Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-333-2018.pdf
PDF · 181.04 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/333/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov: JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: H. A., nar. XX.X.XXXX, bytom W. č. XXX, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody Ilava, so sídlom Ilava, Mierové námestie 1, proti žalovanej: Rádio Bojnice, s.r.o., IČO: 36 348 473, so sídlom Bojnice, Okrajová 964/12, zastúpenej splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Ivan Žilík PhD., spol. s r. o., IČO: 36 869 121, so sídlom Prievidza, M. R. Štefánika 11/1, o náhradu nemajetkovej ujmy a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 5C/43/2009-446 zo dňa 12. júla 2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku, ako aj v závislom III. výroku p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom konanie v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 11.000,- Eur zastavil, II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, III. výrokom žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2, 3, čl. 26 ods. 1 až 4 Ústavy SR, § 2 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný zákon, § 2 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom, s poukazom na procesné ustanovenie § 193, § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
3. Vecne argumentoval, že mal preukázané, že rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1T/1/2005 zo dňa 17.1.2007, bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. a/, b/, j/ Trestného zákona a trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný doživotný trest odňatia slobody, že Najvyšší súd SR rozhodol uznesením sp. zn. 1To/12/2007 zo dňa 7.11.2007 (pozn.: súd zo svojej činnosti vie, že odvolanie žalobcu, v rámci trestného konania obžalovaného bolo zamietnuté), pričom rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 7.11.2007. Žalobca dostatočným a hodnoverným spôsobom preukázal, že vo vysielaní Rádia Beta, ktoré prevádzkuje žalovaná spoločnosť dňa 17.1.2007 o 17.00 hod. odznela nasledovná správa: „Doživotie v tretej nápravno - výchovnej skupine dostal 33-ročný H. L. zo W., ktorého dnes senát KS v Nitre uznal vinného z troch brutálnych vrážd a nedovoleného ozbrojovania. Dvomi obeťami boli predavači zlatníctiev v Novom Meste nad Váhom a Šuranoch, ktoré vylúpil v roku 2001 spolu so svojimi dvoma komplicmi, 53 ročným D. B. z H. a 38- ročným Q. A. zo R.. Treťou obeťou je jeho 16 ročná priateľka P. H., ktorú mal zabiť preto, lebo ho chcela udať
z lúpeže. D. B. dostal za lúpež v spolupáchateľstve 9 rokov, Q. A. 7 rokov. Obaja si trest odpykávajú v druhej nápravno - výchovnej skupine.“, pričom odvysielanie správy vyplýva z doslovného prepisu tejto správy, ktorá bola poskytnutá žalobcovi spoločnosťou Slovakia Online, s.r.o., so sídlom Riazanská 57, Bratislava, IČO: 31 402 445 (uvedené potvrdené aj konateľmi tejto spoločnosti).
4. Prvoinštančný súd právne uzavrel, že k neoprávnenému zásahu, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu žalobcovi na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nedošlo, priznanie primeraného zadosťučinenia ako aj náhrady nemajetkovej ujmy nebolo namieste, preto žalobu zamietol. V danej veci došlo k stretu osobnostných práv žalobcu a práva na slobodu prejavu. Je preto potrebné nájsť „vyvážený vzťah“ medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti fyzickej osoby a slobody prejavu a právom na informácie na strane žalovanej i osôb - verejnosti, ktorým žalovaná takéto informácie zaručuje. Sloboda prejavu je jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, zabezpečuje sebarealizáciu jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prejavujú priaznivo, t. z., ktoré sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k takým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje to totiž pluralizmus a znášanlivosť v demokratickej spoločnosti (napr. Handside proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). Sloboda prejavu však nie je bezhraničná. Musí ustúpiť právam na ochranu osobnosti v rámci garantovaného rozsahu v článku 19 Ústavy a § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody je ústavne akceptovateľné vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlnenie jeho existencie a naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Musí ísť teda o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je zrejmé, že primárne postavenie v rámci ochrany slobody prejavu patrí vždy novinárom, obzvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú totiž povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých vecí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať (napr. Prager a Oberchlick/Rakúsko, Tromzo/Nórsko). V tomto smere novinárom, masmédiám je dovolené používať aj určitú mieru preháňania a provokácie, zjednodušenie interpretácie faktov. Aj negatívny spoločenský jav, akým je páchanie trestnej činnosti, je témou verejnosťou sledovanou, preto verejnosť tieto informácie v médiách právom očakáva. Je tu zásada prezumpcie neviny (nemožnosť hľadenia na toho, voči komu sa vedie trestné konanie, ako na vinného, kým vina nie je preukázaná, resp. vyslovená právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu) platiaca pre každého, primárne ale na orgány činné v trestnom konaní (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 5.11.2013 sp. zn. 10Co/144/2012). Je potrebné uviesť, že žalovaná verejnosti len interpretovala informácie ohľadom výsledku rozhodnutia pred Krajským súdom v Nitre v trestnej veci týkajúcej sa žalobcu.
5. Ďalej uzavrel, že išlo o pomerne stručnú informáciu, ktorá mala zastihnúť žalobcu, keď bol vo väzbe v súvislosti s iným trestným činom. Keďže súd skonštatoval obzvlášť surový spôsob spáchania činu v podstate za účelom získať majetkový prospech, nie je nič nezvyčajné na tom, keď vraždy sú označené (zhodnotené) ako brutálne. Žalobca bol súdený (neskôr aj právoplatne odsúdený) za pokračovací trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. a/, b/, j/ Trestného zákona a trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona. V zmysle § 219 ods. 2 písm. a/, b/, j/ Trestného zákona, výnimočným trestom sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a/ na dvoch alebo viacerých osobách, b/ obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom, j/ v úmysle získať majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky. To, že za tretiu obeť bola označená 16 ročná priateľka P. H., ktorú mal zabiť preto, lebo ho chcela udať za lúpež, popri ostatných poskytnutých informáciách o spáchaných skutkoch ostáva bez významu. Označenie priateľka neposkytuje žiadnu bližšiu informáciu o vzťahu žalobcu a 16 ročnej P. H. (aj vzhľadom na zverejnenie veku P. nie je zrejmé, či sa tým myslel vzťah kamarátsky alebo išlo o družku, známu. V konaní nebolo dostatočným spôsobom z navrhnutých dôkazov možné ustáliť, aký bol skutočný vzťah medzi žalobcom a P. H., teda nebolo preukázané, že išlo o pravdivú informáciu. Aj keby tento vzťah vyplýval z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu v trestnom konaní, pre okresný súd v tomto konaní nie je odôvodnenie záväzné, okresný súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a o tom, kto ich spáchal. Okresný
súd dospel k záveru, že táto informácia však nie je objektívne spôsobilá vyvolať ujmu, spočívajúcu v porušení, alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby.
6. K pojmu „vylúpil“, „komplic“ okresný súd uviedol, že ide vo svojej podstate o zjednodušenie. Vo vzťahu k novinárom a médiám je v tejto sfére poskytnuté privilegované postavenie vrátane možnosti dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti pri rešpektovaní zásady, že celkové vyznenie uverejnených informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam, ako v tomto prípade.
7. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (ochrana osobnosti, sloboda prejavu), treba riešiť prostredníctvom zásady spravodlivej rovnováhy (napr. PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Okresný súd prihliadal na to: kto uverejnil dané informácie?, regionálne Rádio Beta pri informovaní verejnosti vo veciach verejného záujmu o negatívnom spoločenskom jave, akým je páchanie trestnej činnosti, so zreteľom na právo verejnosti takéto informácie dostať, pričom verejnosť tieto informácie v médiách právom očakáva; o kom sa zverejnila informácia? - o obžalovanom 33-ročnom H. L. zo W., ktorý sa podľa vlastného tvrdenia nachádzal vo väzbe v súvislosti s iným trestným činom; čo bolo uverejnené? - stručné informácie v súvislosti s vyhláseným rozsudkom v trestnej veci aj žalobcu; kde a ako boli uverejnené tieto informácie? - v rámci rozhlasového spravodajstva; kedy boli uverejnené dané informácie? - v deň vyhlásenia rozhodnutia súdom prvého stupňa/inštancie, teda po jeho vyhlásení.
8. Okresný súd dospel k záveru, že žalovanou podané informácie boli primerané, založené na relevantnom skutkovom základe, a preto nepredstavovali neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Zverejnenie predmetných informácií nebolo spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Tam, kde určitú formuláciu by bolo možné označiť za hodnotiaci úsudok, tento bol primeraný vzhľadom na dostatočný faktický podklad a preto nemohlo dôjsť k zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti, ktorý bol navyše označený len ako 33-ročný H. L. zo W.. Zo žalobcom pripojeného rozsudku Okresného súdu Nitra vyplýva, že už v minulosti (r. 2001) média informovali o jeho prípade, rovnako z rozsudku Okresného súdu Bratislava II je zrejmé, že TV TA3 v ten istý deň už o 12.00 hod. informovala verejnosť o prípade žalobcu, nazvala ho vrahom a označila ho celým menom a fotografiou. Je zrejmé, že šlo o sledovaný prípad (vzhľadom na závažnosť trestnej činnosti je to pochopiteľné). Možno preto dôvodne predpokladať, že vzhľadom na opakované informovanie verejnosti z viacerých médií, ktoré skôr zverejnili meno, priezvisko, niektoré aj podobizeň žalobcu, bol žalobca na základe tohto označenia stotožnený a na uvedenom by nezmenilo nič ani prípadné označenie XY. Pričom žalobca nemohol byť osobne konfrontovaný (pre výkon väzby) s reálnymi následnými reakciami.
9. Pokiaľ žalobca nesúhlasil s rozhodnutím súdov v trestnom konaní, mal využiť všetky opravné prostriedky (riadne a mimoriadne, pričom je nepochybné, že využil možnosť podať odvolanie). Správa bola odvysielaná žalovanou po rozhodnutí okresného súdu, preto nie je logické tvrdenie žalobcu, že uvedené ovplyvnilo priebeh trestného konania. Bolo použité slovné spojenie „KS v Nitre uznal vinného“ a teda šlo o pravdivú informáciu. Navyše je zrejmé, že okresný súd pri svojom rozhodovaní v žiadnom prípade nie je viazaný prípadným názorom verejnosti, keď rozhoduje nestranne na základe vykonaných dôkazov. Okresný súd má zato, že konaním žalovanej nedošlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny. V tomto konaní nie je okresný súd viazaný rozsudkami Okresného súdu Bratislava II a Nitra predloženými žalobcom, navyše ide o rozhodnutia, ktoré boli vydané na základe odlišných skutkových základov, pričom každá vec je osobitná a nie je možné toto v danom prípade zovšeobecňovať.
10. Rozhodnutie Nešťák proti Slovenskej republike (rozsudok ESĽP z 27.2.2007) nie je použiteľné v danom prípade, keďže išlo o skutkovo a právne odlišnú vec (došlo k porušeniu prezumpcie neviny podľa článku 6 ods. 2 Dohovoru, pretože vyjadrenia obsiahnuté v príslušných rozhodnutiach krajského súdu naznačovali vinu pána Nešťáka pred tým, ako o nej bolo súlade so zákonom rozhodnuté), pričom pán Nešťák namietal, že Krajský súd v Žiline v rozhodnutiach vzťahujúcich sa na jeho väzbu konštatoval preukázanie, že sa dopustil trestného činu, z ktorého bol obvinený z dôvodu, že potreboval peniaze, a že sa u neho prejavujú sklony k páchaniu trestnej činnosti.
11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255, § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, ktorý bol v konaní neúspešný a v späťvzatej časti sa má za to, že z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie vo veci s poukazom na § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že záver o tom, že novinári majú údajne privilegované postavenie, že žalovaná iba informovala je neprijateľný. Právo informovať nedáva novinárom právo informovať tak, aby neboli povinní dodržiavať ostatné práva dotknutých osôb. Žalovaná porušila zásadu „audiatur et alterpars“ nech prehovorí druhá strana a z tohto dôvodu sa nemôže opierať o to, že iba realizovala svoje právo. Použila výroky konštatujúce vinu
- spáchal, urobil, vykonal, lúpil... a to ešte pred konečným rozhodnutím vo veci, teda k porušeniu práva jednoznačne došlo, uviedol nepravdivé tvrdenia, že zavraždená bola priateľka žalobcu, pričom žalobca ju prvýkrát v živote. Okresný súd nezdôvodnil, na podklade čoho dospel k záveru, že uvedená osoba bola so žalobcom v nejakom vzťahu. Jedná s o hodnotiaci úsudok, pričom žalovaná priznala, že text prevzala z iného zdroja, neprezentovala a nešírila žiaden svoj názor, uvedené tvrdenie a záver okresného súdu je založené výlučne iba na výmysloch. Nesúhlasí s tvrdením okresného súdu, že výrok „vylúpil“ je len zjednodušenie, je to výrok konštatujúci vinu, ktorý bol vyslovený pred právoplatným rozhodnutím o vine, ide o porušenie neviny. Uvedené dokazuje protiprávnosť rozsudku, právo na rovnosť strán v konaní, právo na nestranný súd a pod v takom rozsahu, že od samého začiatku a v celom rozsahu bolo odňaté právo na súdne/spravodlivé súdne konanie. Okresný súd tvrdí, že nedošlo ku konfliktu záujmov, že žalovaná iba informovala o žalobcovi, vo veci v deň vyhlásenia rozsudku, v rámci spravodlivosti. Rozsudok okresného súdu v trestnom konaní je neprávoplatný právny akt, keď nikto nemôže konať správne a zákonne na podklade neprávoplatného právneho aktu. Žalovaná konala skôr než vo veci rozhodol konečný súdny orgán, nedala žalobcovi možnosť sa vyjadriť, neoverila si svoje tvrdenia, čo priznala, použila výroky konštatujúce vinu pred skutkovými zisteniami konečného súdneho orgánu, uviedla nepravdivé tvrdenia (napr. že obeť bola so žalobcom vo vzťahu).
13. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.
14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/, f/. h CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu (II. výrok) vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP (vrátane závislého III. výroku).
15. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobcu na uloženie povinnosti žalovanej ospravedlniť sa mu a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 12.000,- Eur z dôvodu, že odvysielaním správy v súvislosti s vedením trestného konania voči žalobcovi dňa 17.1.2007 došlo k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti.
16. Strany nenapadli odvolaním I. výrok napadnutého rozsudku (zastavenie konania v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 11.000,- Eur), ktorý nadobudol právoplatnosť.
17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol (žalovaná je povinná doručiť žalobcovi písomné ospravedlnenie prostredníctvom pošty doporučene na adresu žalobcu v znení: „Žalovaná sa týmto ospravedlňuje žalobcovi za porušenia jeho práv, ku ktorým došlo konaním žalovanej tým, že uverejnila správu o osobe žalobcu spôsobom, ktorý nebol v súlade so zákonom“ a zaplatiť nemajetkovú ujmu 1.000,- Eur).
18. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
19. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.
20. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia bola vecne správna, objektívna, presvedčivá a premisy zvolené v preskúmavanom rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré odvolateľ uvádzal v odvolaní, vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok.
21. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.
22. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom vyhovujúcom rozsahu i správne právne posúdil, keď na spor aplikoval náležité hmotnoprávne ustanovenia a tieto i správnym spôsobom vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP odvolací súd odkazuje na správne presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku v napadnutej vyhovujúcej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi (v napadnutej zamietajúcej časti ako aj v časti o náhrade trov konania) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:
23. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Súd prvej inštancie správne skutkové zistenia správne podradil pod hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach strán a ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka na danú vec správne interpretoval.
24. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy <. SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
25. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
26. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané finančné zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
27. Ochranu osobnosti upravujú viaceré odvetvia práva. Základ súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv obsahuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 11 až 16. Predmetom ochrany sú imateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka, akými sú napr. meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod. Predmetom práva na ochranu cti a dôstojnosti je česť fyzickej osoby v jej rozmanitých spoločenských vzťahoch jednak vo vzťahu k spoločnosti a jednak vo vzťahu k iným fyzickým či právnickým osobám. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť tejto osobe ujmu, dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky na ochranu. K zásahu do cti a dôstojnosti môže dôjsť rôznym konaním či prejavmi.
28. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jej postavenia v spoločnosti. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka tak musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a neoprávnenosť (nezákonnosťou) zásahu. Nenaplnenia ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť nástupu sankcií podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Neoprávneným zásahom je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom.
29. Medzi základné hodnoty ľudskej osobnosti nepochybne patria i ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana Občianskym zákonníkom. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej
ponižovaním. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správania, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.
30. Z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov vyplýva, že pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť pôvodcu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť osobnú integritu fyzickej osoby, jej súkromného života, alebo znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. 31. Neoprávnený zásah do osobnosti môže byť spôsobený predovšetkým uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, no tiež uverejnením pravdivých tvrdení, ktoré majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamujúco a majú znevažujúci účinok, a rovnako aj údajmi pravdu skresľujúcimi, ktoré samé o sebe síce nie sú nepravdivé, ale sú podané takou formou a v takých súvislostiach, že môžu viesť ku skresleniu informácie podávanej verejnosti.
32. Zatiaľ čo v prípade práva domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti, odstránenia následkov týchto zásahov a poskytnutia primeraného nepeňažného zadosťučinenia, v zmysle ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postačuje spôsobilosť zásahu vyvolať nepriaznivé následky v oblasti chránených hodnôt (záujmov), v prípade práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nevyhnutné, aby následky zásahu, ktoré nastali v príčinnej súvislosti s konaním pôvodcu zásahu, boli na strane dotknutej osoby prítomné, a boli aj riadne preukázané. Nepostačuje pritom existencia akýchkoľvek následkov, keď je nevyhnutné, aby boli zistené (preukázané) také následky zásahu, na ktorých zmiernenie sa nejaví poskytnutie nepeňažnej satisfakcie ako účinný prostriedok nápravy, a z tohto dôvodu je nevyhnutné za týmto účelom poskytnúť dotknutej osobe satisfakciu (kompenzáciu) i v peňažnej forme. Ak ide o následky zásahu do práv na ochranu osobnosti do dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je nevyhnutné, aby išlo o poškodenie v kvalifikovanej (značnej) miere.
33. Podľa súdnej praxe (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.09.2013 sp. zn. 3Cdo 228/2012) platí, že účastníkom právneho vzťahu vyplývajúceho z ust. § 11 Občianskeho zákonníka je na jednej strane fyzická osoba do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, teda žalobcovia a účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv, teda je pôvodcom alebo subjektom zásahu. Predpokladom úspešného uplatnenia práva je nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale zistenie, že žalovaný sa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní skutkovo vymedzoval a považoval za zásah do jeho chránených osobnostných práv. Obe tieto okolnosti sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa totiž rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia, teda je aktívne vecne legitimovaný a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti, teda je pasívne vecne legitimovaný. Predmetom konania je ochrana podľa § 11 Občianskeho zákonníka, teda právo domáhať sa ochrany proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia a svojho mena a prejavov osobnej povahy. Predpokladom úspechu pri takejto žalobe je preukázať predovšetkým neoprávnenosť zásahu a jeho objektívnu spôsobilosť negatívne dopadnúť na chránené osobnostné práva fyzickej osoby. Medzi týmito dvoma prvkami musí byť vzťah príčinnej súvislosti.
34. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne vychádzal z § 11 Občianskeho zákonníka, ktorý ako už bolo uvedené priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc,
nutná obrana či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
35. Ako už bolo konštatované, ust. § 13 Občianskeho zákonníka stanovuje fyzickým osobám osobitnú možnosť na využitie prostriedkov na ochranu svojich osobnostných práv. Podľa tohto ustanovenia (okrem iného) má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa odstránili následky týchto (neoprávnených) zásahov a aby jej bolo dané primerané finančné zadosťučinenie.
36. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR (zákon č. 460/1992 Zb. v platnom znení) sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené, ods. 2 každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon, ods. 3 cenzúra sa zakazuje, ods. 4 slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
37. Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd dojednaný v Ríme 4.11.1950 uverejnený ako oznámenie pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „Dohovor“ o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym a filmovým spoločnostiam, ods. 2 výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
38. Článok 10 neposkytuje ochranu iba podstate prejavených myšlienok a informácií, ale aj forme, v ktorej sa vyjadria navonok Novinárska sloboda zahŕňa aj prípadné uchýlenie sa nadsázke, alebo dokonca k provokácii (Perna vs. Italy). Princípy slobody prejavu majú osobitný význam pre tlač, najmä vzhľadom na výnimočnú úlohu tlače v právnom štáte (Case of Castells vs. Spain). Aj keď tlač nesmie prekročiť medze určené, okrem iného, na ochranu povesti iných, jej úlohou je rozširovať informácie a myšlienky o politických otázkach rovnako ako o ostatných oblastiach verejného záujmu. Ba čo viac, nielenže tlač má za úlohu rozširovať také informácie a myšlienky, ale verejnosť má právo ich prijímať (Lingens case). Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoje potrebu a potrebu iných, keďže v súlade v ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať (II. ÚS 28/96). Tlač má významnú úlohu v demokratickej spoločnosti. Ak neprekročí určité hranice stanovené najmä ochranou dobrej povesti a práv iných, patrí jej úloha oznamovať pri rešpektovaní svojich povinností a zodpovednosti informácie a myšlienky týkajúce sa otázok vo všeobecnom záujme (De Haesa Gijsels vs. Belgicko). Článok 10 ods. 2 sa aplikuje nielen na informácie alebo myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané alebo považované za neútočné alebo indiferentné, ale tiež na tie, ktoré útočia, šokujú alebo znepokojujú. Takéto požiadavky pluralizmu, tolerancie a liberálnosti, bez ktorých niet demokratickej spoločnosti. Sloboda prejavu a právo na informácie sa zaručujú podľa čl. 26 ústavy, pričom ústavou upravené (a pritom jediné) obmedzenie ich výkonu sú upravené v čl. 24 ods. 4. Medzi tieto obmedzenia patrí aj ochrana práv a slobôd iných. Pri uplatňovaní týchto základných práv ide o vytvorenie primeranej rovnováhy medzi právom na informácie na strane jednej a právom na súkromie toho, o ktorom sa informácie získavajú, pričom sa uznáva, že u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu priestoru ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv. Verejnosť má právo byť informovaná, čo je základné právo v demokratickej spoločnosti. Podľa nálezu ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 453/03 však vecou verejnou sú všetky agendy štátnych inštitúcií ako aj činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote, t. j. napr. činnosť politikov miestnych aj celoštátnych, úradníkov, sudcov, advokátov, aj kandidátov či čakateľov na tieto funkcie, vecou verejného záujmu je aj umenie
vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko čo na seba púta verejnú pozornosť. Osobou verejného záujmu sú aj osoby obvinené zo spáchania vážnych trestných činov. Tieto verejné záležitosti, resp. verejná činnosť jednotlivých osôb, môže byť verejne posudzovaná.
39. Aj ESĽP poukazuje na špecifickú a dôležitú úlohu médií, osobitne zdôrazňujúc úlohu tlače s tým, že hoci nemôže prekračovať určité hranice, predovšetkým so zreteľom na ochranu povesti a práv iných, resp. nutnosť zabrániť úniku dôverných informácií, prislúcha jej oznamovať (pri súčasnom rešpektovaní jej povinností a zodpovednosti) informácie a myšlienky nielen o všetkých politických otázkach, ale aj o ostatných témach všeobecného záujmu (Fressoz a Roire proti Francúzsku, rozsudok z 21. 1. 1999, De Haes a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku z 20. 5. 1999). V rozhodnutí Thorgeir Thorgeison v. Island z 25. 6. 1992 ESĽP uviedol: „Hoci tlač nesmie prekročiť hranice stanovené medzi iným za účelom „ochrany povesti iných“, je napriek tomu jej povinnosťou poskytovať informácie a myšlienky o veciach verejného záujmu. Nielenže má tlač povinnosť poskytovať takéto informácie, ale aj verejnosť má právo tieto informácie dostať. Ak by to bolo inak, tlač by nebola schopná plniť svoju kľúčovú úlohu „verejného strážneho psa“.
40. S ohľadom na uvedené v odseku 38 (aj 39) považuje odvolací súd námietku žalobcu, ktorý nesúhlasí so záverom okresného súdu, že novinári majú údajne privilegované postavenie, a že žalovaná iba informovala, za nedôvodnú. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd síce výslovne neuzavrel, že postavenie novinárov v rámci ochrany osobnosti je privilegované, keďže uviedol pojem primárne (základné, prvotné) avšak aj z judikatúry ESĽP vyplýva, že novinárom a masmédiám z aspektu ochrany slobody prejavu patrí privilegované postavenie, a to zvlášť pri informovaní o nežiaducich javoch v spoločnosti, ktoré sú stredobodom verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995, rozsudok ESĽP Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku z 20. 5. 1999). V právnom štáte sa nesmie zabúdať na nezastupiteľnú úlohu tlače. Sloboda tlače poskytuje verejnosti najlepší prostriedok na odhaľovanie a formovanie názorov na veci verejné. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostávať. V preskúmavanej veci je žalovaná držiteľom licencie pre rozhlasové vysielanie, v ktorom bola žalobcom namietaná správa odvysielaná. Žalovaná je teda v danom prípade „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú okresný súd pri svojom rozhodovaní aj primeraným spôsobom správne zohľadnil. Cieľom namietanej správy bolo nepochybne informovať rozhlasových poslucháčov o nežiaducom jave v spoločnosti, akým bezpochyby je aj páchanie trestnej činnosti, v danej veci týkajúcej sa žalobcu. Pričom informovanie o tom, že v trestnej veci vedenej proti žalobcovi bolo rozhodnuté Krajským súdom v Nitre (aj keď neprávoplatne), je vecou verejného záujmu, pričom okresný súd správne konštatoval aj to, že tieto informácie v médiách verejnosť právom očakáva.
41. Aj pri výkone základných práv podľa čl. 26 ústavy je prirodzene nutné rešpektovať základné práva a slobody toho, o ktorom sa informácie získavajú, vrátane jeho práva na súkromie, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena, ako aj práva pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 16, resp. 19 ústavy. Nemožno si myslieť, že otázky, o ktorých vedia súdy, nemôžu pre tým alebo v tom istom čase vyvolať inú diskusiu v odborných časopisoch, veľkých periodikách alebo na verejnosti vo všeobecnosti. S úlohou médií oznamovať takéto informácie a myšlienky sa spája právo verejnosti tieto informácie a myšlienky prijímať. Napriek tomu je však vhodné vziať do úvahy práva každého na spravodlivé súdne konanie, ktoré garantuje článok 6 Dohovoru. Reportáže o aktualitách zamerané na rozhovory bez ohľadu na formu reprezentujú jeden z najdôležitejších prostriedkov, bez ktorých tlač nemôže plniť svoju nepostrádateľnú úlohu „strážneho psa“.
42. Možno prisvedčiť námietke žalobcu, že (vo všeobecnosti) právo informovať nedáva novinárom právo informovať tak, aby neboli povinní dodržiavať ostatné práva dotknutých osôb s ohľadom na už aj vyššie uvedené, avšak v danej preskúmavanej veci sa odvolací súd stotožnil so záverom okresného súdu, že v súvislosti s odvysielaním namietanej správy neboli dotknuté práva žalobcu (ani prezumpcia neviny) s ohľadom na nižšie uvedené.
43. Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
44. Podľa čl. 50 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. v platnom znení, každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
45. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) dokiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nie je vyslovená vina, nemožno na toho, proti komu sa vedie trestné konanie, hľadieť, ako by bol vinný.
46. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
47. Podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb.), kto iného úmyselne usmrtí, potresce sa odňatím slobody na desať až pätnásť rokov.
48. Podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb.) písm. a) Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb.) výnimočným trestom sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na dvoch alebo viacerých osobách, b) obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom, j) v úmysle získať majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky.
49. Podľa § 29 ods. 1 Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb.), výnimočným trestom sa rozumie jednak trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov, jednak trest odňatia slobody na doživotie. Výnimočný trest sa môže uložiť len za trestný čin, pri ktorom to tento zákon vo všeobecnej časti (§ 43) alebo v osobitnej časti dovoľuje. Ak súd uloží takýto trest, môže zároveň rozhodnúť, že doba výkonu disciplinárneho trestu celodenného umiestnenia do uzavretého oddelenia a umiestnenia do samoväzby sa na účely podmienečného prepustenia do doby výkonu trestu nezapočítava.
50. Podľa § 29 ods. 3 písm. a) Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb.), trest odňatia slobody na doživotie môže súd uložiť iba páchateľovi podľa § 43 ods. 1 alebo páchateľovi, ktorý spáchal trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 2 alebo ktorý pri trestnom čine vlastizrady (§ 91), teroru podľa § 93 alebo § 93a ods. 3, terorizmu podľa § 94 ods. 2, všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods. 3, genocídia (§ 259) alebo zločinu proti ľudskosti podľa § 259b ods. 2 zavinil smrť iného úmyselne, a to za podmienok, že a) stupeň nebezpečnosti takého trestného činu pre spoločnosť je mimoriadne vysoký vzhľadom na obzvlášť zavrhnutiahodný spôsob vykonania činu alebo na obzvlášť zavrhnutiahodnú pohnútku alebo na obzvlášť ťažký a ťažko napraviteľný následok, b) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a c) nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov.
51. Prezumpcia neviny je jednou zo základných zásad trestného konania (§ 2 ods. 2 Trestného poriadku). Z uvedeného vyplýva nielen to, že ju majú v prvom rade zabezpečiť orgány činné v trestnom konaní, ale aj to, že práve tieto orgány ju môžu na druhej strane tiež porušiť (nález ústavného súdu SR III. ÚS 83/01). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva aj subjektívne právo každého, aby nemohol byť trestne stíhaný (ako obvinený) inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Aby bolo dané tomuto subjektívnemu právu zadosť, určitá osoba môže byť podľa Trestného poriadku (odhliadnuc od výnimiek) trestne stíhaná len vtedy, ak po prvé sú tu skutočnosti nasvedčujúce tomu, že bo spáchaný trestný čin, a po druhé ak v rámci takýchto skutočností existuje dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala práve táto osoba. Právna prax zvykne používať aj slovné spojenie, že osoba môže byť trestne stíhaná vtedy, ak u nej existuje dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. Dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ktoré odôvodňuje trestné stíhanie osoby ako obvineného, je nepochybne nižšej kvality ako podozrenie, ktoré odôvodňuje postavenie obvineného pred súd (ak výsledky vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd, prokurátor podá obžalobu. Len vo vzťahu k tomu, voči ktorému sa vedie trestné konanie prichádza do úvahy aj porušenie ich základného práva na prezumpciu neviny, a to buď samotným konaním orgánov činných v trestnom konaní alebo aj konaním iných subjektov mimo trestného konania. Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania. K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pre tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Prezumpcia neviny sa však neobmedzuje
len na trestné konanie, v ktorom sa má rozhodnúť o vine toho, proti ktorému sa konanie vedie, ale má širší dosah. Žiadny orgán štátu (vrátane ústavných činiteľov) nie je oprávnený vysloviť, či rozhodovať o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. 52. Z hľadiska uplatnenia práva na informácie súkromné média majú právo úvahy, či určitú informáciu, ktorá má povahu informácie vo verejnom záujme, sprostredkujú osobám oprávneným prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Aj odvolací súd má za to, že okolnosti trestného konania vedeného voči žalobcovi v súvislosti so závažnými trestnými činmi boli informáciou verejného záujmu, ktorú sa žalovaná rozhodla sprostredkovať svojim poslucháčom, a to konkrétne v deň, kedy bol vo veci žalobcu Krajským súdom v Nitre vyhlásený (neprávoplatný) rozsudok, ktorým bol žalobca uznaný za vinného. Namietaná správa bola žalovanej poskytnutá spoločnosťou Slovakia Online s.r.o. a odvysielaná v čase, keď voči žalovanému bolo vedené trestné konanie a žalobca bol v pozícii obžalovaného, pričom vo veci bol v deň odvysielania správy (17.1.2007) vyhlásený rozsudok Krajským súdom v Nitre, ktorým bol žalobca (aj keď neprávoplatne v čase odvysielania) uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. a/, b/, j/ Trestného zákona a trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný doživotný trest odňatia slobody, pričom tento nadobudol právoplatnosť dňa 7.11.2007 (uznesenie NS SR sp. zn. 1To/12/2007 zo dňa 7.11.2007). S ohľadom na uvedené možno prisvedčiť žalobcovi, že žalovaná konala skôr než vo veci rozhodol konečný súdny orgán, avšak ak by žalovaná čakala s odvysielaním správy až do doby nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol žalobca uznaný za vinného (17.1.2007), logicky by takáto informácia stratila svoje opodstatnenie pre poslucháčov, keďže práve cieľom bolo informovať o tom, že vo veci žalobcu bolo príslušným súdom rozhodnuté (vyhlásený neprávoplatný rozsudok).
53. Prostriedky masovej komunikácie (tlač rozhodne nevynímajúc) sú síce schopné so šírenými informáciami pracovať v zmysle vytvárania pozitívneho aj negatívneho obrazu o predmete informácie, tým i formovať postoje adresátov informácie či aspoň napomáhať v takomto formovaní a prinajmenšom do určitej miery tiež ovplyvňovať verejnú mienku a za prirodzený treba považovať i záujem osôb dotknuteľných informáciami na tom, aby sa o nich podľa možnosti nešírili také informácie, ktoré by ich mohli stavať do zlého či horšieho svetla (než keby tu informácie nebolo vôbec, alebo táto bola naopak pochvalnou); z pohľadu možného charakterizovania prípadného takto spôsobeného zásahu do práva na ochranu osobnosti (osoby informáciou dotknutej) ako zásahu neoprávneného je však rozhodujúcou len elementárna pravdivosť informácie. Takouto elementárnou pravdivosťou pritom nemožno rozumieť to, aby bolo absolútne učinené zadosť právu toho, o kom sa informuje, na presnosť podanej informácie, ale to, aby sa pri rešpektovaní logickej požiadavky na „stráviteľnosť“ informácie táto nepriblížila spôsobom majúcim za následok také skreslenie skutočnosti, ktoré by už obhájiť nešlo (kde inak ide o ďalší stret, tentoraz často protichodných, nie však celkom nezlučiteľných požiadaviek na presnosť a objektívnu zrozumiteľnosť informácie). Pri posudzovaní, či tu takáto elementárna pravdivosť je alebo nie je, pritom zaiste nemôže byť bez významu ako povaha prostriedku masovej komunikácie, prostredníctvom ktorého sa informácia šíri, tak i cieľovej skupiny, ktorej je informácia určená. Uvedené možno vyjadriť aj tak, že nepochybne väčšie kompromisy vo vzťahu k požiadavke na presnosť informácie bude treba robiť u tých masovokomunikačných prostriedkov, ktorých cieľovou skupinou je primárne laická a najmä v oblasti práva nevzdelaná či nie dostatočne vzdelaná verejnosť, kým iné takéto prostriedky (v prevažnej miere tlačoviny) s puncom odbornosti si môžu „dovoliť“ celkom opodstatnene väčšiu mieru presnosti, ktorá je mimochodom v takýchto prípadoch aj vyžadovaná a adresátmi informácií očakávaná (pozri rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/144/2012).
54. Námietka žalobcu, že žalovaná použila výroky konštatujúce vinu - spáchal, urobil, vykonal, a to ešte pred právoplatným rozhodnutím súdov neobstojí, keď z namietanej správy vyplýva, že slová ako „spáchal“, „vykonal“, „urobil“ správa vôbec neobsahuje. Pokiaľ ide o nesúhlas žalobcu s tvrdením súdu, že výrok „vylúpil“ je len zjednodušenie, s touto sa odvolací súd nestotožnil a s poukazom na uvedené v odseku 53 odkazuje na odsek 43 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd správne uzavrel, že ide v podstate o zjednodušenie, ktoré je vo vzťahu (aj) k žalovanej prípustné. Tu odvolací súd poukazuje na to, že s ohľadom na žalovanú, cieľovou skupinou bola primárne práve laická verejnosť, pričom použitím slova „vylúpil“ v kontexte opisu skutku, sa ani podľa odvolacieho súdu žalovaná nedopustila zjednodušenia v takej miere, pri ktorej by bolo nutné hovoriť už o nedostatku pravdivosti a takto i o porušení prezumpcie neviny, teda neoprávnenom zásahu. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že v samotnom (právoplatnom) výroku rozsudku Krajského súdu v Nitre sa uvádza,
„... po predchádzajúcej vzájomnej dohode zmocniť sa, pod hrozbou použitia strelnej zbrane, predmetov zo žltého kovu, .....odišli do predajne Zlatníctvo-Panaks...“ pričom podľa § 234 zákona č. 141/1961 (Trestného zákona), akt. § 188 Trestného zákona (č. 300/2005 Z. z.), ktorý upravoval skutkovú podstatu lúpeže, je táto definovaná spôsobom (kto proti inému použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, ......), a teda kontext namietanej správy v spojení so slovom vylúpil je v zhode s definíciou skutkovej podstaty trestného činu lúpeže.
55. V súvislosti s rešpektovaním princípu „rovnosti zbraní“ na poli slobody prejavu, kde dochádza k stretom slobody prejavu médií s osobnostnými právami jednotlivcov, je inštitút práva na odpoveď v súlade so zásadou „audiatur et altera pars“ („nech je vypočutá aj druhá strana“) zárukou plurality informácií, ktorá prispieva k zdravému ovzdušiu demokratickej spoločnosti (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 350/2014).
56. Námietka žalobcu, že žalovaná porušila zásadu „audiatur et alterpars“ v danej veci neobstojí, keďže táto je spájaná s právom na tlačovú odpoveď (zákon č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov /tlačový zákon/ § 8 a nasl.), ktorej cieľom je zaistiť každému jednotlivcovi možnosť konfrontovať a hájiť sa voči určitým vyhláseniam šíreným informačnými prostriedkami, ktoré sú spôsobilé negatívne zasiahnuť do jeho súkromia, dôstojnosti alebo cti, avšak spôsobom upraveným uvedeným zákonom.
57. V odseku 42 odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd uzavrel, že v konaní nebolo dostatočným spôsobom z navrhnutých dôkazov možné ustáliť, aký bol skutočný vzťah medzi žalobcom a Katarínou H. a teda nebolo preukázané, že išlo o pravdivú informáciu, ktorá nie je objektívne spôsobilá vyvolať ujmu, spočívajúcu v porušení, alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby, pričom táto informácia popri ostatných o spáchaných skutkoch ostáva bez významu. Z uvedené vyplýva, že okresný súd neuviedol, že Katarína H. bola priateľkou žalobcu, a preto námietka žalobcu, namietajúce takýto záver neobstojí.
58. Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie bola žaloba žalobcu o ospravedlnenie a zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv žalobcu spôsobený odvysielaním správy v rozhlasovom vysielaní žalovanej zamietnutá v celom rozsahu z dôvodu, že k neoprávnenému zásahu nedošlo, s čím sa aj odvolací súd stotožnil.
59. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.
60. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.
61. V súvislosti so žalobcovým prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalobca v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolacie námietky žalobcu ohľadne nesprávnych skutkových a právnych záverov konštatovaných súdom prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.
62. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie sú naplnené, preto postupom podľa § 387 rozsudok v napadnutom II. výroku ako aj v závislom III. výroku (osobitne odvolaním nenapadnutým) ako vecne správny potvrdil.
63. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).
64. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
65. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).