Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/161/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov senátu JUDr. Rastislava Pellu a JUDr. Františka Čisovského v spore žalobcu: Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Digital Park I, Einsteinova 21, 825 22 Bratislava – mestská časť Petržalka, IČO: 31 383 408, zastúpený SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXXX/XX, XXX XX C., zastúpený E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XX, XXX XX C., o zaplatenie 355,56 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. -148 zo dňa 11.7.2023, takto

rozhodol:

I. M e n í rozsudok Okresného súdu Prešov, č.k. -148 zo dňa 11.7.2023 v napadnutom II. a III. výroku tak, že:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 182,47 eur s 9%-ným ročným úrokom z omeškania od 15.7.2020 do zaplatenia, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca má právo na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov ( ďalej len súd alebo súd prvej inštancie ) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 173,09 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 173,09 Eur od 15.7.2020 do zaplatenia, ako aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 40 Eur, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta. III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 355,56 eur s 9%-ným ročným úrokom z omeškania od 15.7.2020 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ako aj náhradu trov konania.

3. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že dňa 7.9.2016 uzatvoril ako poisťovňa so žalovaným ako finančným agentom v súlade s ustanovením a nasl. Zmluvu o finančnom sprostredkovaní (ďalej len „“), na základe ktorej sa žalovaný zaviazaný realizovať činnosť smerujúcu k uzatváraniu zmlúv v oblasti poisťovníctva v rozsahu stanovenom o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve, za čo sa žalobca zaviazal vyplácať žalovanému províziu. Podľa citovaného zákona finančné sprostredkovanie vykonávané podľa tohto zákona je

podnikaním a v predmetnom právnom vzťahu mal žalovaný postavenie podnikateľa. Podľa je žalobca povinný poskytnúť finančnému agentovi provízie, prípadne iné peňažné plnenia (odmeny) za podmienok uvedených v províznom a odmeňovacom poriadku. Ukončením tejto zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti zmluvných strán a to vrátane práva finančného agenta na províziu či iné obdobné plnenie. Žalobca uviedol, že rozlišuje pojem „uzavretie obchodu“ a pojem „uskutočnenie obchodu“, ktorým odlišuje jednak časovo a jednak funkčne rôzne právne skutočnosti. Uzavretie obchodu predstavuje vznik zmluvného vzťahu, pričom uskutočnenie obchodu nastáva až realizáciou jeho spoločensko-ekonomického účelu (kauzy), t. j. dosiahnutím cieľa, ktorý bol dôvodom pre uzavretie daného obchodu. Riziko zastúpeného (žalobcu) spojené s vyplatením provízií pred uskutočnením obchodu zákonodarca kompenzuje inštitútom zániku nároku na províziu podľa a príkazom obchodnému zástupcovi (žalovanému), aby vrátil vyplatenú províziu, resp. jej časť, ak nárok na províziu zanikol. Uviedol, že Zmluva o finančnom sprostredkovaní zanikla dohodou o ukončení zmluvy dňa 15.6.2019. Listom zo dňa 12.6.2020 vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 355,56 eur v lehote dvoch týždňov odo dňa doručenia výzvy. Žalobca v žalobe dlh vyčíslil ako nárok na neprináležiacu províziu vo výške 1.613,33 eur, nárok na vrátenie nábehových odmien vo výške 298,10 eur, nárok na vrátenie neprináležiacich výkonnostných odmien vo výške 90 eur, od ktorých odpočítal úhradu provízneho dlhu vo výške 774,36 eur, kladný rezervný fond vo výške 13,29 eur a kladné provízie započítané na dlh 858,22 eur. Keďže žalovaný ku dňu podania návrhu na vydanie platobného rozkazu svoj peňažný záväzok neuhradil, žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania 9% ročne zo sumy 355,56 eur od 15.7.2020 do zaplatenia a právo na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur.

4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že svoju prácu vykonával s najlepšou možnou odbornou starostlivosťou a žiadnym negatívnym spôsobom sa nepodieľal na ukončení zmlúv, ktoré pre žalobcu sprostredkoval. Podľa jeho názoru samotná skutočnosť, že klienti žalobcu ukončili zmluvy, ktoré pre žalobcu sprostredkoval, nezakladá nárok žalobcu na vrátenie vyplatených provízií a odmien. Odvolával sa na smernicu Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov a navrhoval vykonať dokazovanie výsluchom jednotlivých poistníkov k dôvodom a pohnútkam, ktoré ich viedli k ukončeniu poistných zmlúv. Žalobcovi vytýkal, že ho neinformoval o tom, že poistníci chceli ukončiť svoje zmluvy a tak nemohol svojou proaktívnou činnosťou prispieť k tomu, aby nedošlo k zániku jednotlivých zmlúv. Žalovaný taktiež namietal, že mu žalobca nedoručil žiadnu faktúru ohľadom uplatneného nároku a v rámci svojej procesnej obrany vzniesol námietku premlčania.

5. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním ( najmä oboznámením s predloženými dôkazmi ), zistil skutkový stav, podľa ktorého: 5.1. Žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 7.9.2016 v súlade so o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a , ktorej predmetom bola činnosť žalovaného ako finančného agenta spočívajúca vo finančnom sprostredkovaní v oblasti poisťovníctva, t. j. predmetom zmluvy bolo predkladanie ponúk na uzatvorenie zmlúv, spisovanie žiadostí a vykonávanie ďalších činností za podmienok a v rozsahu zmluvy. V si zmluvné strany dohodli povinnosť žalobcu poskytnúť finančnému agentovi (žalovanému) provízie, prípadne iné peňažné plnenia a odmeny za podmienok uvedených v províznom a odmeňovacom poriadku a podmienky ich vyplácania. Následne žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 23.9.2016 osobitnú zmluvu o poskytnutí nábehovej odmeny, ktorej predmetom je určenie podmienok výplaty mesačnej nábehovej odmeny, jej výšky a podmienok vrátenia. Podľa čl. IV ods. 1 zmluvy o nábehovej odmene finančnému agentovi vzniká nárok na nábehovú odmenu, avšak z dôvodu poklesu finančného agenta (žalovaného) v hierarchii subjektov z funkcie agentúrny riaditeľ na funkciu finančný manažér vznikol podľa čl. VII ods. 2 písm. a) zmluvy o nábehovej odmene nárok žalobcu na vrátenie 100 % z celkovej vyplatenej nábehovej odmeny. Žalobcovi tak vznikol nárok na vrátenie vyplatenej nábehovej odmeny vo výške 298,10 eur.

5.2. Dňa 15.6.2019 došlo medzi stranami sporu k ukončeniu dohodou, čo medzi účastníkmi nebolo sporné. Podľa čl. 8 ods. 5 písm. b), bod v) ukončením tejto zmluvy síce zanikajú všetky práva a povinnosti zmluvných strán podľa tejto zmluvy a prípadných dodatkov, s výnimkou povinnosti vrátiť poisťovni príslušnú neprináležiacu províziu, resp. storno províziu. V súlade s čl. 5 Provízneho poriadku sú neprináležiace provízie žalovaného v celkovej sume 1.613,33 eur.

5.3. Žalobca časť svojho nároku vo výške 90 eur ako neprináležiace výkonnostné odmeny odvodzoval z Dodatku č. 9 k Províznemu poriadku WP účinnému ku dňu 1.7.2013, ktorý má byť doplňujúcim dokumentom k Províznemu a odmeňovaciemu poriadku zo dňa 7.7.2016. Od takto vyčísleného dlhu (neprináležiace odmeny vo výške 1.613,33 eur, výkonnostné odmeny vo výške 90 eur, nábehové odmeny vo výške 298,10 eur) žalobca v prospech žalovaného započítal hodnotu rezervného fondu žalovaného vo výške 13,29 eur, kladné provízie započítané na dlh vo výške 858,22 eur a žalovaným zaplatenú časť provízneho dlhu vo výške 774,36 eur. Listom zo dňa 12.6.2020 žalobca vyzval žalovaného na vrátenie dlžnej sumy vo výške 355,56 eur, pričom žalovaný na predmetnú výzvu nereagoval.

6. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil podľa ustanovení , právna úprava predmet právnej úpravy a jej povaha, o finančnom sprostredkovaní a o finančnom poradenstve, právna úprava finančné sprostredkovanie, , právna úprava podriadený finančný agent, , , , , , , , , právna úprava zmluva a žalobe vyhovel čiastočne, keď uplatnený nárok zamietol v časti výkonnostných odmien vo výške 90 eur a provízii vo výške 92,47 eur vrátane na ne viažuce sa príslušenstvo.

6.1. Súd prvej inštancie uviedol, že právnym základom pre žalobcom uplatnený nárok je zmluvne dojednané vrátenie vyplatených provízií a odmien. Zmluvné strany si v jednoznačne dohodli povinnosť žalovaného ako finančného agenta vrátiť žalobcovi vyplatené provízie a iné odmeny pre prípad predčasného skončenia sprostredkovateľských zmlúv. Žalovaný sa ako podnikateľský subjekt riadne oboznámil so a za stanovených podmienok sa rozhodol do zmluvného vzťahu so žalobcom vstúpiť, pričom definičným znakom obchodnoprávnych vzťahov je rovnoprávnosť v zmluvných právach a povinnostiach. Ak žalovaný v konaní namietal, že žalobca mu neposkytol informáciu o tom, že poistníci chceli ukončiť svoje zmluvy a tak nemohol svojou proaktívnou činnosťou prispieť k tomu, aby nedošlo k zániku jednotlivých zmlúv, súd uviedol, že takáto povinnosť žalobcu nevyplýva zo žiadneho zmluvného či zákonného ustanovenia. Žalobca vôbec nemusel vedieť a s najväčšou pravdepodobnosťou ani nevedel o úmysle poistníkov ukončiť predmetné zmluvné vzťahy, pričom je v záujme samotného žalobcu zotrvať v zmluvnom vzťahu s poistníkmi. Napokon tieto zanikli prevažne z dôvodu neplatenia poistného, čomu by žalovaný ako sprostredkovateľ uzatvorenia týchto zmlúv svojou činnosťou ťažko zabránil.

6.2. K procesnej obrane žalovaného, ktorou poukázal na smernicu Rady 86/653 z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, konkrétne čl. 11, ktorý zamedzuje dohody o zániku nároku na províziu v neprospech obchodného zástupcu, súd prvej inštancie uviedol, že citované ustanovenie je transponované do nášho právneho poriadku v podobe ust. , ktoré považoval súd s ohľadom na cieľ smernice za kogentné ustanovenie a to napriek tomu, že nespadá do výpočtu kogentných ustanovení podľa . V tomto prípade však ide o priamu požiadavku európskeho práva, ktorá zamedzuje tomu, aby bolo možné platne uzatvoriť dohodu o zániku nároku na províziu v neprospech obchodného zástupcu. Žalobca totiž v konaní nepožaduje od žalovaného 100 % vyplatených provízií. Jednotlivé zmluvné ustanovenia vymedzujú vrátenie alikvotnej časti vyplatených odmien. Tieto sú koncipované tak, že reflektujú dĺžku trvania sprostredkovanej zmluvy a povinnosť finančného agenta vrátiť vyplatené provízie a odmeny je priamo úmerná tomuto obdobiu. To znamená, že výška provízie, ktorú môže poisťovňa od finančného agenta požadovať je odstupňovaná, preto ju možno považovať za vyváženú a primeranú a ustanovenia , ktoré ju upravujú, za platné a v súlade s ust. . V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-48/16, podľa ktorého skutočnosť, že zmluva o obchodnom zastúpení ukladá zástupcovi povinnosť vrátiť pomernú časť svojej provízie v prípade, že zmluva uzavretá medzi zastúpeným a treťou osobou sa zrealizuje iba čiastočne nemožno v zásade považovať za „odchýlenie v neprospech obchodného zástupcu“ v zmysle článku 11 ods. 3 smernice 86/653. Naopak táto povinnosť je v súlade s ustanoveniami článku 11 ods. 1 a 2 tejto smernice.

6.3. V zmysle vyššie uvedenej argumentácie mal súd prvej inštancie preukázaný základ uplatňovaného nároku vo vzťahu k neprináležiacej provízii. Súd však neakceptoval jej výšku, pretože táto nevyplýva zo žalobcom predložených listinných dôkazov. Z dôkazu predloženého žalobcom na č.l. 57 síce vyplýva dlh z neprináležiacich provízií vo výške 1.613, 33 eur, tak ako si ich uplatnil žalobca, avšak zahŕňa aj neprináležiace provízie zo zmlúv, ktoré boli uzatvorené pred uzatvorením samotnej medzi žalobcom a žalovaným. strany sporu uzatvorili dňa 7.9.2016, avšak žalobca požaduje vrátenie provízií aj zo

zmlúv spred tohto obdobia, konkrétne za 17 zmlúv uzatvorených od 10.7.2014 do 20.8.2016 v celkovej výške 92,47 eur. Súd prvej inštancie preto žalobcovi nepriznal nárok vo výške 92,47 eur.

6.4. Vo vzťahu k nároku žalobcu vo výške 90 eur ako neprináležiacich výkonnostných odmien súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že tieto si žalobca odvodzuje z Dodatku č. 9 k Províznemu poriadku Wüstenrot poisťovňa, a.s. zo dňa 18.6.2013. Vzhľadom na dátum jeho účinnosti (18.6.2013), nemôže byť dodatkom k základnému dokumentu a to k Províznemu a odmeňovaciemu poriadku Wüstenrot poisťovne, a.s. účinného dňa 7.7.2016. Jedná sa tak o dodatok, ktorý nemohol byť účinný v predmetnom časovom období, kedy mala žalovanému vzniknúť povinnosť vrátiť príslušnú neprináležiacu výkonnostnú odmenu. Prieči sa pravidlám základnej formálnej logiky vyčísliť si nárok z dodatku, ktorý má účinnosť 3 roky skôr ako samotný základný dokument upravujúci základ tohto nároku, preto súd nárok žalobcu vo výške 90 eur titulom neprináležiacich výkonnostných odmien zamietol.

6.5. K námietke premlčania vznesenej žalovaným v priebehu konania súd prvej inštancie uviedol, že žalobcov nárok sa odvíja od zániku zmlúv, ktoré pre neho sprostredkoval žalovaný. Z listinných dôkazov predložených žalobcom (č.l. 61-88) vyplývajú presné dátumy zániku jednotlivých sprostredkovaných zmlúv, pričom najstaršia z nich zanikla ku dňu 1.11.2018 (č.l. 77). Žalobca podal žalobu na súd dňa 16.9.2022 a premlčacia doba v obchodnoprávnych vzťahoch je 4 roky, preto súd považoval námietku premlčania za nedôvodnú.

6.6. Na základe uvedeného súd považoval za dôvodný nárok žalobcu na neprináležiace odmeny vo výške 1.520,86 eur (1.613,33 eur - 92,47 eur) a nábehové odmeny vo výške 298,10 eur. Po odpočítaní hodnoty rezervného fondu žalovaného vo výške 13,29 eur, kladných provízií započítaných na dlh vo výške 858,22 eur a žalovaným zaplatenú časť provízneho dlhu vo výške 774,36 eur, súd prvej inštancie priznal žalobcovi pohľadávku vo výške 173,09 eur.

7. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou svojho peňažného záväzku (Výzva zo dňa 12.06.2020) zaviazal ho súd prvej inštancie v súlade s v spojení s Nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , aj na zaplatenie príslušného zákonného 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 173, 09 eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti pohľadávky žalobcu, t. j. od 15.07.2020, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia zo strany žalovaného, t. j. do zaplatenia.

8. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa a tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

9. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku II. a III. podal žalobca včas odvolanie z odvolacích dôvodov uvedených v , a . Navrhol rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. 9.1. Žalobca v odvolaní uviedol, že pohľadávka vo výške 355,56 eur pozostávala už iba zo storna neprináležiacich provízií. Súd prvej inštancie však konštatoval v napadnutom rozhodnutí nedôvodnosť uplatneného nároku na vrátenie neprináležiacej výkonnostnej odmeny vo výške 90 eur a zároveň nepriznal žalobcovi storno neprináležiacich provízií vo výške 92,47 eur. Nestotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie, keď jeho závery prezentované v odôvodnení napadnutého rozsudku považoval za arbitrárne a nezohľadňujúce okolnosti danej veci. Súd podľa neho nezohľadnil uznanie záväzku zo strany žalovaného ani skutočnosť, kedy boli jednotlivé provízie žalobcovi vyplatené na účet. Viaceré vady v postupe a rozhodnutí súdu majú za následok existenciu namietaných odvolacích dôvodov, ktoré sa navzájom prekrývajú, resp. dopĺňajú.

9.2. K nároku na neprináležiace provízie vo výške 92,47 eur odvolateľ uviedol, že so žalovaným uzatvoril dňa 23.9.2016 aj zmluvu o poverení výkonom činnosti agentúrneho riaditeľa, v zmysle ktorej mal žalovaný najmä riadiť, organizovať a kontrolovať činnosť Wüstenrot agentúry, zodpovedať za plnenie obchodného plánu, nábor a výber uchádzačov na pozíciu viazaných agentov resp. finančných manažérov a plniť ďalšie úlohy. Vzhľadom na skutočnosť, že agentúrny riaditeľ bol priamo nadriadený finančným manažérom a viazaným finančným agentom danej agentúry mal v zmysle § 4 Dodatku č. 9 k províznemu poriadku WP (pre agentúrnych riaditeľov v sieti WUA) „právo na mesačnú hierarchickú odmenu (ďalej len „MHO“) vo výške: 1. 50 % zo splatnej provízie VFA WUA, hierarchicky zaradeného priamo pod AR a zo splatných provízií AR ako získateľa, 2. 25 % zo splatnej

provízie finančného manažéra patriaceho do jeho WUA a zo splatnej provízie VFA WUA, hierarchicky zaradeného pod finančného manažéra jeho WUA.“ Prvoinštančný súd však nezohľadnil skutočnosť, že síce poistné zmluvy boli uzatvorené skôr, ale žalovanému boli provízie vyplatené až po uzatvorení zmluvy o finančnom sprostredkovaní. Táto skutočnosť vyplýva nielen z predloženého vyčíslenia, ale aj z predložených províznych listov. Navyše žalovanému boli vyplácané nielen získateľské a následné provízie pri zmluvách, ktoré sám sprostredkoval, ale aj pri tých, ktoré sprostredkovali viazaní finanční agenti hierarchicky zaradení pod neho. V praxi je bežné, že pod agentúrneho riaditeľa spadajú aj viazaní finanční agenti, ktorí vykonávajú sprostredkovateľskú činnosť dlhšie a ktorým sa vyplácajú následné provízie aj pri „starších“ sprostredkovaných poistných zmluvách, pričom nárok na vyplatenie následnej provízie vzniká aj agentúrnemu riaditeľovi.

9.3. Odvolateľ k nároku na storno výkonnostnej odmeny vo výške 90 eur uviedol, že poisťovňa je oprávnená odrátať storno províziu v zmysle Provízneho poriadku od MHO, MVP, odmeny za netto produkciu, príp. iných odmien, na výplatu ktorých vzniklo AR v zmysle Dodatku č. 9 právo. Výkonnostné odmeny sa stornujú spôsobom uvedeným v Dodatku č. 9 k Províznemu poriadku poisťovne za použitia ustanovenia a . Zdôraznil, že žalovaný uznal nárok žalobcu na vrátenie neprináležiacej výkonnostnej (mesačnej) odmeny vo výške 90 eur, čo do dôvodu a výšky podpísaním Uznania záväzku dňa 1.2.2019. Súd prvej inštancie túto listinu úplne odignoroval a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa k tomu nijako nevyjadril. Vzhľadom na túto skutočnosť, súd nemohol nepriznať nárok na vrátenie výkonnostnej odmeny, keďže žalovaný tento nárok uznal. Ďalej konštatoval, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu dochádza nielen v prípadoch, ak je komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde alebo, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale v neposlednom rade tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácií právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo, ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené (nález Ústavného súdu SR zo dňa 30.8.2010, sp. zn. ).

10. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu nevyjadril.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávania podľa . Odvolanie prejednal podľa až , z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa , a a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

12. Výrok rozsudku I. súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 173,09 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 173,09 Eur od 15.7.2020 do zaplatenia, ako aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 40 Eur, odvolaním napadnutý nebol, nadobudol právoplatnosť a teda nebol odvolacím súdom preskúmaný.

13. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle . Odvolateľ ako odvolací dôvod uvádza dôvod uvedený v , t.j. že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; písm. h), t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ide o prípustné odvolacie dôvody, preto odvolací súd odvolanie meritórne prejednal.

14. Odvolací dôvod podľa je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného súdu , , ). Podľa článku 6/ ods. 1 strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

15. Odvolací dôvod podľa je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. o vykonávaní dokazovania.

16. Odvolací dôvod podľa je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

17. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

18. V odvolacom konaní odvolací súd posúdil relevantnosť žalobcom tvrdených odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, preskúmal, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, vychádzajúc z ustáleného právneho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.

19. Z hľadiska odvolania žalobcu, ktoré sa dotýka nepriznania uplatneného nároku vo výške 92,47 eur z titulu neprináležiacich provízii súdom prvej inštancie, odvolací súd prieskumom zistil, že súd nesprávne vychádzal pri právnom posúdení len zo Zmluvy o finančnom sprostredkovaní zo dňa 7.9.2016, hoci medzi stranami sporu bola následne dňa 23.9.2016 uzatvorená i Zmluva o poverení výkonom činnosti agentúrneho riaditeľa a práve z titulu tejto funkcie v spojení s § 4 Dodatku č. 9 k Províznemu poriadku WP, vzniklo žalovanému právo i na vyplatenie provízie vo výške 92,47 eur. Rovnako nie je správny

záver súdu prvej inštancie, že tento nárok nie je možné priznať, nakoľko sa týka provízii zo zmlúv, ktoré boli uzatvorené pred samotným uzatvorením Zmluvy o finančnom sprostredkovaní. V tomto smere nebolo sporné, že tieto provízie boli žalovanému ako agentúrnemu riaditeľovi vyplatené, pričom podstatná je práve skutočnosť vyplatenia provízii žalovanému a následné stornovanie predmetných zmlúv s následkom ( i v zmysle ) povinnosti tieto provízie žalobcovi vrátiť.

20. V smere nároku na storno výkonnostnej odmeny vo výške 90 eur, je dôvodná námietka žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s písomným uznaním záväzku žalovaným zo dňa 1.2.2019, obsahom ktorého je i uznanie mesačnej odmeny vo výške 90 eur. Z tohto hľadiska poukazuje odvolací súd na skutočnosť, že jedným z dôsledkov uznania záväzku, tak ako ho predpokladá prvá veta , je vznik vyvrátiteľnej domnienky o tom, že záväzok v čase jeho uznania dlžníkom existoval. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že dlžník má aj naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval, či už preto, lebo nikdy nevznikol, alebo preto, lebo ešte pred jeho uznaním zanikol. V prípade, že dlžník neunesie bremeno tvrdenia a dôkazu o tom, že v dobe uznania záväzku tento neexistoval, súd bude mať na základe uvedenej právnej domnienky skutočnosť existencie uznaného záväzku za preukázanú. Je teda vecou dlžníka, aby dokazoval neexistenciu záväzku, ktorý uznal a popritom niesol i všetky dôsledky z toho, že túto skutočnosť v súdnom konaní nepreukázal.

20.1. Ak teda žalovaný záväzok vo výške 90 eur uznal a v priebehu konania domnienku existencie tohto záväzku žiadnym spôsobom nevyvrátil, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie v smere existencie tohto nároku, v zmysle , vychádzať zo skutočnosti, že je preukázaný.

21. Vychádzajúc z vyššie uvedeného má odvolací súd za to, že žalobou uplatnený nárok žalobcu je dôvodný i v časti o 182,47 eur ( teda v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol ), v zmysle ustanovení a nasl. upravujúcich inštitút zmluvy o obchodnom zastúpení a zmluvných dojenaní, ako aj naň sa viažucich úrokov z omeškania vo výške 9% ročne, keďže žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou celého svojho peňažného záväzku v zmysle v spojení s Nariadenia vlády SR č. , zo sumy 182,47 eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti pohľadávky žalobcu, t. j. od 15.7.2020 do zaplatenia. 22. Zároveň odvolací súd zmenil i rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania a to v zmysle v spojení s a úspešnému žalobcovi v konaní priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu. O výške trov konania podľa rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 23. Za daného stavu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto podľa zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, ako je uvedené vo výrokovej časti I. tohto rozsudku. 24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (ust. posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení .

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ust. ( ust. ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa ust. .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v ust. , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa ust. .

V dovolaní podľa ust. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).