Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14S/44/2020

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Anity Filovej v právnej veci žalobkyne: Mgr. RNDr. R. V., PhD., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Y. X. XXX, XXX XX Y. X. proti žalovanému: Trnavská univerzita v Trnave, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava, IČO: 318 25 249, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rektora Trnavskej univerzity v Trnave č. VR 2544-2017 zo dňa 4.4.2017 jednohlasne takto

rozhodol:

I. Správny súd žalobu o d m i e t a.

II. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 4.6.2017 domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. VR 2544-2017 zo dňa 4.4.2017, ktorým žalovaný podľa ust. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) Z.z. a ust. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ) odvolanie žalobkyne zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie kvestora Trnavskej univerzity v Trnave č. VR 2126-2017 zo dňa 16.3.2017 potvrdil. Prvostupňovým rozhodnutím č. VR 2126-2017 zo dňa 16.3.2017 kvestor Trnavskej univerzity v Trnave nevyhovel žiadosti žalobkyne o sprístupnenie informácie:

- plat a odmeny poskytnuté dekanovi Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017,

- plat a odmeny poskytnuté prodekanom (menovite) Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017,

- plat a odmeny poskytnuté vedúcim katedier (menovite) Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017,

- plat a odmeny poskytnuté tajomníkovi Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017,

- plat a odmeny poskytnuté iným vedúcim zamestnancom Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017, ktorú žalobkyňa podala dňa 6.3.2017 elektronickou formou.

2. Rozhodnutie žalovaného č. VR 2544-2017 zo dňa 4.4.2017 považovala za formalistické, arbitrárne, nezrozumiteľné, nepreskúmateľné a zmätočné pre nedostatok dôvodov. Uviedla, že žalovaný správny orgán vychádzal pri rozhodovaní z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a vec nesprávne právne posúdil. Tiež poukázala na to, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným, čoho

následkom bolo vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Uviedla, že rozsah a podmienky prístupu k informáciám upravuje zákon o slobode informácií, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. V tejto súvislosti poukázala na to, že Trnavská univerzita v Trnave je zriadená o zriadení Trnavskej univerzity so sídlom v Trnave, patrí medzi verejné vysoké školy a ako povinná osoba podľa zákona o slobode informácií má v zásade plnú informačnú povinnosť. V prvostupňovom rozhodnutí bola jej žiadosť o sprístupnenie informácií odmietnutá v plnom rozsahu, pričom v odôvodnení bolo uvedené, že „príjmy dekana, prodekanov, tajomníka, vedúcich katedier a iných vedúcich zamestnancov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave, podľa článku 2 odsek 1 písmeno s) Ústavného zákona číslo o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, sa tento v oblasti preukazovania príjmov vzťahuje výlučne na rektorov vysokých škôl“. Rovnaké odôvodnenie obsahuje aj napadnuté rozhodnutie žalovaného. Poukázala na ust. , z ktorého je zrejmé, že na sprístupnenie informácie o mzde, plate, platových pomeroch a ďalších finančných náležitostiach priznaných za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu, osobám uvedeným v zákona o slobode informácií, sa nevyžaduje súhlas fyzickej osoby, nakoľko osobitné ustanovenie zákona o slobode informácií predstavuje výnimku z ochrany osobných údajov, pretože verejný záujem pri sprístupnení výšky príjmov osôb podieľajúcich sa na výkone verejnej moci prevyšuje ich súkromnoprávny charakter. Znamená to, že sprístupnenie týchto informácií nie je porušením zákona z dôvodu zúženej ochrany súkromia verejne činných osôb, a preto je žalovaný povinný tieto požadované informácie poskytnúť, resp. sprístupniť. Poukázala na to, že funkcia dekana je funkčným miestom, pričom tento má zároveň na univerzite postavenie vedúceho zamestnanca. Ostatní vedúci zamestnanci žalovaného ako prodekani, vedúci katedier, tajomník fakulty a iní vedúci zamestnanci, majú vzhľadom na poskytovaný príplatok za riadenie ako nárokovateľnú zložku odmeňovania v rámci funkčného platu v zmysle platového poriadku Trnavskej univerzity v Trnave, postavenie vedúcich zamestnancov.

3. Ďalej namietala, že rozhodnutie žalovaného je potrebné považovať s poukazom na ust. § 47 ods. 2 a 3 Správneho poriadku za nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože nemá zákonom stanovené (formálne a obsahové) náležitosti. Vo výroku napadnutého rozhodnutia nie je uvedené riadne paragrafové znenie, o ktoré sa samotné rozhodnutie opiera. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia žalovaného chýba uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Mala za to, že výrok rozhodnutia musí byť formulovaný presne, určito, stručne a musí úplne vyjadrovať vyriešenie veci, ktorá je predmetom správneho konania. Z výroku musí byť ďalej zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu a ktorého ustanovenia správny orgán rozhodoval. V danom prípade z odôvodnenia prvostupňového ako aj rozhodnutia žalovaného vôbec nie je zrejmé, z akého dôvodu neboli jednotlivé požadované informácie sprístupnené. Aplikácia, resp. odkaz žalovaného na článok 2 odsek 1 písmeno s) Ústavného o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov sa na predmetnú vec nevzťahuje, a preto ho nemožno na daný prípad, resp. skutkový stav subsumovať. V tejto súvislosti poukázala na Ústavný , ktorý konkretizuje osoby verejných činiteľov, medzi ktorých zaraďuje okrem iného aj rektorov verejných vysokých škôl a upravuje povinnosť verejných funkcionárov podávať písomné oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za predchádzajúci kalendárny rok (čl. 7 Ústavného ). V tejto súvislosti zdôraznila, že žalovanému uviedla, že požadované informácie sa sprístupňujú podľa zákona o slobode informácií, pričom s námietkami žalobkyne uvedenými v jej odvolaní sa žalovaný vôbec nevysporiadal. Žalovaný vo svojom rozhodnutí ako povinný správny orgán neuviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil právne predpisy, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Za tohto stavu považovala rozhodnutie žalovaného za nenáležité, nezrozumiteľné a zmätočné pre nedostatok dôvodov. Uviedla, že žalovaný bez akéhokoľvek preskúmania len formalisticky konštatuje opak toho, čo uvádzala žalobkyňa v odvolaní, bez toho, aby aplikoval diskrečnú právomoc. Ďalej namietala, že žalovaný okrem nesprávneho aplikovania Ústavného poukázal aj na súdne rozhodnutie, resp. rozsudok NS SR, sp.zn. zo dňa 12.3.2014, týkajúci sa prevádzkovo- pracovných informácií, ktoré na daný skutkový stav nemožno použiť, pretože plat a ďalšie finančné

náležitosti poskytované za výkon funkcie zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu nie sú prevádzkovo-pracovnými informáciami. Uviedla, že tento názor vyslovený Najvyšším súdom SR bol podrobený značnej kritike odbornej verejnosti, pretože odporuje zákonu o slobode informácií minimálne z dôvodu existencie povinností zverejňovať určitú časť prevádzkových informácií. Odborná verejnosť zastáva názor, že takéto informácie nevyhnutne súvisia minimálne s nakladaním s verejnými prostriedkami a vo svetle zmyslu (ratio legis) zákona o slobode informácii by mali byť zahrnuté v informačnej povinnosti povinných osôb. V opačnom prípade by boli z rozsahu sprístupňovaných informácií vyňaté takmer všetky prevádzkové informácie, čo podľa názoru odbornej verejnosti nie je nevyhnutné ani dôvodné. Naviac v súčasnej dobe platný zákon o slobode informácií obmedzenie sprístupňovania prevádzkových informácií neupravuje, a teda ak požadovaná informácia, hoc ide o prevádzkovú informáciu, spĺňa pojmový znak informácie podľa § 3 zákona o slobode informácií, možno ju sprístupniť. Ďalej dodala, že záverečná formulácia § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií „a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti“ ako uviedol Najvyšší súd SR, sa týka len taxatívne uvedených povinných osôb, ktorými sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tých právnických osôb a fyzických osôb, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, t.j. povinných osôb so zúženou informačnou povinnosťou. Z gramatického a logického výkladu potom vyplýva, že uvedené sa nevzťahuje na verejné vysoké školy, ktoré sú právnickými osobami zriadenými zákonom a povinnými osobami podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií a ktoré majú úplnú informačnú povinnosť.

4. Žalobkyňa ďalej namietala, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu jej nebolo doručené spôsobom ustanoveným právnym poriadkom (§ 24 ods. 1 Správneho poriadku). V tejto súvislosti zdôraznila, že ak nebolo rozhodnutie správne doručené podľa zákonných predpisov, s takouto vadou sú spojené závažné procesno-právne následky. Poukázala na to, že nemá zriadenú a aktivovanú elektronickú schránku, a preto úradné písomnosti je orgán verejnej moci povinný doručovať jedine a výlučne v písomnej forme. Uviedla, že písomnú formu rozhodnutia predpokladá aj ust. § 47 ods. 5 Správneho poriadku ako aj § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií. V tejto súvislosti poukázala na to, že zákon o e-Governmente jednoznačne ustanovuje, že miestom doručovania je elektronická schránka podľa tohto zákona, ktorá je aktivovaná. Ak elektronická schránka fyzickej osoby nie je aktivovaná, orgán verejnej moci tejto fyzickej osobe doručuje úradné písomnosti v písomnej forme. Za tohto stavu je potrebné považovať prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu za nulitný akt, pričom žalovaný ako odvolací orgán bol povinný odvolanie žalobkyne považovať za odvolanie proti fiktívnemu rozhodnutiu. Poukázala na to, že fiktívne prvostupňové rozhodnutie nemôže byť odvolacím orgánom potvrdené a jedinou možnosťou odvolacieho správneho orgánu, je ho zrušiť, pretože svojou povahou je ho potrebné považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalobkyňa v žalobe požiadala o nariadenie pojednávania.

5. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 6.7.2017 žiadal žalobu ako šikanóznu odmietnuť, resp. ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na článok 2 odsek 1 písmeno s) o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v platnom znení, v zmysle ktorého sa tento zákon v oblasti preukazovania príjmov vzťahuje výlučne len na rektora vysokej školy, ktorý je verejným funkcionárom a nie teda aj na dekana, prodekanov, vedúcich katedier, tajomníka alebo iných zamestnancov vysokej školy. V tejto súvislosti poukázal na článok 7 odsek 1 zákona o ochrane verejného záujmu, z ktorého vyplýva, že: „verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa článku 54 odsek 1 a 2 b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických alebo vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné pôžitky, d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného funkcionára, e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu“.

6. Žalovaný poukázal ďalej na to, že má povinnosť sprístupniť výlučne len informácie týkajúce sa príjmov rektora Trnavskej univerzity v Trnave, o ktoré však žalobkyňa v tejto žiadosti nežiadala. Pokiaľ ide o príjmy dekana, prodekanov, vedúcich katedier, tajomníka alebo iných vedúcich zamestnancov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017 zverejneniu nepodliehajú, nakoľko sprístupnením požadovaných informácií by došlo k porušeniu ochrany osobných údajov dotknutých osôb v zmysle o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o ochrane osobných údajov). V tejto súvislosti poukázal na to, že osobnými údajmi v zmysle ust. zákona o ochrane osobných údajov sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. Poukázal ďalej na to, že pri sprístupňovaní informácie je vždy potrebné vyhodnotiť, či neexistuje aj implicitné obmedzenie prístupu k informáciám, vyplývajúce z iných právnych predpisov, na ktoré zákon o slobode informácií výslovne neodkazuje. Z ustanovenia článku 2 odsek 1 písmeno s) zákona o ochrane verejného záujmu v zmysle ktorého sa tento zákon v oblasti preukazovania príjmov vzťahuje výlučne len na rektora vysokej školy, ktorý je verejným funkcionárom a nie teda aj na dekana, prodekanov, vedúcich katedier, tajomníka alebo iných zamestnancov vysokej školy. Poukázal na názor vyslovený Ústavným súdom SR, že údaje týkajúce sa platových pomerov osôb uvedených v ust. zákona o slobode informácií spadajú pod ústavne vymedzený pojem osobných údajov, pričom údaj o výške príjmov sa významným spôsobom premieta do súkromnej sféry jednotlivca, vypovedá o jeho sociálnom postavení a jeho zverejnenie môže mať významné (a to aj negatívne) dôsledky na jeho osobné, pracovné, či iné spoločenské vzťahy. Tvrdil, že nesprístupnením požadovaných informácií konal v súlade so zákonom o ochrane verejného záujmu ako aj v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov a zákonom o slobode informácií. Taktiež nevzhliadol žiaden rozpor medzi výrokom napadnutého rozhodnutia a odôvodnením tohto rozhodnutia.

7. K námietke žalobkyne týkajúcej sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov uviedol, že tak prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky náležitosti rozhodnutia podľa ust. § 47 ods. 1 Správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Poukázal na to, že kvestor Trnavskej univerzity v Trnave vo výroku prvostupňového rozhodnutia jasne a zrozumiteľne poukázal na ust. § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, v zmysle ktorého žalovaný nevyhovel žiadosti žalobkyne, pričom podľa tohto ustanovenia „ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len z časti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie“. Zdôraznil, že vo výroku napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne poukázal na ust. § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií a ust. § 59 ods. 2 Správneho poriadku, na základe ktorých zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Ďalej uviedol, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa riadne vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré žalobkyňa uviedla v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu a v plnom rozsahu sa stotožnil so závermi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí. Poukázal ďalej na to, že z jeho strany bol aj dostatočne zistený skutkový stav veci.

8. K námietke žalobkyne, týkajúcej sa porušenia ustanovení o konaní, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo uviedol, že žalobkyni doručil v zákonom stanovenej lehote prvostupňové rozhodnutie, voči ktorému podala žalobkyňa odvolanie. Znamená to, že žalobkyňa podala odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu a nie voči fiktívnemu rozhodnutiu. Okrem toho žalobkyňa sa v predmetnom konaní domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, preto jej námietka, týkajúca sa vzniku fiktívneho rozhodnutia je nelogická. Poukázal ďalej na to, že ak by aj došlo k vzniku fiktívneho rozhodnutia, žalobkyňa mala podať odvolanie voči fiktívnemu rozhodnutiu, a nie voči prvostupňovému rozhodnutiu a až následne sa mala domáhať preskúmania zákonnosti druhostupňového rozhodnutia pred tunajším súdom. V prípade, že by súd mal za to, že došlo k vzniku fiktívneho prvostupňového rozhodnutia, tak potom žalobkyni márne uplynula lehota na podanie odvolania, nakoľko žalobkyňa podala odvolanie proti riadnemu prvostupňovému rozhodnutiu a nie proti fiktívnemu prvostupňovému rozhodnutiu. Za tohto stavu by potom žiadal žalobu podľa odmietnuť, nakoľko v zmysle ust. prvá veta správne súdy nepreskúmavajú „právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis“.

9. Žalovaný na záver uviedol, že plne rešpektuje svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z príslušných právnych predpisov, vrátane zákona o slobode informácií, avšak plnenie týchto povinností by nemalo spôsobovať ohrozenie výkonu jej poslania, ktorým je v zmysle o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „“) rozvoj harmonických osobností, vedomosti, múdrosti, dobra a tvorivosti v človeku ako i prispievanie k rozvoju vzdelanosti, vedy, kultúry a zdravia pre blaho celej spoločnosti ako i k rozvoju vedomostnej spoločnosti. Zdôraznil, že prax orgánov aplikujúcich zákon o slobode informácií nemôže pristúpiť k výkladu jeho ustanovení spôsobom, ktorý by viedol k minimalizácii, prípadne k úplnej eliminácii reálnej schopnosti povinných osôb plniť verejné úlohy, ktoré im zverujú zákonné právne predpisy; v opačnom prípade by došlo k porušeniu princípu dobrej verejnej správy. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobkyňa v ostatnom čase, t.j. odo dňa 19.12.2016 ku dňu podania tohto vyjadrenia k žalobe (6.7.2017), doručila žalovanému viac ako 85 žiadostí o poskytnutie informácií, pri ktorých existuje vážna pochybnosť o tom, či ich cieľom je zákonné zistenie informácií ako takých. Skôr ide o úmyselné, cielené a šikanózne konanie zo strany žalobkyne, ktorá sa snaží zaťažiť žalovaného žiadosťami, ktoré nemajú logický súvis a znemožniť mu tak riadny chod a plnenie povinností, ktoré mu vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 12.3.2014 v zmysle ktorého: „výkon práva bez vážnosti prejavenej vôle získať informáciu nepožíva ochranu. Podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám na základe zákona sa realizuje na právnom pozadí ústavných princípov, medzi ktoré patrí i zákaz zneužitia práva“. V súvislosti s princípom dobrej verejnej správy poukázal tiež na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 9.3.2010, v zmysle ktorého: „zákon o slobode informácií výslovne nezakotvuje žiaden právny prostriedok ochrany pred „zaplavením“ orgánov verejnej správy alebo iných orgánov verejnej moci neúmerne veľkým počtom žiadostí zo strany oprávnených subjektov. Následkom takéhoto javu by bezpochyby mohlo byť značné sťaženie alebo aj úplné ochromenie povinných subjektov pri plnení ich verejných úloh. Kompetencie orgánov verejnej moci sú totiž zamerané na ochranu verejného záujmu v jeho rôznych podobách, ktoré naznačuje aj . Účelom zákona o slobode informácií nie je paralyzovať činnosť orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom“. Určiť mieru požiadaviek na poskytnutie informácií, ktoré ešte nevyvolávajú nebezpečenstvo znefunkčnenia konkrétnej povinnej osoby, nie je možné všeobecne aplikovateľným spôsobom“. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobkyňa množstvom, rozsahom a obsahom žiadostí o poskytnutie informácií sťažuje plnenie úloh žalovaného vyplývajúcich mu zo všeobecne záväzných právnych predpisov, a to najmä zo . Za tohto stavu žiadal, aby súd žalobu ako šikanóznu odmietol, resp. alternatívne ju zamietol ako nedôvodnú. Žalovaný požiadal o nariadenie pojednávania.

10. Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. -104 zo dňa 29.10.2018 žalobu odmietol podľa na základe prijatia záveru o šikanóznom charaktere žaloby, v súvislosti s čím v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že zo správania žalobkyne možno vyvodiť, že požiadavka žalobkyne, aby jej boli poskytnuté zo strany žalovaného informácie o príjme dekana, prodekanov, vedúcich katedier, tajomníka alebo iných vedúcich zamestnancov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017 (t.j. za obdobie vyše 5 rokov) možno považovať za výkon práva bez racionálneho účelu so zjavným úmyslom privodiť druhej strane negatívny následok. Žaloba, resp. požiadavky žalobkyne vo vzťahu k žalovanému sú šikanózneho charakteru, preto bolo potrebné žalobu odmietnuť.

11. Na základe kasačnej sťažnosti podanej žalobkyňou toto rozhodnutie uznesením sp. zn. zo dňa 28.04.2020 zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky, podľa právneho názoru ktorého odmietnutie správnym súdom nebolo v súlade so zákonom, pričom v ďalšom konaní má správny súd svoje závery o zneužití práva dostatočne odôvodniť alebo pri sústavnom skúmaní podmienok konania pristúpiť k súdnemu prieskumu preskúmavaného rozhodnutia v medziach správnej žaloby.

12. V ďalšom konaní Krajský súd v Trnave preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, priebeh administratívneho konania, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase jeho vydania ( ), pričom vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania postupom podľa v spojení s a dospel k záveru, že žalobu je potrebné odmietnuť. Správny súd vo veci nenariaďoval pojednávanie z dôvodu, že nerozhodoval vo veci samej ( ).

13. v zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5 citovaného článku - ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje tiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa , 3, 4 SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených SR len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti ( SR). Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia vzťahujúce sa na právo na prijímanie informácií ( SR obsahuje podmienky obmedzenia pre slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie) nemožno považovať za absolútne vylúčenie možnosti jeho obmedzenia, aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento zásah možno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom. ()

14. Správny súd nespochybňuje, že právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu, rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne, avšak, ako je už uvedené vyššie, okrem toho, že SR v článku 26 zaručuje právo na informácie, zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám totiž nemá slúžiť ako zámienka na kritiku orgánov verejnej správy, ale ako nástroj spoločenskej kontroly. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám neobsahuje vo svojich ustanoveniach legálnu definíciu zneužitia práva, avšak zákaz zneužívania výkonu práva je jedným z ústavných princípov právneho štátu, ktoré SR implicitne obsahuje v článku 1 odsek 1. Z aplikačnej praxe je zrejmé, že žiadatelia o informácie neraz obrátia princípy právneho pozitivizmu proti štátu a štát musí hľadať ochranu u správnych súdov pred zneužívaním pravidiel, ktoré sám prijal a ktoré sú stále súčasťou platného právneho poriadku. Právnym základom zákazu zneužitia práva je SR v spojení s SR, ktorý ukladá povinnosť všetkým štátnym orgánom, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s , to znamená v súlade s princípmi, ktoré sú garantované v SR. Zákaz zneužitia práva je súčasťou princípu právneho štátu. Podľa V. Knappa v teórii práva možno pod pojmom zneužitia práva rozumieť chovanie zdanlivo dovolené, ktorým má byť dosiahnutý nedovolený výsledok. nielenže formuluje výkladové pravidlo tohto pojmu, ale upravuje aj procesný postup súdu, ktorý odmietne žalobu, ak tak ustanoví tento zákon. Takýmto spôsobom správny súd odmieta žalobu z procesných dôvodov, preto je nevyhnutné dôvody, ktoré ho k takémuto postupu viedli, aj náležite v odôvodnení rozhodnutia vyargumentovať.

15. V danom prípade samotná žalobkyňa uviedla vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 28.8.2017, že za obdobie od 19.12.2016 do 18.6.2017, t.j. za obdobie šiestich mesiacov podala u žalovaného 85 žiadostí o sprístupnenie informácií, z ktorých vo viac ako v 90% ide o sprístupnenie takmer rovnakých informácií. Mnohonásobnosť požiadaviek žalobkyne a ich obsah svedčia o inom zámere ako je zámer súladný s účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Súd nepopiera právo žalobkyne na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne, t.j. povinným osobám by mali byť adresované len žiadosti, ktoré sú tieto osoby reálne povinné poskytnúť, t.j. žiadosti o informácie v rozsahu ich rozhodovacej, resp. vykonávanej činnosti. Len takto možno hovoriť o účinnej spoločenskej kontrole verejnej správy, kam možno zaradiť aj žalovaného ako verejnú vysokú školu. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľky, osobitne s prihliadnutím na osobu žalobkyne, ktorá má právnické vzdelanie, možno o nej teda predpokladať, že je dobre informovaná o právomociach jednotlivých orgánov, za zneužívanie práva na informácie, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory. To, že žalobkyňa podala 85 žiadostí o sprístupnenie informácií za obdobie 6 mesiacov je podľa názoru správneho súdu zahlcujúcou požiadavkou. V tomto prípade by s ohľadom na množstvo informácií a periodicitu podávania infožiadostí mohlo prísť k paralyzovaniu činnosti orgánu verejnej moci ako povinnej osoby. Je samozrejme úlohou orgánu verejnej moci zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom“, avšak primeranosť v tomto zmysle musí korelovať s povinnosťou zabezpečenia kompetencií povinnej osoby. Zahltenie povinnej osoby povinnosťou sprístupniť informácie

spôsobí znemožnenie jej obvyklého fungovania, vyvolá nebezpečenstvo znefunkčnenia konkrétnej povinnej osoby, čoho následkom môže byť až ochromenie povinného subjektu pri plnení si svojich zákonných úloh.

16. Zo spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa neuviedla ani menný zoznam osôb, o ktorých vyžaduje informácie o platových pomeroch, uviedla iba ich funkcie - napr. žiadala sprístupniť „plat a odmeny poskytnuté prodekanom (menovite) za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017“. Takýmto spôsobom žiadala sprístupniť informácie o platoch a odmenách všetkých prodekanoch, vedúcich katedier, všetkých ďalších vedúcich zamestnancov, tajomníkovi a dekanovi. Za uvedené obdobie veľmi pravdepodobne na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity prichádzalo k výmenám na uvedených pozíciách, správny súd má teda za to, že nepôjde iba o jednoduché vyhľadanie osôb a platov napríklad v existujúcich tabuľkách či prehľadoch. Nie je tiež samozrejmosťou, že žalovaný vedie uvedené informácie prehľadným - ľahko dohľadateľným spôsobom. Samozrejme, spôsob vedenia informácií nie je pre vyhovenie žiadosti o informácie podstatný, je výsostne na rozhodnutí povinného subjektu, ako svoje informácie vedie, avšak správny súd posudzuje celý prípad komplexne. Žiadosť o všetky žiadané informácie je pre žalovaného, podľa názoru správneho súdu, zahlcujúca a hoci zákon o slobodnom prístupe k informáciám výslovne nezakotvuje žiaden právny prostriedok ochrany pred „zaplavením“ orgánov verejnej správy alebo iných orgánov verejnej moci neúmerne veľkým počtom žiadostí zo strany oprávnených subjektov, následkom takéhoto javu by bezpochyby mohlo byť značné sťaženie alebo aj úplné ochromenie povinných subjektov pri plnení ich verejných úloh. Kompetencie orgánov verejnej moci sú totiž zamerané na ochranu verejného záujmu v jeho rôznych podobách, ktoré naznačuje aj SR.

17. Nie len množstvo požadovaných informácií je však rozhodujúce pri posudzovaní, či dochádza v konkrétnom prípade k zneužitiu práva. Dôležitý je aj ich obsah, resp. kvalita. Ako sa už správny súd vyjadril vyššie, žalobkyňa nežiadala informáciu o konkrétnych osobách, ktoré by menovala, naopak, uviedla iba časové rozpätie a funkcie osôb, ktorých platové pomery sa chcela dozvedieť. Takto široko nastavený záber žiadaných informácií poodkrýva v celkovom kontexte podľa názoru správneho súdu žalobkyňou zamýšľaný, no za formalizmus žiadosti o informácie skrytý, nepoctivý úmysel žalobkyne. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám nevyžaduje uvedenie dôvodu pri žiadostiach o sprístupnenie informácie, avšak to, že sa informácie poskytujú bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu ešte neznamená, že je daná vážnosť vôle žiadateľa informácie získať. Zneužitie práva v oblasti práva na informácie je v zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci úvahy súdu existuje dostatočný počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu. Správny súd sa zaoberal otázkou (nakoľko také zdôvodnenie sama žalobkyňa neposkytla), ak by žalobkyňa získala požadované informácie, akým spôsobom by z nich mohla vyabstrahovať niečo, čo by bolo legitímnym nástrojom verejnej kontroly, resp. čo by bolo účelom získania týchto informácií (kontrolou nakladania s verejnými financiami ako dôvodom pre túto žiadosť o informácie, sa správny súd zaoberá v ďalšej časti odôvodnenia). Požadované informácie sa netýkajú samotnej činnosti žalovaného, ale ide o informácie prevádzkového charakteru, ktoré sa týkajú vnútornej činnosti organizácie bez priameho dopadu vo vzťahu k verejnosti. Uvedomujúc si, že verejná správa nemá byť samoúčelná, ale jej cieľom je služba občanom, vrátane poskytovania informácií, s ktorými verejná správa pri výkone svojej pôsobnosti pracuje (disponuje), si však správny súd kladie otázku, aký účel malo vyžadovanie konkrétnych informácií o platových pomeroch vedúcich pracovníkov verejnej vysokej školy. Cieľom verejnej správy je právna regulácia v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Právo na informácie nie je samoúčelné, ale má umožniť žiadateľom čo najväčšiu právnu pohodu a komfort orientovať sa a uplatňovať práva v jednotlivých úsekoch verejnej správy, avšak musí byť v rovnováhe s princípom dobrej verejnej správy. Inými slovami, v danom prípade nebol vzhľadom na rozsah a štruktúru požadovaných informácií primeraný vzťah proporcionality medzi rozsahom žiadaných informácií a legitímnym účelom, ktorý musí byť obsiahnutý zákonom o slobode informácií (aj rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. -61 zo dňa 10.1.2013).

18. Naviac, z vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že táto v minulosti bola zamestnankyňou žalovaného, pracovný pomer u neho ukončila z vážnych zdravotných dôvodov, ktoré jej podľa jej tvrdení vznikli v príčinnej súvislosti s mobbingom a bossingom u žalovaného. Sama vo svojom písomnom vyjadrení konštatovala, že v dôsledku intenzívneho šikanózneho konania zo strany žalovaného počas trvania jej pracovného pomeru bola nakoniec uznaná za invalidnú. Uviedla, že tieto zdravotné problémy jej vznikli v dôsledku šikanózneho konania žalovaného, a preto sa prostredníctvom súdu bude domáhať

náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanému. Z toho správny súd vyvodil logický záver, že žalobkyňa nemá so žalovaným pozitívne vzťahy. Nemožno považovať za náhodné a v kontexte celej veci za bezvýznamné pre rozhodnutie správneho súdu v tejto právnej veci, že žalobkyňa posiela množstvo žiadosti o informácie práve tomuto svojmu bývalému zamestnávateľovi, s ktorým má vyhrotené vzťahy. Sama o sebe by história vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným nemusela znamenať pochybnosti o skutočnom záujme žalobkyne o platové pomery u svojho bývalého zamestnávateľa, avšak správny súd musí posudzovať aj túto skutočnosť v kontexte s prejednávaným prípadom. Z tohto správania žalobkyne možno vyvodiť, že požiadavka žalobkyne, aby jej boli poskytnuté zo strany žalovaného informácie o príjme dekana, prodekanov, vedúcich katedier, tajomníka alebo iných vedúcich zamestnancov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017 (t.j. za obdobie vyše 5 rokov) možno považovať za výkon práva bez racionálneho účelu so zjavným úmyslom privodiť druhej strane negatívny následok. Požiadavka na poskytnutie takýchto informácií ohľadne zamestnancov (ktorých žalobkyňa, ako správny súd už uviedol, ani nemenuje, iba ich označuje ich funkciami, čo indikuje väčší počet osôb vystriedaných na rovnakej pracovnej pozícii v priebehu času) žalovaného za obdobie viac ako 5 rokov, nemá žiadne logické opodstatnenie, ostatne, žalobkyňa žiadne ani netvrdí - síce zo zákona nemusí dôvod uvádzať, no povinnosťou správneho súdu je, ako už bolo vyššie uvedené, dbať na vzťah proporcionality medzi rozsahom žiadaných informácií a legitímnym účelom žiadosti o informácie - v tomto konkrétnom prípade ale správny súd proporcionalitu nenašiel. Správny súd v tomto prípade teda nevidí účel vykonávania verejnej kontroly získavaním informácií o platových pomeroch vedúcich pracovníkov danej fakulty, a to za pomerne dlhé časové obdobie a pri rôznom a iba genericky určenom väčšom počte ľudí. Vykonávanie verejnej kontroly hospodárenia s financiami, čo by mohol byť jeden z dôvodov zberu požadovaných informácií, nemožno urobiť iba vyžiadaním strohých platových informácií, bez kontextu a bez porovnávania. Správny súd zo správnej žaloby nevyčítal, či má žalobkyňa záujem iba o informácie ohľadom zamestnancov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave, alebo či rovnaké informácie zhromažďuje aj o zamestnancoch iných fakúlt, iných univerzít na území Slovenskej republiky, správny súd teda nevidí zmysluplný účel žiadosti o informácie. Jej záujem o informácie o platových pomeroch osôb práve na jej bývalom pracovisku (teda jej bývalých kolegov), kde bola podľa vlastných slov vystavená mobbingu a bossingu, ktoré jej v konečnom dôsledku spôsobili (podľa jej slov) invaliditu, vedie k záveru, že práve týmto spôsobom sa pokúša o istú formu odplaty. Za tohto stavu je preto dôvodné súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že opakované žiadosti zo strany žalobkyne vykazujú znaky informačného filibusteringu, teda obštrukčnej metódy, pri ktorej nie je dôležitý obsah žiadosti ale zahltenie a zamestnanie žalovaného činnosťou na spracovaní týchto informácií pre žalobkyňu.

19. Úmyslom zákonodarcu bolo v ust. upraviť princíp zákazu zjavného zneužitia práv. Vychádzajúc tak z gramatického a logického výkladu predmetného ustanovenia je zrejmé, že tým, že zákonodarca rozlišuje medzi šikanóznym charakterom žaloby a žalobou, ktorou sa sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie možno pod šikanóznym charakterom žaloby rozumieť žalobu, ktorou žalobca zneužíva právo na prístup k súdu vo vzťahu k súdu a nie žalobu, ktorou žalobca zneužíva svoje subjektívne oprávnenie podať žalobu za účelom úmyselného poškodenia druhého účastníka, čo je zjavným zneužitím práva. Pod šikanóznym výkonom práva možno teda chápať výkon práva za účelom poškodenia druhej strany. Nielenže ide o výkon práva bez racionálneho účelu, ale vyžaduje sa úmysel poškodiť druhú stranu, čo možno podľa názoru správneho súdu konštatovať aj v danom prípade.

20. Zásadnou spornou otázkou teda bolo, či kvalita a rozsah informácií, ktoré žalobkyňa žiadala od žalovaného ako povinnej osoby podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám indikovali, že ide o porušenie princípu zákazu zneužitia práva vo verejnoprávnej sfére. Právny systém musí byť spôsobilý brániť sa proti takýmto typom žiadostí, pretože sú v rozpore s princípom dobrej verejnej správy a v konečnom dôsledku vedú k tomu, že orgány verejnej správy sa nevenujú svojej primárnej činnosti, ale vybavovaniu žiadostí nemajúcich racionálne opodstatnenie. Typickým znakom zneužitia práva je aj skutočnosť, že sú žiadané prevádzkové informácie organizácie, tak ako to je aj v prípade žalovaného, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní, a ktoré v zásade nemajú priamu súvislosť s vymedzeným úsekom štátnej správy, na ktorom povinná osoba pôsobí. V predmetnej veci je možné konštatovať, že žalobkyňou žiadané informácie - výška zárobku dekana, prodekanov, vedúcich katedier, tajomníka alebo iných vedúcich zamestnancov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017 sú informáciami, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnať žalovaného práve činnosťou, ktorá u

zamestnancov je spôsobilá vyvolať pocit, že nejde o racionálnu činnosť, ale napriek tomu ju musia splniť. Naviac, pri zohľadnení podľa názoru správneho súdu zjavného motívu žalobkyne, teda dosiahnutie akéhosi zadosťučinenia, či istej formy odplaty za predchádzajúci ňou uvádzaný mobing a bossing zo strany žalovaného, má správny súd za to, že v danom prípade je možné vidieť skôr úmysel poškodiť druhú stranu a nie efektívne uplatňovanie práva na informácie. Pri komplexnom pohľade na prejednávaný prípad teda správny súd videl v konaní žalobkyne prvok šikanóznej žaloby, ktorou sa snaží poškodiť žalovaného, preto žalobu v zmysle odmietol.

21. O trovách konania rozhodol správny súd podľa tak, že žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy v rámci správneho súdnictva náhrada trov konania v zásade nepatrí. Pokiaľ ide o trovy kasačného konania, vzhľadom na výsledok konania vo veci samej, v ktorej žalobkyňa nebola úspešná, jej trovy kasačného konania neprináležia (tieto by jej patrili iba v prípade, ak by bola v konaní úspešná).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 1 mesiaca od doručenia uznesenia na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa , ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.