Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_TT-14S-5-2023.pdf
PDF · 140.07 KB
Case nature
Area
Subarea
TT-14S/5/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M, členiek senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a Mgr. Jany Ondrejkovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C. D., E., narodená XX. XXXXXX XXXX, trvale bytom F. G. XXX, proti žalovanému: Trnavská univerzita v Trnave, so sídlom Hornopotočná 23, Trnava, IČO: 318 25 249, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. VR_2544-2017 zo dňa 04. apríla 2017, takto
rozhodol:
I. Správny súd v Bratislave z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Trnavskej univerzity v Trnave č. VR_2544-2017 zo dňa 04. apríla 2017 a rozhodnutie kvestora Trnavskej univerzity v Trnave č. VR_2126-2017 zo dňa 16. marca 2017 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
III. Žalobca m á voči žalovanému p r á v o na úplnú náhradu trov kasačného konania.
odôvodnenie:
1. Dňa 06. marca 2017 podal žalobca Trnavskej Univerzite v Trnave žiadosť o sprístupnenie informácie na základe zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“). Konkrétne požadoval sprístupniť plat a odmeny poskytnuté dekanovi, prodekanom (menovite), vedúcim katedier (menovite), tajomníkovi a iným vedúcim zamestnancom Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 01. januára 2012 do 28. februára 2017.
2. Kvestor žalovaného rozhodnutím č. VR_2126-2017 zo dňa 16. marca 2017 žiadosti o sprístupnenie informácie žalobcu nevyhovel. Ako dôvod nesprístupnenia požadovaných informácií uviedol, že v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. s) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „ústavný zákon č. 357/2004 Z.z.“) sa v oblasti preukazovania príjmov tento zákon vzťahuje výlučne na rektorov vysokých škôl.
3. Žalobca napadol prvostupňové rozhodnutie odvolaním, ktoré rektor žalovaného ako odvolací orgán rozhodnutím č. VR_2544-2017 zo dňa 04. apríla 2017 zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
4. Napadnuté rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že prvostupňové rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje všetky náležitosti rozhodnutia a bolo vydané v súlade so zákonom č. 211/2000 Z.z. Rovnako tak žalovaný konštatoval, že nie je možné vyhovieť žiadosti o sprístupnenie informácie žalobcu ohľadom príjmov dekana, prodekanov, tajomníka, vedúcich katedier a iných zamestnancov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave, nakoľko podľa čl. 2 ods. 1 písm. s) ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. sa tento zákon v oblasti preukazovania príjmov
vzťahuje výlučne na rektorov vysokých škôl. Ďalej žalovaný v napadnutom rozhodnutí upozornil žalobcu, aby pri podávaní žiadostí postupoval tak, aby nedochádzalo k šikanóznemu výkonu práva. Poukázal na desiatky žiadostí, ktoré žalobca „v ostatnom čase“ doručil povinnej osobe. Žalovaný vyjadril pochybnosť, či ich cieľom je zákonné zistenie informácie ako takej, ale že ide skôr o úmyselné zaťaženie žalovaného. V tejto súvislosti rozvíjal úvahy o ohrození svojej schopnosti plniť verejné úlohy. Napokon v spojitosti s uvedeným poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12. marca 2014.
II.
Žaloba
5. Správnou žalobou zo dňa 04. júna 2017 sa žalobca domáhal prieskumu zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. VR_2544-2017 zo dňa 04. apríla 2017 v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa č. VR_2126-2017 zo dňa 16. marca 2017 z dôvodu, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného považoval za formalistické, arbitrárne, nezrozumiteľné, nepreskúmateľné a zmätočné pre nedostatok dôvodov. Uviedol, že žalovaný správny orgán vychádzal pri rozhodovaní z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a vec nesprávne právne posúdil. Tiež poukázal na to, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným, čoho následkom bolo vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
6. Uviedol, že rozsah a podmienky prístupu k informáciám upravuje zákon č. 211/2000 Z.z., podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. V tejto súvislosti poukázal na to, že Trnavská univerzita v Trnave je zriadená zákonom č. 191/1992 Zb. o zriadení Trnavskej univerzity so sídlom v Trnave, patrí medzi verejné vysoké školy a ako povinná osoba podľa § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. má v zásade plnú informačnú povinnosť. Ďalej uviedol, že v prvostupňovom rozhodnutí bola jeho žiadosť o sprístupnenie informácií odmietnutá v plnom rozsahu, pričom v odôvodnení bolo uvedené, že „Príjmy dekana, prodekanov, tajomníka, vedúcich katedier a iných vedúcich zamestnancov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave, podľa čl. 2 ods. 1 písm. s) ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, sa tento v oblasti preukazovania príjmov vzťahuje výlučne na rektorov vysokých škôl“. Rovnaké odôvodnenie obsahuje aj napadnuté rozhodnutie žalovaného. Taktiež poukázal na § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., z ktorého je podľa žalobcu zrejmé, že na sprístupnenie informácie o mzde, plate, platových pomeroch a ďalších finančných náležitostiach priznaných za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu, osobám uvedeným v § 9 ods. 3 cit. zákona, sa nevyžaduje súhlas fyzickej osoby, nakoľko osobitné ustanovenie § 9 ods. 3 tohto zákona predstavuje výnimku z ochrany osobných údajov, pretože verejný záujem pri sprístupnení výšky príjmov osôb podieľajúcich sa na výkone verejnej moci prevyšuje ich súkromnoprávny charakter. Tvrdil teda, že sprístupnenie týchto informácií nie je porušením zákona z dôvodu zúženej ochrany súkromia verejne činných osôb, a preto je žalovaný povinný tieto požadované informácie poskytnúť, resp. sprístupniť. Poukázal aj na skutočnosť, že funkcia dekana je funkčným miestom, pričom tento má zároveň na univerzite postavenie vedúceho zamestnanca. Rovnako tak aj ostatní vedúci zamestnanci žalovaného ako prodekani, vedúci katedier, tajomník fakulty a iní vedúci zamestnanci, majú vzhľadom na poskytovaný príplatok za riadenie ako nárokovateľnú zložku odmeňovania v rámci funkčného platu v zmysle platového poriadku Trnavskej univerzity v Trnave, postavenie vedúcich zamestnancov.
7. Ďalej namietal, že rozhodnutie žalovaného je potrebné považovať s poukazom na § 47 ods. 2 a 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) za nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože nemá zákonom ustanovené (formálne a obsahové) náležitosti. Vo výroku napadnutého rozhodnutia nie je uvedené riadne paragrafové znenie, o ktoré sa samotné rozhodnutie opiera. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia žalovaného chýba uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Následne uviedol, že výrok rozhodnutia musí byť formulovaný presne, určito, stručne a musí úplne vyjadrovať vyriešenie veci, ktorá je predmetom správneho konania. Z výroku musí byť ďalej zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu a ktorého ustanovenia správny orgán
rozhodoval. V danom prípade z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia ako aj preskúmavaného rozhodnutia žalovaného vôbec nie je zrejmé, z akého dôvodu neboli jednotlivé požadované informácie sprístupnené. Aplikácia, resp. odkaz žalovaného na čl. 2 ods. 1 písm. s) ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. sa na predmetnú vec nevzťahuje, a preto ho nemožno na daný prípad, resp. skutkový stav subsumovať. V tejto súvislosti poukázal na ústavný zákon č. 357/2004 Z.z., ktorý konkretizuje osoby verejných činiteľov, medzi ktorých zaraďuje okrem iného aj rektorov verejných vysokých škôl a upravuje povinnosť verejných funkcionárov podávať písomné oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za predchádzajúci kalendárny rok (čl. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z.z.). Zdôraznil, že žalovanému uviedol, že požadované informácie sa sprístupňujú podľa § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., pričom s námietkami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní sa žalovaný vôbec nevysporiadal. Žalovaný vo svojom rozhodnutí ako povinný správny orgán neuviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil právne predpisy, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Za tohto stavu považoval rozhodnutie žalovaného za nenáležité, nezrozumiteľné a zmätočné pre nedostatok dôvodov. Uviedol, že žalovaný bez akéhokoľvek preskúmania len formalisticky konštatoval opak toho, čo uvádzal žalobca v odvolaní, bez toho, aby aplikoval diskrečnú právomoc. Ďalej namietal, že žalovaný okrem nesprávnej aplikácie ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. poukázal aj na súdne rozhodnutie, resp. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12. marca 2014, týkajúci sa prevádzkovo- pracovných informácií, ktoré na daný skutkový stav nemožno použiť, pretože plat a ďalšie finančné náležitosti poskytované za výkon funkcie zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu nie sú prevádzkovo-pracovnými informáciami. Dodal, že tento názor vyslovený Najvyšším súdom SR bol podrobený značnej kritike odbornej verejnosti, pretože odporuje zákonu č. 211/2000 Z.z. minimálne z dôvodu existencie povinností zverejňovať určitú časť prevádzkových informácií. Podľa žalobcu odborná verejnosť zastáva názor, že takéto informácie nevyhnutne súvisia minimálne s nakladaním s verejnými prostriedkami a vo svetle zmyslu (ratio legis) zákona č. 211/2000 Z.z. by mali byť zahrnuté v informačnej povinnosti povinných osôb. V opačnom prípade by boli z rozsahu sprístupňovaných informácií vyňaté takmer všetky prevádzkové informácie. Naviac v súčasnej dobe platný zákon č. 211/2000 Z.z. obmedzenie sprístupňovania prevádzkových informácií neupravuje, a teda ak požadovaná informácia, hoc ide o prevádzkovú informáciu, spĺňa pojmový znak informácie podľa § 3 zákona č. 211/2000 Z.z., možno ju sprístupniť. Ďalej dodal, že záverečná formulácia § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. „a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti“ ako uviedol Najvyšší súd SR, sa týka len taxatívne uvedených povinných osôb, ktorými sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tých právnických osôb a fyzických osôb, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, t.j. povinných osôb so zúženou informačnou povinnosťou. Z gramatického a logického výkladu potom vyplýva, že uvedené sa nevzťahuje na verejné vysoké školy, ktoré sú právnickými osobami zriadenými zákonom a povinnými osobami podľa § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z., a ktoré majú úplnú informačnú povinnosť.
III.
Vyjadrenie žalovaného
8. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 06. júla 2017 navrhol, aby správny súd podanú žalobu ako šikanóznu odmietol, resp. ako nedôvodnú zamietol.
9. Poukázal na čl. 2 ods. 1 písm. s) ústavného zákona č. 357/2004 Z.z., v zmysle ktorého sa tento zákon v oblasti preukazovania príjmov vzťahuje výlučne len na rektora vysokej školy, ktorý je verejným funkcionárom a nie teda aj na dekana, prodekanov, vedúcich katedier, tajomníka alebo iných zamestnancov vysokej školy. V tejto súvislosti poukázal aj na čl. 7 ods. 1 cit. ústavného zákona, z ktorého vyplýva, že: „verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 54 ods. 1 a 2, b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára, c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických alebo vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné pôžitky, d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z
výkonu funkcie verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného funkcionára, e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu“.
10. Žalovaný poukázal ďalej na to, že má povinnosť sprístupniť výlučne len informácie týkajúce sa príjmov rektora Trnavskej univerzity v Trnave, o ktoré však žalobca v tejto žiadosti nežiadal. Pokiaľ ide o príjmy dekana, prodekanov, vedúcich katedier, tajomníka alebo iných vedúcich zamestnancov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 01. januára 2012 do 28. februára 2017, tieto zverejneniu nepodliehajú, nakoľko sprístupnením požadovaných informácií by došlo k porušeniu ochrany osobných údajov dotknutých osôb v zmysle zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 122/2013 Z.z.“). V tejto súvislosti uviedol, že osobnými údajmi v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z.z. sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. Zdôraznil, že pri sprístupňovaní informácie je vždy potrebné vyhodnotiť, či neexistuje aj implicitné obmedzenie prístupu k informáciám, vyplývajúce z iných právnych predpisov, na ktoré zákon č. 211/2000 Z.z. výslovne neodkazuje, v ktorej súvislosti poukázal na čl. 2 ods. 1 písm. s) ústavného zákona č. 357/2004 Z.z., v zmysle ktorého sa tento zákon v oblasti preukazovania príjmov vzťahuje výlučne len na rektora vysokej školy, ktorý je verejným funkcionárom a nie teda aj na dekana, prodekanov, vedúcich katedier, tajomníka alebo iných zamestnancov vysokej školy. Poukázal tiež na názor vyslovený Ústavným súdom SR, že údaje týkajúce sa platových pomerov osôb uvedených v § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. spadajú pod ústavne vymedzený pojem osobných údajov, pričom údaj o výške príjmov sa významným spôsobom premieta do súkromnej sféry jednotlivca, vypovedá o jeho sociálnom postavení a jeho zverejnenie môže mať významné (a to aj negatívne) dôsledky na jeho osobné, pracovné, či iné spoločenské vzťahy. Tvrdil, že nesprístupnením požadovaných informácií konal v súlade s ústavným zákonom č. 357/2004 Z.z., ako aj v súlade so zákonom č. 122/2013 Z.z. a zákonom č. 211/2000 Z.z. Taktiež nevzhliadol žiaden rozpor medzi výrokom napadnutého rozhodnutia a odôvodnením tohto rozhodnutia.
11. K námietke žalobcu, týkajúcej sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov uviedol, že tak prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky náležitosti rozhodnutia podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Mal za to, že kvestor Trnavskej univerzity v Trnave vo výroku prvostupňového rozhodnutia jasne a zrozumiteľne poukázal na § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z., v zmysle ktorého žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu, pričom podľa tohto ustanovenia „ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len z časti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie“. Zdôraznil, že taktiež aj vo výroku napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne poukázal na § 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. a § 59 ods. 2 správneho poriadku, na základe ktorých zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Ďalej uviedol, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa riadne vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré žalobca uviedol v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu a v plnom rozsahu sa stotožnil so závermi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí. Dodal, že žalovaným bol tiež dostatočne zistený skutkový stav veci.
12. Žalovaný na záver uviedol, že plne rešpektuje svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z príslušných právnych predpisov, vrátane zákona č. 211/2000 Z.z., avšak plnenie týchto povinností by nemalo spôsobovať ohrozenie výkonu jeho poslania, ktorým je v zmysle zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov rozvoj harmonických osobností, vedomosti, múdrosti, dobra a tvorivosti v človeku ako i prispievanie k rozvoju vzdelanosti, vedy, kultúry a zdravia pre blaho celej spoločnosti ako i k rozvoju vedomostnej spoločnosti. Zdôraznil, že prax orgánov aplikujúcich zákon č. 211/2000 Z.z. nemôže pristúpiť k výkladu jeho ustanovení spôsobom, ktorý by viedol k minimalizácii, prípadne k úplnej eliminácii reálnej schopnosti povinných osôb plniť verejné úlohy, ktoré im zverujú zákonné právne predpisy. V opačnom prípade by došlo k porušeniu princípu dobrej verejnej správy.
13. Žalobca právo podať repliku nevyužil.
IV.
Konanie na správnom súde
14. O žalobcovej žalobe rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 14S/33/2017-104 zo dňa 29. októbra 2018 tak, že žalobu postupom podľa § 28 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) odmietol, nakoľko ju považoval za šikanóznu. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca kasačnú sťažnosť a Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1Sžik/3/2019 zo dňa 28. apríla 2020 zrušil uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/33/2017-104 zo dňa 29. októbra 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu o odmietnutí správnej žaloby nie je odôvodnené dostatočne pre záver, že odmietnutie bolo v súlade so zákonom. Následne Krajský súd v Trnave opätovne uznesením v zmysle § 28 SSP žalobu žalobcu odmietol, keďže v konaní žalobcu videl prvok šikanóznej žaloby, ktorou sa snaží poškodiť žalovaného. Zároveň žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobca aj proti tomuto uzneseniu podal kasačnú sťažnosť, o ktorej Najvyšší správny súd SR uznesením sp. zn. 1Svk/18/2021 rozhodol tak, že uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/44/2020-184 zo dňa 29. apríla 2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vyslovil, že správny súd v ďalšom konaní buď svoje závery o zneužití práva dostatočne odôvodní, alebo pristúpi k súdnemu prieskumu napadnutého rozhodnutia v medziach správnej žaloby.
15. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená do senátu 3S správneho súdu. Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. TT-14S/5/2023.
V.
Pojednávanie
16. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP rozhodol na pojednávaní dňa 25. januára 2024. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. VI. Relevantné právne predpisy
17. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
18. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
19. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
20. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.
21. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
22. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
23. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
24. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.
25. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
26. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.
27. Podľa § 9 ods. 1 veta prvá zákona č. 211/2000 Z.z. informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby.
28. Podľa § 9 ods. 3 písm. g) zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom obecného zastupiteľstva, predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, nadriadeným v služobnom pomere alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa sprístupňujú osobné údaje v rozsahu mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu.
29. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
30. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
31. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
VII.
Posúdenie veci správnym súdom
32. Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. VR_2544-2017 zo dňa 04. apríla 2017 v intenciách žalobných dôvodov. Uvedeným rozhodnutím rektor Trnavskej univerzity v Trnave zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie kvestora Trnavskej univerzity v Trnave č. VR_2126-2017 zo dňa 16. marca 2017, ktorým tento žiadosti žalobcu zo dňa 06. marca 2017 nevyhovel. Uvedenou žiadosťou žalobca žiadal o poskytnutie informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z., a to plat a odmeny poskytnuté dekanovi, prodekanom (menovite), vedúcim katedier (menovite), tajomníkovi a iným vedúcim zamestnancom Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 01. januára 2012 do 28. februára 2017.
33. Medzi žalobcom ako žiadateľom v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. a žalovaným bola spornou otázka, či požadované informácie napĺňajú podstatu takých skutočností a spadajú do kategórie takých informácií, ku ktorým je povinná osoba oprávnená obmedziť prístup alebo ich nesprístupniť vôbec.
34. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov.
35. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR).
36. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 Ústavy SR je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Judikatúra Ústavného súdu SR kladie dôraz, že v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (PL. ÚS 1/04).
37. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
38. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.
39. Právo na informácie je garantované Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám upravuje zákon č. 211/2000 Z.z.
40. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje zákon č. 211/2000 Z.z., ktorý ustanovuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. V zmysle citovaného zákona č. 211/2000 Z.z. má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.
41. Zákon č. 211/2000 Z.z. v ustanovení § 8 až § 13 upravuje obmedzenia prístupu k informáciám. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 cit. zákona).
42. Ústava SR v článku 26 ods. 4 ustanovuje dôvody, pre ktoré je možné právo na informácie obmedziť. Ide o prípady, keď je to „v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“, pričom konkrétne dôvody a spôsob odmietnutia prístupu k informáciám musia byť stanovené iba predpisom so silou zákona (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99).
43. Povinná osoba by pri výklade a aplikácii zákona č. 211/2000 Z.z. vždy mala dbať na účel úpravy tohto základného práva. Je to dôležité najmä vtedy, ak zákonná regulácia nedáva explicitnú odpoveď, ako riešiť situáciu, ktorá môže nastať, ak osoba nepostupuje v súlade so zákonom. Podľa zákona
č. 211/2000 Z.z. majú povinnosť sprístupňovať informácie tzv. povinné osoby. Ide o inštitúcie, resp. organizácie a v určitých prípadoch aj fyzické osoby, ktoré vykonávajú verejnú správu, rozhodujú o právach a povinnostiach občanov, hospodária s verejnými prostriedkami, alebo vykonávajú činnosť vo verejnom záujme. Zákon č. 211/2000 Z.z. definuje kategórie subjektov povinných sprístupňovať informácie v ustanovení § 2. Je teda evidentné, že štátne orgány a obce majú informačnú povinnosť o všetkých informáciách, ktoré majú k dispozícii, pokiaľ nejde o informácie podľa § 8 až § 11 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/4/2004 zo dňa 16. decembra 2004).
44. Prístup k informáciám, ktorými povinná osoba disponuje, nie je absolútny a zákon ustanovuje aj isté obmedzenia prístupu k informáciám a to v záujme ochrany práv iných osôb, ktoré môžu byť v protichodnom postavení k právu žiadateľa na informácie. Uvedené platí aj o ochrane osobných údajov fyzickej osoby, ktoré spracúva povinná osoba, a ktorých sprístupnenie musí byť odôvodnené len konkrétnym normatívnym ustanovením.
45. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu mal správny súd nesporne preukázané, že žalobcovej žiadosti o sprístupnenie informácie, a to platu a odmien poskytnutých dekanovi, prodekanom (menovite), vedúcim katedier (menovite), tajomníkovi a iným vedúcim zamestnancom Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 01. januára 2012 do 28. februára 2017, nebolo vyhovené.
46. Právna bezchybnosť rozhodnutia akéhokoľvek orgánu verejnej správy, teda i žalovaného spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Orgán verejnej správy môže vydávať iba také druhy správnych rozhodnutí a za takých podmienok, ktoré ustanovuje zákon. Keďže rozhodnutie predstavuje aplikáciu hmotnoprávnej normy, základnou podmienkou je súlad s predpismi hmotného práva, na základe ktorých je vydávané. Obdobne musí byť rozhodnutie aj v súlade s predpismi procesného práva, ktoré zabezpečujú uplatnenie zásady zákonnosti a vecnej správnosti v procese rozhodovania. Rozhodnutie správneho orgánu musí mať zákonom ustanovenú formu, ktorú predstavujú obsahové a formálne náležitosti.
47. V danom prípade zákon č. 211/2000 Z.z. v § 22 (na konanie podľa tohto zákona sa použijú všeobecné predpisy o správnom konaní) odkazuje na správny poriadok, ktorý upravuje náležitosti rozhodnutia v § 47. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, aké úvahy boli použité pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na ktorých základe sa rozhodovalo a spôsob vyrovnania sa s návrhmi, vyjadreniami a pripomienkami účastníkov konania.
48. Správny súd po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že žalovaný, ako ani správny orgán prvého stupňa sa dôsledne neriadili pravidlami, podľa ktorých osoby dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a tiež rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa nespĺňa zákonné atribúty definované v § 47 ods. 3 správneho poriadku.
49. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový správny orgán len stroho konštatoval, že ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov sa v oblasti preukazovania príjmov vzťahuje výlučne na rektorov vysokých škôl.
50. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa stotožnil s postupom správneho orgánu prvého stupňa, keď v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje všetky náležitosti rozhodnutia a bolo vydané v súlade so zákonom č. 211/2000 Z.z., pričom opakovane poukázal na ústavný zákon č. 357/2004 Z.z. Zároveň upozornil žalobcu, aby pri podávaní žiadostí postupoval tak, aby nedochádzalo k šikanóznemu výkonu práva.
51. Hoci žalobca v odvolaní podanom proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa poukázal na nevyhnutnosť vysporiadať sa s aplikáciou § 9 ods. 3 písm. g) zákona č.
211/2000 Z.z., na daný prípad, keďže v tomto ustanovení zakotvuje úpravu, v zmysle ktorej povinná osoba sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje, ktorými sú údaje o mzde, plate alebo platových pomeroch a ďalších finančných náležitostiach priznaných za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu, a to vo vzťahu k presne špecifikovaným fyzickým osobám, žalovaný na túto odvolaciu námietku vo svojom rozhodnutí nijako nereagoval, z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného teda nemožno žiadnym spôsobom zistiť, či bol daný zákonný dôvod obmedzenia prístupu žalobcu k požadovanej informácii.
52. Správny súd preto vyhodnotil ako opodstatnenú žalobnú námietku, v zmysle ktorej žalobca žalovanému vyčítal, že sa nevysporiadal s aplikáciou § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. na danú vec, pričom dodal, že toto ustanovenie cit. zákona predstavuje výnimku z ochrany osobných údajov, pretože verejný záujem pri sprístupnení výšky príjmov osôb podieľajúcich sa na výkone verejnej moci prevyšuje ich súkromnoprávny charakter, preto sprístupnenie týchto informácií nie je porušením zákona z dôvodu zúženej ochrany súkromia verejne činných osôb.
53. Preto správny súd tiež pokladal za potrebné prisvedčiť správnosti žalobnej námietky, spočívajúcej v tvrdení o absencii zákonných náležitostí napadnutých rozhodnutí žalovaného aj správneho orgánu prvého stupňa v zmysle § 47 správneho poriadku. Žalobca totiž opodstatnene namietal, že v odôvodnení rozhodnutia žalovaného chýba uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Uvedenou vadou taktiež trpí aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa.
54. V súvislosti s uvedeným správny súd dodáva, že odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonnému rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať.
55. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie Ústavou SR garantovaného základného práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím je tým odňatá možnosť skutkovo, či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia.
56. Na základe uvedených skutočností a po oboznámení sa s pripojeným administratívnym spisom správny súd zastáva názor, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán v svojich rozhodnutiach s náležitou zodpovednosťou neinterpretovali a neaplikovali príslušné zákonné ustanovenia a žalovaný sa taktiež v napadnutom rozhodnutí riadne nevysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, ktoré boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia.
57. Správny súd poukazuje na to, že Najvyšší súd SR, ako aj Najvyšší správny súd SR vo svojich rozhodnutiach už opakovane vyslovili názor, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemerný adresát musí mať možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutom vo výrokovej časti (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/3/2012; rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Svk/6/2021).
58. Záverom správny súd konštatuje, že všeobecne platí, že ak je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, bráni takýto nedostatok posúdeniu dôvodnosti meritórnych námietok, a preto sa správny súd s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v žalobe, zaoberať a vyjadriť k nim nemohol.
59. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy (právny názor Ústavného súdu SR napr. č. k. II ÚS 127/07-21, Najvyššieho súdu SR napr. sp. zn. 6Sžo/84/2007, sp. zn. 6Sžo/98/2008, sp. zn. 1Sžo/33/2008, sp. zn 2Sžo/5/2009, sp. zn. 8Sžo/547/2009).
60. Vzhľadom na uvedené, správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo spôsobuje ich nezákonnosť. Z tohto dôvodu, správny súd rozhodnutia orgánov verejnej správy oboch stupňov zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 4 SSP.
61. V ďalšom konaní bude úlohou orgánu verejnej správy riadne a zrozumiteľne odôvodniť rozhodnutie, v ktorom uvedie podrobný právny výklad ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z. a ich aplikovanie vo vzťahu k uvedeným žalobným dôvodom, ako aj akými úvahami bol vedený pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol.
62. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
63. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, na základe ktorého priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
64. O náhrade trov kasačného konania správny súd rozhodol v zmysle § 467 ods. 3 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v kasačnom konaní úspešný, priznal voči žalovanému úplnú náhradu trov konania.
65. O výške náhrady trov konania, ako aj trov kasačného konania, rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
66. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.