Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-79-2019.pdf
PDF · 124.96 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/79/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka a členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Martiny Nemravovej, v právnej veci žalobcu: CBA VEREX, a.s., so sídlom Priemyselná 4606, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 31 645 704, zastúpeného zástupcom: ŠTELLMACHOVÁ & PARTNERS s. r. o., so sídlom M. Pišúta 936/16, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 861 251, proti žalovanému: KL - Gastro s.r.o., so sídlom Vojtaššákova 542, 027 44 Tvrdošín, IČO: 46 412 999, v konaní o zaplatenie 1.795,36 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 7Cb/11/2018-83 zo dňa 14. mája 2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Námestovo č.k. 7Cb/11/2018-105 zo dňa 3. augusta 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 7Cb/11/2018-83 zo dňa 14. mája 2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Námestovo č.k. 7Cb/11/2018-105 zo dňa 3. augusta 2018 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením okresný súd výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.795,36 Eur s úrokom z omeškania: 9.15 % ročne zo sumy 16,95 Eur od 30.8.2014 do zaplatenia, 9.00 % ročne zo sumy 83,46 Eur od 18.7.2016 do zaplatenia, 9.00 % ročne zo sumy 15,90 Eur od 15.7.2016 do zaplatenia, 9.00 % ročne zo sumy 112,44 Eur od 24.7.2016 do zaplatenia, 9.00 % ročne zo sumy 252,28 Eur od 26.7.2016 do zaplatenia, 9.00 % ročne zo sumy 204,78 Eur od 31.7.2016 do zaplatenia, 9.00 % ročne zo sumy 3,16 Eur od 05.08.2016 do zaplatenia, 9.00 % ročne zo sumy 58,92 Eur od 08.08.2016 do zaplatenia, 9.00 % ročne zo sumy 142,16 Eur od 29.08.2016 do zaplatenia, 9.00 % ročne zo sumy 439,78 Eur od 02.09.2016 do zaplatenia, 9.00 % ročne zo sumy 66,84 Eur od 04.09.2016 do zaplatenia, 9.00 % ročne zo sumy 398,69 Eur od 03.09.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. okresný súd vzájomnú žalobu žalovaného zamietol a výrokom III. uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%. V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorá bola doručená Okresnému súdu Banská Bystrica a ktorú žalobca odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril kúpnu zmluvu, na základe ktorej mu dodal objednaný tovar. Cenu za tento tovar vyúčtoval faktúrami: č. 21401717 na sumu 375,96 Eur, s dátumom splatnosti 29.8.2014 (zostatok 16,95 Eur), č. 21601364 na sumu 83,46 Eur, s dátumom splatnosti 17.7.2016, č. 21601371 na sumu 15,90 Eur, s dátumom splatnosti 14.7.2016, č. 21601424 na sumu 112,44 Eur, s dátumom splatnosti 23.7.2016, č. 21601448 na sumu 252,28 Eur, s dátumom splatnosti 25.7.2016, č. 21601476 na sumu 204,78 Eur, s dátumom splatnosti 30.7.2016, č. 21601512 na sumu 3,16 Eur, s dátumom splatnosti 4.8.2016, č. 21601544 na sumu 58,92 Eur, s dátumom splatnosti 7.8.2016, č. 21601708 na sumu 142,16 Eur, s dátumom splatnosti 18.8.2016, č. 21601710 na sumu 439,78 Eur, s dátumom splatnosti 1.9.2016, č. 21601730 na sumu 66,84 Eur, s dátumom splatnosti
3.9.2016, č.21601736 na sumu 398,69 Eur, s dátumom splatnosti 2.9.2016. Žalovaný mu kúpnu cenu, vyúčtovanú týmito faktúrami, doteraz neuhradil.
2. Okresný súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 1.795,36 Eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že so žalovaným uzatvorili kúpnu zmluvu, na základe ktorej žalobca dodal žalovanému tovar, ktorého cenu vyúčtoval uvedenými faktúrami, a žalovaný túto cenu nezaplatil. Žalovaný nepoprel, že mu žalobca dodal tovar, za ktorý mu doteraz nezaplatil, ale proti žalobe sa bránil tým, že eviduje voči žalobcovi pohľadávku vo výške 4.691,56 Eur, ktorú vyúčtoval faktúrou č. 2017130. Žalovaný ďalej uviedol, že túto svoju pohľadávku započítal s pohľadávkou žalobcu jednostranným zápočtom, ktorý bol žalobcovi doručený. Žalovaný na pojednávaní dňa 14.5.2018 podal voči žalobcovi vzájomnú žalobu o zaplatenie 2.895,20 Eur, čo je rozdiel medzi sumou 4.691,56 Eur, ktorú vyúčtoval žalobcovi faktúrou č. 2017130, a pohľadávkou žalobcu uplatnenou v konaní. Žalobca s obranou žalovaného nesúhlasil, uviedol, že neuznáva jednostranný zápočet, ktorý mu žalovaný doručil, a preto mu ho vrátil. Pohľadávka, ktorú si žalovaný započítal, mu vôbec nevznikla, pričom z textu faktúry, ktorú žalovaný vystavil, nie je zrejmé, o akú škodu má ísť, t.j. akú povinnosť žalobca porušil tak, že v dôsledku jej porušenia vznikla žalovanému škoda v uvedenej výške.
3. Okresný súd konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar. Spornou ostala skutočnosť, či žalovanému vzniklo právo na náhradu škody vo výške, v ktorej započítal vzájomné pohľadávky. Z listu zo dňa 20.11.2017, ktorý žalovaný doručil žalobcovi, zistil okresný súd, že žalovaný oznámil, že svoj záväzok z faktúr, ktoré sú uvedené v žalobe, započítava so svojou pohľadávkou vo výške 4.691,56 Eur. Okresný súd z tejto faktúry zistil, že ňou žalovaný ako dodávateľ vyúčtoval žalobcovi ako odberateľovi „škodu, ktorá vznikla Vaším nedodržaním dohôd pri mimosúdnom urovnaní vzťahov našej spoločnosti s Ústrednou vojenskou nemocnicou SNP Ružomberok - fakultná nemocnica“. Žalobca žalovanému túto faktúru vrátil ako neoprávnenú a zároveň mu vrátil jednostranný zápočet. Podľa okresného súdu obrana žalovaného spočívajúca v tom, že pohľadávka žalobcu zanikla započítaním, neobstojí. Žalobca poprel, že by mal voči žalovanému záväzok titulom náhrady škody. Napriek tomu, že to žalobca výslovne namietal, žalovaný nekonkretizoval svoje tvrdenia ohľadne vzniku škody v tom smere, kým, akým spôsobom malo dôjsť ku škode a akú právnu povinnosť mal žalobca porušiť. Z textu faktúry nie je možné tieto skutočnosti vyvodiť a okresný súd je názoru, že žalovaný si nesplnil povinnosť tvrdenia a nadväzne dôkaznú povinnosť vo vzťahu k existencii práva na náhradu škody voči žalobcovi. V zmysle § 150 ods. 1 CSP majú strany povinnosť tvrdenia, ktorá sa týka podstatných a rozhodujúcich skutkových tvrdení týkajúcich sa sporu, a preto strana musí, pokiaľ chce byť v konaní úspešná, splniť aj dôkaznú povinnosť, teda predložiť alebo označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalovaný neuviedol skutkové tvrdenia, ktorými by odôvodnil vznik ním tvrdeného práva na náhradu škody, a preto v konaní, ktoré je ovládané prejednacou zásadou, musí znášať procesné dôsledky nesplnenia povinnosti tvrdenia v podobe vyhovenia žalobe a zamietnutia jeho vzájomnej žaloby.
4. Okresný súd s ohľadom na dôvody vyhovenia žalobe a zamietnutia vzájomnej žaloby, teda, že žalovaný nesplnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, keď nekonkretizoval okolnosti vzniku ním tvrdeného práva na náhradu škody voči žalobcovi, zamietol jeho návrh na vykonanie dôkazov výsluchom konateľov sporových strán, ako nadbytočný. Žalovaný tento návrh neodôvodnil konkrétnymi skutočnosťami, z ktorých by bolo možné vyvodiť potrebu vykonania tohto dôkazu, resp. neobjasnil, v akom smere by tieto dôkazy mohli prispieť k objasneniu veci keď uviedol, že ich navrhuje vypočuť ku vzniku škody. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že ich náhradu priznal žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný cestou vtedajšieho právneho zástupcu. V odvolaní poukázal na záver okresného súdu, ktorý vzájomnú žalobu zamietol z dôvodu, že si žalovaný nesplnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, keď nekonkretizoval bližšie okolnosti vzniku ním tvrdeného práva na náhradu škody voči žalobcovi. Žalovaný s týmto tvrdením nesúhlasí, pretože má za to, že vzájomná žaloba bola opodstatnená a predmetná pohľadávka žalovaného voči žalobcovi vznikla. Nesprávnym procesným postupom bolo žalovanému znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď okresný súd ním navrhnuté dôkazy formou výsluchu svedkov zamietol z dôvodu nadbytočnosti. Žalovaný tak má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd zaviazaním žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 1.795,36 Eur spolu s úrokom z
omeškania a priznaním náhrady trov v rozsahu 100% neúplne zistil skutkový stav veci a na základe uvedeného tak žalovaný považuje rozhodnutie okresného súdu za nesprávne. Existuje preto dôvodná obava, že pri rozhodnutí okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný tak žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
6. Žalobca cestou právneho zástupcu v reakcii na odvolanie žalovaného uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny. Nárok žalobcu vyplývajúci z jednotlivých uplatnených faktúr bol v tomto konaní nesporný. Žalovaný tento nárok nespochybňoval, len sa bránil tým, že tento bol započítaný s jeho nárokom na náhradu škody. Žalovaný v konaní svoj nárok uplatnil voči žalobcovi podanou vzájomnou žalobou o zaplatenie sumy 2.895,20 Eur, ako rozdiel medzi nárokom uplatneným žalobcom a údajnou škodou na strane žalovaného. Podľa žalobcu bolo povinnosťou žalovaného, aby tvrdil a preukázal, že pohľadávka žalobcu zanikla započítaním, a teda, že zápočet zo dňa 20.11.2017 je platný. Žalovaný však netvrdil a ani nepreukázal jeho nárok na náhradu škody, t.j. porušenie povinnosti na strane žalobcu, vznik škody, jej výšku a príčinnú súvislosť. Do dňa pojednávania 14.5.2018 a ani na tomto pojednávaní žalovaný nepredložil žiadne tvrdenia a dôkazy napriek tomu, že ku dňu pojednávania uplynuli všetky lehoty na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Žalovaný nenavrhol na preukázanie svojho nároku žiadne dôkazy okrem výsluchu štatutárneho zástupcu žalovaného, ktorého výsluch predtým nenavrhol a ktorého výsluch by bol aj tak nadbytočný. V konaní absentovali tvrdenia žalovaného o nároku na náhradu škody. Až následne by bolo možné vykonávať dôkazy k týmto tvrdeniam. Vzhľadom na uvedené mal okresný súd preukázaný nárok žalobcu. Okresný súd rozhodol vecne správne aj vo vzťahu k výroku o vzájomnej žalobe, keďže žalovaný tento svoj vzájomný nárok nepreukázal. Žalobca tak žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.
7. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu cestou vtedajšieho právneho zástupcu nesúhlasil s tvrdením, že napadnutý rozsudok je vecne správny. Okresný súd pri rozhodovaní neprihliadal komplexne na skutočnosti tvrdené obidvomi stranami a nezohľadnil nielen predložené, ale ani navrhované dôkazné prostriedky žalovaného. Okresný súd preto náležite nezistil skutkový stav a porušil nielen ústavne zaručené právo na spravodlivý proces, ale aj právo na vykonanie navrhovaných dôkazov. Žalovaný dostatočne preukázal vznik škody poukazujúc na vystavenie faktúry a keďže žalobca a žalovaný mali vzájomné pohľadávky, vykonal žalovaný v súlade so zákonom jednostranný zápočet. Tento zápočet žalobca neuznal napriek tomu, že spĺňal zákonom stanovené náležitosti, teda pohľadávky boli splatné, rovnakého druhu a navzájom sa kryli. Započítacím prejavom došlo k zániku pohľadávky, ktorú žalobca evidoval voči žalovanému, a žalovaný tak eviduje nesplatenú pohľadávku vo výške rozdielu pohľadávok po jednostrannom započítaní.
8. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného trval na skutočnostiach, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu. Žalovaný neuniesol svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť vo vzťahu k údajnému nároku na náhradu škody. Žalovaný neuviedol, o porušenie akej právnej povinnosti malo ísť, ani príčinnú súvislosť medzi takýmto porušením a vznikom škody. K týmto skutočnostiam úplne absentovali tvrdenia žalovaného. Okresný súd preto správne rozhodol, keď priznal žalobcovi ním uplatnený nárok, ktorý bol nesporný.
9. Žalovaný v dodatočnom vyjadrení zotrvával na skutočnostiach a tvrdeniach uvedených v jeho predchádzajúcich vyjadreniach.
10. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
11. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/79/2019 -156 zo dňa 10.09.2019 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.
12. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
13. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
15. Za aplikácie relevantných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný krajským súdom v zmysle odvolacích dôvodov žalovaného, ktorý okrem iného namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. K tejto námietke krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.
16. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že jeho vzájomná žaloba bola opodstatnená a pohľadávka voči žalobcovi vznikla. Krajský súd vo vzťahu k tejto odvolacej námietke žalovaného s prihliadnutím na obsah spisového materiálu konštatuje, že žalovaný existenciu svojej pohľadávky na náhradu škody odvodzoval výlučne od ním predloženej faktúry č. 2017130 (č.l. 59 spisu). V zmysle tejto faktúry uplatňoval žalovaný voči žalobcovi škodu, ktorá mala vzniknúť nedodržaním dohôd žalobcom pri mimosúdnom urovnaní vzťahov spoločnosti žalovaného s Ústrednou vojenskou nemocnicou SNP Ružomberok - fakultná nemocnica. Krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v ním vyvolanom odvolacom konaní bližšie nešpecifikoval, na základe akých skutkových a právnych okolností uplatňuje voči žalobcovi tvrdený nárok na náhradu škody. Vecne
správne konštatoval okresný súd, že žalovaný svoje tvrdenie ohľadom vzniku škody, teda tvrdenia, akým spôsobom malo ku škode dôjsť a akú právnu povinnosť mal žalobca porušiť, nekonkretizoval. Žalobca uplatnený nárok žalovaného na náhradu škody v konaní poprel s tým, že nárok žalovanému nevznikol, pričom poukázal na skutočnosť, že z vystavenej faktúry nie je zrejmé, o akú škodu má ísť, t.j. akú povinnosť mal žalobca porušiť. Žalobca tak tvrdenia žalovaného o škode, ktorú mal žalovanému spôsobiť a ktorej náhrada následne mala byť predmetom započítacieho prejavu žalovaného, výslovne poprel už v rámci vyjadrenia v upomínacom konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica (č.l. 65 spisu). Napriek popretiu týchto skutkových a právnych tvrdení žalovaného ohľadom vzniku škody, ktorú mal žalovanému spôsobiť žalobca, žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní bližšie okolnosti ním tvrdeného vzniku nároku na náhradu škody voči žalobcovi netvrdil a nepreukázal. Žalovaný tak neuviedol okolnosti, ktoré by umožňovali vyhodnotiť záver, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu právnej povinnosti, či žalovanému vznikla škoda a či medzi prípadným porušením právnej povinnosti žalobcu a vznikom tejto škody tvrdenej na strane žalovaného existuje príčinná súvislosť. Zo skutkového vymedzenia dôvodu vystavenej faktúry č. 2017130 (č.l. 59 spisu) nie je možné zistiť, v dôsledku nedodržania akých dohôd mala na strane žalovaného vzniknúť škoda, ktorej nárok v konaní uplatnil voči žalobcovi. Žalovaný tento nárok vo vystavenej faktúre odvodzuje od nedodržania dohôd pri mimosúdnom urovnaní vzťahov žalovaného s tretím subjektom, ktorých existenciu bez ďalších skutkových a právnych tvrdení žalovaného nie je možné v konaní posúdiť a verifikovať. Vo vzťahu k uplatnenej obrane žalovaného tak absentujú základné skutkové a právne tvrdenia, umožňujúce takýto nárok uplatnený žalovaným vyhodnotiť. V zmysle ust. § 150 ods. 1 CSP pritom žalovaného zaťažuje povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Žalovaný tak bol povinný uviesť všetky relevantné okolnosti týkajúce sa ním uplatneného nároku na náhradu škody voči žalobcovi (bremeno tvrdenia) a na preukázanie tohto nároku súdu predložiť alebo navrhnúť vykonanie relevantných dôkazov (dôkazné bremeno). Nesplnenie povinnosti uviesť tvrdenia, z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce, má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu v podobe neúspechu v sporovom súdnom konaní. Konajúci súd je v sporovom konaní limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, pričom platí, že každá sporová strane je povinná tvrdiť tie skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Žalovaný je tak povinný tvrdiť tie skutočnosti, ktoré môžu viesť k záveru o nedôvodnosti nároku uplatneného žalobcom, resp. o dôvodnosti nároku uplatneného žalovaným vzájomnou žalobou.
17. Ak žalovaný relevantným spôsobom nevymedzil skutkové tvrdenia vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na náhradu škody voči žalobcovi, tak bez splnenia tejto povinnosti nebol pre okresný súd vytvorený priestor vykonávať vo vzťahu k takýmto skutkovo nedostatočne vymedzeným tvrdeniam žalovaného dokazovanie, keďže dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili a nie zisťovať to, čo strany neuviedli. Dokazovanie v sporovom konaní nemá slúžiť strane sporu na to, aby sa prostredníctvom neho zisťovali rozhodujúce skutočnosti, ktoré by prípadne mohli svedčiť v jej prospech. Účelom a zmyslom povinnosti tvrdenia je, aby v konaní mohlo účelne a hospodárne prebehnúť dokazovanie. Bez relevantných skutkových tvrdení žalovaného tak nebol v konaní pred súdom prvej inštancie vytvorený priestor na vykonanie dokazovania, a preto okresný súd vecne správne na pojednávaní dňa 14.05.2018 zamietol dôkazný návrh žalovaného na vykonanie dôkazu výsluchom konateľov sporových strán. Návrh na toto dokazovanie bol žalovaným na pojednávaní odôvodnený tým, že konatelia sporových strán majú byť vypočutí na skutočnosť, že došlo ku vzniku škody. Žalovaný tak v konaní navrhol vykonať dokazovanie ku vzniku škody, ktorej predpoklady však z jeho skutkových tvrdení nevyplývali. Takýmto dokazovaním pritom, ako už bolo konštatované, nie je možné nahrádzať nedostatok skutkových tvrdení sporovej strany. Výsluch strany ako osobitný dôkazný prostriedok je v zmysle ust. § 195 ods. 1 CSP možné nariadiť len vo vzťahu k tvrdeným skutočnostiam, ktoré v konaní vyšli najavo, a za predpokladu, že tieto nie je možné preukázať inak. Výsluch strany v sporovom konaní je tak iba podporným dôkazom a možno ho vykonať len vtedy, ak tvrdenú skutočnosť nemožno preukázať inak. Z absencie relevantných skutkových tvrdení žalovaného, ohľadom ním tvrdeného nároku na náhradu škody voči žalobcovi, nebol pre okresný súd vytvorený priestor, aby k týmto nedostatočným skutkovým tvrdeniam žalovaného vykonával dokazovanie. Ako už bolo krajským súdom konštatované s odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, o tom, ktoré z označených a navrhovaných dôkazov budú vykonané rozhoduje súd, čo predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania. Krajský súd vo vzťahu k tejto otázke poukazuje aj na konštantnú judikatúru vyšších súdov Slovenskej republiky, z ktorej sa poukazuje na R č. 37/1993, podľa ktorého judikátu „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom“. Tiež podľa R č. 125/1999, „ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“. Podľa R č. 164/2003-I. „Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie“. V kontexte uvedeného preto nie je možné hodnotiť ako dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného ohľadom porušenia jeho procesných práv nevykonaním dokazovania. Krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť tiež skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní namietal, že okresný súd mal porušiť jeho práva, keď z dôvodu nadbytočnosti zamietol žalovaným navrhnuté dôkazy formou výsluchu svedkov. Po oboznámení sa so spisovým materiálom krajský súd zistil, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie vykonanie dokazovania výsluchom svedkov nenavrhol. Na vyššie uvedenom pojednávaní pred súdom prvej inštancie žalovaný navrhol jediný dôkazný prostriedok, a to výsluch konateľov sporových strán. Osobu, ktorá vykonáva funkciu štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, je pritom v konaní z hľadiska jej procesného postavenia potrebné posudzovať ako osobu konajúcu za sporovú stranu, ktorá môže byť vypočutá len ako sporová strana a nie ako svedok.
18. Vo vzťahu k dôvodnosti procesnej obrany žalovaného sa súd prvej inštancie vecne správne v konaní zameral na ustálenie otázky, či žalovaný v konaní preukázal existenciu všetkých zákonom stanovených predpokladov pre vznik jeho nároku na náhradu škody voči žalobcovi. Okresný súd správne zhodnotil, či žalovaný uniesol svoje dôkazné bremeno a preukázal tvrdenia, ktorými odôvodňoval vznik svojej pohľadávky na náhradu škody voči žalobcovi. Ak žalovaný tvrdil vznik pohľadávky, ktorú mal následne započítať, bol ohľadom preukázania jej existencie nositeľom dôkazného bremena. K otázke dôkazného bremena možno vo všeobecnosti uviesť, že procesnoprávnym následkom jeho neunesenia je neúspech dotknutej strany v spore. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov je v zmysle úpravy Civilného sporového poriadku viazaná predovšetkým na sporové strany. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie jej tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu, zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj sporovú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť jej skutkových tvrdení. Zákon stanovuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je tento určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré prípadne súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Ak žalovaný svoj nárok na náhradu škody preukazoval výlučne odkazom na ním vystavenú faktúru, zvýrazňuje krajský súd, že faktúra samotná môže predstavovať relevantný doklad len v prípade, ak je nepochybné, že uvádza údaje odrážajúce reálne plnenie. Krajský súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/10/2015, podľa ktorého: „Dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom len ak je preukázané, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočné reálne plnenie.“. Samotná faktúra ako doklad jednostranne vystavený žalovaným potom bez ďalšieho nemôže postačovať na preukázanie ním tvrdenej skutočnosti existencie nároku na náhradu škody voči žalobcovi.
19. Krajský súd tak uzaviera, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že mu vznikla škoda v ním uplatnenej výške 4.691,56 Eur. Žalovaný napriek popretiu jeho tvrdení o vzniku a výške uplatnenej škody žiadne skutkové tvrdenia ani dôkazné prostriedky na preukázanie jej vzniku a výšky nepredložil. Žalovaný tým neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu pohľadávky na náhradu škody voči žalobcovi v uplatnenej výške 4.691,56 Eur, ktorá mala byť predmetom zápočtu realizovaného žalovaným. Na to, aby započítanie uskutočnené žalovaným mohlo byť vyhodnotené ako právny úkon s následkom zániku započítavaných pohľadávok v časti, v ktorej sa mali stretnúť, by zo strany žalovaného predovšetkým muselo byť preukázané, že na jeho strane vznikla započítavaná pohľadávka na náhradu škody. Ak žalovaný existenciu tejto pohľadávky v súdnom konaní nepreukázal, tak nemožno dospieť k záveru, že by pohľadávka, uplatnená žalobcom, jednostranným zápočtom žalovaného zanikla. Rovnako potom nemožno konštatovať ani dôvodnosť žalovaným podanej vzájomnej
žaloby. Okresný súd preto vecne správne žalobe žalobcu vyhovel a vzájomnú žalobu žalovaného zamietol.
20. Žalovaný v podanom odvolaní namietal tiež porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Krajský súd po oboznámení sa s postupom súdu prvej inštancie nehodnotí uvedenú námietku žalovaného ako dôvodnú. V zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP možno za porušenie práva na spravodlivý proces označiť taký procesný postup súdu, ktorý znemožňuje strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Krajský súd uvádza, že žalovaný mal v konaní pred súdom prvej inštancie zabezpečenú možnosť na realizáciu jeho procesných práv a bola mu vytvorená možnosť obhájenia jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je aj princíp rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každá sporová strana mala primeranú možnosť predložiť svoje návrhy, uplatňujúc svoje práva za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje protistrana. Zásada rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach súd rozhoduje (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením strán možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov súdneho konania spočíva v tom, že všetky strany sporu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý súdny proces“ je spojená s nutnosťou rovnakých „pravidiel hry“, ale tiež aj s princípom „rovnosti zbraní“ pre všetky strany súdneho konania. Súdy sú preto povinné túto zásadu aplikovať vo vzťahu ku všetkým stranám, tzn. bez ohľadu na to, aké majú procesné postavenie, a to nielen proti sporovej strane, v danom prípade žalovanému, ktorý podal odvolanie, ale aj vo vzťahu k žalobcovi, a zároveň postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Okresný súd svojím procesným postupom vytvoril sporovým stranám rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich procesných práv a plnenie ich procesných povinností, a preto námietka žalovaného o porušení práva na spravodlivý proces nemôže obstáť.
21. Krajský súd preto odvolacie dôvody žalovaného nevyhodnotil ako dôvodné a pristúpil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP k potvrdeniu rozsudku v celom rozsahu, teda tak v napadnutom výroku I., ktorým okresný súd žalobe žalobcu vyhovel, ako aj vo výroku II. o zamietnutí vzájomnej žaloby žalovaného. Výrok III. tohto rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobcovi voči žalovanému priznané právo na náhradu 100 % trov konania, nebol odvolaním žalovaného osobitne napadnutý, a preto tento výrok, ako výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej, bol rovnako krajským súdom potvrdený ako vecne správny.
22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorému bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.