Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/107/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: O. L., narodený XX.X.XXXX, trvale bytom P. XXXX/XX, Y., zastúpený advokátom: Mgr. Jozef Slíška, so sídlom Coboriho 2, Nitra, proti žalovaným: 1. I. O., narodený XX.X.XXXX, trvale bytom E. XXX, zastúpený splnomocnencom: JUDr. Štefan Bugala, bytom Juraja Fándlyho 3557/32, Trnava, 2. S. B., narodený X.X.XXXX, trvale bytom S. XXXX/XX, P., zastúpený advokátom: JUDr. Igor Horanský, so sídlom E. F. Scherera 4803/2, Piešťany, o zaplatenie 43.152,09 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 2. proti výrokom I., III., IV. rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. -424 zo dňa 27.2.2019, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III., IV. potvrdzuje.

II. Žalobca má nárok voči žalovanému 2. na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. -292 zo dňa 10.6.2014 výrokom I. odporcom v prvom a druhom rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi 6.638,78 eur s úrokom z omeškania vo výške 7,5% ročne zo sumy 6.638,78 eur od 18.06.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II. vo zvyšnej časti návrh zamietol, výrokom III. navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi v prvom rade 70 % trov konania odporcu v prvom rade, výrokom IV. navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi v druhom rade 70 % trov konania odporcu v druhom rade a výrokom V. rozhodol, že o trovách štátu rozhodne súd samostatným uznesením.

2. Rozsudok č. k. -292 zo dňa 10.6.2014 súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. a , , , nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia . Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že účastníci vykonávali spoločne podnikateľskú činnosť v združení TEAM 7 na základe Zmluvy o združení uzatvorenej 27. apríla 2005 podľa a nasl. , pričom žalobca sa na činnosti združenia podieľal svojou majetkovou účasťou, financoval potreby združenia spočívajúce v rekonštrukcii objektu, v ktorom združenie prostredníctvom jeho členov vykonávalo svoju podnikateľskú činnosť, v nákupe vnútorného vybavenia prevádzky a pod. Tieto finančné prostriedky vložené do činnosti združenia mali byť „premietnuté“ do vkladu žalobcu, ktorý bol oproti vkladom ostatných členov združenia neúmerne vysoký. Žalovaní sa na činnosti združenia podieľali okrem svojich peňažných vkladov aj vlastnou pracovnou činnosťou. Žalobca počas konania tvrdil, že svoj vklad do združenia vo výške 2.659.783 Sk zaplatil financovaním potrieb združenia, avšak nevedel preukázať, kedy a aké potreby financoval, teda nepreukázal splatenie vkladu, na výške ktorého sa účastníci dohodli v Dodatku č. 1 z 3. októbra 2005. Podľa žalovaného 2. evidenciu o tom, čo a kedy žalobca v prospech združenia financoval

viedla matka žalobcu X. L.. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca svoj vklad splatil práve financovaním rekonštrukcie prenajatého objektu, v ktorom združenie vykonávalo činnosť, nákupom vnútorného zariadenia prevádzky, či platením miezd zamestnancov. Sporné medzi účastníkmi bolo, či okrem vyššie uvedených financií, ktoré predstavovali vklad žalobcu do združenia, žalobca, resp. jeho matka, poskytli žalovaným pôžičky v celkovej výške 1.300.000 Sk na financovanie ich osobných potrieb. Žalobca tvrdil, že okrem vkladu vo výške 2.659.783 Sk poskytol on a jeho matka žalovaným štyri pôžičky vo výške 1.300.000 Sk. Svoje tvrdenie preukazoval jednak svedeckou výpoveďou svojej matky, ktorá mala byť pri odovzdávaní peňazí, jednak štyrmi potvrdeniami o prevzatí peňazí v celkovej výške 1.300.000 Sk. Žalovaný 1. tvrdil, že potvrdenia o prevzatí peňazí síce podpísal, reálne však žiadne peniaze neprevzal. Žalovaný 2. tvrdil, že potvrdenia nepodpísal, no peniaze od žalobcu prevzal len tie, ktoré boli určené na chod združenia, rekonštrukciu prevádzky a nákup zariadenia do prevádzky. Peniaze v dňoch, ktoré sú uvedené na potvrdeniach a v sumách na nich uvedených od žalobcu neprevzal. Aj žalovaný 1. tvrdil, že žalobca poskytoval peniaze na zveľadenie podniku, ktorý prevádzkovalo združenie TEAM 7. Žalobca tak svoje tvrdenia opiera o potvrdenia o prevzatí súm zo strany žalovaných. Tí uvedené potvrdenia síce podpísali, avšak popierajú, že by niekedy od žalobcu reálne prevzali v uvedených dňoch predmetné sumy. Pokiaľ ide o vystavené potvrdenie z 26. júla 2005 o prevzatí sumy 500.000 Sk, súd prvej inštancie mal za to, že sumu 500.000 Sk (prvá pôžička) a sumu 300.000 Sk (časť druhej pôžičky) požičala žalovaným matka žalobcu a nie žalobca, a preto žalobu o zaplatenie 16.596,96 eur (500.000 Sk) s úrokom vo výške 829,85 eur a sumy 9.958,18 eur (300.000 Sk) s úrokom z omeškania vo výške 7,5% ročne zo sumy 9.958,18 eur od 18. júna 2009 do zaplatenia pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie ako nedôvodný zamietol. Zvyšná suma z tzv. druhej pôžičky vo výške 200.000 Sk bola podľa súdu prvej inštancie žalovaným vyplatená z prostriedkov žalobcu na ich súkromné účely. Keďže žalobca požičal obom žalovaným jednu sumu bez toho, aby ju delil medzi žalovaných, súd prvej inštancie uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 6.638,78 eur s úrokom z omeškania vo výške 7,5% ročne zo sumy 6.638,78 eur od 18. júna 2009 do zaplatenia. V prípade tretieho a štvrtého potvrdenia o prevzatí súm, v týchto je uvedený účel poskytnutia peňazí „zastrešenie terasy“, resp. „zateplenie terasy“, pričom bolo nesporné, že potvrdenia o prevzatí predmetných súm vyhotovoval otec žalobcu, účel poskytnutia peňazí bol teda vopred známy a z neho vyplýva, že žalovaní predmetné sumy nemali prevziať pre financovanie súkromných potrieb, ale pre financovanie potrieb združenia. Uvedenie účelu poskytnutia finančných prostriedkov na potvrdeniach ako aj skutočnosť, že predmetné financie neboli poskytnuté v deň vyhotovenia potvrdenia, len podporujú tvrdenia žalovaných, že žalobca predmetnými sumami financoval chod združenia a predmetné potvrdenia mali byť akýmisi potvrdeniami o vkladoch žalobcu do združenia. Žalobcovi sa počas konania nielenže nepodarilo preukázať, že reálne 10.10.2005 a 7.11.2005 odovzdal žalovaným predmetné sumy, nepreukázal ani to, že tieto mali byť odovzdané titulom pôžičky. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca vložil finančné prostriedky do združenia a keďže nedošlo k vysporiadaniu majetku združenia, domáhal sa návratnosti svojho vkladu vydaním vecí alebo v tomto prípade vrátením prostriedkov vložených do združenia. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie návrh aj v časti o zaplatenie 9.958,18 eur (300.000 Sk) a úroku z omeškania vo výške 7,5% ročne zo sumy 9.958,18 eur od 18. júna 2009 do zaplatenia ako nedôvodný zamietol.

3. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. -332 zo dňa 2.12.2015 v dôsledku podania odvolania žalobcu proti výrokom II., III., IV., V. rozsudku súdu prvej inštancie č. k. -292 zo dňa 10.6.2014 rozsudok súd prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej týkajúcej sa sumy 26.555,14 eur, úroku vo výške 829,85 eur a úrokov z omeškania vo výške 7,5% ročne zo sumy 9.958,18 eur od 18. júna 2009 do zaplatenia potvrdil (prvý výrok) a vo zvyšku napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, v časti trov konania účastníkov a v časti vyhradzujúcej rozhodnutie o trovách konania štátu samostatnému uzneseniu rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (druhý výrok). Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie v časti žaloby týkajúcej sa tretieho a štvrtého potvrdenia, t. j. 200.000 Sk (6.638,78 eur) a 100.000 Sk (3.319,39 eur) s príslušenstvom (t. j. úrokom z omeškania vo výške 7,5% ročne od 18. júna 2009 do zaplatenia), ktorý súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že v prípade týchto súm šlo o vklad žalobcu do združenia. Odvolací súd k námietke nepreukázania fyzického odovzdania peňazí poznamenal, že žalovaní svojim podpisom na každom jednom z potvrdení potvrdili prevzatie peňazí. Ak sú tu potom pochybnosti o tom, či k uzavretiu reálneho kontraktu (pôžičky) došlo, na záväzku vrátenia poskytnutých peňazí (v prípade, že nejde o vklad do združenia) to nič nemení a vplyv to môže mať akurát na možnosť úročenia „požičanej“ sumy. Ak žalobca v prípade tretej a štvrtej pôžičky v konaní (po pripustení zmeny žaloby) nepožaduje úrok z poskytnutej sumy (konkrétnou sumou vyjadrený úrok požaduje len pri prvom potvrdení), je argumentácia o nepreukázaní žalobcom fyzického odovzdania peňazí irelevantná. Odvolací súd na

rozdiel od súdu prvej inštancie v prípade tretieho a štvrtého potvrdenia, resp. poskytnutia finančných prostriedkov, mal za to, že v prípade týchto finančných prostriedkov o vklad do združenia nešlo, keď prípadný vklad člena do združenia (jeho majetkový podiel) sa vyporiadava ku dňu jeho vystúpenia zo združenia alebo ku dňu zániku združenia ako celku. Ak potom žalovaní na príslušných potvrdeniach (na všetkých štyroch) sa zaviazali peňažné prostriedky vrátiť, a to dokonca spolu s príslušnou odplatou za poskytnutie peňazí, nemožno takéto ich počínanie vyhodnotiť inak ako samostatný záväzkoprávny vzťah medzi členmi združenia nemajúci s majetkovou hodnotou združenia žiadny súvis. Podstate vkladu totiž odporuje úročenie a povinnosť ho vrátiť bez ohľadu na to či dôjde k vystúpeniu člena zo združenia alebo k zániku združenia. Nevedno prečo potom súd prvej inštancie údaj o účele poskytnutia peňažných prostriedkov uprednostnil pred ostatnými časťami potvrdení naznačujúcimi, že o vklad do združenie ísť nemohlo. V prípade ostatných dvoch odovzdaní peňazí bude preto potrebné dokazovanie zamerať na charakter týchto právnych úkonov, ako aj na otázku legitimácie žalobcu, ktorý si v priebehu konania v otázke určenia pomeru súm, ktoré boli poskytnuté ním a ktoré boli z finančných rezerv jeho matky, sám odporoval (keď svoje výpovede priebežne korigoval zjavne reagujúc na postupné predkladanie listinných dôkazov, najmä výpisov z účtov), pričom i matka žalobcu v postavení svedka podporujúceho žalobcu vo svojich výpovediach presvedčivosť tvrdení žalobcu čiastočne podkopávala. Výšku finančných prostriedkov poskytnutých žalobcom bude preto potrebné spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti ustáliť. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej týkajúcej sa 500.000 Sk (16.596,96 eur) s príslušenstvom (t. j. úrokom vo výške 25.000 Sk = 829,85 eur) a 300.000 Sk (9.958,18 eur) s príslušenstvom (t. j. úrokom z omeškania vo výške 7,5% ročne od 18. júna 2009 do zaplatenia) ako vecne správny potvrdil, no vo zvyšku napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej týkajúcej sa 200.000 Sk (6.638,78 eur) s príslušenstvom (t. j. úrokom z omeškania vo výške 7,5% ročne od 18. júna 2009 do zaplatenia) a 100.000 Sk (3.319,39 eur) s príslušenstvom (t. j. úrokom z omeškania vo výške 7,5% ročne od 18. júna 2009 do zaplatenia), teda v súčte 300.000 Sk (9.958,18 eur) s príslušenstvom (t. j. úrokom z omeškania vo výške 7,5% ročne od 18. júna 2009 do zaplatenia) ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím súdom opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -424 zo dňa 27.2.2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaným 1., 2. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 9.626,24 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 9.626,24 eur od 18.6.2009 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol, výrokom III. rozhodol, že žalovaní 1. a 2. majú nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania v rozsahu 24,62 % a výrokom IV. rozhodol, že Slovenská republika má nárok voči žalovanému 2. na náhradu trov štátu v rozsahu 100 %.

5. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. , , , , , , veta prvá, , nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , .

6. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca odovzdal žalovaným peňažné prostriedky uvedené v potvrdeniach zo dňa 10.10.2005 a zo dňa 7.11.2005 a žalovaní ich prevzali, napriek tomu, že žalovaný 1. počas celého konania zotrval na svojom tvrdení, že peniaze fyzicky neprevzal. Na druhej strane však žalovaný 1. pri výsluchu dňa 5.4.2011 uviedol, že potvrdenia podpísal po predložení mu na podpis žalovaným 2. a potvrdil, že k odovzdaniu peňazí došlo a peniaze fyzicky prevzal žalovaný 2.. Súd prvej inštancie mal z predložených potvrdení jednoznačne za preukázané, že k fyzickému odovzdaniu a prevzatiu peňazí v celkovej výške 300.000,-Sk došlo, nakoľko prevzatie peňazí žalovaní potvrdili svojím podpisom na každom z potvrdení (podpisy oboch žalovaných na potvrdeniach boli v konaní napokon nesporné). Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že peniaze prevzali obaja žalovaní spoločne a nerozdielne, nakoľko nebola určená výška, ktorú každý z nich prevzal a spoločne sa zaviazli peniaze aj s úrokmi vyplácať žalobcovi, prípadne jeho matke.

7. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že potvrdenia zo dňa 10.10.2005 a zo dňa 7.11.2005 právne vyhodnotil ako tzv. dlžobné úpisy, ktorými žalovaní uznali svoj dlh titulom ústnej zmluvy o pôžičke, ktorá bola platne uzatvorená, nakoľko došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí žalovaným, čo bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané písomnými potvrdeniami podpísanými žalovanými. Pokiaľ totiž ide o právny úkon uznania dlhu podľa , okrem všeobecných náležitostí

predpísaných pre právne úkony, je k platnosti tohto právneho úkonu potrebná písomná forma, ktorá v danom prípade dodržaná bola. Z hľadiska obsahových náležitostí musí platné uznanie dlhu obsahovať vyjadrenie prísľubu dlžníka zaplatiť dlh, uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Toto všetko potvrdenia zo dňa 10.10.2005 a 7.11.2005 spĺňajú. V prvom rade súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nepreukázal svoje skutkové tvrdenie, že dňa 29.9.2005 vybral zo svojho účtu sumu 79.272 Sk. Na druhej strane sa však súd prvej inštancie nestotožnil s ničím nepodloženým tvrdením a dotváraním skutkového stavu právnym zástupcom žalovaného 2., ktorý uviedol, že túto sumu na účet žalobcu vložila matka žalobcu, keďže uvedené tvrdenie nevyplýva zo žiadneho dôkazu a žalovaný 2. k nemu nepredložil, ani nenavrhol žiaden dôkaz a neuniesol tak dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Zároveň súd prvej inštancie podotkol, že ak by tomu tak aj bolo (že by peniaze na účet žalobcu vložila matka žalobcu), neznamenalo by to automaticky, že sumu 79.272,72 Sk poskytla žalovaným matka žalobcu. Výpisom z účtu žalobcu bolo preukázané skutkové tvrdenie žalobcu, že dňa 29.9.2005 vybral zo svojho účtu 124.000,-Sk, na základe čoho mal súd prvej inštancie za preukázané, že sumu 124.000,-Sk poskytol žalovaným žalobca. Tvrdenie svedkyne, že z poskytnutých 200.000,-Sk bolo 100.000,-Sk jej, nebolo v konaní ničím preukázané. Súd prvej inštancie po vyhodnotení tvrdení žalobcu a jeho matky a predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že matka žalobcu poskytla žalovaným z pôžičky 200.000,-Sk sumu 10.000,- Sk, čo bolo preukázané výberom tejto sumy dňa 29.9.2005 z vkladnej knižky matky žalobcu a žalobcu. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že v časti o zaplatenie 10.000,-Sk titulom tretieho potvrdenia, resp. odovzdania peňazí, nie je žalobca aktívne vecne legitimovaný, nakoľko sumu 10.000,-Sk poskytla žalovaným matka žalobcu dňa 10.10.2005 pri odovzdaní celkovej pôžičky vo výške 200.000,-Sk. Pokiaľ ide o zvyšnú časť poskytnutej sumy, t. j. 66.000,-Sk (200.000,-Sk mínus 124.000,- Sk mínus 10.000,-Sk), súd prvej inštancie vyhodnotil, že túto sumu poskytol žalovaným žalobca, keďže vychádzal z preukázanej skutočnosti, že žalovaní prevzali sumu 200.000,-Sk. Zosumarizujúc vyššie zmienené mal súd prvej inštancie za to, že z tejto sumy poskytla matka žalobcu 10.000,-Sk (výber z vkladnej knižky) a žalovaný 124.000,-Sk (výber z účtu). Čo sa týka zvyšnej sumy 66.000,-Sk, súd prvej inštancie vychádzal z vyjadrení žalobcu, ktorý tvrdil, že zvyšnú časť do 200.000,-Sk vyplatil osobne pri odovzdávaní peňazí dňa 10.10.2005 (výsluch žalobcu), resp. že zostávajúcu sumu 66.000,-Sk doplatil z vlastnej hotovosti (vyjadrenie žalobcu zo dňa 20.3.2013), resp. že zvyšná časť požičaných peňazí v sume 76.000,-Sk bola poskytnutá z jeho hotovostných úspor, keď určitú čiastku poskytla jeho matka (čo bolo 10.000,-Sk) (vyjadrenie žalobcu zo dňa 26.10.2016). Ak teda aj svedkyňa vypovedala, že časť peňazí patrila žalobcovi, súd prvej inštancie po vyhodnotení tvrdení žalobcu a jeho matky a predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že zostávajúcu sumu 66.000,-Sk z poskytnutej sumy 200.000,-Sk poskytol žalovaným práve žalobca. V prípade štvrtého odovzdania peňazí nemožno mať podľa názoru súdu prvej inštancie za to, že peňažné prostriedky vo výške 100.000,-Sk (3.319,39 eur) poskytla žalovaným matka žalobcu. Z predloženého listinného dôkazu - výpisu z valutového účtu žalobcu nesporne vyplýva, že dňa 7.11.2005 žalobca vybral z účtu sumu 2.762,21 eur (podľa výpisu v prepočte 106.000,-Sk) a zároveň vyplýva, že matka žalobcu skutočne dňa 5.11.2005 vložila na tento účet sumu 2.780,-eur. Z týchto dvoch nesporných a preukázaných skutočností však nemožno dospieť k záveru, že sumu vo výške 100.000,-Sk poskytla žalovaným dňa 7.11.2005 matka žalobcu, niet dôvodu sa domnievať, že žalobca vybral zo svojho účtu peniaze svojej matky, pripísaním uvedenej sumy na účet žalobcu sa táto suma dostala do výlučnej dispozičnej sféry žalobcu. Tiež nie je zrejmé, a nebolo to ani predmetom dokazovania, prečo matka žalobcu vložila na účet žalobcu uvedenú sumu (mohlo to byť napr. titulom daru, vrátenia pôžičky, či poskytnutia pôžičky žalobcovi). Podstatné však je, že v čase výberu peňazí z účtu patrili tieto peniaze žalobcovi (bez ohľadu na titul ich nadobudnutia) a žalovaným žalobca poskytol svoje peniaze. Súd prvej inštancie uzavrel, že z celkovej sumy 300.000,- Sk (9.958,18 eur), ktorú žalovaní prevzali, poskytol žalobca žalovaným celkovo 290.000,-Sk, tak, že z tzv. tretieho potvrdenia o prevzatí hotovosti vo výške 200.000,-Sk zo dňa 10.10.2005 poskytol žalobca žalovaným sumu 190.000,-Sk (6.306,84 eur) a z tzv. štvrtého potvrdenia o prevzatí hotovosti vo výške 100.000,-Sk (3.319,39 eur) zo dňa 7.11.2005 poskytol žalobca žalovaným celú túto sumu. Súd prvej inštancie vyhodnotil zostávajúci nárok žalobcu za dôvodný a preukázaný iba vo výške 290.000,-Sk, na základe čoho uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 290.000,-Sk, t. j. 9.626,24 eur, ktorá predstavuje dlh žalovaných voči žalobcovi, ktorý sa mu zaviazali splatiť titulom potvrdení zo dňa 10.10.2005 a 7.11.2005. Keďže žalobca požičal obom žalovaným jednu sumu bez toho, aby ju delil medzi žalovaných, súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi priznanú sumu spoločne a nerozdielne. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie 10.000,-Sk zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Pretože žalovaní boli preukázateľne vyzvaní na vrátenie požičanej sumy až doručením žaloby, súd prvej inštancie žalobcovi priznal úroky z omeškania od 18.6.2009, na

ktoré mal nárok vo výške 9 % (8 + 1 %); keďže však žiadal úroky z omeškania len vo výške 7,5 %, súd prvej inštancie žalobe v časti príslušenstva zodpovedajúceho priznanej istine vyhovel.

8. Súd prvej inštancie prevažne úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 24,62 %. Podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 37,69 % a hrubý úspech žalovaných v rozsahu 62,31 %, keď žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 43.152,09 eur s príslušenstvom a žalovaným bola uložená povinnosť na zaplatenie celkovej sumy 16.265,02 eur (6.638,78 eur + 9.626,24 eur) s príslušenstvom. V priebehu konania vznikli štátu trovy konania, ktoré predstavujú časť znalečného priznaného znalcovi, ktorá nebola pokrytá preddavkami (318,56 eur). Žalovaný 2. počas konania tvrdil, že prvé potvrdenie o prevzatí peňazí zo dňa 26.7.2005 nepodpísal, spochybnil pravosť svojho podpisu a navrhol, aby súd do konania pribral znalca, pričom si bol vedomý, že bude znášať náklady na znalecké dokazovanie, keď záveru znaleckého posudku pisateľom sporného podpisu bol žalovaný 2., a preto súd prvej inštancie rozhodol, že Slovenská republika má nárok voči žalovanému 2. na náhradu trov štátu v plnom rozsahu.

9. Proti výrokom I., III., IV. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 2. z dôvodov podľa ust. 365 ods. 1 písm. h) . V odvolaní uviedol, že napadnutý výrok I. rozsudku je pritom v kľúčových aspektoch nepreskúmateľný (z dôvodu neúplnosti, nejasnosti, nepresnosti, nedostatočnosti a neadekvátnosti odôvodnenia vrátane opomenutia niektorých podstatných skutočností na úkor žalovaných), ale predovšetkým napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho a vecného posúdenia veci. Súd prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. rozsudku v rozpore s princípmi a pravidlami pre spravodlivé a zákonné súdne konanie, ktoré tvoria imanentnú súčasť ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaného základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie - nezaoberal náležite, ani sa preskúmateľne nevysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi otázkami, a to ani v nadväznosti na znenie , ani na znenie príslušných ustanovení , za ktorých bolo možné (a iba po ich splnení) konanie dokončiť a následne vydať rozhodnutie. Súd prvej inštancie nesprávne právne vyhodnotil a kvalifikoval právne úkony tretieho a štvrtého odovzdania peňazí (zo dňa 10.10.2005 a 7.11.2005), keď ich označil za uznania dlhov. Žalovaný 2. zastáva názor, že z predložených listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že medzi sporovými stranami došlo k uzavretiu zmlúv o pôžičke. Sporové strany spísali o tretej a štvrtej pôžičke listiny, ktoré obsahujú výšku požičaných finančných prostriedkov, ktoré žalovaní prevzali, spolu s dohodou o úrokoch z pôžičky, podpísané oboma žalovanými ako dlžníkmi a žalobcom, ako veriteľom, listiny tiež obsahujú záväzok žalovaných finančné prostriedky, vrátane úrokov vrátiť žalobcovi, resp. jeho matke. Prevzatie finančných prostriedkov v spojení s prevzatím záväzku na ich vrátenie a dohodnutie úroku ako odplaty za ich požičanie tvoria bez akýchkoľvek pochybností obligatórne náležitosti právneho úkonu, zmluvy o pôžičke. Z obsahových náležitostí týchto listín možno ustáliť, že ide o dvojstranný právny úkon, zmluvu o pôžičke. Žalovaný 2. má výhrady a vyjadruje aj nesúhlas s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie vo vzťahu k otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalobca v konaní nepreukázal svoje skutkové tvrdenia, že bol vlastníkom finančných prostriedkov, ktoré požičal žalovaným a ani nenavrhol dokazovanie v tejto časti a nepredložil žiadne dôkazy, hoci práve doplnenie dokazovania bolo dôvodom, pre ktorý Krajský súd v Trnave v tejto časti vrátil konanie na Okresný súd Piešťany. Podľa výpisov z bankových účtov je zrejmé, že finančné prostriedky, ktoré boli žalobcom z účtov poskytnuté žalovaným, poukázala na tieto účty jeho matka za účelom ich poskytnutia žalovaným. Z výpisu z osobného účtu žalobcu č. XXXXXXXXXX vedeného v B. P., a. s. nesporne vyplýva, že matka žalobcu dňa 5.11.2005 vložila na účet čiastku 2.780 eur, z ktorého účtu žalobca dňa 7.11.2005 vybral sumu 2.762,21 eur (v prepočte 106.000,-Sk). Na výpise je aj rukou dopísané Hlohovec 106.000,-Sk, som dala do Hlohovca 106.000,-Sk, pôžička O. + B.. Tiež z výpisu z osobného účtu žalobcu č. XXXXXXXXXX vedeného v B. P., a. s. vyplýva že dňa 29.9.2005 bola na účet vložená suma 79.272,72 Sk, čo matka žalobcu potvrdila vo svojej svedeckej výpovedi. To, že išlo o finančné prostriedky matky, napokon preukazuje aj skutočnosť, že listiny o tretej a štvrtej pôžičke tiež obsahujú záväzok žalovaných finančné prostriedky, vrátane úrokov vrátiť žalobcovi, resp. jeho matke, žalobca v konaní opak nepreukázal. Žalovaný 2. poukazuje na skutočnosť, že vkladom finančných prostriedkov na účet žalobcu matkou (darovanie), ide o zastieraný právny úkon, právny úkon urobený len „naoko“ (simulovaný právny úkon), ktorým bola zastieraná pôžička žalovaným (dissimulovaný právny úkon). V takýchto prípadoch je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon a platí zastieraný právny úkon, za podmienky, že zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Žalovaný 2. je presvedčený, že odvolaním napadnuté výroky I., III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie

sú nepreskúmateľné, diskriminačné, vychádzajú z neúplného a nedostatočného zistenia skutkového a právneho stavu veci a tiež vychádzajú z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný 2. navrhuje, aby odvolací súd zmenil výrok I., III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne, žalovaným 1., 2. prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, Slovenskej republike prizná nárok voči žalobcovi na náhradu trov štátu v rozsahu 100 % a žalovanému 2. prizná nárok na plnú náhradu trov konania o odvolaní, eventuálne aby odvolací súd zrušil napadnutý výrok I., III., IV. a vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalobca a žalovaný 1. odvolanie nepodali, k odvolaniu žalovaného 2. sa nevyjadrili.

11. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší , pričom podľa ustanovenia , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , ), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( v spojení s ) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ( ).

13. Predmetom konania na súde prvej inštancie je nárok žalobcu voči žalovaným na zaplatenie sumy 9.958,18 eur s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 9.958,18 eur od 18.6.2009 do zaplatenia titulom pôžičiek, ktoré mali byť poskytnuté žalovaným žalobcom dňa 10.10.2005 a dňa 7.11.2005. Súd prvej inštancie napadnutým výrokom I. rozsudku žalobe v časti o zaplatenie sumy 9.626,24 eur s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 9.626,24 eur od 18.6.2009 do zaplatenia vyhovel a už právoplatným výrokom II. rozsudku ( veta druhá ) vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného 2. je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či procesným postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.

14. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu

iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

16. Odvolací súd v zmysle ustanovení a viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia bola vecne správna, objektívna, presvedčivá. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalovaný 2. uvádzal v odvolaní, vyriešil už súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok.

17. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

18. Žalovaný 2. podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia , , . Žiada sa dodať, že i keď žalovaný 2. v odvolaní výslovne neuviedol, že odvolanie podáva i z dôvodov podľa ustanovenia , , z obsahu odvolacích námietok vyplýva, že žalovaný 2. (mimo iného) namieta, že súd prvej inštancie sa v prejednávanej veci nevysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi otázkami a žalobcom v konaní nebolo preukázané, že bol vlastníkom peňažných prostriedkov, ktoré žalovaným požičal, čo bez pochyby zakladá odvolacie dôvody i podľa ustanovenia , posúdiac odvolanie podľa obsahu ( ).

19. Jednou z odvolacích námietok žalovaného 2., pritom však zásadnou, bolo namietanie, že rozsudok súdu prvej inštancie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu neúplnosti, nejasnosti, nepresnosti, nedostatočnosti a neadekvátnosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

20. Odvolací dôvod podľa ustanovenia je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

21. V zmysle ustanovenia rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne

musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.

22. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným 2. v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaný 2. s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel.

23. Ďalej žalovaný 2. v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, keďže žalobca nepreukázal, že bol vlastníkom peňažných prostriedkov, ktoré požičal žalovaným.

24. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

25. Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (ods. 2).

26. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

27. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia , podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

28. V prejednávanej veci bola spornou a odvolaním žalovaného 2. nastolenou otázka vlastníctva peňažných prostriedkov v sume 79.272,72 Sk a v sume 2.780 eur na osobnom účte žalobcu. K odvolacej námietke žalovaného 2., že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne vlastníctva peňažných prostriedkov na osobnom účte žalobcu a v nadväznosti na to ohľadne osoby, ktorá ich poskytla ako pôžičku žalovaným, odvolací súd uvádza, že závery súdu prvej inštancie o tejto otázke považuje za dostatočné. Pokiaľ ide o unesenie dôkazného bremena žalobcom, že to bol on, kto poskytol peňažné prostriedky žalovaným titulom pôžičky, založeného na ním navrhnutých dôkazov, a to najmä na Potvrdeniach zo dňa 10.10.2005 a zo dňa 7.11.2005 a Výpisoch z osobného účtu č. 2619168906 zo

dňa 21.10.2005 a zo dňa 21.11.2005, tu k záverom súdu prvej inštancie ťažko niečo dodať. Vo vzťahu k tejto argumentácii žalovaného 2. je nutné konštatovať v zhode so súdom prvej inštancie, že žalovaným 2. tvrdené požičanie peňažných prostriedkov žalovaným matkou žalobcu nebolo preukázané a odvolací súd poukazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v odsekoch 43., 45., v ktorých sú uvedené výsledky vykonaného dokazovania a závery z nich plynúce.

29. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva a či správa sama osebe (svedecká výpoveď) je svojím obsahom pravdepodobná, alebo nie. Predovšetkým sa totiž žiada konštatovať, že odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (čím treba rozumieť nutnosť stotožnenia sa s tými dôvodmi, pre ktoré bolo podľa súdu prvej inštancie treba žalobe vyhovieť). Predpokladom zamietnutia žaloby (čo žiadal žalovaný 2.) by totiž bolo preukázanie žalovaným 2. tvrdené vlastníctvo požičaných peňažných prostriedkov matkou žalobcu. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani žalovaným v odvolaní predostreté tvrdenie, že matka žalobcu poukázala na účet žalobcu peňažné prostriedky za účelom ich poskytnutia žalovaným, čo matka žalobcu potvrdila vo svojej svedeckej výpovedi. Predovšetkým odvolací súd uvádza, že matka žalobca X. L., ktorá v konaní pred súdom prvej inštancie vypovedala ako svedkyňa dňa 13.9.2011, vo svojej svedeckej výpovedi nikdy neuviedla, že peňažné prostriedky v sume 79.272,72 Sk vložila dňa 29.9.2005 na účet žalobcu práve ona, ako to podsúva žalovaný 2. v odvolaní. Čo sa týka sumy 2.762,21 eur, tu odvolací súd opäť poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, že predmetom dokazovania nebol dôvod vloženia týchto peňažných prostriedkov na účet žalobcu (mohlo to byť napr. titulom daru, vrátenia pôžičky či poskytnutia pôžičky) a zo žiadneho vykonaného dôkazu v konaní pred súdom prvej inštancie nevyplýva, že by vlastníkom peňažných prostriedkov vybratých z účtu žalobcu nebol práve a len žalobca. Na tomto zistení nemôžu nič zmeniť ani rukou písané poznámky na výpise z osobného účtu žalobcu zo dňa 21.11.2005 tak, ako už uviedol i súd prvej inštancie, z ktorých poznámok nanajvýš vyplýva informácia o poskytnutí pôžičky žalovaným („pôžička O. + B.“), avšak rozhodne nie sú dôkazom o osobe, ktorá pôžičku poskytla. Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol k námietke žalovaného 2. o nesprávnom vyhodnotení dôkazov ohľadne vlastníctva peňažných prostriedkov požičaných žalovaným.

30. V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení . Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že v danej veci bolo podstatnou skutkovou okolnosťou tvrdenie žalovaného 2. o tom, že peňažné prostriedky požičané žalovaným nepatrili žalobcovi. Je opäť treba zhodne so súdom prvej inštancie konštatovať, že obrana žalovaného 2. v tomto smere vyznela nepresvedčivo, ako precízne a vyčerpávajúco vysvetlil súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku. Odvolacia námietka žalovaného o nesprávnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.

31. Napokon žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie Potvrdenia zo dňa 10.10.2005 a zo dňa 7.11.2005 nesprávne právne vyhodnotil, keď ich označil za uznanie dlhov.

32. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

33. Ako už konštatoval odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozsudku č. k. -332 zo dňa 2.12.2015, od zmluvy o pôžičke treba odlíšiť tzv. dlžobný úpis, ktorým dlžník písomne potvrdzuje, že dlhuje veriteľovi určitú sumu; tento úpis môže byť dlžníkom vydaný aj po uzavretí zmluvy a môžu byť s ním spojené i účinky uznania dlhu.

34. Uznanie dlhu v zmysle ustanovenia je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi v predpísanej písomnej forme. Uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu

domnienku, že dlh v čase uznania trval. Na to, aby uznanie dlhu malo tieto účinky, je potrebné, aby dlžník písomne uznal, že zaplatí svoj dlh a ďalej je potrebné, aby v písomnom uznaní bol dlh určený (uznaný) čo do dôvodu a výšky. Z hľadiska obsahových náležitostí tohto zabezpečovacieho prostriedku, pre platnosť prejavu je rozhodujúce, či tento prejav obsahuje: označenie oprávnenej osoby (veriteľa), označenie povinnej osoby (dlžníka), určenie dôvodu dlhu, uvedenie výšky dlhu, skutočnosti, z ktorých vyplýva vedomosť (pripravenosť plniť) dlžníka o svojej povinnosti. Uznanie dlhu spôsobuje vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky, že dlh v čase uznania trval a súčasne prerušenie premlčania a začiatok novej desaťročnej premlčacej doby, ktorá začína plynúť dňom, kedy k uznaniu došlo alebo kedy uplynula lehota na plnenie, ak je v uznaní určená. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie je toho názoru, že Potvrdenia zo dňa 10.10.2005 a zo dňa 7.11.2005 náležitosti uznania dlhu spĺňajú. Súd prvej inštancie náležitým spôsobom v odseku 40. preskúmavaného rozsudku vysvetlil inštitút uznania dlhu a dôvod, prečo konštatoval, že žalovaní svoj dlh v uvedených potvrdeniach uznali. Odvolací súd totiž nemá k záverom súdu prvej inštancie čo dodať, plne sa s nimi stotožňuje. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zákon nevyžaduje, aby sa dlžník v uznávacom vyhlásení priamo zaviazal na plnenie, ale stačí, že z obsahu písomného prejavu je zrejmé, že si je svojej povinnosti na plnenie vedomý. I táto odvolacia námietka žalovaného 2. je rovnako neopodstatnená.

35. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovenia , , keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 9.626,24 eur s príslušenstvom, ktorá suma im bola poskytnutá ako pôžička. Polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec vo vyhovujúcom výroku rozsudku súdu prvej inštancie správne právne posúdil.

36. V súvislosti so žalovaným 2. prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom vo vyhovujúcom výroku odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. , ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. , , ). Žalovaný 2. v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa nároku žalobcu na vrátenie pôžičiek s príslušenstvom poskytnutých žalovaným. Odvolacie námietky žalovaného 2. ohľadne nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie, nesprávnych skutkových a právnych záverov konštatovaných súdom prvej inštancie, vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.

37. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným 2. nie sú naplnené.

38. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného 2. odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilé privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

39. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. (vrátane rovnako správnych výrokov III., IV. o nároku na náhradu trov konania, ktoré inak odvolaním ani spochybnené neboli a v prípade ktorých ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody ich nesprávnosti) podľa ustanovenia z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení , v spojení s ustanovením , pričom v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému 2. v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

41. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).