Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-28-2023.pdf
PDF · 143.49 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/28/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobkyne: A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX, E. F., právne zastúpená: JUDr. Karol Porubčin, advokát so sídlom G. XX/XX, E. F., proti žalovaným: 1/ A. H., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, J., K. C., 2/ L. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, J., K. C., právne zastúpení: JUDr. Daniel Sadák, advokát so sídlom M. X, F., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/16/2019-218 zo dňa 03. októbra 2022, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyni voči žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania, a to žalobkyne a žalovaných 1/ a 2/ k pozemku parcela reg. C KNC č. 340 o výmere 387 m2 zastavaná plocha a nádvoria a stavby súp. č. XX na pozemku parc. KNC č. 340 dom zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. K., obec K., N. M., vedený na Okresnom úrade v Žiline, katastrálny odbor a predmetné nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. K. prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu v podiele 1/1 (výrok I.). Zároveň rozhodol, že žalobkyňa je povinná titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva podielu žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 13.700,- eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (výrok II). O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu.
1.1 Nárok žalobkyne posudzoval súd prvej inštancie podľa § 136 ods. 1, § 137 ods. 1 a § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
1.2 Podľa súdu prvej inštancie z priebehu konania a vykonaného dokazovania možno dospieť k záveru, že v podmienkach podielového spoluvlastníctva, v rámci ktorého sa spoluvlastníci nedokázali dohodnúť o spôsobe užívania spoločnej veci, resp. o nakladaní s ňou, pričom uvedenému záveru zodpovedalo konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že práve uvedené konanie medzi účastníkmi prebieha už od roku 2004, pričom je pravdepodobné, že v rámci vyporiadania spoluvlastníctva medzi účastníkmi bude takémuto spoluvlastníkovi poskytnutá primeraná peňažná náhrada za jeho spoluvlastnícky podiel. Uvedené súvislosti uplatňovaného nároku žalobkyne súd prvej inštancie zohľadnil v procese posúdenia
prejednávaného prípadu. Zároveň konštatoval, že pre dlhšie trvajúce rozpory ohľadom užívania veci a možného reálneho rozdelenia domu (každý žiadal iný spôsob vyporiadania) v danej prejednávanej veci bol podaný návrh žalobkyňou na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva a nemala záujem na zachovaní uvedeného podielového spoluvlastníctva, nakoľko mimosúdnou cestou sa strany sporu nevedeli dohodnúť na spôsobe, ako si dom vyporiadajú. Podľa súdu prvej inštancie, v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa nadobudla svoj spoluvlastnícky podiel titulom dedenia a u žalovaných 1/ a 2/ bolo preukázané, že svoj spoluvlastnícky podiel nadobudli titulom kúpnej zmluvy od otca žalovanej 1/, predchádzajúceho spoluvlastníka nehnuteľností v jemu predtým patriacom podiele.
1.3 Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o možnosť reálneho rozdelenia danej nehnuteľnosti, platí, že pri reálnom rozdelení spoluvlastníkov stavby v súlade so stavebným zákonom treba dbať o to, aby reálnym rozdelením vzniknuté časti boli samostatnými vecami. Súd prvej inštancie skúmal podmienky a dôvody zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva a za uvedeného technického stavu, kedy znalcom boli zistené viditeľné poškodenia obvodových a deliacich konštrukcií (dlhodobo bez údržby), základové konštrukcie pod stavbou rodinného domu a hospodárskej prístavby sú bez izolácie a bez dostatočnej pevnosti (kameň a čiastočne betón) a v prípade stavebných zásahov po rozdelení nehnuteľnosti v rozdielnej intenzite a rozsahu by mohli spôsobiť narušenie statiky stavby, súd prvej inštancie zvážil aj to, do akej miery možno od spoluvlastníka spravodlivo požadovať vynaloženie nákladov spojených s reálnym rozdelením stavby.
1.4 Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci z dôvodov nielen stavebno-technických (reálnu deľbu na dve približne rovnocenné časti stavby z hľadiska nevyhovujúceho technického stavu znalec v posudku č. 327/2021 zo dňa 03.11.2021 nedoporučil), ale predovšetkým s prihliadnutím na zistené okolnosti prípadu, účelné využitie veci (užívanej v prevažnej miere výlučne žalobkyňou), vec samotnú (predmetom rozhodovania súdu bol rodinný dom riešený ako samostatne stojaci jednopodlažný objekt bez podpivničenia, za priestorom závetria sa nachádza kuchyňa, ktorá komunikačne prepája dve obytné izby) a v konečnom dôsledku i na potrebu spravodlivého usporiadania právneho vzťahu strán sporu vyporiadanie reálnym rozdelením takejto nehnuteľnej veci neprichádzalo do úvahy a uvedenú nehnuteľnosť považoval za reálne nedeliteľnú. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovaných, že predmetná stavba je reálne deliteľná a mal za to, že samotná možnosť reálneho rozdelenia domu s. č. XX na dva byty (2. alternatíva z hľadiska využiteľnosti nehnuteľností, nákladov súvisiacich s dobudovaním konštrukcie pre vytvorenie dvoch bytov sa javila ako účelná podľa posudku č. 156/2006 zo dňa 05.09.2006) nebola postačujúca, lebo okrem nej bolo potrebné zvážiť aj to, že vôľa spoluvlastníkov alebo jedného z nich na stavebných či iných úpravách, ktoré vyžadovalo uhrádzať aj nákladnejšie stavebné úpravy (vôľa či sú alebo nie sú ochotní uhrádzať aj nákladnejšie úpravy) dlhodobo (od roku 2006) nebola a s reálnym rozdelením stavby žalobkyňa v súčasnosti ani nesúhlasila, preto nehnuteľnosť - stavbu v uvedenom stave, v akom sa v súčasnosti nachádza, nemožno rozdeliť.
1.5 Súd prvej inštancie konštatoval, posudzujúc v poradí druhý spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva prikázaním veci za náhradu do vlastníctva jedného z nich, kedy obe sporové strany prejavili o prikázanie nehnuteľnosti do ich vlastníctva so záujmom jej ďalšieho využitia na bývanie resp. rekreáciu po realizácii komplexnej rekonštrukcie z vlastných finančných prostriedkov, nebol sporný zlý technický stav bez údržby (dokumentovaný v znaleckom posudku 327/2021 zo dňa 3.11.2021) predmetnej nehnuteľnosti, spornou však medzi nimi bola aj hodnota pre potreby žalobkyňou navrhovaného vyporiadania podielového spoluvlastníctva.
1.6 Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že pre rozhodnutie súdu, komu nehnuteľnosť prikázať, nebola rozhodujúca ani výška podielov, ani účelné využitie veci, ale išlo o súhrn skutočností, ktoré boli v danej veci relevantné. Zákon zohľadňuje variabilitu a zložitosť možných situácii, a preto prenecháva riešenie na úvahe súdu. Otázka, komu bude vec prikázaná, záleží vždy na úvahe súdu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. 09. 2011, sp. zn. 1Cdo 33/2010). Podľa súdu prvej inštancie bolo potrebné zdôrazniť, že už v čase podania návrhu v roku 2004 mali tak žalobkyňa ako aj obaja žalovaní svoje potreby na bývanie vyriešené. Ani jedna zo strán sporu síce nebýva v nehnuteľnosti a dom s príslušenstvom doposiaľ slúžil na rekreačné účely. V prospech žalobkyne od ňou vyvolaného súdneho konania súd prvej inštancie zohľadnil skutočnosti, ktoré z jej výsluchu vyvodil, že predmetný rodinný dom bol rodným
domom žalobkyne, ktorá tam vyrastala a žila spolu s rodičmi a jej rodinou do roku 1974 a starala sa o matku do roku 1991, teda sa o nehnuteľnosť zaujímala v prevažnej miere, mala k nej citový vzťah. Podľa súdu prvej inštancie aj vzdialenosť od miesta jej bydliska k spornej nehnuteľnosti bola bližšia a bola si vedomá, že predmetný rodinný dom potrebuje rozsiahlu rekonštrukciu, preto možno vyvodiť, že žalobkyňa vykonávala v prevažnej miere všetky práce v súvislosti s bežnou nevyhnutnou úpravou a údržbou, platila dane obci a starala sa o nehnuteľnosť tak, aby nechátrala, robila nevyhnutné opravy a mienila tento ďalej využívať a zveľadiť. Pokiaľ však išlo o iné investície na nevyhnutné opravy a údržbu celej nehnuteľnosti z dôvodov sporných užívacích vzťahov nebola dohoda medzi nimi možná. Podľa súdu prvej inštancie, každý má právo vlastniť majetok a vlastnícke právo umožňuje vlastníkovi veci nakladať s ňou a podľa vlastného uváženia. Proti žalovaným svedčila skutočnosť, že svoj spoluvlastnícky podiel nadobudli titulom kúpnej zmluvy 20.11.2003 od otca žalovanej 1/, predchádzajúceho spoluvlastníka nehnuteľností v jemu predtým patriacom podiele, ktorý až do svojej smrti žil na A. a v minimálnom rozsahu (počas dovolenky v lete) s rodinou navštevovali predmetnú nehnuteľnosť. Bolo tiež nesporné, že od doby nadobudnutia vlastníctva žalovanými 1/ a 2/ (spoluvlastníckeho podielu 1) bol medzi spoluvlastníkmi konflikt. Podľa súdu prvej inštancie zmyslom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva bolo nové konštituovanie hmotnoprávnych vzťahov odvíjajúcich sa od spoločnej veci a vyporiadanie doterajších vzťahov k nej. Aj v danej veci primárnym faktom bolo, že spoluvlastníci sa na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nedohodli, preto žalobkyňa (resp. ktorýkoľvek z nich) mohla podať žalobu na súd.
1.7 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že splnenie kritéria účelnosti využitia nehnuteľnosti bolo na strane žalobkyne a po zistení podmienok pre zrušenie podielového spoluvlastníctva účastníkov k predmetnej nehnuteľnosti vo vzťahu k ustanoveniu § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka návrhu žalobkyne vyhovel, podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. území K. a zapísané Okresným úradom v Žiline, katastrálny odbor, na LV č. XXXX a to pozemok KNC parc. č. č. 340 o výmere 387 m2 zastavaná plocha a nádvoria a stavby- dom súp. č. XX na pozemku KNC parc. č. 340 zrušil a predmetné nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne.
1.8 Súd prvej inštancie nariadil vyporiadanie prikázaním za náhradu spoluvlastníckeho podielu 1/2 žalovaných 1/ a 2/ do vlastníctva žalobkyne, za primeranú peňažnú náhradu, ktorej výšku na základe výsledkov vykonaného znaleckého dokazovania určil podľa záverov znaleckého posudku znalca J. F. č. 327/2021, pričom zo znalcom zistenej všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti 27.400,- eur podiel pripadajúci na žalovaných 1/ a 2/ predstavoval sumu 13.700,- eur. Súd prvej inštancie tiež poznamenal, že zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva autoritatívnym rozhodnutím súdu neprišli žalovaní 1/ a 2/ o hodnotu ich podielu; v dôsledku vyporiadania spoluvlastníctva došlo na ich strane len k premene formy majetku z podielu na nehnuteľnosti na finančné prostriedky, a to ako ekvivalent peňažnej náhrady spoluvlastníckeho podielu zapísaného v katastri nehnuteľností k daným sporným nehnuteľnostiam. Primeraná náhrada, za ktorú sa vec prikázala, bola stanovená úradným odhadom a primeranou náhradou pri vyporiadaní zrušeného podielového spoluvlastníctva bol príslušný podiel všeobecnej ceny veci.
1.9 Ohľadne kritéria solventnosti, ktoré sa stalo samostatnou podmienkou pre prikázanie niektorému zo spoluvlastníkov a okolnosťou, ku ktorej bolo nutné vždy prihliadať pri posúdení toho, komu má byť vec prikázaná, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyni bola známa od podania návrhu (2019) povinnosť poskytnúť vyrovnanie žalovaným 1/ a 2/ (nebolo podstatné, že konkrétna výška vyrovnania sa mala ustáliť až neskôr a rovnako až neskôr mala nastať jej splatnosť) a bolo primerané od nej požadovať vytvorenie si náležitej finančnej rezervy na riadne a včasné splnenie budúcej povinnosti. Zároveň konštatoval, že prirodzeným a štandardným spôsobom správania sa osoby, ktorá mala vedomosť o nutnosti skôr či neskôr zaplatiť nemalý finančný obnos, bola určitá kumulácia zdrojov, usporiadanie vlastných finančných a majetkových záležitostí tak, aby svoj záväzok riadne a čo najskôr mohla splniť. Podľa súdu prvej inštancie v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa disponovala finančnými prostriedkami, aby svoju povinnosť riadne a včas splnila.
1.10 O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí ) v spojení s ustanovením § 257 CSP (výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa). Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetné rozhodnutie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bolo v záujme oboch strán sporu (predchádzanie ďalším sporom), pretože na základe tohto rozhodnutia sa vyporiadali vzájomné vzťahy medzi nimi a uvedená povaha predmetu konania bola pre súd určujúca pri použití uvedeného procesného ustanovenia. Preto súd žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie žalovaní 1/ a 2/, podľa ktorých rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho vyhodnotenia predložených dôkazov a vyjadrení sporových strán, ktoré malo za následok nedostatočné posúdenie veci z pohľadu možných riešení problematiky - zrušenia podielového spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie medzi spoluvlastníkmi v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 Obč. zákonníka, čo sa v konečnom dôsledku prejavilo vo výroku rozsudku v časti I. a v časti II. Žalovaní 1/ a 2/ namietali, že súd porušil ich procesné práva tým, že to boli žalovaní, ktorí na pojednávaní dňa 31.05.2021 navrhli znalecké dokazovanie, ktorí žiadali, keď súd odročil pojednávanie na neurčito za účelom vypracovania znaleckého posudku, aby znalec určil aj otázku reálneho zmysluplného rozdelenia nehnuteľností na dve samostatné časti, ako aj tým, že vôbec nereagoval na návrh žalovaných predložený listom zo dňa 03.08.2021 podaný do podateľne dňa 04.08.2021, v ktorom žalovaní žiadali, aby súd dopĺňacím uznesením určil znalcovi aj ďalšie úlohy. Súčasne žalovaní poskytli súdu Znalecký posudok č. 156/2006 vypracovaný súdnou znalkyňou J. O. B., podľa ktorého rozdelenie nehnuteľností na dve samostatné časti je možné a realizovateľné. Žalovaní až dotazom ustanovenej súdnej znalkyni J. F. zistili, že súd ignoroval ich návrh zo dňa 03.08.2021, preto ju pri ohliadke nehnuteľností požiadali o stanovisko k rozdeleniu nehnuteľností a listom zo dňa 11.10.2021 jej poslali podklady. Súdna znalkyňa J. F. v Znaleckom posudku č. 327/2021 nad rámec úlohy uloženej súdom, v závere posudku /pod čiarou/, podala Informatívne vyjadrenie, podľa ktorého reálna deľba na dve približne rovnocenné časti stavby je možná, ale vzhľadom na nevyhovujúci technický stav nehnuteľností túto nedoporučuje. Žalovaní tiež vo svojom vyjadrení tým súčasne potvrdili, že ide o dve samostatné stavby: Rodinný dom a Hospodárska budova. Žalovaní vo vyjadrení zo dňa 19.12.2021 k znaleckému č. 327/2021 poukázali na drobné nezrovnalosti v určení veku stavby, v rozmeroch oplotenia a v hodnotení kvality životného prostredia čo do hluku a prašnosti, ktorá je na danom mieste v skutočnosti minimálna. Ďalej poukázali na veľmi zlý technický stav objektov, ktorý vyžaduje dôkladnú profesionálne vykonanú totálnu rekonštrukciu podľa aktuálnych stavebnotechnických predpisov a technických noriem, pri rešpektovaní osobitosti lokality. Súčasne žalovaní vyjadrili záujem o nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, za ktorý opakovane ponúkli sumu 35.000,- eur a v prípade neprijatia tejto ponuky navrhli rozdelenie objektov tak, že budovu domu - 2 obytné izby a kuchyňu vrátane podkrovia nad týmito priestormi si ponechá žalobkyňa a hospodárske budovy vrátane podkrovia nad nimi nadobudnú žalovaní, pričom pozemok môže zostať v spoluvlastníctve. Odvolatelia tiež uviedli, že vzťah žalobkyne a žalovanej 1/ je rovnocenný, keďže žalovaná 1/ je dcérou brata žalobkyne, ktorý nadobudol spoluvlastnícky podiel 1/2 rovnako ako žalobkyňa a neskôr ho previedol na žalovaných. Žalovaná 1/ sa narodila v Českej republike a má slovenské i české občianstvo; od detstva chodila veľmi často spočiatku s otcom za starou mamou do K., neskôr aj s manželom - žalovaným 2/ nielen v lete ale aj v zime na lyžovačky. Žalovaní majú veľmi silný citový vzťah k dotknutým nehnuteľnostiam, k lokalite, majú tam veľa priateľov, zúčastňujú sa miestnych kultúrnych akcií. Kým žil otec žalovanej 1/ P. D., brat žalobkyne, spoločne sa snažili o údržbu nehnuteľností, vzťahy v rodine boli dobré, žalobkyňa sa dokázala prispôsobiť a problémy so starostlivosťou o nehnuteľnosti spoluvlastníci ako súrodenci dokázali riešiť. Odvolatelia poukázali na to, že po smrti P. D., otca žalovanej 1/, žalobkyňa zmenila svoj postoj, už sa s ňou nedalo na ničom dohodnúť. Žalobkyňa zamietala všetky návrhy žalovaných na nutné opravy a rekonštrukcie, ktoré sa nedali riešiť bez súhlasu druhého spoluvlastníka. Jediný návrh žalobkyne na rozdelenie spoločných nehnuteľností nebol férový, nebol akceptovateľný pre žalovaných, a to napriek tomu, že žalobkyni mala pripadnúť lepšia časť domu a žalovaní boli ochotní podieľať sa na nákladoch na rekonštrukciu vo väčšom rozsahu než žalobkyňa. Žalobkyňa podľa odvolateľov jednoznačne dávala najavo, že rozdelenie nehnuteľností teda neprichádza do úvahy, že ich chce výlučne pre seba. Odvolatelia tiež poukázali na to, že čo sa týka užívania, nehnuteľností žalobkyňou, podľa vyjadrenia susedov žalobkyňu s manželom doviezol občas v nedeľu autom ich syn, pokosili trávu, navštívili cintorín a po pár hodinách sa vrátili domov, ostatní členovia rodiny žalobkyne tam nechodievali. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že žalovaní chcú získať celú nehnuteľnosť výlučne pre seba len preto, aby ju mohli so ziskom predať, je nezmysel, vyvrátený žalovanými v priebehu
konania. Uvedená úvaha platí skôr na žalobkyňu, vzhľadom na priebeh doterajších súdnych konaní iniciovaných žalobkyňou. Žalovaní majú skutočný, reálny, záujem o získanie aspoň časti nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu a ich následnú rekonštrukciu, aby sa zachovali a boli schopné užívania po celý rok. Preto dali vypracovať Schému rozdelenia domu a hospodárskych budov na samostatný objekt č. l a objekt č. 2, a Odhad nákladov na prestavbu osobitne pre objekt č. 1 určený pre žalobkyňu (náklady v sume 42.408,- eur), osobitne pre objekt č. 2 určený pre žalovaných (náklady v sume 47 682,49eur) a osobitne pre vybudovanie deliaceho múru medzi objektom č. l a č. 2 (náklady v sume 2.832,38,- eur). Uvedenými dokumentami, ktoré nie sú projektovou dokumentáciou, žalovaní deklarujú vážnosť svojho záujmu o nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu, a ktoré môžu byť podkladom pri rozhodovaní odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 366 CSP, o reálnosti rozdelenia podielového spoluvlastníctva nehnuteľností na samostatné funkčné objekty, čo prvostupňový súd nedostatočne posúdil, nedostatočne vyhodnotil, čím zvýhodnil žalobkyňu a poškodil žalovaných. Napokon navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že zrušuje podielové spoluvlastníctvo a vec prikazuje do výlučného vlastníctva žalovaných 1/ a 2/ v podiele 1/1 s tým, aby im bola uložená povinnosť zaplatiť titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva žalobkyni sumu 35.000,- eur, resp. aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. K podanému odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ sa vyjadrila žalobkyňa tak, že odvolanie žalovaných postráda riadne vymedzenie odvolacích dôvodov tak, ako ich vymedzuje ustanovenie § 365 ods. 1 CSP. Poukázala na to, že v sa odvolaní uvádza: „Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho vyhodnotenia predložených dôkazov a vyjadrení sporových strán,…“ Uvedený odvolací dôvod však ustanovenie § 365 ods. 1 CSP nepozná, pričom výslovne ustanovuje, že tam uvedený výpočet odvolacích dôvodov je taxatívny. Uvedený odvolací dôvod by aj postrádal logiku, pretože vyhodnotenie vykonaných dôkazov prináleží súdu, pričom súd každý dôkaz hodnotí jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP). Uvedené zákonné pravidlo je potrebné obzvlášť akcentovať v konaní, o ktoré ide, kde súd nie je viazaný žalobným petitom, ale výlučne len zákonnými kritériami vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Podľa žalobkyne v odvolaní žalovaní v podstate opakujú ich argumentáciu prezentovanú v konaní pred súdom prvého stupňa. Nad rámec uvedenej argumentácie predložili v prílohe odvolania, listiny, ktoré označili „Schéma rozdelenia domu a hospodárskych budov na objekt č. 1 a objekt č. 2 a Odhad nákladov na prestavbu osobitne pre objekt č. 1 určený pre žalobkyňu a osobitne pre objekt č. 2 určený pre žalovaných a osobitne pre vybudovanie deliaceho múru (!!) medzi objektom č. 1 a objektom č. 2“. Žalovaní tiež argumentovali v odvolaní závermi Znaleckého posudku č. 156/2006 vypracovaného J. O. B.. Podľa záverov uvedeného znaleckého posudku bolo údajne možné jednak vytvorenie dvoch samostatných rodinných domov s prístupom zo spoločného dvora, čo by si ale vyžiadalo zložitú deliacu konštrukciu domu a kôlne, ktorá by musela spĺňať nevyhnutné požiadavky statiky, požiarnej bezpečnosti (platné samozrejme v roku 2006), a preto uvedenú variantu nedoporučila ani samotná znalkyňa. Druhou alternatívou podľa J. B. účelnou, by malo byť rozdelenie domu na dva byty so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a prislúchajúceho pozemku. Žalobkyňa tiež uviedla, že v konaní bol predložený aj Znalecký posudok č. 152/2004 vypracovaný J. O. F.. J. F. dospel k záveru, že reálne rozdelenie domu nie je možné žiadnou vertikálnou deliacou líniou, pretože jednak nie je možné splniť požiadavky vyhl. č. 83/1976 Z. z. o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu, nevznikli by dva samostatné vchody, čo vedie k záveru, že by nebolo možné hovoriť o dvoch samostatných veciach v právnom zmysle. Citované znalecké posudky podľa žalobkyne obsahujú rozdielne závery, pričom obidva znalecké posudky sú staršieho dáta, čo znamená, že dnes platné príslušné stavebné predpisy sú už iné. Čo bolo však nesmierne dôležité, je skutočnosť, že obaja znalci sa vyjadrovali k stavebno-technickým aspektom reálneho rozdelenia, resp. na ne nadväzujúcim aspektom posudzovaným v stavebnom konaní (napr. požiarna bezpečnosť). Ani jeden zo znalcov však nehodnotil podstatnú okolnosť, a to, že predmetný dom sa nachádza v pamiatkovom území, je súčasťou Pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry K.. Z uvedeného statusu je zrejmé, že akákoľvek rekonštrukcia, či zásah do predmetnej nehnuteľnosti podlieha súhlasu príslušných orgánov štátnej pamiatkovej starostlivosti. Podľa žalobkyne je len ťažko predstaviteľné, že by orgány štátnej pamiatkovej starostlivosti umožnili premenu hospodárskej časti domu na byt, či rozdelenie špecifického dreveného domu múrom. Žalobkyňa zotrvala na svojom stanovisku a argumentácii pred súdom prvej inštancie, považuje napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie za vecne správny a zákonný, navrhla, aby odvolací súd uvedený rozsudok potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. V replike sa žalovaní 1/ a 2/ vyjadrili tak, že podľa ich názoru uvedený rozsudok nie je vecne správny, ani spravodlivý. Žalovaní nesúhlasia s tvrdením žalobkyne, že odvolanie žalovaných postráda riadne vymedzenie odvolacích dôvodov. Odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1, písm. b), d), h) v spojení s ustanovením ods. 2) sú uvedené celkom jasne v texte odvolania. Podľa žalovaných súd pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva okrem zákonných kritérií uvedených v § 142 ods. 1) Občianskeho zákonníka ktoré sú síce prioritné, ale nie jediné, nedostatočne vyhodnotil reálne možnosti žalobkyne a žalovaných nielen z pohľadu účelného využitia veci, ale najmä z dôvodu zachovania a užívateľnosti domu, a hospodárskych budov, ktorá bezpodmienečne vyžaduje dôkladnú, totálnu rekonštrukciu pri dodržaní všetkých platných predpisov. Uvedenú rekonštrukciu určite nedokáže svojpomocne realizovať žalobkyňa, možno s problémami žalovaní, preto sú žalovaní rozhodnutí objednať profesionálnu stavebnú firmu, ktorá na základe schválenej projektovej dokumentácie rekonštrukcie dokáže dielo úspešne realizovať. Žalovaní tiež poukázali na to, že k odvolaniu doložili dokumenty, ktorými preukazujú náročnosť procesu rekonštrukcie a odhad predpokladaných nákladov, ktorých presná výška by sa dala určiť až z vypracovanej projektovej dokumentácie a ponuky zhotoviteľa, čo je v tomto štádiu konania predčasné. Podľa odvolateľov súd pochybil, keď nevyhovel ich návrhu na určenie otázky reálneho rozdelenia nehnuteľností znalcovi prednesenom na pojednávaní a neskôr v písomnom vyjadrení najmä preto, že táto problematika nebola jednoznačne vyriešená ani v predchádzajúcich súdnych sporoch. Súdom stanovená znalkyňa J. F. v Znaleckom posudku č. 327/2021 uviedla, že dom a hospodárska budova sú samostatné objekty, k možnosti rozdelenia nehnuteľností sa vyjadrila len neoficiálne /pod čiarou/, nakoľko takú úlohu jej neurčil súd. Napriek tomu však potvrdila, že rozdelenie nehnuteľností na dve samostatné časti je možné. Pokiaľ ide o odvolávanie sa na Znalecký posudok súdneho znalca J. O. F. č. 152/2004, podľa ktorého reálne rozdelenie domu nie je možné, tento záver sa týkal prvého skončeného sporu, pričom úlohou súdneho znalca bolo stanovenie ceny nehnuteľností, nie otázka ich reálneho rozdelenia. Až v následných súdnych sporoch medzi účastníkmi boli vypracované znalecké posudky, ktoré pripúšťali možnosť rozdelenia domu a prislúchajúcich stavieb tak, aby bolo možné vytvoriť dve samostatné bytové jednotky, samozrejme po vykonaní príslušných stavebných úprav. Žalovaní 1/ a 2/ zotrvali na svojich vyjadreniach a písomných podaniach, pričom navrhli odvolaciemu súdu rozhodnúť v zmysle ich návrhu, ktorý je obsiahnutý v odvolaní.
5. V duplike sa vyjadrila žalobkyňa tak, že zotrváva na svojich vyjadreniach uvedených v predchádzajúcom priebehu konania, vrátane vyjadrenia k odvolaniu žalovaných zo dňa 18.01.2023. Do tvrdenia žalovaných sa vkradla myšlienka, že žalobkyňa chce rekonštrukciu predmetnej nehnuteľnosti vykonávať svojpomocne, čo nikdy netvrdila. Uvedenú myšlienku chcú podľa žalobkyne žalovaní 1/ a 2/ prezentovať ako jej reálne tvrdenie, pričom súčasne tvrdia, že oni majú dosť peňazí na to, aby rekonštrukciu zabezpečili prostredníctvom profesionálnej stavebnej firmy. Uvedené tvrdenie im má zabezpečiť postavenie toho, kto sa vie o predmetnú nehnuteľnosť zodpovedne postarať - a teda majú mu byť prisúdené. Žalobkyňa tiež poukázala na to, že v priebehu času bolo vypracovaných niekoľko znaleckých posudkov na predmetnú nehnuteľnosť, ktoré sa zaoberali primárne ich všeobecnou hodnotou, avšak znalci sa vyjadrili aj k možnosti reálneho rozdelenia nehnuteľností. Podľa žalobkyne je absolútne pochopiteľné, že žalovaní sa upli na vyjadrenie ustanovenej znalkyne J. F. uvedené pod podpisom Znaleckého posudku č. 327/2021, ktoré je pre nich priaznivé a podporuje ich názor. Je pre nich však irelevantné, že J. F. nebola na uvedené hodnotenie súdom poverená a nepochybne mu ani nepredchádzalo riadne znalecké skúmanie a hodnotenie. Žalobkyňa uviedla, že je zarážajúce, že sa znalkyňa na uvedené vyjadrenie dala vôbec žalovanými nahovoriť. Napokon žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a nahradil jej trovy konania v plnom rozsahu.
6. K duplike sa vyjadrili žalovaní 1/ a 2/, pričom reagovali na vyjadrenie žalobkyne zo dňa 22.02.2023. V rámci uvedeného podania sa však obmedzili len na opakovanie svojich predchádzajúcich tvrdení a opätovné popieranie tvrdení žalobkyne.
7. K vyjadreniu žalovaných 1/ a 2/ zo dňa 26.03.2023 sa vyjadrila žalobkyňa tak, že žalovaní v ostatnom vyjadrení neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, ani nepredkladajú žiadne nové dôkazy. Obmedzili sa len na opakovanie svojich predchádzajúcich tvrdení a opätovné popieranie tvrdení žalobkyne. Z uvedeného
podľa žalobkyne bolo zrejmé, že snahou žalovaných je len utvrdzovať sa v správnosti a oprávnenosti svojho postoja a eventuálne navyšovať trovy konania. Podľa žalobkyne nemá žiadny zmysel, aby opätovne vecne reagovala na citované vyjadrenie žalovaných.
8. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) postupom v zmysle § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
9. Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v zásade sa stotožnil s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobkyne, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
10. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 380 CSP je viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietali odvolatelia v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.
11. V ďalšom odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, teda či súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil, a to s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na všetky námietky (argumenty) uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05), pričom konštatuje, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, keď uviedol rozhodujúci skutkový stav a primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, svoje závery náležite vysvetlil a dostatočne uspokojivo objasnil, z akých úvah vychádzal. V okolnostiach prejednávanej veci sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalovaných 1/ a 2/ o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jej riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci o taký prípad nešlo, keď súd prvej inštancie síce stručne avšak dostatočne zrozumiteľným spôsobom prezentoval svoje skutkové a právne závery, z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno in globo považovať za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal, ako aj to, o aké ustanovenia právnych predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované.
12. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. K námietke žalovaných 1/ a 2/ o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštanci sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami
v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
13. Neobstojí námietka žalovaných 1/ a 2/ uvedená v odvolaní týkajúca sa toho, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd neakceptoval otázky, ktoré žalovaný chcel predložiť znalkyni aj v súvislosti s reálnym, teda zmysluplným rozdelením nehnuteľností na dve samostatné časti potom, ako súd odročil pojednávanie na neurčito za účelom vypracovania znaleckého posudku ohľadne ohodnotenia predmetných nehnuteľností, pričom súd prvej inštancie nereagoval ani na podanie žalovaných 1/ a 2/ zo dňa 03.08.2021, v ktorom žiadali, aby dopĺňacím uznesením súd prvej inštancie určil znalcovi aj ďalšie úlohy. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že súd prvej inštancie nebol povinný stotožniť sa s každým návrhom strany na vykonanie dôkazu (§ 185 ods. 1 CSP ) s tým, že v danom prípade išlo o sporové konanie a strane žalovaných 1/ a 2/ nič nebránilo predložiť súkromný znalecký posudok podľa § 209 CSP, s tým, že žalovaní 1/ a 2/ zvolili formu akejsi neformálnej žiadosti ohľadne ustanovenej znalkyne, aby sa nad rámec úlohy, ktorá jej bola uložená uznesením súdu, vyjadrovala k inej otázke, ku ktorej sa v minulosti už vyjadrovali dvaja znalci. Podľa krajského súdu v prípade, ak mal súd prvej inštancie za to, že uvedené (žalovanými 1/ a 2/ položené) otázky na znalkyňu nemohli prispieť k objasneniu rozhodujúcich skutočností, mal na návrh žalovaných 1/ a 2/ procesne správnym spôsobom reagovať tak, že návrh zamietne. Napriek uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že tento namietaný postup súdu prvej inštancie neviedol k naplneniu odvolacieho dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko žalovaným 1/ a 2/ už v priebehu konania do vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie nič nebránilo v tom, aby učinili taký procesný návrh na vykonanie dokazovania (návrh na výsluch ustanoveného znalca, prípadne návrh na vykonanie nového znaleckého posudku, resp. kontrolného znaleckého posudku, prípadne predloženie súkromného znaleckého posudku), ktorý by mu (potencionálne) umožnil položiť požadované otázky, prípadne mu umožnil preukázať/spochybniť ním deklarované nedostatky/ nesprávnosti vykonaného Znaleckého posudku č. 327/2021. Uvedené však napriek tomu, že bol súdom prvej inštancie informovaný o tom, že tento bude vychádzať zo záverov vykonaného znaleckého posudku a bol súdom poučený o možnostiach odstránenia uvádzaných rozporov, neučinil. Z uvedených dôvodov vyššie uvedené pochybenie súdu prvej inštancie nebolo však možné posúdiť ako znemožnenie uskutočňovania procesných práv žalovaných 1/ a 2/ v súdnom konaní.
14. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaných týkajúcu sa tej skutočnosti, že odvolatelia majú skutočný záujem o získanie aspoň časti nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu a ich rekonštrukciu, za ktorým účelom dali vypracovať schému rozdelenia domu a hospodárskych budov na samostatný objekt č. 1 a objekt č. 2 a odhad nákladov na prestavbu osobitne pre objekt č. 2 určený pre žalovaných a pre objekt č. 1 určený pre žalobkyňu. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že ust. § 154 CSP stanovuje zákonnú koncentráciu konania, podľa ktorej je možné predkladať tvrdenia a dôkazy len do momentu vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, nie však po vyhlásení rozhodnutia vo veci samej. V rámci podaného odvolania takéto nové dôkazy (nová procesná obrana) predstavujú zo strany žalovaných 1/ a 2/ aplikáciu tzv. novôt v odvolacom konaní.
15. Opravný prostriedok s právom tzv. novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy, čo znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli doteraz použité, ale len vtedy ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Odvolací súd v tomto spore nezistil naplnenie žiadneho z uvedených dôvodov § 366 CSP pre použitie novoty zo strany žalovaných 1/, 2/ v odvolacom konaní.
16. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu mali totiž v priebehu konania pred súdom prvej inštancie niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť a súdom prvej inštancie boli poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je preto prípustná len v prípade taxatívne stanovených výnimiek, ktorými sú skutočnosti poukazujúce na nedostatok podmienok konania, na vylúčenie sudcu alebo na
nesprávne obsadenie súdu, na vady konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo ktoré odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie. Na tomto základe, keďže posudzovaná výhrada žalovaných 1/, 2/ k skutkovým záverom súdu prvej inštancie sa netýkala procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu a nesmerovala ani k preukázaniu vady konania, odvolací súd posúdil odvolacie námietky žalovaných 1/ a 2/ vystavané na nových dôkazoch, ako aj tvrdeniach s nimi spojenými, za námietky, ktoré nemožno v odvolacom konaní použiť. Naviac žalovaní 1/, 2/ ani netvrdili dôvody, pre ktoré nemohli predmetné dôkazy a s tým spojenú argumentáciu použiť bez vlastnej viny už v rámci prvostupňového konania. Je povinnosťou odvolateľov preukázať, že nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré uvádzajú až v odvolacom konaní, nemohli v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Žalovaní 1/, 2/ pritom žiadne takéto dôkazy nepredložili. Keďže zákonom predpísané predpoklady pre úspešné uplatnenie novôt v odvolacom konaní neboli splnené, odvolací súd na predmetné dôkazy a s nimi spojené tvrdenia žalovaných 1/, 2/ nemohol prihliadnuť. Vychádzal preto len z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní pred súdom prvej inštancie.
17. Neobstojí ani námietka žalovaných 1/, 2/ týkajúca sa toho, že súd prvej inštancie pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva okrem zákonných kritérií uvedených v § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré sú prioritné ale nie jediné, nedostatočne vyhodnotil reálne možnosti žalobkyne a žalovaných 1/ a 2/ nielen z pohľadu účelného využitia veci, ale najmä z dôvodu zachovania užívateľnosti domu a hospodárskych budov, ktorá bezpodmienečne vyžaduje dôkladnú totálnu rekonštrukciu pri dodržaní všetkých platných predpisov s tým, že uvedenú rekonštrukciu určite nedokáže svojpomocne realizovať žalobkyňa. Krajský súd v tejto súvislosti konštatuje, že s uvedenou odvolacou námietkou žalovaných 1/ a 2/ sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal v bodoch 17. až 23., ako aj v bode 25. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré skutkové a právne závery v plnom rozsahu aj odkazuje.
18. Ďalšie argumenty žalovaných 1/, 2/ v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
19. Odvolací súd tiež konštatuje, že v súdenej veci však súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom strany sporu byť pred súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu, nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných základných práv podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 344/2010 dosahuje len také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky alebo, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.
20. Ako nadväzujúci výrok bol posudzovaný aj výrok o trovách prvoinštančného konania, ku ktorému žalovaní 1/, 2/ nevymedzili žiadnu konkrétnu námietku. Potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý, tak zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval § 257 týkajúci sa dôvodov hodných osobitného zreteľa.
21. Žalovaní 1/, 2/ v odvolacom konaní neprodukovali žiadne skutkové ani právne argumenty, spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v ich prospech. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP, s ktorým sa stotožňuje.
22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobkyni ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovaným 1/, 2/, ktorí vo veci úspech nemali. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)