Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-81-2018.pdf
PDF · 117.92 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/81/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: LOOK HAIR, s.r.o., Hradská 8488/90, 821 07 Bratislava, IČO: 48 038 504, zastúpeného zástupkyňou C.. T. B., proti žalovanej: S. J., P. J. D. XX, XXX XX G., podnikajúca pod obchodným menom S. J. - ALBEKO, IČO: 30 899 206, o zaplatenie 1.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 36Cb/193/2015-57 zo dňa 12. apríla 2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 36Cb/193/2015-57 zo dňa 12. apríla 2017 v časti I. výroku p o t v r d z u j e.
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 36Cb/193/2015-57 zo dňa 12. apríla 2017 v časti III. výroku mení tak, že žalobca má proti žalovanému právo na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 48,64 %.
Žalobca má proti žalovanej právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 743,23 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 200,- eur od 02.05.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 200,- eur od 02.05.2015 do 16.08.2015, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 200,- eur od 02.06.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 200,- eur od 02.07.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 103,23 eur od 02.08.2015 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. výrokom vo zvyšku súd žalobu zamietol a III. výrokom priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov súdneho konania.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 24.09.2015, doručenou súdu dňa 20.10.2015 žalobca žiadal, aby súd deklaroval povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu 1.000,- eur s príslušenstvom a priznal mu náhradu trov súdneho konania. Žalobu odôvodnil tým, že si uplatňuje voči žalovanej nárok na zaplatenie dlžného nájomného zo Zmluvy o podnájme nebytových priestorov zo dňa 30.04.2014, predmetom ktorej bolo prenechanie do užívania nebytových priestorov s plochou XX C.X nachádzajúcich sa v J. C..Č.. L. na P. XX zapísanej na LV č. XXX. Žalobca má predmet nájmu v užívaní od spoločnosti Drutechna, autodružstvo. Žalovaná bola oprávnená priestory užívať ako nechtové štúdio pre nechtový design a povinná platiť nájomné vo výške 200,- eur mesačne vopred. Podnájom bol dohodnutý na dobu určitú od 01.05.2015 do 31.01.2020. Žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie splatných záväzkov vo výške 600,- eur, ktorú listinu žalovaná prevzala dňa 01.06.2015. Žalobca výpoveďou zo dňa 23.06.2015,
doručenej dňa 16.07.2015 vypovedal zmluvu o podnájme nebytových priestorov. Žalobou si uplatnil zaplatenie kaucie a zaplatenie nájomného za mesiace máj až august 2015 spolu s úrokom z omeškania.
3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v písomnom podaní zo dňa 04.04.2017 žalovaná ospravedlňovala svoju neúčasť pobytom v zahraničí zo závažných rodinných dôvodov a žiadala odročiť pojednávanie, na ktoré bola riadne predvolaná dňa 20.02.2017. Súd pokračoval v konaní aj pri nečinnosti žalovanej, nakoľko žalovaná bola riadne predvolaná, na pojednávanie sa neustanovila a požiadala o odročenie z dôvodov, ktoré však žiadnym spôsobom neosvedčila. Vzhľadom na to, že pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov, súd vo veci pojednával a rozhodol, keď prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.
4. Súd prvej inštancie posudzoval zistený skutkový stav podľa ust. § 1 ods. 2, § 2 ods. 2 § 261 ods. 1, 9, § 365, § 369 ods. 1, § 369c ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. - Obchodný zákonník (ďalej „OBZ“), § 122 ods. 2, § 720 Občianskeho zákonníka a § 6 ods. 1 a § 7 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej tiež „ZoNaPNP“). Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že zmluvou o podnájme nebytových priestorov prenechal žalobca žalovanej do užívania presne určený nebytový priestor a žalovaná sa zaviazala za to platiť žalobcovi odplatu vo vopred dohodnutej výške (§ 6 ods. 1 ZoNaPNP). Uviedol, že výška úhrady za podnájom nie je upravená všeobecne záväzným právnym predpisom a nakoľko bola dohodnutá vo výške 200,- eur mesačne (§ 7 ZoNaPNP), žalovaná bola povinná platiť sumu 200,- eur mesačne počas doby nájmu. Žalovaná netvrdila zaplatenie nájomného za mesiace máj až júl 2015, súd ju preto zaviazal na zaplatenie nájomného za mesiace máj až júl 2015 a to z titulu nájomnej zmluvy.
5. Pokiaľ ide o nájomné za mesiac august 2015, žalobca tvrdil ukončenie nájmu na základe doručenej výpovede dňa 16.07.2015, teda výpovedná lehota uplynula dňom, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína (§ 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka) t.j. dňa 16.08.2015. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca má právo na zaplatenie alikvotnej časti nájomného za dobu nájmu, za dobu od 01.8.2015 do 16.08.2015 vo výške103,23 eur.
6. K tvrdeniu žalobcu, že úhrady za podnájom boli splatné mesačne vopred súd uviedol, že táto skutočnosť nemá vplyv na výšku plnenia, ale vypovedá len o splatnosti. Uplynutím dňa 16.08.2015 zanikol ex nunc právny dôvod na plnenie (zmluva o podnájme). S poukazom na skutočnosť, že samotná dohoda o platení úhrady za podnájom mesačne vopred určovala len moment splatnosti, súd žalobu v časti 96,77 eur spolu s úrokom z omeškania zamietol.
7. Súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v časti 200,- eur spolu s úrokom z omeškania, ktorú si žalobca uplatnil z titulu kaucie s odôvodnením, že táto suma nemala byť žalobcovi trvalo prenechaná, nebola odplatou za nejaké plnenie žalobcu pre žalovanú. Účel tejto návratnej kaucie, ako vyplýva už z jej názvu v zmluve, bol zabezpečiť prípadné budúce nezaplatené úhrady za podnájom alebo povinnosť žalovanej zaplatiť náhradu škody. Po zániku zmluvy dôvod na toto plnenie zaniká a žalobca má priamo právo na plnenie, či už nezaplateného nájomného, náhrady škody alebo iné zabezpečované plnenie.
8. K tvrdeniu žalovanej, že uhradila sumu 300,- eur mesačne, súd prvej inštancie uviedol, že túto skutočnosť nepreukázala, keď neoznačila a ani nedoložila súdu žiaden dôkaz preukazujúci uvedenú skutočnosť. Taktiež vyhodnotil ako nepreukázané tvrdenia žalovanej ohľadom jej presťahovania do iného priestoru, zmenu užívania priestorov prenechaním priestorov ďalšej osobe, ako aj možnosť užívania priestorov od apríla 2015. Mal za to, že tieto skutočnosti aj v prípade ich preukázania nemajú bez ďalšieho úkonu žalovanej vplyv na jej povinnosť platiť úhradu za podnájom. Súd vyhodnotil tieto námietky ako nepreukázané a bez ďalšieho právne irelevantné. Za nepreukázanú považoval aj námietku žalovanej, že nájom ukončila k 30.04.2015, žiadnu ďalšiu zmluvu nepodpisovala, takže nie je dôvod, aby platila nájom za zmluvu, ktorú nepodpisovala, nakoľko ani k tomuto svojmu tvrdeniu žalovaná nenavrhla vykonať žiaden dôkaz, pričom súd obyčajným neznaleckým porovnaním podpisu na Zmluve o podnájme nebytového priestoru, Dohode o platbách nájomného zo dňa 30.04.2015 s podpismi na listinách založených samotnou žalovanou a to - Dohoda o platbách nájomného zo dňa 01.02.2015, Dohoda o ukončení nájomnej zmluvy nebytových priestorov zo dňa 21.04.2015 zistil, že všetky listiny boli podpísané za žalovanú (súd pravdepodobne omylom uviedol „žalobcu“) tou istou osobou.
Obdobne tvrdenie žalovanej, že má úplne iné dohody o nájomnom, mal súd bez ďalšieho za irelevantné, keďže pre jeho všeobecnosť nie je možné posúdiť dôvodnosť vo vzťahu k vznesenému nároku. Tvrdenie žalovanej o predchádzajúcich zmluvách o podnájme a o ich ukončení rovnako nie je spôsobilé priniesť žalovanej úspech vo veci, keďže existencia iných zmlúv časovo predchádzajúcich skúmanej dobe podnájmu nemá bez ďalšieho za následok nevznik práva žalobcu na zaplatenie žalovaného nájomného, ako ani zánik už vzniknutého nároku na zaplatenie úhrady za podnájom. 9. Súd priznal žalobcovi aj sumu 40,- eur ako paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a úroky z omeškania počítané z úhrad za podnájom za mesiace máj 2015 až august 2015, aj keď pri augustovej úhrade z alikvotne zníženej istiny. Pokiaľ ide o úrok z omeškania z návratnej kaucie, súd mal preukázané z Dohody o platbách nájomného zo dňa 30.04.2015, že žalovaný mal túto zaplatiť dňa 01.05.2015, preto žalobu v časti úroku z omeškania za deň 01.05.2015 zo sumy 200,-eur ako návratnej kaucie zamietol a úrok z omeškania priznal za obdobie, keď bola žalovaná v omeškaní s jej zaplatením, teda počnúc dňom 02.05.2015 do 16.08.2015 ako posledný deň omeškania, keď nasledujúci deň mala byť kaucia už vrátená, resp. zúčtovaná na iné záväzky žalovaného. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že čiastočne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, keď tento bol v spore proti žalovanej plne úspešný.
10. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, a to z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), g), h) CSP a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne, alebo zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasila s výrokom súdu, odôvodnením rozsudku, celkovým zistením skutkového stavu veci súdom prvej inštancie a hlavne jeho právnym posúdením. Odôvodnenie rozsudku je okrem gramatických chýb, zmätočné a nepreskúmateľné. Mala za to, že súd žalobe vyhovel napriek tomu, že neboli zo strany žalobcu splnené nielen vecné (skutkové), ale hlavne hmotnoprávne podmienky. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP žalovaná preukazovala tým, že na pojednávanie, ktoré sa malo konať dňa 12.04.2017 sa riadne a v zmysle ust. § 183 ods. 1 CSP ospravedlnila a žiadala stanoviť vo veci náhradný termín. Súd prvej inštancie napriek tomu konal v neprítomnosti žalovanej a dokonca vyniesol na tomto pojednávaní rozsudok vo veci samej. Konštatovala, že vec bola súdom prvej inštancie prejednaná v rozpore s ust. § 273 a § 274 CSP. Takéto konanie súdu je nutné považovať (keďže sa jednalo len o druhé pojednávanie vo veci) za zásah do základných práv občana Slovenskej republiky obsiahnutých v Ústave SR, ako aj Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na podporu svojich tvrdení dala do pozornosti platnú judikatúru, a to najmä rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Obdo V 68/2001 publikovaný ako judikát 180/2001 NS SR a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júla 2010, sp. zn. 5 Cdo 122/2010).
11. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C žalovaná preukazovala najmä tým, že v konaní jednoznačne uviedla, že zmluvný vzťah so žalobcom bol ukončený na základe Dohody o ukončení nájomnej zmluvy nebytových priestorov zo dňa 21.04.2015, na základe čoho bol právny vzťah založený touto zmluvou ukončený po dohode zmluvných strán k termínu 30.04.2015 (č.l. 50 spisu OS Pezinok 36Cb/193/2015). Žalovaná taktiež jasne uviedla v konaní, že žiadnu inú zmluvu so žalobcom nepodpisovala, resp. neuzatvárala. Zdôraznila, že pokiaľ žalobca predložil súdu akúkoľvek inú listinu, ktorá mala svedčiť či už o pokračovaní zmluvného vzťahu, alebo o vzniku nového zmluvného vzťahu, tak žalovaná opakovane uviedla, že takýto dôkaz je vo vzťahu k prejednávanej veci irelevantný, nakoľko podpis žalovanej na žalobcom predložených listinách je sfalšovaný, neidentický a nie je podpisom žalovanej. Tvrdenie žalobcu o existencii novej nájomnej zmluvy (zápisnica z pojednávania konaného dňa 12.04.2017, č.l. 55) na pojednávaní, kde žalovaná nebola prítomná, bolo jednak novou skutočnosťou, na základe súd vyslovil svoj právny záver a žalovaná sa ani v tomto prípade nemohla účinne brániť. Poukázala na to, že takýto rozpor (podpis účastníka na zmluve) môže odstrániť jedine odborný posudok vykonaný grafológom. Keďže žalovanej bolo odňaté postupom súdu právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces, nemohla takýto dôkaz súdu navrhnúť vykonať. Poukázala na to, že súd sa uspokojil v rámci hodnotenia dôkazov len konštatovaním “ani k tomuto svojmu tvrdeniu žalovaný nenavrhol vykonať žiaden dôkaz, pričom súd obyčajným neznaleckým porovnaním podpis Zmluva o podnájme nebytového priestoru s podpismi na listinách založených... atď. „ (bod 11.). Mala za to, že pokiaľ súd vykonal dokazovanie v tomto smere sám, tak určite pochybil, lebo hodnotiť dôkazy môže a musí súd len v takej miere, pokiaľ mu na to stačia možnosti a schopnosti. Totožnými skutočnosťami žalovaná preukazovala aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP, nakoľko nemohla navrhnúť, resp. predložiť jej dôkazy v rámci prostriedkov procesnej obrany, následkom čoho by súd dospel k úplne odlišnému zisteniu skutkového stavu prejednávanej veci.
12. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.
13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovanej, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné v časti proti I. výroku vyhovieť a v časti III. výroku o trovách konania je sčasti dôvodné.
14. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaná neargumentuje žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné:
15. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 1.000,- eur s príslušenstvom, z titulu dlžného nájomného zo Zmluvy o podnájme nebytových priestorov zo dňa 30.04.2014. Súd prvej inštancie správne ustálil, že sporové strany uzavreli Zmluvu o podnájme nebytových priestorov zo dňa 30.04.2014, predmetom ktorej bol podnájom nebytových priestorov s plochou XX C.X v nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v J. C..Č.. L. na P. A. XX (LV č. XXX k.ú. L.), ktoré žalovaná využívala počas trvania zmluvného vzťahu ako nechtové štúdio pre nechtový design, čo žalovaná ani nepopierala.
16. Z obsahu odvolanie je zrejmé, že žalovaná podala odvolanie proti I. a III. výroku. Odvolací súd sa zaoberal posúdením jednotlivých odvolacích dôvodov. Prvý odvolací dôvod posúdil ako nedôvodný, nakoľko súd prvej inštancie postupoval správne, keď pojednával dňa 12.04.2017 v neprítomnosti žalovanej. Svoj postup aj dostatočne odôvodnil v bode 22.. Odvolací súd sa stotožnil s jeho názorom, že pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom žalovaná neospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní dňa 12.04.2017 v súlade s ust. § 183 Civilného sporového poriadku. V písomnom podaní zo dňa 04.04.2017 žalovaná ospravedlňovala svoju neúčasť s odôvodnením, že sa ho nemôže zúčastniť zo závažných rodinných dôvodov v zahraničí, ktoré však žiadnym spôsobom neosvedčila, neosvedčila svoj pobyt v zahraničí a neosvedčila ani závažné rodinné dôvody. Odvolací súd dodáva, že podľa § 180 CSP má súd možnosť rozhodnúť, že bude konať v neprítomnosti strany, ktorá sa nedostavila na pojednávanie, predvolanie na pojednávanie má včas a riadne doručené, pričom o odročenie pojednávania nepožiadala alebo súd ňou uvádzané dôvody na odročenie pojednávania nepovažuje za dôležité. Podľa § 183 CSP pojednávanie na návrh podaný stranou sporu môže byť odročené len vtedy, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky, prvou je, že pre nemožnosť dostaviť sa na pojednávanie sú dané dôležité dôvody a druhou kumulatívne spojenou, je to, že nemožno od strany alebo jej zástupcu spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Návrh strany na odročenie pojednávania musí obsahovať všeobecné náležitosti podania uvedené v ustanovení § 127 ods. 1 a 2 CSP, ako aj osobitné náležitosti vyžadované v ustanovení § 183 CSP, t.j. dôvod odročenia a telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorých je možno upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu na odročenie pojednávania. Žalovaná telefónne číslo, ani elektronickú adresu na návrhu neuviedla. Dôležitosť dôvodu, pre ktorý sporová strana žiada o odročenie pojednávania, posudzuje súd s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu. Hoci to zákon výslovne neustanovuje, existenciu takéhoto dôvodu, ktorý strane bráni byť prítomný na pojednávaní, musí súdu vždy preukázať, a to hodnoverným spôsobom. Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach uviedol, že dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), skúma súd predovšetkým z hľadiska preukázania skutočnosti, z ktorej sa vyvodzuje existencia tvrdeného dôležitého dôvodu (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. augusta 2007 sp. zn. 5 Cdo 53/2007 a z 19. mája 2010 sp. zn. 5 Cdo 34/2010). Strana má nepochybne právo byť prítomná na pojednávaní a ak jej vážna prekážka bráni sa zúčastniť, má právo požiadať o jeho odročenie. Výkon týchto práv však nesmie brániť druhej sporovej strane v realizácii jej práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je
zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa žalobca obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť vychádza predovšetkým z Čl. 2 ods. 1 CSP, podľa ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty a ďalej z Čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb (obdobne ustanovenie § 6 a § 100 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, viď nález Ústavného súdu SR z 3. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 69/2011). Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná nepreukázala kumulatívne splnenie zákonných podmienok v súlade s ust. § 183 CSP pojednávanie, preto súd prvej inštancie tým, že pojednával a rozhodol v jej neprítomnosti, neporušil jej právo na spravodlivý proces. V súvislosti s konštatovaním žalovanej, že vec bola súdom prvej inštancie prejednaná v rozpore s ust. § 273 a § 274 CSP, odvolací súd dodáva, že je neopodstatnené, nesúvisiace s postupom súdu, nakoľko súd prvej inštancie nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného, ktorý je upravený uvedenými ustanoveniami a predstavuje procesnú sankciu za pasivitu žalovaného v spore.
17. V súvislosti s druhým odvolacím dôvodom, odvolací súd dáva za pravdu žalovanej, že posúdenie pravosti podpisu na listine predloženej v súdnom konaní je v prípade pochybností o jeho pravosti odbornou otázkou, ktorú nemôže posúdiť samotný sudca („obyčajným neznaleckým porovnaním....“ bod 11. napadnutého rozsudku). Súhlasí s jej názorom, že pokiaľ súd vykonal dokazovanie v tomto smere uvedeným postupom, tak určite pochybil. Podľa § 207 CSP, ak je potrebné posudzovať skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti, súd na návrh vyžiada odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby. Nová procesná právna úprava prináša do oblasti procesného dokazovania skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, viaceré nové riešenia doterajších aplikačných problémov. Podľa novej právnej úpravy platí zásada, že v prípade potreby posúdenia takých skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, sa preferuje odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby. Znalecké dokazovanie podľa § 207 CSP je z dôvodu hospodárnosti a zníženia nákladov do konania až sekundárnym riešením. Odvolací súd dáva do pozornosti, že v novej právnej úprave sa priorizuje nové poňatie kontradiktórneho procesu, kde proti sebe stoja dve strany s protichodným záujmom na výsledku sporu a zdôrazňuje, že v súlade s uplatňovaním tohto princípu budovou vzájomne kontradiktórne postavených strán si súd vyžiada odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby len na návrh strany a sám súd rozhodne, či takto navrhnutý dôkaz vykoná (§ 185 CSP).
18. Pokiaľ obrana žalovanej spočívala v tom, že všetky ostatné tvrdenia zo strany žalobcu sú nepravdivé, resp. vymyslené, bolo jej povinnosťou predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia. Žalovaná však okrem nepreukázanej argumentácie na pojednávaní konanom dňa 20.02.2017, že platila nie 200,- eur, ale 300,- eur mesačne, zaplatila úvodný vklad vo výške 2-mesačného nájomného 600,- eur, k ukončeniu zmluvy došlo po vzájomnej dohode k 30.04.2015, pričom ďalšiu zmluvu nepodpisovala, bola ďalej v konaní nečinná a neuniesla dôkazné bremeno. Všetky žalovanou navrhnuté listinné dôkazy súd oboznámil na pojednávaní konanom dňa 12.04.2017, na ktorom súd aj rozhodol. Odvolací súd poukazuje na zápisnicu z pojednávania, z ktorej je zrejmé, že žalovaná mala možnosť predložiť dôkazy, ktoré navrhuje vykonať v lehote 30 dní. Žalovaná však žiadne návrhy na vykonanie dôkazov súdu prvej inštancie ani odvolaciemu súdu nepredložila.
19. V sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Procesná pasivita sporovej strany má za následok, že neunesie dôkazné bremeno.
20. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho, kto existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalovaná tvrdila, že platila nie 200,- eur, ale 300,- eur mesačne, zaplatila žalobcovi úvodný vklad vo výške 2- mesačného nájomného 600,- eur, nájom ukončila k 30.04.2015, pričom ďalšiu zmluvu nepodpisovala, bolo jej povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie týchto skutočnosti. Žalobca v konaní predložil listinné dôkazy, okrem iných aj Zmluvu o podnájme nebytového priestoru, Dohodu o platbách nájomného zo dňa 30.04.2015, výpoveď zmluvy o podnájme zo dňa 23.06.2015, doručenú žalovanej 16.07.2015, ktorými preukázal uplatnený nárok v súdom priznanej výške. Odvolací súd zdôrazňuje, že nestačí určitú skutočnosť len poprieť, ale strana musí uviesť aj vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, na čo nadväzuje povinnosť označiť dôkazy na ich preukázanie.
21. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010, podľa ktorého: "Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti."
22. Od žalobcu preto nebolo možné požadovať, aby preukazoval neexistenciu Zmluvy o podnájme nebytového priestoru, Dohody o platbách nájomného zo dňa 30.04.2015, ako aj prípadné úhrady žalovanou. Dôkazné bremeno sa presunulo v tomto smere na žalovanú, ktorá na podporu svojich tvrdení nepredložila, ani nenavrhla žiadne dôkazy. Na základe uvedeného je zrejmé, že neobstoja ani odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g) a h) CSP.
23. Žalovaná v odvolaní vytkla súdu prvej inštancie, že odôvodnenie rozsudku je okrem gramatických chýb, zmätočné, nepreskúmateľné a nedá sa z neho jednoznačne zistiť, na základe akých skutočností súd dospel k právnemu záveru obsiahnutému vo výroku uvedenom v samotnom rozsudku. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie uviedol, aké dôkazy vo veci vykonal, z ktorých vychádzal, pričom odôvodnil svoje rozhodnutie v časti, v ktorej žalobe vyhovel, ako aj v časti, v ktorej žalobu zamietol. Odôvodnenie rozsudku považuje odvolací súd za dostatočne jasné aj zrozumiteľné, aj napriek výskytu niekoľkých gramatických chýb, nakoľko nespôsobujú nezrozumiteľnosť ani nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu tieto argumenty žalovanej nie sú schopné privodiť iné rozhodnutie vo veci, pretože nijakým spôsobom nespochybňujú nárok žalobcu.
24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok v časti I. výroku podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.
25. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej v časti napadnutého rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania, je nesporné, že súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 743,23 eur s príslušenstvom a žalobu vo zvyšnej časti zamietol. V odôvodnení v bode 17. uviedol, že „O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že čiastočne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, keď tento bol v spore proti žalovanej plne úspešný“. Súd prvej inštancie v odôvodnení správne uviedol ustanovenie zákona, podľa ktorého rozhodol, ako aj, že čiastočne úspešnému žalobcovi priznáva náhradu trov konania, ale v rozpore s uvedeným uzavrel, že žalobca bol v spore proti žalovanej plne úspešný, čo sa odrazilo aj v III. výroku napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o priznanie plnej náhrady trov konania žalobcovi, odvolací súd s názorom súdu nesúhlasí z nasledujúceho dôvodu:
26. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
27. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu, a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Nepatrný neúspech Civilný sporový poriadok nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Pomer úspechu je základným meradlom pre nárok na náhradu trov konania. Ak mala strana úspech v spore len čiastočný, potom sa náhrada trov konania pomerne rozdelí. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, musí to byť prevažujúci úspech, teda, aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu jednej zo strán sporu. Vzhľadom na absenciu ustanovenia obdobného § 143 ods. 3 OSP, môže ísť pri prevažnom úspechu aj o neúspech v nepatrnej časti. Ak sa v spore navzájom vyvážia úspech a neúspech, náhrada trov sa spravidla neprizná žiadnej zo strán sporu. Na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania má teda zásadný vplyv pomer úspechu konkrétnej sporovej strany voči protistrane. 28. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Zásadne teda platí, že sa určuje najskôr pomer úspechu a neúspechu v spore, a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady, vypočítajú sa vynaložené trovy, a to u strany, ktorej úspech bol vyšší a má teda nárok na ich náhradu. V danom prípade si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie 1.000,- eur, úspešný bol vo výške 743,23 eur, čo predstavuje 74,32 %, a žalovaný bol úspešný vo výške 256,77 eur, čo predstavuje 25,68 %, v konečnom dôsledku mal žalobca úspech vo výške 48,64 % (teda 74,32 %, -25,68 %). 29. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 30. S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok v časti III. výroku zmenil tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 48,64 %. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby sa vypočíta zo žalovanej sumy 1.000,- eur a následne z tejto sumy sa žalobcovi prizná 48,64 %. 31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko bol žalobca v napadnutej časti istiny 743,23 eur zo strany žalovanej úspešný v celom rozsahu, odvolací súd mu priznal právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby sa vypočíta zo sumy 743,23 eur, nakoľko žalovaná sa odvolala proti časti rozsudku súdu, ktorým zaviazal žalovanú na zaplatenie 743,23 eur s príslušenstvom a proti trovám konania. 32. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
33. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
34. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).