Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Cob-39-2019.pdf
PDF · 188.39 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/39/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov Mgr. Márie Hlaváčovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o., Mostová 2, Bratislava, IČO: 44 414 315, zastúpený: Jurek, advokátska kancelária, s.r.o., Páričkova 15, Bratislava, IČO: 47 253 983, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, Rastislavova 43, Košice, IČO: 00 606 707, zastúpený: JUDr. Alena Zadáková, advokát, Kováčska 32, Košice, o zaplatenie 180.618,46 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II, č.k. 30Cb/27/2017 - 1001 zo dňa 6.12.2018, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 180.618,46 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 984,19 eur od 26.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 2.458,17 eur od 26.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 776,95 eur od 28.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 1.399,97 eur od 29.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 1.399,97 eur od 29.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 1.399,97 eur od 29.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 1.327,50 eur od 30.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 1.171,67 eur od 30.08.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 2.358,54 eur od 09.09.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 1.294,92 eur od 11.09.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 2.100,00 eur od 20.09.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 2.600,00 eur od 20.09.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 4.289,45 eur od 20.09.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 4.289,45 eur od 20.09.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 448,05 eur od 23.09.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 321,38 eur od 23.09.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 1.399,97 eur od 25.09.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 3.133,90 eur od 25.09.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 3.342,02 eur od 03.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 1.716,99 eur od 03.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 4.289,45 eur od 03.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 3.241,88 eur od 03.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 1.399,97 eur od 03.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 854,65 eur od 03.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 901,38 eur od 07.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 ročne zo sumy 229,56 eur od 14.10.2013 do zaplatenia, s
úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 2.256,68 eur od 16.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 459,11 eur od 21.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 459,11 eur od 23.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 235,32 eur od 23.10.2013 do zaplatenia, s úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 425,00 eur od 24.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 854,65 eur od 24.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 817,87 eur od 24.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 1.824,97 eur od 29.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 1.399,97 eur od 30.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 789,49 eur od 04.11.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 776,95 eur od 04.11.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 352,99 eur od 06.11.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.294,92 eur od 13.11.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 212,73 eur od 15.11.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.024,24 eur od 04.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 229,56 eur od 04.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.294,92 eur od 06.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 3.901,87 eur od 07.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 213,18 eur od 09.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.270,61 eur od 14.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.319,16 eur od 14.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 213,18 eur od 14.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.056,78 eur od 15.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.655,14 eur od 16.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 235,32 eur od 16.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 229,56 eur od 21.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 705,98 eur od 21.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 212,73 eur od 21.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 213,18 eur od 21.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 213,18 eur od 21.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 821,22 eur od 22.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.056,78 eur od 22.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.399,97 eur od 25.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.399,97 eur od 25.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 955,46 eur od 25.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.056,78 eur od 25.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.056,78 eur od 25.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 4.289,45 eur od 26.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.399,97 eur od 26.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.589,84 eur od 28.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.836,00 eur od 28.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.151,36 eur od 30.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 821,22 eur od 31.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 4.289,45 eur od 01.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.399,97 eur od 01.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 3.349,86 eur od 01.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 229,56 eur od 02.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 3.533,92 eur od 07.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 213,18 eur od 12.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 3.912,70 eur od 14.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 3.012,00 eur od 14.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.399,97 eur od 21.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.600,00 eur od 21.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.600,00 eur od 23.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 4.400,00 eur od 30.01.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 213,18 eur od 01.02.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.824,97 eur od 07.02.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 4.299,82 eur od 09.02.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 4.299,82 eur od 09.02.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 213,18 eur od 11.02.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.600,00 eur od 12.02.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.056,78 eur od 13.02.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 6.340,40 eur od 17.02.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 4.289,45 eur od 19.02.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.600,00 eur od 19.02.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.600,00 eur od 19.02.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.171,67 eur od 28.02.2014 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.600,00 eur od 28.02.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.056,78 eur od 02.03.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 5.709,28 eur od 02.03.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.399,97 eur od 06.03.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 4.289,45 eur od 12.03.2014 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40,- eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou podanou na upomínacom súde (Okresný súd Banská Bystrica) dňa 25.8.2017 navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 180.618,46 eur s príslušenstvom a trov konania, titulom úhrady vystavených faktúr spoločnosťou TIMED s.r.o. za dodávku liekov a zdravotníckych pomôcok pre žalovaného. Nárok odôvodnil tým, že so spoločnosťou TIMED s.r.o. uzavrel žalobca dňa 16.2.2016 Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 2016/02/20, na základe ktorej ako postupník nadobudol voči žalovanému pohľadávky v celkovej výške 1.219.613,58 eur. Oznámenie o postúpení pohľadávok žalovanému vykonal postupca formou doporučenej zásielky dňa 23.02.2016. Časť faktúr vo výške 180.618,46 eur nebola žalovaným uhradená.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, a to v odpore proti platobnému rozkazu namietal aktívnu legitimáciu žalobcu z dôvodu dohodnutého zákazu postúpenia pohľadávok bez súhlasu dlžníka. Uviedol, že Zmluva o postúpení pohľadávok č. 2016/00/20 v spojení s Dodatkom č. 1 je absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor jej obsahu so zákonom, nakoľko bol dohodnutý zákaz postúpenia pohľadávok s pôvodným veriteľom, spoločnosťou TIMED s.r.o.. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že zákaz postúpenia pohľadávky nemusí byť dohodnutý písomne, predložené objednávky ale dokladujú, že medzi pôvodným veriteľom a žalovaným táto dohoda existovala a bola zaužívanou obchodnou zvyklosťou. Ak veriteľ nerešpektuje dohodu s dlžníkom a postúpi pohľadávku napriek dohodnutému zákazu, ani dobrá viera postupníka nemôže zabrániť absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor obsahu tohto právneho úkonu so zákonom. Zároveň žalovaný uviedol, že ak ide o odplatné postúpenie pohľadávky, predstavuje dojednanie odplaty podstatnú náležitosť zmluvy o postúpení a teda v tomto prípade je konanie spoločnosti TIMED s.r.o. v rozpore s dobrými mravmi, pretože postupník nie je oprávnený vymáhať sumu prevyšujúcu dohodnutú odplatu. Žalovaný ďalej namietal nespôsobilý predmet postúpenia, pretože žalovaný je zdravotníckym zariadením, ktorého jediným cieľom je poskytovanie zdravotnej starostlivosti a prostriedky určené na zdravotnú starostlivosť by sa postúpením pohľadávky mohli dostať do iných sfér podnikania, čím by sa zmaril účel postúpenia. Účelom postúpenia pohľadávky je, aby došlo k zmene veriteľa a nie aby nastala zmena aj obsahu postúpenej pohľadávky, ktorá by mohla zhoršiť postavenie dlžníka a preto s odkazom na ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka sú z postúpenia vo všeobecnosti vylúčené pohľadávky verejnoprávneho charakteru. K skutkovým okolnostiam žalovaný ďalej uviedol, že žalobca nešpecifikuje zmluvný vzťah medzi žalovaným a pôvodným veriteľom, len konštatuje, že tovar bol dodaný na základe objednávok, pričom žalobca nerozlišuje skutočnosť, ktorá mu musí byť známa a to, že žalovaný objednáva tovar buď na základe objednávky, alebo sa tovar dodával na základe tzv. hlásenky, pričom ide o osobitne hradený materiál, ktorý sa dodáva do konsignačných skladov, teda nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že tovar dodával len na základe objednávok.
4. Žalobca v priebehu konania uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že Zmluva o postúpení pohľadávok je absolútne neplatným právnym úkonom. Objednávky na ktoré sa žalovaný odvoláva a na ktoré sa vzťahuje zákaz postúpenia v rámci podkladov k postúpeným pohľadávkam žalobca neeviduje, nakoľko odovzdané doklady postupcu tvorili prevažne len faktúry. Pokiaľ žalovaný predložil objednávky so zákazom postúpenia, ide o dodávky, ktoré prebiehali nie vo forme písomných objednávok, ale vo forme tzv. hlásení zo skladu, ktoré však obdobný zákaz postúpenia, ako je tomu na predložených objednávkach neobsahujú. Žalobca ozrejmil, že ak postupca naskladnil potrebný zdravotnícky materiál, žalovaný tento spotreboval a následne prišla hlásenka zo skladu, na základe ktorej postupca doplnil požadovaný materiál. Hlásenku tak možno považovať len za obdobu klasickej objednávky. Nie je pravdou ani tvrdenie žalovaného, že bolo centrálne dohodnuté, že na všetky dodávky materiálu sa vzťahuje zákaz postúpenia a nebol ani dojednaný zákaz postúpenia. Postúpením pohľadávok sa nijakým spôsobom nemenil ani obsah ani právne postavenie žalovaného ako dlžníka. Predmetom resp. obsahom týchto pohľadávok je nárok na peňažné plnenie, teda nejde o povinnosť, ktorá by sa postúpením zásadne menila. Ak žalovaný namieta, že žalobca nepredložil žiadnu objednávku a hlásenku na základe ktorých mal medzi sporovými stranami vzniknúť zmluvný vzťah, odporuje si keď zároveň tvrdí, že všetky faktúry riadne eviduje a tieto boli okrem iného doručené súčasne s dodaním tovaru do skladu.
Z uvedeného je zrejmé, že požadovaný tovar bol riadne odovzdaný a zmluvný vzťah existuje. Žalobca poukázal tiež na to, že nie je nutné, aby súd skúmal neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávok, pretože pohľadávku možno platne postúpiť novému veriteľovi, postupníkovi bez vedomia dlžníka, pričom zákon v tomto ustanovení ukladá pôvodnému veriteľovi postupcovi, povinnosť bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi, že došlo k postúpeniu pohľadávky. Právne účinky postúpenia aj voči dlžníkovi nastanú až okamihom, keď bol dlžník upovedomený o postúpení pohľadávky. Zákon neupravuje ani formu, ani obsah tohto oznámenia, preto stačí, ak mu postúpenia pohľadávky oznámi hoci aj ústne. Uvedenú skutočnosť žalobca preukázal v písomnej podobe spolu s poštovým podacím lístkom. K verejnoprávnosti pohľadávky a jej následnej nemožnosti postúpenia žalobca uviedol, že verejnoprávny záväzok, prípadne pohľadávka je záväzkom vyplývajúcim z verejnoprávneho predpisu, rozhodne nie záväzok vyplývajúci z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami v rámci zmluvnej voľnosti. Kúpna zmluva uzatvorená podľa Obchodného zákonníka zakladá obchodno-záväzkový vzťah podľa § 261 odsek 2 Obchodného zákonníka. Žalobca zotrval na tvrdení, že žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že medzi postupcom a dlžníkom došlo k platnému uzatvoreniu dohody o zákaze postúpenia.
5. Žalovaný v ďalšom priebehu konania zotrval na tvrdení, že z predložených objednávok vyplýva dohodnutý zákaz postúpenia pohľadávok vo výške 94.263,78 eur, v ostatných prípadoch sa jednalo o tzv. hlásenky, resp. priame objednávky, kde bol rovnako dohodnutý zákaz postúpenia pohľadávok ústne, resp. konkludentne, nakoľko dodaním tovaru pôvodný veriteľ uznal tú skutočnosť, že žalovaný obchoduje len s tými obchodnými partnermi, ktorí tento zákaz akceptujú. Neplatnosť postúpenia pohľadávok vyplýva zo všeobecného zákazu postúpenia dohodnutého v rámcovej zmluve. V momente uzavretia prvej kúpnej zmluvy v dôsledku prevzatia tovaru zo strany žalovaného bola už rámcová zmluva uzatvorená, obsahom rámcovej zmluvy je tak právo objednávateľa prevziať lieky nachádzajúce sa v konsignačnom sklade bez obmedzenia množstva a povinnosť zaplatiť za dodaný liek. Povinnosťou dodávateľa je konsignačný sklad neustále dopĺňať, čím poskytuje tzv. trvalú ofertu a právo požadovať za dodané lieky zaplatené. Konkrétna kúpna zmluva je tak uzatvorená na podklade rámcovej zmluvy o dodávaní liekov, pričom obsah kúpnej zmluvy je dotváraný samotnou rámcovou zmluvou. Okrem uvedených práv a povinností je tak vychádzajúc z konkrétnych objednávok obsahom kúpnej zmluvy zákaz postúpenia pohľadávky v zmysle § 525 Občianskeho zákonníka. Žalovaný poukázal na to, že v dôsledku prevzatia lieku zamestnancom žalovaného vznikla kúpna zmluva, ktorej obsah je tvorený rámcovou zmluvou, pričom obsahom rámcovej zmluvy je aj zákaz postúpenia, čo potvrdzuje obsah objednávky, ktorá je vyhotovená ako určité potvrdenie o prevzatí tovaru. Zákaz postúpenia je tak dohodnutý pre akúkoľvek kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi objednávateľom - žalovaným a dodávateľom
- spoločnosťou TIMED s.r.o.. Žalovaný ďalej uviedol, že zákaz postúpenia nie je uvedený na piatich objednávkach vo faktúrach č. 502426, 502429, 5024269, 5022748, 504708 a celkovo na 69 faktúrach z celkového počtu 98 faktúr je uvedené číslo objednávky. Na ďalších faktúrach číslo objednávky chýba, resp. je uvedený ako dátum zhodný s dátumom objednávky, alebo slovne mailom. Žalovaný poukázal na to, že objednávky boli riadne vystavené a doručené pôvodnému veriteľovi za účelom fakturácie, číslo objednávky je interný identifikačný údaj, ktorý určuje žalovaný. Z tohto dôvodu nie je možné, aby pôvodný veriteľ mal vedomosť o čísle objednávky z iného dokumentu ako zo samotnej objednávky.
6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1, § 261 ods. 1, 275 ods. 4, § 409 ods. 1, 447, § 365, § 369 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka, § 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z.., upravujúceho pôsobnosť Obchodného zákonníka pri úprave záväzkových vzťahov, prijatie návrhu zmluvy konkludentným spôsobom, úpravu kúpnej zmluvy, povinnosť kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu, omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce. Ďalej podľa §§ 39, 524, 525, 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, upravujúce neplatnosť právneho úkonu, postúpenie pohľadávky, nemožnosť postúpenia niektorých pohľadávok, účinky oznámenia postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky a § 8 ods. 10, § 21 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, upravujúce zákaz výkonu rozhodnutia na prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu, z rozpočtu Európskej únie a definíciu príspevkovej organizácie.
7. Súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu mal preukázané a ktoré skutočnosti neboli medzi stranami sporné, že medzi TIMED s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom došlo dňa 16.2.2016 k uzavretiu Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 2016/02/20, na základe ktorej žalobca ako postupník nadobudol pohľadávky v celkovej výške 1.219.613,58 eur voči žalovanému. Oznámenie o postúpení pohľadávok vykonal postupca formou doporučenej zásielky dňa 23.2.2016, ktoré doručenie žalovaný nenamietal. Spoločnosť TIMED s.r.o.
vykonávala obchodnú činnosť v oblasti distribúcie liekov a zdravotníckych pomôcok, ktoré dodávala aj žalovanému a za dodanie ktorých vystavila faktúry, ktorých zaplatenia sa žalobca v spore domáha. Medzi stranami nebolo ďalej sporné, že žalovaný nesplnil svoje záväzky plynúce zo splatných faktúr za dodaný tovar v zostávajúcej výške 180.618,46 eur.
8. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že spornou otázkou, ktorú namietal žalovaný bolo to, či postúpené pohľadávky uplatňované v konaní predstavujú nespôsobilý predmet postúpenia v zmysle § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. obsah postúpenej pohľadávky by sa so zreteľom na ochranu záujmov dlžníka v súvislosti so zmenou v osobe veriteľa zmenil (zhoršil). Súd prvej inštancie k tejto argumentácii žalovaného uviedol, že jej nemožno prisúdiť právnu relevanciu s poukazom na predmet zmluvy - dojednané vzájomné plnenie spočívalo v záväzku TIMED s.r.o. poskytnúť žalovanému plnenie - lieky a zdravotnícke pomôcky, pričom tieto boli riadne dodané, zo strany žalovaného spotrebované a napriek tomu k ich úhrade nedošlo.
9. Ďalšou spornou otázkou bolo aj to, či postúpené pohľadávky predstavujú nespôsobilý predmet postúpenia z dôvodu, že žalovaný ako zdravotnícke zariadenie zabezpečuje zdravotnú starostlivosť, čo je potrebné považovať za uspokojenie verejnej potreby. Súd prvej inštancie poukázal, že v zmysle § 8 ods. 10 a § 21 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (nešlo o postúpenie prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu európskej únie, ale o pohľadávku titulom nároku na zaplatenie liekov a zdravotníckych pomôcok) žalovaný ako štátna príspevková organizácia má časť svojich nákladov pokrytých tržbami. Žalovaný teda pri svojej činnosti disponuje aj inými peňažnými prostriedkami ako sú prostriedky, ktoré mu boli poskytnuté zo štátneho rozpočtu a ktoré nepodliehajú exekúcii.
10. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s ďalšou námietkou žalovaného, že postúpenie pohľadávok je neplatné z dôvodu zákazu ich postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo malo byť dohodnuté v rámcovej zmluve, ktorú žalovaný preukazoval obsahom objednávok, ktoré pre veriteľa sám vystavoval a v ktorých uvádzal, že „zmluvné strany sa dohodli, že postúpenie pohľadávky dodávateľom bez predchádzajúceho písomného súhlasu objednávateľa je neplatné“. Súd prvej inštancie zdôraznil, že dohoda je dvojstranný právny úkon, obsahom ktorého je prejav vôle oboch strán tak, aby bol jednoznačný, nepripúšťajúci rôzny výklad. Z objednávok, ani zo žiadneho iného listinného dôkazu nevyplýva, že by takáto dohoda bola zmluvnými stranami uzavretá. Žiadny prejav vôle pôvodného veriteľa, že takúto dohodu uzavrel, nebol žalovaným preukázaný. Podľa názoru súdu prvej inštancie ním nemôže byť ani dodanie objednaného tovaru, ani uvedenie rovnakého čísla na faktúre, zhodného s číslom objednávky.
11. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nemal pochybnosť o tom, akým spôsobom dochádzalo k objednávaniu tovaru (žalovaný objednával tovar buď na základe objednávky, alebo sa tovar dodával na základe tzv. hlásenky a vyberal z konsignačného skladu, kde bol naskladnený), nemal ani pochybnosti o komunikácii s pôvodným veriteľom v smere telefonickej alebo mailovej komunikácie, resp. objednávky a následnom doručovaní písomností s tým súvisiacich. Uvedená skutočnosť samo o sebe a aj v spojení so samotným dodaním tovaru podľa súdu prvej inštancie však bez ďalšieho neznamená, že pôvodný veriteľ prejavil súhlas s celým obsahom objednávky (a v nej uvedeným zákazom postúpenia). Svedok MUDr. B. O. vo svojej výpovedi zo dňa 10.10.2018 v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 31Cb/99/2017 síce uviedol, že osobne ústne dojednával so zástupcami dodávateľov zdravotníckeho materiálu a liekov zákaz postúpenia pohľadávok, nakoľko noví veritelia si na rozdiel od pôvodných, uplatňovali i úroky z omeškania, ktorá dohoda sa mala následne premietnuť aj do objednávok, no uvedené tvrdenie je v rozpore s vykonaným dokazovaním v prejednávanom spore, keď súd prvej inštancie z čestného vyhlásenia konateľa pôvodného veriteľa, Mgr. O. T. zo dňa 23.4.2018, mal preukázané, že obsahom zmluvného vzťahu medzi spoločnosťou TIMED s.r.o. a žalovaným, na podklade ktorého vznikli pohľadávky tvoriace predmet sporu, nebola dohoda veriteľa a dlžníka o zákaze postúpenia pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal súd prvej inštancie aj na ustanovenia § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka, kde taktiež platí, že mlčanie alebo nečinnosť obláta samy osebe neznamenajú prijatie návrhu (§ 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
12. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že návrh žalobcu je dôvodný, keďže došlo k platnému postúpeniu pohľadávok, pričom obrana žalovaného nebola dôvodná.
13. Súd prvej inštancie preto vyhovel žalobe v plnom rozsahu, vrátane zákonných úrokov z omeškania a ich výšky, viažucich sa k postúpeným pohľadávkam uplatneným v predmetnom spore, pretože neexistuje žiadna pochybnosť, že ich uplatnenie nie je v rozpore so zákonom alebo zmluvou.
14. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./. Uviedol, že odôvodnenie rozsudku si navzájom protirečí a obsahuje v sebe viaceré vnútorne rozkoly, čo stavia rozsudok do pozície nepreskúmateľnosti. Súd prvej inštancie vyhodnotil jednotlivé dôkazy vo vzťahu k namietanému zákazu postúpenia jednostranne v prospech žalobcu, pri vyhodnocovaní skutkového stavu nebral v úvahu všetky dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané, najmä pripojený spis sp. zn. 31Cb/99/2017, pričom dôkazné prostriedky z uvedeného spisu žiadnym spôsobom neaplikoval. Žalovaným bol predložený dôkaz o uskutočnení spoločného rokovania strán, kde žalobca uviedol, že v prípadoch kde je obsahom objednávky zákaz postúpenia, tak tento zákaz postúpenia akceptuje. Súd prvej inštancie vyhodnotil čestné vyhlásenia spoločnosti TIMED s.r.o. ako pravdivé, napriek tomu, že sú v priamom rozpore s listinnými dôkazmi a to objednávkami, ale hlavne v rozpore so skutkovým stavom, ktorý súd prvej inštancie uvádza ako preukázaný. Poukázal, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný objednával tovar buď na základe objednávky, alebo sa tovar dodával na základe tzv. hlásenky a vyberal z konsignačného skladu, kde už bol naskladnený a nemal pochybnosti o komunikácií s pôvodným veriteľom v smere telefonickej alebo mailovej komunikácie resp. objednávky a následnom doručovaní písomnosti s tým súvisiacich. Z uvedeného vyplýva, že tovar bol dodávaný dvoma spôsobmi
- na základe objednávky (proces - vystavenie objednávky, doručenie tovaru na základe objednávky, vystavenie faktúry) a na základe hlásenky (proces - prevzatie tovaru, vystavenie hlásenky a objednávky, doručenie objednávky a vystavenie faktúry). Súd prvej inštancie zároveň nemal pochybnosti o tom, že objednávky boli postupcovi doručované, teda čestné vyhlásenie postupcu je nepravdivé, keďže postupca v ňom vyhlásil, že mu objednávky doručené neboli. Postupca mal vedomosť o dohadovaní zákazu postúpenia a takúto dohodu nikdy, okrem súdneho sporu nerozporoval. Medzi žalovaným a postupcom prebiehala sústavná komunikácia, kde postupca so zákazom postúpenia súhlasil. Ďalej žalovaný poukázal na vnútorne rozpory v rámci odôvodnia, keďže súd prvej inštancie najprv uvádza, že žiadny prejav vôle so súhlasom zákazu postúpenia nebol preukázaný a na druhej strane uvádza, že je potrebné aplikovať § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého môže osoba prijať ofertu aj faktickým konaním. Žalovaný zároveň v konaní namietal, že domáhanie sa neplatnosti dohody o zákaze postúpenia s oneskorením viac ako troch rokov považuje za konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom. Ďalej žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že zákazu postúpenia bol dohodnutý pri každej jednej pohľadávke, keďže vyplýval zo všeobecného zákazu dohodnutého v rámci rámcovej zmluvy, na základe ktorej sa dodávanie tovaru realizovalo (pri dodávaní tovaru z tzv. konsignačného skladu) a v prípade dodávania tovaru na základe objednávok bol tento zákaz dohodnutý priamo na základe oferty, ktorou je samotná objednávka, obsahom ktorej je aj zákaz postúpenia. Z vykonaných dôkazov bola preukázané existencia rámcovej zmluvy, ktorej obsahom je aj zákaz postúpenia. Súd prvej inštancie uviedol, že sa dodávalo na základe objednávok, ale mal za to, že zákaz postúpenia dohodnutý nebol, hoci dodávateľ bez námietok akceptoval objednávku, v ktorej je dohoda o zákaze cesie obsiahnutá a to na základe jediného čestného vyhlásenia, ktoré je v rozpore so skutkovým stavom, ktorý súd prvej inštancie považoval za preukázaný. Žalovaný ďalej poukázal, že jeho pôvodní veritelia nikdy nevymáhajú úroky z omeškania, čo nebola zo strany žalobcu nikdy rozporované. Faktický následok postúpenia, ktorý sa prejavuje vo vymáhaní pohľadávky spoločne s úrokmi z omeškania je zmenou obsahu pohľadávky, keďže pôvodní veritelia akceptujú tú skutočnosť, že im úroky z omeškania zaplatené nebudú (uvedené je premietnuté do ceny tovaru). Pri porovnaní stavu pred postúpením a po postúpení pohľadávky je zrejmé, že neuplatňovanie úrokov z omeškania a uplatňovanie úrokov z omeškania je zásadnou zmenou pohľadávky z hľadiska jej príslušenstva. Skutočnosť, že žalovaný nie je schopný splácať svoje dlhy je následkom zle nastaveného financovania zdravotníckych zariadení. Každý poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a každý dodávateľ v zdravotníctve si je takéhoto nastavenia financovania vedomý. Rovnako je pravidlom, že pravidelne sa vykonáva oddlženie zdravotníckych zariadení zo strany štátu. Hlavným spoločným znakom je to, že dodávateľom je zaplatená iba istina, resp. časť istiny (aktuálne okolo 97
%) a úroky z omeškania uhrádzané nie sú. Aj Ministerstvo zdravotníctva SR chápe systematicky zle nastavené pravidlá a preto udelilo svojim podriadeným organizáciám v roku 2017 záväzný pokyn č. 7/2017 na dohadovanie zákazu postúpenia, čo žalovaný aktívne začal realizovať už na prelome rokov 2011/2012. Zároveň poukázal na to, že zo strany pôvodného veriteľa nebola v čase uzatvorenia zmluvy o dodaní tovaru žiadna výhrada k dohode o zákaze cesie, pričom súd prvej inštancie uvádza, že v prípade zaužívanej praxe je potrebné prihliadnuť na faktickú akceptáciu oferty dodaním tovaru. Tým, že súd prvej inštancie „postavil celé rozhodnutie“ na jedinom listinnom dôkaze, ktorý je tzv. čestné vyhlásenie postupcu, postupoval v rozpore s § 191 C.s.p., teda nevyhodnotil všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom mal prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd prvej inštancie mal v prvom rade skúmať pravdivosť čestného vyhlásenia a až následne ho mal využiť pri konfrontácií so svedeckou výpoveďou. Uvedené čestné vyhlásenie je nepravdivé, keďže je v priamom rozpore so zistením skutkovým stavom vo veci, v rozpore s listinnými dôkazmi a v rozpore so svedeckými výpoveďami. V konaní boli predložené dve čestné vyhlásenia, pričom prvým, v ktorom postupca vyhlásil, že objednávky neboli doručované, sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezaoberal. Tým, že postupca poskytol jedno nepravdivé čestné vyhlásenie, musel mať súd prvej inštancie dôvodné podozrenie, že aj druhé čestné vyhlásenie môže byť nepravdivé. Ďalej žalovaný poukázal na procesné správanie žalobcu a pôvodného veriteľa vo veci sp. zn. 31Cb/99/2017, kde žalobca zobral svoju žalobu späť v časti 228.906,15 eur s príslušenstvom, z dôvodu odstúpenia od časti Zmluvy o postúpení č. 2016/02/20, v dôsledku právnej vady postúpených pohľadávok vo forme dojednaného zákazu postúpenia bez súhlasu dlžníka. V danom prípade sa jednalo o odstúpenie od Zmluvy o postúpení, na základe ktorej sa svojho nároku domáha žalobca plnenia aj v tomto konaní. Obsahom spisu tak nie je žiaden relevantný dôkaz, ktorý by dohodu o zákaze cesie rozporoval. Tvrdenia žalobcu sú len tvrdeniami tretej strany o obsahu záväzkového vzťahu, ktorého nie je a ani nebol účastníkom, preto sú irelevantné. Bez ohľadu na to, ako by súd prvej inštancie vyhodnotil svedecké výpovede a samotné čestné vyhlásenie, v konaní bolo preukázané, že sa dodávalo na základe objednávok a že obsahom objednávky je aj zákaz cesie. Súd prvej inštancie považoval objednávky za návrh na uzatvorenie dvoch zmlúv, pričom mu chýba potvrdenie o tom, že postupca súhlasí aj s dohodou o zákaze cesie. Súd prvej inštancie tak pristupuje k „rozdeľovaniu“ oferty ako právneho úkonu. Uvedený názor je vecne nesprávny, ktorý nemá žiadnu oporu v právnej úprave, ani vo vykonanom dokazovaní a predstavuje omyl v aplikácií práva, ktorý je založený na nesprávnom skutkovom závere, že objednávku (ofertu) je možné „rozdeliť“ na čiastkové právne úkony, ktoré sú právnym poriadkom klasifikované. Napriek tej skutočnosti, že súd prvej inštancie uvádza možnosť aplikácie § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie sa na výsledku sporu žiadnym spôsobom neprejavilo, inak by došlo k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie sa snaží odôvodnením rozsudku navodiť dojem, že nerozporuje možnosť uzatvorenia zmluvy na základe objednávky, ale podľa jeho názoru je potrebné vyjadriť osobitný súhlas aj s uzatvorením zmluvy o zákaze cesie. Tento názor je vecne nesprávny, keďže žalovaný mal prostredníctvom oferty záujem uzatvoriť zmluvu o dodaní tovaru, ktorej obsahom je aj zákaz postúpenia pohľadávky. Za žalovaného uzatváral zmluvy Ing. K., ktorý bol povinný rešpektovať rozhodnutie štatutárneho orgánu žalovaného a dojednávať pri každej zmluve zákaz postúpenia pohľadávky. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav určený, známy alebo jej musel byť známy. Úmysel konajúcej osoby bol v konaní jasne preukázaný a to, že žalovaný neobchoduje s osobami, ktoré zákaz postúpenia pohľadávok neakceptujú. Rovnako prejav vôle musel byť postupcovi známy, keďže obchodoval so žalovaným a vychádzajúc z výpovede MUDr. O., tak každému dodávateľovi bola táto skutočnosť ozrejmená. Pôvodný veriteľ napriek tej skutočnosti, že mu bol obsah objednávky známy, tak žiadnym relevantným spôsobom v rozhodnom čase nenamietal dojednanie zákazu postúpenia, resp. žiadnym relevantným spôsobom neprijal objednávku s výhradou. Oferta vyjadrená objednávkou prezentovala návrh na uzatvorenie zmluvy o dodaní tovaru, ktorej obsahom je aj zákaz postúpenia. Keďže vychádzajúc z praxe, ktorá medzi zmluvnými stranami bola zavedená, akceptáciu predstavuje dodanie tovaru zo strany pôvodného veriteľa, keďže ten neprijal ofertu s výhradou. Nemožno tak mať pochybností o tom, že v dôsledku dodania tovaru vznikol zmluvný vzťah, ktorého obsahom je aj zákaz postúpenia. Dohoda o zákaze postúpenia pohľadávky spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Keďže z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok neboli pohľadávky prevedené na žalobcu, ten nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s podstatnými námietkami žalovaného a to najmä nepravdivosťou čestných vyhlásení postupcu, ktorý tým konal v rozpore s poctivým obchodným stykom a zákazom zneužitia práva, v dôsledku čoho je napádaný rozsudok nepreskúmateľný a do určitej časti aj arbitrárnym, čo napĺňa dôvody na jeho zrušenie.
16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedol, že v najpodstatnejších otázkach sporu žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, keď svoje skutkové tvrdenia preukazoval len nepriamymi dôkazmi, ktoré neboli spôsobilé bez akejkoľvek pochybnosti preukázať ním prezentované závery. V tejto súvislosti poukázal na žalovaným označenú listinu „Záznam pre pamäť“ zo dňa 19.4.2018, ktorá bola vypracovaná a podpísaná výlučne právnym zástupcom žalovaného a žalobca ako aj jeho právny zástupca s ňou neboli oboznámení. V rámci konania žalobca poprel v tejto listine tvrdené skutočnosti. K spornej otázke existencie zákazu postúpenia pohľadávok medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom, žalobca poukázal, že žalovaný opakovane menil svoju stratégiu. Žalovaný najprv tvrdil, že ide o všeobecnú prax a vraj je takáto dohoda súčasťou objednávky, ktorú mal zasielať až po spotrebovaní tovaru. Doručenie takýchto objednávok žalovaný nikdy nepreukázal a ich doručenie žalobca výslovne poprel. Taktiež žalobca výslovne poprel existenciu takejto dohody. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uvádza, že zistil, že objednávky boli doručované tromi spôsobmi a následne, že žalovaný nepreukázal doručenie objednávok, pričom tieto údajné rozpory spôsobujú vnútornú rozpornosť a nepreskúmateľnosť rozsudku, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie iba konštatoval, čo zistil z vyjadrenia žalovaného, pričom okrem prezentovaného spôsobu údajného doručovania, súd prvej inštancie uviedol aj ďalšie žalovaným prezentované skutočnosti. V žiadnom prípade tak nemožno z danej konštrukcie vyvodiť záver, že súd prvej inštancie mal prezentované spôsoby doručovania aj za preukázané. Žalovaný nepredložil žiaden doklad o odoslaní objednávok, resp. pre vec podstatnejší doklad o ich doručení, s čím sa stotožnil aj súd prvej inštancie. Jediným dôkazom v tomto kontexte boli len e-mailové správy, z ktorých ako správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie, nie je možné vyvodiť, či ide o objednávky v znení predloženom do konania (vrátane zákazu cesie) a či tieto boli skutočne doručené. V tomto smere žalobca predložil aj čestné vyhlásenie pôvodného veriteľa o neexistencii dohody o zákaze postúpenia. Postupca v čestných vyhláseniach uvádza, že mu neboli doručené v konaní prezentované objednávky, pričom uvedená skutočnosť korešponduje so zisteným skutkovým stavom. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal doručenie takýchto objednávok v prezentovanom znení. Žalobca pritom preukazoval svoje tvrdenie, ktorého predmetom je negatívna skutočnosť, t.j. neexistencia niečoho, preto nie je z objektívneho hľadiska možné túto skutočnosť preukázať iným dôkazným prostriedkom okrem tých, ktoré predložil v konaní. V súvislosti s tvrdeniami žalovaného, že žalobca sa nemal ako inak dozvedieť čísla objednávok, ktoré uvádzal na faktúrach ako z objednávok, žalobca poukázal na výpoveď svedka Ing. Ľ. K. na pojednávaní dňa 27.6.2018, ktorý potvrdil, že existovala aj bežná komunikácia medzi žalovaným a dodávateľmi, pričom je nepochybné, že oznámiť či už číslo, ktoré má byť uvedené na faktúre alebo skutočnosť spotrebovania tovaru z konsignačného skladu, nie je nereálne vykonať aj takýmto iným spôsobom, mimo formy predloženej objednávky. Postupca taktiež potvrdil skutočnosť, že bežnou praxou medzi stranami bolo aj uskutočňovanie objednávok telefonicky. Nie každá fakturácia bola vykonaná podľa čísla objednávky a objednávanie tovaru bolo uskutočňované aj len prostredníctvom hláseniek, prípadne telefonicky. Žalovaný vo svojej argumentácii, tak ako aj napr. svedok MUDr. O., bývalý riaditeľ žalovaného, používajú pojem „spoločnosť pôvodného veriteľa mala vedomosť o zákaze postúpenia“. Správne preto uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, že je rozdiel mať vedomosť o určitej skutočnosti a uzavrieť dohodu. Občiansky zákonník v § 525 ods. 2 upravuje stav, keď postúpenie pohľadávky odporuje dohode s dlžníkom, t.j. predpokladom takéhoto postupu je súhlas druhej strany, čiže adresovaný prejav vôle ako podstatná náležitosť právneho úkonu, z ktorého možno jednoznačne vyvodiť súhlas druhej strany s takouto podmienkou. Vedomosť ako taká o určitej skutočnosti, tieto stanovené predpoklady nespĺňa, nakoľko v zmysle ustanovenia § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka, mlčanie alebo nečinnosť, samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu. Aj samotný žalovaný vo svojej argumentácii uviedol, že predložená objednávka nepredstavuje právny úkon oferty dohody o zákaze postúpenia, ale len nepriamo poukazuje na údajnú vedomosť o (neexistujúcej) dohode. Postupca však priamo čestným vyhlásením vylúčil uzavretie takejto dohody a osoba oprávnená v danom čase dojednať takúto podmienku za žalovaného, MUDr. O., nevedel presne uviesť kedy, s kým a ako dojednal takýto zákaz a taktiež v podstate len poukazoval viackrát vo svojej výpovedi len na „vedomosť“ dodávateľov o zákaze postúpenia, resp. pri konkrétnych otázkach na akceptáciu takejto dohody zo strany postupcu, si svedok nepamätal. Ďalej žalobca uviedol, že prípadné ustanovenie o zákaze postúpenia pohľadávok, ktoré vznikli práve v súvislosti s nakladaním s verejnými prostriedkami, by predstavovalo obsah záväzkového vzťahu, ktorý medzi stranami existoval a ako také musí byť v súlade s § 5a ods. 1 a § 2 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám zverejnené, aby nadobudlo účinnosť. Prípadný zmluvný zákaz postúpenia by tak k svojej účinnosti vyžadoval jeho zverejnenie. Existenciu zmluvného dojednania tak nie je možné založiť nezverejnenou objednávkou v žalovaným prezentovanom znení, nakoľko takého
ustanovenie by muselo byť zverejnené ešte v roku 2013. V nadväznosti na tvrdenie žalovaného, že nezverejnením objednávok bez existencie písomnej zmluvy, ide právne o iný nárok žalobcu, než ten, ktorý uplatnil v konaní, žalobca poukázal, že súd právo pozná, žalobca opísal rozhodujúce skutočnosti, od ktorých odvodzuje uplatňovaný nárok a preto nemôže znášať zodpovednosť za to, že žalovaný konal protizákonne, obsah záväzkového vzťahu - sporné dojednanie o zákaze postúpenia nezverejnil a nemožno z toho vyvodzovať nepriaznivé následky pre žalobcu, ktorého konanie nie je v rozpore s právom. Tým, že žiadny obdobný zákaz postúpenia zverejnený nebol, znamená, že žiadny taký zákaz v danej dobe nebol dohodnutý. K námietke žalovaného uvedenej v odvolaní o nepoctivom konaní postupcu, keď tento predložil do konania čestné vyhlásenia, hoci v súvislosti s čiastočným späťvzatím mal postupca akceptovať čiastočné odstúpenie od Zmluvy o postúpení pohľadávok, podľa žalovaného práve z dôvodu existencie zákazu postúpenia, žalobca uviedol, že táto námietka s dôkaznou situáciou nemá súvis, nakoľko je na žalobcovi, ako naloží so žalobou a rovnako tak je vecou zmluvných strán, ako si vysporiadajú svoje práva a povinnosti z tohto vzťahu plynúce. Celá argumentácia žalovaného bola založená iba na niekoľkých nedôveryhodných objednávkach, ktoré mohol niekto vyhotoviť aj dodatočne. V prípade, že by žalovanému „vyšla“ argumentácia o zákaze postúpenia pohľadávok, pôvodnému veriteľovi by sa akoby vrátili znehodnotené pohľadávky (premlčané) a žalovaný by sa zbavil dlhu. Nie je možné uveriť tomu, že by pôvodní veritelia boli tak jednoduchého vnímania, že by pristúpili k postúpeniu pohľadávok aj keď vedeli o tom, že sa dohodli na zákaze postúpenia so žalovaným. Uvedené by malo pre nich mimoriadne nepriaznivé následky v podobe vrátených znehodnotených pohľadávok v hodnote niekoľko miliónov eur.
17. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že súdu prvej inštancie predložili dôkaz Záznam pre pamäť zo dňa 19.4.2018, pričom zo strany žalobcu bolo namietané len to, že tam nie je podpis inej osoby ako právneho zástupcu žalovaného. Žiadnym spôsobom nebolo zo strany žalobcu popreté, že sa uskutočnilo dané rokovanie a že obsahom daného stretnutia boli aj skutočnosti uvedené v predmetnom dokumente. S poukazom na § 151 ods. 2 C.s.p., kedy sa za účinné popretie skutkového tvrdenia považuje jedine také, ak protistrana uvedie vlastné tvrdenie o predmetných skutkových okolnostiach. Zo strany žalobcu tak nikdy nedošlo k účinnému proprietu uvedených skutočností. Obsah dôkazu jasne a zreteľne uvádza postoj žalobcu a jeho právneho zástupcu k jednotlivým objednávkam a taktiež dohodnutému zákazu postúpenia, čo vlastne bolo následkom čiastočného späťvzatia žaloby zo strany žalobcu. Žalovaný ďalej vylúčil, že menil v priebehu konania stratégiu, keďže žalobca si zamieňa pojem „zmena stratégie“ s pojmom „unesenie dôkazného bremena“. V rámci celého konania boli tvrdenia žalovaného konzistentné, pričom počas konania bola len dopracovaná právna argumentácia, ktorá vyplynula z procesného stavu veci, čo vyžadovalo doplnenie dokazovania za účelom unesenia dôkazného bremena. Žalovaný poukázal, že žalobca nepravdivo uvádza, že súd prvej inštancie iba konštatoval, čo zistil z vyjadrenia žalovaného, v žiadnom prípade nemožno z danej konštrukcie vyvodiť záver, že súd prvej inštancie mal prezentované spôsoby doručovania aj za preukázané, keďže súd prvej inštancie v odseku 33. odôvodnenia rozsudku výslovne uvádza, že nemal pochybnosti o doručovaní objednávok a o spôsobe kontraktácie. Súd prvej inštancie tak mal doručovanie objednávok pre právneho predchodcu žalobcu za preukázané. Ako inak by sa postupca dozvedel o cene plnenia, za ktorý ma uvedený tovar dodávať. Tvrdenia žalobcu o obsahu výpovede svedka Ing. K. sú účelové, pričom odporujú výpovedi svedka ako celku. Obsahom svedeckej výpovede Ing. K. bolo, že v každom prípade sa objednávka doručovala postupcovi písomne a na jej základe sa uskutočňovala fakturácia. Zo žiadnej časti svedeckej výpovede Ing. K. nevyplýva, žeby sa objednávky uskutočňovali telefonicky, nanajvýš z nej vyplýva, že niekedy mohlo byť číslo objednávky oznámené aj telefonicky, nikdy sa však takto neuskutočňovala objednávka. Žalobca v rámci odvolacieho konanie pristupuje k novým skutkovým tvrdeniam, že sa malo dodávať aj na základe telefonických objednávok. Táto skutočnosť je pre konanie nová, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Táto skutočnosť nielenže nezodpovedá skutkovému stavu, ale je v priamom rozpore so zákonom, keď žalovaný ako „osoba vlastnená štátom“ musí uskutočňovať všetky zmluvy v písomnej forme. K výpovedi svedka MUDr. O. žalovaný uviedol, že tento nemá právne vzdelanie, preto nie je možné jeho výpoveď vnímať doslovne a podrobovať ho skúmaniu z hľadiska používania legálnych pojmov. Žalovaný uviedol, že aj s ohľadom na vykonané dokazovanie mu je zrejmé, že kontraktácia zo strany žalovaného a postupcu nebola právne „ideálna“, keďže sa dodávalo spôsobom, keď tovar už bol dodaný a až následne sa vyhotovovala dokumentácia, avšak ak postupca niekoľko rokov disponoval s objednávkami, ktoré obsahovali zákaz postúpenia, tak teraz sa nemôže domáhať toho, že to platne dohodnuté nebolo. Žalovaný nespochybňoval vznik záväzkového vzťahu, keďže bol utvrdzovaný v tom, že vzniká záväzkový vzťah na základe objednávky a platne bol dohodnutý zákaz postúpenia. Žalobca účelovo prichádza k dožadovaniu sa aplikácie ustanovenia § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
zamieňa adresnosť vykonaného dôkazu. Žalovaný zároveň poukázal, že tvrdenia žalobcu je možné aplikovať jedine v spore sp. zn. 31Cb/99/2017, ale nie v rámci tohto odvolacieho konania, keďže ak mal súd prvej inštancie doručovanie objednávok, kde bol uvádzaný zákaz postúpenia za preukázané, tak akékoľvek dohady žalobcu sú irelevantné. Predsa záväzkové vzťahy, z ktorých vznikol nárok na plnenie, vznikli na základe objednávok. Akékoľvek spochybňovanie akceptácie návrhu dohody o zákaze cesie, ktorá je obsahom objednávky, nemá ani najmenšiu oporu vo vykonanom dokazovaní a skutkovom stave zistenom priamo súdom prvej inštancie. Žalovaný zároveň nesúhlasil s kvalifikáciou výpovede svedka Ing. O. žalobcom ako nedôveryhodnou, keďže samotná skutočnosť, že svedok je zamestnancom žalovaného, nemôže mať vplyv na dôveryhodnosť jeho výpovede. Naopak, postupca má značný záujem na tom, aby súd žalobe vyhovel, keďže v prípade, ak by bola žaloba zamietnutá, tak vyhlásenie postupcu uvedené v bode 2.2. Zmluvy o postúpení pohľadávok je nepravdivé a žalobca by mal voči postupcovi nárok jednak na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok, ale hlavne by mal nárok na náhradu škody. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou zákazu konania v rozpore s poctivým obchodným stykom vo vzťahu k postupcovi, keďže súd prvej inštancie aplikoval uvedenú námietku voči žalobcovi, čoho sa žalovaný nikdy nedomáhal.
18. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojej argumentácii a tvrdeniach uvedených v konaní.
19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolane proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p.. Odvolania prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
20. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
21. Žalovaný odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p.. Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
22. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
23. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaný vlastne nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaný mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie neboli odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre záver, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a že konanie má vadu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p..
24. Nemožno preto konštatovať, že by rozsudok súdu prvej inštancie neobsahoval zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov pre jeho rozhodnutie, a že by tak bol naplnený predpoklad pre prípustnosť odvolania z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR.
25. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie okrem iného z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného súdom prvej inštancie. Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C.s.p.)“. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie súdu prvej inštancie v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strany sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opieralo o nesporné tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
26. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:
27. Predmetom sporu je nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie istiny 180.618,46 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe a uložil žalovanému túto pohľadávku žalobcovi zaplatiť.
28. Odvolací súd uvádza, že medzi stranami nebolo sporné, že medzi spoločnosťou TIMED s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom došlo 16.2.2016 k uzavretiu Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 2016/02/20, na základe ktorej žalobca ako postupník nadobudol pohľadávky v celkovej výške 1.219.613,58 eur voči žalovanému. Oznámenie o postúpení pohľadávok vykonal postupca formou doporučenej zásielky dňa 23.2.2016, ktoré doručenie žalovaný nenamietal. Spoločnosť TIMED s.r.o. vykonávala obchodnú činnosť v oblasti distribúcie liekov a zdravotníckych pomôcok (tovaru), ktoré dodávala aj žalovanému a za dodanie ktorých vystavila faktúry, ktorých zaplatenia sa žalobca v spore domáha. Žalovaný výšku a splatnosť vystavených faktúr v spore nenamietal.
29. Súd prvej inštancie tak správne posúdil vzťah medzi postupom a žalovaným ako obchodnoprávny podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý vznikol uzatvorením jednotlivých kúpnych zmlúv podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka.
30. V súlade s § 150 ods. 1 C.s.p., strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Samotné civilné sporové konanie je konaním dôkazným, čo znamená, že stranu sporu zaťažuje v konaní povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť. Ak strana sporu v konaní nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, alebo ak sa navrhnuté dôkazy nevzťahujú na jeho tvrdenia, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súdu neostáva iné, len zhodnotiť túto procesnú situáciu v jeho neprospech vo výsledku (rozhodnutí vo veci samej), lebo tvrdená okolnosť nebude preukázaná. V sporovom konaní, dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností, leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí.
31. Žalovaný v konaní namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že Zmluva o postúpení pohľadávok je neplatná. S týmto právnym názorom žalovaného nemožno súhlasiť, pretože nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a judikatúre súdov.
32. Podľa § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
33. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.
34. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.
35. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, že dohodou s veriteľom môže dlžník vylúčiť možnosť postúpiť pohľadávku. Ak by postúpenie pohľadávky odporovalo takejto dohode, bolo by podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatné ako akákoľvek dohoda, ktorá by bola v rozpore s ustanovením § 525 Občianskeho zákonníka.
36. Dohoda o zákaze postúpenia pohľadávky (cesie) je pritom dvojstranným právnym úkonom. Podľa ustanovenia § 44 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka je zmluva (dvojstranný alebo viacstranný právny úkon) uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Dané ustanovenie upravuje moment vzniku zmluvy a taktiež to, že na jej vznik je nevyhnutné, aby boli splnené dva predpoklady vo forme jednostranných právnych úkonov, ktoré keď sa stretnú a vzájomne kryjú prejavy vôle v nich vyjadrené, spôsobia vznik zmluvy. Zo súkromnej autonómie účastníkov zásadne vyplýva, že úplne závisí od vôle účastníka, či vstúpi do nejakého právneho vzťahu, a teda či vezme na seba určitú právnu povinnosť, alebo nie a aký bude obsah a forma tohto právneho vzťahu. Pokiaľ ide o právny význam nečinnosti v procese vzniku zmluvy, samo mlčanie nemôže znamenať prejav vôle. Zásadu o tom že, kto mlčí, nemožno predpokladať, že súhlasí, potvrdzuje aj znenie § 44 druhá veta Občianskeho zákonníka, upravujúce okamih uzavretia zmluvy. Druhá veta výslovne ustanovuje, že mlčanie alebo nesúhlas samy osebe neznamenajú prijatie návrhu. Prijatie alebo neprijatie návrhu je podľa princípu zmluvnej autonómie plne v úvahe adresáta návrhu (obláta). Adresát nie je ani len povinný odpovedať. Mlčanie ani nečinnosť sa samy osebe nepovažujú za prijatie návrhu, okrem prípadu, ak tak ustanovuje zákon alebo zmluvné strany sa na tomto druhu (spôsobu) vzniku dohodli.
37. Pre úspech žalovaného v spore tak bolo jeho povinnosťou nielen tvrdiť, ale aj preukázať existenciu platnej dohody o zákaze postúpenia, keďže žalobca existenciu takejto dohody medzi postupcom a žalovaným namietal a zároveň predložil čestné vyhlásenia konateľa postupcu, ktorý existenciu dohody podľa § 525 ods. 2 výslovne poprel, ako aj doručenie objednávok žalovaného, ktoré by obsahovali text uvedenej dohody.
38. V priebehu konania na súde prvej inštancie žalovaný tvrdil, že neplatnosť postúpenia pohľadávok na žalobcu vyplýva z dohodnutého všeobecného zákazu postúpenia v rámcovej zmluve uzatvorenej medzi postupcom ako dodávateľom a žalovaným ako odberateľom, ktorej obsahom bolo právo žalovaného prevziať lieky nachádzajúce sa v konsignačnom sklade zriadenom postupcom u žalovaného a povinnosť zaplatiť za dodaný liek. Povinnosťou dodávateľa je konsignačný sklad neustále dopĺňať, čím poskytuje tzv. trvalú ofertu a právo požadovať za dodané lieky zaplatené. Konkrétna kúpna zmluva tak bola uzatvorená na podklade rámcovej zmluvy. V dôsledku prevzatia lieku zamestnancom žalovaného vznikla kúpna zmluva, ktorej obsah je tvorený rámcovou zmluvou, pričom obsahom rámcovej zmluvy je aj zákaz postúpenia, čo potvrdzuje obsah objednávky, ktorá je vyhotovená ako určité potvrdenie o prevzatí tovaru.
39. Z uvedených tvrdení žalovaného, ako zmluvnej strany vyplýva, že hlásenky, resp. objednávky ktoré v spore predložil a ktoré nie všetky obsahovali odkaz na ustanovenie § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tak nepredstavovali návrh (ofertu) na uzatvorenie jednotlivých kúpnych zmlúv vrátane dohody o zákaze postúpenia pohľadávky, ale iba potvrdenie o prevzatí konkrétneho tovaru a to vzhľadom k tomu, že kúpna zmluva bola reálne uzatvorená už prevzatím konkrétneho tovaru zamestnancom žalovaného zo skladu postupcu, kedy podľa § 443 ods. 1 Obchodného zákonníka nadobudol žalovaný ako kupujúci vlastnícke právo k predmetnému tovaru, keďže iný okamih vzniku vlastníckeho práva v konaní nebol preukázaný. Zároveň v týchto objednávkach absentuje prejav vôle druhej zmluvnej strany o prijatí takéhoto návrhu o zákaze postúpenia pohľadávky.
40. Až v odvolacom konaní žalovaný uvádzal, že ním predložené objednávky predstavovali návrh (ofertu) na uzatvorenie jednotlivých kúpnych zmlúv, vrátane dohody o zákaze postúpenia, ktoré boli postupcom akceptované konkludentným konaním podľa § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka a to dodaním tovaru pre žalovaného.
41. Ak by jednotlivé objednávky žalovaného, tak ako ich tento predložil v konaní s textom odkazujúcim na § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, predstavovali návrh na uzatvorenie dohody o zákaze postúpenia, nemožno z nich a ani z následného správania postupcu, ktorý realizoval jednotlivé dodávky tovaru pre žalovaného, jednoznačne vyvodiť vôľu postupcu uzavrieť dohodu o zákaze postúpenia pohľadávok, keďže zo strany predávajúceho s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, takýto jednoznačný prejav vôle chýba. Napokon aj sám žalovaný tým, že jednoznačne nevedel uviesť, resp. v priebehu konania menil skutkové tvrdenia o tom, kedy a ako mala byť uzatvorená dohoda o zákaze postúpenia pohľadávok (výslovná dohoda v rámcovej zmluve, resp. až na základe jednotlivých vystavovaných objednávok a konkludentným konaním postupcu), tým sám prakticky spochybnil platnú existenciu zmluvného dojednania podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
42. Žalovaný existenciu dohody o zákaze postúpenia pohľadávok (či už v prípadnej rámcovej zmluve alebo na základe jednotlivých vystavovaných objednávok) jednoznačne nepreukázal. Existenciu takejto dohody poprel aj samotný postupca ako zmluvný partner žalovaného. Pritom nemožno dospieť k záveru, že čestné prehlásenie konateľa postupcu zo dňa 23.4.2018 (č.l. 423 spisu) o neexistencii takejto dohody je nepravdivé iba z dôvodu, že je nepravdivé aj v časti o nedoručovaní jednotlivých objednávok žalovaným pre postupcu (uvedené čestné vyhlásenie zo dňa 23.4.2018 však takéto prehlásenie neobsahuje), keďže aj svedok Ing. Ľ. K., zamestnanec žalovaného, uviedol, že komunikácia zmluvných strán nebola výlučne iba písomná. Odvolací súd udáva, že tým, že niektoré vystavené faktúry obsahovali čísla objednávok žalovaného, samo o sebe nepreukazuje ich doručovanie pre postupcu v písomnej forme v znení, tak ako boli predložené v konaní žalovaným. Faktúra s číslom objednávky preukazuje iba to, že údaj o čísle konkrétnej objednávky sa dostal do dispozičnej sféry postupcu a nie samotné objednávky s textom, tak ako boli žalovaným v konaní predkladané. Pritom treba prisvedčiť žalobcovi, že nemožno preukazovať negatívnu skutočnosť, t.j. neexistenciu zákazu cesie, ale práve opak. Ak by súd prvej inštancie pri vyhodnotení dôkazu - čestného vyhlásenia konateľa postupcu o neexistencii dohody o zákaze cesie na tento aj neprihliadal, stále by žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno o ním tvrdenej existencii takéhoto zákazu, ktoré žalovaný v konaní neuniesol.
43. Existencia platnej dohody o zákaze postúpenia pritom nebola preukázaná ani výpoveďou svedka MUDr. B. O., ktorý len všeobecne uviedol, že takáto dohoda bola uzatvorená so všetkými dodávateľmi žalovaného, resp. aj s postupcom, bez toho aby svedok jednoznačne a bez pochybností uviedol s kým konkrétne za postupcu takúto dohodu žalovaný uzatvoril, kde a kedy. Uvedené rovnako platí aj na tvrdenie svedka, že všetci zmluvní partneri žalovaného o zákaze postúpenia pohľadávok vedeli. Bolo preto v záujme žalovaného, aby tento zákaz postúpenia pohľadávok premietol do písomnej podoby zmluvy, čím by sa jeho dôkazné bremeno v tomto konaní uľahčilo.
44. Rovnako existenciu platnej dohody o zákaze postúpenia nie je spôsobilá preukázať ani listina predložená žalovaným a označená ako „Záznam pre pamäť zo dňa 19.4.2018“ (č.l. 490 spisu) a z ktorej existencia dohody o zákaze postúpenia pohľadávok nevyplýva, keďže ide o listinu spísanú právnym zástupcom žalovaného zo stretnutia strán sporu a ich právnych zástupcov, pričom zo strany žalobcu nie je podpísaná, teda z nej jeho prejav vôle v žalovanom prezentovanom znení nevyplýva.
45. K poukazu žalovaného na ďalšie súdne konanie vedené medzi totožnými stranami sporu pod sp.zn. 31Cb/99/2017, kde žalobca zobral svoju žalobu späť v časti 228.906,15 eur s príslušenstvom, čo má podľa žalovaného preukazovať existenciu dohody o zákaze postúpenia pohľadávok, odvolací súd udáva, že späťvzatie žaloby v inom konaní predstavuje dispozičné oprávnenie žalobcu, pričom je na žalobcovi
ako pánovi sporu, ako naloží so žalobou a rovnako tak je vecou zmluvných strán, ako si vysporiadajú svoje iné práva a povinnosti z tohto vzťahu plynúce, tak ako tu uviedol aj žalobca.
46. K námietke žalovaného o vnútornom rozpore odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď mal súd prvej inštancie uviesť, že žiadny prejav vôle so súhlasom zákazu postúpenia nebol preukázaný a na druhej strane uvádza, že je potrebné aplikovať § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého môže osoba prijímajúca ofertu robiť aj faktickým konaním odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie správne poukázal, že akceptácia návrhu (oferty) je možná podľa § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka faktickým konaním, no aj v takomto prípade platí podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu. Faktické dodanie tovaru predávajúcim a jeho prevzatie kupujúcim, nie je aj faktickým uzatvorením dohody o zákaze postúpenia pohľadávok.
47. Od samotnej skutočnosti, že žalovaný na listinách označených ako objednávky jednostranne uvádzal odkaz na ustanovenie § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno odvodzovať zvyklosť alebo prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli a teda ani takýto úmysel strán.
48. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že výkladom podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Ak žalovaný poukazoval, že zákaz postúpenia pohľadávok v oblasti zdravotníctva je obchodnou zvyklosťou, toto svoje tvrdenie nepreukázal.
49. K námietke žalovaného, že postúpené pohľadávky predstavujú nespôsobilý predmet postúpenia podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda obsah postúpených pohľadávok by sa so zreteľom na ochranu záujmov dlžníka v súvislosti so zmenou v osobe veriteľa zmenil (zhoršil) odvolací súd udáva, že z postúpenia sú vylúčené len tie pohľadávky, ktoré sú späté s osobou pôvodného veriteľa do takej miery, že ich plnenie je nemožné úplne alebo je nemožné bez toho, aby došlo k zmene ich obsahu. Toto ustanovenie zákona zabezpečuje dlžníkovi ochranu pred zhoršením jeho postavenia v záväzkovom právnom vzťahu. Peňažná pohľadávka voči dlžníkovi však nie je spojená s osobou pôvodného veriteľa, keďže jej obsahom je povinnosť dlžníka plniť svoj záväzok v peniazoch a právo veriteľa požadovať peňažné plnenie. Plniť v peniazoch môže každá osoba. Postúpením peňažnej pohľadávky sa preto postavenie dlžníka nezhoršuje a zmena veriteľa peňažnej pohľadávky nemá vplyv na jej obsah.
50. Bolo na dohode zmluvných strán, či postupca prevedie na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávky iba dlžnú istinu, alebo aj jej príslušenstvo, v podobe úrokov z omeškania. Obchodný zákonník pritom neustanovuje právo veriteľa od dlžníka požadovať (úroky účtovať), ale priamo stanovuje povinnosť dlžníka úroky z omeškania platiť bez toho, aby veriteľ úroky z omeškania požadoval. Povinnosti dlžníka platiť pri omeškaní s platením peňažného záväzku úroky z omeškania, zodpovedá právo veriteľa na tieto úroky z omeškania, ktoré si môže uplatniť aj žalobou na súde.
51. Odvolací súd zároveň uvádza, že nie každé zaužívané pravidlo správania účastníkov obchodných vzťahov musí predstavovať obchodnú zvyklosť. Nebude to tak hlavne v prípadoch opakovaného porušovania práv a povinností (či už subjektívnych alebo objektívnych), pretože je pojmovo vylúčené, aby pravidlo správania, ktoré je v rozpore so zákonom alebo zmluvnou úpravou, bolo spôsobilé nadobudnúť formu obchodnej zvyklosti. Porušovanie povinnosti splniť včas a riadne záväzok, aj keby išlo o jav dlhotrvajúci a rozšírený v celom odvetví, nie je možné považovať za obchodnú zvyklosť.
52. K ďalšej námietke žalovaného, že postupca utvrdzoval žalovaného v tom, že bol platne dohodnutý zákaz postúpenia pohľadávok, čo je podľa žalovaného konaním v rozpore s poctivým obchodným stykom, resp. ide o zneužitie práva, odvolací súd udáva, že postupovanie pohľadávok je bežne praxou v podnikateľskom prostredí, ktorá je limitovaná iba zákonom, resp. zmluvným dojednaním. Z konania postupcu pritom nevyplýva, že tento pri uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávok konal nepoctivo,
resp. jeho konanie nemožno hodnotiť ako také, ktoré bolo vedené priamym úmyslom spôsobiť ujmu žalovanému. Ak by aj postupca uvádzal žalovanému prípadne nepravdivé skutočnosti, čo v konaní nebolo preukázané, nemalo by to za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok.
53. Odvolací súd sa taktiež nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že žalobca nie je oprávnený vymáhať sumu prevyšujúcu dohodnutú odplatu v zmluve o postúpení pohľadávok a to z dôvodu, že postúpenie pohľadávky môže byť dohodnuté aj bezodplatne a to nemá vplyv na povinnosť dlžníka zaplatiť postúpenú pohľadávku v plnej výške postupníkovi.
54. Súd prvej inštancie taktiež správne vyhodnotil, že postupované pohľadávky nepredstavujú nespôsobilý predmet postúpenia z dôvodu uspokojovania verejných potrieb, tak ako to uvádzal žalovaný a to z dôvodu, že nešlo o postúpenie prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu európskej únie, ale o pohľadávky titulom úhrady ceny liekov a zdravotníckych pomôcok, pričom žalovaný ako štátna príspevková organizácia má časť svojich nákladov pokrytých tržbami. Žalovaný teda pri svojej činnosti disponuje aj inými peňažnými prostriedkami ako sú prostriedky, ktoré mu boli poskytnuté zo štátneho rozpočtu a ktoré nepodliehajú exekúcii.
55. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý zaviazal žalovaného na úhradu peňažnej pohľadávky 180.618,46 eur, ktorá predstavuje nárok na úhradu kúpnej ceny dodaného tovaru pre žalovaného zo strany spoločnosti TIMED s.r.o. a ktorá bola platne postúpená Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 2016/02/20 zo dňa 16.2.2016 na žalobcu. Keďže žalovaný neuhradil kúpnu cenu dodaného tovaru v lehote splatnosti, čo napokon ani v konaní nerozporoval, správne súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na úhradu zákonných úrokov z omeškania z jednotlivých faktúr po lehote ich splatnosti podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1, § 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., tak ako to je uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie.
56. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny. Taktiež potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správny.
57. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
58. K podaniu žalobcu zo dňa 11.12.2018, ktoré bolo označené ako „odvolanie voči rozsudku v časti vrátenia súdneho poplatku“ odvolací súd udáva, že toto podanie posúdil podľa § 124 ods. 1 C.s.p. podľa jeho obsahu a to ako žiadosť o vrátenie súdneho poplatku zo žaloby, o ktorej ešte súd prvej inštancie doposiaľ nerozhodol. Strana sporu môže podať odvolanie len proti existujúcemu výroku rozhodnutia súdu.
59. Podľa § 14 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ZSP), ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku okrem § 357 písm. a).
60. Podľa § 14 ods. 4 ZSP, v konaní podľa tohto zákona koná a rozhoduje vyšší súdny úradník vrátane rozhodovania o zastavení konania. Sudca v konaní koná a rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam
vyššieho súdneho úradníka. Ak sa sťažnosti vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nemusí obsahovať odôvodnenie.
61. Konanie o súdnych poplatkoch, aj keď spravidla úzko súvisí s konaním o veci samej a uskutočňuje sa v jeho rámci, je samostatným konaním, ktoré je upravené osobitným procesným predpisom (§ 12 až 14 ZSP). Činnosť súdov vo veciach poplatkov tak treba odlišovať od civilného sporového konania. Súdy, ak rozhodujú o právach a povinnostiach strán podľa ZSP, rozhodujú totiž ako samostatný orgán oprávnený vykonať poplatkový úkon a pre konanie v týchto prípadoch sa iba primerane súčasne použijú Civilného sporového poriadku i predpisy o konaní vo veciach daní a poplatkov (§ 14 Zákona o súdnych poplatkoch). Na časti procesného postupu, ktoré neupravuje ZSP, sa primerane aplikujú ustanovenia C.s.p., predovšetkým pokiaľ ide o formu rozhodnutia o súdnych poplatkoch. Vo veciach súdnych poplatkov súd rozhoduje podľa § 234 C.s.p. vždy uznesením, keďže nejde o rozhodnutie vo veci samej.
62. Súd prvej inštancie sa nedopustil procesného pochybenia, keď v rozsudku, ktorým rozhodol vo veci samej o celom uplatnenom nároku žalobu, čo vyplýva napokon aj zo samotnej žaloby, zároveň nerozhodol o vrátení zaplateného súdneho poplatku za žalobu. V danom prípade nie je možné použiť ani § 225 ods. 1 C.s.p., keďže nejde o prípad, že by súd prvej inštancie nerozhodol v rozsudku o niektorej časti predmetu konania alebo o predbežnej vykonateľnosti. Zo žiadneho ustanovenia C.s.p. ani ZSP nevyplýva, že rozhodnutie vo veci samej musí obsahovať aj rozhodnutie o vrátení/nevrátení súdneho poplatku za žalobu ako rozhodnutia v rámci poplatkového konania. Súd prvej inštancie má aj po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej priestor rozhodovať o takejto žiadosti žalobcu, ktoré rozhodnutie v rámci poplatkového konania je v zásade prípustné, keďže poplatkové konanie nie je právoplatne skončené. Pritom podľa § 14 ods. 4 ZSP v poplatkovom konaní rozhoduje vyšší súdny úradník. Súd prvej inštancie zároveň nepochybil, ak rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 C.s.p., keďže následne vyšší súdny úradník rozhodne o žiadosti žalobcu na vrátenie súdneho poplatku za žalobu a zároveň rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania, kde budú zohľadnené aj vynaložené trovy strán sporu na súdne poplatky.
63. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).