým, že nepoukazuje na daný účet svoj čistý mesačný príjem, je v rozpore s dobrými mravmi, a preto uzavrel, že premlčacia doba na uplatnenie pohľadávky na súde začala žalobcovi plynúť už v roku 2005, pričom uplynula v roku 2008 a teda svoju žalobu podal žalobca po jej márnom uplynutí.
12. Žalobca sa v odvolaní bránil tým, že skutočne k vypovedaniu zmluvy o úvere došlo až dňa 26.1.2012, pričom išlo o právo žalobcu vyplývajúce zo zmluvy ako aj zo zákona, preto jeho postup nemôže byť hodnotený ako v rozpore s dobrými mravmi; žalobca si splnil všetky svoje povinnosti, naopak svoje povinnosti tu porušil žalovaný. Nárok na vrátenie úveru s príslušenstvom si žalobca mohol uplatniť až po vypovedaní zmluvy o úvere, preto žaloba bola podaná na súde v trojročnej premlčacej dobe. Súd nedôvodne chráni spotrebiteľa a oslabuje princíp právnej istoty účastníkov občianskoprávnych vzťahov.
13. Podľa § 101 OZ <., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
14. Podľa § 102 OZ <., pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo.
15. Podľa § 563 OZ <., ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
16. Podľa § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
17. Vznesenie námietky premlčania zo strany povinnej osoby v súdnom konaní, je uplatnením jej vlastného subjektívneho oprávnenia procesnej povahy. Platí, že ak sa strana v spore úspešne dovolá premlčania, nemôže súd premlčané právo priznať a žalobu potom zamietne bez toho, aby ďalej skúmal, či uplatnené právo žalobcu existuje, alebo nie.
18. Premlčanie definujeme ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Premlčané právo nemožno oprávnenému priznať, i keď premlčaním právo samo osebe nezaniká, iba sa oslabuje, a to práve tým, že sa privodzuje zánik vynútiteľnosti tohto subjektívneho práva. V dôsledku premlčania zaniká nárok, t. j. vynútiteľnosť prostredníctvom súdu, ale subjektívne právo trvá naďalej, avšak jeho uplatniteľnosť je obmedzená len na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Námietku premlčania môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci. Účelom premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv, jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadne svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku zo strany súdov.
19. V konaní nebol spor o tom, že medzi žalobcom a žalovaným ide o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je dôvodné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní napriek tomu, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom. Vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi stranami posudzovať aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv a aplikovať okrem Obchodného zákonníka aj spotrebiteľské právo, ako správne uzavrel aj súd prvej inštancie.
20. Občiansky zákonník rozlišuje všeobecnú premlčaciu dobu a osobitné premlčacie doby. Pokiaľ ide o nárok žalobcu uplatnený v konaní, ide o nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky, na premlčanie ktorého sa uplatní ustanovenie § 101 OZ. Ust. § 101 OZ normuje časový okamih začatia plynutia všeobecnej premlčacej lehoty ako deň, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Časový okamih vzniku premlčacej lehoty je zhodný s okamihom vzniku tzv. žalobného práva, teda deň, kedy mohol veriteľ po prvý krát úspešne uplatniť žalobu na ochranu svojho subjektívneho práva na súde. V prípade, že plnenie spočívalo v povinnosti dlžníka niečo dať alebo konať, je dňom zrodu žalobného práva veriteľa deň nasledujúci po splatnosti pohľadávky veriteľa. Možnosť vykonania práva po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v okamihu, keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. V danom prípade je však podstatné, že termín konečnej splatnosti úveru nebol v zmluve dohodnutý. V tom prípade je potrebné aplikovať ust. § § 563 OZ <., v zmysle ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Avšak aj právo veriteľa vyzvať dlžníka na plnenie sa premlčuje (ide o majetkové právo), a to rovnako vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Takýto záver je nevyhnuté prijať vzhľadom na to, že v opačnom prípade by veriteľ mohol (ako to bolo aj v danom prípade) neúmerne dlho otáľať s výzvou na plnenie, čo by mohlo mať za následok neúmerné narastanie dlhu (rovnako ako v danom prípade) jeho úročením a uplatňovaním poplatkov ako aj rôznych sankcií. Po takejto kvalifikovanej výzve veriteľa na splnenie dlhu, začína potom plynúť ďalšia všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na súde (§ 102 OZ).
21. Konkrétne to v predmetnej právnej veci znamená, že veriteľ mohol dlžníka, po zistení, že tento porušuje svoje zmluvné povinnosti minimálne tým, že na účet nepoukazuje svoj príjem, vyzvať na splnenie dlhu minimálne od novembra r. 2005. Právo veriteľa vyzvať dlžníka na splnenie dlhu sa tak premlčalo v novembri r. 2008, čím sa pohľadávka žalobcu považuje za zosplatnenú. Následne začala od decembra r. 2008 žalobcovi plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie svojej pohľadávky na súde, ktorá márne uplynula v decembri r. 2011. Pokiaľ potom žalobca podal žalobu na súde až dňa 19.11.2014, urobil tak po márnom uplynutí premlčacej lehoty, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ žalobu žalobcu zamietol.
22. Odvolací súd sa tiež stotožňuje v plnom rozsahu so záverom súdu prvej inštancie, že vypovedanie zmluvy o úvere žalobcom až ku dňu 26.1.2012 je právnym úkonom v rozpore s dobrými mravmi a takýto postup žalobcu je možné hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku. Žalobca, resp. tiež jeho právny predchodca, je/bol podnikateľom v oblasti poskytovania úverov. Vyžaduje sa teda od neho dodržiavanie vyššej miery zodpovednosti a obozretnosti, najmä vo vzťahu k poskytovaniu a spravovaniu spotrebiteľských úverov. V tomto prípade je zrejmé, že žalobca takto vôbec nepostupoval, dlh žalovaného, napriek porušeniu jeho zmluvných záväzkov, nechal rásť 7 rokov, kým predmetnú zmluvu vypovedal a následne čakal ešte ďalšie dva roky, než podal svoju žalobu na súde. Ak žalobcovi nič nebránilo, aby si svoju pohľadávku uplatnil v primeranej dobe, potom je uplatnenie tohto nároku po 9- tich rokoch od poslednej transakcie na účte zo strany žalovaného, skutočne výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže požívať právnu ochranu. Pokiaľ žalobca v tomto smere namietal, že ide o nedôvodné favorizovanie spotrebiteľa a porušovanie právnej istoty veriteľa, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že súkromné právo, vzhľadom na stále sa precizujúcejšiu úpravu spotrebiteľských zmlúv, plní v súčasnosti aj funkciu sociálnu, spočívajúcu v ochrane slabšej strany zmluvného vzťahu. Za slabšiu stranu v právnych vzťahoch sa považuje osoba nachádzajúca sa v prirodzene nerovnovážnom postavení vo vzťahu k iným osobám súkromného práva, s ktorými vstupuje do právnych vzťahov. V súčasnosti v normatívne formulovaných pravidlách na ochranu spotrebiteľa možno jednoznačne vidieť záujem zákonodarcu na ochrane spotrebiteľa. Tento je nepochybne zreteľný aj z novej právnej úpravy civilného sporového konania, keď zák. č. 160/2015 Z. z. obsahuje v ust. § 290 a nasl. osobitnú úpravu sporov s ochranou slabšej strany. Uvedené treba vnímať aj pri interpretácii inštitútu premlčania upraveného v Občianskom zákonníku. Zmyslom inštitútu premlčania vo vzťahu k veriteľovi je stimulácia jeho aktívneho prístupu k uplatňovaniu svojich subjektívnych práv, pretože zo zásady vigilantibus iura scripta sunt („bdelým patrí právo“) vyplýva, že o existencii kvalifikovaného časového odstupu vo forme premlčacej lehoty je informovaný. Žalobca ako dodávateľ teda mal byť v danom prípade bdelý, aby svoj nárok uplatnil voči žalovanému spotrebiteľovi včas.
23. Zmyslom ust. § 3 ods. 1 OZ je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom. V praxi ide o prípady, keď výkon práva je formálne v súlade so zákonom, ale jeho cieľom je dosiahnutie iného výsledku, než dotknutá právna norma vo všeobecnosti predpokladá.
Následkom výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi je neposkytnutie ochrany práva, resp. odopretie autoritatívneho rozhodnutia súdu potrebného na vznik právneho vzťahu medzi oprávnenou a povinnou osobou. Dobré mravy sa v súdnej praxi používajú ako kritérium obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy pritom nie sú definované zákonom, ale spočívajú vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Postup podľa ust. § 3 ods. 1 OZ prichádza do úvahy hlavne v prípadoch, keď je zrejmé, že k výkonu práva založeného zákonom dochádza v úmysle poškodiť alebo znevýhodniť povinnú osobu, prípadne keď výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom vo vzťahu medzi účastníkmi daného právneho vzťahu.
24. Postup žalobcu vzhľadom na už vyššie uvedené relevantné časové úseky (posledná transakcia na účte dňa 21.9.2005, výpoveď zmluvy žalobcom dňa 26.1.2012 a podanie žaloby na súde dňa 19.11.2014) je výrazom zneužitia práva žalobcu na úkor druhého účastníka daného právneho vzťahu - spotrebiteľa, ktorý v dôsledku vyčkávania žalobcu by mal čeliť neprimerane tvrdému postihu v podobe neúmerného nárastu pohľadávky žalobcu (o úroky, poplatky a sankcie). Súd prvej inštancie pritom zistil, že ku dňu nasledujúcemu po poslednej transakcii na účte zo strany žalovaného, bol tento účet v povolenom prečerpaní -471,63 Eur, pričom žalobca si podanou žalobou uplatňuje zaplatenie sumy až 1.807,50 Eur, úrok vo výške 143,41 Eur, úrok z omeškania vo výške 1.243,23 Eur, úrok vo výške 7,9% p. a. zo sumy 1.807,50 Eur od 1.10.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 19% p. a. zo sumy 1.807,50 Eur od 1.10.2014 do zaplatenia. Vzhľadom na uvedené možno v danom prípade uzavrieť, že sa jedná o konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka, čo vyplýva z konkrétnych okolností daného prípadu (vyčkávanie 9 rokov na podanie žaloby), ktoré sú takej intenzity, že je dôvodný aj zásah do princípu právnej istoty, akým je odmietnutie uplatneného nároku žalobcu. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že vypovedanie zmluvy o úvere až ku dňu 26.1.2012 je v rozpore s dobrými mravmi a odvolací súd nad rámec uvedeného dodáva, že aj uplatnenie pohľadávky na súde až po 9 rokoch od začiatku porušovania povinností zo strany dlžníka, vzhľadom na čo obozretný dodávateľ mohol bdelo uplatniť svoje právo v primeranej lehote, je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, ktoré v zmysle § 3 ods. 1 OZ nepožíva právnu ochranu a je dôvodné takto uplatnený nárok zamietnuť.
25. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovaného zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
26. S poukazom na uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku I., včítane závislého výroku II. o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) ako vecne správne, s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
27. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
28. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
29. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
30. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
31. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z 9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.
32. Odvolací súd potom hoci úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
33. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).