Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/13/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: SETCAR s.r.o., so sídlom Rychvald č.p. 816, 735 32 Rychvald, Česká republika, IČO: 27 850 994, konajúci na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky SETCAR s.r.o. - organizačná zložka podniku zahraničnej osoby, so sídlom Černík 386/4, 038 53 Turany, IČO: 47 790 857, právne zastúpeného: JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom, so sídlom O. X, XXX XX P., proti žalovanému: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bajkalská 19B, 826 58 Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpenému zástupcom: CLS Čavojský & Partners, s.r.o., so sídlom Zochova 6-8, 811 03 Bratislava, IČO: 36 854 972, o zaplatenie 179,52 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. -121 zo dňa 26. júla 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. -121 zo dňa 26. júla 2018 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 179,52 Eur spolu s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 179,52 Eur 12.8.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. priznal žalobcovi voči žalovanému právo na stopercentnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Okresný súd Banská Bystrica v rámci upomínacieho konania vo veci rozhodol platobným rozkazom sp.zn. , voči ktorému podal v zákonnej lehote odpor žalovaný.

3. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj len „“), , , a , Z.z, (ďalej aj len „“ alebo aj „OZ“), , , Nariadenia Vlády SR v platnom znení, , , okresný súd žalobe vyhovel. Okresný súd mal za preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu v danom spore, a to Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 28.7.2016 medzi postupcom Róbertom Pidičákom a postupníkom SETCAR s.r.o., so sídlom č.p. 816, 735 32 Rychvald, Česká republika, pričom predmetom postúpenia bola pohľadávka zhodná s pohľadávkou, ktorá je predmetom tohto sporu. Tiež podporne

mal aktívnu legitimáciu žalobcu preukázanú okresný súd aj oznámením o postúpení pohľadávky, ktoré bolo adresované žalovanému.

4. Pokiaľ išlo o pasívnu legitimáciu, táto bola daná tou skutočnosťou, že vozidlo Fiat Punto EVČ: CW215XV, bolo poistné v zahraničnej poisťovni, ktorú šetrí likvidačný zástupca AXA assistance a kancelária poisťovateľov (žalovaný) poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou cudzozemského motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba, ktorej zodpovednosť za túto škodu je poistená podľa . Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že 30.6.2016 došlo v Martine - Priekope, pri Tulipe ku škodovej udalosti spôsobenej poškodenému H. F. na vozidle Škoda Octavia, EVČ: MT612DV. Poškodený bol nútený počas opravy svojho vozidla využívať náhradné motorové vozidlo, ktoré si prenajal od žalobcu Nájomnou zmluvou. Nájomnú zmluvu, ktorá bola predložená do spisu v písomnej podobe, okresný súd považoval za neplatnú, pretože za prenajímateľa ju uzatvárala organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá nemá právnu subjektivitu. Zmluva je teda absolútne neplatná a uvedený nedostatok nemožno konvalidovať ani dodatkom k uvedenej zmluve. Zákon však pre nájomnú zmluvu nevyžaduje písomnú formu a keďže všetky náležitosti nájomnej zmluvy boli zmluvným stranám zrejmé, dohodli sa na nich, tak okresný súd považoval nájomnú zmluvu za platne uzavretú ústnou formou. Nájomné bolo vyfakturované faktúrou č. 2016330 na sumu 684,- Eur, faktúra bola splatná 29.7.2016. Uvedené skutočnosti mal okresný súd preukázané správou o dopravnej nehode ako aj čestným prehlásením poškodeného.

5. Žalovaná suma bola definovaná ako škoda - nájomné za prenajatie náhradného vozidla a táto škoda je podľa okresného súdu krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu. Potom s poukazom na vzniklo poistenému (poškodenému H. F.) z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ - žalovaný za neho nahradil poškodenému (v danom prípade žalobcovi, ako právnemu nástupcovi poškodeného) uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody. S poukazom na žalobca, ako právny nástupca poškodeného bol oprávnený uplatniť si svoj nárok na náhradu škody proti poisťovateľovi, avšak keďže škoda bola spôsobená prevádzkou cudzozemského motorového vozidla, potom podľa mal poškodený právo uplatniť si nárok na náhradu škody podľa ods. 2, proti kancelárii za rovnakých podmienok, za akých by mohol uplatniť nárok na náhradu škody proti poisťovateľovi podľa tohto zákona.

6. Pokiaľ išlo o existenciu škody, tak okresný súd už konštatoval, že nájom za prenajatie náhradného motorového vozidla je krytý z povinného zmluvného poistenia a v danom prípade faktúra za nájomné bola uhradená formou započítania, ktoré je zahrnuté v Zmluve o postúpení pohľadávky medzi poškodeným H. F. ako postupcom a postupníkom, ktorým je žalobca, pričom bod V. uvedenej zmluvy obsahuje započítací prejav, kde sa zmluvné strany dohodli, že vzájomné nároky na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné vozidlo sa navzájom započítavajú, teda k úhrade nájomného došlo formou započítania, a teda existencia škody je tiež nepochybne preukázaná. Pokiaľ išlo o účelnosť nájmu, výšku nájomného za jeden deň, ako aj dĺžku nájmu, táto nebola medzi stranami sporná. Účelnosť nájmu bola preukázaná čestným prehlásením poškodeného H. F., z ktorej vyplýva, že náhradné motorové vozidlo používal na rovnaké účely, ako svoje vlastné, teda predovšetkým na cestu do práce. Pre posúdenie nutnosti a účelnosti bolo podstatné, že v dôsledku škodovej udalosti zavinenej klientom zahraničnej poisťovne nemohol poškodený užívať svoje motorové vozidlo a musel si zapožičať náhradné vozidlo po dobu jeho opravy, čo bolo preukázané v rámci dôkaznej povinnosti žalobcu. K prenajatiu náhradného motorového vozidla bol poškodený donútený práve vzniknutou poistnou udalosťou, ktorú nespôsobil a do ktorej sa vinou klienta zahraničnej poisťovne dostal, t.j. poškodenému bol vnútený tento stav a ak z tohto nedobrovoľného skutkového a právneho stavu, do ktorého sa poškodený dostal si uplatnil voči žalovanému náhradu nákladov s touto situáciou vzniknutých, tak takémuto nároku bolo na mieste vyhovieť. Náhrada nákladov za používanie náhradného motorového vozidla len reparuje poškodenému stav, kedy nemohol z titulu poistnej udalosti používať svoje motorové vozidlo. Podľa okresného súdu, kancelária je povinná uhradiť celú vzniknutú skutočnú škodu, ktorá vznikla v majetkovej sfére poškodeného. Touto škodou boli všetky náklady, ktoré v súvislosti s prenajatím náhradného motorového vozidla mu vznikli, teda plná výška nájomného tak, ako bola vyfakturovaná. Nemožno súhlasiť s tým, že je oprávnené odpočítať pevné náklady, ktoré ušetril poškodený tým, že nepoužíval svoje vlastné motorové vozidlo, pretože v prípade takéhoto postupu by potom bolo nevyhnutné ako škodu nahradiť poškodenému aj hodnotu, o ktoré sa hodnota poškodeného motorového vozidla v

dôsledku dopravnej nehody na trhu znížila. Preto okresný súd zaviazal žalovaného k doplatku poistného plnenia v žalovanej sume.

7. Vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané, že žalovaný je s plnením svojho záväzku v omeškaní. Do omeškania sa dostal dňom 12.8.2016, a to s poukazom na , podľa ktorého poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní, po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie, alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. V zmysle je poisťovateľ povinný do 3 mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia. Z listiny založenej v spise od spoločnosti AXA assistance vyplývalo, že bolo ukončené šetrenie poistnej udalosti dňa 27.7.2016 a od tohto dátumu mala kancelária 15 dní, teda do 11.8.2016 lehotu, aby poskytla poistné plnenie v plnej výške, čo sa nestalo, a teda dňom nasledujúcim 12.8.2016 sa dostala do omeškania. Žalobca požadoval úroky z omeškania vo výške 5% z dlžnej sumy, pričom táto výška úrokov bola v súlade s a Nariadenia Vlády SR č. , a preto v tejto výške okresný súd z uplatnenej sumy žalobcovi úroky z omeškania priznal. O trovách konania okresný súd rozhodol v súlade s .

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Odvolateľ zdôraznil, že nemožno súhlasiť s tým, že je oprávnené odpočítať pevné náklady, ktoré ušetril poškodený tým, že nepoužíval svoje vlastné motorové vozidlo, pretože v prípade takéhoto postupu by potom bolo nevyhnutné ako škodu nahradiť poškodenému aj hodnotu, o ktoré sa hodnota poškodeného motorového vozidla v dôsledku dopravnej nehody na trhu znížila. Súd prvej inštancie vec uzavrel s tým, že účelnosť nájmu, výška nájomného za jeden deň, ako aj dĺžka nájmu nebola medzi stranami sporu spornou. Citoval v odvolaní . Žalovaný nerozporoval nárok žalobcu (resp. poškodeného H. F.) (ďalej aj len ako „poškodený“) na úhradu nájomného za užívanie náhradného vozidla čo do jeho dôvodu, ani čo do výšky. Žalovaný mal za to, že k zníženiu poistného plnenia o tzv. pevné náklady pristúpil oprávnene, a to z dôvodu, že za skutočnú škodu nemožno považovať ušetrené náklady spojené s prevádzkou vozidla (náklady na prevádzkové náplne, mazadlá, údržbu a bežné opravy vozidla), a to s poukazom na počet najazdených kilometrov náhradným motorovým vozidlom zo strany poškodeného, ktoré boli ušetrené na jeho strane tým, že počas opravy poškodeného vozidla nemohol toto vozidlo užívať. „Opodstatnenosť zníženia poistného plnenia o tzv. pevné náklady zo strany žalovaného má oporu aj v judikatúre českých a slovenských súdov v obdobných veciach (viď uznesenia Ústavného súdu ČR zo dňa 22.9.2011 sp. zn.: , rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 17.2.2012, sp. zn.: , rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 16.10.2008 sp. zn.: ).“ Žalovaný ozrejmil aj spôsob výpočtu tzv. pevných nákladov (tzn. suma pevných nákladov je v súlade s výpočtom sumy základnej náhrady za jeden najazdený kilometer podľa opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách) a doplnil, že v prípade ich neuplatnenia u žalobcu, by došlo na strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu.

9. Žalovaný v odvolaní namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní nakoľko z podkladov, ktoré doručil žalobca súdu prvej inštancie, podľa žalovaného dostatočným spôsobom nevyplýva, že žalobca je oprávneným subjektom na podanie žaloby, a to s ohľadom na obsah oznámenia o postúpení pohľadávky, ako aj zmluvy o postúpení pohľadávky. Oznámenie o postúpení pohľadávky a zmluvu o postúpení pohľadávky nepovažuje žalovaný za relevantné preukázanie takéhoto postavenia žalobcu, ako aktívne legitimovanú stranu sporu a tento nedostatok nebol v konaní doposiaľ odstránený. Práve kvalifikované preukázanie toho, aký konkrétny nárok bol v skutočnosti postúpený na žalobcu, je nevyhnutnou podmienkou na preverenie toho, či žalobca je alebo nie je v danom konaní aktívne vecne legitimovaný. Žalovaný je toho názoru, že oznámenie o postúpení pohľadávky, ako aj zmluva o postúpení pohľadávky, ktoré boli predložené žalobcom, zakladajú pochybnosti o jeho aktívnej vecnej legitimácii, nakoľko z oznámenia postupcu nevyplýva, o aký konkrétny nárok žalobcu ide, ak postupca v oznámení iba uvedie, že sa jedná o nárok žalobcu v sume 179,52 Eur z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov na prenájom vozidla.

10. V odvolaní žalovaný uviedol, že v konaní poukázal na , podľa ktorého, ak akýmkoľvek spôsobom splynie právo s povinnosťou (záväzkom) v jednej osobe, zanikne právo i

povinnosť (záväzok), ak zákon neustanovuje inak. Súd prvej inštancie sa s touto skutočnosťou v súdnom konaní a ani v rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal.

11. Žalovaný v odvolaní citoval Pokiaľ ide o splnenie prvej podmienky

- existenciu práva na plnenie - žalovaný od počiatku rozporoval, že by mal voči žalobcovi peňažný dlh. O tom, či žalobca mal alebo nemal voči žalovanému z právneho dôvodu uvedeného v žalobe pohľadávku a v akej výške, „rozhodol síce súd prvej inštancie v meritórnom rozhodnutí, ale o správnosti tohto rozhodnutia má žalovaný pochybnosti z dôvodov bližšie špecifikovaných v tomto odvolaní. Pokiaľ ide o splnenie druhej podmienky - zročnosť (splatnosť) pohľadávky - vzhľadom na právny dôvod žalobcom požadovaného plnenia (t. j. poskytnutie poistného plnenia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla), je potrebné prihliadať na osobitnú právnu úpravu vyplývajúcu z in fine zákona o PZP.“ Nárok na náhradu úroku z omeškania možno žalobcovi v konaní priznať iba v intenciách , a tento nárok mu svedčí len v prípade, ak k plneniu zo strany žalovaného nedôjde v lehote určenej na to súdom prvej inštancie v meritórnom právoplatnom rozhodnutí. „Žalovaný v tomto smere dáva do pozornosti aj rozhodovaciu prax súdov, osobitne rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 27.2.2017, z ktorého odôvodnenia (najmä body 14 až 17 citovaného rozsudku) vyplýva, že žalovaný ako poisťovňa by sa mohla dostať do omeškania až v prípade nesplnenia povinnosti uloženej jej právoplatným rozhodnutím zaplatiť žalobcovi výšku priznanej pohľadávky.“

12. V odvolaní žalovaný citoval a a zdôraznil, že okresný súd nesie zodpovednosť za ním vydané rozhodnutie, a to z hľadiska obsahovej, ako aj právnej stránky, tzn. je povinný dbať na to, aby v rozhodnutí boli najmä označené strany sporu, predmet konania, súd, senát/samosudca, aby rozhodnutie obsahovalo výrok (v súlade s návrhom, ak sa nejedná o konanie, v ktorom možno rozhodovať ultra petitum), dostatočné a presvedčivé odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Citoval z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 4.7.2012, z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 21.2.2012, a tiež z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 16.9.2013. „V zmysle judikátu R 37/1985, výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie (teraz ) dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov konania a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané, a právne posúdenie zisteného skutočného stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. V zmysle judikátu R 46/1985, ak súd neuvedie v odôvodnení rozsudku o náhrade mzdy, akým spôsobom dospel k zisteniu priemerného zárobku pracovníka, z ktorého vychádzal pri určení výšky náhrady mzdy, je výrok rozsudku o priznaní náhrady mzdy nepreskúmateľný“. Ak súd prvej inštancie neskúmal nárok žalovaného na odpočet tzv. pevných nákladov, ani jeho výšku a dôvodnosť, tak podľa žalovaného nesprávne vec právne posúdil (odvolací dôvod v zmysle ) a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod v zmysle ). 13. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie v rozsudku neuviedol, akými úvahami sa pri vyhodnocovaní procesnej obrany žalovaného v časti odpočtu tzv. pevných nákladov riadil, z akých dôvodov na argumentáciu žalovaného neprihliadol, resp. ako sa s ňou vysporiadal, z akého dôvodu sa pri posudzovaní nároku na odpočet pevných nákladov odklonil od judikatúry súdov vyššieho stupňa, a prečo nevykonal dokazovanie v tomto rozsahu, hoci bolo žalovaným navrhnuté, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok podľa žalovaného nepreskúmateľný, čím došlo k porušeniu a súčasne tým bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia ).

14. Z rozsudku nie je dostatočne zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca je aktívne legitimovaným v spore, či posúdil možné splynutie práva s povinnosťou v zmysle „ v dôsledku postúpenia pohľadávky z poškodeného na žalobcu, či skúmal rozpor medzi identifikáciou pohľadávky v zmluve o postúpení pohľadávky a sumou odplaty uvedenej v zmluve o postúpení pohľadávky, a preto je rozsudok arbitrárny, čím došlo k porušeniu ustanovenia (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia v spojitosti s ustanovením §

220 ods. 2 ) a súčasne tým bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia ).“

15. Žalovaný namietal v odvolaní, že ak súd prvej inštancie neposúdil, či žalobca je subjektom oprávneným podať žalobu, či v dôsledku postúpenia pohľadávky nedošlo k splynutiu práva s povinnosťou, a teda k zániku uplatneného nároku, neskúmal rozpor medzi identifikáciou pohľadávky v zmluve o postúpení pohľadávky a sumou odplaty uvedenou v zmluve o postúpení pohľadávky, nedostatočne zistil skutkový stav veci (odvolací dôvod v zmysle ), v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod v zmysle ) a následne vec nesprávne právne posúdil (odvolací dôvod v zmysle ). „Ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania podľa ustanovenia zákona o PZP s tým, že ho naviazal na moment ukončenia šetrenia poistnej udalosti namiesto toho, aby ho naviazal na márne uplynutie patričnej lehoty na plnenie určenej v rozsudku, vec nesprávne právne posúdil (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia ).“

16. V odvolaní žalovaný uviedol, že ak súd prvej inštancie nevysvetlil dôvody, pre ktoré sa odklonil od rozhodnutí súdov vyššieho stupňa v obdobných právnych veciach, vydal nepreskúmateľné rozhodnutie, čím došlo podľa žalovaného k porušeniu (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia v spojitosti s ) a súčasne tým bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia ). Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok okresného súdu a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie eventuálne postup podľa spočívajúci v zmene napadnutého rozsudku tak, že návrh žalobcu sa zamieta.

17. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý tvrdenie žalovaného ohľadne odpočtu nákladov, ktoré by poškodený inak vynaložil na prevádzku svojho vozidla ak by k jeho poškodeniu nedošlo, považoval za neopodstatnené, nakoľko prevádzkové náklady (prevádzkové náplne, mazadlá a iné) nie sú súčasťou nájomného a poškodený ich musí vynaložiť rovnako aj počas doby prenájmu náhradného vozidla. Názor okresného súdu je tak nepochybne správny. Stotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu, podľa ktorého pokiaľ ide o prevádzkové náklady, tak išlo o neoprávnené zníženie poistného plnenia a to vzhľadom k tomu, že z povinného zmluvného poistenia sa hradí skutočná škoda, teda hradí sa to, o čo sa reálne majetok poškodeného znížil v súvislosti so škodovou udalosťou. Je nepochybné, že poškodený musel vynaložiť náklady za prenájom motorového vozidla tak, ako boli vyfakturované, teda o túto hodnotu sa jej majetok reálne znížil a predstavuje teda škodu, ktorú je povinný hradiť v celom rozsahu žalovaný. Pokiaľ ide o prevádzkové náklady, ktoré poškodený mal ušetriť tým, že nepoužíval svoje vlastné motorové vozidlo, tak takéto odpočítanie nákladov okresný súd považoval za neoprávnené aj z toho dôvodu, že je nepochybné, že cena motorového vozidla, ktoré bolo pri dopravnej nehode poškodené sa na trhu reálne znížila a ak by sa teda mala znížiť hodnota poistného o to, čo poškodený ušetril na prevádzkových nákladoch, tak potom by bolo potrebné ako škodu zohľadniť aj tú skutočnosť, že v súvislosti so škodovou udalosťou sa znížila samotná hodnota motorového vozidla, a to nepochybne o sumu väčšiu, než je suma, ktorá spočíva v prevádzkových nákladoch. V zmysle rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. zo dňa 19.09.2018: „Vždy tá sporová strana, ktorá tvrdí skutočnosti, je nositeľom dôkaznej povinnosti k týmto poskytnutým tvrdeniam. Tak to bolo aj vo vzťahu k žalovanému, ktorý ak namietal tvrdenia a dôkazy o výške a dôvodnosti uplatnenej škody žalobcom, bolo na ňom, na žalovanom, aby poskytol okresnému súdu nielen tvrdenia, ale aj dôkazy, ktorými namietal výšku uplatnenej škody žalobcom.“ Tvrdenia žalovaného ohľadne odpočtu pevných prevádzkových nákladov tak považoval žalobca za účelové bez reálneho základu a preukázania relevantnými dôkazmi. V danom smere sa jedná o ničím nepodloženú úvahu žalovaného, ktorá nemá reálny základ a ani právny rámec oprávnenosti. Je to len účelové krátenie poisťovne, ktoré je preukazované iba tvrdením žalovaného, a to predložením ním vypočítanej výšky škody. Náhrada škody má podľa žalobcu plniť reparačnú funkciu a má zaistiť plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nakoľko poškodený bol nie vlastným pričinením po dobu opravy fakticky obmedzený v užívaní vlastného vozidla.

18. Pokiaľ ide o namietanú aktívnu legitimáciu žalobcu a z toho vyplývajúci vznik škody, tak poškodený riadne uzatvoril so žalobcom dňa 28.07.2016 zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorej predmetom bol nárok na náhradu škody vyplývajúcej z poistnej udalosti zo dňa 30.06.2016 z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla, ktoré poškodenému prenajal

žalobca. V zmysle bodu 5. predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky je zrejmé, že k úhrade faktúry došlo na základe vzájomného zápočtu, v dôsledku čoho žalobca vstúpil do práv a povinností poškodeného. V danom smere zdôraznil, že všeobecné súdy Slovenskej republiky v obdobných veciach tvrdenia žalovaného neuznávajú a zmluvu o postúpení pohľadávky považujú za platne uzatvorenú. Z odôvodnenia právoplatného rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. zo dňa 03.05.2018 vyplýva, že žalobca v konaní preukázal, že škoda v uplatnenom rozsahu poškodenému vznikla, a to na základe dohody o započítaní podľa čl. 5 zmluvy o postúpení pohľadávky. Podľa tejto dohody zanikli vzájomné pohľadávky zmluvných strán tejto dohody, konkrétne pohľadávka poškodeného voči žalobcovi podľa čl. 4 zmluvy o postúpení pohľadávok (t.j. odplata za postúpenie pohľadávky) a pohľadávka žalobcu voči poškodenému z titulu nájomného zo zmluvy o nájme. Rovnako aj Krajský súd v Prešove vo svojom rozhodnutí sp. zn. , námietku žalovaného týkajúcu sa aktívnej vecnej legitimácie neakceptoval. Tvrdenia žalovaného sú preto neopodstatnené.

19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že pokiaľ ide o úrok z omeškania, tak do omeškania s plnením poistného plnenia v prípade, ak poisťovňa predmetné plnenie neoprávnene kráti alebo ho vôbec neprizná, sa možno podľa zákona o PZP dostať už po uplynutí 15 dní od rozhodnutia poisťovne o likvidácii poistnej udalosti, nakoľko poisťovateľ, t.j. žalovaný má zákonnú povinnosť v tejto lehote poskytnúť poškodenému poistné plnenie v rozsahu na aký má nárok. Moment, kedy sa poisťovňa dostáva do omeškania je tak nezávislý od rozhodnutia súdu, na rozdiel od určenia oprávnenosti žalovanej istiny a žalovanej výšky úrokov z omeškania, kde súd posúdi, či je žalobcom uplatnený nárok dôvodný. V prípade určenia začiatku plynutia omeškania tak súd len deklaruje už existujúci stav, nakoľko pohľadávka na náhradu zvyšných vynaložených nákladov tu existovala už pri rozhodnutí poisťovne o poskytnutí kráteného poistného plnenia. Ak ale súd žalobu zamietne ako nedôvodnú, tak deklaruje oprávnenosť a zákonnosť výšky poisťovňou poskytnutého plnenia, z čoho jasne vyplýva, že sa poisťovňa nemohla dostať do omeškania. V zmysle uvedeného preto považoval žalobca uplatnený úrok z omeškania za zákonný a plne dôvodný. V danom smere tiež poukázal na rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -52 zo dňa 13.12.2016, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. , v ktorom súd uviedol, že žalovaný bol v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku v rovine náhrady škody, v dôsledku čoho bol dôvodne uplatnený úrok z omeškania. Okresný súd v tejto časti zohľadnil tú skutočnosť, že úrok z omeškania bol priznaný podľa v spojení s Nariadenia vlády SR č. vo výške zákonnej sadzby úroku z omeškania. Na základe hmotno-právnej úpravy, ktorá vyplýva z , a to konkrétne z , okresný súd postupoval pri ustálení dôvodného momentu vzniku omeškania sa žalovaného skonštatujúc, že s ohľadom na povahu uplatnenej pohľadávky, ktorá predstavovala právo žalobcu na náhradu škody a nie samotné poistné plnenie, nebol priestor pre posudzovanie vzniku omeškania podľa Namietal použiteľnosť žalovaným uvedených rozhodnutí na tento prípad, nakoľko nezohľadňujú špecifiká skutkového a právneho stavu predmetnej veci. Konštatoval, že napadnutý rozsudok okresného súdu považoval za vecne správny, zákonný a dostatočne odôvodnený. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutia, podľa žalobcu, nemožno chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument bola daná podrobná odpoveď, ale iba na argument, ktorý je pre vec rozhodujúci. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR č.k. -30 súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, čo podľa žalobcu napadnutý rozsudok nepochybne spĺňa.

20. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na svojej argumentácii v otázke odpočtu tzv. pevných nákladov, pričom zdôraznil, že žalobca vo svojom vyjadrení neuvádza žiadnu novú právnu argumentáciu, ktorú by adekvátne odôvodnil, napr. „odkazom na rozhodnutia všeobecných súdov SR/ČR a zotrváva na svojich tvrdeniach, že mu má byť nahradená skutočná škoda, ktorá mu v súvislosti so škodovou udalosťou vznikla, pričom opomína fakt, že v dôsledku škodovej udalosti nemohol poškodený užívať svoje vozidlo (bolo poškodené a vyžadovalo opravu), a teda v danom čase nemusel vynakladať náklady spojené s prevádzkou vozidla, náklady na prevádzkové náplne, mazadlá, údržbu a bežné opravy vozidla a jeho opotrebenie (tzv. pevné náklady). Žiadnym spôsobom sa nevysporiadal (rovnako ako ani súd prvej inštancie) s rozhodnutiami všeobecných súdov ČR, ktoré sa touto právnou otázkou v minulosti zaoberali, posúdili ju a zaujali k nej jednoznačné stanovisko, ktoré bolo žalovaným v tomto konaní prezentované. Je pritom potrebné uviesť, že právna úprava v tejto právnej oblasti bola v čase vydania týchto rozhodnutí v ČR totožnou s právnou úpravou v SR, a preto sú závery všeobecných súdov ČR aplikovateľné aj na tento prípad.“ V ďalšej časti svojho

vyjadrenia opakovane zopakoval argumentáciu vo vzťahu k dôvodnosti odpočtu tzv. pevných nákladov opakovane a opäť odkázal na „a) skutočnosť, že predmetom konania je v podstate nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená dopravnou nehodou, pričom v oblasti občianskeho práva platí zásada, že sa uhrádza iba skutočná škoda, ktorej výšku musí poškodený v súdnom konaní preukázať (predmetom náhrady nie je obvyklá škoda, či predpokladaná škoda); z povahy veci jednoznačne vyplýva, že o náklady/výdavky, ktoré poškodený ušetril tým, že nepoužíval poškodené motorové vozidlo, musí byť rozsah náhrady škody znížený, inak by na strane poškodeného došlo k bezdôvodnému obohateniu, b) Uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa 22.9.2011, sp. zn.: , Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 17.2.2012, sp. zn.: , Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 16.10.2008, sp. zn.: .“ Žalovaný v konaní namietal nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, nakoľko ten doposiaľ túto skutočnosť adekvátnym spôsobom nepreukázal. Nie je pritom úlohou žalovaného v konaní žalobcovi radiť, akým spôsobom tak má učiniť. „Súd prvej inštancie sa touto právnou otázkou v napadnutom rozsudku dostatočne nevysporiadal, v dôsledku čoho je rozsudok arbitrárny.“„Žalovaný v konaní opakovane poukazoval na ustanovenie v platnom znení (ďalej aj len ako ““), podľa ktorého, ak akýmkoľvek spôsobom splynie právo s povinnosťou (záväzkom) v jednej osobe, zanikne právo i povinnosť (záväzok), ak zákon neustanovuje inak. Súd prvej inštancie sa s touto skutočnosťou v konaní a ani v rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal, hoci zodpovedanie tejto právnej otázky je v danej veci kľúčovým.“

21. Žalovaný vo svojom vyjadrení citoval , , a konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia nevyplýva poisťovateľovi bez ďalšieho povinnosť - automaticky - v lehote 15 dní od skončenia šetrenia škodovej udalosti poskytnúť poškodenému poistné plnenie tak, ako to tvrdí žalobca vo svojom vyjadrení. Z vyplývajú povinnosti, ktoré je poisťovateľ povinný splniť v lehote troch mesiacov odo dňa oznámenia škodovej udalosti. Z vyplýva, že poisťovateľ má o. i. povinnosť poskytnúť poistné plnenie iba vtedy, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný. Iba v prípade, ak na základe vykonaného šetrenia škodovej udalosti dospeje poisťovateľ k záveru, že nárok poškodeného na náhradu škody je preukázaný, čo do dôvodu a výšky, poskytne poškodenému poistné plnenie, a to v lehote 15 dní odo dňa ukončenia šetrenia škodovej udalosti podľa Z uvedených dôvodov je výklad prezentovaný žalobcom podľa žalovaného nesprávny. „Dňa 30.6.2016 došlo ku škodovej udalosti. Žalovaný ukončil šetrenie škodovej udalosti a jeho výsledky poškodenému oznámil podaním zo dňa 27.7.2016. Uvedené nebolo doposiaľ medzi stranami sporu sporným. Je teda zrejmé, že žalovaný v lehote stanovenej ustanovením zákona o PZP splnil svoju povinnosť, ukončil šetrenie škodovej udalosti a na jeho základe poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu, v ako bolo preukázané. Zároveň poškodenému oznámil dôvody, pre ktoré neposkytol poistné plnenie v spornom rozsahu (tzn. v rozsahu domnelého nároku uplatneného žalobcom voči žalovanému v tomto konaní).“ Názor žalobcu o správnom stanovení momentu, od ktorého si poškodený (resp. žalobca) môže v konaní uplatňovať nárok na úhradu úrokov z omeškania, nemá oporu v a možno ho hodnotiť ako svojvoľný. „Úprava úrokov z omeškania obsiahnutá v ustanovení zákona o PZP je vo vzťahu k úprave obsiahnutej v ustanovení Občianskeho zákonník úpravou “lex specialis“. Ak by žalovaný pripustil správnosť aplikácie právneho názoru žalobcu, v praxi by to znamenalo, že žalobca (resp. poškodený) si môže voči žalovanému uplatňovať nárok na úhradu úrokov z omeškania za jedno omeškanie duplicitne, raz podľa ustanovenia zákona o PZP a raz podľa ustanovenia .“ Žalovaný dal odvolaciemu súdu, ako aj žalobcovi „do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.11.2018, sp. zn.: , z ktorého vyplýva právny názor rovnaký, ako bol žalovaným v súvislosti s otázkou momentu vzniku nároku na úhradu úrokov z omeškania v tomto konaní prezentovaný., z ktorého aj citoval. Z citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je podľa žalovaného zrejmé, že: a) pokiaľ žalovaný ako poisťovateľ v lehote troch mesiacov odo dňa oznámenia škodovej udalosti skončil šetrenie škodovej udalosti a oznámil poškodenému poistné plnenie vo výške, v akej ho považuje za dôvodné a preukázané, eventuálne poškodenému oznámil dôvody, pre ktoré neposkytol poistné plnenie, resp. pre ktoré ho krátil, splnil si svoju zákonnú povinnosť, a to bez ohľadu na výsledok, akým bola predmetná škodová udalosť zo strany žalovaného ako poisťovne ukončená, b) správnosť záveru poisťovateľa v samotnom vysvetlení, z akého dôvodu odmietol poskytnúť poistné plnenie, resp. z akého dôvodu ho krátil, je pritom irelevantná, nakoľko v zmysle citovaného ustanovenia je poisťovateľ povinný „len“ poskytnúť písomné vysvetlenie a toto doručiť poškodenému v určenej lehote; to, že poisťovňa neodôvodnila odmietnutie, resp. krátenie poistného plnenia podľa predstáv žalobcu,

nemožno vykladať spôsobom, že by si túto povinnosť nesplnila vôbec a následne prijať záver, že nesplnením tejto povinnosti sa dostala v zmysle zákona o PZP do omeškania.“ Žalovaný si svoju povinnosť v zmysle splnil a v lehote troch mesiacov odo dňa oznámenia škodovej udalosti ukončil jej šetrenie, poskytol poškodenému poistné plnenie v preukázanom rozsahu a rovnako tak poškodenému oznámil dôvody, pre ktoré poistné plnenie za sporné nároky neposkytol. „Poškodenému tak nevznikol nárok na úhradu úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia zákona o PZP (tzn. uplynutím lehoty 15 dní odo dňa ukončenia šetrenia poistnej udalosti). Iba v prípade, ak by súd uznal žalobcom uplatnený domnelý nárok za dôvodný a zaviazal žalovaného k jeho úhrade v meritórnom rozhodnutí a v prípade, ak by žalovaný takto judikovanú pohľadávku v paričnej lehote nesplnil, jej uplynutím by žalobcovi vznikol nárok na úhradu úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia .“ „Výklad prezentovaný v tomto rozsudku Najvyššieho súdu SR je - vzhľadom na skutočnosť, že rieši skutkovo rovnakú právnu otázku ako je predmetom tohto konania - pre odvolací súd záväzný, a to v súlade s ústavným princípom právnej istoty a princípom legitímnych očakávaní.“ Správnosť záveru poisťovateľa v samotnom vysvetlení, z akého dôvodu odmietol poskytnúť plnenie je pritom irelevantný, „nakoľko v zmysle citovaného uznesenia je poisťovateľ povinný „len“ poskytnúť písomné vysvetlenie a toto doručiť poškodenému, čo v prejednávanom prípade žalovaná ako poisťovateľ v lehote troch mesiacov aj splnila. To, že žalovaný neodôvodnil odmietnutie poistného plnenia podľa predstáv žalobcu, nemožno vykladať spôsobom, že by si túto povinnosť nesplnila vôbec a následne prijať záver, že nesplnením tejto povinnosti sa dostala v zmysle zákona o PZP do omeškania.“

22. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne k momentu rozhodovania odvolacieho súdu nevyjadril.

23. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcu podľa v spojení s bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania , bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa . Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

24. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -182 zo dňa 18.9.2019, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

25. Podľa , , odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

26. Za aplikácie relevantných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný krajským súdom v zmysle odvolacích dôvodov žalovaného, ktorý v podanom odvolaní namietal nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, úroky z omeškania, skutočnú škodu a odpočet tzv. pevných nákladov. Odvolacie dôvody žalovaný špecifikoval najmä ako porušenie v spojení s , kedy bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle . Zároveň tým, že podľa žalovaného okresný súd neskúmal dostatočne nárok na odpočet tzv. pevných nákladov, došlo k porušeniu a tiež , konštatoval žalovaný, že žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom a teda išlo o odvolací dôvod podľa , keďže podľa žalovaného nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný v spore. Tým, že podľa žalovaného okresný súd neposúdil, či je žalobca subjektom oprávneným podať žalobu, či v dôsledku postúpenia pohľadávky nedošlo k splynutiu práva s povinnosťou, a teda k zániku uplatneného nároku, neskúmal rozpor medzi identifikáciou pohľadávky. Nedostatočne zistil skutkový stav veci, preto žalovaný konštatoval naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle , v dôsledku čoho mal okresný súd dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam, s poukazom na . Ďalej v odvolaní žalovaný uviedol „Ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania podľa ustanovenia zákona o PZP s tým, že ho naviazal na moment ukončenia šetrenia poistnej udalosti namiesto toho, aby ho naviazal na márne uplynutie patričnej lehoty na plnenie určenej v rozsudku, vec nesprávne právne posúdil (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia ). Ak súd prvej inštancie nevysvetlil dôvody, pre ktoré sa odklonil od rozhodnutí súdov vyššieho

stupňa v obdobných právnych veciach, vydal nepreskúmateľné rozhodnutie, čím došlo k porušeniu ustanovenia (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia v spojitosti s ustanovením ) a súčasne tým bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia “ (č.l. 132 spisu).

27. Vo všeobecnosti k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd považuje za podstatné na tomto mieste poukázať na to, že s ohľadom aj na iné odvolacie sporové právne veci prebiehajúce medzi rovnakými sporovými stranami sa zdôrazňuje, že každú z nich môžu posudzovať len v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov. Uvedené teda znamená, že pri konkrétnej sporovej právnej veci môže krajský súd posudzovať a vyjadrovať sa k záverom obsiahnutým v napadnutom rozsudku okresného súdu len v úzkej väzbe na vymedzené odvolacie dôvody. Zdôrazňuje odvolací súd, že teda v konkrétnej sporovej právnej veci ak odvolateľ neurobil predmetom posudzovania odvolacieho konania konkrétne zadefinované odvolacie dôvody, tak potom nemohlo byť rozhodnutie okresného súdu, jeho správnosť vyhodnocovaná v rovine iných odvolacích dôvodov, ktoré vyvstali v iných veciach, ktoré boli prejednávané krajským súdom ako súdom odvolacím. Krajský súd akcentuje, že preto v prejednávanej sporovej právnej veci sa mohol vyjadrovať vo väzbe k záverom okresného súdu obsiahnutým v napadnutom rozsudku okresného súdu, len k tomu, čo odvolateľ rozporoval v rámci odvolacieho konania, a to čo sa nestalo predmetom odvolacieho konania, zostalo len v záveroch vyjadrených okresným súdom v napadnutom rozhodnutí. Je preto namieste zdôrazniť tento postup krajského súdu, a to aj vo vzťahu k princípu právnej istoty s poukazom na Čl. 2 ods. 2 . Opätovne akcentuje odvolací súd, že ak niektoré závery okolnosti neurobil odvolateľ spornými vo vyvolanom odvolacom konaní, tak zákonite ani k nim nemal priestor možnosť sa vyjadriť odvolací súd, a tým boli ponechané závery okresného súdu, vyjadrené v napadnutom rozhodnutí.

28. V procesnej rovine žalovaný považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre neúplnosť dôvodov podľa odvolateľa rozhodných pre vecne správne rozhodnutie sporu. Uvedený dôvod podradil pod . Za naplnenie nesprávneho procesného postupu, znemožňujúceho žalovanej strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, považoval odvolateľ to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými dôkazmi a tvrdeniami uplatnenými v rámci obrany voči žalobe.

29. K vyššie uvedenému odvolací súd primárne uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. ). Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

30. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.

31. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

32. Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa . Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.

33. V danom prípade podľa odvolacieho súdu k takej žalovaným namietanej vade procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorá by predstavovala naplnenie , nedošlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. ). Aj Európsky sú pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, ; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303

- B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri ). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle . Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

34. Odvolateľ teda v podstate vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil s ním predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom a že okresný súd v konečnom dôsledku vychádzal zo záveru o neunesení dôkazného bremena žalovaného vo vzťahu k jeho obrane, založenej primárne na potrebe vyhodnotiť pevné náklady ako bezdôvodné obohatenie žalobcu, že nedostatočne vyhodnotil úroky z omeškania požadované žalobou, aktívnu legitimáciu žalobcu ako i ďalšími skutočnosťami uvedenými v odvolaní. Nie je však možné dôvodne vytýkať súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí v odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou sporových strán podľa predstáv odvolateľa. V rámci celého prvoinštančného konania mal žalovaný vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojej obrany voči žalobe i jej preukázania. To, že v konečnom dôsledku súd prvej inštancie dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena na preukázanie obrany uplatnenej žalovanou stranou a žalobe vyhovel, teda, že žalovaný v spore neuspel, nie je možné interpretovať ako porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

35. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia ( ), nezakladá dôvodnosť odvolania podľa .

36. Odvolací súd na tomto mieste uvádza, že základom jeho rozhodnutia bolo teda posúdenie (ne)dôvodnosti odvolania žalovaného zo dňa 29.10.2018, z ktorého boli vzaté do úvahy len tie odvolacie dôvody, ktoré nemali charakter novoty uplatnenej až v rámci odvolacieho konania. Krajský súd sa oboznámil s námietkou aktívnej vecnej legitimácie, tak ako ju vykvalifikoval žalovaný v ním podanom odvolaní zo dňa 29.10.2018. V tomto smere sa poukazuje osobitne i na zápisnicu z ústneho pojednávania uskutočneného okresným súdom, keď okresný súd uviedol svoje vyjadrenie v zápisnici, vo vzťahu k námietke žalovaného v rovine aktívnej legitimácie žalobcu. Vzhľadom k procesno-právnemu stavu krajský súd odkazuje na Zmluvu o postúpení pohľadávky, tak ako je súčasťou spisového materiálu č.l. 8 a nasl. spisu, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom ako postupníkom a poškodeným F. H., nar. X.X.XXXX, bytom P. XXX/X, XXX XX S., podľa ktorej sa v bode 1. konštatuje, že z dôvodu poistnej udalosti má poškodený ako postupca peňažnú pohľadávku voči žalovanému z titulu nároku na náhradu účelne vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného vozidla, v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou zo dňa 30.6.2016 na vozidle Škoda Octavia, EČV:MT612DV, ktorú pohľadávku voči žalovanému poškodený Zmluvou o postúpení pohľadávky postúpil žalobcovi postupníkovi za odplatu. Z obsahu Zmluvy o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a poškodeným vyplynulo, že predmetom postúpenia bol nárok poškodeného voči poisťovni, súčasťou ktorého nároku na poistné plnenie bola i náhrada nákladov, ktoré boli následne uplatnené žalobou. Krajský súd dodáva, že poškodený bol veriteľom, pretože mal pohľadávku voči poisťovni z titulu poistnej udalosti v náhrade nákladov za prenájom vozidla, ktorú postúpil žalobcovi, preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného v odvolaní. Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 26.7.2018 (č.l. 108 spisu) vyplývajú hodnotenia okresného súdu, ktoré právny zástupca žalovaného napriek jeho prítomnosti na pojednávaní nespochybnil, napriek poučeniu podľa a z ktorých vyplýva „S poukazom na ustanovenie súd uviedol, ktoré tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré nesporné a ktoré dôkazy vykoná ktoré nevykoná. Nesporné je, že medzi účastníkmi je záväzkový vzťah založený zmluvou o poistení, ako ja zákonom o povinnom zmluvnou poistení. Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu žalobcu, namietanú žalovaným, súd túto považuje za danú na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, pričom pohľadávka je v tom bode 1 zmluvy o postúpení pohľadávok špecifikovaná určito, jasne a zrozumiteľne, stranám bolo jasné , ktorú pohľadávku a akú konkrétnu pohľadávku postupujú. Pokiaľ ide o zmluvu o nájme tak, ako bola predložená v písomnej podobe, túto súd považuje za neplatnú, vzhľadom k tomu, že ju uzatvárala organizačná zložka, teda zmluva je absolútne neplatná v tejto písomnej podobe, nemôže toto skonvalidovať ani dodatok k tejto zmluve pripojený. Avšak zmluva o nájme motorového vozidla nevyžaduje písomnú formu a súd túto považuje zmluvu za platne uzavretú v ústnej forme. Pokiaľ ide o nárok žalobcu v tomto štádiu konania súd ho považuje minimálne za osvedčený“ (č.l. 108 rub spisu). Vo vzťahu k vyhodnoteniu aktívnej legitimácie sa poukazuje odvolacím súdom na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v tejto časti.

37. Žalovaný v odvolaní namietal úroky z omeškania, tak ako bolo o nich rozhodnuté okresným súdom s poukazom na pričom uvedená argumentácia žalovaného bola použitá až v odvolacom konaní, teda podľa obsahu spisového materiálu žalovaný ju neuplatnil v konaní pred okresným súdom, a preto za dôslednej aplikácie v tomto smere odvolací dôvod žalovaného, vo vzťahu k úrokom z omeškania, tak ako bol zadefinovaný v celom ods. IV. odvolania, predstavoval novotu v odvolacom konaní, na ktorú nebolo možné zo strany krajského súdu prihliadať, keďže nebol preukázaný žiaden zo zákonných dôvodov v zmysle až d) . Preto potom už len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaný vo vyjadrení zo dňa 9.1.2019 dával do pozornosti odvolacieho súdu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. a konštatoval, že „Výklad prezentovaný v tomto rozsudku Najvyššieho súdu SR je - vzhľadom na skutočnosť, že rieši skutkovo rovnakú právnu otázku ako je predmetom tohto konania - pre odvolací súd záväzný, a to v súlade s ústavným princípom právnej istoty a princípom legitímnych očakávaní“, tak zo strany odvolacieho súdu táto argumentácia, za situácie, že sa viazala na odvolací dôvod, tak ako bol zadefinovaný v odvolaní, ktorý však nebol predmetom uplatnenej obrany žalovaného pred

súdom prvého stupňa (čo už v tomto rozhodnutí odvolací súd konštatoval) bez ďalšieho, za situácie, že nebol naplnený žiaden z dôvodov , nemohla byť, pre odvolací súd, vo vzťahu k posúdeniu uvedeného odvolacieho dôvodu relevantná.

38. V rámci podaného odvolania pod bodom II. žalovaný namietal závery okresného súdu, ktorý návrhu žalobcu vyhovel. Mal za to, že oprávnene pristúpil k zníženiu poistného plnenia, a to z dôvodu, že za skutočnú škodu nemožno považovať ušetrené náklady spojené s prevádzkou motorového vozidla (náklady na prevádzkové náplne, mazadlá, údržbu, bežné opravy vozidla), a to s poukazom na počet najazdených kilometrov náhradným motorovým vozidlom, ktoré boli ušetrené na jeho strane (poškodeného) tým, že počas opravy poškodeného vozidla nemohol toto vozidlo užívať. Opodstatnenosť takéhoto zníženia odvodzoval žalovaný poukazom na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky v odvolaní označené ako sp.zn. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 22.9.2011, a tiež s poukazom na rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn. a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16.10.2008 sp.zn. , s ktorými rozhodnutiami sa odvolací súd dôsledne, napriek tomu, že ide o rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a okresného súdu, oboznámil.

39. V odvolaní žalovaný namietal, že okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho argumentáciou. Z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. vyplývajú závery, na ktoré poukazoval žalovaný v odvolaní. Je zrejmé, že argumentácia žalovaného v tomto smere je použitá z predmetného rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky. Okresný súd dospel v napadnutom rozsudku k záveru, v zmysle ktorého, „Nemožno súhlasiť s tým, že je oprávnené odpočítať pevné náklady, ktoré ušetril poškodený tým, že nepoužíval svoje vlastné motorové vozidlo, pretože v prípade takéhoto postupu by potom bolo nevyhnutné ako škodu nahradiť poškodenému aj hodnotu, o ktoré sa hodnota poškodeného motorového vozidla v dôsledku dopravnej nehody na trhu znížila.“ Napriek tomu, že žalovaný nesúhlasil s okresným súdom v závere o pevných nákladoch, tak na túto argumentáciu okresného súdu v celom jej rozsahu nereagoval, venoval pozornosť len časti o pevných nákladoch, a ďalej časti v rovine potreby náhrady hodnoty, o ktorú sa znížila cena motorového vozidla, nevenoval pozornosť, napriek tomu, že z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. to vyplývalo i zo záveru „Mimo to, městský soud svůj závěr ještě posiluje o následujíci argumentaci: „Byla- li by vedena úvaha tímto směrem, tedy, že poškozený neopotřebovává svůj automobil, pak by bolo třeba přihlédnout i k té skutečnosti, že automobil poškozený při dopravní nehodě a následně opravený má obvykle nižší hodnotu, než automobil nepoškozený“. Na tuto argumentaci sama stěžovatelka nijak ani nereaguje“. Ak potom okresný súd svoje závery spojil s skonštatovaniami zhodnými ako sú uvádzané v rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. a žalovaný, bez toho aby argumentačne venoval pozornosť i tomuto dôvodu, pre ktorý okresný súd nevyhodnotil argumentáciu žalovaného v rovine uplatnenia nároku na odpočet pevných nákladov ako rozhodujúcu, viedli odvolací súd k záveru, že nebol priestor na to, aby vyhodnotil odvolaciu argumentáciu žalovaného v tejto rovine ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu.

40. V rámci podaného odvolania žalovaný poukazuje i na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. , po dôslednom oboznámení sa s ním odvolací súd uvádza, že v časti IV. sa konštatuje i uvedenie „Při určování výše náhrady za pronájem náhradního vozidla v rámci náhrady škody je však aplikace uvedeného ustanovení vyloučena, neboť zákonem stanovené paušalizované náhrady se vztahují pouze na výpočet cestovních náhrad při pracovních cestách zaměstnanců. Jejich byť podpůrná aplikace na kalkulaci úspory nákladů na provoz vlastního poškozeného vozidla je proto z logiky věci vyloučena (věcná působnost zákona o cestovních náhradách je odlišná srov. § 1 zák. 119/1992 Sb.). Z dikce ust. § 442 obč. zák. vyplývá povinnost škůdce nahradit konkrétní škodu v prokázané výši. Při určování její výše nelze zohledňovat jakékoliv paušalizované odpočty, ale vždy se vychází z konkrétní, reálné výše skutečné škody. Skutečnou škodou je rozdíl mezi náklady na vypůjčení náhradního osobního automobilu a náklady, jež by poškozený, nebýt škodné události, vynaložil na provoz svého automobilu; avšak vždy je třeba vycházet z konkrétní situace. V daném případě úspora nějakých konkrétních nákladů na provoz vlastního vozu po dobu, kdy nemohl být používán, nebyla tvrzena ani prokázána. Ostatně žalovaná nepožaduje snížení náhrady za půjčovné o žalobkyní uspořené provozní náklady po dobu opravy vozu, nýbrž snížení o náhradu jízdních výdajů, na níž má nárok zaměstnanec vůči svému zaměstnavateli za použití vlastního vozu při pracovní cestě konané ve prospěch zaměstnavatele. Snížení náhrady nákladů vynaložených na nájem náhradního vozidla v případě poškození vozidla vlastního přichází samozřejmě v úvahu, to ostatně

vyplývá i z dosavadní publikované judikatury, avšak nelze tuto náhradu snižovat o částky paušálně stanovené právním předpisem pro účely a případy zcela odlišné. Protože dovolání z hlediska řešení právní otázky zásadního významu není důvodné, Nejvyšší soud dovolání žalované zamítl podle § 243b odst. 2 část věty před středníkem o.s.ř.“. Ak teda žalovaný v odvolaní uvádzal, že ozrejmil spôsob výpočtu pevných nákladov v súlade s výpočtom základnej náhrady za jeden najazdený kilometer podľa opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách a doplnil, že v prípade ich neuplatnenia u žalobcu by došlo na strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu, pričom sa dovolával v tejto časti odvolania i rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16.10.2008 sp.zn. bez toho, aby bližšie objasnil, na základe čoho zotrváva na výpočte sumy základnej náhrady za jeden najazdený kilometer podľa opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách a ak z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré poukazoval samotný žalovaný vyplýva, že takéto použitie neprichádza do úvahy, tak potom nebol priestor na to, aby sa odvolací súd v tejto rovine s odvolateľom stotožnil a vyhodnotil jeho argumentáciu v rovine potreby odpočtu pevných nákladov v sume ním uplatnenej ako relevantnú. Pokiaľ išlo o rozhodnutie okresného súdu, na ktoré poukazoval žalovaný v odvolaní, tak pre odvolací súd uvedené rozhodnutie okresného súdu nepredstavovalo také rozhodnutie, na ktoré by bol odvolací súd ako na ustálenú judikatúru povinný prihliadať, keďže ide o rozhodnutie okresného súdu, žalovaný ďalšie rozhodnutia v tejto rovine neoznačil ani nepriložil k podanému odvolaniu. Nejde teda, pokiaľ ide o rozhodnutie okresného súdu, na ktoré žalovaný poukazoval, o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, na ktoré by v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. bol odvolací súd povinný prihliadať, z ktorého vyplýva, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Za ustálenú judikatúru pre účely jej záväznosti a potreby odôvodnenia odchýlenia sa od takéhoto záväzného názoru najvyššieho súdu má významnú hodnotu aj to, či takéto rozhodnutie bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu, rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, bolo odsúhlasené príslušným kolégiom a pripomienkované predkladaným spôsobom. Až pokiaľ je určitý právny názor opakovane potvrdený Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ide skutočne o ustálenú judikatúru, teda o názor najvyššieho súdu, a nie iba o názor jedného senátu (a už vôbec nie vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu). Žalovaný netvrdil a ani nekonkretizoval rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto rovine. Poukaz na rozhodnutie okresného súdu (viac predložených, označených nebolo), preto nepredstavoval priestor na prípadné konštatovanie, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej judikatúry a že by došlo k porušeniu právnej istoty tak, ako je zakotvená v Čl. 2 . Z uvedených dôvodov potom nebol pre odvolací súd vytvorený priestor na iný záver, než ten, aby napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.

41. Ak žalovaný v podanom odvolaní namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou „či žalobca je subjektom oprávneným podať žalobu, či v dôsledku postúpenia pohľadávky nedošlo k splynutiu práva s povinnosťou, a teda k zániku uplatneného nároku, neskúmal rozpor medzi identifikáciou pohľadávky v zmluve o postúpení pohľadávky a sumou odplaty uvedenou v zmluve o postúpení pohľadávky, nedostatočne zistil skutkový stav veci (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia ), v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia ) a následne vec nesprávne vec právne posúdil (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia )“, tak odvolací súd poukazuje v tomto smere na tvrdenia žalovaného v tejto rovine pred súdom prvého stupňa, a to na v odpore proti vydanému platobnému rozkazu, kde posúdenie týchto okolností vo vzťahu k vecnej legitimácii žalobcu ponechal žalovaný na „úvahu súdu“ a tiež uviedol, že „teda existuje za daných okolností pomerne vysoký predpoklad toho, že došlo v dôsledku stretu práva s povinnosťou (u subjektu žalobcu/ k zániku pohľadávky“ (č.l. 34 spisu), táto argumentácia nebola potom použitá a ani rozvedená v podaní žalovaného zo dňa 23.4.2018 a ani pred okresným súdom na nariadenom pojednávaní dňa 26.7.2018. Z uvedených konštatovaní odvolacieho súd potom bol prijatý záver, že žalovaný predsa sám uviedol, že ide o „vysoký predpoklad“, ktorý bližšie nekonkretizoval a ani neodôvodnil, sám mu ďalej nevenoval pozornosť, preto ak okresný súd tento „vysoký predpoklad“ osobitne nevyhodnocoval, keďže vychádzal z ostatných skutočností vyplývajúcich zo spisu a z vykonaného dokazovania, tak takýto postup okresného súdu nemožno vyhodnotiť ako taký, ktorý by na seba viazal záver o nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení. Ak žalovaný v relevantnom štádiu konania neposkytol okresnému súdu dostatok tvrdení a následne na to ani dôkazov, tak potom okresný súd nemôže suplovať povinnosť

sporovej strany v rovine tvrdení a preukázania týchto tvrdení, keďže právne posúdenie sa viaže na vyhodnotenie skutkových tvrdení. Pre odstránenie akýchkoľvek pochybností odvolací súd poukazuje na argumentáciu žalovaného v tejto rovine použitú pred súdom prvého stupňa v podaní na č.l. 34 spisu.

42. V odvolaní žalovaný namietal, že „Z rozsudku nie je dostatočne zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca je aktívne legitimovaným v spore, či posúdil možné splynutie práva s povinnosťou v zmysle ustanovenia v dôsledku postúpenia pohľadávky z poškodeného na žalobcu, či skúmal rozpor medzi identifikáciou pohľadávky v zmluve o postúpení pohľadávky a sumou odplaty uvedenej v zmluve o postúpení pohľadávky, a preto je rozsudok arbitrárny, čím došlo k porušeniu ustanovenia (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia v spojitosti s ustanovením ) a súčasne tým bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom (odvolací dôvod v zmysle ustanovenia ).“ Vo vzťahu k tomuto argumentu žalovaného odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplýva, že „Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zisteného skutkového stavu veci súd mal za preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu v danom spore a to Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 28.7.2016 medzi postupcom Róbertom Pidičákom a postupníkom SETCAR s.r.o., so sídlom č.p. 816, 735 32 Ruchvald, Česká republika, pričom predmetom postúpenia bola pohľadávka zhodná s pohľadávkou, ktorá je predmetom tohto sporu. Tiež podporne mal aktívnu legitimáciu žalobcu preukázanú súd aj oznámením o postúpení pohľadávky, ktoré bolo adresované žalovanému“, ktoré považoval za dostatočné, ak žalovaný s ním nesúhlasil, tak mal uviesť konkrétne dôvody a nie obmedziť sa len na stručné všeobecné spochybnenie záverov okresného súdu v tejto rovine, pretože ak tvrdil rozpor, tak potom nejde len o právne vyhodnotenie, pretože právne vyhodnotenie nastupuje až po skutkovej argumentácii. Vo vzťahu k tvrdenému splynutiu v zmysle odvolací súd poukazuje na svoje závery uvedené vyššie.

43. Žalovaný v odvolaní namietal, že napadnutý rozsudok okresného súdu je arbitrárny. Odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu konštatuje, že ani s touto argumentáciou žalovaného sa nemohol stotožniť. Zdôrazňuje sa na tomto mieste, že za arbitrárne, resp. nedostatočne zdôvodnené je treba považovať rozhodnutie všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2006). Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle , a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný) z dôvodov uvádzaných žalovaným v odvolaní.

44. V konečnom dôsledku teda z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní, vo väzbe na závery tak okresného súdu, ako aj na vyššie uvedené závery krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní v okolnostiach konkrétnej prejednávanej veci, za ustáleného skutkového stavu súdom prvej inštancie a odvolacích dôvodov žalovaného, ktorými bol odvolací súd viazaný, rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie a tým potvrdiť ako vecne správny i (závislý) výrok napadnutého rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania ( ).

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , . V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému voči žalovanému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov konania rozhodne okresný súd samostatným uznesením za aplikácie .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.