Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_22Co-15-2023.pdf
PDF · 157.41 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/15/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D. E., zastúpeného: JUDr. Štefan Elsner, advokát so sídlom Sabinovská 65, 082 71 Lipany, proti žalovaným: 1) F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX, XXX XX, 2) F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX, XXX XX, obaja zastúpení: JUDr. Ján Luterán, advokát so sídlom Sabinovská 52, 080 01 Prešov, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 18C/1/2022-38 zo dňa 19.12.2022 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Priznáva žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) rozhodol takto: „I. Žalobu žalobcu zamieta.
II. Určuje, že žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti evidovaných na LV. č. XXX, k.ú. F., obec F., okres H., a to parcely I. č. XXX/X o výmere 1050 m2 - záhrada, parcely CKN č. XXX/X o výmere 124 m2 - zastavená plocha a nádvorie a rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parcele I. č. XXX/X v podiele 1/1.
III. Žalovaní v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v súvislosti so žalobou v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
IV. Žalovaní v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v súvislosti so vzájomnou žalobou v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci podľa § 3 ods. 1, § 39 ods. 1, § 2 ods. 3, § 588, § 151n ods. 1, § 553 ods. 1, § 553c ods. 1 až 5, § 558, § 657, § 658 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) ako aj s poukazom na ustanovenie § 137 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) okrem iného uviedol, že obsah žaloby posudzoval tak, aby predišiel formalistickému odňatiu spravodlivosti pre žalobcom zvolenú formuláciu petitu, a preto posúdil z obsahu žaloby plynúci petit o určenie, že právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy nie je dané. Zároveň mal za to, že je daný naliehavý právny záujem na tomto určení, keďže vytvára pevný základ
pre právny vzťah strán sporu. Poukázal na skutočnosť, že v predmetnej veci boli žalované nehnuteľnosti predmetom dvoch prevodov. Vo vzťahu k prvému došlo k odstúpeniu od zmluvy (plomba vyznačená na základe Z-861/2022) a vo vzťahu k druhému prevodu prebieha vkladové konanie (plomba vyznačená na základe V-513/2022), ako to vyplýva z poznámky na LV č. XX, kat.úz. F. i tvrdení v žalobe. Súd prvej inštancie mal za to, že vecné prejednanie sporu o určenie, že právo na odstúpenie od zmluvy nie je dané, bude slúžiť potrebám praktického života a odstráni stav neistoty všetkých subjektov zmluvných vzťahov. Rovnako z uvedeného dôvodu mal súd prvej inštancie za to, že aj žalovaní majú naliehavý právny záujem na určení, že žalované nehnuteľnosti sú v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných vzhľadom na požiadavku zosúladenia skutočného stavu so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie poukázal na to, že uzavretie zmluvy o pôžičke, kúpnej zmluvy so zriadením vecného bremena, zmluvy o zrušení vecného bremena, či nájomnej zmluvy, ani uznanie dlhu samé o sebe zákonu neodporujú. V súdenej veci však nemožno na tieto právne úkony hľadieť bez posúdenia celého kontextu všetkých na seba nadväzujúcich právnych úkonov, poukazujúc pritom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka. Z časového sledu jednotlivých právnych úkonov je zrejmé, že pôžička a kúpna zmluva so zriadením vecného bremena boli uzatvárané v časovej súslednosti, na seba nadväzovali, následne po uplynutí 3 mesiacov bolo vecné bremeno dohodou zrušené z dôvodu vzniku práva nájmu (od 9.3.2021), avšak iba na dobu určitú, a to do konca roku 2021 (31.12.2021). Od 1.1.2022 možno uviesť, že žalovaní by nedisponovali žiadnym právnym titulom na užívanie predmetných nehnuteľností. K uvedenému naviac pristúpilo odstúpenie od nájomnej zmluvy pre neplatenie nájomného z 5.11.2021. Z odstúpenia od kúpnej zmluvy vyplýva, že žalovaní boli k podpísaniu kúpnej zmluvy donútení, keďže im žalobca požičal peniaze, ktorú skutočnosť ohľadom existencie pôžičky žalobca nerozporoval a uvedené vyplýva aj zo samotného predloženého uznania dlhu, ktoré sa odvoláva na uzavretú zmluvu o pôžičke s prenechaním finančných prostriedkov počínajúc dňom 8.12.2020 (dátum uzavretia kúpnej zmluvy). Tento záver je rovnako nepriamo podporený aj samotným vyjadrením žalobcu v žalobe, ako aj výpoveďami svedkýň F. G. i J. F., teda že medzi žalobcom a žalovanými existovala pôžička. Sporná ostala len jej výška, ktorá však pre posúdenie v predmetnej veci nebola rozhodujúca. Žalobcom uvádzané skutočnosti ohľadom pôžičky sú natoľko rozporné, že ich súd prvej inštancie nemohol ani s poukazom na uznanie dlhu považovať za preukázané. Uznaním dlhu totiž veriteľovi svedčí vyvrátiteľná domnienka o trvaní dlhu v čase uznania. V tomto smere však žalobca vlastnými skutkovými tvrdeniami a ním predloženými dôkazmi vytvoril stav, že domnienku o trvaní dlhu čo do výšky vyvrátil sám. Vychádzajúc z uznania dlhu, žalovaní a ich dcéra ku dňu 26.3.2021 uznávajú svoj dlh čo do dôvodu a výšky v sume 53.600,- eur voči žalobcovi ako veriteľovi z titulu ústne uzavretej zmluvy o pôžičke, na základe ktorej boli žalovaným zo strany žalobcu prenechané finančné prostriedky v čiastkových plneniach v období od 8.12.2020 do 26.3.2021 v hotovosti. Na pojednávaní dňa 19.12.2022 (zápisnica o pojednávaní z č.l. 27 a nasl. spisu) však žalobca uviedol, že kúpna cena bola tvorená z uznaného dlhu vo výške 53.600,- eur a sumy uvedenej v kúpnej zmluve, teda 10.570,- eur. Odhliadnuc od toho, že takto určená kúpna cena odporuje zákonu, súd prvej inštancie považoval za nelogické, že by v rámci kúpnej ceny mal byť zahrnutý dlh žalovaných a ich dcéry vo výške 53.000,- eur, nakoľko ak by bol dlh z pôžičky zahrnutý v rámci kúpnej ceny, došlo by k započítaniu pohľadávok. Dlh žalovaných z pôžičky by teda mal byť zaniknutý, napriek tomu žalobca tvrdí, že do dňa podania žaloby žalovaní neuhradili z uznania dlhu nič. Nelogické je tiež tvrdenie žalobcu, že kúpna cena v kúpnej zmluve zo dňa 8.12.2020 je tvorená z uznaného dlhu vo výške 53.600,- eur a sumy uvedenej v kúpnej zmluve (10.570,- eur), ak v uznaní dlhu je uvádzané, že sa uznáva dlh z pôžičky prenechanej v období v podstate až po uzatvorení kúpnej zmluvy v období od 8.12.2020 do 26.3.2021. Žalobca by si takto započítaval voči žalovaným dlh, ktorý ešte neexistoval v čase uzavretia kúpnej zmluvy. Za rozporné považoval súd prvej inštancie aj tvrdenia žalobcu ohľadom dohody o kúpnej cene a o jej zaplatení. V žalobe uvádzal, že kúpnu cenu uhradil k rukám žalovaných a tiež formou zápočtu svojich pohľadávok, čomu priamo odporuje potvrdenie zo dňa 26.2.2021 aj ním podpísané, z ktorého plynie, že z dohodnutej kúpnej ceny 10.570,- eur žalobca žalovaným vyplatil pred podpísaním tohto potvrdenia čiastku vo výške 3.570,- eur (8.12.2020), ďalšiu čiastku 3.000,- eur dostali do vlastných rúk (20.12.2020) a poslednú čiastku 4.000,- eur dostanú tiež do vlastných rúk dňa 26.2.2021. O žiadnom zápočte niet zmienky. Tento záver je rovnako podporený aj samotným spochybnením vyplatenia kúpnej ceny žalobcom v žalobe, ktorý uviedol, že v prípade, ak by žalovaní spochybňovali uhradenie kúpnej ceny, ich dlh na nájomnom by započítal voči jeho záväzku na úhradu prípadnej zostávajúcej časti kúpnej ceny.
Žalovaní v odstúpení od zmluvy uviedli, že im bola vyplatená suma 7.070,- eur, o čom vypovedala i svedkyňa F. G. a táto skutočnosť plynie i z potvrdenia zo dňa 26.2.2021, preto iba v tejto časti považoval súd prvej inštancie tvrdenia o vyplatení kúpnej ceny za preukázané. Súd prvej inštancie s poukazom na časovú súslednosť uzatváraných zmlúv a dohôd mal za to, že takýmto sofistikovaným spôsobom žalobca obišiel kogentné ustanovenia o prepadnom zálohu (§ 553c ods. 2 OZ). Časový sled právnych úkonov neumožňuje prijať iný záver ako ten, že svojim dôsledkami obchádzajú kogentnú úpravu jednak zákazu prepadného zálohu a zároveň samotného výkonu zabezpečovacieho prevodu práva zneužívajúc finančnú tieseň žalovaných v 1. a 2. rade. Zákon explicitne zakazuje pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky si natrvalo ponechať prevedené právo. V súdenej veci žalobca poskytol žalovaným pôžičku a túto si zabezpečil trvalým prevodom vlastníckeho práva na predmetné nehnuteľnosti, teda svojím konaním obchádzal zákon. Zmluvné dojednania na seba nadväzujúce (zmluva o pôžičke, kúpna zmluva so zriadením vecného bremena, zmluva o zrušení vecného bremena, nájomná zmluva na dobu určitú) umožnili zánik vlastníctva pôvodných vlastníkov k predmetným nehnuteľnostiam, teda žalovaných v 1. a 2. rade bez ohľadu na výšku nesplateného dlhu. V podstate týmito zmluvami sa žalobca snažil dosiahnuť nielen zabezpečenie návratnosti poskytnutej sumy pôžičky, ale aj prechod dlžníkovho vlastníctva k jeho nehnuteľnému majetku. Prvoinštančný súd považoval kúpnu zmluvu s poukazom na vyššie uvádzané okolnosti jej uzavretia a sled právnych úkonov tiež za odporujúcu dobrým mravom, keďže rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale tiež z celkového charakteru dojednania - v zmysle zhrňujúceho zohľadnenia obsahu, pohnútky a účelu, pričom sú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený. S poukazom na uvedené je kúpna zmluva absolútne neplatným právnym úkonom (§ 39 OZ) a žalobca sa nikdy nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, teda vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam patrí žalovaným v 1. a 2. rade, preto súd prvej inštancie vzájomnej žalobe žalovaných vyhovel a určil, že žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností. Z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít plynie, že odstúpiť možno len od zmluvy, ktorá bola platne uzavretá (R 22/1976), preto súd žalobu žalobcu o určenie, že právo na odstúpenie nie je dané, ako nedôvodnú zamietol.
3. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobe a rovnako aj vo vzťahu k vzájomnej žalobe súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že procesne úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že v oboch prípadoch o výške náhrady trov konania rozhodne súd až po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
4. Voči tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v celom rozsahu. Konanie považoval za účelové s cieľom rozhodnúť v prospech žalovaných. Nesúhlasil s odôvodnením a keďže splnil všetky zákonom stanovené podmienky týkajúce sa prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, považoval sa za ich vlastníka. Zdôraznil, že kúpnu zmluvu dňa 8.12.2020 uzavrel u notára slobodne, vážne a zrozumiteľne, tak ako aj žalovaní, a to formou notárskej zápisnice. Kúpnu cenu zaplatil, nehovoriac o tom, že v čase uzatvárania zmluvy boli predávajúci jeho dlžníkmi, tak ako opísal v žalobe, a z toho dôvodu bola dohodnutá kúpna ceny 10.570,- eur. Dlhodobo si žalovaní naďalej od neho požičiavali finančné prostriedky, ktoré sa zaviazali viackrát vrátiť a zároveň sa zaviazali k plateniu nájmu za ďalšie užívanie predmetných nehnuteľností. Keďže požičaná suma prevyšovala vysoko hodnotu nehnuteľností, bol nútený vyzvať žalovaných ako dlžníkov na uznanie výšky dlhu, čo urobili dňa 26.3.2021 pred notárom. Rozsudok súdu prvej inštancie žiadal zrušiť a vec vrátiť na nové konanie z dôvodu, že z jeho strany nedošlo k porušeniu práv a povinností vyplývajúcich z platnej právnej úpravy. Uvedeným rozsudkom došlo k vážnemu zásahu do jeho občianskych práv aj v osobnostnej rovine, nechápajúc, že tým, ktorí porušujú zákon, nedodržujú dohodnuté pravidlá a obmedzujú výkon jeho vlastníckych práv, sa vyhovie. Chápal to iba tak, že je Róm a nie je žiadúce, aby vôbec vlastnil nejakú nehnuteľnosť. Ak by takýto rozsudok platil, prišiel by nielen o nehnuteľnosti, ale aj o všetky finančné prostriedky, ktoré žalovaným poskytol. Na základe kúpnej zmluvy bolo zapísané jeho vlastníctvo a na predmetné nehnuteľnosti dostal hypotekárny úver, na základe čoho bola dňa 10.5.2021 na príslušnom LV zapísaná ťarcha. Žalobcovia po dvoch rokoch, keď trval na vyššie popísaných pravidlách (platení nájomného, splácanie požičaných finančných prostriedkov), a to v čase, keď predmetnú nehnuteľnosť prevádzal na tretiu osobu, namietali platnosť právneho úkonu kúpnej zmluvy zo dňa 8.12.2020. Aj toto konanie je účelové a je klamstvom.
Súd žalovaným takpovediac vyšiel v ústrety a dokonca určil, že aj keď je on riadne zapísaný na LV č. XXX, k.ú. F., že vlastníkmi nehnuteľností sú žalovaní a dokonca ho zaviazal na úhradu trov konania. Podaným odvolaním chce dosiahnuť absolútnu spravodlivosť a ak mu súd odoberie vlastnícke práva k nehnuteľnostiam, aby súd zaviazal žalovaných ku všetkým povinnostiam, ktoré na základe zmluvy vznikli. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie alebo aby vo veci rozhodol o zamietnutí žaloby podanej zo strany žalovaných a potvrdil vlastnícke práva k nehnuteľnosti tak, ako sú tieto zapísané na LV a zaviazal zaplatiť trovy konania žalovaným.
5. K odvolaniu žalobcu zaslali žalovaní vyjadrenie, v ktorom sa plne stotožnili s napadnutým rozsudkom a takisto s jeho odôvodnením. Naďalej trvali na svojich vyjadreniach uvedených v písomnej podobe a mali za to, že súd prvej inštancie náležite vec objasnil na súdnom pojednávaní za prítomnosti strán sporu. Považujúc rozsudok za správny navrhli, aby odvolací súd tento potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. V priebehu odvolacieho konania žalobca dňa 12.1.2024 doložil do spisu rozhodnutie Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č. VoÚ 54/2022/Pop zo dňa 7.3.2022 a tiež rozhodnutie Okresného úradu Prešov OU-PO-OVVS2-2022/047759 zo dňa 5.12.2022, odbor všeobecnej vnútornej správy, oddelenie priestupkov, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.12.2022 (pričom žalobcovi bolo v zmysle pripojenej doručenky doručené dňa 12.12.2022), ktoré listiny majú byť podľa žalobcu dôkazom na jeho obranu s tým, že žiadal, aby súd rozhodol v jeho prospech.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8. Podstata odvolacích argumentov žalobcu bola podľa obsahu sústredená na tvrdenie o nesprávnom procesnom postupe, keď uvádzal, že konanie je účelové s cieľom rozhodnúť v prospech žalovaných, na nesprávnom zistení skutkového stavu a nesprávnom právnom posúdení.
9. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
10. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Zo spisu nebolo odvolacím súdom zistené namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľa na spravodlivý proces.
11. Všeobecne formulované porušenie práva na spravodlivý proces preto odvolacím súdom nebolo posúdené ako dôvodné. Práve naopak, sofistikovaný postup žalobcu indikuje úžeru.
12. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobcu k spôsobu vyhodnotenia dokazovania súdom prvej inštancie z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol dôvody, pre ktoré zamietol žalobu a vyhovel vzájomnej žalobe a ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov.
13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
14. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov, alebo vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.
15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS 78/05).
16. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj obsahu celého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie predmetnej žaloby, a pretože odvolací súd sa zároveň stotožňuje aj s právnou kvalifikáciou a zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Pre úplnosť odvolací súd udáva ešte nasledovné.
18. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal určenia neplatnosti a neúčinnosti odstúpenia od zmluvy zo dňa 12.1.2022 a určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam evidovaným na LV. č. XXX, k.ú. F., obec F., okres H., a to konkrétne parcela I. Č. XXX/X o výmere 1050 m2 - záhrada, parcela I. Č. XXX/ X o výmere 124 m2 - zastavená plocha a nádvorie a stavba - rodinný dom súp. č. XXX na parcele I. Č. XXX/X (ďalej „predmetné“, „sporné“ alebo „žalované“ nehnuteľnosti). Poukazoval na skutočnosť, že dňa 08.12.2020 bola formou notárskej zápisnice uzatvorená kúpna zmluva so zriadením vecného bremena medzi žalovanými ako predávajúcimi a súčasne oprávnenými z vecného bremena a žalobcom ako kupujúcim a povinným z vecného bremena. V odseku X. žalovaní prehlásili, že zmluvu uzatvorili na základe slobodnej vôle, nebola uzatvorená v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. V zmysle kúpnej zmluvy sa žalobca zaviazal uhradiť' kúpnu cenu, ktorú uhradil postupne k rukám žalovaných a tiež formou zápočtu svojich pohľadávok voči žalovaným. Dňa 01.03.2021 bola uzatvorená zmluva o zrušení vecného bremena zriadeného v prospech žalovaných na dotknutých nehnuteľnostiach, a to bezodplatne. Uviedol, že podpisy žalovaných - oprávnených z vecného bremena boli úradne osvedčené, a teda pravosť podpisov nie je možné spochybňovať, pričom v zmysle článku IV. ods. 4.5. danej zmluvy žalovaní prehlásili, že nie sú zbavení spôsobilosti na právne
úkony, zmluve rozumejú a nie je uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok. Následne dňa 09.03.2021 uzatvorili žalobca so žalovanými a ich dcérou nájomnú zmluvu na užívanie žalovaných nehnuteľností, a to na dobu určitú do 31.12.2021. Dňa 26.03.2021 realizovali žalovaní uznanie dlhu voči žalobcovi, a to na sumu 53.600,- eur, ktorú sa zaviazali splácať žalobcovi v mesačných splátkach po 150,- eur mesačne. Žalobcovi bolo následne doručené odstúpenie od zmluvy zo dňa 12.01.2022, pričom dôvodom pre odstúpenie malo byt' údajné neuhradenie kúpnej ceny v zmysle kúpnej zmluvy. Uvádzal, že priamo k rukám žalovaných uhradil sumu tak, ako uvádzajú v predmetnom podaní a tiež aj zostávajúcu časť kúpnej ceny, avšak úmyselne opomínajú, že v zmysle nájomnej zmluvy boli povinní hradiť nájomné vo výške 500,- eur mesačne, čo nerealizovali ani jedinýkrát, čím im dlh na nájomnom za dobu trvania nájomného vzťahu narástol na 5.000,- eur, čo si žalobca v prípade, že by žalovaní spochybňovali uhradenie kúpnej ceny, započítal voči svojmu záväzku na úhradu prípadnej zostávajúcej časti kúpnej ceny. Žalovaní do podania žaloby nič neuhradili ani zo svojho záväzku vyplývajúceho z uznania dlhu zo dňa 26.03.2021. Pokiaľ žalovaní napádajú platnosť kúpnej zmluvy, tak ho očividne úmyselne uviedli do omylu, ak im boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 53.600,- eur a súčasne uzatvorená nájomná zmluva, kde ani v jednom prípade nič neplnili. Tvrdenie žalovaných ohľadom nápadne nevýhodných podmienok považoval za absolútne absurdné, ak títo na každom dokumente, ktorý so žalobcom uzatvorili prehlásili, že daný dokument nie je uzatváraný v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Žalovaní pritom spracovali odstúpenie od zmluvy so žalobcom až v čase, keď tento uzatvoril kúpnu zmluvu s 3. osobou, keďže z dôvodu neplnenia záväzkov zo strany žalovaných (vrátenie pôžičky, nájomné) nebol schopný plniť ďalšie záväzky voči svojim veriteľom.
19. Žalovaní v 1. a 2. rade trvali na podanom odstúpení od zmluvy z dôvodu nezaplatenia kúpnej ceny, ktorú im do dnešného dňa žalobca nevyplatil, čo potvrdil aj sám v podanej žalobe. Poukázali na to, že žalobca nevykonal žiaden jednostranný zápočet, žiaden im ani nebol doručený a ak by tak aj urobil, bol by neplatný, keďže jeho tvrdenia o údajných ich dlhoch voči nemu považujú za absurdné a vymyslené. Pri tvrdenom uznaní dlhu sa jedná o podpísanie dokumentu pod nátlakom žalobcu, kde on pripravil celý text uznania dlhu, odviezol ich na osvedčenie podpisu a vyhrážal sa, že ak nepodpíšu, vyhodí ich z ich domu aj spolu s dcérou a vnučkou. Určite sa nejednalo o slobodné a dobrovoľné podpísanie, ale o podpis pod nátlakom. Žalobca zneužil ich tieseň a neskúsenosť, aby ich uviedol do omylu ohľadom textu podpisovanej listiny. Poukázali na to, že žalobca im nikdy sumu 53.600,- eur nepožičal. Celé uznanie dlhu je neplatné, nakoľko ním žalobca využívajúc ich zlú životnú situáciu a tieseň fingoval vznik pôžičky a dlhu, ktorý nikdy nevznikol a nikdy sa nezrealizoval. Považovali za objektívne nemožné, aby im niekedy žalobca sumu 53.600,- eur požičal. Vo vzťahu k nájomnej zmluve uviedli, že tá bola tiež podpísaná neplatne a pod nátlakom, keď sa im žalobca vyhrážal, že ich vyhodí z domu, že ich dá odpojiť od elektriny, aj keď vedel, že v dome sa nachádza aj ich maloletá vnučka. Celkovo na nich pravidelne vyvíjal neprimerane hrubý nátlak, čoho výsledkom bolo viacero trestných oznámení voči jeho osobe, ktoré boli riešené v trestnom aj priestupkovom konaní. Mali za to, že uznanie dlhu a nájomná zmluva sú absolútne neplatné právne úkony. Tvrdenia o ich trestnom čine považovali za absurdné, keďže práve naopak, na žalobcu je podaných viacero trestných oznámení, min. od ďalších 3 osôb v podobných majetkových veciach týkajúcich sa prevodu nehnuteľností. Žiadali preto, aby súd žalobu zamietol a potvrdil účinnosť a platnosť odstúpenia od zmluvy z 12.1.2022. Zároveň vzájomnou žalobou žiadali určiť, že žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodielovými vlastníkmi žalovaných nehnuteľností.
20. Dňa 8.12.2020 bola ohľadne sporných nehnuteľností medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade uzavretá kúpna zmluva so zriadením vecného bremena vo forme Notárskej zápisnice N 618/2020, NZ 46185/2020 spísanej na Notárskom úrade K. K. F.. Kúpna cena bola dojednaná vo výške 10.570,- eur, ktorá bola vyplatená vo forme zálohy 570,- eur a druhá časť kúpnej ceny vo výške 10.000,- eur mala byť vyplatená do 3 dní od podpísania zmluvy k rukám predávajúcich. Súčasťou kúpnej zmluvy bolo aj zriadenie vecného bremena vo forme práva bezplatného doživotného bývania v rodinnom dome súp. č. XXX v kat. úz. F. postavenom na parc. č. XXX/X a to užívania dvoch izieb s príslušenstvom kuchyne, chodby, WC, kúpeľne v uvedenom rodinnom dome na prízemí až do smrti, bezplatne a to v prospech žalovaných v 1. a 2. rade a ich dcéry F. G., L. G.. Povinný z vecného bremena bol žalobca.
21. Dňa 1.3.2021 bola medzi stranami sporu a dcérou žalovaných uzavretá zmluva o zrušení vecného bremena z dôvodu vzniku práva nájmu (čl. 3.1.).
22. Dňa 9.3.2021 uzavrel žalobca so žalovanou v 2. rade a jej dcérou nájomnú zmluvu k predmetným nehnuteľnostiam, keď predmetom nájmu boli dve izby s príslušenstvom, ktoré tvorí kuchyňa, chodba,
WC, kúpeľňa v rodinnom dome na prízemí. Doba nájmu bola dohodnutá na dobu určitú do 31.12.2021. Nájomné bolo dohodnuté vo výške 500,- eur mesačne.
23. Dňa 26.3.2021 žalovaní v 1. a 2. rade a ich dcéra podpísali uznanie dlhu. Z uznania dlhu plynie, že títo uznávajú svoj dlh čo do dôvodu a výšky v sume 53.600,- eur voči veriteľovi - žalobcovi z titulu zmluvy o pôžičke, ktorá bola medzi nimi uzavretá ústne, na základe ktorej im boli žalobcom prenechané peňažné prostriedky po čiastkových plneniach v období od 8.12.2020 do 26.3.2021 v hotovosti.
24. Z odstúpenia od nájomnej zmluvy vyplýva, že nájomné za mesiac máj 2021, jún 2021, júl 2021, august 2021, september 2021, október 2021, čím žalovaní porušili svoje povinnosti závažným spôsobom, preto žalobca odstupuje od nájomnej zmluvy a vyzval žalovaných a ich dcéru, aby protokolárne odovzdali rodinný dom s pozemkom do jedného mesiaca od skončenia nájmu.
25. Z potvrdenia zo dňa 26.2.2021 plynie, že žalovaní v 1. a 2. rade potvrdzujú, že z dohodnutej kúpnej ceny 10.570 eur im žalobca vyplatil pred podpísaním tohto potvrdenia čiastku vo výške 3.570 eur, a to dňa 8.12.2020. Ďalšiu čiastku 3.000 eur dostali do vlastných rúk dňa 20.12.2020. Poslednú čiastku 4.000 eur taktiež dostanú do vlastných rúk dňa 26.2.2021.
26. Z odstúpenia od zmluvy zo dňa 12.1.2022 vyplýva, že žalovaní odstúpili od kúpnej zmluvy z dôvodu, že bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. K podpísaniu kúpnej zmluvy boli donútení, keďže im žalobca požičal peniaze. Dom s pozemkami, ktoré previedli na žalobcu, majú väčšiu hodnotu, ako je kúpna cena. Rovnako ako dôvod odstúpenia je uvedený nevyplatenie kúpnej ceny s tým, že žalobca im vyplatil iba 7.070,- eur.
27. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
28. Podľa § 39 ods. 1 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
29. Podľa § 588 OZ, z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.
30. Podľa § 553 ods. 1 OZ, splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným prevodom práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech veriteľa (ďalej len „zabezpečovací prevod práva“). Pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 133).
31. Podľa § 553c ods. 1 až 5 OZ, ak zabezpečený záväzok nie je riadne a včas splnený, veriteľ je oprávnený začať výkon zabezpečovacieho prevodu práva a prevedené právo speňažiť spôsobom uvedeným v zmluve alebo dražbou podľa osobitného zákona. Dohody, ktorých obsahom alebo účelom je uspokojenie veriteľa tým, že si natrvalo ponechá prevedené právo uzavreté pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky, sú neplatné. Začatie výkonu zabezpečovacieho prevodu práva je veriteľ povinný písomne oznámiť osobe, ktorá zabezpečenie poskytla, a dlžníkovi aspoň 30 dní vopred. Ak je dohodnutý iný spôsob výkonu zabezpečovacieho prevodu práva ako speňažením na dražbe podľa osobitného predpisu, veriteľ je pri výkone svojho práva povinný postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby právo previedol za cenu, za akú sa rovnaké alebo porovnateľné právo za porovnateľných podmienok zvyčajne prevádza, inak zodpovedá osobe, ktorá zabezpečenie poskytla, za škodu, ktorú tým spôsobí. Ak výťažok dosiahnutý vykonaním zabezpečovacieho práva prevyšuje zabezpečenú pohľadávku a jej príslušenstvo, veriteľ je bez zbytočného odkladu povinný vydať osobe, ktorá zabezpečenie poskytla, tú časť výťažku, ktorá po odpočítaní nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva prevyšuje zabezpečenú pohľadávku a jej príslušenstvo.
32. Podľa § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
33. Podľa § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
34. Podľa § 137 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
35. Z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít vyplýva, že odstúpiť možno len od zmluvy, ktorá bola platne uzavretá (R 22/1976).
36. Podľa § 153 CSP ods. 1, 2 strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.
37. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
38. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu. Za stavu, ak žalobca neoznačil žiadne ďalšie dôkazy - prostriedky procesného útoku, do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie na súde prvej inštancie skončilo, tak potom možno konštatovať neunesenie dôkazného bremena.
39. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcov alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
40. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len za splnenia podmienok uvedených v § 366 CSP V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní.
41. Žalobca v odvolacom konaní predložil listinné dôkazy, rozhodnutie Úradu geodézie, kartografie a katastra SR zo dňa 7.3.2022 a tiež rozhodnutie Okresného úradu Prešov, odbor všeobecnej vnútornej správy, oddelenie priestupkov zo dňa 5.12.2022, ktoré bolo žalobcovi doručené 12.12.2022. V oboch prípadoch ide o rozhodnutia, ktoré mal žalobca k dispozícii ešte pred rozhodnutím vo veci na pojednávaní dňa 19.12.2022, avšak uvedené dôkazy nepredložil, pričom žalobca ani netvrdil, prečo tieto dôkazy nemohol predložiť bez svojej viny pred súdom prvej inštancie, a preto uvedené dôkazy nebolo možné v odvolacom konaní pripustiť.
42. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad (princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi stranami sporu je výrok rozsudku okresného súdu, ktorý zohľadňuje spravodlivé usporiadanie pomerov medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie správne vyriešil otázku vlastníckeho práva žalovaných v 1. a 2. rade k sporným nehnuteľnostiam a za tých okolností žaloba žalobcu o určenie, že nie je dané právo žalovaných na odstúpenie od kúpnej zmluvy nemôže obstáť.
43. Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vyznelo podľa názoru žalobcu v jeho neprospech, nemá automaticky za následok, že je nesprávne.
44. Podľa článku 8 Základných princípov CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
45. Daná právna vec je nepochybne sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.
46. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. 3Cdo/204/2009.
47. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní predmetnej právnej veci dôsledne riadil vyššie citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Po správnom zistení skutkového stavu súd prvej inštancie následne aj svoje rozhodnutie správne právne odôvodnil. Napadnuté rozhodnutie zároveň spĺňa všetky náležitosti písomného vyhotovenia rozsudku uvedené v § 220 ods. 2 CSP.
48. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy zo dňa 8.12.2020 v zmysle § 39 OZ, tak ako to ustálil prvoinštančný súd v bodoch 41 a 42 napadnutého rozsudku. Vzhľadom na neplatnosť kúpnej zmluvy žalobca nemôže byť vlastníkom predmetných nehnuteľností. Ich bezpodielovými spoluvlastníkmi sú
stále žalovaní v 1. a 2. rade. Nakoľko v súčasnosti je ako vlastník evidovaný žalobca, správne postupoval súd prvej inštancie, keď vyhovel vzájomnej žalobe o určenie vlastníckeho práva žalovaných.
49. Dobré mravy sú všeobecne platné pravidlá morálky, pri ktorých je daný záujem ich rešpektovať(všeobecné presvedčenie o ich záväznosti). Ide o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktoré sú v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti tvoriaci kódex morálnych pravidiel. Dobré mravy možno chápať ako súbor určitých spoločnosťou vytvorených a uznávaných pravidiel slušnosti, ktoré vedú jedinca tak k vzájomnému rešpektovaniu sa navzájom, ako aj k nepoškodzovaniu všeobecných záujmov spoločnosti (v zmysle jej civilizačného zachovania). „Dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku” (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. februára 2011). Dobré mravy teda predstavujú korektív doplňujúci súkromnoprávnu reguláciu umožňujúci súdu hľadať spravodlivé riešenie konkrétneho prípadu v prípadoch, ak aplikácia právnych noriem môže viesť k zjavne nespravodlivému riešeniu. Dobré mravy zároveň predstavujú aj kritéria hodnotenia ľudského správania čo sa prejavuje aj v ustanovení§ 3 OZ, podľa ktorého výkon (subjektívnych) práv ale aj povinností nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi ako všeobecne uznávaným názorom väčšiny spoločnosti, inak výkon práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi nepožíva právnu ochranu. Výkon práva v rozpore s dobrými mravmi znamená, že sa výkon práva ocitá v rozpore s uznávaným názorom majority spoločnosti, ktorá vo vzájomných vzťahoch určuje, aký má výkon práv byť, aby bol v súlade so základnými a všeobecne uznávanými a rešpektovanými zásadami mravného správania sa členov spoločnosti. Právny úkon resp. výkon práva sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektoré zo súhrnu základných spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti)vyjadrujúcu podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. Dobré mravy sú súčasne aj mimozákonným súborom pravidiel správania, ktoré sú vlastné všeobecne uznávaným vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku. Dobré mravy plnia aj korelačnú funkciu, ktorá umožňuje súdu meritórne vstupovať do občianskoprávnych vzťahov, ak nezodpovedajú spoločenskému očakávaniu. Zásada dobrých mravov predstavuje akúsi mierku hodnotenia konkrétneho právneho úkonu, či právny úkon aj po obsahovej stránke zodpovedá objektívnym hodnotovým kritériám, ktoré sa od právneho úkonu všeobecne očakávajú. Je to právny nástroj, ktorý dáva súdu do rúk silný nástroj korekcie, ako nastoliť v zmysle zásad spravodlivosti rovnovážnu situáciu v právnom vzťahu.
50. Realizácia subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov je oprávnenie každého subjektu správať sa spôsobom, ktorý je zákonom dovolený alebo ktorý vyplýva zo zmluvy, alebo z rozhodnutia štátneho orgánu. Výkon práv a povinností nie je bezhraničný a má svoje limity. Výkonom subjektívnych občianskych práv (a plnením povinností) dochádza de facto k napĺňaniu a uspokojovaniu svojich potrieb subjektmi tohto práva. Subjekt vykonávajúci právo musí jeho výkon realizovať v súlade so zákonom, jeho realizácia musí byť primeraná vzhľadom na cieľ, ktorý má byť dosiahnutý (t.j. nesmie ísť o tzv. šikanózny výkon práva) a musí byť v súlade s dobrými mravmi. Výkon práva, ktorý zasahuje bez právneho dôvodu do práv a oprávnených záujmov iných, je prejavom šikanózneho výkonu práva, t.j. ide o výkon práva realizovaného nie za účelom dosiahnutia určitého, napríklad ekonomického cieľa, ale v úmysle poškodenia (tzv. dolus coloratus) iného subjektu. Takýto výkon práva je v rozpore s absolútnym zákazom vyjadreným v § 3 ods. 1 OZ. Rovnako v rozpore s absolútnym zákazom je výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, za výkon ktorého (konanie contrabonos mores), či už formou právneho úkonu alebo faktickým správaním, rozumieme také konanie, ktoré sa nachádza v elementárnom rozpore s názorom a mienkou prevažnej väčšiny spoločnosti o otázke, aký by mal byť výkon tohto práva, aby dodržiaval a zachovával morálne a etické zásady spoločnosti. Ide najmä o rešpektovanie hodnôt ako slušnosť, poctivosť, morálka a pod. Dobré mravy súčasne sú aj protiváha k princípu zmluvnej autonómie, ktorá účastníkom občianskoprávnych vzťahov(v širšom význame súkromnoprávnych vzťahov) dovoľuje zmluvne sa zaviazať k čomukoľvek. Ide teda o jeden z limitov ohraničenia autonómie subjektov súkromného práva. Ak tieto zásady premietneme do vzájomného vzťahu subjektov občianskeho práva, ide o elementárnu slušnosť, vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie, a to všetko v spoločensky vhodnej miere a únosnosti. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Dobré mravy slúžia na dosiahnutie spravodlivého usporiadania vzťahov spočívajúcom v (1) vyváženosti práv a povinností účastníkov právneho vzťahu a (2) primeranosti
rozsahu práv konkrétneho účastníka k právam ostatných účastníkov tak, aby rozsah práv jedného z účastníkov nebol na úkor iného účastníka, teda požiadavke vyváženosti práv a povinností medzi účastníkmi právneho vzťahu navzájom.
51. Odvolaciemu súdu vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci nedá nezareagovať na indikované nečestné chovanie sa žalobcu. V tejto súvislosti pripomína, že pri pôžičke sa vyžaduje hospodársky dôvod vzniku a reálne odovzdanie peňazí. Teda zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.
52. Pre porovnanie z českého právneho prostredia Ústavný súd Českej republiky vo veci US ČR I.ÚS 3308/16 uviedol ,,Při posuzování, zda v tom kterém případě došlo k nepřípustné lichvě, musí civilní soudy do svého rozhodování promítnout ústavní principy spravedlnosti, přiměřenosti a ochrany slabší smluvní strany. V projednávané věci však Ústavní soud konstatuje, že závěry, k nimž okresní a krajský soud v napadených rozhodnutích dospěly, navíc bez náležitého vysvětlení, tyto principy neodrážejí a neposkytují stěžovatelce ochranu před společensky nebezpečnou lichvou.“ „Za zneužití výkonu práva lze považovat pouze takové jednání, jehož cílem není dosažení účelu a smyslu sledovaného právni normou, nýbrž které je v rozporu s ustálenými dobrými mravy vedeno přímym úmyslem způsobit jinému účastníku újmu“ (NS ČR, sp.zn. 22Cdo/1917/2004).
53. Kľúčovým v prejednávanej veci je odvolacím súdom aprobovanie argumentačnej línie súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyriešeniu vlastníctva predmetných nehnuteľností, čo je nepochybne najdôležitejším prvkom v prejednávanej veci. Nakoľko obstojí zistenie súdu prvej inštancie o tom, že žalovaní sú bezpodieloví spoluvlastníci rodinného domu a pozemkov, tak za stavu úspechu žalovaných vo vzťahu k vlastníctvu nemožno pripustiť úspech žalovaného. Logicky by to viedlo k popretiu významu určeného vlastníckeho práva žalovaných a rozpor s legitímnym očakávaním strán sporu. V komparácii dôležitosti výrokov s určujúcou povahou, teda výroku o určení vlastníckeho a výroku o určenie, že právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy nie je dané, je ten druhý potrebné posúdiť len prejudiciálne. Ak súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, postupoval správne a vychádzal z princípu užitočnosti súdneho konania a so zreteľom na princíp legitímneho očakávania aj vecne správne rozhodol. Odvolací súd zastáva názor, že v konaniach, ktorých predmetom je žaloba o určenie, že právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy nie je dané a zároveň protižaloba o určenie vlastníckeho práva, postačuje rozhodnúť aj jedným výrokom rozsudku, ale to len v prípade, ak súd mieni vyhovieť žalobe o určenie vlastníckeho práva. Odvolací súd uznáva aj procesný postup, ktorý zvolil súd prvej inštancie, ak o žalobe a o vzájomnej žalobe rozhodol samostatnými výrokmi, ktoré sú v súlade s princípmi formálnej logiky. Inak povedané v prejednávanej veci žaloba o určenie vlastníctva kvantitatívne pohlcuje žalobu o určenie, že právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy nie je dané.
54. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie zrozumiteľným a jasným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu žalobcu zamietol a tiež dôvody, pre ktoré vyhovel vzájomnej žalobe. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, resp. dostatočne neodôvodnené. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preskúmateľný. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP.
55. Na záver reagujúc na odvolaciu námietku žalobcu odvolací súd dodáva, že nič nebráni žalobcovi v súvislosti s jeho prípadnými nárokmi voči žalovaným podať osobitnú žalobu.
56. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
57. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o náhrade trov konania medzi stranami sporu. Je nepochybné, že žalovaní v 1. 2. rade boli úspešní tak v spore o určenie, že právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy nie je dané, ako aj v spore o určenie ich vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, preto správne postupoval súd prvej inštancie, keď im priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
58. Rozhodnutie odvolacieho súdu o náhrade trov odvolacieho konania má svoju oporu v ust. § 396 CSP s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešným žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.
59. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerov hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).