Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/148/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v sporovej veci žalobcu: Komplexná centrálna záchranná služba, so sídlom v Gabčíkove 4106, IČO: 37 835 793, zast. Fridrich Lawyers, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova 10, proti žalovanému: Ringier Slovakia Media s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prievozská 14, IČO: 53 708 792, zast. Šoltýs & Korniet, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Brnianska 3725/43, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby a náhrady nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 27. februára 2023 č.k. -387 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal ochrany dobrej povesti právnickej osoby (uložením povinnosti žalovanému do 45 dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť na svoje náklady na internetovej stránke spravodajského portálu R..sk ospravedlnenie žalobcovi v požadovanom znení, na rovnocennom mieste a rovnakým písmom s označením „OSPRAVEDLNENIE“, tak ako bol uverejnený neprimeraný hodnotiaci úsudok, na ktorý sa ospravedlnenie vzťahuje, tiež sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 10.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch), súčasne žalovanému priznal nárok na náhradu trov v plnom rozsahu. 2/Vychádzal zo zistenia, že dňa XX.XX.XXXX o XX:XX hod. uverejnil žalovaný (jeho právny predchodca Ringier Axel Springer SK, a.s.) na webovej stránke internetového spravodajského portálu R..sk v sekcii Y. F. rozhovor s ministrom životného prostredia L. V. a redaktorkou spravodajskej stránky R..sk L. M. pod názvom „. V.: K. E. D. M., P. F. R. na P. K. (E.)“. s perexom „Minister životného prostredia Ján Budaj chce presadiť, aby pozemky pod národnými parkami patrili štátnym ochranárom, nie rezortu pôdohospodárstva ako to bolo doteraz.“ Autorkou uvedeného článku je L. M.. V predmetnom článku je obsah rozhovoru uvedený nasledovne: „Čo sa dozviete v rozhovore: o akom spôsobe hospodárenia sa bude rozprávať s ministrom pôdohospodárstva?; čo urobí s podozrivými zmluvami, ktoré idú cez inštitúcie patriace pod envirorezort?; ako chce uspokojiť ľudí, ktorí nesúhlasia so zonáciou?; ktoré environmentálne záťaže bude riešiť ako prvé?; ako sa Slovensko pripravuje na dôsledky klimatickej zmeny?“ V predmetnom článku na otázku redaktorky: „Zakročíte proti podozrivým zmluvám, ako je napríklad zmluva s externými ochranármi z T., ktorým ročne prichádzajú stotisíce eur nielen cez ŠOP, ale aj cez SVP? Urobíte si audit súčasných zmlúv, aby ste vedeli či v nich pokračovať?“ L. V. odpovedal: „Ako viete, pod týmto rezortom sú aj veľké vodohospodárske podniky, kde ide o veľké peniaze. Tento prípad si všímam a určite ho preverím. Cieľom tejto vlády bude odstraňovanie korupcie a zastavenie korupčného prostredia. Môžete sa spoľahnúť, že po tejto stránke bude ministerstvo podrobené dôslednej kontrole.

Audit zmlúv je úplná samozrejmosť. Dvanásť rokov tu vládol istý druh moci, treba urobiť inventúru a vládnuť lepšie.“ 3/Sporným v konaní bolo, či uvedený článok zasiahol do dobrej povesti žalobcu a teda či žalobcovi vznikol nárok domáhať sa zverejnenia ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú si žalobca uplatnil vo výške 10.000 eur. 4/Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd sa najmä nestotožnil s tvrdením žalobcu, že spojenie „externí ochranári z T. použité v predmetnom článku, je natoľko jedinečné, že priemerný čitateľ s ním môže identifikovať iba žalobcu. Súd v tejto súvislosti uviedol, že žalobca nie je v predmetnom článku vôbec spomenutý svojim názvom a podľa názoru súdu je pre priemerného čitateľa len veľmi ťažké spojiť označenie „externí ochranári z T.“ práve a jedine so žalobcom. Žalobca v konaní zotrval na svojom tvrdení, že spojenie „externí ochranári z T.“ je natoľko jedinečné, že priemerný čitateľ s ním môže identifikovať iba žalobcu, ktorý bol alebo je v postavení externého zmluvného subjektu s organizáciami spadajúcimi pod štát alebo inú verejnú sféru Slovenskej republiky, pričom v tejto súvislosti žalobca poukazoval na články publikované tak na internetovom portáli R..sk, ako aj na iných internetových spravodajských portáloch (napr. Y. O.), v rámci ktorých je napr. predseda občianskeho združenia žalobcu, P.. N. označovaný ako „šéf miestnych záchranárov“, resp. v rámci ktorých je žalobca označovaný ako „T. K.druženie“. S vyššie uvedeným tvrdením žalobcu sa však súd nestotožnil, nakoľko v dôsledku týchto zjednodušení (napr. „T. združenie“, či označenie predsedu občianskeho združenia žalobcu ako „šéf miestnych záchranárov“) v žalobcom predložených článkoch je podľa názoru súdu pre bežného čitateľa len veľmi ťažké vytvoriť si jasnú súvislosť medzi označením „externí ochranári z T.“ použitou v spornom článku a žalobcom. Opätovne súd zdôraznil, že žalobca nebol v predmetnom článku vôbec spomenutý svojim názvom, pre priemerného čitateľa je tak len veľmi ťažké spojiť označenie „externí ochranári z T. práve so žalobcom, z ktorého dôvodu tak podľa názoru súdu žalobcom tvrdený zásah do jeho dobrej povesti objektívne nie je spôsobilý privodiť mu ujmu na chránených imateriálnych hodnotách. 5/Čo sa týka samotného sporného výroku, žalobca v článku namietal otázku autorky v rámci článku, ktorá znie: „Zakročíte proti podozrivým zmluvám, ako je napríklad zmluva s externými ochranármi z T., ktorým ročne prichádzajú stotisíce eur nielen cez ŠOP, ale aj cez SVP? Urobíte si audit súčasných zmlúv, aby ste vedeli či v nich pokračovať?“ Žalobca v rámci vyššie uvedeného výroku namietal najmä slovné spojenie „podozrivé zmluvy“, medzi ktorými sú exemplifikatívne uvedené zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a ŠOP (Štátna ochrana prírody) a SVP (Slovenský vodohospodársky podnik). Súd považoval za nesporné, že vyššie uvedený výrok namietaný žalobcom je hodnotiacim úsudkom autorky článku (čo v konečnom dôsledku uviedol aj samotný žalobca v žalobe, za nespornú túto skutočnosť považoval aj žalovaný). Súd poukázal na to, že ustálená rozhodovacia prax súdov vylúčila predloženie dôkazu pravdy v prípadoch, v ktorých ide o hodnotiace úsudky (napr. rozsudok ESĽP vo veci Lingens v. Rakúsko z 08.07.1986, sťažnosť č. 9815/1982, Šerieš A, č. 103, podľa ktorého: „Je namieste starostlivo rozlišovať fakty a hodnotiace úsudky. Ak pravdivosť tvrdení možno preukázať, správnosť druhých preukázať nemožno.“ K otázke samotného hodnotiaceho úsudku autorky o „podozrivých zmluvách“, v rámci ktorého autorka exemplifikatívne uviedla zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a ŠOP a SVP súd dospel k záveru, že autorka disponovala dostatočným skutkovým základom na formulovanie takéhoto hodnotiaceho úsudku. Podľa názoru súdu hodnotiaci úsudok obsiahnutý vo výroku nepresahuje hranice prijateľnej kritiky, najmä s ohľadom na to, že Úrad pre verejné obstarávanie v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyhodnotil viaceré zmluvy uzatvorené subjektmi pod gesciou Ministerstva životného prostredia ako zmluvy uzatvorené v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti žalovaný ako dôkaz predložil viaceré rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie, v rámci ktorých boli posudzované zmluvy uzatvorené medzi ŠOP, SVP a žalobcom, pričom ÚVO vyhodnotil posudzované zmluvy ako zmluvy uzavreté v rozpore s právnymi predpismi upravujúcimi verejné obstarávanie (napr. rozhodnutie Rady ÚVO zo dňa 27.02.2020, číslo spisu: 2593-9000/2020, Rozhodnutie Rady ÚVO zo dňa 23.11.2018, číslo spisu: 12298-9000/2018, rozhodnutie ÚVO zo dňa 30.07.2019, číslo spisu: 8788-3000/2019 a rozhodnutie predsedu ÚVO zo dňa 12.10.2019, číslo spisu: 15403-P/2019). 6/S ohľadom na vyššie uvedené mal súd prvej inštancie za to, že pokiaľ Úrad pre verejné obstarávanie ako ústredný orgán štátnej správy v rámci svojej rozhodovacej činnosti dospeje k záveru, že zmluvy uzatvorené spoločnosťami pod gesciou Ministerstva životného prostredia SR sú uzavreté v rozpore s právnymi predpismi, tak v takom prípade autorka článku disponovala dostatočným skutkovým základom pre formuláciu svojho hodnotiaceho úsudku vyjadreného vo výroku, a zároveň, že výrok nepresahuje hranice prijateľnej kritiky tolerovanej v demokratickej spoločnosti. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že označenie „podozrivé zmluvy“ má svoj skutkový základ v rozhodnutiach Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý ako orgán dohľadu nad verejným obstarávaním identifikoval viacero porušení

verejného obstarávateľa v súvislosti s predmetnými zmluvami. Zo znenia výroku je pritom zrejmé, že sa netýka osoby žalobcu, nesmeruje voči osobe žalobcu, žalobca vo výroku nie je priamo označený svojim názvom, a preto podľa názoru súdu výrok nemá potenciál vyvolať neoprávnený zásah do práv žalobcu. 7/V tejto súvislosti súd zdôraznil, že v prípade zmlúv uzatvorených medzi štátom, verejnými inštitúciami, právnickými osobami s majetkovou účasťou štátu a podobne, nepochybne dochádza k nakladaniu s verejnými zdrojmi, čo môže byť, resp. má byť predmetom verejnej diskusie, a teda vecou verejného záujmu. Otázkou, čo všetko možno subsumovať pod pojem verejný záujem, sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, okrem iného aj v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého: „Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Poslaním tlače je nepochybne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať). Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napríklad činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované.“ Judikatúra iných štátov i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva pri riešení konfliktu medzi slobodou prejavu, osobitne právom slobodne vyjadrovať názory na dianie v spoločnosti a medzi právom na ochranu dobrej povesti právnických osôb, ktorých sa kritika týka, zachováva benevolentnejší postoj vo vzťahu k médiám, pokiaľ ide o informovanie verejnosti o celospoločensky významných udalostiach (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.09.2009, sp. zn. ). Z uvedeného vyplýva, že médiám prislúcha poslanie rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu. K tejto funkcií je potrebné pripojiť právo verejnosti tieto informácie a myšlienky prijímať. Inak by médiá nemohli plniť svoju nezastupiteľnú úlohu „strážneho psa“ demokracie (k tomu viď rozhodnutie ESĽP Observer a Guardian v. Spojené kráľovstvo zo dňa 26.11.1991, sťažnosť č. 13585/1988, Šerieš A, č. 216). Podľa názoru súdu médiá pri plnení svojej úlohy „strážneho psa demokracie“ majú osobitné postavenie v spoločnosti, najmä vo vzťahu k informovaniu verejnosti o veciach verejného záujmu, pričom efektívne nakladanie s verejnými finančnými prostriedkami nepochybne vecou verejného záujmu je. V konaní bolo pritom nesporné, že výrok je hodnotiacim úsudkom autorky, pri ktorom nie je možné dokazovať jeho pravdivosť, a teda potrebné je preukázať iba existenciu skutkového základu pre prijatie takéhoto hodnotiaceho úsudku. 8/Súd prvej inštancie zastal názor, že pokiaľ Úrad pre verejné obstarávanie v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyhodnotí úkony verejného obstarávateľa ako porušenie zákona o verejnom obstarávaní, je daný dostatočný skutkový základ na formuláciu hodnotiaceho úsudku o tom, že takto uzatvorené zmluvy sú podozrivé. Účelom výroku podľa názoru súdu nebolo difamovanie žalobcu (ktorý sa navyše v samotnom článku výslovne ani nespomína), ale upriamovanie pozornosti verejnosti na nakladanie s verejnými finančnými zdrojmi. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že z hodnotiaceho úsudku autorky nevyplýva ani informácia o tom, že by za porušenie predpisov o verejnom obstarávaní mal byť zodpovedný žalobca. Pokiaľ však Úrad pre verejné obstarávanie v rámci svojej činnosti zistí porušenia na strane verejných obstarávateľov, ktoré mali vplyv na výsledok verejného obstarávania, a teda, že títo verejní obstarávatelia uzatvorili zmluvu (zmluvy) v rozpore s predpismi o verejnom obstarávaní, majú novinári právo, ba dokonca až povinnosť o týchto záležitostiach informovať, dopytovať sa na ne a celkovo prispievať k verejnej debate o veciach verejného záujmu, a to bez ohľadu na to, kto je dodávateľom tovaru alebo služieb na základe takto uzatvorených zmlúv s verejnými obstarávateľmi. Vzhľadom na uvedené tak hodnotiaci úsudok obsiahnutý vo výroku disponuje dostatočným skutkovým základom, ktorý je obsiahnutý v článku, a teda sa nejedná o neprimeranú kritiku, z ktorého dôvodu výrok nie je spôsobilý narušiť, či ohroziť práva žalobcu na ochranu jeho dobrej povesti, a preto nie je splnený základný predpoklad priznania niektorého z nárokov, ktoré žalobca v zmysle žaloby požadoval. 9/Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, že autorka vložila do úst p. V. hodnotiaci úsudok obsiahnutý v nadpise článku („posvietim si aj na podozrivé zmluvy“). Z odpovede p. V. na otázku je zrejmé, že p. V. registruje problematiku zmlúv na Ministerstve životného prostredia. V rámci svojej odpovede, okrem iného, uviedol aj: „Tento prípad si všímam a určite ho preverím.“ Pri pohľade na názov článku je zjavné, že nadpis je parafrázou vyjadrení p. V. v rámci rozhovoru, pričom v nadpise sa nenachádzajú úvodzovky, a teda nadpis nepredstavuje doslovnú citáciu p. V. z rozhovoru. Podľa názoru súdu časť nadpisu „posvietim si aj na podozrivé zmluvy“, ktorú namieta žalobca v zmysle,

že ide o hodnotiaci úsudok autorky „vložený do úst“ p. V., je možné z hľadiska čitateľa chápať ako parafrázu vyjadrení p. V. o tom, že problematiku zmlúv na Ministerstve životného prostredia vníma a preverí ich. V rámci novinárskeho zjednodušenia a zamerania internetového portálu R..sk, ktorý je adresovaný širokej laickej verejnosti, je takáto parafráza podľa názoru súdu prípustná. Vo vzťahu k otázke funkcií nadpisu (titulku) článku a jeho zohľadnenia pri posudzovaní zvyšku článku súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. decembra 2012, sp. zn. -54, v zmysle ktorého: „ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v sporoch o ochranu osobnosti, ktorých predmetom je posúdenie, či informácie (tvrdenia) uverejnené v printových médiách (v danom prípade v dennej tlači) mohli predstavovať neprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľa, nekorešponduje s požiadavkou objektívneho a spravodlivého posúdenia skutkových okolností sporu, ak vo veci rozhodujúci súd nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku, jeho grafickým prevedením v spojení s obrazovými materiálmi a vecným obsahom tohto článku. Podľa názoru ústavného súdu treba pri posudzovaní tejto otázky vychádzať z funkcie, ktorú titulok (nadpis) v printových médiách plní. Jeho funkciou (účelom) je upútať a zaujať čitateľa s tým, aby si článok prečítal a až na tomto základe si ozrejmil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky.“ S ohľadom na uvedené sa preto súd nestotožnil s argumentmi žalobcu o údajnom „vložení“ hodnotiaceho úsudku „do úst“ ministra životného prostredia Slovenskej republiky. 10/Čo sa týka jednotlivých nárokov uplatnených žalobcom, vo vzťahu k nároku žalobcu na uverejnenie ospravedlnenia súd dospel k záveru, že uverejnenie ospravedlnenia v predmetnom prípade nie je dôvodné. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal súd za to, že výrok nie je spôsobilý na vyvolanie neoprávneného zásahu do dobrej povesti žalobcu, a rovnako tak nie je objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu na jeho dobrej povesti. Žalobca okrem ospravedlnenia, vzhľadom na údajnú závažnosť a žalobcom tvrdený údajný maximálny deštrukčný potenciál výroku požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000 eur. Aj tento nárok žalobcu považoval súd za nedôvodný. Žalobca svoje tvrdenia o vzniku ujmy iba stroho vymenúva (žalobca v tejto súvislosti uviedol, že v dôsledku uverejnenia výroku, resp. v ňom obsiahnutého hodnotiaceho úsudku, údajne došlo k zníženiu žalobcovho kreditu v okruhu jeho partnerov, k údajnému obmedzeniu možnosti sebarealizácie žalobcu a jeho uplatnenia v rámci vykonávaných činností a údajne i k poklesu konkurencieschopnosti v sektore vykonávaných služieb). Finančné zadosťučinenie pritom môže byť súdom priznané iba v prípade, ak súd zistí, že v konkrétnom prípade došlo k skutočnému zníženiu dobrej povesti právnickej osoby, pričom toto zníženiu dobrej povesti musí mať značnú intenzitu. Nestačí len možnosť zníženia dobrej povesti právnickej osoby v značnej miere. V prípade dokazovania skutočného zníženia dobrej povesti je dôkazné bremeno vždy na žalobcovi, ktorý tvrdí, že mu bola ujma spôsobená. Žalobca žiadnym spôsobom (okrem svojho tvrdenia) nepreukázal údajnú existenciu príčinnej súvislosti medzi uverejnením článku a znížením jeho dobrej povesti. V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , v zmysle ktorého: „Dovolací súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že pokiaľ vznik práva na ochranu osobnosti je postačujúca i len možnosť, že určitým konaním bolo zasiahnuté do osobnostných práv (táto možnosť vyplýva z objektívnej podstaty toho - ktorého konania vykazujúceho znaky zásahu do osobnostných práv, a preto sa nedokazuje dôkaznými prostriedkami), pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sama táto možnosť nie je postačujúca, lebo priznanie uvedenej náhrady podmieňuje tým, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach skutočne nastala a je so zásahom spojená nie iba ako možný (do úvahy prichádzajúci) následok, ale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej osoby. V konaní o ochranu osobnosti má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť mu ujmu na chránených osobnostných právach; pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii zásahu; v prípade, že sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu, (následné reakcie) napríklad v jeho rodinnom, pracovnom či inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.“

11/Čo sa týka námietky žalobcu, že na vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do práva na ochranu dobrej povesti nie je potrebné vyvolať reálne následky, pretože každé nepravdivé tvrdenie a neprimeraný hodnotiaci úsudok sú považované za neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti, za predpokladu, že sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na ochrane osobnosti (teda postačuje, že tvrdenie má difamačný charakter negatívne pôsobiaci na dobrú povesť právnickej osoby), súd má za to, že, tento výklad možno uplatniť len vo vzťahu k prípadnému priznaniu morálneho zadosťučinenia, nemožno ho však aplikovať aj na rozhodovanie a prípadné priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.12.2011, sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.05.2010, sp. zn. a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.12.2009, sp. zn. . S ohľadom na citované rozhodnutia súdov sa preto súd nestotožnil s názorom žalobcu, že na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zo strany žalobcu povinnosťou preukazovať vznik negatívnych následkov, ale postačí spôsobilosť zásahu vyvolať následky ujmy vo sfére žalobcu. 12/Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považoval súd prvej inštancie žalobu žalobcu za nedôvodnú a ním uplatnené nároky za nepreukázané, z ktorého dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol. 13/O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle , a úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 14/Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, na základe akých skutočností súd prvej inštancie kvalifikoval žalovaného ako médium, ktorému z titulu plnenia svojej úlohy „strážneho psa demokracie“ prináleží osobitné postavenie v spoločnosti. Z údajov z obchodného registra žalovaného vyplýva, že v danom čase bol obchodnou spoločnosťou s ručením obmedzeným, pričom o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve, resp. o vysielaní a retransmisii na poskytovanie spravodajstva oprávňovali vydavateľov periodickej tlače, tlačové agentúry, alebo vysielateľov zriadených zákonom, resp. disponujúcich licenciou udelenou radou pre vysielanie a retransmisiu. Žalovaný takýmto subjektom nebol, naopak spôsob jeho fungovania je klasickým príkladom business praktík platforiem na tzv. nulových digitálnych trhoch, kde ponúkaním navonok bezplatného obsahu (vydávajúceho sa napr. za spravodajstvo) sa snaží prilákať čo najviac užívateľov, po čom sa platforma stáva atraktívnym trhom pre umiestňovanie platenej reklamy. Existuje tak veľká miera rizika, že kvalita a objektivita žalovaným poskytovaného spravodajstva sa prispôsobuje týmto jeho obchodným záujmom, v podobe zámernej bulvarizácie jej obsahu, a to i za cenu skreslenia objektívnych skutočností. Žalobca sa nestotožnil ani s názorom súdu prvej inštancie, že označenie žalobcu ako „externých ochranárov z T.“ nie je u priemerného čitateľa spôsobilé umožniť žalobcu identifikovať. Z registra povinne zverejňovaných zmlúv uzatváraných štátnymi inštitúciami má verejný obstarávateľ Štátna ochrana prírody evidované iba dve zmluvy, a to so žalobcom, Slovenský vodohospodársky podnik evidované tri zmluvy, rovnako so žalobcom. Je potom len ťažko uveriteľné, že autorka akoby len príkladmo referuje na tieto zmluvy a že nemala v úmysle označiť žalobcu v spojitosti s hodnotiacim úsudkom, že ide o zmluvy podozrivé. Zo žiadnej časti napadnutého článku pritom nevyplýva, že v čase vykonania predmetného hodnotiaceho úsudku už autorka disponovala akýmkoľvek rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie vo vzťahu k žalobcovi, tieto rozhodnutia žalobca do spisu založil až rok po zverejnení článku. Z analýzy iných položených otázok v predmetnom článku je zrejmé, že pri týchto autorka skutkovým základom zjavne disponovala, nie však pri otázke ohľadne podozrivých zmlúv, kde autorka žiadne vysvetlenie neponúkla. Žalobca namietal aj záver súdu, že účelom článku nebolo difamovanie žalobcu, ale upriamovanie pozornosti verejnosti na nakladanie s verejnými financiami. Autorka v rozpore s novinárskou etikou položila ministrovi V. kapcióznu otázku, v ktorej obsiahla negatívne hodnotenie implicitne zahŕňajúce osobu žalobcu, čo vylučuje úsudok, že cieľom autorky nebolo difamovať žalobcu. Navyše skutočnosť, že svoj negatívny a neprimeraný hodnotiaci úsudok manipulatívne prezentovala ako vyjadrenie ministra naznačuje, že ultimatívnym cieľom nebolo poskytnutie objektívneho spravodajstva, ale vytvorenie „bombastického“ článku, podporujúceho nastavený business model žalovaného. Podľa žalobcu článok mal difamačný charakter, negatívne pôsobiaci na dobrú povesť žalobcu, podľa ktorého tak uplatnený nárok na priznanie morálneho zadosťučinenia v podobe zverejnenia ospravedlnenia, ako aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (výška ktorej predstavuje len 0,067 % z celkového ročného obratu predchodcu žalovaného dosiahnutého za rok 2020) sú dôvodné.

Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. 15/Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že je spravodajským webovým portálom v zmysle ustanovenia o vydavateľoch publikácií a o registri v oblasti médií a audiovízie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o publikáciách), teda sprostredkúva širokej verejnosti pravidelne aktualizované komunikáty novinárskej povahy prostredníctvom webového sídla, pričom aj z tejto definície odvodzuje žalovaný svoje postavenie strážneho psa demokracie, keďže informuje širokú verejnosť najmä, nie však výlučne, o veciach, ktoré spadajú do rámca verejného záujmu. Zákon o publikáciách taktiež ustanovuje osobitný register v oblasti médií a audiovízie, ktorý je informačným systémom verejnej správy a ktorý obsahuje taktiež údaje o prevádzkovateľoch spravodajských webových portálov a nimi prevádzkovaných spravodajských webových portáloch. Register v oblasti médií a audiovízie je verejne dostupným registrom vedeným Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, ktorý je možné nájsť na webovej R. B.:/..N..T..F.-U.-R.-R.-R.-P.-R.-R.- P.-P., v ktorom je žalovaný zapísaný v evidencií spravodajských webových portálov od 30.11.2022 pod evidenčným číslom EV 2/22/SWP, pričom uvádza svoje obsahové zameranie ako ,,domáce, ekonomické, zahraničné, kultúrne a športové spravodajstvo, komentáre, analýzy“. Žalovaný rovnako v registri uvádza dátum začiatku prevádzkovania spravodajského webového portálu 01.03.2004, z čoho vyplýva, že žalovaný je etablovanou značkou, ktorá ponúka verejnosti hodnoverné spravodajstvo už takmer 20 rokov a teda jeho postavenie nie je možné z vyššie uvedených hľadísk nijakým spôsobom spochybňovať. Pokiaľ žalobca namietal, že prvostupňový súd sa nijakým spôsobom otázkou postavenia žalovaného nezaoberal, poukázal žalovaný na skutočnosť, že vyššie spomínaný register je registrom verejným, teda jeho existenciu a taktiež jeho obsah je možné považovať za všeobecne známu, pravdivú a platnú skutočnosť, teda notorietu, o ktorej existencii nie je pochýb, a teda dokazovať ju netreba. Ak žalobca poukazoval v odvolaní na to, že žalovaný nebol subjektom, na ktorý by sa vzťahoval tlačový zákon a zákon o vysielaní a retransmisii, čím sa vyhol existujúcej regulácií poskytovania spravodajstva, žalovaný reagoval, že v danom čase platná legislatíva nijakým spôsobom nereflektovala na vývoj doby a teda nijako neupravovalo činnosť spravodajských webových portálov, pokrývala výlučne len vydavateľov periodickej tlače a tlačové agentúry. Absenciu právneho predpisu nie je možné považovať za chybu žalovaného. Pokiaľ žalovaný na svojom spravodajskom webovom portáli ponúka možnosť inzercie reklám, ako obchodná spoločnosť v plnej miere využíva potenciál svojho postavenia na trhu a to za účelom dosiahnutia možného zisku. K možnosti priemerného čitateľa stotožniť žalobcu ako „externých ochranárov z T.“ poukázal žalovaný na to, že autorka iba exemplifikatívne menuje zmluvy, ktoré žalobca uzatvoril so ŠOP a SVP, príspevok na tieto zameraný nebol. Priemerný čitateľ podľa žalovaného nemusí disponovať znalosťou o povinne zverejňovaných zmluvách, tiež považoval za málo pravdepodobné, že správanie priemerného čitateľa po prečítaní článku povedie k vyhľadávaniu predmetných zmlúv a ich následnému preštudovaniu. K námietke, že v čase vykonania hodnotiaceho úsudku autorka nedisponovala rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie vo vzťahu k žalobcovi, žalovaný poukázal na rozhodnutia ÚVO, kde tento konštatoval porušenie zákona, ktoré sú z 23.11.2018, 30.7.2019, 12.10.2019 a 27.2.2020. Žalovaný posudzovaný článok zverejnil dňa 23.3.2020, žalobca podal žalobu na súde dňa 14.9.2020. Z vyššie uvedeného možno spoľahlivo usúdiť, že autorka v čase písania článku už disponovala predmetnými rozhodnutiami, tieto sú verejne dostupné na webovom sídle ÚVO. Z hodnotiaceho úsudku autorky v žiadnom prípade nevyplýva informácia, že by za porušenie predpisov o verejnom obstarávaní mal byť zodpovedný žalobca. Pokiaľ žalovaný ako dôkazy predložil uvedené rozhodnutia ÚVO do spisu súčasne s vyjadrením zo dňa 8.3.2021, jednalo sa o jeho prvé vyjadrenie k veci, žalovaný teda skôr nemal možnosť tieto dôkazy zakladať. Zmyslom výroku v žiadnom prípade podľa žalovaného nie je difamovanie osoby žalobcu, či spájanie pochybení zákona s konaním žalobcu, naopak poukazovanie na pochybenia podnikov a spoločností s majetkovou účasťou štátu, dopytovanie sa na riešenia týchto pochybení a tým podnietenie verejnej diskusie vo vzťahu k nakladaniu s verejnými finančnými zdrojmi. Čo sa týka výšky navrhnutej náhrady nemajetkovej ujmy podľa žalovaného výška jeho obratu je v tomto prípade absolútne irelevantná, keďže nijakým spôsobom neovplyvňuje prípadné nároky druhých strán. Žalovaný potom uzavrel, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, s ktorými sa žalovaný stotožňuje, rovnako ako sa stotožňuje s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, z ktorých dôvodov navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku ako vecne správneho. 16/Žalobca v odvolacej replike poukázal na to, že ak by sa masmédiám umožnilo písať o právnych subjektoch zjednodušeným označením, teda skrývaním právneho subjektu, ktorý je predmetom kritiky

zo strany masmédia, pod zjednodušené označenia prívlastkami týkajúcimi sa miesta sídla subjektu, prípadne akcentom na jeho činnosť či spôsob poskytovania služieb, mohlo by to znamenať možnosť zasahovať do dobrej povesti subjektu bez akýchkoľvek právnych následkov. Podľa žalobcu je spojenie „externí ochranári z T.Í.“ nezameniteľné, iní ochranári nemajú v T. sídlo a iní ochranári neuzavreli so ŠOP dve zmluvy a zo SVP tri zmluvy registrované vo verejne dostupnom centrálnom registri zmlúv. Jadrom otázky autorky článku sú práve zmluvy medzi Štátnou ochranou prírody resp. Slovenským vodohospodárskym podnikom na jednej strane a žalobcom na strane druhej. Ak priemerný čitateľ zadá do vyhľadávača spojenie „externí ochranári z T., vyhľadávač ponúkne niekoľko článkov uverejnených na S..R..sk, z ktorých je zrejmé, že ide o združenie Komplexná centrálna záchranná služba. S tvrdením žalovaného, že autorka článku mala už v čase jeho tvorby k dispozícii rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie a tým mala dostatočný skutkový základ pre uverejnenie predmetného primeraného hodnotiaceho úsudku žalobca nesúhlasil, konštatoval, že dostatočný skutkový základ pre uverejnenie predmetného hodnotiaceho úsudku by musel byť uvedený priamo v článku, nepostačuje ho dodatočne preukazovať v súdnom konaní, inak je tento neprimeraný. Pokiaľ žalovaný namieta, že otázka z článku nesmerovala proti žalobcovi, ale voči štátnym podnikom a spoločnostiam s majetkovou účasťou štátu, žalobca poukázal na úzku súvislosť otázky autorky článku so žalobcom. Hodnotiaci úsudok autorky článku o podozrivých zmluvách sa objavil v titulku článku, hoci ani minister V. tieto tak neoznačil. Nejde tak o zjednodušenie, alebo o zámenu, ktorá vyvoláva dojem, že minister povedal, že si posvieti na podozrivé zmluvy, hoci jeho vyjadrenie bolo, že preverí prípady veľkých hospodárskych podnikov pod rezortom ministerstva životného prostredia. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by k zníženiu jeho dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti došlo v značnej miere, pričom len objektívna možnosť takéhoto zásahu nepostačuje, žalobca poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. , v zmysle ktorého „ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. Takýto zásah spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch“. Podľa žalobcu, ak ide o nepravdivé skutkové tvrdenia či o neprimeraný hodnotiaci úsudok, postačuje spôsobilosť takéhoto zásahu vyvolať následky ujmy v osobnostnej sfére, a to predovšetkým, ak ide o zásah spôsobený masmédiami. 17/Žalovaný v odvolacej duplike sa pridržiaval všetkých doterajších vyjadrení. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný sa chce za účelom svojej ochrany skrývať za zjednodušené označenia žalobcu, označil žalovaný za špekulatívne a ničím nepodložené, zjednodušené názvy sa v spravodajských textoch využívajú bežne. Ohľadom tvrdenia o údajnej nezameniteľnosti v súvislosti s označením osoby žalobcu poukázal žalovaný na skutočnosť, že v registri mimovládnych neziskových organizácií je registrovaných viacero občianskych združení, ktoré majú svoje sídlo v T., ktoré majú zároveň vo svojej činnosti stanovené vykonávanie záchranárskych, ochranárskych, zdravotníckych a im podobných činností. Žalovaný zopakoval, že predmetom článku bola kritika zmlúv, ktoré uzatvorili verejní obstarávatelia, ide tak o kritiku nakladania s verejnými financiami, na poukazovanie ktorej majú novinári v demokratickej spoločnosti nielen právo, ale aj povinnosť. Žalovaný sa s názorom žalobcu, podľa ktorého „hodnotiaci úsudok v novinárskom článku musí byť podporený dostatočným skutkovým základom, inak je neprimeraný“, stotožnil, pričom zopakoval, že autorka pri formulovaní napadnutého výroku disponovala dostatočným skutkovým základom. Nestotožnil sa však už s tvrdením, že skutkový základ musí byť uvedený priamo v článku, v danom prípade išlo o rozhovor medzi autorkou článku a ministrom životného prostredia, pri formulovaní otázky nie je ani možné, aby autorka obsiahla celý skutkový základ, na podklade ktorého formuluje svoj hodnotiaci úsudok v položenej otázke. Meritom rozhodnutia najvyššieho súdu označeného žalobcom bolo priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade, ak na strane žalobcu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práv zverejnením nepravdivých informácií, v prejednávanej veci však neoprávnený zásah do práv žalobcu absentuje. Žalovaný sa potom plne stotožnil so závermi súdu prvej inštancie a napadnutý rozsudok navrhol odvolaciemu súdu potvrdiť. 18/Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle , 380 ods. 1 bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu za dôvodné považovať nemožno. 19/Podľa , pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch. Odsek 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby. 20/Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby chránené v zmysle a . Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená

na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia, či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy). 21/Pri strete dvoch základných práv, a to práva na ochranu dobrej povesti a práva na slobodu prejavu, treba zohľadniť všetky rozhodujúce konkrétne okolnosti daného prípadu, že sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca a preto sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané či považované za neškodné alebo za bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú a aj nadnesené a zveličujúce názory a že fyzické i právnické osoby majú v rámci slobody prejavu právo verejne (teda aj tlačou) vyslovovať svoje názory na pôsobenie právnickej osoby, v kontraktoch resp. vzťahoch so štátom. Z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Tlač (rovnako ako spravodajský webový portál, ktorého činnosť aktuálne upravuje o publikáciách) prispievajúca k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu má právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by bola podkopaná rola „strážneho psa“, ktorú nepochybne tlač zohráva, teda právo informovať a právo verejnosti byť informovaná. Pokiaľ ide o formu, v ktorej sú myšlienky a informácie vyjadrené, novinárska sloboda pokrýva tiež možný stupeň nadsázky, zveličenia, preháňania alebo dokonca provokácie. 22/V súdenej veci bolo nesporné, že výrok (otázka autorky článku: „K. proti P. K., R. L. O. K. F. W. D. K. T., ktorým ročne prichádzajú stotisíce eur nielen cez ŠOP, ale aj cez SVP? Urobíte si audit súčasných zmlúv, aby ste vedeli či v nich pokračovať?“) je hodnotiacim úsudkom autorky, pri ktorom nie je možné dokazovať jeho pravdivosť, a teda potrebné je preukázať iba existenciu skutkového základu pre prijatie takéhoto hodnotiaceho úsudku. Účelom článku nebola kritika činnosti žalobcu, či dokonca difamácia žalobcu, jeho účelom bolo upriamenie pozornosti verejnosti na nakladanie s verejnými finančnými zdrojmi a kroky nového ministra v tomto smere. Súd prvej inštancie správne za dostatočný skutkový základ pre vyslovenie označeného hodnotiaceho úsudku identifikoval viaceré rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie (v čase vydania článku boli verejne dostupné), ktorý v rámci svojej činnosti zistil porušenia na strane verejných obstarávateľov, ktoré mali vplyv na výsledok verejného obstarávania, a teda, že títo verejní obstarávatelia uzatvorili viacero zmlúv v rozpore s predpismi o verejnom obstarávaní. Rovnako správne uzavrel, že novinári majú nielen právo, ale dokonca povinnosť o týchto záležitostiach informovať, dopytovať sa na ne a celkovo prispievať k verejnej debate o veciach verejného záujmu, a to bez ohľadu na to, kto je dodávateľom tovaru alebo služieb na základe takto uzatvorených zmlúv s verejnými obstarávateľmi. 23/Pokiaľ žalobca namietal, že skutkový základ musí byť uvedený priamo v článku, aj odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že pokiaľ ide o rozhovor medzi autorkou článku a ďalšou osobou, pri formulovaní otázky nie je možné obsiahnuť celý skutkový základ, na podklade ktorého formuluje svoj hodnotiaci úsudok v položenej otázke. 24/Súd prvej inštancie rovnako správne uzavrel, že z hodnotiaceho úsudku autorky nevyplýva informácia o tom, že by za porušenie predpisov o verejnom obstarávaní mal byť zodpovedný žalobca, ktorý nie je v samotnom článku výslovne označený názvom združenia (pričom medzi pojmom „ochranári“ a „záchranári“ je podstatný rozdiel, vylučujúci možnosť bezprostredného stotožnenia s osobou žalobcu), a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu výrok nemá potenciál vyvolať neoprávnený zásah do práv žalobcu na jeho dobrej povesti. 25/Odvolací súd mal po preskúmaní veci za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (,, ) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( ) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (, ). Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje. Odvolaciemu súdu potom neostalo, než rozsudok súdu prvej inštancie, z hľadiska jeho vecnej správnosti, potvrdiť podľa . 26/O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a , v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania priznal v plnom rozsahu.

27/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - ).